(Rečník sa rozpráva mimo rečníckeho pultu.) Dobre, pán predseda, prosím vás, vráťte mi čas, ja som tu riešil nejaké technické ešte veci, ďakujem.
Kollár, Boris, predseda NR SR
Vráťte pánovi poslancovi čas, prosím.
Šefčík, Marek, poslanec NR SR
Ďakujem pekne.
Vážený pán predseda Národnej rady, vážení kolegovia, kolegyne, poslanci, keď bol zákon predložený v prvom čítaní, pohovorilo sa o ňom z jednej i z druhej strany od podporovateľov i odporcov dosť. Predkladatelia majú svoje argumenty, ku ktorým sa pridávajú podporovatelia zákona, odporcovia predkladajú svoje námietky, ktoré ale vychádzajú podľa všetkého zo zavádzaní, ktoré sa o zákone na verejnosti rozšírili.
Z môjho pohľadu ako spolupredkladateľa zákona bude jeho prijatie malým ale predsa krokom k zlepšeniu z pohľadu pomoci tehotným ženám. Tento zákon pritom mamičke, ktorá sa rozhodne ísť na potrat, v dokonaní svojho činu nezabráni. Zmysel zákona je však v tom, že podáva pomocnú ruku tým, ktoré váhajú a nie sú rozhodnuté. Tento zákon má ambíciu zachraňovať životy detí, ktoré nosia práve tieto mamičky pod srdcom.
Dovoľte mi jednu takú vsuvku, predrečníčka, moja predrečníčka, jedna z najväčších odporcov toho zákona a bojovníčka za to, aby boli potraty prístupnejšie, legálnejšie alebo legálne, vystúpila s tým, že povedala, ja som si to zapísal: "Do 12-teho týždňa náš zákon neuznáva zygote a embryu rovnaké práva, nie je to dieťa."
Ja som v piatok prišiel domov, mám štyri deti a najmladší, mám aj dospelé deti, ale najmladší má rok a pol. A ja som si zaobstaral takú figúrku, ktorá je presne kópiou dieťaťa v 12-tom týždni tehotenstva. A keď som ju vybral z tašky, tak Ruben stál pri mne, zobral mi ju z rúk a on ešte nehovorí, ale keď sa na ňu pozrel, utekal do spálne a máme tam taký obraz, kde je svätá rodina a Mária drží v náručí svojho syna. A Ruben nič nepovedal, on vydáva len také zvuky alebo hlásky a postavil sa pod dvere, nad ktorými visí ten obraz, a ukázal, že aha. Aj to malé dieťa, ktoré ešte ani nehovorí, vie, že táto figúrka, ktorá je napodobeninou alebo presnou kópiou dieťaťa v 12 týždni tehotenstva, nie je žiadna zygota ani embryo, ale je to dieťa.
Predkladatelia zákona sú motivovaní pomocou ženám a áno, berú ohľad aj na deti, ktoré sa majú ešte len narodiť. Niekto tomu hovorí ideológia, nech sa páči. Na druhej strane je tu tiež nejaká, povedzme, liberálna ideológia. Tieto sa nikdy nezhodnú a môžu len najideálnejšie v pokojnom duchu, bez urážok, zavádzaním a klamstiev, pomocou argumentov dospieť k nejakému rozumnému kompromisu. Myslím si, že vždy bude prístup k tejto téme len a len o našom hlbokom vnútornom nastavení. Nebudem rozoberať všetky jednotlivé body predloženého zákona, ale dotknem sa aspoň niektorých.
Asi najväčšiu polemiku vyvolalo zavedenie 96-, resp. 72-hodinovej lehoty, ktorá je teraz 48-hodinová, na vykonanie potratu vlastne od rozhodnutia, ktoré žena lekárovi oznámi. Zoberiem si ako príklad liberálne Holandsko. Stodvadsať hodín, teda päť dní, zrejme aj liberáli v Holandsku argumentujú tým, že sa v takomto prípade treba rozhodnúť nie skratovite, čo najrýchlejšie, ale s rozvahou, premyslene, po dôkladnej porade s viacerými odborníkmi, s partnerom, hľadaním iných lepších riešení aj s organizáciami, ktoré priamo takýmto ženám pomáhajú v praxi. Odporcovia návrhu argumentujú tým, že žena môže byť stresovaná a pod psychickým tlakom, keď bude na vykonanie potratu dlhšie čakať. Podporovatelia však vravia, že sa takéto rozhodnutia nesmú robiť skratovo a rýchlo, lebo sú nezvratné a tiež, že psychické problémy žien, ktorým hovoríme postabortívne, trvajú často neporovnateľne dlhšie, do konca života, sú omnoho mučivejšie s množiacimi sa výčitkami a niekedy končia fatálne.
Polemiku spôsobilo aj to, že ak sa narodí dieťa s postihnutím, mamička dostane finančnú injekciu, ktorá jej má aspoň trocha pomôcť, pretože všetci vieme, že nie je jednoduché starať sa o takéto dieťa. Stojí to nemálo peňazí a obetí. Napriek tomu si myslím, že je neľudské povedať, ako to jedna poslankyňa už spomínaná povedala, načo máme motivovať ženy, aby rodili postihnuté deti. Áno, je to neľudské alebo také sparťanské, zvieracie, kde slabší nemá šancu prežiť. Zarážajúce je aj to, že sa takto vyjadruje poslankyňa zo strany, ktorá má priamo v názve strany slovo solidarita. Zákon má pomôcť všetkým váhajúcim ženám, ktoré sa rozhodujú, či darovať život, alebo nie. Ale zvlášť v jednom bode je tá pomoc smerovaná práve mamám, ktoré sa rozhodnú pre život, aj keď ich dieťa bude mať nejaký hendikep. Tu by som zopakoval, že sa dva spomínané svety nestretnú a je to o vnútornom nastavení. Zastavím sa pri tomto trochu a spomeniem dva názory, ktoré som si nedávno prečítal, a potom ešte jeden príklad - svedectvo.
Vo verejnom komentári pod jedným mojím príspevkom som si prečítal aj toto. Aj keď je to verejný komentár podpísaný autorom, nebudem uvádzať jeho meno: "Ti na týždeň požičiam moju ťažko postihnutú sestru, aby si sa o ňu staral a chodil s ňou na verejnosť, ty chudák. Za týždeň mi daruješ svoj ročný plat, lebo stratíš nervy. Lebo milión je málo za také postihnuté dieťa, ty dezolát. Celé detstvo, mladosť stratená, lebo ako súrodenec som sa musel starať na rozdiel od rovesníkov a to tu ešte nepíšem vzťahy, aké nastali medzi manželmi skrz také dieťa." Neviem, aké trápenia, traumy prežíva taký človek, z čoho skutočne pramení jeho frustrácia, súhlasím s tým, že je to mimoriadne ťažké a ďakujem jeho rodičom, že sa rozhodli darovať život jemu i jeho sestre. A neodsudzujem ho za to, že pri svojom zranení to vníma takto negatívne. Dovolím sa však opýtať, čo je iným riešením v takom prípade? Buď sa rozhodnú rodičia pre život so všetkými, ťažkosťami, problémami, obeťami, alebo pre zabitie toho dieťaťa. Ja ďalšiu možnosť nepoznám.
Uvediem však pár vetami aj iný pohľad súrodenca postihnutej sestry. Detský neurochirurg František Horn to tiež vyjadril verejne v jednom nedávnom rozhovore. Mal rovnako tak postihnutú sestru, mala detskú mozgovú obrnu. Hovorí, že vďaka starostlivosti a obetavosti mami sa dožila obdivuhodných 62 rokov. Pričom sestra nedokázala sama fungovať. Potrebovala pomoc, nevedela sa sama ani najesť, ani obliecť a posledných päť rokov iba sedela alebo ležala. Dovoľte, aby som časť z jeho rozhovoru odcitoval. Dostal napríklad otázku, či z toho cíti nejakú ujmu: "Vôbec nie. Naučilo ma to, že sa nemusím rozhodovať medzi hlúposťami a riešiť zbytočnosti, vďaka tomu sa rozhodujem normálne, nie či mám modrú, či červenú košeľu, ale ako mám ísť ďalej so svojím životom, aby dával zmysel. Do toho mi zomrel otec, keď som mal päť rokov, čiže mama bola na nás dvoch sama. Mamin prístup k deťom mám stále pred očami, viem sa dnes pozrieť na svojich pacientov tak, ako sme sa ja i mama pozerali na moju sestru, ktorá prestala hovoriť, keď mala asi štrnásť rokov. Asi preto sa viem pacientom prihovoriť ich rečou." A na otázku, či počul doma reči o tom, že keby sa nenarodila, bolo by to jednoduchšie, odpovedal, že: "Nie." A dodal, že to bolo rovnaké, ako keby sa on po nehode dostal na vozík. "Išlo by sa ďalej," dodáva.
Aj tento lekár hovorí, že je potrebná viacstupňová diagnostika, že je potrebné, aby ženy v čase, keď sa dozvedia správu o diagnóze dieťaťa, dostali informácie o riešeniach. "Nikto nie je stopercentný pri diagnostike," dodáva lekár. "Ak sa aj také deti narodia, netreba pripomínať, že sú medzi nimi aj výnimoční ľudia s vysokým intelektom, ktorí mnohé v živote dokázali." V rozhovore pán doktor spomína aj poslanca, ktorý vyštudoval právo, môjho kolegu Dominika Drdula. Spomína v dobrom aj jeho rodičov, s ktorými založili v roku 2004 Slovenskú spoločnosť pre spina bifida (rázštep chrbtice) a hydrocefalus. Dnešná medicína je už na takej úrovni, že dokáže niektoré veci operovať aj vnútromaternicovo.
Povedal som, že uvediem aj jedno svedectvo, ktorého som bol svedkom pred pár týždňami. V miestnosti školského výboru sme mali pracovné stretnutie, na ktorom boli pozvaní hostia z terénu, z praxe a debatovali sme s nimi o témach ako lesné kluby, ako alternatíva k materským školám alebo sieť špeciálnych škôl, poradenstva špeciálnych pedagógov, o stúpajúcom počte autistických detí a potrebe odborníkov, ktorí s nimi pracujú, teda boli tam zástupcovia za jednotlivé témy. Pozorne som ich počúval a premýšľal nad tým, čo nám hovoria. Všimol som si, že na okraji sedí jeden manželský pár. Nepoznal som ich osobne, ale držali sa za ruky celý čas a predpokladal som, že sú manželia. Pre rúška som im nevidel celé tváre, ale z očí im sálal pokoj, spokojnosť a tiež milé úsmevy. Prišiel rad na nich, aby sa vyjadrili. Hovorili o svojej rodine len veľmi okrajovo, popisovali ale skúsenosti so školou, so špeciálnou školou pre nevidomých v Levoči. Už tam som im na tom výbore vyjadril svoj obdiv a podporu a spravím to znova. Žijú pre svojich, pokiaľ si dobre pamätám, sedem detí, z ktorých tri sú postihnuté. Príkladne sa starajú.
Ja som im vtedy povedal, že sa nemuseli ani ozvať a išla z nich obrovská dávka pozitívnej energie, radosti a dovolím si povedať aj šťastia. Milujú svoje deti, ktoré im úplne zmenili život aj v tom zmysle, že niektoré z nich si vyžadujú omnoho viac starostlivosti a obetí. Takže znova sa vraciam, tieto zákony sú len o našom vnútornom nastavení.
Neverím, že si odporcovia návrhu zákona myslia, že je zlé, ak nečakane tehotná žena má inú možnosť ísť už od dvadsiateho, pardon, má tú možnosť ísť už od 21. týždňa tehotenstva na PN-ku. Požiadať o núdzové sociálne bývanie, na ktoré má mať nárok po dobu troch rokov od narodenia dieťaťa. Chceli by sme viac, ale predkladatelia zákona, hlavne hlavná predkladateľka rokovala s ministerstvom financií, s ministerstvom práce a čo sme vyrokovali, prinášame. Neverím, že je zlé, aby žena dostala čo najviac odborných informácií o tom, ako sa jej situácia dá riešiť aj iným spôsobom, aby sa dozvedela informácie o ľuďoch či organizáciách, ktoré jej vedia pomôcť. Veď je to úžasné, nie? Keď pomáhame takýmto ženám. A treba ďakovať týmto ľuďom a organizáciám za to, že tu pre tie ženy sú. Ak nám ide o pravdu, tak ani s tým, že sa termín prerušenie, zmení na ukončenie, nemôže byť problém.
Je zlé, ak chceme pomôcť tým, že sa zozbierajú anonymizované dotazníky, z ktorých bude jasné, prečo sa ženy rozhodujú pre cestu potratu? Ak na základe týchto údajov by sa možno niektorým z nich dalo pomôcť a zamerať politické rozhodnutie a legislatívu tak, aby sa ich deti mohli narodiť, lebo ich mami sa ľahšie rozhodnú pre život, tak je to zlé? Nemyslím si.
Napokon chcem aj z tohto miesta poďakovať všetkým ľuďom a organizáciám, ktoré v teréne pomáhajú tehotným ženám, podávajú im pomocnú ruku a zachraňujú životy detí, ale aj pomáhajú ženám po potrate a snažia sa im pomôcť poradenstvom. Aj s týmito organizáciami predkladatelia zákona komunikovali. Predložený návrh zákona je teda nielen pomocou pre tehotné ženy, ale je aj pomocou pre tieto a ďalšie organizácie, aby mohli vo svojej pomoci pokračovať ešte efektívnejšie. Ja spomeniem aspoň niektoré, nemám tu všetky, ale Fórum života, Poradňa Alexis, Áno pre život, projekt Ráchelina vinica, Zachráňme životy, Aliancia za život, Femina, Návrat a tak ďalej. Ďakujem vám všetkým za vašu prácu, ktorú robíte pre ženy, pre detičky aj pre tie, ktoré majú psychické boľačky.
Nebojme sa! Ak progresívno-liberálna úderka kričí a namiesto argumentov manipuluje a zavádza, netreba byť ticho. Zdravotníci, lekári, ktorí vyslovili iný názor ako oni, sú zosmiešňovaní, ale ja im ďakujem, že sa ozvali, že mali tú odvahu. Ozývajú sa aj laici, ktorí túžia po tom, aby sme sa konečne po 35 rokoch v tomto posunuli vpred o pár krokov, možno o jeden. Mimoriadne inšpirujúci a silný, aj popísaním vlastných zážitkov, je aj čerstvý článok v médiách - rozhovor s Božidarou Turzonovovou, ktorý nájdete pod názvom "Stojím na strane doktorky Záborskej. Pohár vo mne pretiekol."
Vraciam sa k tomu, čo som spomínal na začiatku, môžeme sa handrkovať na detailoch z predloženého návrhu zákona, ale je faktom, že má ambíciu pomôcť mamičkám, ktoré váhajú, a zopakujem, že vždy to bude o našom vnútornom nastavení, o tom, čo si nosíme v srdci. Náš postoj sa vždy bude odvíjať práve od toho. Ale mali by sme pritom aj poctivo argumentovať a nevyčítať návrhu zákona veci, ktoré v ňom ani nie sú. Predkladať prísne zákony v tejto oblasti, keď vieme, že nevedú k ich schváleniu a majú v Národnej rade Slovenskej republiky nedostatočnú podporu, je iba falošným pohladením svojho svedomia. Omnoho ťažšie, ale politicky korektnejšie je to, čo robíme ako predkladatelia teraz, že chceme predložiť niečo, čo má nádej v tomto pléne, že to prejde.
Prosím vás preto, aby sme po 35 rokoch konečne spravili krôčik vpred. Verím, že zákon na pomoc tehotným ženám podporíte.
Ďakujem vám pekne za pozornosť.
