Ďakujem za slovo, pán podpredseda. Vážené panie poslankyne, páni poslanci, na úvod svojho prejavu by som chcel poďakovať všetkým prítomným poslancom v rokovacej sále aj tým, ktorí sa zapájajú do rozpravy. Je to veľmi dôležité, aby tu tá diskusia prebiehala, aby sme si navzájom vypočuli tie argumenty pre a proti, pretože bez takejto diskusie nenájdeme potom to najlepšie riešenie aj v tejto téme.
Chcel by som sa na úvod spýtať otázku,...
Ďakujem za slovo, pán podpredseda. Vážené panie poslankyne, páni poslanci, na úvod svojho prejavu by som chcel poďakovať všetkým prítomným poslancom v rokovacej sále aj tým, ktorí sa zapájajú do rozpravy. Je to veľmi dôležité, aby tu tá diskusia prebiehala, aby sme si navzájom vypočuli tie argumenty pre a proti, pretože bez takejto diskusie nenájdeme potom to najlepšie riešenie aj v tejto téme.
Chcel by som sa na úvod spýtať otázku, pretože táto téma už sa tu počas týchto predchádzajúcich prejavov rozoberala, že od ktorého štádia je plod hodný ochrany. O tehotnú matku je postarané od chvíle identifikovania tehotenstva preto, lebo nesie v sebe nový život. O 12-týždňový plod však postarané nie je. A náš návrh ochrany života túto ochranu zaručuje. Veľa sa hovorí o ženách, ktoré sú v ťažkej situácii nechceného tehotenstva, aj o tom, že ich nemožno nútiť dať dieťaťu život alebo prijať poškodené dieťa. Zaiste nemožno banalizovať tieto psychicky náročné situácie. (Ruch v sále a zaznievanie gongu.)
Treba urobiť všetko preto, aby sa týmto ženám poskytla pomoc a ochrana i ďalšie sprevádzanie v neľahkej ceste. V tom by bolo treba určite pridať. Návrh by mal počítať aj s posilnením týchto služieb a s vybudovaním siete pomoci prv, ako sa začnú uplatňovať sankcie. Na Slovensku existuje ešte veľa prekážok, byrokratizmu a neprajnosti pre akreditácii organizácií, ktoré takúto pomoc ponúkajú. Nehovoriac o tom, že od štátu nedostávajú takmer nijakú podporu.
Na druhej strane nemôžeme hovoriť, že tehotné ženy sú v skutočnosti v situácii voľby mať či nemať dieťa. Ony túto voľbu už majú totižto za sebou. Ak absolvovali sexuálnu komunikáciu s mužom, museli počítať s tým, že sa dieťa môže prípadne počať. Ani pri antikoncepčných prostriedkoch totiž neexistuje úplná ochrana pred počatím. Slobodná voľba v skutočnosti prebieha len v okamihu rozhodovania sa pre sexuálny pomer s partnerom. Po počatí dieťaťa ide už o otázku svedomia, či dieťaťu matka ponechá život, alebo mu ho vezme. Dieťa sa totiž samo brániť nevie. V tomto môže za neho hovoriť zákon, ktorý ho chráni. Ak však ide o záchranu života, či nemajú byť bokom citové problémy ženy? V prípade ustanovenia zákona rozhodujúce o živote a smrti dieťaťa nemôžu rozhodovať citové záležitosti, ale objektívna pravda o jeho existencii. Cit a súcit majú svoje miesto pri podpore tehotnej matky v prospech narodenia dieťaťa.
Na tému interrupcií sa dá pozrieť z veľkého množstva pohľadov. Z pohľadu zdravotného, psychologického, ekonomického, demografického, sociálneho, materiálneho alebo duševného, náboženského, ateistického a z mnoho ďalších pohľadov. Nás je tu v parlamente iba 150, ale tam vonku, najmä na internete zaznieva hlas ďalších stoviek a tisícov zástancov sprísnenia ochrany života. Ja by som si dovolil predniesť taký trošku iný pohľad, pohľad o histórie, ako a odkiaľ sa vôbec legalizácia potratov dostala do našej legislatívy. Ruská socialistická federatívna republika bola prvá krajina, ktorá v novembri 1920 legalizovala potraty. Legalizácia bola pokračovaním skorších spoločenských zmien, ktoré sa v Rusku naplno rozbehli po októbrovej revolúcii v roku 1917. Boľševická túžba zrúcať normy starého sveta skombinovaná s mizivou hodnotou konkrétneho človeka bola jedinečnou príležitosťou pre legalizáciu potratov. Komunisti nemali v láske tradičnú rodinu, vnímali ju ako zdroj útlaku žien a spoločenskej nerovnosti. Z Manifestu komunizmu bolo jasné, že komunisti túžia po revolúcii v oblasti rodiny a že by radi oslabili niektoré jej spoločenské funkcie. Len pár týždňov po tom, ako prevzali boľševici moc v Rusku, zlegalizovali rozvody a zaviedli povinnú civilnú formu sobáša. Rozvod bol možný na základe súhlasu manželov, ale aj na základe návrhu ktoréhokoľvek z nich, hoci by s ním druhý manžel alebo manželka nesúhlasil. Ženy tak oficiálne dostali právo vymaniť sa z okovov rodiny. O rok neskôr, v roku 1918 boli tieto zmeny potvrdené v novom Rodinnom kódexe. Zrušil majetkové spoločenstvo a každý z manželov sa stával výlučne vlastníkom svojho majetku.
Podľa americkej historičky Wendy Goldman boli do rodinného kódexu vnesené nielen revolučné predstavy o rovnosti medzi mužmi a ženami, ale tiež predstavy o potrebe odumretia rodiny. Ďalej píše, že podľa Alexandra Goichbarga, mladého revolučného právnika, ktorý kódex písal, bolo jeho cieľom pripraviť pôdu pre to, aby sa manželstvo a rodina stali úplne prekonanými. Hoci šlo o najprogresívnejšiu právnu úpravu tej doby, už vtedy ju niektorí revolucionári vnímali len ako medzistupeň k neskoršiemu ďalšiemu oslabeniu manželstva a rodiny.
Revolúcia a búranie starých buržoáznych kapitalistických zásad však otvorili Pandorinu skrinku a ľudia sa začali búriť aj voči iným normám. Lenin hlásal potrebu oslobodenia žien z ich z domáceho otroctva v starostlivosti o domácnosť a deti, no voči paušálnemu uvoľňovaniu mravov v sexuálnej oblasti bol spočiatku skôr kritický. V listoch z roku 1915 adresovaných svojej priateľke boľševickej političke nešetril kritiku na jej snahu spísať manifest, v ktorom sa okrem iného dožadovala slobody v láske. Lenin sa jej vyčítavo pýtal, či má ísť o oslobodenie od serióznosti v láske, od narodenia detí alebo o slobodu cudzoložiť. Ak áno, nech si radšej takýto pamflet odpustí, pretože toto sú práveže praktiky skazenej buržoázie, ktoré by mala ako komunistka kritizovať.
Lenže revolúcia začala žiť svojím životom a búranie noriem prehĺbilo aj búranie sexuálnych noriem, obzvlášť medzi mládežou. Terajšia írska socialistka Emma Quinn s obdivom hľadí späť na éru boľševizmu a na to, s akou závratnou rýchlosťou menili spoločenské vzťahy. Citujem: „Zmeny rodiny a štruktúry rodiny priviedli mnohých k úplnej zmene k ich prístupu ku vzťahom. V roku 1921 prieskum komunistickej mládeže ukázal, že 21 % mužov a 14 % žien považovali manželstvo za ideál, 66 % žien preferovalo dlhodobé vzťahy založené na láske a 10 % preferovalo vzťahy s rôznymi partnermi.“
Takéto spoločenské zmeny celkom iste rozšírili aj prax potratov. Sovietska republika svojím nariadením o ochrane ženského zdravia z novembra 1920 legalizovala potrat, neoznačila ho však za výdobytok, ale skôr za menšie zlo. Nariadenie uvádza, že trestanie žien a lekárov za potrat neprináša uspokojivé výsledky a dôsledkom sú nelegálne potraty v zlých podmienkach. Ako dôsledok sa polovica žien nakazí infekciou a 4 % žien zomrú. Ľudový komisár pre zdravie a spravodlivosť s cieľom chrániť zdravie žien dovolil vykonávať potraty voľne a bez poplatku, avšak výhradne lekármi v nemocniciach. Potrat bol označený za vážne zlo pre spoločnosť, ktoré by však vďaka nastolenej osvete medzi pracujúcimi ženami malo postupne vymiznúť. Stal sa však presný opak.
V roku 1922 sa potom dekriminalizovala prostitúcia aj homosexualita. Mnohí homosexuáli začali žiť otvorene homosexuálne, dokonca bola súdom uznaná legálnosť manželstva rovnakopohlavného páru, niektorí ľudia sa po revolúcii rozhodli žiť ako opačné pohlavie a od roku 1926 je legálne zmeniť si pohlavie v pase.
Rusi si rýchlo začali zvykať na nové vymoženosti. Wendy Goldman uvádza, že v roku 1925 bola miera rozvodov v Rusku vyššia než v akejkoľvek inej európskej krajine, pričom na sto sobášov pripadalo 15 rozvodov. V Moskve to bol jeden rozvod na dve manželstvá. Do toho vysoká nezamestnanosť, obzvlášť žien, takže rozvod sa stal zdrojom veľkého utrpenia pre ženy. Sovietski pracovníci sa napokon v roku 1926 rozhodli prijať nový Rodinný kódex, ktorým chceli tento a iné problémy odčiniť. Rusko bolo oslabené revolúciou, občianskou vojnou i prvou svetovou vojnou.
Podľa mnohých historikov to boli práve oficiálne obavy z klesajúcej pôrodnosti v polovici 30. rokoch a snaha posilniť rodinu ako baštu spoločenskej stability, ktorou odsúdili staré revolučné právo k zániku. V roku 1936 tak došlo k ďalším zmenám v rodinnom práve, no čo je ešte dôležitejšie, aj k obmedzeniu potratov.
V máji pustili komunisti do médií návrh zákona o ochrane materstva, ktorým sa mali obmedziť potraty, ale súčasne aj zvýšiť štátna podpora pri pôrode, zaviesť podporu pre veľké rodiny, podporiť budovanie jaslí a škôlok, a tiež mierne sťažiť rozvody. Kritika obmedzenia potratov sa v médiách objavila, ale nešlo o kritiku v zmysle obmedzovania osobnej slobody či práv na vlastné telo, ale skôr o kritiku, že nemožnosť potratu spôsobí neriešiteľné problémy pre matky, ktoré by chceli pokračovať v štúdiu či v kariére.
Nový zákon bol schválený 27. júna 1936 a o rodiny detí a k výchove občanov sa vyjadroval veľmi pozitívne ako o veľkej a zodpovednej úlohe. Potrat mohol byť vykonaný len v prípade ohrozenia života alebo vážneho ohrozenia zdravia tehotnej ženy, alebo v prípade rizika vážnej dedičnej choroby. Zaviedla sa aj trestnosť nelegálneho potratu, pričom matka mohla byť potrestaná napomenutím a za opakovaný nelegálny potrat pokutou. Siegelbaum sa domnieval, že počet oficiálne zaznamenaných potratov prudko poklesol z 1,9 mil. v roku 1935 na 570-tisíc v roku 1937, ale potom začal rásť na 755-tisíc v roku 1939. Napriek trestnej zodpovednosti za vykonanie nelegálneho potratu bol skutočný počet potratov pravdepodobne ešte o dosť vyšší.
Samozrejme, nie všetci súdruhovia sa s novými trendmi stotožnili, Lev Trockij vo svojej knihe Zradná revolúcia, ktorú napísal v roku 1936 v exile, uviedol, že revolúcia, revolučná sila dala žene právo na potrat, čo je v podmienkach núdze a rodinných problémov jednou z jej najdôležitejších občianskych, politických a kultúrnych práv. Táto rétorika bola predzvesťou, že revolúcia zatiaľ nepredviedla všetko.
Po Stalinovej smrti sa k moci dostal Nikita Chruščov a opäť došlo k paradoxnej situácii. Chruščov bol v otázkach rodiny a potratov skôr konzervatívny, no napriek tomu to bol práve on, kto umožnil opätovnú legalizáciu potratov. Viedla ho k tomu asi hlavne snaha predchádzať k nelegálnym potratom. Najskôr bola v roku 1954 zrušená trestná zodpovednosť žien za potrat a následne v novembri 1955 boli zrušené obmedzenia potratov, ktorým sa opäť mohlo spraviť legálne, ktorým sa opäť mohol spraviť legálne na žiadosť v nemocnici. Legalizácia potratu však mala vyvážená masívnou kampaňou proti potratom. V novom predpise sa uvádzalo, že pokles počtu potratov v budúcnosti môže byť garantovaný ďalším zväčšením štátnych opatrení na podporu materstva a tiež opatrenie vzdelávacej a osvetovej povahy. Zrušenie zákazu potratov tiež umožňuje eliminovať veľkú ujmu na zdraví žien spôsobenou potratmi vykonanými mimo nemocníc a často nevzdelanými osobami.
Kampaň proti potratom bola do veľkej miery robená zdravotníckymi pracovníkmi v ženských zdravotníckych zariadeniach, ale aj na iných miestach, ako boli pracoviská a školy, verejné priestranstvá a podobne. V roku 1956 sa napríklad konalo 20-tisíc protipotratových prednášok a besied v meste Taškent, bol natočený film o škodlivosti potratu, pričom za nebezpečný sa označoval nelegálny, ale aj legálny potrat. Niektoré kampane sa zameriavali aj na mužov, aby boli zodpovednými manželmi a otcami. Napriek kampaniam boli v počte potratov v Sovietskom zväze veľmi vysoké. Oficiálna štatistika z toho obdobia neexistuje, podľa niektorých zdrojov však v Sovietskom zväze koncom 50. a 60. rokov patril medzi krajiny s najväčšou potratovosťou s asi 6-7 mil. potratov ročne. Podobný údaj sa nachádza aj v Johnsonovom archíve.
Československo prispôsobilo svoju potratovú legislatívu Sovietskemu zväzu už v roku 1950 prijatím nového trestného zákona. Po vzore Sovietskeho zväzu bola zrušená trestnosť potratov v prípade ohrozenia žien, života a zdravia ženy alebo v prípade rizika vážnej dedičnej choroby.
Po opätovnej legalizácii potratov v Sovietskom zväze museli k tomuto kroku pristúpiť aj krajiny východného bloku, Bulharsko, Maďarsko a Poľsko a v roku 1956 Československo a Rumunsko v roku 1957, Juhoslávia v roku 1960. U nás bol prijatý zákon, ktorý legalizoval potraty zo zdravotných dôvodov alebo z iných dôvodov hodných osobitného zreteľa, a to 19. decembra 1957. Potrat na žiadosť bol u nás legalizovaný až o 30 rokov neskôr.
Argumenty, ktoré v decembri 1957 odzneli v rozprave v prospech potratového zákona, pripomínajú tie, ktoré sa uvádzali v Sovietskom zväze. „Dôsledné plnenie úloh, ktoré vyplynú z nového znenia zákona o umelom prerušení tehotenstva, povedie nielen k dokonalejšej ochrane zdravia žien, ale bude mať aj priaznivý vplyv na populačný vývoj v našom štáte a na výchovu ľudí,“ uviedla pred 60 rokmi poslankyňa Šťastná. Podľa štatistík za Slovenskú republiku bolo na základe predpisov legalizujúcich potraty za 60 rokov ich existencie vykonaných takmer 1,5 mil. umelých potratov. To znamená, že v dôsledku umelého potratu u nás zomrelo každé štvrté dieťa.
Vážené panie poslankyne, páni poslanci, takýto pohľad do histórie by nám mal povedať, že je načase, aby sme túto veľmi nemilú históriu, veľmi nemilé dedičstvo z čias minulých zmenili, aby sme konečne mohli túto ochranu života posunúť do..., dopredu.
Ďakujem veľmi pekne za pozornosť.
Skryt prepis
