Ďakujem, pán predsedajúci. Vážená snemovňa, dovolím si zareagovať aspoň na zopár z vecí, ktoré zaznievajú z rôznych reakcií a vystúpení nielen v pléne, ale aj v diskusných fórach.
Začnem s jedným z prvých argumentov. Prečo po tridsiatich rokoch? No jednoducho, z prostej príčiny, že teraz je v parlamente zvolená konštelácia poslancov, ktorí nevlečú na svojich nohách červenú guľu komunizmu. Že je to prvýkrát, keď má takýto návrh zákona šancu na to, aby prešiel. Je to neskoro, ale až teraz je čas urobiť to, za čo patrí moja veľká vďaka poslankyni Andrejuvovej, pretože sa dala na riešenie niečoho, čo sme mali riešiť dávno. (Reakcia z pléna. Zaznievanie gongu.)
Jedna z ďalších pripomienok je, že je to, ako hovorí pán poslanec Blaha, ktorý dnes čerpal veľmi hlboko zo žumpy pri svojich príspevkoch, že je to akt živočíšnej pomsty. No, keď oslobodení väzni koncentrákov sem-tam zavraždili esesmanov, tak by to iste považoval tiež za akt živočíšnej pomsty. Nebola to ži... bola to normálna ľudská pomsta. Keď na kandelábroch v Budapešti v roku ´56 viseli komunisti, nebola to živočíšna pomsta, bola to ľudská pomsta, alebo predtým viseli na šibeniciach iní. A základným pravidlom je, aby sme si uvedomili, že je zásadný rozdiel medzi totalitou a demokraciou. Komunizmus a fašizmus majú k sebe bytostne blízko. Jeden bol založený na triednej nenávisti, druhý na rasovej, ale konečný efekt i milióny mŕtvych sa dajú úspešne porovnávať.
Počujem argument, že berieme bezmocným. Bezmocné boli obete tých ľudí, ktorým berieme. Bezmocná bola doktor Milada Horáková, ktorú nechali dvadsať minút škrtiť sa a dusiť v slučke na šibenici, a nie jej sudkyňa Polednová, ktorá prišla pred súd v deväťdesiatke. Opäť starý človek. Zaujímavé je, že sa nikto nepostavil ani z obhajcov týchto starých ľudí, keď 86-ročný Ladislav Nižňanský z pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy bol v Nemecku zadržaný za svoje zločiny spáchané v Kľaku a Ostrom Grúni. To nám nevadil vek. Tak ako nám nevadí vek chlapa, ktorý v koncentrákoch, Litovec či Lotyš, vraždí ľudí a pred súd prišiel v 82 rokoch. Títo ľudia, ktorí používajú takéto hanebné sofizmy, by možno bránili aj Mengeleho, ak by naňho prišli po 35 rokoch ako na starého človeka, lebo však je, chudák, starý.
Ale ešte niečo je tu zásadné. Viete, aký je rozdiel medzi červenoarmejcom, vojakom Wehrmachtu alebo vojakom akejkoľvek armády a esesmanom, kágebákom a eštebákom? Zásadný. Do tých prvých troch boli ľudia povolávaní a nemali možnosť výberu. Naopak, stať sa pracovníkom gestapa, Sicherheitsdienstu, KGB a ŠtB bola výberová organizácia každá. Tam si sa musel aktívne prihlásiť, aktívne súhlasiť s tým, čo robí železná päsť robotníckej triedy demokratom, kňazom, mníškam, s tým si sa musel stotožniť, teda aktívne si si vybral službu zločinu.
V Rakúsku bol kedysi predsedom Freiheitliche Partei Österreichs Friedrich Peter. O tom sa ukázalo, že bol kuchárom v jednotkách SS. Ale pozor, SS nebol Wehrmacht! Ak si sa chcel stať čo i len kuchárom v SS, musel si sa prihlásiť, uchádzať sa a prejsť previerkou. Ergo si sa aktívne hlásil k zločineckej organizácii. A preto neexistujú také porovnania a tieto patetické reči o nevinných úradníkoch. Je úplne svinstvo vracať sa vždy len k tým "no, trošku problematickým" päťdesiatym rokom. 9. augusta 1986 v Petržalke vykrvácal a nad ním stáli ochrancovia hraníc, ktorí majú dodnes Námestie hraničiarov, čo je čistá perverzia, a počkali, kým dotrhaného psami nechajú tohto 17-ročného východného Nemca bezpečne prísť na kraj smrti, a potom ho zobrali do nemocnice, kde pre ťažkú stratu krve tri roky pred pádom komunizmu zomrel. Teda neboli to žiadne päťdesiate roky. Tie svinstvá sa páchali až do konca, až do poslednej guľky nad riekou Moravou pod Devínom.
Obľúbené reči sú tiež "počúvali rozkazy". No, počúvaním rozkazov omluvím aj náčelníka Osvienčimu, lebo i ten len počúval rozkazy. Lebo rozkaz prišiel z Wannsee, z konferencií, kde sa rozhodlo o konečnom riešení židovskej otázky a odtiaľ prišli rozkazy, takže tí popravení velitelia koncentráku a plynových komôr boli vlastne nevinní, lebo len poslúchali rozkazy.
Jeden z obľúbených argumentov komunistických a nacistických relativistov je to, že každý režim mal svoje zákony. No nepochybne, zákon na ochranu republiky a Norimberské zákony boli zákony. Mali paragrafové znenie, odseky. Chceme tým povedať, že boli v poriadku?
Je výborné, keď sa hovorí o kolektívnej vine. Viete, náš štát, a je to trochu smutné, stojí na princípe etnického čistenia, na princípe kolektívnej viny. Lenže byť eštebákom a byť tým, ktorý robí zlo normálnym ľuďom, je trošku iné, ako narodiť sa ako karpatský Nemec v rodine, ktorá žije na Slovensku 400 rokov. My sme vyhnali karpatských Nemcov a vyhnali Maďarov, ktorí na tej pôde v tých domoch žili generácie. A vyhnali sme mužov, ženy, deti, starcov i starenky. Náš štát stojí na kolektívnej vine a nespomínam si, že by sa komunistickí geroji typu Blaha niekedy hlboko omlúvali karpatským Nemcom, sudetským Nemcom a Maďarom. Pretože s nimi sme naložili len na princípe kolektívnej viny a je to trošku iná kolektívna vina než tá, o ktorej hovorí pán poslanec Susko. Lebo byť dieťaťom štvorročným je trošku iné, ako byť vyšetrovateľom Štátnej bezpečnosti. Takže takto je to s tou kolektívnou vinou a s naším svatým štátom.
Argumenty kolegu Jarjabka o tom, že herci robili propagandu, skutočne veľkolepé porovnanie! Richard Strauss dirigoval olympijskú kantátu pri otvorení olympijských hier v Berlíne ´36. Všetci, ktorí videli veľkolepý film Istvána Szabóa Mefisto s Klaus Maria Brandauerom v hlavnej úlohe, vidia, aké prekérne bolo postavenie umelcov. Ale hádam si kolega Jarjabek nemyslí, že mlátiť vyslúchaných pri výsluchu je to isté ako hrať Hamleta? To snáď nie je to isté?! Takže to je ďalšia ukážka relativizácie. Relativizácie zločinov.
Pokiaľ ide o to, že sa berú ľuďom dôchodky a že je to nefér, vdova po Rolandovi Freislerovi, predsedovi Volksgerichtu, ktorý zahynul na jar ´45 pri tom, ako bola bombardovaná budova Volksgerichtu, ostala po ňom vdova Marion. Vdova Marion sa dožadovala – a dostala – vyrovnávací príspevok k dôchodku vychádzajúci z toho, že jej muž ako vysokopostavený právnik by mal po vojne, keby prežil, primerané zamestnanie a z neho by mal vyšší príjem. V roku 1997 Správny súd v Nemecku zrušil tento nárok v prípade, že sa vypláca osobám, ktoré porušovali právny štát, a osobám, ktoré sa priečili normám ľudskosti. A presne o tomto je Štátna bezpečnosť, gestapo, Sicherheitsdienst aj KGB. (Potlesk.)
