Videokanál poslanca

Pozdravujem pani poslankyňu Brisudovú, tak už som ju spoznal. Zdravím vás.
No, pozrite, my sme prednedávnom spustili Rimavskú Sobotu, začíname tam, a to je kúsoček od Poltáru. Možno 20 kilometrov? Tak? Aj, aj 24 kilometrov. Čiže je to aj na dochádzanie do práce. Potom vo vzdialenosti niečo vyše 30 kilometrov je Lučenec, ktorý nemá svoj priemyselný park tiež plný.
Plán je teraz nasledovný. Tento a budúci rok by sme výrazne chceli pokročiť v prácach v priemyselnom parku v Rimavskej Sobote a nájsť tam, možno by sa to malo podariť už budúci rok, zazmluvniť prvého alebo prvých dvoch, troch investorov, tak aby v roku 2023 oni tam mohli začať sa nejak usídľovať. A hneď, ako bude tento priemyselný park v Rimavskej Sobote do značnej miery využitý, povedzme polovica, tak sme pripravení sa obhliadnuť po ďalšom priemyselnom parku. Avšak Rimavská Sobota nie je jediné problematické miesto Slovenska, máme aj ďaleký východ a v závislosti od toho, ako budú pokračovať práce vo výstavbe diaľnice, by sme chceli najmä, aby bola tá dostupnosť daná preto, lebo vy tých investorov nedostanete hocikam. Oni jednoducho potrebujú tú logistickú dostupnosť mať garantovanú, to je rýchlocesta, to je diaľnica a aj si myslím, že povedzme tých 20, možno 24 kilometrov dochádzať do práce, to nie je, aspoň dočasne, nie je až taká tragédia.
Čiže záverom, rád by som vám teraz tu povedal, áno, ideme na to a, a dávam o týždeň, o mesiac návrh na uznesenie vlády, ale nie je to tak. Momentálne nemáme v pláne budovať žiaden ďalší park, kým nebude aspoň sčasti Rimavská Sobota obsadená.
Vaša druhá, vaša druhá časť vašej otázky bola, že podľa akých kritérií sa tie parky vyberajú. Tak robia to analytici na ministerstve hospodárstva. Tých kritérií je niekoľko desiatok a podľa nich teda zostavili rebríček a tam nám vyšla práve Rimavská Sobota ako najvhodnejší park alebo druhý najvhodnejší. To neviem presne, ale tým, že mesto Rimavská Sobota predalo ten pozemok veľmi lacno štátnej firme MH Invest, no tak to bol ten rozhodujúci moment, že sme si povedali, dobre, tam ideme zainvestovať čím skôr a potom sa tam posnažíme o tých investorov.
Takže toľkoto z mojej strany zatiaľ.

Ďakujem veľmi pekne za slovo. Ako prvé by som chcel uviesť, že suplujem za kolegu Holého, takže moje vystúpenie bude spočívať v prečítaní textu.
Dňa 30. januára 2019 Národná rada schválila zákon 54/2019 o ochrane oznamovateľov protispoločenskej činnosti a tento zákon nadobudol účinnosť 1. marca 2019, čiže takmer pred dvomi rokmi.
V § 13 zákon zriaďuje Úrad na ochranu oznamovateľov protispoločenskej činnosti (ďalej iba "úrad"), ktorý má mať sídlo v Bratislave. V § 14 sa hovorí, že na čele úradu je predseda, ktorý zodpovedá za činnosť úradu, a predsedu úradu volí, odvoláva Národná rada spomedzi kandidátov navrhnutých vládou podľa § 15 ods. 4.
Vláda môže Národnej rade navrhnúť kandidátov na predsedu úradu len po ich verejnom vypočutí a hodnotení komisiou. Komisia bola vytvorená v marci 2019. Od svojho vzniku schválila rokovací poriadok, zásady hodnotenia záujemcov a kandidatúru na predsedu úradu. Vzhľadom k tomu, že Národná rada podľa uznesenia č. 1958 z júna 2019 nezvolila predsedníčku úradu z dvoch navrhnutých kandidátok, komisia podľa § 16 ods. 9 zákona zverejnila v júli 2019 novú výzvu a v októbri sa uskutočnilo verejné vypočutie záujemcov v druhom kole.
Vláda 4. decembra 2019 v zákonnej lehote prerokovala materiál k návrhu na schválenie kandidátov na predsedu tohto úradu, ktorý schválila uznesením 598/2019, a predložila návrh na voľbu vybraných uchádzačov v Národnej rade. Vláda tým splnila požiadavky zákona. Dobrá správa.
Národná rada však do konca volebného obdobia materiál neprerokovala. V nadväznosti na komunikáciu s Kanceláriou Národnej rady komisia opätovne predkladá návrh vláde na nové rozhodnutie. Na verejnom vypočutí mali možnosť sa zúčastniť a klásť záujemcom otázky členovia vlády, poslanci Národnej rady a verejnosť. V súlade s ustanovením § 15 ods. 4 komisia vyhodnotila opäť raz prihlásených záujemcov o kandidatúru v druhom kole a v predloženom materiáli navrhuje dvoch z nich, ktorí boli v hodnotení najúspešnejší.
Takže už to aj vy cítite, prichádzam k veci. Spôsob hodnotenia komisia schválila v dodatku č. 1 k rokovaciemu poriadku, ten je na webe. Tam sú zverejnené aj materiály všetkých záujemcov o kandidatúru vrátane životopisov bez uvedenia osobných údajov. Ďalej sú tam zverejnené koncepcie, referencie, záznamy z výberového konania a tak ďalej. No a je tam aj záznam z verejného vypočutia prostredníctvom facebooku. Predkladaný materiál obsahuje hodnotenie všetkých prihlásených záujemcov a výsledné poradie.
Materiál vzhľadom na svoj charakter nebol predmetom medzirezortného pripomienkového konania a nemá vplyv na rozpočet verejnej správy, nemá vplyv na podnikateľské prostredie, nemá sociálne vplyvy, ani na životné prostredie, nemá vplyv na informatizáciu a nemá vplyv ani na služby verejnej správy pre občana, čo si teda dovolím pochybovať, lebo mať riadneho predsedu Úradu protikorupčnej činnosti bude mať teda veľký vplyv na služby verejnej správy pre občana. Na účely prerokovania materiálu na rokovanie vlády kandidáti poskytli súhlas so zverejnením osobných údajov obsiahnutých v motivačnom liste a životopise.
Takže toľkoto z mojej strany, to je taká predohra k voľbe, ktorá vás, ctení kolegovia, čaká. A držím teda palce, aby ste zvolili toho správneho kandidáta.
Ďakujem pekne za pozornosť.

Ďakujem pekne. Tak dovoľte mi reagovať ešte naposledy k rôznym veciam, ktoré tu boli povedané.
Ako prvé začnem, pán Kotleba, vy ste teda vraveli, že prekvapili vás tu trenice medzi nami. Toto nie sú trenice. Toto je kultivovaná debata a na to je parlament. Kde inde má prebiehať? A je veľmi vecná debata. To si myslím, že sme dnes zažili. Chcem sa veľmi pekne poďakovať za ňu. Ako prvému, samozrejme, Karolovi Kučerovi, že dal si tú námahu a pripravil si svoju argumentáciu. Takisto aj vám, aj ďalším všetkým za to, že sme to dokázali udržať v nejakej kultivovanej, solídnej forme. Myslím si, že presne takto by to malo prebiehať.
K tomu riešeniu dôjdem nakoniec, ale ešte zopár poznámok.
Tak najprv, Karol, ty si teda vyjadril obavu, že teda dúfaš, že ten úradník nebude prepustený. Poznáš ma 15 rokov, akože pochybujem, že si si na mne mohol všimnúť čo len náznak pomstychtivosti. Jasné, že nebude, resp. ak bude, nie z týchto dôvodov, ale z úplne iných. Ja ani neviem, kto to je, ale ja teda určite nebudem tam snoriť po úrade, že kto písal tú správu, to ma v živote nenapadlo.
Potom chcel by som ešte povedať jednu vec, ktorá možnože mala odznieť aj v diskusii: Štát nedokáže zbaviť ľudí zodpovednosti za svoje životy. Politici to skúšajú, snažia sa ľuďom rozprávať, nechaj to všetko na nás, len nás zvoľ a plať dane a my sa postaráme o teba, o celý tvoj život a všetko bude fajn. Ale klameme. Politici klamú ľudí, keď sa im snažia nabulikať, že dokážu ich zbaviť zodpovednosti za svoje životy.
Môžme prijať akékoľvek normy, ale to dieťa musí chrániť jeho rodič. A keď tam vidí prehnitý nejaký trám, tak dieťa tam nepustí jednoducho. Tak ako ho nepustí na ulici, kde autá jazdia a podobne. Práve takýmto, takýmto vymýšľaním ďalších a ďalších noriem a pravidiel a čoraz viac len bulikáme ľuďom, že viete čo, my to všetko zariadime a vám sa nemá čo stať.
Ja chápem podstatu SOI-ky, Slovenskej obchodnej inšpekcie v tom, že musí kontrolovať a reagovať a odhaľovať skryté vady. Niektoré hračky napríklad obsahujú talán. To je látka, z ktorej keď ju, to dieťa tú hračku príliš často líže, tak 20 rokov neskôr môže byť impotentné alebo 15. No tak toto, samozrejme, je problém. To nemá ten spotrebiteľ ako vidieť. Čiže v týchto, toto je taká tá typická úloha Slovenskej obchodnej inšpekcie, lebo tá má na to expertov, meracie prístroje, ktoré to vedia posúdiť. Ale aj toto sa dá prehnať.
A už napríklad taká vec, že SOI-ka chodí a kontroluje, či sú všade nalepené slovenské návody. No, však keď spotrebiteľ má problém, že tam je slovenský návod, nech ide do iného obchodu, nech si ten produkt nekúpi. Nech o tom napíše alebo čokoľvek. V Amerike sú napríklad strašne silné súkromné, resp. neštátne združenia pre ochranu spotrebiteľov, a tým pádom je to na báze dobrovoľnosti. Tak toto som ešte považoval za potrebné spomenúť.
No, a teraz, pán Kotleba, vy ste nás tu teda obvinili alebo teda konštatovali ste, že všetko vidíme len cez peniaze. No, lebo keď sa to vidí inak, tak je to buď populizmus, alebo alibizmus.
Eugen Jurzyca raz napísal úžasný článok o populistoch, alibistoch a ekonómoch. Hovorí v tom článku, že populisti, to sú takí, ktorí povedia všetkým všetko. Ja vám všetkým sľubujem, všetko dostanete. Ty potrebuješ drahý liek, ty chceš mať, ja neviem, vysokú, vysokú sociálnu dávku. Ty chceš mať taký dom, všetkým sľúbim všetko a nezaujímam sa o to, kto to zaplatí. Toto je naozaj vystihujúca definícia populistu. A tam trináste dôchodky a hentam sľúbime také a makové a však jasné, však niekto to zaplatí, ja nie. To je, toto robia populisti.
Potom sú alibisti. Alibisti povedia, mňa do toho neťahajte, ja s tým nič nechcem mať. Život je najcennejší, ja s tým nič nechcem mať.
Potom sú ekonómovia. Ekonómovia povedia, zdroje sú vzácne preto, lebo sú obmedzené. Prakticky všetko je obmedzené, ešte aj vzduch čistý je obmedzený a vzácny zdroj. Tým, že akonáhle je niečo obmedzené, akonáhle niečo nie je k dispozícii v takom obrovskom množstve, že každý si môže zobrať, koľko chce, tak v tom momente ten zdroj je vzácny. A ekonómovia sú tí, ktorí prídu a navrhnú modely, spôsoby, algoritmy, ako tie vzácne zdroje rozdeliť, koľko daní platiť, čo z nich kupovať. Útvar hodnoty za peniaze je napríklad taký výborný konštrukt, že povedia, že dobre, tu je desať projektov, tento je najlepší, ten je najhorší, tu je poradie, môžte sa politici rozhodnúť. Toto robia ekonómovia, že navrhujú, ako rozdeľovať vzácne zdroje.
Tam je potom úplne logické, že ide o peniaze. Áno, ale nie vždy. To som už tu hovoril a nejak ste mi to aj vyčítali, ale myslím si, že neprávom, že som zabŕdol do takej tej debaty o ľudských životoch. No, viete, môžme sa jej vyhýbať, ale nepohneme sa z miesta vo veľa prípadoch. Čiže v prípade ľudských životov sa nedá vidieť veci cez peniaze. Ale aj v prípade verejného priestoru.
Ako by ste ho... ja bývam na Kolibe rovno pri lese. Ja keď si idem ráno zabehať, prejde hodina, nestretnem nikoho. To je, to je úžasná hodnota, ktorá mne výrazne teda zvyšuje kvalitu života. Jeden z dôvodov, prečo ja som zásadne proti migrácii, a to bola jedna z dvoch našich červených čiar pred voľbami, čo sme oznamovali voličom, bolo, že keď teraz by sem ich prišlo že milión a povedzme ani nikoho by sme nemuseli, že mu platiť sociálne dávky a všetci by tu chodili do roboty, obsadia nám verejný priestor. Akú hodnotu má to, že už neviem ísť do parku a sadnúť si na lavičku? Choďte do Viedne do parku, hej, a nemáte si kde sadnúť, lebo všade sú tieto burky. Tak toto je rovnako nevyčísliteľné. Toto je, nie, to treba na rovinu povedať. Toto sa nedá vyčísliť, ale tak všetci tušíme, že verejný priestor má hodnotu, a preto si ho musíme chrániť, aj keď nevieme povedať, koľko stojí to, že keď ten verejný priestor obetujeme.
Iný príklad je elektrina. Dnes doobeda sme to tu preberali. Tam v podstate nešlo o peniaze. Tam ten zákon je o infraštruktúre. A chcem sa aj poďakovať, lebo tá podpora bola naozaj veľká toho zákona. Tam išlo o to, ako zabezpečiť dodávky elektriny, preto lebo elektrina sa nedá skladovať. Ja tam nepočujem v prvom momente peniaze. Ja tam počujem bezpečnosť dodávok, ktorá sa nedá vyčísliť alebo veľmi ťažko, alebo veľmi nepresne vyčísliť. Čiže nie je pravda, že vidíme všetko cez peniaze, ale je korektné to, čo sa cez peniaze vidieť dá aj naozaj vidieť, lebo potom vieme lepšie navrhnúť a korektnejšie a spravodlivejšie, ako rozdeliť vzácne zdroje, na rozdiel od populistov a alibistov.
Ďalší bod, ktorý by som chcel povedať, a to sa už blížim k záveru, a to je tá ponuka. Tak, aha, chcel som vám poďakovať, pán Kotleba, že ste poukázali na to, že ten zákon, ktorý ideme rušiť, je najmä o administratívnych požiadavkách a takmer vôbec o bezpečnosti ihrísk. No a súhlasím aj s tou slobodou pre deti a dúfam, že teda čoskoro sa dostaneme do normálu.
Teraz k tej mojej ponuke. Chcem vás ešte raz pekne poprosiť, tento zákon zrušiť tak, ako je to navrhnuté a ako to bolo dohodnuté na koaličnej rade a na vláde. A neprijímať k nemu pozmeňovacie návrhy, lebo, lebo to sa vylučuje predsa. Keď zákon zrušíme, tak budeme pozmeňovacie návrhy prijímať k čomu? Ku vzduchoprázdnu? Alebo? Toto predsa nejde.
Ale opakujem moju ponuku, a to bez ohľadu na to, ja neviem ty, Karol, ako budeš hlasovať alebo vy, pani Horváthová. Bez ohľadu na to, opakujem ponuku, že zriadim parlamentnú, teda pracovnú skupinu, kde budú pozvaní zástupcovia parlamentných strán, sadneme si na expertnej úrovni, pozreme si teda, aké normy sú záväzné, aké sú nezáväzné, čo sa kde dá vylepšiť, ako vieme rozumne sprísniť tie alebo teda zvýšiť tie sankcie, pokuty za nedodržiavanie a vytvoríme sadu návrhov.
Ono totiž nedá sa povedať, že normy musia platiť pre všetky ihriská. Lebo doma, kto si postaví sebe, tak to hádam nechceme. Čiže musí to niekde, možnože zákon o verejnom, zákon o obecnom zriadení, strieľam od pásu, nie som právnik. Ale som presvedčený, že nájdeme dobrý spôsob, ako zabezpečiť, aby dnešné pravidlá, ktoré, ktoré nie sú zlé, sme to tu počuli, však už dnes máme normu, že čo všetko má ihrisko obsahovať, ale aby to naozaj bolo pretavované do praxe.
Ja nie som proti tomu, aby boli ihriská bezpečné, len, len bojujem proti rastúcej administratíve.
Ďakujem vám veľmi pekne za pozornosť, ctení kolegovia.

Ďakujem pekne. Prihlásil som sa do rozpravy, aby ste mohli na mňa reagovať. Ja potom sa na tie reakcie tiež snažím k nim vyjadriť.
Začnem tým, Karol, že najprv chcem oceniť, že si si teda naozaj dal námahu, prečítal si si správu SOI-ky napríklad. Najprv začnem tým, že si povedal, to som si zapísal doslova. "Zákon sa ide rušiť bez náhrady." Tak to bude, to robí dojem, ako keby teraz sme tie ihriská nechali napospas tomu hnusnému, studenému, neúprosnému trhu, že tam žite si!
Ale nie je to pravda, Karol, my, keď som povedal, že žijeme v preregulovanom svete, tak, samozrejme, aj na ihriská už máme dosť regulácií. Už dnes.
Po prvé, stavebný zákon, už tu to bolo spomenuté. Tam sa hovorí o ihriskách.
Technické normy, na ktoré si povedal, že, áno, sú, ale sú dobrovoľné. Ale sú tie technické normy. Čo bráni ktorémukoľvek starostovi a primátorovi alebo inému prevádzkovateľovi povedať, ja chcem zákon podľa normy?
Po tretie, máme zákon o ochrane spotrebiteľa, ktorý tiež ukladá povinnosti prevádzkovateľovi ihriska.
Po štvrté, aj to tu odznelo, prevádzkovateľ je už aj dnes zodpovedný za to ihrisko. Za jeho údržbu a za to, aby bolo, jak má byť, aby sa tam nikomu nič nestalo. To všetko už dnes existuje predsa. A toto my nejdeme rušiť.
Po piate, to si sám menoval. Nariadenie vlády na základe smernice z roku 2017 o bezpečnosti výrobkov. To je tiež predpis, ktorý reguluje detské ihriská.
Čiže päť, päť predpisov sa ich už týka dnes a nejdeme ich rušiť. Hovorím, že nevymýšľajme šiesty. Lebo šiesty je štátom garantovaný biznis. Lebo zavádza tu kontrolu a pravidelné prehliadky a na to budú musieť niektorí mať pečiatky. A garantuje tým, ktorí teda splnia nejaké zbytočne prísne normy, potom sú tie hojdačky desaťkrát drahšie, ako sme počuli, alebo päťkrát drahšie, ale to len, to len my naháňame biznis nejakej úzkej skupine ľudí na úkor 3-tisíc obcí, ktoré prevádzkujú, neviem, koľko to môže byť, ale keď už relatívne malé mesto ako Rimavská Sobota má, koľko ste povedali, pán primátor? Päťdesiat? (Reakcia z pléna.) Dvadsaťtri. No tak na Slovensku to môže byť možnože päťtisíc, desaťtisíc ihrísk.
Stali sa dva prípady, tie sú uvedené v tej správe, z ktorej si čítal. Samotná správa nepíše o žiadnych ďalších. Ja mám za to, ako jasné, úraz sa stane vždy a môžme sa potknúť na ulici, stane sa to a nebudeme teraz zavádzať, že musia všetky chodníky mať pogumovaný poter, aby náhodou, keď niekto sa potkne a padne, si nerozbil koleno. Úrazy patria k životu aj malých detí a jasné, že sú to nekonečné nešťastia pre tú rodinu, keď dieťa sa zabije, nebodaj ešte na detskom ihrisku, keď ho zrazí auto alebo vypadne z okna. Ale nebudeme snáď zavádzať teraz zákon, že okná sa smú dať iba vyvrátiť, iba na vetračky, aby sme chránili deti, lebo sa stane, že občas dieťa vypadne z okna z piateho poschodia. Myslím si, že častejšie ako tie dva prípady, ktoré si menoval. Ja mám za to, že od toho roku 2015 sa nestal smrteľný úraz, ale to zisťujú presnejšie. Ja len som presvedčený, že v tej správe by to tí úradníci uviedli.
Správu písali úradníci, ktorí žijú z toho, že chodia kontrolovať a veľakrát buzerovať slušných ľudí. Ja mám teda ťažko spadené na SOI-ku, a to keď tam som vymenil šéfa, to neznamená, že som automaticky vymenil 300 úradníkov alebo že som zmenil ich zmýšľanie v hlavách. Áno, napísali takúto správu, ako to nutne treba, lebo im to, samozrejme, dáva ďalší, ďalšiu živnú pôdu na vykonávanie kontrol. Mimochodom, SOI-ka už dnes toto stanovisko zmenila, preto by som poprosil neargumentovať stanoviskom, ktoré už je neplatné.
Aha, mne nebeží čas. Výborne. Dobre.
Teraz poďme, som si ešte urobil pár poznámok. SOI-ka teda hovorila v tej minulej správe o nutnosti zákona, dnes už nehovorí. Dnes pozícia SOI-ky je taká, že tých päť noriem, ktoré tu máme, stačí na to, aby sa naše deti mohli cítiť bezpečne na ihriskách už aj dnes.
No a teraz, Karol, si spomenul takú vetu, že dlhodobo pretrvávajúca potreba zvyšovania bezpečnosti detských ihrísk. Toto napísali úradníci. To nepíšu prevádzkovatelia tých ihrísk. A stále platí, že oni sú zodpovední. A kto má pocit, tuná keď pán primátor bude mať pocit v Rimavskej Sobote, že ihriská nie sú bezpečné, tak nič mu nebráni tú bezpečnosť zvýšiť. A pochybujem, že ktorýkoľvek primátor by sa k tomu staval úplne ľahostajne. A keď áno, tak treba ho vymeniť, na to sú voľby raz za štyri roky.
Teraz k samotnému zákonu. Tento zákon inicioval jeden jediný človek, vysokopostavený úradník na ministerstve hospodárstva, ktorý tam už nepracuje, lebo jemu sa zranilo dieťa na ihrisku. Tak si povedal, ja teraz tu pretlačím zákon a roky to odšľapával, samozrejme, firmy, ktoré takýto certifikát získajú a budú vedieť viac na tom zarábať, ho plne podporia. Ja rozumiem tomu lobingu, ale oni nechodia lobovať v štýle, že "Ty, počuj, toto bude pre mňa dobrý biznis, choď to tam pretláčať, veď si aj splnomocnenec vlády." Nie. Oni budú chodiť a hovoriť, veď ide o naše deti a nemôžme ich predsa nechať na tých ihriskách. A tu sme už počuli pána poslanca, že aj pogumovaný povrch všade ešte musí byť. My tam môžme ešte povedať, že na každom ihrisku musí byť sprcha. Ako všetko môžme spraviť, len kto to zaplatí, sa pýtam. A čokoľvek si vymyslíme, musíme si dať krát desaťtisíc, lebo približne toľko tých ihrísk, ja si myslím, bude ich viac, toľko tých ihrísk existuje.
Ďalšiu vec, Karol, povedal si, si ma teda opravil, lebo ja som hovoril o zákone o detských ihriskách, tak, áno, skrátil som si to, ale ty si povedal: "Zákon o základných požiadavkách na bezpečnosť detského ihriska." No jasné, že predkladateľ, ktorý chcel pretlačiť takýto zákon, ho nebude nazývať zákon, ako ryžovať na detských ihriskách. No jasné, že mu dá takýto pekne znejúci názov, veď kto by to nechcel, veď sme ľudia a chceme, tie naše deti sú budúcnosť. Len prosím vás, uvedomme si, že preháňame to. Preháňame to. Máme päť noriem k tým detským ihriskám. Vieme o jednom smrteľnom prípade z roku 2015 a jednom ťažkom zranení z roku 2018 a kvôli tomuto ideme desaťtisíc, na desaťtisíc alebo viac ihriskách sprísňovať, sprísňovať či už tie prvky, ktoré tam sú, alebo podlahu a tak ďalej. A ideme určite na desaťtisíc prípadoch zvyšovať náklady, alebo v deväťtisíc prípadoch z tých desiatich.
No a teraz poďme k tým kontrolám, že teda nikto na to nedohliada a podobne. Dohliada na to SOI-ka. SOI-ka má kontrolórov už dnes. Už dnes chodí SOI-ka kontrolovať ihriská, však si to menoval. Čiže nie je to tak, že by nikto to nekontroloval a plus máme technickú inšpekciu pod ministerstvom sociálnych vecí, ktorá tiež sa nejakým určitým spôsobom, priznávam, že to teraz neviem presne povedať ako, venuje detským ihriskám, lebo inak by minister Krajniak nemal tie, tie informácie detailné, ktoré hovoril na vláde.
Mimochodom na vláde tento zákon prešiel bez pripomienok, predtým na koaličnej rade. Máme koaličnú zmluvu, sú teda nejaké dohody. Aj my sme koľkokrát hlasovali za veci, o ktorých sme neboli presvedčení, že naozaj to takto musí byť alebo ktoré by sme my sami neboli navrhovali, ale chápeme vzťahy v koalícii. Tak bola takáto dohoda urobená. Tunák sme už aj počuli, že však posledné dva mesiace sa dalo teda okolo toho čosi robiť a diskutovať, ak by bola potreba. Len ako bude tá diskusia prebiehať? Budú sa vymýšľať nejaké veci, dôvody, prečo nakoniec ten zákon nezrušiť a budeme mať akurát šiestu normu s nejakými ďalšími, s nejakými ďalšími pravidlami a nárokmi a podmienkami a zaručene to povedie k vyšším nákladom na jedno ihrisko, v priemere neviem koľkokrát, a to môže byť, nové ihrisko stojí desaťtisíce, čiže vyššie náklady, možno tisíce, byť tisíce, a to treba dať krát desaťtisíc eur. To jednoducho treba dať, hej? No.
Potom teda hovoril si, že si sa stretol s viacerými ľuďmi, ktorí do toho rozprávajú, ale to boli všetko také jednostranné stretnutia, lebo keď sa stretneš s úradníkmi, ktorí sú tu od toho, že budú celý život kontrolovať, a stretneš sa s výrobcami ihrísk, všetci majú spoločný záujem. Jedni majú záujem o štátom garantovaný biznis a tí úradníci, samozrejme, potrebujú nejak obhájiť dôvod svojej existencie. To takto je.
Za socializmu nebol život horší. A to teda ja akože som prvý, ktorý sa hlási, že, našťastie, ten socializmus nemáme. Ale nebol život horší, čo sa týka zdravia, čo sa týka počtu smrteľných úrazov. Ja teda si nepamätám, ja som tiež detstvo strávil, do dvanástich rokov som žil tu, to ja si nepamätám, že by niekoho, ako jasné, že nepoznám štatistiku a tak ďalej, ale myslím si, že nebolo to tak, že by tam húfne nejak deti umierali alebo že by chýbala strašne regulácia.
Ale poviem vám jedno číslo. V ´89. štát zamestnával 53-tisíc úradníkov, Slovensko, Slovenská republika. Päťdesiattritisíc úradníkov takých tých čistých, čiže nieže zamestnanci štátu typu policajt alebo učiteľ, to nie, tých, čo sedeli za písacími stolmi a niečo robili, 53-tisíc. Tipnite si, koľko ich je dnes. Dvestoštyri. Dvestoštyritisíc ľudí platíme, my nie, lebo nás tiež platia tí ostatní, ktorí chodia do roboty každý deň a musíme reálne aj niečo zarobiť, alebo, nebodaj, podnikajú a sú naozaj vystavení tvrdému trhu, lebo sa im nepodarilo si prelobovať nejaký štátom organizovaný biznis. Dvestoštyritisíc ľudí musí dnes byť živených z daní tých ostatných. A teraz tu počúvam, zvýšme kontrolu, tam dajme vyššie takéto a zamestnajme viac úradníkov, len kto to zaplatí? Pamätajme, prosím vás pekne, že každá takáto minca má dve strany a tá druhá minca, tá druhá strana mince je takmer vždy o vyšších nákladoch.
Povedal si, že život jedného dieťaťa stojí za to. No jasné, že stojí za to. Áno, znie to pekne a je to že mimoriadne, extrémne náročná téma, morálne náročná, len povedať, že každý život je nezaplatiteľný, jednoducho nevedie k riešeniam, je to alibistické.
Prečo napríklad Všeobecná zdravotná poisťovňa stanovila sumu 30-tisíc euro na jeden rok predĺženia života? Prečo vlastne nezaplatí Všeobecná zdravotná poisťovňa akúkoľvek liečbu? Určite si na to pamätáš, neviem, tak rok dozadu približne, nejaké malé dvojročné dieťa potrebovalo dvojmiliónový liek a bola na to zbierka u ľudí. Však povedzme, že nech to platí Všeobecná zdravotná poisťovňa, no čo sa stane? Naše zdravotníctvo potom by už, jednoducho už by išlo do kytek rovno. Predpokladám, pani Horváthová, ktorá je doktorka, to ovláda celkom dobre, že tá Všeobecná zdravotná poisťovňa, najkrajšie by bolo nemať limity, nemať. Poďme, majme všetko, každý liek, každú liečbu každému. No potom, po tomto celý systém skolabuje. Toto je ten problém, toto sú tie morálne dilemy. A pri týchto ihriskách tiež.
No áno, môžme povedať, tam mohlo to dievčatko ešte žiť, keby už existoval ten zákon. Ale desaťtisíc ihrísk, aby teraz bolo o tisíce eur drahších? A ja teraz nechcem tu začať vyratúvať, lebo to je cesta, ktorá vedie do pekla, nedá sa s tým nijak rozumne vysporiadať aj preto, lebo je to morálne strašne, strašne citlivá téma. Len hovorím, že prosím vás, majme na pamäti, čokoľvek si tu my v dobrej viere povieme, tak to vynásobte krát desaťtisíc.
Miro Žiak uviedol príklad, že niekde na jednom mieste sa stane nehoda, autonehoda a my tam znížime rýchlosť. To ešte by malo zmysel, keby sa zistilo, že, a to sa aj robieva, že na nejakých tých citlivých, nie citlivých, neviem aké, exponovaných miestach, keď sa stáva, že pár nehôd, že sú to také tie miesta zvýšenej nehodovosti, že sa tam naozaj zníži rýchlosť, to dáva zmysel. Ale toto, čo tento zákon navrhuje, hovorí, že vo Vysokých Tatrách sa stala, teda niekde sa stala smrteľná nehoda a vo Vysokých Tatrách sa stala ešte jedna nehoda za šesť rokov a poďme znížiť rýchlosť na všetkých cestách. Ozaj, prečo vlastne neznížime rýchlosť na všetkých cestách na štyridsiatku? Lebo to máme desiatky ľudí ročne. Tuná sú to, život jedného dievčatka z 2015, ale na, v cestnej premávke nám zahynie možnože 250 - 300 ľudí ročne a možnože polovica z nich kvôli vysokej rýchlosti alebo tretina. Rok čo rok desiatky ľudí. Tak dajme maximálnu rýchlosť na diaľnici na štyridsiatku a potom zaručene z titulu rýchlosti nezahynie nikto. No nejdeme to robiť. Jasné, že to nejdeme robiť, lebo tá cena za tie zachránené ľudské životy jednoducho je vysoká.
Opäť sme pri tom, že toto je extrémne náročná morálna debata, do ktorej je lepšie sa nepúšťať, ale všetci tak nejak tušíme, že s konceptom, že každý jeden život je nezaplatiteľný, sa nedostaneme ďalej, nedostaneme. Tak dúfam teda, že nikto nepríde s návrhom v záujme záchrany ľudských životov, že fakt znížime tú rýchlosť na 40 km/h.
No, teraz ešte k tým reguláciám. Výborný príklad sú taxíky. Taxikári normálne fungovali, konkurovali, nepáčilo sa im to, lebo, samozrejme, konkurencia znamená, že sa znižujú ceny, tak dožadovali sa stále viac a viac, väčšej ochrany a navymýšľali si, kufor musí mať minimálne 375 litrov objem, čo nerozumiem, čo to je za hlúpu požiadavku, musia mať nejaké špeciálne poistenie uzavreté, musia chodiť na preškolenia, x vecí si navymýšľali, aby vytiahli rebrík. Vytiahnuť rebrík znamená ako z lode, predstavte si, že všetci popadali do tej vody a chcú sa dostať na palubu, niektorí sa dostali a potom už vytiahnu rebrík, aby tam neprišli iní, toto je pomerne bežný pojem v ekonómii. Čiže chceli vytiahnuť rebrík tak, že navymýšľali rôzne podmienky, aby tam, nikto sa tam nemohol dostať. No a potom prišiel Uber a už tí taxikári nikoho nezaujímali a potom prišli taxikári a nariekali, že sakra, ja mám x podmienok nezmyselných, ja ich musím dodržiavať, uberista ich nemusí dodržiavať, ja musím mať extra kasu, musím mať ten kufor, musím mať preškolenia, extra poistku, asi dvanásť, dvanásť sme ich narátali, týchto podmienok.
Toto robia výrobcovia ihrísk, že, tí, tí, ktorí teda chcú vytiahnuť rebrík. No navymýšľajú si také podmienky, že vyrábať ihrisko, vyrábať prvky na detské ihrisko bude, bude náročné možno, ako vyrobiť automobil a potom, áno, potom budú v Európe traja a tí si už môžu dať akékoľvek, ľubovoľné ceny, lebo sme zabili konkurenciu. Toto je môj problém. Preto som proti tomuto zákonu.
No už končím. Chcem sa už iba zastaviť pri tutok (povedané so smiechom) Zitke Pleštinskej, a teda povedala si, že spoločný kompromis by sa mohol nejaký nájsť. Tak ja chcem vám dať jeden návrh. Prosím vás, nepredlžujte toto, lebo predlžujeme zbytočne túto agóniu. O mesiac totiž sa čo stane? Mesiac ubehne ako voda a stane sa akurát to, že s nejakými návrhmi prídete, ktoré budú smerovať k tomu, že ten zákon nakoniec nezrušíme, ale navymýšľame nejaké ďalšie pravidlá.
Dám vám iný návrh. Karol, ty si povedal, že máme nariadenie vlády na základe tej smernice 2017 o bezpečnosti výrobkov, ale moc sa toto nariadenie nedodržuje, lebo sú tam slabé sankcie. Čiže môj návrh je - zvýšme sankcie. A zvýšme ich poriadne. Pre prevádzkovateľa, ktorý nedodrží to, čo už dnes máme, keď na to kašle, dajme im riadne pokuty. Takže to je môj prvý návrh, že by sme zvýšili sankcie už toho, čo tu existuje.
A môj druhý návrh je, ty si, Karol, hovoril, že technické normy nie sú záväzné. Spravme ich záväznými. Som za. Spravme ich záväznými, čiže chcem navrhnúť a chcem vás poprosiť, že po prvé by sme dnes ten zákon zrušili a dávam vám moje slovo, že som pripravený ihneď začať debatu o tom, aby sme rozumným spôsobom jednak sprísnili sankcie, aby sa dodržiavali existujúce nariadenia.
Po druhé, aby sme spravili technické normy na detské ihriská záväznými. Že kto nesplní normy, tak nemôže. Ale poprosím na tie nové ihriská, lebo keď to teraz povieme zo dňa na deň, tak to budú tisícky prevádzkovateľov, ktorých uvrhneme do smútku.
Môžme to tak nejak postupne taký čas, že napríklad ihneď by platilo pre všetky nové ihriská, potom by sme povedali všetky ihriská, ktoré boli postavené pred rokom niečo, musia do dvoch rokov a nejak by sme stanovili rozumnú tabuľku. Čiže dávam takýto môj prísľub, že sa ľudia z ministerstva hospodárstva, lebo tam tie ihriská patria, že sa budú zúčastňovať, nebudú blokovať práce na tomto, aby sme tieto dve veci naplnili.
Ďakujem pekne za pozornosť.

Ďakujem za slovo. Dobrý deň prajem, dámy a páni, som tu dnes po druhé a ide o vládny návrh zákona, ktorým sa má zrušiť zákon o detských ihriskách.
Samozrejme, na prvý pohľad to znie ako veľmi zlá správa, že, preboha, kto by teda, kto tu nechce chrániť tie deti a deti sú naša budúcnosť, a to nemôžme predsa nechať tak, že ich len tuto necháme, tie naše deti, napospas tým detským ihriskám, ale realita je iná.
Realita je taká, že štát nedokáže regulovať všetko. Je to čistá ilúzia a fakt je ten, že žijeme v preregulovanom svete. Máme strašne veľa noriem a pravidiel a zákonov a vyhlášok a tak ďalej a snažíme sa regulovať prakticky všetko. Len toto je cesta do pekla, lebo keď je tých regulácií príliš veľa, tak sa nikto v nich už nevyzná. Tento zákon, ako bol napísaný, tak sa predpokladá, že ho mala kontrolovať SOI-ka. To znamená Slovenská obchodná inšpekcia mala vykonávať dohľad nad, nad uplatnením, nad riadnym uplatnením tohto zákona, to znie logicky, to znie rozumne, len neviem, či viete, pre SOI-ku by to bol štyristotretí predpis, ktorý musí strážiť a kontrolovať a dávať pozor na to, či je naozaj dodržiavaný.
Štyristotri predpisov, 403, sú tam také skvosty medzi nimi ako dohľad nad spojkami v poľnohospodárskych mechanizmoch. To znamená, že traktor, keď ťahá vlečku, tam je nejaká spojka a aj toto má kontrolovať SOI-ka a ďalších vyše 400. Nemôže to takto fungovať, toto nie je správna cesta. Rozpoznala to aj Európska únia, ktorá sa trápi s vyše 100-tisíc stranami smerníc, 100-tisíc strán smerníc, ten život predsa nie je tak komplikovaný, aby sme potrebovali regulovať na 100-tisíc stranách, to je iba na úrovni EÚ a, samozrejme, ďalšie desaťtisíce strán na úrovni národnej legislatívy. To je jeden aspekt, ktorý, a to je ten, že žijeme v preregulovanom svete.
Ale je tu potom ešte aj druhý. Lobing a štátom garantovaný biznis. Strašne ľahko sa podniká, keď štát mi pripraví nejaký zákon a donúti všetkých ostatných mi niečo platiť. Takých zákonov vôbec nemáme málo. Rôzni experti s pečiatkami, znalci a kontrolóri alebo, alebo takí, čo kalibrujú zariadenia a potvrdzujú ich stav a podobne. To je normálne jedna celá subkultúra našej ekonomiky.
Uvediem niekoľko príkladov. Napríklad pracovná zdravotná služba, my sme dlhé roky žili bez toho a ja rozumiem tomu, že v tretej a najmä v štvrtej pracovnej skupine musia zamestnanci, to sú povedzme zamestnanci v baniach, ktorí fárajú pod zem, len musia byť, musí mať pravidelné lekárske prehliadky, tam nie je o čom diskutovať. Ale aby referent, ktorý pracuje celý svoj pracovný život v kancelárii, kde sa tak môže akurát potknúť o ležiaci kábel a inak mu nič nehrozí, aby on musel pravidelne chodiť na lekársku prehliadku iba z tohto titulu, lebo, samozrejme, keď je chorý, má svojho lekára, veď to je zabezpečené. Toto je taký štátom organizovaný biznis, prijal sa zákon a zrazu všetci zamestnávatelia musia raz, dvakrát do roka platiť za to, že pošlú zamestnancov na kontrolu. Tie kontroly sú veľakrát z rýchlika, to možno nehovorím nič nové a je nejaká skupina ľudí, ktorá na tom zarába. Zruinuje to takú firmu? No, samozrejme, že nie, veď tak je to aj nastavené, že má to len taký, taký trošku poplatok, aby tak pekne kvapkalo alebo išlo cícerkom, ale aby to teľa, ktoré je tak dojené, neumrelo.
Problém je, keď je takýchto štátom organizovaných biznisov príliš veľa, tak potom to už pociťujú firmy, pociťujú to aj obce, ako v tomto prípade. V kuse treba nejaké certifikáty, napríklad kontrola originality pri autách alebo pravidelné kalibrovanie váh, alebo kontrola teplomerov v mrazákoch, zapisovanie a tak ďalej. Toto sú všetko veci, ktoré spôsobujú to, že nejaká skupina alebo títo energetickí audítori, že sa povie, musíš mať energetický audit, opäť je tu nejaká skupina tých ľudí, ktorí z tohto majú príjmy a fungujú, a nie je to správne. Naozaj to nie je správne.
Konkrétne pri týchto ihriskách existujú momentálne len dve firmy, túto informáciu mám od ministra práce a sociálnych vecí Milana Krajniaka, že oni to teda skúmali a skúmali to z toho dôvodu, že u nich na ministerstve je tzv. technická inšpekcia, ktorá má zas toto v náplni práce, tieto normy, a zistili, že len dve firmy majú pečiatku, ktorá spĺňa nejaké, neviem čo, a výsledok je taký, že ich zariadenia, ich produkty, sú omnoho drahšie ako iné. A toto, samozrejme, je problém, dnes za rozumný peniaz neviete postaviť detské ihrisko. Teraz tých detských ihrísk je po Slovensku veľa, však to aj za socializmu úplne bežne bolo súčasťou bytovej výstavby detské ihriská. Bolo to správne a je to správne, len problém je, ak by teraz by sme prijali takýto zákon, ktorý veľakrát nezmyselne vysoko stanovuje túto latku, tak zrazu bude x ihrísk nevyhovujúcich a budú musieť mestá a obce do tohto investovať bez toho, aby významne sa zvýšila bezpečnostná, bezpečnosť ihrísk.
No a teraz sme pri ďalšom bode, že či vôbec treba zvyšovať bezpečnosť ihrísk. Aký je dnes stav, preto lebo ten zákon ktorý dnes navrhujeme zrušiť, on v podstate nikdy neplatil, lebo nebola k nemu vykonávacia vyhláška urobená. To nestihli naši predchodcovia, tak tento zákon neplatil. Povedzme si, aká je bezpečnosť ihrísk, koľko detí ročne zomrie na takom ihrisku. Ja neviem o takýchto prípadoch. Chápal by som, že musíme prijať zákon, keby bolo, že každý mesiac sa niekde na Slovensku stane nejaký ťažký úraz, tomu rozumiem, to by som tu stál a obhajoval, že poďme teda prijať nejaké regule, lebo zjavne, zjavne ten trh tu zlyháva. Ale toto nie je ten prípad, ale naopak, ale na druhej strane určite sa stane, že sa niekedy nejaké dieťa zraní a môže to skončiť aj smrteľným zranením. Bohužiaľ, taký je život.
Dajme to do nejakého pomeru. My totiž môžme, aby sme zabránili veľmi málo, možnože jedno takéto vážne zranenie aj so smrteľnými následkami ročne, aby sme mu zabránili, tak môžme teraz začať regulovať 8-tisíc ihrísk, ktoré máme, alebo 20-tisíc ihrísk, neviem ten počet, ale je ich určite veľa, kvôli jednému prípadu. To, samozrejme, rozhoduje o tom, že teda aký je tu pomer. Lebo štát môže, samozrejme, aj v iných oblastiach sa snažiť zabrániť smrteľným úrazom. Určite sa raz do roka stane, že alebo občas sa stane, že padne škridla zo strechy a zabije niekoho, nejakého chodca. Ale nebudeme teraz zrejme prijímať zákon, ktorý prikáže všetkým chodcom chodiť v helme a behať tu teda po uliciach s obandážovanými hlavami. Preto majme, prosím vás pekne, zdravú mieru.
A po skúmaní sme dospeli práve k tomu záveru, že nebudeme šťastnejší, keď budeme s týmto zákonom, keby tento zákon mal začať platiť, nebude ten svet ani lepší, ani krajší. Bude akurát pre, pre mnohých starostov drahší, ktorí budú musieť desaťtisíce eur investovať. Sám som bol prekvapený tými čiastkami, ktoré, tými sumami, ktoré stoja produkty z tých dvoch certifikovaných firiem.
Toľkoto teda krátka obhajoba. Na záver chcem povedať, že nemajte, prosím vás, obavu, že by tie ihriská už neboli pod nijakou kontrolou, lebo máme už niekoľko noriem, ktoré, ktoré platia, a je to po prvé stavebný zákon, ktorý už reguluje to, aké tie ihriská môžu byť a nesmú byť, takže stavebný zákon. Potom sú tu technické normy a takisto už dnes zákon o ochrane spotrebiteľa vstupuje aj do týchto detských ihrísk, čiže to nie je tak, že úplne neošetrená nejaká, nejaký legis... priestor, ktorý by mal byť ošetrený legislatívou. My už máme tie normy. Len, prosím vás, neprijímajme ďalšie a nenaháňajme nejakej skupine podnikateľov príjmy tým, že donútime platiť tisíce miest a obcí alebo aj súkromných prevádzkovateľov.
Toľko na úvod z mojej strany a, samozrejme, rád potom zodpoviem na všetky otázky. Chcem ešte pripomenúť, že pri prvom čítaní pán Čepček práve vystúpil, ktorý toto potvrdil, a škoda, že tu nie je Milan Krajniak, ale tým, že on má tú inšpekciu práce, tak sa omnoho viac touto problematikou zaoberal. Ja teda dúfam, že zrušenie tohto zákona nájde vašu podporu.
Dávam prísľub, že ak sa nájde, ak sa vyskytne v budúcnosti potreba, tak budeme otvorení debate o tom, aby sme v rozumnom rozsahu, teda nastavili alebo zmenili teda nastavili tie regulácie tak, aby to bolo vyvážené medzi prínosom so zvýšenej bezpečnosti a, samozrejme, nákladmi, ktoré treba mať na pamäti a vždy sa na ne, teda na zreteli, lebo nič nie je zadarmo, ale peňazí nie je nikdy dostatok.
Takže ďakujem pekne, na úvod toľkoto z mojej strany.

Pán Šimko, finančná situácia Slovenských elektrární je nasledovná. Celkové dlhy elektrární, všetko dohromady je 3 miliardy 670 miliónov, 3,67. A na to, aby vám banka požičala peniaze, musíte niečo založiť, hej. A založili prakticky, nie prakticky, založili všetko. Všetok majetok Slovenských elektrární bol založený za tieto úvery. Čiže účtovná hodnota je na strane pasív, na strane aktív máte majetok v hodnote 3,67 mld., čo nie je málo. A na strane aktív máte tento dlh. Dokopy vám vychádza nula. Preto som hovoril, že Slovenské elektrárne sú v situácii, ktorá z pohľadu majetku a z pohľadu dlhov znamená, že účtovne sú vlastne na nule alebo na dne. Ale napriek tomu, že to takto je, tie Slovenské elektrárne fungujú.
Bežia Bohunice, bežia reaktory, dva reaktory v Bohuniciach, dva reaktory v Mochovciach, Čierny Váh, tá elektráreň funguje veľmi dobre, Vážska kaskáda a potom boli ešte dve uhoľné elektrárne, ktoré ale jedna už je dávnejšie odstavená a beží iba trošičku, to sú Vojany, a potom ešte Nováky.
Čiže ten stav z pohľadu majetku nie je utešivý, ale ony fungujú, tie elektrárne, a dennodenne produkujú tržby, z ktorých dennodenne platia svoje náklady aj úroky za tie dlhy a je tam nejaký skromnučký zisk.
Takže toľkoto k stavu elektrárňam. Keby boli dobre manažované za posledných 15 rokov, tak tie elektrárne zarábajú možno že 100 mil., 200 mil. eur ročne, ale to zďaleka teraz tak nie je.
A teraz ešte k tým, že denne 600-tisíc eur. To bolo číslo, ktoré som povedal v súvislosti s tým, že keď nabehne tretí blok v Mochovciach, tak iba tento tretí blok, ale ešte nebeží, samozrejme, lebo on už je postavený, vyzerá to tam veľmi dobre, ale teraz je ten administratívny proces, to schvaľovacie konanie. A to keď bude, potom bude navážanie toho paliva a spúšťanie a koncom roka by to mohlo ísť na sieť. A keď to pôjde na sieť, tak oni vyrobia toľko elektriny, že pri terajších cenách elektriny to bude znamenať tržby navyše 500-, 600-tisíc eur za 24 hodín. Atómka beží, samozrejme, nonstop. Takže toľkoto.
Ďakujem teda za podporu pánovi Sujovi. Som rád, že aj niektorí poslanci opozície budú hlasovať za.

Ďakujem pekne. Dobré ráno, dámy a páni, tak v krátkej dobe už po tretie k zákonu o kritickej infraštruktúre. Nebudem teraz hovoriť všetko, opakovať a ešte raz, posledné udalosti by som ale rád spomenul. Tie sú teda tie, že sme na výbore schválili pozmeňovací návrh jeden od poslanca Petra Kremského, kde sme po dohode zapracovali všetky zmeny aj technické, ale tie dve hlavné zmeny sú také, že percento, že podiel, od ktorého bude tá informačná povinnosť informovať vládu, teda ministerstvo hospodárstva, že sa, že dochádza k prevodu alebo k predaju, alebo ku konkurzu, bude teda od piatich, nie od piatich, ale až od desiatich percent. To je jedna zmena. A druhá zmena je, že nebude povinnosť mať vždy súhlas vlády, ale že len bude povinnosť informovať ministerstvá, až na podnet ministerstva hospodárstva by vláda začala konať. Takto sme to prevzali z nemeckého zákona o ochrane kritickej infraštruktúry. Preto mám za to, že všetko je v poriadku.
Chcel by som spomenúť včerajšie vystúpenie poslanca pána Valáška, ktorý zároveň je predsedom európskeho výboru, ktorý poukázal na to, že 16 krajín z 27 Európskej únie má už takúto zákonnú úpravu a že toto je trend Európskej únie, ktorá, ktorý Európska únia síce si nevynucuje, ale, ale veľmi silne odporúča. Čiže ten zákon, som presvedčený že bude v poriadku.
No a už je aj prvá dobrá správa na svete. Sberbank, hlavná financujúca banka Slovenských elektrární, včera oznámila, že tak predsa len už netrvajú na tých akciách do záruky, čo bol akože, to bol ten moment, ktorý bol veľmi neobvyklý, spôsobil iritácie, a teda teraz zmenili v tomto postoj.
Na záver chcem povedať, tento zákon je poistka. Keď bude prijatý, tak sa najprv nebude diať vôbec nič ohľadne tohto zákona, ale všetci zúčastnení budú vedieť, že ak by náhodou malo dôjsť k nejakým aktivitám, ktoré by mohli byť proti záujmom Slovenskej republiky, tak máme v ruke takýto nástroj a vieme konať, vieme zamedziť veciam, ktoré, ktoré by sme, ktoré by mohli poškodiť krajinu našu.
Uvediem jeden príklad. Pár rokov dozadu, určite si spomínate, Nafta Gbely, to bolo asi dvadsať rokov dozadu, veľký škandál okolo toho, potom to utíchlo a Nafta Gbely bola súčasťou SPP a v SPP máme 51 %, ale v Nafte Gbely nemáme 51, ale len 24, lebo skrátka nejakými čudnými prevodmi, a preto lebo na ministerstve hospodárstva niekto nemal nejaký záujem niečo robiť alebo nebola, nebol však informovaný, zrazu sme sa ocitli v situácii, že z Nafty Gbely už máme len 24 %. Tak takýmto veciam napríklad bude možné v budúcnosti zamedziť, preto lebo predtým ak by takýto prevod bol platný, kde štát príde o percentá, musí byť najprv ministerstvo hospodárstva informované.
Takže toľkoto z mojej strany. Ďakujem pekne za podporu. Veľmi ma tešilo, že aj poslanci opozície hlasovali za tento zákon, že pochopili ten, ten rozmer, ktorý tento zákon tu predstavuje a v rozprave, ak bude, tak, samozrejme, zodpoviem všetky vaše otázky.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne. Vidím, že už ste si na seba zvykli, aj sú tam také sympatie možno trochu obojstranné a máte to tu veselo. A teraz by som chcel teda reagovať iba vecne na tie otázky, ktoré som dostal.
Pán Suja, začnem tou poslednou, že štát je zlý vlastník. Štát je zlý vlastník, verte mi, som dvanásť rokov v politike, mám s tým dosť skúseností a poviem vám jeden môj osobný zážitok. V roku 2004 7. mája som nastúpil ako riaditeľ bratislavských smetiarov, OLO, a bol som tam rok aj trištvrte, som tam išiel dušu vypľuť. A dali sme ten podnik že naozaj dohromady. Zisk išiel asi zo štyroch miliónov korún ročne tak asi na 150, ale aj vrátane toho, že OLO dostávalo menej peňazí a prvýkrát v histórii sme mohli znížiť poplatky za odvoz smetí. To sa stalo iba raz. Rozbehli sme spaľovňu, splatili sme úver, ktorý vtedajší primátor Ďurkovský, to bol úver od mesta Bratislava, 480 miliónov korún, ani nečakal, že to dostane. Dali sme tú firmu do poriadku. A po nás prišli skrátka, vybrali to jak vianočnú hus, ale neboli to smeráci, vôbec nie, SDKÚ, hej? Počúvajte, srdce mi krvácalo. Ja som tam prepustil 90 ľudí, zo 412 odišlo 90, ani jedného smetiara som neprepustil, ale 90 ľudí odišlo, kadejakí, od technického námestníka a takíto, čo sa tam, čo sa tam zašívali a 90 rodín som pripravil o živiteľa. A splatili sme ten úver len preto, aby tí, ktorí prišli po nás, zobrali, zadlžili tú firmu o 300 miliónov, kúpili predražený pozemok za Slovnaftom a dodnes leží ladom. Srdce mi krvácalo, keď som toto videl. Toľko roboty, čo sme si na to dali. Pre toto je štát zlý vlastník. My sa tu môžeme snažiť, koľko chceme.
Ľuboš Lopatka na Sociálnej poisťovni v 2010. sa tiež snažil, znížil prevádzkové náklady o 20 miliónov eur, no len preto, aby ten, kto došiel po ňom, to bol pán Muňko, on je asi aj poslanec ešte tu dodnes, tak znovu sa tam začalo hospodáriť jak obvykle.
Pre toto je štát zlý vlastník a je dobré, keď nevlastní veci, kde je možná konkurencia. A konkurencia nie je možná a tie veci by mal vlastniť tam, kde máte monopolistov. Rozvodné závody sú monopoly. Aj diaľnice sú monopoly. Ani Sociálnu poisťovňu by som v živote nedošiel, poďme privatizovať Sociálnu poisťovňu. Ale štát rozhodne nemusí napríklad vlastniť firmu, ktorá vyrába plastové okná, lebo takú vlastní. Štát ani nemusí vlastniť teplárne. Na Slovensku štát vlastní dnes šesť teplární, ale viete, koľko je na Slovensku teplární? Tristotridsaťosem. A z nich vlastní šesť. Tak aký to má toto zmysel? Čiže ja len o takýchto veciach hovorím, že privatizácia.
Zdroje energie, samozrejme, vyrábať elektrinu nie je monopolná záležitosť, preto lebo veľa ľudí tu aj vyrába, aj OLO, bratislavskí smetiari, majú šesťmegawattový zdroj a vyrábajú energiu a dodávajú ju do siete. Takisto máte paroplynový cyklus, máte Gabčíkovo, ktoré nepatrí Slovenským elektrárňam, a to je, to je veľký zdroj, 700-megawattový. A tým pádom je tam vlastne konkurencia. Ale špeciálny dôvod, prečo štát by, keď už teda nevlastní tie Slovenské elektrárne, prečo by mal naozaj vo väčšom rozsahu rozprávať do toho, kto tie elektrárne vlastní, tak je, dôvod je ten, že je tam to jadro. Je to mimoriadne citlivá záležitosť, najviac chránený objekt na Slovensku nie je nejaké vojenské letisko napríklad, ale je to sklad vyhoretého paliva. Len ako príklad uvádzam. Takže toľkoto k tomu prvému bodu.
Druhý bod, to je porušenie úverových zmlúv. Sme v kontakte so Sberbankou, komunikujeme so Sberbankou, vysvetlili sme im, čo robíme, a oni chápu, že keď to má šestnásť z dvadsaťsedem krajín, chcem pánovi Valáškovi, je tu, ešte raz poďakovať za jeho, za jeho vystúpenie, odborne veľmi na vysokej úrovni, tak ako komunikujeme skrátka s nimi a oni aj chápu, že je to ťažká situácia a hľadáme riešenie spoločne. Čiže nemajte o to obavy.
Ale to, čo ste čítali, som dostal aj ja, aj iných ľudí. By ste neverili, kto všetko mi volal. To niet oligarchu, ktorý by mi nebol volal, ale neustúpime v tejto veci. Toto je správna vec, ktorú treba spraviť, a je to poistka. Je to poistka. My to nejdeme robiť, že teraz tu hneď začneme, ale je to poistka, ktorú jednoducho vláda, aj tá vláda po nás by mala mať v rukách. Čiže toľko k tomu, k tej vašej prvej otázke.
A druhá otázka, pýtali ste sa na tú dostavbu. Tak najprv vám chcem povedať k tomu predraženiu. Nie všetko, čo je predraženie, znamená, že sa rozkradlo. Tam je niekoľko iných dôvodov.
Po prvé, za tie roky, čo sa to naťahovalo, to sa bavíme o takých dobrých deväť, myslím si, v dvetisícdvanástom sa rozhodlo pokračovať v dostavbe, tak to máte deväť rokov. Za tých deväť rokov stúpli enviroštandardy aj nároky na bezpečnosť. A iks vecí sa muselo vymeniť. Aj na, aj v Bohuniciach sa menili rôzne alarmy, teda rôzne tie bezpečnostné systémy a podobne, len tunák to tým, že tá elektráreň nie je v prevádzke, tak to ide do investičných nákladov, tam to ide do prevádzkových, alebo aj keď je to investícia, je to nejaká, nejaká reinvestícia a sa to nevyčísluje zvlášť. Tunák sa to narátalo do toho. To je, prvý dôvod sú teda tie rastúce štandardy.
Druhý dôvod, že tie veci niektoré aj morálne zastarali. Tam niektoré, viete, no, 30 rokov starý kondenzátor objemu, tak čo s ním spravíte? Vymeníte ho. Takže toto bola druhá, druhý dôvod.
A potom šlendrián, normálne šlendrián, to sa ani kradnúť nemuselo, len skrátka urobili niečo zlé, lebo to bolo manažované, jak bolo manažované a museli sa napríklad vymeniť káble. Sedemsto kilometrov káblov. A nie, čo máte do zásuvky doma alebo tento z počítaču, ale špeciálnych káblov a špeciálne tienené káble a k nim žľaby potom sa museli niektoré meniť alebo prispôsobovať a tak ďalej. (Zaznievanie gongu.)
Potom je, ďalší dôvod tých stúpajúcich nákladov je samotný čas, preto lebo aj tí, tam je, tam je asi tristo ľudí. A to nie sú že ľudia pracujúci za minimálnu mzdu, to sú dosť dobre platení odborníci a viete, ich neprepustia, že choďte teraz na pol roka domov, čakáme na nejaké dodávky. Čiže to je ďalší dôvod, že stúpali tie náklady. Ale áno, značná časť je rozkrádanie. A teraz ste sa pýtali, čo sme pre to spravili? Kooperujeme s NAKA. My nie sme vyšetrovatelia, my nie sme ani prokurátori na tom ministerstve hospodárstva, ale začali sme intenzívne spolupracovať s Národnou kriminálnou agentúrou, to po prvé.
Po druhé, dlhú dobu, si predstavte, bolo neobsadené jedno z najdôležitejších miest v elektrárni, a to je interný, neviem presne, ako sa to volá, ale je to človek, je to pozícia, ktorú má právo obsadiť štát a má kontrolovať tú dostavbu. A toto bolo normálne že dlho, dlho neobsadené. Tam sme dali napríklad odborníka Petra Žiaka, ktorý nerobí celý deň nič iné, len chodí po tej stavbe, sliedi, kde zase čo išli zle porobiť alebo nechá si vysvetľovať veci a tak ďalej.
Ďalšie veci, ktoré sme urobili v rámci dostavby, je Úrad jadrového dozoru, ktorý musí vydať to povolenie, a s nimi teda tiež veľmi intenzívne komunikujeme.
Ďalšiu vec, čo sme spravili, dosadili sme do predstavenstva zástupcov štátu, ktorí sú skutoční zástupcovia štátu a pozerajú tam na prsty tým ostatným. Ja som poprosil Karola Galeka, aby mi poslal, on to má spísané totiž všetko, lebo sme to prednedávnom preberali na výbore a ja mám ešte z toho, prosím vás, pár bodov prečítam.
Ďalšiu vec, čo sme spravili, prihlásili sme Slovenské elektrárne ako poškodeného. Napríklad to sa vôbec nestalo, hej. A Slovenské elektrárne sú poško... teda štát je poškodený subjekt pri tom rozkrádaní, ale kde niet žalobcu, niet sudcu, takže my sme na NAKA nahlásili, že aj my tu chceme, aby sa tu vyšetrovalo, a sme to teda zoficiálnili. Išlo napríklad o materiálové zámeny, falošné certifikáty, poškodené káble, to som už hovoril, alebo tie elektroohrievače v kompenzátore objemu, ktoré sa museli meniť.
Ďalšia vec. Predstavte si, môj predchodca Peter Žiga podpísal Talianom tzv. waiver a v tom waivri je napísané v bode 2.1, že Slovenská republika sa vzdáva akýchkoľvek známych a neznámych nárokov voči spoločnosti Enel, EPH a Slovenské elektrárne. Viete si toto predstaviť? To je, to je na vyšetrovanie, mimochodom. A som aj počul, že NAKA rieši aj toto. A Taliani došli s tým aj za mnou, že chcú, aby som im toto podpísal, že sa my vzdávame akýchkoľvek známych a neznámych nárokov, tak toto som im, tam tiež boli veľké tlaky, to som im odmietol podpísať.
Potom to, čo som si nevedel spomenúť tú pozíciu, ktorá bola dlho neobsadená, to je dohľad nad manažmentom projektu EMO 4, Elektrárne Mochovce 3 a 4, pán Žiak. Takže toho sme obsadili, obsadili sme aj pozíciu vnútorného auditu a vnútorného dohľadu, i keď tá obsadená bola aj predtým, ale teraz myslím si, že sme tam dali ráznejšieho človeka. Potom plne sme obsadili dozornú radu, dozorná rada ani nebola plne obsadená, tam neboli ani všetci ľudia a teraz je predseda dozornej rady bývalý guvernér Národnej banky Ivan Šramko, čo je veľmi silná nominácia. Viete, aj toto tam potom, správajú sa k vám inak tí, keď vidia, dáte tam šalátov, tak sa tak správajú a keď vidia, že dáte tam silné mená, tak pristupujú s rešpektom.
Pravidelne komunikujeme so Sberbankou, to som už hovoril, Karol Galek má s nimi možnože každý týždeň, tak aj častejšie telefonát, no a na poslednej, posledný bod je, že na poslednej valnej hromade sme presadili, že Enel musí vymeniť manažment. Že s tými ľuďmi, s ktorými to tam akože doteraz verklíkovali, už to nebude a toto sa nám tiež podarilo. Takže toto sme my urobili, aby tie elektrárne fungovali lepšie a vidieť to na tom, že tretí blok je hotový. Tam už po technickej stránke je všetko hotové a teraz beží administratívny proces, prvoplánové, prepáčte, prvostupňové povolenie, moc o tom nehovoríme, preto lebo pri EIA, to je ten Environmental Impact assessment, čo potrebujete pri každej veľkej stavbe, tak to je tu už pár rokov dozadu, ale naši milí susedia z Rakúska, teda mesto Viedeň spravilo to, že všetkým obyvateľom Viedne do schránok nechali nahádzať korešpondenčné lístky, že protestujú proti Mochovciam, a časť z nich potom to poslala na Úrad jadrového dozoru, ktorý posudzoval tú Eiu, a musel sa vysporiadať s 200-tisíc, 200-tisíc korešpondenčnými lístkami a ešte keď tam dopísali, tak nemohli to brať ako jeden balík, ale keď tam každý niečo dopísal alebo časť z nich, tak s tým bol problém.
Takže toto sú dôvody predraženia, som vám povedal, čo sme urobili v elektrárňach, všeobecne som vám povedal, proti rozkrádaniu, riešime to s NAKA a k úverovým zmluvám som tiež vysvetlil.
Veľmi pekne ďakujem za pozornosť, ďakujem za podporu. Pánovi Valáškovi som sa už za pozmeňovák poďakoval, chcem sa ešte aj Petrovi Kremskému poďakovať a dúfam teda, že to spoločne zajtra sfinalizujeme, aby tunak sme už neboli v neistote, aby sme mali túto poistku. Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne. Dobrý deň prajem, dámy a páni. Dnes doobeda bolo schválené skrátené legislatívne konanie k tomuto zákonu, preto lebo je to naliehavá zmena, ktorú musíme urobiť. No a pred tým, ako dojdem konkrétne, dovoľte mi začať trochu obšírnejšie.
V roku 2006 prebehla privatizácia Slovenských elektrární, ktorá bola, ktorá bola jednoducho nešťastná a v podstate sme predali aj zbytočne lacno, ale aj nie vhodnému partnerovi. A to hovorím ja ako fanúšik privatizácií. Chceli sme odštátniť elektrárne, tak sme spravili to, že sme ich predali talianskemu štátu, lebo sme ich predali Enelu, ktorý vlastní taliansky štát. Dnes už menej, ale vtedy vo väčšom rozsahu.
A ono to prvé roky fungovalo, až dokedy sa Enel rozhodol, že ide dostavať tretí a štvrtý blok jadrovej elektrárne Mochovce, a zobral si za toto celú zodpovednosť. Enel mal tak či tak manažérske vedenie Slovenských elektrární a pustili sa teda do dostavby tretieho, štvrtého bloku. Ako prvé zrušili generálneho dodávateľa, čo sa ukázalo ako jedna z tých rozhodujúcich chýb, a nastúpil, namiesto generálneho dodávateľa Škoda Plzeň nastúpil Enel Produzione, s. r. o. A odvtedy sa elektráreň mnohokrát, zvýšili sa teda jej náklady na dokončenie a takisto sa predĺžila doba.
Potom sa v roku 2015 stala ďalšia vec, ktorá sa radšej nemala. Enel predal polovicu svojho podielu, svojich 66 % predal spoločnosti EPH, to z dôvodu, preto lebo jednak chcel vycúvať z celého tohto projektu, preto lebo zistili, že je to, je to najväčší energetický koncern v Európe. Im sa aj všade dobre darí, len teda nie tu, kde majú atómové elektrárne, a je to vlastne ich jediná investícia s atómovými elektrárňami.
No, ale tá neblahá situácia pokračovala. Elektrárne sa stále viacej zadlžovali, dostavba tretieho a štvrtého bloku sa čoraz viac predlžovala a predražovala. Z pôvodných 1,8 mld. vystúpala cena medzičasom na 6,1. Aj keď tých 1,8 by sme ešte nebrali ako úplne relevantnú sumu do úvahy, tak suma 2,8 mld. už relevantná je, lebo tá už bola oznámená, keď už sa s tou dostavbou začalo, a z 2,8 na 6,1 je teda tiež viac než dvojnásobok. Neviem, o koľko rokov sa predĺžilo dokončenie. Toto celé bolo sprevádzané veľkým rozkrádaním aj chaosom, aj nie jasne pridelenými zodpovednosťami a takým všeobecným šlendriánom.
Celý rok sme sa spolu so štátnym tajomníkom Karolom Galekom trápili s týmito elektrárňami, predsa, predsa len zastupujeme 34-percentného vlastníka, ktorým je Slovenská republika.
Najväčšia banka, ktorá financuje túto dostavbu, je ruská banka Sberbank a je tam ale ďalších jedenásť bánk. To konzorcium pozostáva teda z dvanástich bánk. Dlhy elektrárne sú 3,37 mld. eur a vlastne je zastavený celý majetok elektrární. Takže na papieri majú hodnotu nulu, nula. Samozrejme, tá hodnota nie je nula, je ďaleko vyššia, preto lebo elektrická energia, to je asi jediná vec, ktorú potrebujete, ale nedokážete ju skladovať. Na rozdiel od plynu a ropy, kde má Slovensko 90-dňové zásoby, čiže keby od zajtra neprišla už ani kvapka ropy, tak 90 dní vieme úplne normálne fungovať a dovtedy sa väčšinou riešenie nájde, respektíve určite nájde, tak tunak to tak nie je. Preto je veľmi dôležité, veľmi dôležité, aby Slovenská republika bola sebestačná vo výrobe elektriny, a to hovorím ja, ktorý zároveň tvrdí, že keď vyrobíme 20-krát viacej áut, ako spotrebujeme, keď, tak potom nemusíme vyrobiť toľko isto pšenice alebo nemusíme vyrobiť toľko isto mäsa, lebo o tom je tá medzinárodná výmena, ale toto neplatí pre elektrickú energiu, lebo tú nie je možné skladovať.
Dva týždne dozadu došlo v Rakúsku takmer k blackoutu a vlastne Rakúsko zachránil prúd z našich atómových elektrární, inak by skolabovala celá sieť. A keď skolabuje celá sieť v jednej krajine, tak tá nákaza, lebo je to dnes už omnoho viac poprepájané ako pred dvadsiatimi-tridsiatimi rokmi, tak tá nákaza je, samozrejme, že veľkým rizikom.
A takýchto výpadkov, ako sa stalo v Rakúsku, dochádza k takýmto vážnym, samozrejme, zriedkavejšie, ale vôbec k výpadkom, kde dochádza k takémuto riziku, tak medzičasom dochádza dosť často, niekoľkokrát týždenne, čo voľakedy bolo niekoľkokrát ročne. To sa stalo preto, lebo polka Rakúska má vrtule a tie slnečné kolektory a to vždy rozhádže. To jednoducho rozhádže tú elektrickú sieť a potom sú s tým problémy. Čiže je veľmi dôležité pre Slovensko, aby bolo, čo sa týka elektrickej energie, naozaj sebestačné. Preto tie elektrárne z pohľadu štátu zďaleka nemajú hodnotu nula, aj keď je všetko založené. Majú veľmi vysokú hodnotu z pohľadu bezpečnosti, bezpečnosti dodávok elektrickej energie.
No a teraz dojdem k dôvodu, pre ktorý predkladám tento, túto relatívne krátku novelu zákona o kritickej infraštruktúre. Stalo sa totiž to, že od 1. februára, to je pondelok tohto týždňa, sú Slovenské elektrárne v tzv. technickom defaulte. Čiže bola nejaká dohoda úverová, ktorá skončila 1. februára a financujúca banka Sberbank ju odmietla predĺžiť a zároveň začala, čo bolo prekvapivé nielen pre nás, ale aj pre ostatných vlastníkov, konkrétne Enel a EPH, začala požadovať do záruky ako zálohu nielen jednotlivé esety, jednotlivé hodnoty Slovenských elektrární, ale aj akcie elektrární ako celku. Toto je situácia a do toho všetkého ešte došiel, ktorý celú situáciu zhoršil, to bol posledné mesiace niekoľko mesiacov dlhotrvajúci spor, silný spor medzi tými zvyšnými dvomi spoločníkmi, Enelom a EPH, kde sa jednoducho nevedeli, nechceli dohodnúť. Medzičasom k dohode došlo, ale tá situácia jednoducho je dnes vyhrotená. Elektrárne od 1. februára sú v akomsi takom čudnom režime a Sberbank naďalej požaduje akcie do zálohy.
A toto jednoducho je situácia, ktorá nás veľmi znepokojila, lebo si myslím práve z ohľadu na bezpečnosť dodávok elektrickej energie, štát by mal mať dosah na to, kto tie elektrárne vlastní. Chcem pripomenúť, že takýmto štýlom ako tu Sberbank postupovala v Chorvátsku a dnes jej patrí 44 % z jedného najväčších alebo z najväčšieho agropodniku krajiny. A toto by sme nemali chcieť, aby tie elektrárne skončili v rukách, o ktorých my dnes nevieme dopredu povedať, že či sme s tým okej.
Ten zákon, ktorý predkladám, hovorí nasledovné. Že ak dojde k takémuto nejakému prevodu pri niektorom z podnikov kritickej infraštruktúry spadajúcej pod ministerstvo hospodárstva; a teraz na chvíľku preruším a dovoľte mi najprv vysvetliť, čo to je. Prvkov alebo subjektov kritickej infraštruktúry máme na Slovensku mnoho a spadajú vždy pod nejaké, pod nejaké ministerstvo. No a čo sa týka ministerstva hospodárstva, tak týchto prvkov nemôžem prezradiť presný počet. Je ich relatívne málo. Je ich menej ako 20 a približne v polovici alebo vo viac než polovici má Slovensko aj reálne podiel. Patrí mu od 34 v elektrárňach až po 100 %. No a teraz tá myšlienka je taká, že keď dojde k prevodu alebo k predaju akcií, alebo k výkonu záložného práva, alebo ku konkurzu, alebo všetky takéto prípady, tých je niekoľko, tak slovenská vláda bude mať do toho čo rozprávať.
A ten mechanizmus je taký, že po schválení tohto zákona budú tieto spoločnosti, ktoré patria do kritickej infraštruktúry spadajúcej pod ministerstvo hospodárstva, budú povinné nahlásiť vláde, teda ministerstvu hospodárstva nahlásiť, že dochádza či už k predaju, prevodu, ku konkurzu, čokoľvek by sa niečo významné dialo, budú to musieť oznámiť. To je ich prvá povinnosť. Experti na ministerstve hospodárstva, máme tam naozaj silný tím pre energetiku, ktorý vedie Karol Galek, štátny tajomník, tak zhodnotia, vyhodnotia, že či to je, či to ohrozuje bezpečnosť, či už bezpečnosť dodávok, alebo bezpečnosť v tom pôvodnom slova zmysle, alebo čokoľvek. Či to skrátka by mohlo byť nejakým ohrozením pre krajinu a ak áno, tak predložia vláde návrh na vyslovenie súhlasu alebo návrh na vyslovenie nesúhlasu, alebo návrh na vyslovenie súhlasu s nejakou podmienkou a vláda potom rozhodne. Čiže nerozhoduje ministerstvo hospodárstva, ale bude rozhodovať vláda o tom, či taký prevod môže byť.
Tých prevodov, aby ste mali predstavu, to zrátam za posledných 20 rokov na jednej ruke. Čiže to nie je tak, že každý týždeň nejaký prevod, je toho relatívne málo. Minulý rok bol jeden prevod západoslov... ten 49-percentný podiel, ktorý patril nemeckému RWE, prešiel na 40, prešiel na nemecký E.ON napríklad, toto je jeden príklad. SSE takto prešlo pred tromi-štyrmi rokmi alebo piatimi už, Slovenský plynárenský podnik a tak ďalej. Čiže zrátam to, tak päť-šesť za posledných 20 rokov. Čiže nie je to nejaký častý jav, ale odteraz v každom jednom prípade bude môcť ministerstvo vláde navrhnúť, ministerstvo hospodárstva navrhnúť vláde, aby vyjadrila súhlas. O tomto je táto krátka novela.
Musím povedať ešte takúto vec, že pôvodne ten text, ktorý došiel do Národnej rady, bol tak stavaný, že pri každom jednom musí byť súhlas vlády, ale po dohode s predsedom hospodárskeho výboru pánom Kremským, ktorý tu sedí, sme sa dohodli na tej zmene, ktorú som práve opísal. Takisto sme sa dohodli na tom, že ten podiel, odkedy sa to bude prevádzať, nebude päť, ale bude, teda odkedy bude platiť tá povinnosť, nebude päť, ale bude 10 %, takže by som chcel aj potom poprosiť hlasovať za pozmeňovacie návrhy poslanca Kremského.
Toľkoto z mojej strany. Ja, samozrejme, veľmi rád odpoviem na všetky otázky, ktoré s týmto sú spojené.
Chcem oceniť, že na hospodárskom výbore hlasovali aj opoziční poslanci, síce len za skrátené konanie, ale aj tak sme sa bavili o samotnej veci. A teší ma to preto, lebo chápu, že toto je vec národného významu a tu jednoducho musíme spoločne, celý parlament, ukázať jednotnú a silnú pozíciu.
A úplne na záver by som chcel dodať, preto lebo, samozrejme, tí dotknutí, tých to vyplašilo a začali už tu, to toľko esemesiek a správ, čo som dostal, ma to zaskočilo, od rôznych lobistov. Chcem povedať, že tak ako je ten zákon napísaný teraz, tak vlastne kopíruje nemecký zákon. Čiže to niečo takéto existuje, funguje to, nepácha to žiadne nejaké škody a my toto chceme zaviesť aj u nás. A, samozrejme, zákon bude platný len vtedy, ak by k nejakému prevodu dochádzalo a ešte aj, ak by ministerstvo hospodárstva dospelo k záveru, že toto by mohlo ohroziť bezpečnosť krajiny.
Ďakujem veľmi pekne za pozornosť.

Ďakujem pekne. Chcem sa, chcem poprosiť pána poslanca Šudíka, že by sa prejavil, zdravím vás, sa ešte nepoznáme, že sa ešte nepoznáme a že sme sa na tieto otázky nedohodli, to je dôležitá informáciu tu pre sediaceho ministra financií, lebo z neho treba najprv vytĺcť peniaze, ale tak asi to zvládnete. (Povedané s pobavením. Reakcia z pléna.)
No, začnem najprv tým, čo už je rozbehnuté, na plné obrátky robíme Rimavskú Sobotu. Je to v podstate prvý projekt tohto druhu. A to, že v Rimavskej Sobote postavíme priemyselný park a potom až budeme ho ponúkať alebo budeme oslovovať potenciálnych investorov, preto lebo v minulosti sme niekoľko dobrých, kvalitných investorov na čele z BMW prehrali, preto lebo nemali sme pripravený priemyselný park. Tak tam sa vláda uzniesla, považujem to za veľmi dopredu hľadiaci krok, že minister financií uvoľní prostriedky na to, aby sme vybudovali park v Rimavskej Sobote. Na najbližšie dva roky teda sme naozaj vyťažení.
A okrem tohto, okrem takéhoto že konkrétneho projektu robí ministerstvo hospodárstva raz do roka niečo ako výberové konanie, kde sa môžu prihlásiť mestá, obce, ale aj prevádzkovatelia súkromní parkov, keď potrebujú nejakú vec dobudovať, dotiahnuť cestu, novú trafostanicu alebo plynovú prípojku a tak ďalej a na to vieme vyčleniť peniaze. Samozrejme, to sú tie, ktoré potrebujeme z ministerstva financií. Jedná sa o nízku euromiliónovú čiastku 5 až 7 miliónov, ktorým ale, takouto sumou vieme reálne pomôcť možno piatim-šiestim parkom a my vždy dávame, že spolufinancovanie. To znamená od 15 do 50 % v závislosti od okolností prispeje ministerstvo hospodárstva a zvyšok investor, či už mesto, alebo súkromný investor. Čiže takouto, takýmto postupom sme pripravení sa venovať aj Humennému a napríklad také niečo už spolu s kolegom Šipošom od vás robíme v Starej Ľubovni, teda máme takýto plán. Tak toto vieme robiť.
Čo ale treba, treba dohodu s ministerstvom financií. Ja som už s Edom Hegerom o tom dvakrát hovoril a signalizoval náklonnosť. Môžem tak povedať? Prejavil náklonnosť tejto myšlienke. Tak ak sa to podarí dotiahnuť, samozrejme, peňazí je málo, lebo peňazí je vždy málo. A ak sa to ale podarí táto, túto myšlienku dotiahnuť, tak si myslím, že ešte tento rok by sme mohli, by mohlo prebehnúť niečo ako výberové konanie, súťaž, kde sa môžu prihlásiť všetky parky a vyberieme tie najlepšie investície z nich. Takže toľkoto.
Ďakujem pekne.