Vďaka, pán predsedajúci. Kolegyne a kolegovia, dámy a páni, rétorická otázka. Ktoré dve inštitúcie vedia najhrubším možným spôsobom zasiahnuť do vašich osobných slobôd a súkromia? A nielen vašich, ale všetkých 5,4 milióna obyvateľov tejto republiky?
Na to je ľahká odpoveď. A keďže rokovací poriadok neumožňuje, aby ste mi odpovedali, odpoviem si sám. Polícia a Slovenská informačná služba. Polícia preto, lebo vám vie slobodu odňať zatknutím. SIS preto, lebo vám vie slobodu odňať, pardon, súkromie odňať odpočúvaním.
Tým, samozrejme, nechcem povedať za žiadnych okolností, že tieto dve inštitúcie sú zo svojej podstaty škodlivé či zlé. Samozrejme, že ich potrebujeme, som rád, že ich máme. Chcem tým povedať niečo iné. Rozumiete mi, že vzhľadom na ich moc sú obzvlášť ľahko zneužiteľné a v tomto vyčnievajú nad iné inštitúcie tohto štátu.
Otázka teda je, že prečo sa k nim správame potom tak rozdielne. V prípade Policajného zboru tým rizikám zneužitia naša legislatíva rozumie veľmi dobre, preto policajného prezidenta vymenúva prezident alebo prezidentka Slovenskej republiky, citujem, na základe výberového konania a po vypočutí vo výbore pre obranu a bezpečnosť, ak predmetný výbor odporučí jeho či jej menovanie.
Pri výbere riaditeľa SIS nemáme žiaden obdobný proces a je paradoxné, že vzhľadom na to, aký hrubý zásah do vášho súkromia, do súkromia nás všetkých vie práve táto služba urobiť, že na ňu občania nemajú žiaden vplyv ani cez svojich zvolených predstaviteľov v parlamente, ktorí nemajú žiadnu, nulovú šancu vypočuť si kandidáta či kandidátku pred tým, než ho prezident či prezidentka Slovenskej republiky schváli.
Podotýkam, že súčasný proces, súčasné nastavenie legislatívy je anomáliou nielen vzhľadom na to či v porovnaní s tým, ako postupujeme k nomináciám na šéfov či šéfky iných silových rezortov alebo inštitúcií či agentúr tohto štátu, je tiež anomáliou v regióne. Dal som si tú prácu a môžem vám povedať s istotou, že žiadna z okolitých krajín Vyšehradskej štyrky, či Česko, či Maďarsko, či Poľsko, si nevyberá riaditeľa tajnej služby bez toho, aby prebehlo minimálne vypočutie v príslušnom výbore národného parlamentu. Prax ale vo svete je rôznorodá, áno, sú krajiny, kde podobné vypočutie neprebieha, napríklad vo Veľkej Británii. Sú však krajiny, ktoré idú ešte ďalej a riaditeľa či nominantov na riaditeľa tajnej služby parlamenty nielen vypočúvajú, ale priamo a explicitne schvaľujú. To je napríklad príklad Spojených štátov.
Vybral som si cestu strednú. Môj návrh je, aby bol návrh alebo nominant na šéfa SIS vypočutý vo výbore pre obranu a bezpečnosť, nemusí byť schválený. Túto právomoc vláde neberiem, tejto či žiadnej budúcej vláde. Ale myslím si, že to verejné vypočutie je pre verejnú kontrolu tejto dôležitej služby s tým potenciálom na zneužitie súkromia, ktorý má, dôležité.
Možno mi poviete: "Pán poslanec, pán poslanec, neblbnite! Veď toto je tajná služba. Predsa sa o jej riaditeľovi a nominanta na riaditeľa nemôžeme baviť verejne." Nie, nie. To by bolo nepochopenie toho, ako táto služba funguje.
Samozrejme, že jej metódy sú tajné a mnoho z jej výstupov sú tajné, ale riaditeľ tajnej služby je verejnou osobou, ktorá, a to bolo nakoniec krásne vidno a toto robil predošlý riaditeľ dobre, vie vystupovať k dôležitým veciam a má unikátnu, dokonca až, povedal by som, že ojedinelú dôveryhodnosť v mnohých kľúčových témach pre bezpečnosť tohto štátu. Nik iný ako práve riaditeľ tajnej služby nemôže hovoriť s takou vážnosťou a s takou kredibilitou napríklad k tomu, čo sa deje, čo robia iné moci v otázke, v zmysle dezinformácií či hoaxov, ktoré sa po Slovensku šíria. Z titulu práce vie o takýchto úmysloch a o takýchto aktivitách práve šéf tajnej služby najviac a pretože o nich vie najviac, má v tomto unikátnu dôveryhodnosť a tým pádom aj zodpovednosť hovoriť, čo sa na Slovensku deje a čo sa na Slovensku nedeje a kde je pravda.
Riaditeľ tajnej služby, dámy a páni, nie je tajný. Riaditeľ tajnej služby je verejne činnou osobou, ktorý je verejne známy a musí verejne vystupovať. Tak sa to deje u nás nakoniec, posúva sa to rozhodne týmto spôsobom. Deje sa to týmto spôsobom oveľa aktívnejšie napríklad v Českej republike, kde sú správy BIS-ky, českej obdoby SIS, ešte otvorenejšie a explicitnejšie ako to, čo komunikuje SIS u nás na Slovensku. Tak to má byť.
Končím, dodám len, návrhom tohto zákona nerobíme nič iné, nič viac, nič menej než to, že túto verejne veľmi dôležitú osobu, ktorá má to poslanie, ktoré som popísal, pre fungovanie tohto štátu, predstavíme verejnosti v tom medzikroku medzi nomináciou vlády a medzi schválením prezidentom/prezidentkou, pretože má takú zodpovednosť, ako som popísal. Táto funkcia, táto inštitúcia má v sebe aj ten potenciál pre zneužitie, tak ako som ho popísal, a občania tohto štátu si zaslúžia minimálne verejné vypočutie vo výbore Národnej rady Slovenskej republiky.
Vďaka.
