Videokanál poslanca

Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, kolegyne, kolegovia, z toho, čo som to tu počúval nie úplne od začiatku, ale skoro od začiatku, tak mi to zase pripomína taký trošku ten večný slovenský príbeh, zdá sa to už také, že chceli sme len to najlepšie, dopadlo to ako vždy, hej, že zámery boli dobré, po ceste sme sa potkli toľkokrát, že sme do cieľa nedošli. Lebo z toho, čo tu počúvam teda, že áno, niečo ešte bol, nejaký iný projekt, náhodou ten kľakol, ten štyriapolmiliónový, tiež mal byť focus pre to duševné zdravie.
V čom je moja taká nejaká legitimita toho, že vystúpim k tejto téme, teda okrem toho, že som poslanec a môžem a mám myslím, hej. Žijeme takú dobu, že teraz riešim, aj ja riešim osobne choroby, hej, slintačka a krívačka a v nej vecne príslušnom odbore a tuná sú to duševné choroby. Ja som to teda neštudoval, ale vďaka pánu Bohu som vychoval dcéru a teším sa, že sme vychovali dve dobré, slušné dcéry a jedna z nich chce byť detskou psychiatričkou, a preto si myslím, že, aj sa teraz už o tom doma rozprávame a proste vnímame to a venuje sa, robila že vraj výbornú diplomovku, ja to neviem posúdiť, ale ten lektor povedal, že pre deti s autizmom. Proste áno, mladý človek plný života a chute, hej, že uspieť, žiť a niečo, niečo priniesť. Tak tu je nejaká moja legitimita. Takže ja sa nepasujem tu ako do polohy, že som nejaký odborník na neviem aké procesy, ale som politik a toto nejak do toho, do toho ma akože napĺňa a (v pléne zvoní mobilný telefón) som aj zas si zabudol vypnúť telefón, ospravedlňujem sa. Že môžem k tomu, k tomu vystúpiť.
To, že ono to tu zaznelo a myslím, že sa na niečom možno aj zhodneme, ja som to niekde čítal, už neviem, v ktorej knihe, a tam to bolo definované tak, že v zásade v 19. storočí to bola pandémia zápalu pľúc, v 20. to bola pandémia rakoviny a v 21. storočí to bude pandémia psychosomatiky, psychosomatických chorôb, choroby zo stresu. Proste čakajú nás veci nevídané, veci, o ktorých sme nevideli, nepočuli. Žiaľ, niektorí, ktorí sme sa iba posmievali, hej, ale budeme to musieť riešiť. A čo robí zodpovedný hospodár, čo robí zodpovedný človek, hej, človek, ktorý pozerá nielen po najbližšiu výplatu, ale po najbližšie volebné obdobie, proste sa pripravuje v predstihu, hej? Že proste dajú sa niektoré veci nastaviť, nejaké procesy a to je ten, moje také možno politickejšie vystúpenie k tejto téme k uzáveru, že z toho, čo som vysledoval, že teda zámer bol rozšíriť to, zdá sa, že sa to nie celkom podarí, tie deti, plus sa s tým stále trápiť.
My by sme mali, naozaj by sme mali proste prestať, v niečom by sme mali prestať. Údajne deväť miliárd ide do slovenského zdravotníctva. A ja sa pýtam, kedy bude tým ľuďom dosť? Kedy bude tým nenásytným gágorom dosť? Kedy už bude tomu systému dosť? Som to tu už minule hovoril na tej Fermatovej vete, hej, že to je tá záhada, hej, že čím viac do slovenského zdravotníctva dáte, tým viac si vypýta. A možno naozaj, kedy vám bude dosť všetci, čo sa tam motáte? Keď už tu riešime tému, že je problém a deti naozaj majú problém. To sú tie mobily, to je všetko to. Áno, to je ten, obrovský problém majú tie deti a my zisťujeme, že vlastne jednoduché úkony nezvládame, toto nejako nebude fungovať a nepripravujeme sa na to.
Tu to zaznelo, 47 detských psychiatrov má Slovensko? Dvesto lôžok na 1,4 mil. detí? Pán minister, okej? Je to okej? Viete, moja dcéra chce byť detskou psychiatričkou a nemá kde robiť. Ja som myslel, však keď všetci hovoria, že jak nie sú lekári, nie, že na prvé dvere zaklopeš a ťa zoberú, nie, však nie sú lekári. A viete, ja zisťujem, že viete, aká je asymetria slovenského zdravotníctva? Že v Bratislave sú lekári a nie sú sestry, ale na východe sú sestry, ale nie sú lekári. To sa znova podarilo, v úvodzovkách, hej, že tým naším geniálnym riadením procesov sa toto podarilo, že tak sme asymetricky urobili proste to zdravotníctvo a toto je. Áno, možno pôjde robiť niekde inde, hej. Bude musieť vycestovať, bude musieť, neviem, to neviem, aleže príde mi to, a ja už neviem, koľko mi to hovorila, že tých lôžok detských psychiatrických koľko je v Bratislave, mne to príde strašne málo. Ak je celkovo tých lôžok na Slovensku 200, neviem, koľko je z toho v Bratislave. My máme pocit, že ako zodpovední ľudia by sme mali teraz povedať, počúvaj, pribrzdi, nekúp Benku, nekúp, neviem, koho to všetkého tam majú, hej, Medveckú. Trošku nechaj tých služieb, proste tých odberov, nechaj ten štát a nechaj to štátne zdravotníctvo, niečo zarobí, nechaj, lebo potrebujeme na to, aby sme pristavili nejaký pavilón, ja neviem, kde to, na Kramároch, aby tam tie deti, lebo prídu tie deti, tie deti prídu. To nemusíte mať ani žiadnu, ani vôbec nie atómovú, ani nič, ani proste to je z logiky veci z toho celého, jak tie trendy sú, že tie deti prídu a kde s nimi pôjdeme a kto ich bude liečiť?
Viete, že ja by som už naozaj proste bol akože veľmi a enormne zodpovedný v tom a nechcel by som si to zobrať na zodpovednosť, že bol som pri tom, keď sa to riešilo, a teda vysvetlím, čím som začal, pomaly budem končiť, dopadlo to ako vždy, nepodarilo sa. Lebo tak jak tie zvieratá v tých maštaliach nemôžu za to, že sme ich tam pozatvárali, je našou povinnosťou im pomôcť. A obzvlášť dúfam, že to nebude, nejak nedotkne, obzvlášť tie deti si tiež nevedia častokrát pomôcť, však sú zúfalé, hej, z toho proste, z toho tlaku, z toho všetkého a áno, už sa o tom, už sa za to menej hanbí, už sa o tom viacej rozpráva, čo je dobré, my sa tu stigmatizujeme. Najväčší počet psychiatrov je viete kde? V parlamente. V parlamente. Tu najväčší výskyt psychiatrov na meter štvorcový. Potom na facebooku, hej. Toto je presne, že my, to tu zaznelo, vysielame tie hrozné signály, ale aj napriek tomu sa už ľudia prestávajú hanbiť a báť a prestávajú sa ostýchať, začínajú o tom rozprávať a nemajú ísť kde a kam. Takže akákoľvek možnosť je, akékoľvek peniaze niekde sú, to je šialené. Rozumiete, že tu nie počúvam, že bolo nejakých štyri a pol milióna, o ktoré sme prišli, neprišli alebo na čo to išlo. Na kanalizáciu pre Tarabu? Viete, ja neviem, kde sa to akože presunulo, hej, keď to bolo určené na tie, na tie choroby a teraz tu rozprávam o niečom inom.
Pán minister, ja sa vám nebudem pliesť do remesla, ja sa snažím držať, ale toto som si považoval, že máte tam nejaké možnosti, zastavte tú hydru, zastavte tie nenásytné gágory, povedzte im, choďte robiť, dokážte niečo iné. Už keď ste 30 rokov boli nasatí, už by malo stačiť a už keď za tých 30 rokov ste sa nenaučili žiť bez štátu a bez toho, aby vás niekto dotoval, tak už sa to nenaučíte. A štát by mal povedať dosť, dosť, lebo my tu máme problém. Naozaj tu je obrovský problém. To budeme tie deti prekračovať po tých cestách, to budeme zbierať po tých koľajniciach tie deti, keď sa nezobudíme a keď nepovieme dosť. Peniaze zo zvončeka sa nekradnú. To bol taký jeden prípad. Viete, to boli tí, čo miništranti pred kostolom peniaze do zvončeka, vraj sa stalo, jeden ten miništrant si zobral, to bolo božie dopustenie v celej dedine. Sú peniaze, na ktoré sa nešiaha. Nešiaha sa na peniaze v školstve, nešiaha sa na peniaze v zdravotníctve, ale zdá sa, že tu máme medzi sebou ľudí, ktorí sa neštítia. Že to tu je kultúra. Kultúra toho, že poďme tam, tam sa dá. Lebo nakoniec vždycky to ten štát doleje, lebo však povieš zdravotníctvo, zdravie, voliči, to je, vždycky to funguje. Nedá sa to donekonečna. A toto nás dobieha, ale mám strach z tej obavy z tej pandémie, tej psychosomatiky. Lebo ono to neni len, že to dieťa trpí a že bolí duša. Duša vie bolieť. Ale tie deti, ktoré nám prejdú cez ten systém, že ich nezachránime, tak úplným excesom toho je Spišská Stará Ves. To sú aj iné, by som povedal, že dôsledky neriešenia toho celého problému.
Čiže máme všetci veľkú zodpovednosť a, pán minister, vy enormne veľkú zodpovednosť, tak vám držím, držím v tom palce.
Ďakujem pekne.

.

Ďakujem pekne.
Ono to je celkom zaujímavé, že aká je vlastne cena troch poslancov a že... lebo mne sa to zdá ako too much. Že možno som sa aj pomýlil, že keď som povedal, že pán Kaliňák je dobrý trader, že proste dokáže, lebo podľa mňa zaplatil veľa, lebo za troch poslancov zaplatil jeden ministerský post a jedného šéfa výboru. Podľa mňa to je... a vám nič nedali? To ste si ako... Dobre. Ale kebyže vám nič nedali, o čom nevieme, tak len tie pozičné plochy, to je veľa, ako ministra a šéfa výboru a to je to, čo som sa snažil v tom mojom vystúpení povedať. To, čo som sa snažil povedať, hej, že proste to je politický deal, politický obchod, že proste to je za to a bude tam pán Ševčík v časoch totálnej krízy. Ja som bol v tom, že tam bude pán, pán Becík. Pán Becík bol podpredseda, asi že by sa tam dovolil niekto nový a bol by tam niekto z vašej koalície, čo by dávalo akú-takú logiku. Ale jak to trader Kaliňák vytrieďoval tak, tak to zle vytrieďoval. Tak beriem späť, ospravedlňujem sa.
A k tomu spoločnému povrazu alebo tomu lanu. Pán Malatinec, ja som sa nevyjadroval, ja viem, čo to, viem, ako duša bolí, keď sa pozerá na tie svoje zvieratá. Viem, čo ľudia vedia, koľko, ako sa naviažu, čo to je vlastne pre gazdu. Viem, čo to je. Ticho som sedel. Ticho som sedel, nič som sa nevyjadroval, my sme hovorili, že prosím vás, ak bude mimoriadna vláda, čo už by sa vám stalo, že by ste tam niekoho od nás zavolali? Čo už by sa vám stalo? Čoho ste sa báli, že by sme tie chlebíčky zjedli? A viete, až potom, až potom som povedal, okej, keď nie, nemilosrdne. Vytrvalo a nemilosrdne. A ja sa vám čudujem. Ja keby som bol v opačnom garde, ja by som toho Hlinu tam zavolal alebo niekoho, lebo by už som mal svätý pokoj, aspoň by ticho sedel. Viete a to je to, to je tá arogancia, to je tá enormná arogancia, na ktorú doplatíte. Aj Al Caponeho chytili nie za to, čo robil, ale na nejakých bločkoch, čo klamal, na nejakých... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne kolegom za faktické a pánovi Ľuptákovi že na to, že čo si to dovoľujem a z akého titulu to hovorím, nuž skúsim. Som, môj dedko bol taký oravský sedliak a bol aj za komunistov v base, lebo v oravskej krčme povedal, že radšej si dá ruky odťať, ako by vstúpil do družstva. Tak možno aj to ma čiastočne poznačilo k tomu, hej, že som, aký som. Mám strednú poľnohospodársku školu, v pätnástich som už mal vodičák na traktor. A, pán Ľupták, viete čo? Viem cúvať s prívesom. Ja viem, že to je také detinské, čo hovorím, ale to sa hovorí, že to je veľká schopnosť, že dokázať cúvať s prívesom s traktorom. Vedel som, dokonca ako študenta si ma volali, keď potrebovali zacúvať vlečku. Stačí to tak ako nejakú že moju kvalifikáciu na to, aby som sa mohol vyjadriť k poľnotéme?
Mám aj vysokú školu poľnohospodársku a v štvrtom ročníku päťročného štúdia som odišiel. Nie preto, že som bol hlúpy, že by som ju nezvládal, pretože som sa cítil trápne. Cítil som sa trápne, že som do tej školy nechodil, už som to nestíhal, už som to tak, ako sa hovorí, dával trošku bokom. Prišlo mi to trápne, neúctivé, korektne som v štvrtom ročníku odišiel. Doteraz mám rekord, mám päť skúšok za jeden deň, lebo som sa stavil, či sa to vôbec dá. Stačí to takto, pán Ľupták, alebo mám ešte pokračovať?
Mám farmu, mám svoju farmu, chovám, venujem sa poľnohospodárstvu. Je to dostatočná kvalifikácia na to, aby som sa postavil za ten pult a hovoril o tom, že ako poľnohospodár chcem, aby nás viedol niekto, kto tomu trošku rozumie? Čo má k tomu nejaký vzťah, čo za niečím trochu smrdí? Ako témou? To chcem veľa? Mám právo to povedať po tom, čo som vám teraz povedal?
Ďakujem. (Potlesk.)

.

Ďakujem veľmi pekne, vážený pán predsedajúci.
Vážené kolegyne, kolegovia, po dlhšom čase opäť tu, človek by si aj odvykol. Úplne som neplánoval dneska celkom vystúpiť, ale ma prekvapilo, teda mňa už máločo prekvapí, ale toto ma celkom prekvapilo, keď mi pán Becík povedal, že ideme voliť pána Ševčíka za šéfa výboru. Tak si vravím: k tomu, chlape, vystúpiť musíš.
A teraz, pán Ševčík, nič osobné, ja politiku fakt neberiem osobne, proste len k tomu, by som sa čudoval, keby som nevystúpil, tak to poviem, hej, že, lebo čo identifikujem? Identifikujem, že poľnohospodárstvo je v závoze, viete, ale aj, aj spoločensky. Ľudia, pokiaľ sa začne hovoriť o poľnohospodárstve, odvracajú oči, nepočúvajú, nezaujímajú, neviem čo, naozaj je umenie predať, hej, nejakú poľnotému. Ľudia si myslia, že maslo vzniká v tom reťazci. Ale maslo vzniká vtedy, keď krava žere trávu na poli, ale to si málokto vtedy domyslí. Čiže možno na niečo veci budú dobré v tom, že sa vlastne zistí, že ako veci vznikajú, aby sme boli takí akože pri televízore dobre najedení, že to nie je až také jednoduché, ako sa javí, že je neopodstatnené sa tak programovo nezaujímať o poľnohospodárstvo. A ja čelím ťažkej výzve, že ako vlastne odkomunikovať, že poľnohospodárstvo existuje, ako to odkomunikovať tak, že by to niekoho zaujalo. Naozaj to je zadanie pre mňa ako človeka, ktorý sa venuje marketingu, že celkom akože challenge, výzva, že skúsim, hej, že ako to urobiť.
A teraz proste spoločensky je to tak chápané, ako je to chápané politicky? Ten výbor bol vždycky tak chápaný ako také odkladisko, hej, že tam sa teda išli poodkladať tí neposlušní a neviem čo, kde, nebolo ich kde napchať, napchali ste ich do hnojárskeho. Ja ten náš výbor niekedy volám tak, že hnojársky výbor, do poľnovýboru. Takže nemal nejaký že, nebol nejaký že rešpektovaný. Ale mám pocit, že tá degradácia toho, že ako je vnímaný, ide takým, by som povedal, gradujúcim, progresívnym smerom. A, pán Ševčík, nič v zlom, že vaša nominácia je toho jasným dôkazom. Ak by som sa nemýlil, tak plus-mínus každý ako-tak predsedá, nejak by som povedal, trošku smrdel za tým poľnohospodárstvom, trošku smrdel za tým životným prostredím, trošku smrdel za tou témou, hej, že trošku uveriteľný sa javil. A vlastne vaša nominácia len dokazuje tú úplnú vyprázdnenosť tej témy, úplne, ale absolútnu vyprázdnenosť, aj personálnu vyprázdnenosť tej témy, kde vlastne koalícia nám nevie ponúknuť nikoho. Nominácia Rudolfa Huliaka, ktorý vlastne, by som povedal, akože ktorý absolvoval to poľno večernou školou, takou VÚML, hej? On je, myslím, že povolaním strojár, ale tak trošku smrdel za tým, ale teraz myslím akože obrazne, trošku smrdel za tou témou, že sa jej ako kebyže venoval v tom, vo večernej škole.
Ale táto dnešná nominácia je jednoznačným dôkazom toho, že sa jej nevenujete, že vás nezaujíma, že jej nerozumiete a že ľudí, ktorých to zaujíma, zaujíma len do podoby takej, že kedy budú a koľko budú. Lebo tam skončilo slovenské poľnohospodárstvo, kedy budú a aké budú dotácie. To je celé. Čo tam nejaké kravy, viete. A to je presne to. A vy dávate ešte, vrážate teraz akože medzi oči, veľmi od vás, statného človeka, to bude aj bolieť, hej, ale aj to je vlastne že teraz tým poľnohospodárom vrazíte medzi oči, že vidíte? Aj toto je zrejmé aj z tohto. Lebo ak, kedy, ak nie teraz?
Poľnohospodárstvo má obrovský problém. Naozaj poľnohospodárstvo ide, proste tu môže nastať úplne parametrická zmena. Môže nastať obrovská zmena celého poľnohospodárstva, toho krehkého mechanizmu. Tá asymetria, ktorá je v slovenskom poľnohospodárstve, aj vlastnícka, aj neviem aká, preletením tej slintačky a krívačky cez Slovensko sa môže parametricky zmeniť celé poľnohospodárstvo. Teraz, teraz si žiada človeka, ktorý trochu smrdí za kravou. Teraz si to žiada človeka, ktorého odborná verejnosť ako-tak rešpektuje.
Ja som bol v tom, že mladý Becík to teda aspoň potiahne. Ja teda jeho nepoznám, poznám jeho otca, a jeho otec, si dovolím tvrdiť, že za kravou smrdí. Nie doslovne, ale obrazne, hej? Tak už aspoň to otec, od syna sa, hovorím, i keď ja som neni, nefandím tohto nepotizmu, že sa tu takto dost... ale toto by som už aspoň ako-tak sa cítil ukľudnený, že z toho odborného hľadiska proste je tam človek, ktorý, ktorému sa dá niečo uveriť. A čo je to za arogancia, čo je to za prístup, keď v tejto dobe, keď je tak ťažko skúšané celé poľnohospodárstvo, takých problémov, vy personálne vyprázdnená koalícia proste dáte za šéfa poľnohnojárskeho výboru pána Ševčíka, generála? Viete, nedáva, nedáva to absolútne žiadny zmysel. Keď ste tam už nikoho lepšieho nemali, tak ste mali nechať toho Becíka. Ale zdá sa, že to je politické vytrejdovanie.
Pán minister je tu, proste the trader - obchodník je to dobrý, takže asi, zdá sa, že to nejako vydealoval, niečo za niečo, ale kto preberie zodpovednosť? Kto preberie zodpovednosť? Lebo jedno je vaše tie pochybné kšefty, ty pôjdeš za šéfa poľnovýboru, to vám pustíme, lesy necháš nám, asi to všetko prebehlo, ako má, ale kto preberie zodpovednosť?
Pán Ševčík, čo idete robiť zajtra? Čo idete robiť zajtra? Viete, čo hrozí slovenskému poľnohospodárstvu? Viete? Máte vôbec predstavu, čo sa môže, čo môže nastať, keď to nezvládneme, a môžme povedať, že to nezvládame. Vy idete preberať za to zodpovednosť? Budete za to spoluzodpovedný tiež. Kto potom bude, na čo sa vy budete všetko vyhovárať?
To je presne, vážení poľnohospodári, vážení farmári, toto sú presne oni. Máte problémy, máte veľké problémy, nezaujímate, nezaujímajú ich, dajú vám tam bývalého generála za šéfa poľnovýboru. Podľa mňa to je hrozne neúctivé, hrozne, by som povedal, také arogantné, proste koniec koncov ako vždy.
Ja sa k tej téme budem ešte vyjadrovať viackrát a nepustím a nemilosrdne.
My sme skúšali ponúknuť, že teda že áno, vieme, že je zle, je to veľký problém, kto môže, nech pomôže. Odignorovali ste to, arogantne ste nás proste, ani ste sa nemali za to, že vôbec odpovedať, aspoň nás, ako sa hovorí, že poslať, viete kde. Ešte ani za to sme vám nestáli. Nič, vôbec, nulová spätná reakcia. Dobre, nech sa páči, ja už som si zvykol, ale teraz hovorím, kvôli tým kravám, kvôli tomu dobytku, vytrvalo a nemilosrdne, vytrvalo a nemilosrdne vás bude treba naháňať po tom, čo vy robíte a ako robíte s tým poľnohospodárstvom, čo ste dovolili a ako ste doteraz spôsobili, čo ste spôsobili.
Prosím vás, ja včera počúvam v správach, po troch týždňoch, šéfa veterinárnej správy, že nie sú brody. Preboha, veď by som sa pod zem prepadol od hanby! Jaké brody, prosím vás? Čo to splietate? Rozumiete, že aké brody? Kúpim molitan v hociktorom nábytkovom obchode, keď už nemám, improvizujem, nalejem do toho dezin... jaké brody? Nad čím špekulujú? Áno, možno špekulujú nad tým, že komu to dajú a koľko sa kde vráti. Áno, to chvíľku trvá, kým sa to dohodne, ale medzitým sa dejú problémy.
Viete, čo sa stalo, pán Ševčík? Poviem vám, objasním vám náš problém, poľnohospodárov. Viete, čo sa stalo? Že odkiaľ to vzniklo, z Maďarska tá infekcia, tak Maďari sa teraz chránia pred nami. To by ste neverili, čo? Predstavte si, že v Medveďove na prechode, keď idete do Maďa... tam to vzniklo v Kisbajcsi, tam to celé vzniklo. Maďari zasa s tým majú problém, lokalizovali to, ustrážili to, majú to tam, nerozšírilo sa im to. Teraz Maďari robia, keď chcete ísť cez Medveďov, musíte ísť cez dezinfekčné brány, musíte ísť cez dezinfekčnú rohož. Viete, čo musíte absolvovať, keď idete smerom na Slovensko? Nič. Absolútne nič nemusíte absolvovať. Proste idete, ako keby sa nechumelilo. To je presne Slovensko, to sme presne my! Takto ste k tomu pristúpili. Prevážate, prevážate kadávery cez pol Slovenska, ľudí tuná niekto ohlupuje, že hermeticky uzavreté. Toto musím povedať, vážení, lebo toto považujem za naozaj vec, ktorá si zaslúži aj inú úroveň pozornosti, trestnoprávnu, pán Ševčík, ako bývalý policajt, počúvajte dobre, počúvajte dobre, lebo ten paragraf existuje. Keď hovoria, že prevážajú kadávery s vysoko infekčnou chorobou cez celé Slovensko, a hovoria, že sú hermeticky uzavreté, tak prosím vás, včera koloval, koluje po internete také fotky, že ako asi hermeticky to je uzavreté. Ja som bol v tom, okej, že možno to nestihli dozreť, ale stále tie kadávery sú v tom nepriedušnom vaku, v tom hermetickom vaku, lebo rozprávalo sa, že budú v nejakých hermetických vakoch. Viete čo? Mám kontakt od ľudí, ktorí sú priamo tam, ktorým to tu strieľajú, a viete, čo mi povedali? Žiadne hermetické vaky nie sú. Tie kadávery sú v tých prívesoch tak, ako sú, rozumiete? Tak nezavrené, tak nezodpovedne, tak šlendriánsky ich prevážate cez celé Slovensko.
A ja sa vás pýtam, pán Ševčík, a posledný výbor... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Gašpar, Tibor, podpredseda NR SR
Pán poslanec, celkom fajn, zaujímavo hovoríte, len nediskutujeme o slintačke. Skúste sa vrátiť tuto k šéfovi výboru a hovoriť o tom viacej. Ďakujem.

Hlina, Alojz, poslanec NR SR
Pán predsedajúci, ja varím z toho, čo mi dáte. Ak idete za šéfa nášho výboru hnojárskeho dať pána policajta, no tak mu hovorím v kontexte toho, že teda aspoň nech je nejaký plus z toho, že teda nech ako policajt nech sa na to pozrie. Tak už to dohovorím, to ma nechajte!
Čiže ak takto pristupujete k tomu, to nie je nezodpovednosť, to nie je že nedostatok, to je, pán šéf výboru, dáte oznámenie na, neviem, jak sa ten paragraf presne volá ani jeho číslo, ale rozširovanie nákazlivej choroby?
To je podľa mňa trestnoprávna rovina, keď takto prevážate kadávery cez celé Slovensko. Keď chodí, keď chodí ten príves, ten príves chodí cez celé Slovensko a tvária sa, že to je hermeticky uzavreté. Viete čo? Vy to poznáte možno ste praktik, toto je gurtňa. (Rečník vytiahol z obalu gurtňu.) Viete, čo je gurtňa? Viete, čo je gurtňa. Čiže viete, čo je definícia hermetickosti na Slovensku? Že príves obtiahnem gurtňou. Rozumiete? Ako je definovaná hermetické, nepriedušné, infektologické uzavretie nejakej nádoby? Obehneš to gurtňou. Prosím vás, že to je, to sme my. To sme my a vy tam budete tomu šéfovať. Tak som naozaj zvedavý, a ja tam budem sedieť vedľa vás, a mne na tých zvieratách záleží. My sme tie zvieratá zavreli do maštalí. Pán predseda, vy budúci, my sme tie zvieratá domestikovali, my za ne preberáme zodpovednosť, ony si nevedia pomôcť, ony si už nevedia pomôcť. Ony tam sú zavreté a teraz už doslovne čakajú jak tie teliatka na porážku. Viete začo? Viete, kvôli čomu veľa z nich? Kvôli našej neschopnosti. Kvôli tomu, že to neviete, nezvládate a možno niektorí ani nechcú. Ako je vôbec možné, že také šlendriánske chyby sa v celom tom procese robia, ako sa robia? Som naozaj zvedavý, ako budete k tomu pristupovať.
Skončím s tým, s čím... neviem ešte, ako silnejšie, úprimne poviem, že áno, pre mňa je to aj citová vec. Proste zažil som v rodine, sa rozprávalo aj u nás, hej, že keď dedovi vyvádzali kravy z maštale, tak gazda dobrý plače. Aj teraz to bude nastávať. Hej, že budú vyvádzať ľuďom, to je proste citová vec. To proste nezahráte, to buď máte, alebo nemáte v sebe, teraz to bude. Niečo bolo možno nevyhnutné, niečo možné sa proste, také nastavenie prišlo, ale niečo bude zbytočné. Niečo bude aj zbytočné aj kvôli tomu, kvôli tej obrovskej neschopnosti a arogancii a ignorácii.
Takže okej, keď ste sa už rozhodli a ide sa tu vykontrolovať všetci, že kto koho bude voliť a nebude, budete si ja neviem čo robiť s tými lístkami, ako si veriť. Ak už vás zvolia, pán generál, ak už vás zvolia za šéfa poľnovýboru a vy si trúfate na šéfa poľnovýboru v týchto ťažkých časoch, tak prosím vás, urobte, čo sa bude dať, aby ste aspoň niečo z toho, čo tu zostalo a zostane po tom všetkom, zachránili. Lebo ak to nezvládneme, ak to nezvládneme, tak viete, čo bude paradox? To jak Číňania hovoria, kríza je nebezpečná príležitosť. Niekto sa možno aj poteší. Lebo keď to celé prejde a celé ľahne, a to ľahne a kľakne, tak len niekto bude mať na obnovu stáda. Len niekto bude mať na obnovu stáda. A toto bude veľmi nebezpečné. To bude ten parametrický posun slovenského poľnohospodárstva, že tak jak sme dokázali zmonopolizovať potravinárstvo, zdravotníctvo, predaj kníh a neviem aké odvetvia, tak sme na zdravo, na tesnej, tesne k tomu, že slovenské poľnohospodárstvo budú ovládať toľko ľudí. (Rečník roztiahol pravú dlaň). A toto je nebezpečné pre nás všetkých, kompletne pre nás všetkých, ktorí sme tu. Aj tu v tejto sále, aj všetci, čo sme vonku, ale k tomu sa blížime. Čiže budete mať veľkú zodpovednosť v rukách a som naozaj zvedavý, ako sa jej zhostíte. Nechcem vám povedať, že vám držím palce, budem vaším veľkým súperom, veľkým vaším súperom a budem vás nemilosrdne naháňať, aby ste konali, ako máte konať.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne. Naozaj to nie je žiadna výzva byť tak slabý a možnože naozaj zistiť, že ako to robia inde. Žiaľ, teda nie žiaľ, ale teda bez nejakých, by som povedal, ideológií to poviem, že na západ od nás treba pozerať, tam to robia lepšia a skúsiť sa poučiť. Ak to nezaznelo dostatočne jasne z toho môjho vystúpenie, tak to pre istotu poviem aj tak, lebo ja určite, však ja, jak som spomínal, ja podnikám, odkedy sa dá, takže ja nikomu nezávidím, že dokáže zarobiť, práve naopak, to je dobré, že vie zarobiť a potom nekradne. Aj to môže byť pozitívne na tom. Aleže, takto, slovenské zdravotníctvo by malo vytvárať aj možnosti pre niekoho, kto by chcel mať nejakú ekonomiku a chcel byť v čiernych číslach. Ale pokiaľ slovenské zdravotníctvo je priestor, je vesmír, je oceán, v ktorom sa dá zbohatnúť, s tým mám veľké výhrady. Lebo to je vesmír, ktorý by nemal byť, slúžiť na to, aby niekto na ňom a v ňom zbohatol, lebo to má potom také ďaleké konzekvencie. Takže to som tým chcel povedať. A to by sme, to je teda úlohou od nás ako zákonodarcov ho tak nastaviť parametricky, hej, tak ho vyregulovať. Ja viem, že to znie niekedy zle to slovo, ale v tomto miere, do určitej miery áno, aby tí, čo robia, mali, mali sa lepšie, a tí, čo nerobia, aby ich ten systém vylúčil, hej, alebo znefunkčnil a odstavil, aby ho proste neparalyzovali. Takže to som tým chcel povedať.
No, veľa úloh a dúfam teda, že som mal pravdu ja a nie pán Hajko, že aspoň rok to vydrží, hej. On hovorí, že to bude kratšie. No, takže viete, keď problém vyriešite, tak ho vyriešite. Keď ste ho posunuli o rok, tak ste ho nevyriešili. To znamená, je tu znova.
Ďakujem.

Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, vážené kolegyne, kolegovia, dovoľte mi takto na záver po dlhšom čase si užiť a zaslúžiť tie peniaze, ktoré beriem za svoj mandát. Vyzerá to, že dlhšie tu nebudem (povedané s pobavením), tak by som si to chcel odrobiť, lebo neviem jak to vlastne teraz bude, alebo nadrobiť, že kedy vlastne budeme rokovať, lebo vyzerá, že nebudeme rokovať, lebo neviete nazbierať väčšinu, tak, tak teda si dopredu trochu niečo poviem. Ale myslím si, že budem vedieť byť aj vecný k tomu, o čom sa rozprávame, a možno vsuniem do toho možno menej odborný, ale taký možno citovejší a taký trošku zo srdca pohľad laika.
Hovorí sa, že to nejaká taká nadácia vyhlásila, že existuje sedem matematických problémov sveta, aleže všetci to nejak volajú a vyhlásili dokonca, že za vyriešenie každého z nich dajú milión dolárov, keď vyrieši niekto z tých siedmich, doteraz sa vyriešila iba Poincarého domnienka a mimochodom to vyriešil nejaký Rus, ktorý si aj odmietol zobrať tie peniaze, a proste ale tým, že sa uvoľnilo to jedno miesto, tak možno by stálo za to sa skúsiť dohodnúť s tou nadáciou, že či by namiesto tej vyriešenej Poincarého domnienky by sme tam neskúsili vložiť novú otázku a tiež by bola hodná za milión tých dolárov, že ako je to vlastne tá slovenská zdravotnícka rovnica. Naozaj tá rovnica hovorí, že čím viac do neho dáš, tým viac to pýta. Viete, že v tom slovenskom zdravotníctve sa hmota tratí. Proste podľa mňa by to, možno keby sme im sa tak nejak zozbierali a ešte to tak múdro vysvetlili tej nadácii, už som zabudol, ako sa volá, že či by nás tam nedali ako siedmu otázku a možno by to vyriešili za nás. Lebo my sa tu s tým boríme, boríme a nevieme prísť na to, že kde je vlastne problém.
Ono tých problémov je, samozrejme, vždycky viac, ale napríklad mňa v tomto celkom zaujalo aj to, že kto sa okolo tohto nášho zdravotníctva motá, akým spôsobom a pri niektorých prípadoch by sme mohli povedať aj, že čo je zdrojom bohatstva niekoho, alebo na čom postavil ten kameň. Niekto postavil kameň svojho bohatstva na tom, že narazil na kameň ropy, niekto našiel hrudu zlata, niekto vymyslel, ja neviem, Facebook a tuná sú ľudia, ktorí vlastne vošli do slovenského zdravotníctva, hej. A vlastne naozaj, že vyzerá to, že základom úspechu Penty je slovenské zdravotníctvo. A to mňa teda nejakým spôsobom neteší. Tí chlapci sú draví, tí chlapci sú chytrí, silní, idú tam, kde ich regulátor pustí. Regulátor v tomto prípade je štát. Oni idú tam, čo chcú jeho akcionári. Hnevať sa na nich, nehnevať sa? Viete, je to možno úloha pre niekoho iného dať im parametre, v akých sa môžu hýbať. Nikto z týchto ľudí, ani Agel, ani Penta, to nie sú altruisti. Oni viete, že teda, že zarobil som, mám hrču peňazí a idem teda zadarmo liečiť staré babky v Medzilaborciach, aby viete, nie. Tam nie je štipka altruizmu v tom, tam je proste tvrdá ekonomika, celé je to tvrdá ekonomika. To ma trošku na tom zaráža, že prečo vlastne slovenské zdravotníctvo je takto ekonomicky výnosné. Mi to poslanec Bartek vysvetľoval v jednej diskusii, že nikde na svete sa na zdravotníctve nezarába. Ja vravím, možno jedine na Slovensku. Dokonca na slovenskom zdravotníctve niektorí nieže dokážu zarobiť, čo prísne vzaté nemusí byť zlé, lebo však to častokrát je aj prirodzené, ale zbohatnúť. Viete, ale ja by som odporúčal, že keď chceš zbohatnúť, ťaž ropu, vymysli Facebook, ale nemali by sme my vytvárať nejaké predpoklady na systém, že slovenské zdravotníctvo sa stane Klondikom. Mňa to trošku na tom mrzí. Mňa napríklad mrzí aj to, že alebo že tá nelogičnosť toho systému, hej. A to znova socialista Bartek povedal, tam sa rozkrikoval, rozhadzoval ručičkami, že neviem čo všetko možné a tri dni predtým zahlasoval na župe, že vlastne idú prenajať, čo je vlastne skrytá forma privatizácie, svoje župné nemocnice niekomu, kto teda už je predom vybraný, len sa o tom nehovorí. A možno by mohla byť taká podotázka do tých siedmich, že prečo vlastne chce niekto niečo, čo vytvára dlhy?
Viete, ja podnikám, odkedy sa dalo. Prísne vzaté sa priznám, ešte sa nedalo, už som podnikal, ale to bol komunizmus. Ale dobre, že nebere mi to hlavy, nebere mi hlava, že prečo sa niekto vrhá do niečoho, čo vlastne sa nedá robiť racionálne, lebo to z podstaty veci vytvára dlhy. Tomu ja proste nerozumiem. Tak keď sa dá, tak to robme. A to je možno to, čo vravel Tomáš, že my nemáme kultúru, lebo vyhral Habsburg a nie protestanti. To bola dobrá poznámka, že máme vzťah, proste častokrát nevidíme, nepočujem, nechceme počuť, však niečo zostane aj pre nás, hej. Že my naozaj, my nevieme spravovať veci, ktoré nie sú naše, nevieme nájsť tuná niekoho, kto to spravuje čestne, férovo, tak ako za ten plat. Prečo tam prídu ľudia, ktorí to berú ako čaro miesta a chvíle, hej, šancu storočia pre celé generácie, že teraz som tu, teraz je ten čas, pardon, si uchmatnúť. (Rečník na chvíľu opustil rečnícky pult.) Dal by som to aj tak, desať rokov dozadu by som to dal aj odzadu, ale už teraz som predsa len, kognitívne funkcie vekom sa znižujú (povedané v pobavením), to je úplne prirodzená daň za vek.
Takže naozaj tá podotázka za ten milión by mohla byť, hej, že prečo to vlastne niektorí tí ľudia chcú a čo sme to vlastne tu my vytvorili, aký systém sme my vlastne vytvorili v tejto krajine, keď niekto aj v tom zdravotníctve, tá hmota sa naozaj v tom zdravotníctve tratí a pre niekoho sa zdravotníctvo stalo lupom. Aj ja som videl také nahrávky všelijaké chodili, teraz už že vraj nemôžu chodiť, niekde sa ten lup aj delil, hej. Takže možno keby som išiel po nejakej takej, by som povedal, že základnej, bazálnej logike, ktorú ja sa snažím hľadať vo veciach, ono poväčšine veci nie sú až také zložité, poväčšine ich vývoj robí zložitým, ale v prapodstate sú jednoduché. Ak ten systém z toho zdravotníctva funguje z toho, čo sa vyberie cez tie poisťovne, tak tá otázka teda, že koľko vyberú, koľko odíde a naozaj že kam. Kam vlastne to, čo sa vyberie, kam odíde? Aká je štruktúra tých výdajov? Koľko z tých výdajov sa sprostredkovane pretočí na Benku do Lomnice? Viete, ja nikomu nezávidím, fakt to už, dobre, tak keď to hovorím, tak ako keby som sa z toho vyviňoval, ale chcem to len zdôrazniť, naozaj mi nedáva logiku, že proste ľudia, ktorí dokážu robiť zdravotníctve, asi úspešne, vykúpia celého Benku, celého Hallu, potom mne nič nezostane. Ja mám tiež rád Benku, ale nie, to som nechcel povedať.
Viete, niečo na tom systéme mi nesedí, že či naozaj tá štruktúra tých výdajov prísne vzaté ide tam, kam majú ísť. Viete, že podiel tých výdajov na to, čo sme vybrali, a v tom zdravotníctve kto tvorí, kto tvorí výkon toho zdravotníctva? Viete, že výkon toho zdravotníctva netvoria tí finančáci, čo sedia na siedmom poschodí v presklenných kanceláriách, nie? Podľa mňa výkon toho zdravotníctva robí ten lekár, ktorý sedí a pýta sa toho pacienta, no a čo vás bolí, babka? Viete, že to je podľa mňa, lebo výkony napríklad v stavebníctve máte, výkon máte aj, musíte nakúpiť podiel na tých, v štruktúre toho, čo vytvoríte, je vysoký aj v nákladoch, v materiále a potom v tej práci. A podľa mňa v zdravotníctve sa maximalizuje ten výkon do tých, do toho personálu, do tých ľudí, do toho softvéru, nie do hardvéru. Čiže aká je štruktúra výdajov tých, skúmal to niekto, že koľko z toho ide na tie mzdy? Lebo ja by som tým ľuďom nezávidel, že idú peniaze na mzdy. Lebo podľa mňa oni ten výkon tvoria. Výkon toho zdravotníctva netvorí, netvorí tá žiarovka, lebo niekde to musí robiť, ale pomer, pomer tých nákladov, tej štruktúry tých výdajov by mal byť pretočený na to, že na tie mzdy by malo ísť najviac. A ide? Ide? Určite? Nestráca sa to niekde v systéme na Benku, na Fullu, na Hallu? Určite, ale určite ide najviac, ale ide rádovo najviac? Lebo keby to bolo stavebníctvo, v stavebníctve tvoríte výkon, jedno ako železiari hovoria, kilo železa proste hodinovka, koľko zvaríš, toľko si vypýtaš. Čiže podiel materiálu k cene práce je jedna k jednej. V stavebníctve tak, ale v zdravotníctve to podľa mňa nemôže byť tak, že koľko dáte na mzdy, tak toľko dáte do hardvéru, do svietenia, do kúrenia, na lieky. To podľa mňa, ale možno sa mýlim, nechám si to vysvetliť, lebo tie, ten podiel by mal byť vyšší. Ako moja teta povedala, ktorá niekedy sa trápila, robila psychoterapeutku a tiež bola prekvapená, boli jej opravovať komín a vypýtali si toľko za ten komín, že ona povedala, že, Dodko môj zlatý, to neurochirurg nebere toľko, čo tí kominári tu teraz vybrali. Viete, že čiže naozaj, že robíme tú štruktúru tých výdavkov naozaj tak, ako máme? Lebo keď ich budeme tak robiť, mám pocit, že by tí odborári mohli byť kľudnejší.
Budem pomaly končiť, skončím tým, čo som na začiatku avizoval možno s takým citovejších, srdcovejšou skutočnosťou. Ja som zdravotníctvo neštudoval, ani som sa nikde nepasoval, ja som tu počúval. Koniec koncov úloha poslanca je počúvať a robiť si názor. Nemusí to vyštudovať, aby o tom mohol rozhodovať, ale mal by mať schopnosť nasať tie informácie, vyhodnotiť a na základe toho sa nejakým spôsobom rozhodnúť. Čiže to som tu robil, som poctivo počúval kolegov a tá osobná vsuvka je, že ja som teda nevyštudoval, ale aspoň dcéru som vychoval, hej. Ja som teda, ja som rád, ináč nie je to jednoduché, najjednoduchšia vec na svete vychovať z dcéry lekárku. Teraz mi končí medicínu, hej, že teším sa. Každý rodič sa teší, keď dieťa proste sa podarí, chce robiť detskú psychiatriu. A to je, pán minister, ja vás teda prísne vzaté chránim, lebo manželka povedala, že vám ide napísať list, tak ja ju predbehnem, lebo (povedané s pobavením) to by ste len videli. Takže ja vám teraz poviem, že čo tiež proste v celom tom systéme tých kameňov máme tam strašný neporiadok, máme tak strašný neporiadok. Odhliadnuc od toho, že ja nebudem teraz vravieť, že tie mzdové veci, hej, že ten pomer. U nás chlapci, ktorí robia sadrokartón, zarobia viac, rádovo viac ako moja dcéra, keď nastúpi za lekárku, hej, a študovala to šesť rokov a ešte sa neviem koľko bude atestovať, ale dobre. Však nie je to len o peniazoch, ale tiež by sme mali vedieť, že čoho podiel, za čo dostávaš odmenu, či vieš robiť sadrokartón, alebo či vieš niekoho, niekomu liečiť dušu. Ale to už asi nevieme.
Ale tá otázka bola, že ja som mal tú predstavu aj z toho počúvania, že teda lekári sa vyhrážajú, odchádzajú. Ja som myslel, že skončí medicínu a zoberú ju tam, kde prvé, kde zaklope, ju zoberú. A nie, v Bratislave je na detskej psychiatrii dvadsať lôžok. A viete, ja sa aj pýtam, že, pán minister, aj to je podľa mňa úloha ministerstva, ale aj nás politikov, že predikovať, byť predvídaví, rozumieť tomu, že my predikujeme? Viete jak sa hovorí, že v 19. storočí bola pandémia zápal pľúc, v 20. storočí rakovina, v 21. viete čo bude pandémia? Psychosomatické ochorenia, choroby zo stresu. Ako je naše zdravotníctvo na to pripravené? Ako my predikujeme tie skutočnosti? Ako my na tom pracujeme? Viete, máme v Bratislave dvadsať lôžok na detskej psychiatrii. Neviem potom, a kde sa potratili tie peniaze? Podľa mňa sme ich mali mať. Keď toľké milióny len počujem, že také milióny, stámilióny, oddlženie, neviem čo, Benka, Fulla a dvadsať lôžok v Bratislave. Naozaj mi to príde hrozne málo. Čo to sa nezarába na tej psychiatrii, že pre tie poisťovne to nie je zaujímavé? Ja neviem to posúdiť. Možno je nejaký že strojový výkon lepší, hej. Ale viete, bude to problém. Aj ten chlapec v Spišskej Starej Vsi prepadol cez to sito, aj ten chlapec v tej Spišskej Starej Vsi prepadol cez to sito. Keby sme ho boli zachytili, keby ho niekto bol zachytil, možno by sa tá tragédia nebola stala. Tragédia sa stala a my preberáme zodpovednosť aj za to, čo sa stalo. To necháme aj tie deti trpieť, že budeme sa tváriť, že nevidíme, nepočujeme? Ten problém bude obrovský, to je pandémia, pandémia týchto dní. Pripravujeme sa na to? Čiastočne?
Budem končiť s tým, že naozaj to som chcel, ja som chcel z dcéry vychovať lekára a nie takého človeka, ktorý sa dokáže vcítiť, empatia a nie obchodníka. Viete, že ktorý nájde systém a bude dokázať v ňom vedieť plávať. Viete, že bude teda ten systém. Nie, od lekára by sme mali očakávať, že bude lekárom, že bude riešiť vcítenie sa do problému, obzvlášť keď bude robiť psychiatriu. Ale aj ten obvoďák podľa mňa tiež potrebuje byť empatický k tomu človeku a nemá riešiť zatekajúci strop.
Pán minister, viete, že my máme, vy ste zle položili tie základné kamene. Tie základné kamene sa položili zle a tie problémy sa len naťahujú tým, že sa tie základné kamene. Nebojte sa, začnete hýbať so základnými kameňmi. Skúste poposúvať základné kamene. Skúste povedať ľuďom, že nie za rok, nie zbohatnúť, stačí zarobiť, keď chce niekto zbohatnúť, nech ide ťažiť ropu. Tá podstata, s tou hýbte a, jak povedala Matka Tereza, si dovolím tak veľkým človekom skončiť moje vystúpenie, že nie je problém nakŕmiť chudobných, problém je nakŕmiť bohatých. A viete, že či ten problém slovenského zdravotníctva nie je celkom aj v tom niekde schovaný, že my tam vlastne máme ľudí, ktorí si zvykli na určitý štandard, na určitý systém a ono sa ťažko zo systému odchádza. Hej, že ťažko sa odchádza, keď ono, keď si zvyknete, už sa potom ťažko odchádza.
Takže to som vás chcel, pán minister, poprosiť, že skúste hýbať tými základnými kameňmi, lebo keď nebudete hýbať, o rok sme tu zas. A o rok a ďalší rok sme tu zas. A zas budú plášte lietať, zas budú odborári. Viete, že my budeme len sa tváriť, že riešime a nevyriešime, pokiaľ nepohneme s tými základnými kameňmi. Aby sme my skutočne povedali, že čo vlastne máme očakávanie od slovenského zdravotníctva. Či chceme, aby slovenské zdravotníctvo liečilo ľudí, alebo slovenské zdravotníctvo vytvorilo systém, ako niekto dokáže zbohatnúť.
Ďakujem pekne.