Vážení páni poslanci, vážené panie poslankyne, dnes by som chcela vystúpiť pred vami s cieľom priblížiť vám problémy, ktorým musia dennodenne desiatky tisíc rómskych občanov čeliť v tejto republike.
Tými problémami sú rasizmus a diskriminácia. Nemôžeme si pred týmito problémami zatvárať oči a tváriť sa, že také niečo sa v našej spoločnosti nedeje. Rómovia sú rovnakou súčasťou Slovenska ako všetky iné etniká a národnosti, a preto si zaslúžia rovnaké príležitosti. A zaslúžia si, aby sa konečne riešili aj problémy, ktorým musia čeliť.
Segregované školy, ktoré navštevujú len rómske deti, či segregované triedy a oddelené miesta v jedálni určené pre Rómov. Nehovoriac o tom, že mnoho rómskych detí sú neprávom zaraďované do špeciálnych škôl. Až 65 % rómskych detí vo veku 6 až 15 rokov na Slovensku navštevuje školy, v ktorých všetci alebo väčšina žiakov sú Rómovia. Kvôli tejto segregácii čelí Slovenská republike žalobe zo strany Európskej komisie, čo môže vyústiť až do obrovských pokút.
Diskriminácia sa však netýka len vzdelania, ale aj mnohých iných oblastí života, ako napríklad zdravotníctva. V správe Európskeho centra pre práva Rómov sa napríklad uvádza, že bolo zaznamenaných viacero prípadov, keď Rómovia z osady volali záchranku, avšak po opätovných výzvach zdravotnícka pomoc neprišla. Mnohokrát to boli naliehavé prípady a stalo sa, že chorý po takomto odmietnutí, v takejto odmietnutí pomoci zomrel. V nemocniciach sa segregácia praktizuje oddelenými rómskymi izbami, čo často ide o pôrodnice, kde sa rómske ženy systematicky umiestňujú do tzv. rómskych izieb. Predstavte si, že ste tehotná rómska žena a prichádzate do pôrodnice a namiesto toho, aby ste sa dočkali rovného prístupu, ste odvedená do segregovanej izby určenej len pre Rómov. Rómovia sa taktiež často stretávajú s nerovným prístupom pri vyšetreniach u lekára a sú im poskytované horšie služby ako ostatným pacientom.
Z vlastnej skúsenosti viem, aké ťažké je čeliť rasizmu a diskriminácii. Vyrastala som vo vylúčenej komunite, z ktorej sa len málokomu podarí vymaniť.
„Je hanbou Slovenska a hanbou Európy, že niektorí Rómovia prežívajú v stredovekých podmienkach,“ povedal Younous Omarjee, vedúci delegácie Výboru Európskeho parlamentu pre regionálny rozvoj po návšteve rómskych osád na Slovensku. Takýchto vylúčených komunít na Slovensku je veľa, pričom približne 27 % osôb z marginalizovaných rómskych komunít žije v príbytkoch bez tečúcej vody. To, čo väčšina ľudí považuje za samozrejmosť, je pre mnohých Rómov len vzdialeným snom. Život bez tečúcej vody prináša so sebou mnoho ťažkostí a obmedzení. Znamená to dennodenné trápenie s obstarávaním pitnej a úžitkovej vody, zhoršené hygienické podmienky a s tým súvisiace zdravotné riziká.
Život sociálne vylúčených Rómov v osadách má hlboké historické korene. Nie je to spôsob života, ktorý si Rómovia vybrali, ale dôsledok dlhodobého útlaku a diskriminácie, ktorá ich odsunula na okraj spoločnosti. Generačná chudoba, ktorá panuje v osadách, je priamym dôsledkom tejto marginalizácie. Rómovia v osadách nemajú rovnaké príležitosti, ako majoritná populácia v oblasti vzdelávania, zamestnania, bývania a prístup ku základným službám. Táto nerovnosť vedie k začarovanému kruhu chudoby a sociálneho vylúčenia, z ktorého je ťažké uniknúť. Za to, že sa z tohto vylúčenia a chudoby podarilo uniknúť mne, vďačím svojej matke, ktorá napriek mnohým prekážkam a výzvam usilovne bojovala, až dokým sa jej nepodarilo zabezpečiť nám družstevný byt mimo vylúčenej komunity, čo vôbec nebolo jednoduché, mesto nám totiž nechcelo poskytnúť, pretože sme sa nenarodili so správnou pleťou, so správnou farbou pleti.
Áno, možno to znie tvrdo, ale je to krutá realita, ktorej musia Rómovia na Slovensku čeliť. V každodennom živote sa tak môžu Rómovia stretnúť s rôznymi prejavmi rasizmu či diskriminácie. Diskrimináciu som si na vlastnej koži zažila aj ja, keď mňa a mojich kolegov odmietli obslúžiť v kaviarni. Nechceli sme nič iné, len dať si kávu, pohár vody. Namiesto toho sme sa však dočkali uvedomia, krutého uvedomenia, že v 21. storočí musia Rómovia bojovať za svoje základné ľudské práva, ako je právo na rovnaké zaobchádzanie a prístup k službám.
V spoločnosti sa tiež Rómovia stretávajú s predsudkami, že nechcú pracovať. Podobne sa nedávno vyjadril aj premiér pán Robert Fico. Pravdou však je, že nezamestnaní Rómovia čelia enormným prekážkam a ich šance na pracovný pohovor sú o polovicu nižšie v porovnaní s rovnako kvalifikovanými kandidátmi s tou správnou farbou pleti. To preukázal experiment Inštitútu finančnej politiky, ktorý je analytickým útvarom ministerstva financií. Experiment spočíval v zasielaní žiadostí o prácu fiktívnymi rómskymi a nerómskymi uchádzačmi. Na pohovor bolo pozvaných 40 % nerómskych uchádzačov, avšak iba 17 % rómskych uchádzačov, taktiež 69 % nerómskych uchádzačov obdržalo aspoň nejakú formu odpovede na svoju žiadosť, zatiaľ čo len 37 % rómskych uchádzačov malo rovnakú skúsenosť.
Osobnú skúsenosť má aj Rómka z Galanty, ktorá prejavila záujem o pracovnú pozíciu v miestnej fabrike. Rozhodla sa preto do firmy zavolať a dohodnúť si pohovor. Dovolala sa pánovi na personálnom oddelení, avšak, citujem: „Na konci telefonátu sa ma spýtal, či náhodou nie som Rómka, pretože má od nariadených príkaz Rómov neprijímať. Keď som sa priznala, že mám rómsky pôvod, bez slova zložil telefón a viac mi už nedvíhal.“
Takže, vážená vláda, Rómovia chcú pracovať, Rómovia chcú sa vzdelávať, žijú však v podmienkach, ktoré hraničia s extrémnou chudobou a k tomu všetkému musia čeliť takýmto rasistickým prejavom. Skúste v sebe nájsť štipku empatie a solidarity.
Prijatie uznesenia, ktoré predkladáme, vyšle Rómom jasný signál, že štátu na právach ľudí záleží, pretože práva Rómov sú v skutočnosti práva ľudí, lebo Rómovia sú tiež ľudia. A ľudia si zaslúžia dôstojný život bez diskriminácie a s rovnakými príležitosťami, ako všetci ostatní.
Na záver by som sa rada s vami podelila o príhodu, ktorá sa mi stala začiatkom roka. Tak ako po každé, keď odchádzam z parlamentu, odchádzam na východ vlakom a do môjho rodného mesta som sa odviezla potom zo stanice taxíkom. V taxíku sedel Róm. Šoféroval ten taxík. Po krátkom rozhovore s ním vo mne rezonovali slová. Viete, čo mi povedal? Povedal mi, že v ich firme pracuje viacej takýchto šikovných, usilovných Rómov. Zarezonovalo to vo mne, pretože práve toto sú príklady, ktoré dokazujú, že Rómovia chcú pracovať, chcú byť súčasťou spoločnosti, chcú byť príležitosťou, a nie príťažou. Stačí jediné, dať im šancu.
Ďakujem. (Potlesk.)
