Videokanál poslanca

Ďakujem za slovo. Budem reagovať na slová môjho kolegu Lukáša.
Lukáš povedal, že tu žijete rozprávku a má úplnú pravdu, len s jedným rozdielom, s rozdielom, že vy tu žijete rozprávku a ľudia vonku žijú realitu. My tu štyri dni rozprávame a riešime váš politický príbeh o tom, ako Slovensko zachránite tým, že zrušíte jeden úrad. A medzičasom realita vyzerá takto, ľudia riešia existenčné problémy, riešia, že potraviny sú drahé, že sa nevedia dostať k lekárovi, že sa rozpadá infraštruktúra. To je svet, v ktorom žijú bežní ľudia. Nie vo vašom parlamente, kde sa štyri dni rieši osobná úľava ministra vnútra, že sa zbaví jednej nepohodlnej kontrolnej inštitúcie.
A presne ako povedal Lukáš, čo je to za rozprávku? Rozprávku, kde vláda vždy obeť, kde je vláda vždy obeť a každý, kto jej nastaví zrkadlo, je zrazu rozprávkový zloduch, ktorého treba vyhnať. Lebo takto to pôsobí. Ak niekto kontroluje vaše rozhodnutia, tak je to problém. A ak ten problém nemôžete vyargumentovať, tak ho jednoducho zrušíte. A medzičasom ľuďom vonku neponúknete ani jeden konkrétny krok, ktorý by im uľahčil život. Ani jeden.
Takže áno, Lukáš mal úplnú pravdu. Je to rozprávka, len škoda, že v nej žijete vy a následky tejto rozprávky si odnesú ľudia, ktorí o ňu vôbec nestáli.

Ďakujem za slovo.
Peter, ďakujem za tvoje slová. Presne si pomenoval, že dnes tu namiesto problémov, ktoré trápia celé Slovensko, sa zaujímame o problém, ktorý trápi len ministra vnútra. Pán minister Eštok, celý parlament, aj ľudia doma vidia, čo sa tu dnes deje. Vy tu nestojíte pre občanov, nestojíte tu pre spravodlivosť, nestojíte ani pre ochranu tých, ktorí upozorňujú na korupciu. Vy tu stojíte pre seba a pre svoj pokoj. Lebo keď Úrad na ochranu oznamovateľov pokutoval vaše ministerstvo, keď si dovolil povedať, že ste porušili zákon, vtedy sa to celé začalo. Odplata. Čistá odplata v priamom prenose. A dnes tu máme jej finále. Vy idete rušiť úrad, ktorý vám prekáža, a idete si postaviť nový, vlastný, kontrolovaný. Úrad, ktorý nebude chrániť ľudí, ale bude chrániť vás pred ľuďmi. Prosím vás, koho tým chcete presvedčiť? Ktorý oznamovateľ pôjde nahlasovať korupciu na úrad, ktorý vznikol po tom, čo ste zlikvidovali ten predchádzajúci len preto, že na vás siahol? A toto je rozdiel medzi vami a oznamovateľmi. Oni riskujú svoju kariéru, svoju rodinu a bezpečie, keď upozornia na korupciu, vy riskujete len to, že o vás vyjde pravda. A presne toho sa bojíte.

Ďakujem za slovo.
Ďakujem ti, Július, za tvoj prejav a ďakujem ti aj za prejavené povzbudenie pre všetky ženy, ktoré si venoval. Chcem na teba nadviazať, že vlastne v tvojej rozprave si úplne presne pomenoval to, o čo tu ide. Vy tu dnes nerušíte len úrad. Vy tu dnes zrušíte posledný zvyšok odvahy tejto krajiny, lebo všetci dobre vieme, čo má byť ten váš úrad. To nie je žiadna ochrana oznamovateľov, to je ochrana vlády pred oznamovateľmi. A toto je presne váš štýl, keď niečo funguje mimo vášho dosahu, treba to zlikvidovať a postaviť si vlastnú búdku, kde bude sedieť váš človek a bude dávať pozor, ak by sa náhodou k vám nedostalo, aby sa k vám náhodou nedostalo niečo, čo nechcete počuť. A teraz jasne. Ten nový úrad nebude budovať dôveru, ten ju rozbije, lebo ľudia nie sú hlúpi. Keď im vláda, ktorá sama má plné ruky káuz, povie poďte nahlasovať sem k nám, tak výsledok je jediný, budú sa báť viac ako doteraz. Zatvárate dvere oznamovateľom a ešte k nim pribíjate tabuľku vstup len na vlastné riziko. Takže to pomenujem úplne jednoducho. Toto nie je pomoc ľuďom, ktorí chcú nahlasovať korupciu, toto je nástroj na to, aby ste mali pod kontrolou, kto sa ozýva, aby ste mali prehľad, aby ste vedeli zasiahnuť skôr, než sa niečo prevalí. Preto hovorím, že budem hlasovať proti tomuto, lebo štát... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem za slovo.
Igor, tebe ďakujem za tvoj prejav. Presne si pomenoval realitu. Krádeže v obchodoch stúpajú, bezpečnosť klesá a ľudia to cítia každý deň, a to je len jeden z mnohých problémov, ktoré sa tu hromadia. Lenže táto vláda to ignoruje. Krajina sa nám rozpadáva, na železnici máme incidenty takmer každý deň, obyčajní ľudia riešia existenčné problémy a táto vláda, tá rieši sama seba namiesto toho, aby táto vláda pracovala na tom, čo trápi občanov. Ako prioritu si dali zrušenie Úradu na ochranu oznamovateľov. Úradu, ktorý chráni ľudí, ktorí upozornili na korupciu a pochybenia. A presne to je ten problém.
Namiesto riešení pre ľudí riešite politické záujmy. Namiesto bezpečnosti riešite moc. Namiesto práce pre občanov riešite tých, ktorí vám pripomínajú zodpovednosť. Zrušenie tohto úradu nie je reforma. To je odkaz všetkým poctivým občanom - radšej mlčte, lebo štát vás už chrániť nebude. Krajina sa rúca a vláda sa hrá na to, že nemá nič dôležitejšie na práci ako likvidovať tých, čo hovoria nepríjemné fakty. Toto je vaša priorita. Nie ľudia, nie bezpečnosť, nie fungujúci štát. Vaša priorita ste vy sami.
Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Tebe, Igor, ďakujem za opäť skvelé vystúpenie, ktoré bolo plné pravdy. Hovoril si o babráckej vláde a áno, súhlasím s tebou, vládnu nám tu až takí babráci, čo nevedia urobiť výber daní. Urobili tri konsolidácie a výber daní klesol. Podľa odhadov IFP bude výpadok na daniach takmer 1,3 miliardy eur oproti plánom schváleným v rozpočte. Dlh stúpa a namiesto poriadku v rozpočte prichádza len väčší zmätok. Pretože to čo tu dnes sledujeme nie je o náhode, ale o vedomom výbere koho sa vláda rozhodla podržať a koho obetovať. Kým bežní ľudia nesú dôsledky konsolidácie na svojich pleciach, kým rodiny počítajú každé euro, táto vláda zatvára oči pred tými, ktorí by mali prispievať najviac. A tak namiesto toho, aby štát zdanil hazard, luxusné zisky a predražené zákazky siaha na peňaženky obyčajných ľudí, na dôchodcov, ktorí žijú z mesiaca na mesiac, na rodiny, ktoré sa boja otvorenia obálky s účtom, na živnostníkov, ktorí už dávno nie sú stredná vrstva, ale len ďalšia skupina, ktorá ledva prežíva. Vláda sa oháňa slovami ako zodpovednosť a konsolidácia a to je možno to najhoršie, že sme sa dostali do bodu, že štát neplní svoju základnú úlohu. A preto to, čo pripravujeme, je to pre ľudí. Takže ľudia, prevrat v roku 2027 je o ...(Potlesk v sále.)

Ďakujem za slovo.
Ďakujem ti, Julo, za tvoj príspevok, v ktorom si hovoril o tejto vláde, ktorá má strach. Naozaj, táto vláda sa jednoducho bojí. Bojí sa diskusie, bojí sa kritiky, bojí sa konfrontácie s realitou. A niet čudo, pretože tento rozpočet nie je plánom rozvoja, ale súborom prázdnych čísel nerealistických plánov a falošných sľubov. Nie je to rozpočet pre ľudí, ale rozpočet, ktorý má zakryť neschopnosť vlády zvládnuť hospodárenie štátu. Najväčší problém tohto rozpočtu nie je len v číslach, ale v prístupe. V arogancii, v presvedčení, že ľudia to prehltnú, že sa neozvú, že zabudnú, ale nezabudnú. Pretože tento rozpočet sa ich dotkne každý deň. Keď zaplatia v obchode, keď dostanú účet za energie, keď budú hľadať miesto v škôlke, alebo keď pôjdu k lekárovi, ktorý nemá sestru ani materiál na ošetrenie pacienta. Tento rozpočet nie je rozpočtom pre Slovensko. Je to rozpočet na prežitie. A aj to len pre niekoho. Rozpočet, ktorý nerieši problémy, ale ich zakrýva, ktorý nerobí poriadok vo verejných výdavkoch, ale prenáša chaos na ľudí. Ak by vláda mala úprimný záujem o stabilitu, nezačínala by šetrením na rodinách a pracujúcich. Začala by sama od seba. Hľadala by úspory v predražených zákazkách, v zbytočnej byrokracii, v neefektívnych fondoch a projektoch, ktoré vysávajú štátny rozpočet.
Ale to by chcelo odvahu a politickú pokoru. A to, žiaľ, tejto vláde chýba. Rozpočet má byť plánom, ako krajinu posunúť dopredu.
Ďakujem.

Ďakujem vám kolegovia, za vaše faktické pripomienky. Áno, my tu dookola počúvame od Fica a jeho ministrov, že vraj to len opravujú, čo tu bolo predtým. Lenže, tak, ako som hovorila pravdivo v mojej rozprave, pravda je jednoduchá. To práve oni túto krajinu priviedli tam, kde je dnes. 15 rokov pri moci. 15 rokov káuz, zlodejstiev a arogancie. Napríklad spomeniem, taký Váhostav, Dobytkár, Tipos, Bašternák, Kočner, to nie sú len stratené príbehy, to je DNA tejto garnitúry. Rozkradli eurofondy, (Ruch v sále.) zadlžili krajinu, zničili dôveru ľudí v štát. Nemocnice kolabujú, školstvo prežíva, mladí odchádzajú a dôchodcovia rátajú každé euro. A oni, majú tú drzosť hovoriť o tom, v akom stave zdedili krajinu. Takže toto nie je vláda, ktorá Slovensko posúva dopredu. Toto je vláda, ktorá ho brzdí, ožobračuje a ničí zvnútra. A pre tento rozpočet nie je len zlý dokument, je to symbol ich neschopnosti a dôkaz, že tí, čo krajinu priviedli na dno, ju odtiaľ nikdy nevyvedú.
Ďakujem.

...hospodár, ale na čom sa zhodnú všetci je, že štát je sakramentsky dobrý vo vyberaní peňazí. A tí, čo nám tu dnes vládnu, sú až takí babráci, že nevedia urobiť ani toto. Urobili konsolidáciu a výber daní klesol. Podľa odhadov IFP, bude výpadok na výbere daní predstavovať takmer 1,3 miliardy eur oproti plánom schválených v rozpočte. Dlh stúpa, a namiesto poriadku v rozpočte prichádza len väčší zmätok. To už chce skutočný talent. Zvýšiť dane, zaviesť nové poplatky, a napriek tomu mať v štátnej kase menej peňazí. A kvôli tomuto babráctvu tu musia ľudia znášať konsolidácie. Nedávno schválili tretiu konsolidáciu, a už teraz, môže počúvať o štvrtej. No, zakaždým to vyzerá rovnako. Pod heslom šetrenia sa ožobračujú tí, ktorí sa brániť nevedia. Sú to pracujúce rodiny, dôchodcovia, živnostníci. Sú to práve oni, ktorí denne znášajú dôsledky vládnych rozhodnutí. V obchodoch platia rekordné ceny, doma dostávajú vyššie účty za energie, v lekárňach doplácajú viac za lieky, v školách chýbajú učitelia a v nemocniciach sestry. A namiesto toho, aby im vláda pomáhala, berie im aj to málo, čo im zostalo. To, čo nazýva konsolidáciou, nie je zodpovedné ozdravenie verejných financií, je to obyčajné ožobračovanie ľudí. Minister financií pán Kamenický hovorí, že potrebuje nájsť 2,7 miliardy eur, no namiesto toho, aby siahol na neefektívne výdavky, predražené zákazky a privilégiá tých, ktorí profitujú z verejných zdrojov, siaha do vreciek obyčajných občanov. Opäť berie z výplat pracujúcich, zo stolov rodín, z peňaženiek dôchodcov a z malých podnikov, ktoré tvoria chrbtovú časť našej ekonomiky, a ktoré už teraz prežívajú len s ťažkosťami. Podľa konferedát, Konfederácie odborových zväzov, práve zamestnanci nie sú najväčšie bremeno tejto konsolidácie. Viac, než 800 miliónov eur. A ak pripočítame nulovú valorizáciu pre štátnych a verejných zamestnancov, ide o viac než miliardu. V prepočte to znamená, že každý zamestnanec vláde Fica a Kamenického v priemere, zaplatí v priemere vyše 400 eur. A čo je azda ešte horšie? S odormi, s odbormi o týchto opatreniach nikto, opakujem, nikto nerokoval. Ani po opakovaných žiadostiach a výzvach. O nulovej valorizácii sa Konfederácia odborových zväzov dozvedela z tlačovej konferencie ministra, nie z rokovacieho stola. A to napriek tomu, existovala dohoda o valorizácií o 5 % od januára 2026. A takýto prístup je prejavom absolútneho pohŕdania sociálnym dialógom a ľuďmi, ktorí denne držia tento štát v chode. Každý, kto chodí do práce, platí účty, nakupuje potraviny, vie, že realita na Slovensku je úplne iná než čísla, ktoré nám tu prezentuje, pán minister financií. Ľudia, dnes, počítajú každé euro v obchode. Nechávajú dvojnásobok toho, čo pred pár rokmi. Mladé rodiny zápasia s hypotékami a dôchodcovia obracajú každé euro, aby si mohli dovoliť chlieb aj lieky. A vláda hovorí o konsolidácii. A práve v tom je najväčší problém tohto rozpočtu. Nielen v číslach, ale v prístupe, v arogancii, v presvedčené, že ľudia prehltnú všetko, že sa neozvú, že zabudnú. Ale nezabudnú. Pretože tento rozpočet sa ich dotkne každý deň, keď zaplatia v hodnote, keď dostanú účet za energie, keď budú hľadať miesto v škôlke alebo keď pôjdu k lekárovi, ktorý nemá sestru ani materiál na ošetrenie pacienta. Tento rozpočet, nie je rozpočtom pre Slovensko, je to rozpočet na prežitie. A aj to, len pre niekoho. Rozpočet, ktorý nerieši problémy, ale ich zakrýva, ktorý nerobí poriadok vo verejných výdavkoch, ale vnáša chaos na ľudí. Ak by vláda mala úprimný záujem o stabilitu, nezačínala by šetrením na rodinách a pracujúcich. Začala by sama od seba. Hľadala by úspory v peňaženkách, zákazkách, zbytočnej byrokracii, v neefektívnych fondoch a projektoch, ktoré vysávajú štátny rozpočet, ale to by chcelo odvahu a politickú pokoru. O to, žiaľ, tejto vláde nejde a tejto vláde chýba tá pokora.
Vážené kolegyne, vážení kolegovia, rozpočet má byť plánom ako krajinu posunúť dopredu. Tento rozpočet je však len plánom, ako predĺžiť ďalší rok bez vízie, bez zodpovednosti a bez rešpektu k ľuďom, ktorí túto krajinu držia v chode. Preto ho nemôžem podporiť. Nie preto, že som z opozície, ale preto, že verím, že ľudia na Slovensku si zaslúžia viac. Zaslúžia si férovosť, pravdu a vládu, ktorá ich neberie len ako čísla v tabuľke, ale ako ľudí so svojimi starosťami, prácou, rodinami a nádejami.
Ďakujem. (Potlesk.)

Takže pekné popoludnie. Ďakujem za slovo.
Vážené kolegyne, vážení kolegovia, vážený minister, dnes rokujeme o najdôležitejšom zákone roka, o štátnom rozpočte, o dokumente, ktorý by mal byť zrkadlom priorít tejto vlády, obrazom jej zodpovednosti voči občanom a plánom, ako chce krajinu posunúť dopredu. No úprimne, v priebehu tohto rokovania to vôbec nevyzerá, že by vláda brala túto tému vážne. Keby jej išlo o férový a otvorený proces, nevytvárala by dojem, že parlament je len formálna prekážka, ktorú treba čo najrýchlejšie prekonať. Vláda sa pritom tvári, že ide o kľúčový dokument, ktorý má určiť smer krajiny na najbližší rok. No jej konanie hovorí presný opak. Rozpočet bol predstavený verejnosti na poslednú chvíľu bez priestoru pre odbornú diskusiu, bez konzultácií so samosprávami, odbormi či sociálnymi partnermi, teda s tými, ktorí denne zabezpečujú, aby štát vôbec fungoval. Teraz sa vláda snaží celý proces urýchliť a pretlačiť ho parlamentom bez otázok, bez pripomienok, bez kritiky, jednoducho len odhlasovať. Ale, žiaľ, nejde o ojedinelý prípad. Tento spôsob je pre túto vládu typický. Ale parlament predsa nie je hlasovacia mašina. Nie je to miesto, kde má opozícia mlčať a koalícia bezvýhradne prikyvovať. Parlament má byť miestom, kde sa diskutuje, kde sa kontroluje výkon moci, kde sa pýtame a hľadáme lepšie riešenia. V demokracii je vláda podriadená parlamentu, nie naopak.
Dnes to však vyzerá, akoby vláda považovala parlament za nepríjemnú prekážku, aby tu išlo len o to, aby sa formálne odhlasovalo, nie aby sa rozmýšľalo. A to je veľmi nebezpečné, pretože ak sa z parlamentu stratí diskusia, stráca sa aj podstata demokracie, kontrola moci a dôvera ľudí v štát. Táto vláda sa jednoducho bojí. Bojí sa diskusie, bojí sa kritike, bojí sa konfrontácie s realitou. A nie je sa čo čudovať, pretože tento rozpočet nie je plánom rozvoja, ale súborom prázdnych čísel, nerealistických plánov a falošných sľubov. Nie je to rozpočet pre ľudí, ale rozpočet, ktorý má zakryť neschopnosť vlády zvládnuť hospodárenie štátu.
Kolegovia, možno trochu na odľahčenie. V tejto sále sedia ľavičiari-pravičiari, niektorí môžu hovoriť, že štát je zlý hospodár, ale na čom sa zhodnú všetci, je, že štát je sakramentsky dobrý vo vyberaní peňazí. A tí, čo nám tu dnes vládnu, sú až takí babráci, že nevedia urobiť ani toto. Urobili konsolidáciu a výber daní klesol.
=====

Ďakujem za slovo.
Julo, ďakujem za tvoj prejav. Hovoril si o tom, ako táto vláda nechce počuť pravdu a ja k tomu dodám, táto vláda sa pravdy bojí. Bojí sa otvorenej diskusie, preto sa všetko snaží tlačiť v skrátenom konaní, vypínajú mikrofóny a vyhadzujú poslancov zo sály, pretože vedia, že keby sa o rozpočte diskutovalo poctivo, ukázalo by sa, že je to len zbierka ilúzií, nie reálny plán pre krajinu.
Rozpočtová rada bije na poplach, čísla nesedia, dlh porastie rýchlejšie, než vláda priznáva, ale pán Kamenický sa tvári, že všetko je v poriadku, tvári sa, že sociálny dialóg funguje, zatiaľ čo odborári sa o nulovej valorizácii dozvedajú z tlačovky. To nie je len arogancia, to je podvod na ľuďoch, ktorí veria, že vláda má rešpektovať dohody. Vláda si žije vo svojej bubline v krajine, kde sa vraj darí, kde rastie ekonomika aj optimizmus. Ale v tej skutočnej krajine tam rastie dlh, frustrácia a nedôvera. A práve to je najväčší problém tohto rozpočtu, nielen čísla, ale úplná strata reality. Ľudia platia viac za potraviny, za energie, za bývanie, každý deň im z peňaženiek miznú peniaze rýchlejšie, než vláda stíha vymýšľať nové dane a odvody. A namiesto pomoci im vláda berie aj to málo, čo im zostalo, ruší sociálne opatrenia, škrtá podporu rodinám, zvyšuje odvody živnostníkom, zoberie samosprávam, ktoré držia služby v chode.
Nuž a nakoniec si hovoril aj o tom, ako sa táto vláda vyhovára, v akom stave prebrala krajinu. Dookola počúvame stále tú... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)