Videokanál poslanca

Ďakujem ti, Vladi, aj za dovysvetlenie toho posledného odseku tej dôvodovej správy, som si ho prečítala, ďakujem.
Ja by som chcela povedať, že niet na čo čakať. Ono už v tejto chvíli, teraz ležia deti v nemocniciach, ktoré naozaj tým trpia, sú tým traumatizované a, a je to proste celospoločenský jasná a známa vec. My kým si budeme hovoriť, že či treba ešte dve postele navyše, alebo jednu stoličku navyše, alebo čokoľvek navyše, lebo vždy bude treba niečo navyše, tak myslím si, že strácame drahocenný čas a plytváme akoby naozaj že zdravím a aj psychickým zdravím nás všetkých, celej našej spoločnosti.
Ako som už spomínala tú Kanadu, ono to je naozaj iba o tom prístupe. Ľudia nečakajú nič špeciálneho, extrémneho. Ja som tiež prespávala na stoličke a keby mi aj tú stoličku nedali, tak by som proste sedela na tej posteli. Je to úplne jedno. Nemáme na čo čakať. Proste zaveďme to a postupne ako spoločnosť riešme aj, samozrejme, celú tú infraštruktúru, aby to fungovalo, ale to základné, aby rodičia alebo ľudia určení zákonnými zástupcami detí mohli byť pri tých deťoch, je úplne kľúčová vec.
Tento zákon je naozaj dobre pripravený. My sme tu mesiace riešili nepripravené, v rýchlych konaniach veci, ktoré s tým, ktoré nepomáhali vlastne nikomu okrem pár ľudí. Tuto máme celospoločenskú objednávku na niečo, čo môže hneď ľuďom pomôcť, kde je to, kde celý zákon je dobre pripravený. Ja si myslím, ako som povedala na začiatku, niet na čo čakať, poďme do toho.
Ďakujem.

Ďakujem ti, Vladi, za túto tvoju snahu. Je ťažké nebyť osobný pri takejto veci, keď sa to naozaj dotýka aj mnohých z nás. Na druhej strane je dobré na konkrétnych príkladoch aj rozmýšľať nad tým, ako sa to dá. U mňa je to konkrétne tak, že moje najstaršie dieťa sa pred dvadsiatimi tromi rokmi malo možnosť narodiť v Kanade a naozaj tam boli, tam bolo normou, že môžu byť rodičia od toho, že sú úplne prirodzene pri pôrode, až po prítomnosť s dieťaťom v nemocnici kedykoľvek. A tam som si zažila to, že vôbec to nebolo o nejakých materiálnych špeciálnych podmienkach, bolo to o tom, že lekári a lekárky vítali prítomnosť rodičov a napríklad cez noc sa dalo prespať na rozkladacích matracoch. Boli to štyri matrace pri posteli a bola to proste skrátka možnosť a bolo to, bolo to jednoducho na nezaplatenie a mne to ukázalo to, že keď sa chce, tak sa dá.
Následne na to sme mali rôzne skúsenosti s našimi nemocnicami, kde bol ten prístup presne opačný a prišlo mi vlastne aj veľmi nefér aj to, že my sme si vedeli vydupať to, že sme tam mohli zostať. Môj manžel, ktorého presne nechceli pustiť, lebo že je muž, tak ho nechceli tam pustiť, vedel si to vydupať. Medzitým síce opravil okná, aby deti neodišli so zápalom pľúc, ale to je zase iná téma, čo sa týka našich nemocníc.
Vo výsledku chcem tým povedať, že, že ja si myslím, že sa to dá a že prítomnosť rodičov je obrovskou, obrovskou pomocou práve presne pre tie úkony, ktoré odbremeňujú sestričky a aj v podstate lekárov, keď tie deti sú oveľa pokojnejšie pri akýchkoľvek zákrokoch. Takže ja si myslím, že toto je dôležité privítať.
Rovnako tak je ale dôležité aj vnímať to, že ako presne určiť tie situácie, kedy to nebude na subjektívnom hodnotení lekára, ktoré bude príliš ako keby flexibilné, že teraz vás pustím a teraz vás nepustím. Myslím, že toto je veľmi dôležité, aby, aby toto bolo nejakým spôsobom definované. A myslím si, že aj musí prísť aj nová generácia lekárov asi u nás na Slovensku, aby tomu rozumeli, že to má byť norma.

Ďakujem ti, Ondro Dostál, za tvoj príspevok. Ja by som chcela k tomu teda ešte raz podotknúť, že naozaj ani odborné prostredie nechce takýto systém, že sa budú vyberať ľudia svojvoľne, len tak, lebo si napríklad ministerka zmyslí a na odbornú funkciu si dosadí hocikoho. Čiže aj toto prostredie si želá výberové konania, čo si myslím, že je dosť akože celkom pádny dôvod. A čítala som tu k tomu aj vyjadrenia rady muzeí, galérií a tak ďalej, čiže to je dôležité.
A áno, pán Michelko hovoril o politickej zodpovednosti, aj ty si o tom hovoril, všakv samozrejme, veď politická zodpovednosť je, ja by som napríklad v rámci politickej zodpovednosti celkom vážne brala petíciu takmer 190-tisíc občanov a občaniek, ktoré si na základe argumentov fakt želajú odstúpenie pani ministerky Šimkovičovej, nie je to len tak, že si zmysleli zo dňa na deň, a teda myslím si, že ona by tú politickú zodpovednosť mala z toho vyvodiť, pretože je to dokonca viacej hlasov, ako mala celá SNS dokopy. Takže politická zodpovednosť je tu, ale nereflektujú teda na ňu.
A zároveň by som chcela podotknúť, že zodpovedný politik vytvára kvalitné prostredie pre daný rezort a tu sa to nedeje, tu sa vytvára kvalitná propaganda a možnosti pre kvalitnú propagandu, a nie prostredie pre rezort kultúry. A toto si myslím, že je veľký problém, a by som naozaj navrhovala nepokračovať ďalej v prerokovávaní tohto bodu.
Ďakujem.

Ďakujem, ďakujem pekne aj za vaše reakcie.
Ja by som chcela, pán Michelko, povedať, naozaj nerobte z toho ministerstva kultúry ministerstvo propagandy. Robíte to, snažíte sa o to, aj pani ministerka, aj pán Machala, aj pán Bernaťák, proste robíte to vy ako strana SNS alebo táto koalícia. Je to veľmi nebezpečné a v podstate aj veľmi protislovenské mať takéto tendencie v kultúre, pretože je to vlastne hanba naprieč celou Európou. A Európa sa na nás pozerá a nielen Európa, ale aj svet. Asi viete, kde je teraz pani ministerka, zatiaľ sme postrehli pri jej trojdňovej, teda päťdňovej služobnej ceste, kde konferencia trvá tri dni, tak sme postrehli konkrétne presne štyri minúty jej príhovoru a je to tak strašná hanba, kde ona netuší, o čom hovorí, že naozaj skúste, prosím, sa pozrieť na ministerstvo kultúry ako na segment, ktorý je, ktorý je dobré rozvíjať. Ale nie tak, ako si ideologicky myslíte vy, ale tak, aby ste vytvorili čo najlepšie možné prostredie pre kultúru všetkého typu a pre rozmanitosť a pre to, aby sme sa ako krajina posúvali ďalej a stávali sa aj konkurencieschopnými, a to aj na poli kultúry a kreatívneho priemyslu.
Vy zatiaľ robíte presný opak, vy idete úplne proti záujmom Slovenska a ja vás prosím, aby ste to prestali robiť.
Ďakujem.

Ďakujem. Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, vážení poslanci, vážené poslankyne, návrh poslaneckého zákona hovorí o potrebe, citujem, "pružnejšej manažérskej výmeny".
Pod pružnejšou manažérskou výmenou si ministerka kultúry prostredníctvom poslancov a poslankyne podávajúcich tento návrh predstavuje bez udania dôvodu, na ako dlho chce, a bez výberového konania vymieňať ľudí vo vedeniach galérií či múzeí. Ako vicestarostke mi príde perfídna aj snaha pomôcť týmto krokom akože aj samosprávam, zriaďovateľom takýchto inštitúcií.
Viete, ono je to tak. Pokiaľ chcete spravovať niečo naozaj kvalitne, či už inštitúciu, alebo samosprávu, tak nieže navrhnete toto, čo navrhli poslanci a poslankyňa koalície, ale urobíte presný opak. Robíte to skrátka tak, ako to je teraz, a snažíte sa o vylepšovanie, samozrejme, pokiaľ je to ako len možné. Nerobíte takéto zákazy zákonom, ak by ste mali na riadiacich mie... chcete, aby ste mali na riadiacich miestach tých najlepších ľudí, chcete, aby prešli verejným výberovým konaním, lebo aj ich legitimita a legitimita ich prijatia na danú pozíciu je tým pádom nespochybniteľná a vy, pokiaľ sa neosvedčia v daných pozíciách, by ste vedeli, že najneskôr po danom časovom úseku budú musieť opäť verejne obhájiť svoju pozíciu, svoju víziu či spraviť odpočet. Ale platí to aj pre tie dobré prípady. Každý dobrý manažér alebo manažérka pre legitimitu pokračovania svojej práce aj chce robiť a robí odpočty. Ako obsahové, tak aj finančné.
Je správne mať zadefinované funkčné obdobie piatich rokov, pretože riaditelia daných inštitúcií majú možnosť naplniť víziu, ktorú prezentovali, a zároveň majú možnosť zhodnotiť výsledky svojej práce, prehodnotiť ich a vypracovať opätovnú víziu riadenia a plán danej inštitúcie. A to mu prináša silnú legitimitu pre činnosť.
Dlhé roky sa odborná obec snažila presne o to, aby v kultúrnych inštitúciách neboli na dlhé roky či desaťročia zabetónovaní ľudia, ktorí tam našli už len pohodlné miesto bez nejakých špeciálnych nárokov, prípadne nárokov zvykových. Pred pár rokmi sa tento systém zaviedol a ukazuje sa ako naozaj dobrá prax. Čiže dá sa na to presne pozerať aj tak, že päť rokov je jednoducho priestor na naplnenie vízie, ale aj na ukončenie potom tej vízie, začatie nejakej novej, ale zároveň aj na legitimitu toho človeka, že dvadsať rokov niekde bez nejakých odpočtov a ďalších plánov je skutočne trošku moc.
U nás v samospráve vítame túto prax. My zvolení ľudia s exekutívnymi právomocami máme byť práve dobrými a hospodárnymi spravovateľmi nášho spoločného majetku a spoločných hodnôt. A toto nespočíva v tom, že si dosadím na miesta niekoho, kto je môj kamoš alebo stranícky kolega, a kupujem si takto lojálnosť ľudí. Je to nefér na úplne všetky strany.
Navrhované vynechanie verejného vypočutia jednak doteraz zákon vyslovene zakazoval, ale zároveň je to proces dôležitý, pretože je transparentný a ako vravím, legitimizuje výber z prihlásených kandidátov či kandidátok, minimalizuje riziko subjektívnych rozhodnutí a maximalizuje možnosť výberu najlepšieho kandidáta alebo kandidátky. Týmto návrhom zákona ide však koalícia jasne proti nezávislosti kultúrnych inštitúcií a ich vedení, tak aj proti čo najvyššie možnej nastavenej latky odbornosti a transparentnosti pri výberových konaniach vo vedení štátnych inštitúcií, v tomto prípade múzeí a galérií.
Ja by som chcela citovať stanovisko Zväzu múzeí na Slovensku, ktoré vydalo k tomuto návrhu stanovisko. A citujem: "Zväz múzeí na Slovensku považuje navrhovanú čiastočnú úpravu zákona za neodôvodnenú, oslabujúcu dôležitosť kvality a odbornosti. Ministerstvo kultúry v spolupráci s odbornou verejnosťou už nejaký čas pracuje na novom znení zákona o múzeách a galériách, a preto by snahy mali smerovať ku komplexnej zmene zákona a nie čiastočným zmenám, ktoré sa týkajú len personálnych záležitostí. Predmetné ustanovenie z návrhu... ustanovenia z návrhu novelizácie sa do zákona dostali len nedávno, pričom ich cieľom bolo zabezpečiť čo najväčšiu transparentnosť pri výberovom konaní a právnu istotu štatutárov, vedúcich zamestnancov v múzeách a galériách. Cieľom verejného vypočutia kandidátov bola participácia odbornej verejnosti pri výberovom konaní prostredníctvom otázok kladených uchádzačom a preverenie ich odborných znalostí. Časovo obmedzené funkčné obdobie štatutárov a vedúcich zamestnancov je overenou bežnou praxou v múzeách v rámci Európy, hoci zväz vzhľadom na charakter odborných múzejných činností odporúča určiť dĺžku funkčného obdobia štatutárov od sedem do desať rokov. Časovo neobmedzené funkčné obdobie štatutárov sa v minulosti ukázalo ako problematické najmä z hľadiska napredovania inštitúcií, modernizácie a vízií ich budúceho fungovania a uvedenie hoci i formálneho dôvodu odvolania akéhokoľvek štatutára alebo vedúceho zamestnanca považuje zväz za elementárne pravidlo slušnosti." Koniec citátu. Takže toto je jedna z organizácií.
Ale máme tu aj Radu galérií Slovenska, ktorá poslala otvorený list poslancom Národnej rady Slovenskej republiky a ministerke kultúry k danému návrhu a ten si tiež dovolím citovať: "Rada galérií Slovenska podáva návrh na pozastavenie navrhovanej novelizácie zákona o múzeách a galériách v celom navrhovanom rozsahu úprav koaličných poslancov. Navrhované úpravy neriešia zásadné otázky v oblasti kultúrnych inštitúcií a sú striktne orientované na výkon dohľadu a kontroly bez zohľadnenia a uplatnenia odborných kritérií. Návrh v dôvodovej správe argumentuje vytváraním predpokladov na pružnejšiu manažérsku výmenu v týchto inštitúciách. Vzhľadom na historický vývoj kultúrnych inštitúcií na Slovensku, celospoločenský význam kultúry a umenia, naviazanosť na problematiku kultúrneho dedičstva, súčinnosť s formálnym vzdelávaním, inštitucionálnu previazanosť so zriaďovateľmi, naviazanosť na krátkodobé a dlhodobé ekonomické ukazovatele a tak ďalej a tak ďalej sa javí argumentácia koaličných poslancov v podanom návrhu exaktne nepodložená. Všetky doterajšie snahy o zabezpečenie modernizácie a napredovania kultúrnych inštitúcií, legislatívne zapracované a dostatočne funkčne nastavené, by boli celkom eliminované.
Upozorňujeme, že v dôvodovej správe uvedené zredukovanie nárokov na kvalifikované vedenie múzeí a galérií by mohlo nepriaznivo ohroziť renomovanosť a kredibilitu inštitúcií aj v medzinárodnom kontexte. Funkčný výkon štatutárov bez časového obmedzenia sa navyše už v minulosti neosvedčil. V dôvodovej správe navrhovaný spôsob odvolania štatutára, štatutárky, ktorý bol zodpovedne a riadne poverený vedením kultúrnej inštitúcie na základe výberového konania, bez udania dôvodu smeruje k podkopávaniu odbornej autority, ohrozuje význam riadneho výberového konania a kredibilitu odborníkov prizvaných k výberovému konaniu. Rezignáciou na kvalifikačné predpoklady štatutára, štatutárky kultúrnych inštitúcií, zrušením povinnosti ich verejného vypočutia sú inštitúcie vystavené riziku neodbornej správy.
Zdôrazňujeme, že navrhovaným postupom by došlo aj k porušeniu princípu transparentnosti, ktorý patrí k základným princípom demokratického štátu. Na základe uvedeného vyššie máme za to, že zavedením navrhovaných úprav by s vysokou mierou pravdepodobnosti došlo k nestabilite odborného kreovania kultúrnych inštitúcií, ohrozeniu slobody vedeckého bádania a umenia, ktoré sú garantované Ústavou Slovenskej republiky, čl. 43/1, a v neposlednom rade k eliminovaniu záujmu odborníkov o post vedúcich pracovníkov. Navrhované úpravy zo žiadneho hľadiska nezlepšujú postavenie a fungovanie galérií a múzeí na Slovensku. Máme dôvodnú obavu o ohrozenie správy kultúrneho dedičstva na Slovensku a rozklad pamäťových inštitúcií. Namiesto posilnenia rozvoja kultúry a snahy zvyšovať štandardy vedeckých pracovísk prináša novelizácia nežiaducu normalizáciu, ktorá môže viesť k ich oslabeniu.
Rada galérií Slovenska dlhodobo participuje s Ministerstvom kultúry Slovenskej republiky na príprave štandardov pre múzeá a galérie a príprave novej legislatívy. Predložený návrh zákona je v hrubom rozpore s tým, o čom sme sa... o čo sme sa doteraz spoločne usilovali. Máme záujem naďalej otvorene participovať na kreovaní novej legislatívy a poskytovať súčinnosť v odbornej praxi. Je nevyhnutné podporovať procesy pre zabezpečenie kvalitného riešenia problematiky kultúrnych politík a ich manažovania v kontexte stratégie pre rozvoj kultúry a kreatívneho priemyslu Slovenskej republiky 2030." Koniec citátu.
Ako vidíte, opakuje sa tu rovnaký princíp, nesúhlas odborne odargumentovaný, prečo tento návrh zákona je skrátka zlý. Žiaľ, iba kopíruje mocenské snahy tejto koalície. Pani ministerka to chce dávať na Tarabu či na Eštoka, a tak chce zbúrať všetko, čo jej leží v bezbrehej moci po určovaní, čo je alebo nie je slovenské umenie, v ceste. Chcú mať priestor na trafiky pre lojálnych ľudí, chcú mať priestor na tvorbu svojej propagandy. Aj interná smernica ministerstva kultúry spred pár týždňov, ktorá presne tento návrh kopíruje, je toho len smutným a najmä veľmi-veľmi neprofesionálnym príkladom.
A na záver opäť moja otázka, prečo, keď majú koaliční poslanci a poslankyne, svoju ministerku kultúry, prečo tento návrh zákona nie je podaný vládou? Aby sme sa opäť o jeho obsahu bavili čo najmenej, aby sme opäť zamedzili hlasu odborníkov a odborníčok cez MPK, alebo vlastne možno stačilo vyjadrenia pána Danka v médiách, že teda kultúra je už strany SNS a oni si tu budú hovoriť, že ako to bude.
Nuž, veľa vecí sa v kultúre deje. Jedna vec je však jasná, je to nespokojnosť s vedením rezortu. Už vo verejnej výzve, túto nespokojnosť už vo verejnej výzve vyjadrilo viac ako 188-tisíc ľudí v priebehu desiatich dní tohto januára. Aj preto, ako aj kvôli mnohým iným nekompetentným krokom ministerky sme podali návrh na jej odvolanie. Navrhujeme, aby ste tento zákon stiahli, lebo je naozaj zlý, netransparentný a nedemokratický.
Ďakujem pekne.

Ďakujem veľmi pekne.
Ja to budem mať tiež pomerne krátke, ale na úvod by som teda chcela povedať, že áno, dobu máme trošku paranoidnú a asi je treba povedať, že naozaj neprispievajú k tomu žiadne konšpirácie a konšpiračné médiá, pretože tie nám tu dlhé roky tvrdia, ako sa nikomu nedá veriť a ako sa, ako sú v podstate nejaké štandardné médiá, kde objektívne vieme, že si zdroje hľadajú, že ich uvádzajú, sú považované za tie, ktorým sa nedá veriť, a, naopak, tie, ktoré sú objektívne konšpiračné, pretože tam ani zdroje nevidíme a šíria sa hoaxy nimi, kde reálne vieme, že sú tie hoaxy vyvrátiteľné, tak tie potom sú dávané do popredia, takže ja by som tu chcela aj vlastne poďakovať takto tomu denníku alebo nejakému médiu, ktoré sa vás priamo spýtalo, pretože to je dôležité sa pýtať a pýtať sa takto. Takže chcela by som povedať len, že štandardné médiá sú pre nás veľmi-veľmi dôležité, pretože uvádzajú zdroje a konšpirácie nešíria.
Samozrejme, ono tomuto, tejto nedôvere v tieto zákony prispieva presne ten spôsob, akým sa to predkladá, ktorý tu stále pripomíname, že to nešlo tým pripomienkovým konaním a že jednoducho máme tu niečo, čo sa dá pokladať iba ako noha do dverí, a to je, to je tiež problém. A, samozrejme, treba povedať aj, že my budeme v Progresívnom Slovensku, samozrejme, hľadať všetky možnosti, ako nás veci môžu spájať, a keďže sa vieme zhodnúť na ochrane pamiatok, tak sa poďme o tom rozprávať odborne a konštruktívne.
Moja rozprava nebude tiež nejak veľmi dlhá. V podstate tiež už gro povedala kolegyňa Zora Jaurová. Chcela by som sa len vyjadriť k tomu teda, že predĺženie lehoty na uplatnenie predkupného práva pri pamiatkach z 30 na 60 dní sa môže javiť ako zbytočné, ak nie sú poskytnuté aj konkrétne príklady alebo situácie, ktoré by takýto, takéto rozhodnutie dať tento návrh zákona odôvodňovali. Ono bez jasných dôkazov o existujúcich problémoch súvisiacich s kratšou lehotou sa zmena môže zdať ako zastierací manéver bez reálneho prínosu. Ono každý, kto sa v prostredí pamiatkarov trochu hýbe, vie, že z praxe to predkupné právo v dĺžke 30 dní nebýva vôbec problém. Keď sme sa rozprávali s pamiatkarmi, oni hovoria dokonca o tom, že úplne je v poriadku, že vedia v pohode to stihnúť napríklad do desať dní. Čiže to nie je vôbec, to sa nikto nikdy nerozprával o tom, že potrebujeme predĺžiť tú lehotu z 30 na 60 dní, dokonca tá realita býva iná. Takže odporúčam sa s nimi aj rozprávať.
Ono preto takáto iniciatíva navrhovateľov skôr vyvoláva zdvihnuté obočie v tom kontexte, kto to predkladá, aké môžu mať predkladatelia záujmy a či sú celkovo tak tie záujmy v prospech Slovenska, tu však priznávam, idem už trošku s predstavami trochu ďalej a uvidíme, kam sa tá situácia vyvinie. Ja som v tomto v napätom očakávaní a uvidíme teda, či pán Michelko teda dostojí svojim slovám, že za tým nemusíme vidieť žiadnu konšpiráciu, a medializované informácie o reinštitucionalizácii Matice slovenskej alebo dávanie viacej financií nebude súvisieť s tým, že tuto nastane niečo aj s pamiatkovým ústavom v súvislosti s Maticou.
Ono to predĺženie lehoty môže síce poskytnúť viac času na rozhodnutie, ale zároveň môže znamenať dlhšie obdobie neistoty pre vlastníkov ostatných zainteresovaných strán, čo môže mať aj negatívny vplyv na efektívnosť a rýchlosť procesov v ochrane kultúrnych pamiatok. A ako som už spomínala, tých, ten problém s tými tridsiatimi dňami tu fakt nie je a nie je tu ani na to spoločenská objednávka. Tie dôvody tej spoločenskej objednávky nepoznáme, ani neboli v dôvodovej správe dostatočne uvedené a trebalo by aj upozorniť na, trošku na neefektívnosť takéhoto kroku; to sme už hovorili aj v tých predchádzajúcich návrhoch zákona.
Neviem teda, či predkladatelia nemali úplne čo vhodného na práci, či príliš veľa voľného času a vykazovať činnosť treba, faktom však je, že tento návrh nerieši žiadne iné výzvy, ktorým toto odvetvie čelí, my nevidíme žiadne iné relevantné návrhy pre vyriešenie existujúcich problémov v oblasti ochrany pamiatkového fondu alebo potrieb tohto sektora, niektoré z nich vymenovala už moja kolegyňa. Veľmi som preto zvedavá, čo sa bude s týmito, s týmto zbytočným návrhom medzi prvým a druhým čítaním diať, veľmi.
Ďakujem veľmi pekne za pozornosť.

Ďakujem pekne.
Vážený predsedajúci, vážené poslankyne, poslanci, ono naozaj tu už bolo veľmi veľa toho povedaného. Ďakujem Zore Jaurovej za naozaj veľmi profesionálne vklady do vysvetľovania, ako fungujú fondy, a ja ba som chcela teda k tomu pár vecí povedať, nebude to dlhé.
My sme sa v predchádzajúcom návrh zákona k Fondu pre umenie v rozprave vyjadrili teda ku zbytočnosti navrhovaného úkonu zvýšiť počet členov dozornej komisie z tri na päť. Ten návrh pri FPU sa javí ako zbytočný, avšak ja by som pri tomto návrhu zákona spozornela. Ono už v samotnej dôvodovej správe tohto – opäť poslaneckého – návrhu, čo tiež vnímame ako problém, je dôležitá veta a tá je posilnenie kontrolnej právomoci štátu vo fonde. Ono už ten štát v tom fonde má tú kontrolu, lebo má tam jedného člena vlastne dozornej komisie, takže posilnenie kontrolnej právomoci štátu vo fonde je trošku akože na výkričník.
Čo to je Audiovizuálny fond? Opäť len veľmi stručne by som chcela teda, povedať teda to, že po tých dvadsiatich rokoch po odštátnení filmového priemyslu vznikol Audiovizuálny fond, ktorý nahradil dovtedy priame financovanie, no a... alebo teda nahradil... poskytuje aj doplnkovú činnosť, doplnkovú časť. Audiovizuálny fond podporuje vývoj, tvorbu a produkciu slovenských filmov vrátane európskych koprodukcií, distribúciu a propagáciu a marketingovú podporu audiovizuálnych diel, prezentáciu slovenskej kinematografie v zahraničí, digitalizáciu kín a technologický rozvoj v audiovízii, filmové festivaly a prehliadky, výskum a vydávanie odbornej literatúry a vzdelávanie, workshopy a tréningy pre profesionálov v audiovízii. Tie čísla o tom, ako úspešný bol tento projek a ako je naozaj dobré podporiť to celé prostredie a vtedy to fakt začne fungovať ako taká snehová guľa, to vám vlastne už hovorila v predchádzajúcej rozprave moja kolegyňa Zora Jaurová.
Cieľom systému prostredníctvom dotačných fondov je najmä eliminácia korupcie a klientelizmu, a to najmä tým, že politickí predstavitelia strácajú možnosť ideologicky ovplyvňovať, aké projekty budú z verejných zdrojov podporované. A my tu až príliš často počúvame všelijaké naše názory, čo sa nám páči, nepáči, čo je kvalitné, nekvalitné, a my tu nemáme byť tí, ktorí rozhodujeme o týchto veciach. Základom zdrojov fondu je spojenie verejných financií, čiže štátny rozpočet a príspevkov od neštátnych subjektov, ktoré vo svojom podnikaní používajú audiovizuálne diela, ako je verejnoprávna televízia, súkromné televízie, prevádzkovatelia kín, distributéri a tak ďalej, pričom platí zásada, teda že príspevok teda mal byť od štátu najmenej tých šesť mil. eur ročne, ale za rok 2023 rozpočet alebo Audiovizuálny fond rozpočtoval vyše 65, 5 mil. eur.
Ako som už spomínala v predchádzajúcej rozprave, ono treba vnímať kontext. Aktivity ministerstva kultúry, toho, čo sa teraz deje nielen v podobe pani ministerky Šimkovičovej, ale aj generálneho tajomníka služobného úradu pána Machalu, štátneho tajomníka pána Bernaťáka, poslancov za SNS pána Michelka či ostatných z HLAS-u a SMER-u. A, žiaľ, teda je vidno, že až príliš veľa z týchto ľudí chápu ministerstvo kultúry ako dŕžavu, ako možný zdroj financií v rukách tejto aj konšpiračnej družiny, a je to pre nich určite veľmi zaujímavé číslo, o ktorých, o ktorých sa tu rozprávame.
A tiež treba spomenúť ideologickú snahu vrátiť Slovensko do čias totality, niektorí by ideálne do čias zločinca Tisa. Už vo svojej rozprave k programovému vyhláseniu vlády sme varovali, že sú tu jasné snahy o pretransformovanie ministerstva kultúry na ministerstvo propagandy, a máme to tu. Neúspešní žiadatelia nekvalitných projektov alebo ľudia, ktorí sa o kultúru celý život ani neobtreli, pretože ich ani nezaujímala, chcú teraz celou svojou politickou silou získanou na konšpiráciách a nenávisti rozhodovať o tom, čo sa tu točiť má a čo nie, čo umenie je a čo umenie nie je. Rovnaké paralely sme tu videli pred a počas druhej svetovej vojny, ale aj za komunistov, a preto my si musíme dať veľký pozor na siahanie na nezávislosť fondov.
Orgány fondu, ako má Audiovizuálny fond, zabezpečujú spravodlivú súťaž tým, že sa o rozhodnutiach, o financovaní konkrétnych projektov vo fondoch rozhoduje Rada alebo riaditeľ na základe odporúčania odbornej komisie. Audiovizuálny fond rovnako ako FPÚ nepodporuje konkrétnych žiadateľov, ale posudzuje projekt. Audiovizuálny fond nepodporuje filmy podľa názvu, ako si to mnohí predstavitelia myslia, ako keď sme v médiách počuli, či nebol podporený film o hrdinovi SNP, ale iný podporený bol, názov naozaj nie je podmienkou a ani definíciou kvality projektu. Opäť išlo o účelovo vyrobenú zjednodušenosť prezentovanú ako jasný príklad nepodporenia filmov s tematikou národného hrdinstva, pritom odborná komisia tu mala praktické výhrady k rozpočtovej stránke projektu a nemá problém film podporiť, ten, ktorý ste spomínali, že je nepodporený, v čase, keď žiadateľ doplní to, čo mu bolo odporúčané. Vo sfére audiovízie, kde nám môže skrachovať na detailoch projekt, je úplne normálne a zodpovedne pristupovať k financovaniu z verejných zdrojov.
Čo je však skutočnou podstatou tohto návrhu zákona o Audiovizuálnom fonde? No predsa tá snaha o zasiahnutia do jeho nezávislosti. Momentálne má dozorná komisia fondu troch členov, kde jedného z nich vymenúva a odvoláva minister. Už na prvom výbore pre kultúru a médiá sa ministerka Šimkovičová tam vyjadrila, že jeden je pre nich málo. Viac nevedela povedať. No a nepretieklo veľa vody Dunajom a máme tu poslanecký, čuduj sa svete, návrh na zmenu, doplnenie komisie o ďalších dvoch ľudí, a to tak, že spolu troch ľudí z tých celkovo päť vymenúva a odvoláva minister kultúry. A tu sa teda pristavme, lebo traja z piatich, to už je väčšina, čiže návrh hovorí, že ministerstvo kultúry bude mať v dozornej komisie väčšinovú právomoc v tej dozornej komisie. Áno, v dôvodovej správe, s posilnením kontrolnej právomoci štátu vo fonde je presne toto napísané a v návrhu sa presne toto navrhuje.
Vnímame to ako problém z podstaty veci, že ministerstvo si nárokuje na rozhodovaciu väčšinu v komisii, ale ako zbytočnosť v tom, že budeme vynakladať úplne zbytočné a nehospodárne verejné zdroje na nových dvoch ľudí. Rovnako tak pôjde o administratívnu záťaž, ktorú z nášho pohľadu nepotrebujeme o participácii, prípadne aspoň v diskusii s odbornou obcou asi netreba hovoriť, že nebola žiadna, to už sme tu rozoberali viackrát. Tento návrh neprešiel žiadnou diskusiou a zjavne ani náročky žiadnu neočakáva, keďže ho tu máme opäť ako poslanecký návrh. Ak by to bol návrh vlády, ktorého súčasťou je predsa nominantka SNS, samotná ministerka kultúry Martina Šimkovičová, tak by musel ísť cez MPK, alebo odôvodniť skrátené legislatívne konanie a to tu zjavne niekto nechce a my teda vieme prečo.
Preto pokladáme tento návrh za nebezpečne ohrozujúci nezávislosť Audiovizuálneho fondu a zaťažujúci štátny rozpočet úplne zbytočne. Čiže máme tu návrh, ktorý je síce zlý, ale za to aj drahší. Prečo ho tu máme, nad tým sa musí zamyslieť každý sám.
Ďakujem veľmi pekne. (Potlesk.)

Ďakujem pekne.
Ja, pán Szalay, neviem vaše pochybnosti, žiaľ, rozptýliť, lebo teda ich zdieľam. Tiež by som tu o kultúre rozprávala veľa. Je to naozaj krásna téma a myslím si, že veľmi dôležitá, ale fakt je, že parlament nie je fórum na podrobné a v podstate také technické riešenie problémov. Ono sa to má riešiť poctivo a inde a s čo najväčším počtom zúčastnených aktérov.
Ono tento návrh je ale nenápadný, ale je to vlastne prvý politický výkop a to je na tom akoby nesprávne, lebo nám je jasné, že za tým budú iné veci. A mňa teda veľmi mrzí, že nemáme to MPK, lebo mňa by to naozaj zaujímalo, aké sú tam z toho výsledky, ale tak ako dnes pán Jarjabek v RTVS povedal, bolo to náročky, lebo to chcú mať rýchlo. Ja teda som celkom unavená z toho, že teda sa už bavíme o tom, že teraz a hneď a zvalcujeme to rýchlo, a toto je, samozrejme, problém, s ktorým logicky má problém odborná a kultúrna obec, a teda nie náhodou je tu petícia na, na odstúpenie ministerky, ktorá mala za tých desať dní v januári už takmer 190-tisíc hlasov. To nie je náhoda a rovno v tej petícii sa vyčíta presne tento prístup vlády aj ku kultúre a k fondom.
My tu môžme mať, samozrejme, každý iné preferencie v kultúre od hudby cez dizajn, od historickejších vecí až po nové, skúmajúce nové svety, ale my politici máme zodpovedne prichystať tie najlepšie podmienky pre prostredie, aby to prostredie fungovalo, a urobiť to spôsobom, že a teraz my to ideme urobiť rýchlo a takto a my máme tú pravdu, a nerozprávame sa s odbornou obcou, je veľmi, veľmi nesprávne a veľmi nemúdre.
Ďakujem.

Ďakujem ti.
Ja by som ťa ešte z hora doplniť, že my sa tu vlastne rozprávame o tom, že sú spokojní a nespokojní žiadatelia, teda úspešní a neúspešní, ale ja by som chcela povedať, že ono sú aj dokonca nespokojní žiadatelia, ak sú aj úspešní, lebo častokrát sa stane aj to, že rozpočet toho daného projektu je proste vyšší oveľa ako finančné prostriedky, ktoré oni dostanú z fondu. Čiže nie je to iba také čierno-biele, úspešní - neúspešní, spokojní - nespokojní.
Je to naozaj taká ako keby zvláštna situácia, že my sa tu, ako keby rozprávame o tomto, pričom ten návrh zákona vôbec nerieši to, o čom sa my tu rozprávame, ale teda dôležité bolo pre mňa toto spomenúť, aby sme to nevideli iba takýmto spôsobom. Ak je niekto nespokojný, lebo teda nedostal dostatočnú informáciu, tak to nám nerieši to, že my navýšime v podstate štátny rozpočet alebo, alebo znížime teda rozpočet fondu o to, že bude musieť vyplácať ďalších dvoch členov dozornej komisie. To nevyrieši to, to vyrieši hlbšie odôvodnenie odmietnutých žiadostí, takže ak sa chceme rozprávať o tom, aby ľudia viacej vedeli, prečo nedostali, tak potom toto je úplne jednoduché riešenie, ktoré je úplne zadarmo, a nemusíme vôbec nič tuto riešiť.
A ešte by som chcela jednu vec povedať, opäť raz čísla, knižnice suma – 2,2 mil., tradičná kultúra, neprofesionálne umenie – viac ako 1, 6 mil., naše múzeá, galérie –
vyše 1,1 mil. a najviac projektov podporených z rokov ’13 až ’23 je z Banskobystrického a Žilinského kraja. Čiže ja by som tu nepodsúvala nejakú zvláštnu nevraživosť voči Bratislave, lebo dáta za všetky tieto roky hovoria jasne.
Ďakujem.

Ďakujem. Ja skúsim využiť toto väčšie publikum.
Ďakujem, pán Malatinec, za vašu rozpravu. Ja by som chcela len povedať pár vecí k tomu, že tam vlastne, ako sa vyberajú tie odborné komisie, na to je celý mechanizmus, ktorý je veľmi presne určený a naozaj je to akože mechanizmus, ktorý fakt funguje, a tým pádom zaručuje aj objektivitu v tom rozhodovaní.
Ono odborné organizácie z celého Slovenska môžu celoročne nominovať svojich ľudí, ktorí musia splniť napríklad vysokoškolské vzdelanie plus dva roky praxe, alebo stredoškolské vzdelanie plus tri roky praxe, plus proste ako prácu v tom danom odbore a tak ďalej. To je nejaký mech ľudí, tí musia splniť teda tie podmienky, a následne úplne logicky deklarujú konflikt záujmov v projektoch, v ktorých sú v tom jednotlivom, v tom ako keby mechu alebo podmechu, pretože je logické, že nemôžu byť predsa oni štatutári organizácií alebo nemôžu mať nič do činenia s tými projektami, keď teda ich idú hodnotiť. Takže oni deklarujú toto, tým pádom sú ako keby z toho losovania potom už vylúčení a losuje sa z tých, ktorí teda nemajú konflikt záujmov, a z tých sa potom losuje následne dané zloženie tej komisie, a to ešte dokonca tak, že dvaja členovia z tej komisie sa môžu ako keby vymeniť, aby tam náhodou nebolo akože príliš jednostranné zameranie. Čiže naozaj by som sa neobávala tohto. Treba si to dobre pozrieť, dobre naštudovať. Je to určite úplne v poriadku.
Ak vnímame a cítime nejaký iný problém vo fonde, poďme sa o tom rozprávať, ak je tu nedôvera napríklad vo výsledky, že človek vie málo o tom, prečo nedostal financie, no tak proste poďme sa baviťbaviť o tom, aby tá komisia jednoducho dávala bližšie a hlbšie popisy toho, prečo žiadateľ financie nedostal. Ale určite to nie je o tom, že by boli nesprávne alebo netransparentne zložené tie komisie.
Ďakujem.