Videokanál poslanca

Ďakujem, pán premiér. Ale teda neodpovedali ste mi celkom, lebo to nebolo, že vy ste niekomu bránili. Tá situácia v minulých volebných obdobiach bola taká, že otázky na premiéra masovo kládli poslanci SMER-u. Kládli v postate tie isté otázky, alebo s drobnými obmenami. Boli do servilné otázky, kde sa vás pýtali, že ako hodnotíte ďalší úspech, ktorý dosiahla vláda, aké máte zážitky z cesty do Sobraniec, kde bolo výjazdové zasadnutie vlády. A keďže 20-30 otázok od smeráckych poslancov smeruje na predsedu vlády, no tak potom nepríde na tie, na tie opozičné. A ak náhodou sú vyžrebované tie opozičné, tak pán premiér má neodkladné povinnosti. Ja sa to pýtam preto, lebo vy ste komunikačne veľmi zdatný. Ja mám voči vám milión výhrad, ale, ale vy ste schopný reagovať na otázky, však aj táto diskusia to potvrdzuje, čiže podľa mňa vy tú barličku od koaličných poslancov nepotrebujete. A teda mohli by ste umožniť opozícii, aby vám kládla aj nepríjemné otázky. A nepochybujem o tom, že dokážete na ne odpovedať spôsobom, ktorý vás aj vašich poslancov, aj vašich voličov uspokojí a trošku sa nejako priblížime k tým štandardným pomerom, že nebudete tu iba hovoriť o úspechoch vašej vlády v odpovediach na vašich vládnych poslancov. Ďakujem.

Ďakujem.
Ďakujem za odpoveď, pán premiér, a ak ste mali nejaké výhrady k spôsobu, aký, akým informovalo ministerstvo v minulom volebné období, verím, že ste upozornili na to a dožadovali ste sa nápravy. Ja by som vás len rád upozornil, že ak, ak podľa vášho názoru si médiá neplnia nejakú povinnosť, povinnosti, ktoré im ukladá zákon, tak to nezbavuje úrad vlády, vládu a iné štátne orgány a orgány verejnej moci plniť povinnosti, ktoré im zákon ukladá. Takto svojvoľne postupovať nemôžu. To je niečo podobné ako keď tuto pán predseda Národnej rady včera nás upozornil, že pán poslanec Igor Matovič sa správal nejako neprístojne vo vzťahu k priamemu vysielaniu v nejakej televízii, kde napádal pána poslanca Mažgúta slovne. A v reakcii na to, keďže poslanecký klub hnutia kedysi zvaného OĽANO nebol schopný garantovať, že sa to už nezopakuje, tak pán Guspan, riaditeľ kancelárie, zakázal všetkým médiám, aby kládli otázky, nielen robili prenosy, ale aj kládli otázky poslancom v priestoroch Národnej rady mimo, mimo knižnice. Nepostihuje tým pána poslanca Matoviča, postihuje tým médiá, postihuje tým verejnosť.
Takže moja otázka smerovalo k tomu, že či si uvedomujete, že je rozdiel medzi tým, ak sa prípadne rozhodnete, že nebudete odpovedať na otázky alebo pozývať novinárov z Denníka N, Aktualít, SME a Markízy na snem SMER-u. Kde SMER je právnická osoba, ktorá môže robiť všetko, čo jej zákone nezakazuje, a tým, ak by ste im odopreli prístup úrad vlády, lebo orgány verejnej moci môžu robiť iba to, čo im zákon povoľuje. Napokon tieto ústavné princípy citujete priamo vo vašom programovom vyhlásení vlády, tak len som sa chcel uistiť, že či si uvedomujete rozdiel medzi tým, keď by ste odmietali novinárov ako politik strany SMER a ako predseda vlády, respektíve vláda ako štátny orgán. Ďakujem.

Ďakujem kolegom za reakcie. Ja dúfam, že sa stretneme nielen o šiestej na Námestí SNP, ale aj o štvrtej na námestí Jakubovom pri Pamätníku obetí komunizmu, kde zase OKS robí akciu, ale teda k tomu, čo hovorili kolegovia.
Jasné, že je to len zámienka, je strašná hanba, že v predvečer 17. novembra, ako povedal pán poslanec Grendel, predseda Národnej rady ide obmedzovať normálnu prácu novinárov pod zámienkou, že reaguje na Igora Matoviča. Lebo, a ja z toho prečítam: „Zástupcom médií je umožnené robiť rozhovory, živé vstupy alebo diskusie s poslancami Národnej rady, členmi vlády Slovenskej republiky alebo inými oprávnenými osobami, ktoré sú zvukovo alebo obrazovo nahrávané, len v priestoroch knižnice umiestnenej vo vestibule na prízemí hlavnej budovy Národnej rady." To je maličký priestor, novinári budú tam musieť dotiahnuť všetkých politikov, ktorí im vôbec budú ochotní odpovedať, je to obmedzenie práce novinárov, je to absolútne neadekvátne.
A, pán poslanec Pročko, delenie na štandardné a neštandardné politické strany na Slovensku vzniklo v deväťdesiatych rokov. Za štandardné boli považované tie demokratické politické strany KDH, DÚ, DS, maďarské strany, SDĽ. Za neštandardné boli považované Mečiarovo HZDS, Slotova SNS, Ľuptákovo Združenie robotníkov Slovenska a potom sa k nim do tejto partie pripojil aj SMER. Nie je pravda, že niečo medzi Matovičom a Mažgútom bola ich osobná vec. Poslanci by sa mali správať slušne a dôstojne nielen v rokovacej sále a, bohužiaľ, na novinárov neútočia iba politici SMER-u, útočia na nich aj vaši kolegovia, predstavitelia hnutia kedysi zvaného OĽANO, naposledy k tomu vystupoval včera pán Galko, kde obviňoval SME a N z toho, že... (Prerušenie vystúpenia časomerom. Potlesk.)

Vážený pán podpredseda Národnej rady, vážení členovia vlády, kolegyne, kolegovia, zajtra bude 17. november, Deň boja za slobodu a demokraciu, deň, keď si pripomíname demokratickú revolúciu v novembri ´89. Jej líder a prvý demokratický prezident po období komunistickej totality Václav Havel povedal, že pravda a láska musia zvíťaziť nad lžou a nenávisťou. Žiaľ, na Slovensku vo voľbách 30. septembra 2023 zvíťazila lož a nenávisť. Ťažko síce tvrdiť, že tou porazenou stranou bola čistá esencia pravdy a lásky, ale je úplne evidentné, že víťazstvo slávili lož a nenávisť. Lož ruskej hybridnej vojny, šírenia konšpirácií namierených proti Západu, lži o Ukrajine, lži o ruskej agresii proti Ukrajine, ale aj lož SMER-u o manipulovaní vyšetrovaní korupčných káuz z čias vlád, kedy bol SMER pri moci. Lebo tieto vyšetrovania nemanipulovali vyšetrovatelia Národnej kriminálnej agentúry, ani prokuratúry, prokurátori špeciálnej prokuratúry, ale práve SMER v zostrihaných nahrávkach a v realite policajná inšpekcia, Krajská prokuratúra v Bratislave, Generálna prokuratúra, Slovenská informačná služba. A zvíťazila aj nenávisť. Nenávisť voči LGBTI ľuďom, voči migrantom, voči liberálnej demokracii, voči Západu. Záujem Vladimíra Putina, ruského autokratického prezidenta, podrývať slobodný svet Západu sa spojil so záujmom Roberta Fica, predsedu SMER-u, chrániť svojich ľudí a spoločne slávili 30. septembra úspech.
Ako zvykne hovoriť ďalší z lídrov nežnej revolúcie Fedor Gál, poviem iba tri veci. Prvá vec sa bude týkať samotného textu programového vyhlásenia vlády, o ktorom teraz rokujeme. Štvrtá vláda Roberta Fica je vládou revanšu, vládou návratu politických síl, ktoré umožnili rozsiahlu korupciu, ktoré umožnili zneužívanie orgánov činných v trestnom konaní a iných štátnych orgánov na ochranu svojich ľudí, ktorí páchali kriminálnu činnosť, a zároveň aj na účelové trestné stíhania svojich protivníkov. A je to úplne zrejmé aj z textu programového vyhlásenia vlády. Veľmi veľa textu je veľmi všeobecné formulácie. Na to už poukázali mnohí kolegovia predo mnou. Podľa môjho názoru je to lepšie ako keby tam boli tie nezmysly, ktoré tam vraj mali byť, ktoré odtiaľ vypadli, ale nie je to dobré. Miera všeobecnosti je, samozrejme, na každej vláde, či si tam bude dávať konkrétne opatrenia, ktoré chce zrealizovať, alebo bude hovoriť všeobecnejšie, či si tam dá nejaké konkrétne čísla, efekty svojich, svojich opatrení, alebo, alebo sa tomu vyhne, ale miera všeobecnosti tohto programového vyhlásenia je až neúmerne vysoká. Takto sa o zámeroch vládnej koalície veľa nedozvieme, môžeme si, samozrejme, domýšľať podľa toho, ako sa reálne správa, podľa toho, čo hovorila, hovorili aj politici predtým, ale sú to skôr domnienky ako by to bolo jasné z programového vyhlásenia vlády. A ťažko to potom bude aj vyhodnocovať, že či sme niečo prehodnotili, doplnili, vylepšili, podporili, skvalitnili, všeobecné.
Niektoré časti programového vyhlásenia sú písané, povedal by som, takým pokojným tónom a zdá sa, že to písali skôr úradníci na ministerstvách ako, ako samotní politici, čo je tiež samo o sebe v poriadku, alebo sú skôr výsledkom kompromisu a teda vyhodenia nejakých najproblematickejších častí. Ale na niektorých pasážach programového vyhlásenia vlády dokonca cítiť nejaké také oživenie, také, že sú písané s väčšou vášňou ako tie ostatné, až sa miestami zdá akoby autori toho dokumentu alebo tých pasáží dali priechod svojim citom, svojim emóciám, napríklad časť nazvaná Posilnenie úlohy demokratického štátu pôsobí doslova ubolene. Rozviazané ruky orgánov činných v trestnom konaní v predchádzajúcom volebnom období a koniec nedotknuteľnosti tzv. našich ľudí, ktorí boli za vlád SMER-u krytí vládnou mocou, je v texte programového vyhlásenia vlády vydávaný za ohrozenie demokracie.
Čiže to, že je trestne stíhaná korupcia, to, že tu neexistuje kasta nedotknuteľných, to je ohrozením demokracie podľa názoru nastupujúcej vlády. Pritom to určite nie je tak. Ak niekto podrýval dôveru verejnosti v právny štát, tak to bola predovšetkým garnitúra vlád SMER-u – sociálnej demokracie, ktorá vytvárala kastu nedotknuteľných, ktorá umožnila rozsiahlu korupciu a teraz nám sľubuje, že bude každoročne vydávať správu o stave demokracie, teda vláda bude hodnotiť sama seba, bude robiť sama sebe odpočty, že akí sú dobrí, akí sú, akí sú demokratickí. Alebo prijme národnú protikorupčnú stratégiu. Práve vláda zložená z politických strán, ktoré tu umožnili, a keď boli naposledy pri moci, takú rozsiahlu korupciu, že to nemá obdoby. Je to zjavné aj z toho, akým sa, zo spôsobu, akým sa text programového vyhlásenia stavia k trestnej politike a k zámerom zmeniť trestnú politiku. Opäť je to snaha brániť vyšetrovaniu, nie spraviť vyšetrovanie efektívnejším, ale doslova z toho vyviera tá obava, aby sa už neopakovalo to, čo sa opakovalo, aby nemohli byť postihovaní ich ľudia. Tomu sa prispôsobí aj trestná politika, tomu sa prispôsobia trestné sadzby. Obávam sa, že tomu bude snaha prispôsobiť aj proces, trestný proces.
A sú tam aj malé milé prerieknutia, ktoré prezrádzajú, ako si nastupujúca vláda predstavuje právny štát, vymožiteľnosť práva. Napríklad zmienka o tom, že špeciálna prokuratúra vypovedala poslušnosť Generálnej prokuratúre. Špeciálna prokuratúra má v systéme prokurátori, prokuratúry autonómne postavenie práve preto, aby bola garantovaná nezávislosť jej vyšetrovania, keďže okrem iného má stíhať aj korupciu, ktorá sa týka častokrát politickej moci. Ale podľa názoru, názoru našej vlády, novej, je to zlé, že špeciálna prokuratúra nie je poslušná, neposlúcha.
Druhá vec, o ktorej by som chcel povedať pár slov, je, že nehlasujeme teraz len o programovom vyhlásení vlády, ale zároveň sa tým vyjadrujeme aj o dôvere celej vláde. Čiže aj keby to vyhlásenie z hľadiska jeho textu bolo sebalepšie, tak ak poslanec nedôveruje tej vláde, no tak by nemal za také vyhlásenie hlasovať, a ja by som nehlasoval ani na základe toho programového vyhlásenia, ale nedôverujem tejto vláde, budem hlasovať proti, rovnako ako všetci moji kolegovia z poslaneckého klubu SaS, lebo nejde tu len o slová. Ide tu o činy, ide tu o to, čo predstavitelia SMER-u, HLAS-u a SNS v minulosti robili. Ide aj o to, čo robia hneď po nástupe k moci, ide o čistky v polícii za cenu porušovania zákona, ktorých sa dopúšťa minister vnútra Matúš Šutaj Eštok. Ide o od začiatku boj proti médiám, vyhrážanie sa predsedu vlády Fica, že odoberie akreditáciu novinárom z televízie Markíza, z Denníka N, SME, z Aktualít a nebudú mať prístup na úrad vlády, nebudú môcť klásť otázky členom vlády na tlačových besedách alebo v priestoroch úradu vlády, čo okrem toho, že by bolo nesprávne alebo možno sa nám nepáčiť, by bolo aj porušením zákona, lebo zákon hovorí o tom, že orgány verejnej moci majú poskytovať informácie médiám na základe rovnosti, čiže nemôžu si takto vyberať. Ak strana SMER nepozve tieto takzvané nepriateľské médiá na svoj snem, je to, je to jej právo. Politická strana v zásade môže robiť všetko, čo jej zákon nezakazuje, ale štátne orgány, orgány verejnej moci môžu robiť iba to, čo im zákon umožňuje. A keď im zákon stanovuje povinnosť poskytovať médiám informácie na základe rovnosti, tak to tak musia robiť.
Alebo ďalší konkrétny skutok, najnovšia smernica predsedu alebo teda kancelára Kancelárie Národnej rady, ktorá obmedzuje novinárom možnosť pýtať sa poslancov v priestoroch parlamentu, v podstate zakazuje robiť rozhovory, živé vysielania v priestoroch parlamentu mimo tej knižnice zasklenenej, kde je obmedzený priestor a kde odteraz by to malo byť jediné miesto, kde sa novinári budú môcť politikov na niečo pýtať v priestoroch parlamentu. Je to robené pod zámienkou, že treba reagovať na hulvátske správanie predsedu hnutia kedysi zvaného OĽANO Igora Matoviča. Ale to nijako netrestá Igora Matoviča, to postihuje novinárov, to postihuje divákov, poslucháčov, čitateľov, postihuje to verejnosť, ktorá bude mať obmedzený prístup k informáciám, a tým politikom, ktorí sa chcú vyhnúť nepríjemným otázkam, to zjednoduší život. Teraz keď to chceli urobiť, tak museli ísť nie kanálmi, ale nájsť si nejaký bočný východ z rokovacej sály, lebo inak by ich novinári zastihli a pýtali sa ich a teda mohli by neodpovedať, ale na kamere to vyzerá zle, keď politik uteká pred novinármi. Teraz už nebudú musieť utekať, jednoducho neprídu do knižnice a novinári, ak nebudú chcieť riskovať, že prídu o akreditáciu, tak sa odpovedí nedomôžu.
A táto vláda od prvých dní ide nielen proti novinárom, ide proti mimovládnym organizáciám, bola tu avizovaná zmena asignačného modelu, zdroje pre nový model rodičovských dôchodkov sa hľadajú na úkor zdrojov, ktoré dnes slúžia na podporu mimovládnych neziskových organizácií, sľubuje sa, že bude nejaká iná forma podpory, ale to bude štát rozhodovať o tom, koho podporí a koho nepodporí. Budú dobré mimovládky, ktoré dostanú podporu, a zlé mimovládky, ktoré podporu nedostanú.
Pod zámienkou boja proti gender ideológii už tu máme prvé signály, že, že ani tento boj nenechá vládna koalícia len tak. Dnes na hodine otázok mi snáď pani ministerka kultúry Martina Šimkovičová odpovie na otázku, či nejakým spôsobom zasiahla do pripravovanej výstavy fotografií Doroty Holubovej, ktorá, fotografie, ktoré zobrazujú život LGBTI+ ľudí na Slovensku. Výstava sa mala konať v priestoroch Bratislavského hradu, v priestoroch Slovenského národného múzea, ktoré patrí pod rezort kultúry. Bola komunikácia o príprave tejto výstavy, mala byť budúci rok, nebude. Tak veľmi ma zaujíma, či to nejako súvisí s činnosťou pani ministerky kultúry, vzhľadom na jej ideové nastavenia a ideologické zameranie jej strany by ma to nijako neprekvapilo.
Konečne tretia vec, o ktorej chcem hovoriť, keď hovoríme o dôvere tejto vláde, a respektíve o nedôvere, ktorú opozícia voči vláde má, čo verím, že vyjadríme aj hlasovaním o programovom vyhlásení vlády, tak je namieste pár slov aj o tom, aká by mohla byť alternatíva k tejto vláde. A opäť sa vrátim k novembru ´89, ktorého výročie si zajtra pripomenieme štátnym sviatkom. A využijem na to aj nedávnu smutnú udalosť, smrť Karla Schwarzenberga, ktorý bol kancelárom Václava Havla v časoch, keď Václav Havel bol československým a teda aj naším prezidentom. Boli to začiatky demokracie po období komunistickej totality a je to teda dôležitá postava aj našich dejín, slovenských, lebo československé dejiny sú aj naše dejiny, mal viac aktívneho, aktívnych rokov v českej politike ako, ako v tej, v tej československej, ale väčšinu života bol československým občanom, lebo cítil sa československým vlastencom, aj po rozdelení mal vzťah k Slovensku, chodil sem, stretával sa s ľuďmi, dokonca mu priatelia venovali kus vinohradu, aby bol vlastníkom pôdy aj na Slovensku. Naposledy tu bol tento rok, keď dostal čestný doktorát na Paneurópskej vysokej škole. Vzhľadom na toto všetko som chcel navrhnúť, aby Národná rada držala minútu ticha za Karla Schwarzenberga, ale teda podľa dohodnutých postupov musí byť na tom zhoda a teda na tom zhoda v rámci celého politického spektra nebola, tak keďže môj hodnotový svet je svet Václava Havla, ale svet časti koalície je skôr svetom Che Guevaru a Putina, tak nenašli sme na tom zhodu. Tak som si chcel pamiatku Karla Schwarzenberga pripomenúť aj takto, ale nie preto o tom hovorím, a teraz sa dostanem k tomu, prečo o tom hovorím.
Karol Schwarzenberg pochádzal z rodiny, ktorá mala službu svojej vlasti ako krédo. Keď bolo Československo ohrozené fašizmom, tak jeho predkovia iniciovali vyhlásenie lojality českej šľachty voči Československej republike a väčšinu alebo polovicu života prežil v exile a pomáhal ľuďom, ktorí utiekli z komunistického Československa a pôsobili ako disidenti alebo exulanti. Po novembri sa zapojil do budovania demokracie najprv v Československu a potom v Českej republike bol ministrom, senátorom, poslancom, predsedom politickej strany, kandidátom na prezidenta, to všetko môže byť inšpiráciou aj pre nás a nemyslím teraz iba jeho osobu. Bol aristokrat, ale nebol povýšený, bol noblesný. Áno, takí politici by sa nám zišli, ale teda pri všetkej úcte, v dnešnom parlamente vidím možno jediného politika podobného formátu, a to je František Mikloško. Ale dôležitý je aj ten obsah, obsah politiky. Lebo štandardná demokratická politika môže byť trochu viac vľavo, trochu viac vpravo, trochu liberálnejšia, trochu konzervatívnejšia, skôr kresťansko-konzervatívna alebo občiansko-konzervatívna, ale musí byť predovšetkým demokratická, musí byť jasne prozápadná, musí jasne podporovať naše členstvo v Európskej únii a v NATO, nemôže mať problém pomenovať agresora, mala by byť slušná a kompetentná. Mala by byť vecná, nemala by byť útočná, nemala by byť útočná voči politickým protivníkom, ani voči novinárom a vulgárnosti, osobné útoky, boj s novinármi, bohužiaľ, nie sú doménou iba vládnej koalície.
Preto si myslím, že mali by sme začať budovať tú alternatívu od začiatku, tie strany, ktoré sú schopné správať sa štandardne, demokraticky, umiernene vystupovať, nepúšťať sa do osobných útokov. Pri vedomí si všetkých odlišností, ktoré medzi nami sú, jedine takto môžeme vytvoriť alternatívu k moci, ktorá tu práve nastupuje.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

Pani poslankyňa Kolíková, ja som veľkú časť toho, čo si teraz hovorila v pléne, počul ráno na ústavnoprávnom výbore. Naozaj programové vyhlásenie vlády je vo viacerých aspektoch nekonkrétne a kládla si aj tam otázky pánovi ministrovi spravodlivosti a teda nedostala si ne nejaké konkrétne odpovede. Ja sa teším, že pán minister spravodlivosti je teraz tu v sále a ako som si všimol, pozorne počúval tvoje vystúpenie, takže verím, že využije možnosť zareagovať v pléne, lebo člen vlády sa môže kedykoľvek prihlásiť do rozpravy, a teda nejakých konkrétnejších odpovedí sa dočkáme. Z toho, čo si hovorila, áno, to, zaujímavé je, že ako vláde záleží na prezumpcii neviny, zdá sa však, že záleží na prezumpcii neviny vo vzťahu k politikom, vo vzťahu k tomu, že niečo zlé sa im deje, ak sa vôbec verejnosť dozvie, že sú trestne stíhaní. Zjavne im až tak veľmi nezáleží na prezumpcii neviny napríklad voči vyšetrovateľom Národnej kriminálnej agentúry, ktorých minister vnútra postavil mimo službu, hoci neboli naplnené všetky dôvody, ktoré zákon o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru predpokladá pre to, aby boli postavení mimo službu. Lebo tam nestačí iba to, že sú obvinení, alebo teda že sú podozriví zo spáchania trestného činu, musia tam byť splnené aj iné podmienky, ktoré neboli splnené, respektíve pán minister vnútra ich vo svojom rozhodnutí postaviť ich mimo službu nijako nezadefinoval, nepopísal, nepreukázal. Toto nie je obnova právneho štátu. Toto, čo sa deje, je práve naopak návrat k spochybňovaniu právneho štátu.

Ďakujem. Tak nemal som sa prezradiť. (Smiech.) Dobre. Ale to pokrytectvo je vidno aj na iných veciach. Na jednej strane sa hovorí o medzinárodných sankciách, kde zacitujem z programového vyhlásenia: „Vláda prehodnotí a upraví aktuálne platnú legislatívu výkonu a implementácie medzinárodných sankcií v podmienkach Slovenskej republiky spôsobom, aby na jednej strane bola plne v súlade s medzinárodnými zmluvami a záväzkami, ktorými je Slovenská republika viazaná, a zároveň na strane druhej, aby sa minimalizoval negatívny dopad ich výkonu a implementácie na slovenské podnikateľské subjekty, ako aj občanov Slovenskej republiky." Čiže áno, nebudeme úplne blokovať sankcie, ale prioritné pre nás nebude to, aký bude ich reálny dopad na naplnenie toho cieľa, ktoré tie sankcie sledujú, ale to, ako sa to dotkne Slovenskej republiky.
No tak pokiaľ máme uplatňovať nejaké sankcie, tak samozrejmé, že sa to nejako dotkne aj Slovenskej republiky, ale to by snáď nemalo byť dôležitejšie ako to, čo chceme tými sankcie do... dosiahnuť. Na jednej strane dávame ruky preč alebo vláda chce dať ruky preč od pomoci Ukrajine, na druhej strane vidíme v povojnovej obnove Ukrajiny príležitosť aj pre Slovensko a slovenské firmy. A opäť, nechceme sa na to pozerať ako na niečo, čo je potrebné, lebo náš sused je zničený vojnou a my mu chceme pomôcť. Táto vláda sa chce na to pozerať najmä tými očami, ako to bude vyhovovať slovenským firmám alebo, alebo slovenským záujmom, čo môžme z tej obnovy Ukrajiny vyťažiť. Takýto účelový prístup podľa môjho názoru nie je správny a nie je správny pre slovenskú zahraničnú politiku. To nie je suverénna zahraničná politika, to je pokrytectvo.

No je po voľbách, musíme si zvyknúť. Budem reagovať na predrečníka, samozrejme.
Pán poslanec Krúpa, veľmi správne si poukázal na to pokrytectvo novej vlády a vládnej koalície vo vzťahu k Ukrajine, ktoré sa vinie prakticky celým programovým vyhlásením a všade, kde je nejaká zmienka o vzťahu Slovenskej republiky k Ukrajine. Na jednej strane vláda, áno, uznajme, že v súlade s tým, ako sa najmä strany SMER a SNS vyjadrovali pred voľbami, nebude ďalej podporovať vojensky Ukrajinu, hovorí o nejakej humanitárnej pomoci, zrejme nevylučuje nejakú komerčnú pomoc zo strany, zo strany slovenských firiem, aj tých, ktorí, ktoré produkujú vojenský materiál, ale Slovensko dáva od toho ruky preč, pričom všetci veľmi dobre vieme, že keď, keď takýmto spôsobom by sa zachovali všetci spojenci Ukrajiny, tak je veľmi pravdepodobné, že mier na Ukrajine by prišiel veľmi skoro, ale..., pardon, ale prišiel by, ale neplynie mi čas, ja teda niežeby mi to vadilo, ale (povedané so smiechom) môžem, môžem aj dlhšie teda hovoriť, ale takto som zneistený, že neviem, koľko mám ešte času.

Ďakujem kolegom za reakcie.
Pán poslanec Pročko, pri podpredsedoch Národnej rady sa pomerný systém neuplatňuje. Tam dlhodobo sa uplatňuje, že opozícia získava jedného podpredsedu, ostatných si obsadí vládna koalícia. Inak to, pokiaľ si pamätám, bolo akurát v období 2012 – 2016, kde bola jednofarebná vláda SMER-u a ponúkla opozícii dve podpredsednícke miesta, ale tam sa pomerný systém neuplatňuje, pri predsedoch výborov áno.
Pán poslanec Krajčí, vo volebnom poriadku sa hovorí o navrhovaní kandidátov tak, aby boli, mohli byť zvolení podľa princípu pomerného zastúpenia iba pri tých výboroch, kde zloženie určuje zákon, teda to sú tie osobitné kontrolné výbory, nezlučiteľnosť funkcií a tak ďalej, a hovorí sa o členoch výborov a to aj bude, bude rešpektované. Čiže tu nie je problém.
Pán poslanec Kéry, ja som nehovoril, že sa odkláňame od parlamentnej demokracie, hovoril som o tom, že sa odkláňame od demokratickej tradície alebo demo... tradície demokratického parlamentarizmu, ktorá tu s malými odchýlkami fungovala dve desaťročia. Nebolo v minulom volebnom období spochybnené, že opozícia má nárok obsadiť sedem miest, neboli zvolení konkrétni kandidáti, tak ako sa to stalo aj v tom predchádzajúcom volebnom období, kde keď sa uvoľnilo miesto podpredsedu Národnej rady, ktoré patrilo opozícii a SaS ako vtedy najsilnejšej opozičnej strane, navrhli sme pána poslanca Galka, a vy ste ho nezvolili. Nezvolili ste ho, nespochybnili ste, že to patrí opozícii, ale nezvolili ste konkrétneho kandidáta.
Posledná vec, ktorú teda hovoril pán poslanec Matovič, že či tu niekto pohŕda, alebo nepohŕda opozíciou, tak zasa musím povedať, že je to aj naša chyba, že sme sa neozvali, že sme nenamietali, že sme o to nebojovali. Obávam sa, že teraz je už na nejakú zmenu, zmenu neskoro, ale považoval som za potrebné na to u... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem. Vážený pán predseda, vážené kolegyne, vážení kolegovia, nechcem vás dlho oberať o čas, ale rád by som upozornil ctené kolegyne a ctených kolegov z novej vládnej koalície, že týmto bodom, ak ho odhlasujeme tak, ako je navrhnutý, nebudeme rešpektovať princíp pomerného zastúpenia, ktorý sa v Národnej rade Slovenskej republiky rešpektoval viac-menej iba s malými odchýlkami dvadsať rokov.
Podľa... ak by sme mali pri predsedoch výborov uplatniť princíp pomerného zastúpenia, tak k pomeru 79 poslancov koalície k 71 poslancom opozície zodpovedá pri 19 výboroch pomer 10 ku 9. Reálne podľa toho, ako to bolo dohodnuté na stretnutí predsedov parlamentných strán, ten pomer bude 12 pre koalíciu, 7 pre opozíciu. Čiže miesto toho, aby koalícia mala o jedného predsedu výboru viac ako opozícia, bude mať o päť predsedov výborov viac ako opozícia.
Ja teraz sa tu nebudem rozhorčovať, nebudem nikomu nadávať, nebudem na nikoho útočiť, len by som teda vecne chcel nadniesť tento problém. Ako tu aj pán predseda Národnej rady po svojom zvolení hovoril, že k politike patrí konflikt, tak aby bol tento konflikt zaznamenaný, že sa udial, a chcem upozorniť na to, že to, čo sa chystáme spraviť, nie je správne. Nie je to koniec sveta, nie je to v rozpore s ústavou, nie je to v rozpore so zákonom, ak by sa koalícia rozhodla, že všetci predsedovia výborov budú iba koaliční, nie je to porušenie zákona, je to v súlade so zákonom. Nie je to koniec demokracie, ale je to odklon od demokratickej tradície, tradície demokratického parlamentarizmu, ktorá sa tu rešpektuje dve desaťročia.
A teda by som to zrekapituloval. Prvýkrát boli voľby, parlamentné voľby v samostatnej Slovenskej republike v roku 1994, vzniká po nich koalícia HZDS, Slovenskej národnej strany a Združenie robotníkov Slovenska, pomer koalícia a opozícia bol 83 ku 67, opozícia nemala žiadneho predsedu výboru, tzv. noc dlhých nožov v roku 1994.
V druhom volebnom období, prvá vláda Mikuláša Dzurindu, po voľbách v roku 1998 bol pomer koalícia – opozícia, 93 ku 57, ani vtedy ešte nebolo pomerné zastúpenie, ale z 18 predsedov výborov troch predsedov tých kontrolných výborov získala vtedy opozícia.
Tretie volebné obdobie, voľby 2002, druhá vláda Mikuláša Dzurindu, pomer koalície a opozície v parlamente bol 78 ku 72. Vtedy bolo 20 výborov, desiatim predsedal koaličný poslanec, desiatim opozičný. Čiže to bolo viac, ako by náležalo vtedy opozícii.
Štvrté volebné obdobie, voľby 2006, prvá vláda Roberta Fica, pomer koalícia – opozícia 85 ku 65. Mal byť pomer predsedov výborov 11 ku 8, reálne bol 12 ku 7, čiže vtedajšia koalícia si zobrala o jedno miesto predsedu výboru viac, o jedno. Teraz sa chystá zobrať si o dve.
Piate volebné obdobie, voľby 2010, vláda Ivety Radičovej, pomer koalície a opozície 79 ku 71, mal byť pomer 10 ku 9 pri predsedoch výborov, bol 10 ku 9.
V šiestom volebnom období, druhá vláda Roberta Fica, jediná jednofarebná vláda v dejinách Slovenskej republiky, pomer poslancov bol 83 ku 67, pomer predsedov výborov mal byť 11 ku 8. SMER bol vtedy veľkorysý, čiže reálne bol pomer 10 ku 9, opozícia dostala ešte o jedno miesto predsedu výboru naviac, ako by jej matematicky vychádzalo.
Siedme volebné obdobie to bolo podobné, vtedy bola tretia vláda Roberta Fica, vznikla po voľbách 2016. Matematicky to vychádzalo, kluby, alebo teda strany vládnej koalície verzus opozícia 85 ku 65, opäť to malo byť 11 ku 8 a bolo to 10 ku 9, opäť bol SMER veľkorysejší, aj keď tam to bolo v podstate iba na papieri, lebo klub Siete sa rozpadol ešte predtým, ako vznikla vládna koalícia.
Konečne predchádzajúce volebné obdobie začínajúce rokom 2020, pomer bol 95 ku 55, mal byť pomer 12 ku 7 aj bol taký pomer schválený. Je pravda, že dve miesta prináležiace opozícii neboli obsadené, pretože kandidáti, ktorých navrhovala opozícia, neboli parlamentnou väčšinou schválení, ale 12 ku 7, ten pomer dohodnutý bol a bol rešpektovaný, ako mal byť matematicky.
Dnes máme tu pomer 79 ku 71, matematicky by to malo byť 10 ku 9, reálne to bude 12 ku 7, tak ako v predchádzajúcom volebnom období, keď pomer medzi koalíciou nebol 79 ku 71, ale 95 ku 55, čiže celkom, celkom iný, a vtedy to tak aj matematicky vychádzalo. A podľa mojich informácií tak to má byť aj pri podpredsedoch výborov. Nemá tam byť rešpektované to, čo by matematicky vychádzalo, teda 20 ku 18, ale má byť ten pomer taký ako v predchádzajúcom volebnom období, keď bol pomer koalícia a opozícia v pléne úplne iný.
Ešte raz, nie je to koniec sveta, budeme s tým, budeme s tým fungovať, len upozorňujem, že sa odkláňame od demokratickej parlamentnej tradície a že ak navolíme predsedov takto a potom aj podpredsedov vo výboroch takto, nebudeme rešpektovať tú tradíciu, ktorú už dve desaťročia slovenský parlament rešpektoval bez ohľadu na to, či tu vládli smeráci, alebo tu vládol niekto iný.
Ďakujem.

Sľubujem. (Potlesk.)