Videokanál poslanca

Ďakujem veľmi pekne za slovo, pán predsedajúci.
Tina, musím uznať, že toto bolo jedno z najlepších tvojich vystúpení, ktoré som tu doposiaľ počula a začala si naozaj veľmi, veľmi dobre a musím sa priznať, že aj ja sa stretávam s mnohými ľuďmi, ktorí tvrdia, že naozaj strácajú chuť žiť v tejto krajine. A tá odpoveď na otázku prečo je, presne ako si povedala, veľmi jednoduchá. Nemajú žiadnu perspektívu. Oni veľmi dobre vedia, že keď sa chceme dostať z týchto dlhov, tak jediné, čo nám môže pomôcť, je, že naše verejné financie že budú naozaj dlhodobo udržateľné. Mimochodom, keď sme u tej dlhodobej udržateľnosti, tak len na pána Barteka, viete o tom, že v rokoch 2016 až 2019 sa zhoršila udržateľnosť verejných financií najviac, až o štyri percentuálne body, kým za nasledujúcej vlády, bohužiaľ, ma nepočúva, pána Matoviča vrátane pána Ódora to boli len dva percentuálne body napriek tomu, že bola kríza? Takže to len k tomu najlepšiemu stavu financií v tejto krajine.
Ale aby som sa vrátila k tomu, čo chcem povedať. To, čo chýba tejto krajine, sú reformy a sú to investície do vedy, výskumu, do infraštruktúry, čo, bohužiaľ, v tomto rozpočte absolútne nevidíme, ba priam naopak, vidíme, že ten hospodársky rast je najhorší spomedzi všetkých krajín V4. Vidíme, že naše investície sú zhruba o 1 % HDP menšie ako v ostatných okolitých krajinách. Vidíme, že len do dopravnej infraštruktúry sa bude investovať o pol miliardy menej ako v predchádzajúcom období. Vidíme, že do vedy a výskumu ide tiež menší balík oproti predchádzajúcemu roku. Takže kde sú tie investície? Ako sa chceme dostať z týchto dlhov? Ako chceme realizovať vyšší ekonomický rast napríklad ako v Čechách, kde je to dve a tri percentá? A my sme niekde... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem za slovo a ďakujem aj všetkým za faktické poznámky.
Pán Hazucha, nespomínam si, že by som povedala, že vy ste zvýšili konkrétne, ak som to, myslela som to skôr tak, že platia vyššie ceny energií, sú vyššie a podobne. Nepovedala som, že vy konkrétne ste ich zvýšil, ale keď sme už pritom, tak to, čo je potrebné vytýkať, je napríklad ten spôsob, akým bola predstavená energopomoc, hej? Vy ste si to započítali, a teda nie vy, ale pán Kamenický, do vlastne šetrenia na strane štátu napriek tomu, že by to malo ísť zo zdrojov Európskej únie. Aj keby to malo ísť zo štátneho rozpočtu, tak predsa je to výdavok, nemôže to ísť do toho balíku 1,3 miliardy. Takže keď si to zoberiete, tak už tam je o 400 miliónov minimálne menej na strane štátu a toto som vyčítala, hej? To je prvá vec.
Druhá vec. Ďakujem vám veľmi pekne, pán Janas, za vaše pripomienky. Asi by sme mohli o každej jednej veci, ktorú ste povedal, ešte diskutovať, ale viete, pre mňa je najdôležitejšie, že na to, aby táto krajina z makroekonomického hľadiska fungovala, tak tu musia byť dve základné veci. A to prvé, smerodatný je dlh tej krajiny, ktorý povedzme si pravdu, je v histórii Slovenska najvyšší. Veď my takmer dosahujeme 60 % dlh. To je naozaj veľmi vysoké číslo. A druhá vec je, že musia byť stabilné verejné financie. Ani v jednej z týchto ukazovateľov nie sme v pohode, zlyhávame. Akože budeme sa chlácholiť, že na tom nie sme až tak zle, lebo rastie reálna mzda? A dokedy podľa vás bude rásť, keď sa bude zvyšovať dlh a nebudú verejné financie, a keď budeme viacej na výdavky mať ako príjmy do štátnej pokladnice? Dokedy to tak bude? Myslíte, že dlhodobo? Alebo budeme zvyšovať... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

.

(Krátka pauza pre nefunkčnosť mikrofónu.)
Ďakujem pekne za slovo. Tak sa ospravedlňujem, ale bola to príjemná vsuvka, nie? Treba sa trošku pobaviť nad hlúposťou ľudskou.
Príjemný, pekný večer, vážení kolegovia a kolegyne, vážený pán predsedajúci, plánovala som začať trošku inak, ale po tej rozprave, ktorá tu teraz vznikla, škoda, že pán Muňko odišiel, pretože ja by som mu naozaj chcela veriť a myslím si, že to mu aj úplne verím, že vláda, keď tvrdí, že sa snaží zodpovedne pristupovať k správe verejných financií, tak to robí úprimne. A myslím si, že v opozícii nie je nikto, kto by si myslel, že všetko, čo sa tu snaží táto vláda urobiť, tak nie je s úprimným záujmom. No možno niektorí áno, ale dajme tomu, že ja osobne si myslím, že mnohé veci, ktoré koalícia robí, tak to robí aj s úprimným záujmom o ľudí tejto krajiny už len kvôli tomu, že teda ste boli dlhodobo sociálne-demokratická strana a že vám ide o ľudí a ide vám aj o sociálnu spravodlivosť.
No treba počúvať aj tých ekonomických expertov, ktorí tvrdia, že to, akým spôsobom to robíte, tak to nerobíte dobre. A keď používajú nejaké argumenty, tak potom netreba len hovoriť, že za to môže Matovič, Ódor a Heger. Treba na tie argumenty vedieť aj náležite odpovedať. A toto sa mi nejako v tej komunikácii stále nedostáva. A myslím si, že to je ten najväčší problém, prečo celá táto rozprava aj to, akým spôsobom prinášate konsolidáciu a rozpočet, sa javí ako arogantná a mocenská. Nehnevajte sa, ale keď si to uvedomujete, akým spôsobom bol vlastne predstavený rozpočet, aj koalícia, úplne na poslednú chvíľu, bez diskusie, bez participácie, veď keď si uvedomíte, že tripartita vlastne zasadala v ten deň, keď to vláda vôbec schválila a že Rada pre rozpočtovú zodpovednosť, ktorá vo väčšine prípadov má na vyjadrenia a zhodnotenie rozpočtu dva-tri týždne, tak teraz mala čo? Jeden víkend na to? Tak toto sa vám zdá akože úplne prirodzené? Takto má vyzerať diskusia? Potom sa nedivme, že tí ľudia hovoria, že toto je diktát a nie diskusia. Nedivte sa, že sa búria proti takejto komunikácii. Veď to nie je potom o tom, že by ste mali partnerský prístup, ale naozaj je to o nejakej snahe o autokratické presadenie si vášho videnia sveta. Nedivte sa.
Ja osobne som tu len dva roky, takže ja nepoznám, ako ste predtým spravovali krajinu za tých 16 rokov, aspoň to nepoznám z toho pohľadu akože poslankyne, ale po tých dvoch rokoch, čo som tu zažila, tak ja sa v podstate už ani nedivím, že vy nepočúvate námietky, že nediskutujete normálne, veď všetko, čo som tu zažila už od procesu prijímania trestného zákonníka, tak to je všetko ako na hulváta, nehnevajte sa. A ja mám pocit, že celý tento legislatívny proces, to je len taká povinná jazda pre vás, no nemôžme skracovať rozpravu o rozpočte, tak si to tu vypočujeme, predĺžime to do polnoci, nech sa opozícia vykecá a ideme ďalej. Ale nám je úplne jasné a sme z toho aj frustrovaní, že akákoľvek námietka tej opozície nie je prijatá, nie je zohľadnená. Aj nám je z toho zle, že tu musíme byť a musíme sa len vykecávať bez toho, že by sme dostali nejakú spätnú odozvu. Takto by sa predsa politika nemala robiť, ak to naozaj robíme pre občanov. To je môj úprimný pohľad na to.
Napriek tomu ale, že som frustrovaná a že mám niekedy pocit, že to nemá význam tu čokoľvek hovoriť, že táto strana nás teda vôbec nepočúva a nezohľadňuje naše argumenty, a čo je najhoršie, tak nezohľadňuje ani argumenty expertov ekonomických, tak napriek tomu si myslím, že je veľmi dôležité, aby sme tu boli a aby to počuli aspoň tí ľudia, keď naživo vysielame, aby počuli, aké budú tie dopady konsolidácie a podľa mňa aj vašej neschopnosti spravovať verejné financie, pretože sa to prejaví na ich životnej úrovni a mali by o tom vedieť, že túto neschopnosť pocítia na vlastných peňaženkách.
To, čo vám vyčítame, je, že ten spôsob, akým konsolidujete a pripravujete rozpočet, nemá absolútne žiadnu trvalú udržateľnosť. Vy konsolidujete na budúci rok 2,7 miliardy. Keď pripočítame tie ďalšie miliardy predtým, tak by sme očakávali, že už nebudeme mať deficit alebo teda bude aspoň výrazne menší ten deficit. A čo sa stane? Veď ten deficit bude na konci vašej vlády takmer rovnaký, ako keď ste preberali správu tejto krajiny. A to je to najvážnejšie. Vy ste zavalili ľudí zvýšenými daňami, majú vyššie ceny energií, majú vyššie ceny potravín, majú vyššie odvody a napriek tomu, že si uťahujú tie opasky, tak ten deficit je stále rovnaký. Krútite hlavám, ale tak Rada pre rozpočtovú zodpovednosť to hovorí jasne, že na konci vašej vlády je predpoklad, že ak ten posledný rok ešte nebudete znova konsolidovať, čo teda asi nie, keď to bude volebný rok, uvidíme v akej miere a uvidíme koľko miliárd a či to vôbec bude, tak ten deficit bude 5 % HDP. S akým deficitom ste preberali? No tak je to porovnateľne rovnaké. A to je to najhoršie, že to nemá ten systém, ktorý ste tu predstavili, absolútne žiadnu trvalú udržateľnosť a nemá žiadny efekt.
Okrem toho, že v podstate ľudí ožobračujete, nehnevajte sa, ale áno, pretože ich peňaženky sú čoraz ľahšie a ľahšie, tak ich ešte aj zavádzate. A ja sa naozaj nebojím povedať to slovo, že klamete, pretože vy ponúkate ľuďom absolútne nereálny optimistický makro a deficitný predpoklad toho, kam smeruje táto krajina. V návrhu počítate s deficitom na úrovni 4,1 % HDP na konci tohto roka, ale napríklad pán Šuster z Rady pre rozpočtovú zodpovednosť hovorí, že toto je veľmi nadnesená predstava, pretože ste tam nezapočítali alebo nezohľadnili nejaké veci a že asi pravdepodobne to bude 4,6 % HDP. Takže nezavádzate? No asi áno. Môžeme si aj prebrať to, čo konkrétne hovorí, kde sú tie výpadky. Napríklad je to to, že budete vyberať už o jednu miliardu menej na daniach alebo že ste nezohľadnili 600 miliónový dlh v oblasti zdravotníctva, alebo že predpokladáte, že samosprávy, ktorým zoberete okolo 130 miliónov eur, tak budú hospodáriť pozitívnym hospodárskym výsledkom, čo asi nebude pravda, pretože ak teda nezmeníte ústavu a nepredĺžite volebné obdobie, tak tu budúci rok máme komunálne voľby, no a tam sa bude asi trošičku rozhadzovať. Takže predpoklad je od Rady pre rozpočtovú zodpovednosť, to nehovorím ja, ale experti, že tam bude výpadok okolo 200 miliónov eur. Čiže už sme niekde úplne inde a dovolím si povedať, že zavádzate a klamete najmä preto, lebo vy ste, a teda respektíve pán minister Kamenický sa postavil na tlačovú konferenciu a hovoril tam o tom, že v tých 2,7 miliardách bude okolo 1,3 miliardový balík šetrenia na sebe samom, na štáte. No výsledok je ale taký, že do toho započítal výdavky, energopomoc, o ktorých si myslel, že teda pôjdu z Európskej únie, čo nie je pravda. A ešte k tomu z rozpočtu sa dozvedáme, že tam vôbec nebude to na úrovni tých dvoch celých miliárd, ale okolo len pol miliardy. Takže ja sa pýtam, kde sú tie ostatné finančné prostriedky?
A čo je na tom najhoršie, tak my nielenže vidíme, že to bude omnoho nižší balík, ktorý bude zrejme na úrovni nejakých 40 % na strane štátu, ale my dokonca vidíme ešte aj to, že to nič nespraví s deficitom, vôbec nič. A okrem toho to bude asi len také, ja neviem, symbolické. A prečo hovorím, že to bude symbolické? No pretože na to, aby sa naozaj niečo z dlhodobého hľadiska zmenilo, tak na to potrebujete optimalizovať procesy. To nestačí len proste tak hocikoho vyhodiť, ale naozaj sa treba pozrieť cez audit na jednotlivé procesy, zoptimalizovať ich, aby to bolo trvalo udržateľné. Toto ste nespravili. Máme tu tretiu konsolidáciu a vy napriek tomu doteraz za dva roky ste neboli schopní urobiť nejaký audit verejných služieb, aby to naozaj mohlo byť trvalo udržateľné. To, že stopnete valorizáciu na nejaký čas, to je trvalo udržateľné? No nie je. Za chvíľu, na budúci rok, tu budú znova stáť možno policajti pred parlamentom, a keďže bude sa zvolebnievať, no tak asi čo iné urobí táto vláda ako to, že nejaké tie finančné prostriedky pustí.
Nič z toho, z tých prostriedkov, ktoré tam máte v tom rozpočte, vlastne nie sú trvalo udržateľné. Takže celé to vyzerá skôr ako taká mačka vo vreci a ja mám pocit, že, z toho vášho konania, vám naozaj nejde o to, aby ste znížili deficit alebo znížili dlhy v tejto krajine, ale že vám ide len skôr o to, aby ste sa udržali, vydržali ešte rok, dva a potom to proste prenechali ďalšej vláde, nech si s tým už robí, čo chce. Aspoň ja mám z toho taký pocit, pretože ináč by ste sa na to pozreli úplne inak - systematicky, sumárne.
No a, samozrejme, my to už akože dlhodobo hovoríme, že ten ďalší najväčší problém, ktorý tam vnímame, je, že to nie je založené na žiadnom ekonomickom raste. Veď ekonomický rast na nasledujúci rok predsa nemôže byť 0,5 %, keď ostatné krajiny všetky majú 2, 3 %. No ale jasné, že je to nízke, keď zvýšite odvodovo-daňové zaťaženie, priškrtíte podnikateľské prostredie, a keď človek, ktorý dostane výplatu, tak 60 % z nej nechá vlastne tomuto štátu. Len pre porovnanie, v Čechách majú o 5 % vyšší čistý príjem, ako je to možné? Tak je jasné, že tým iba znižujete konkurencieschopnosť našu. Pochybujem, že v tak, do takéhoto prostredia príde zahraničný investor.
Všetko, čo robíte, je vlastne úplne v opozite toho, čo by sme mali robiť pre to, aby sme sa s prepáčením z týchto hovienok dostali. A vyzerá to tak, že nie o dva, tri roky budeme mať problém, že nie len tá nasledujúca vláda bude konsolidovať, ale že tu budeme mať desať rokov, čo robiť na to, aby sme sa z toho dostali. A možnože ešte aj ďalšie generácie, pretože ak konečne nezačneme konať, dostaneme sa do toho, že budeme mať 70-percentný dlh, 80-percentný dlh a ja som potom strašne zvedavá, čo budeme robiť. A viete, my sa nemôžeme porovnávať napríklad s Poľskom, ktorý má tiež síce vysoký dlh, lenže oni majú jednu tretinu z toho v investíciách. Kde máme my ten dlh? No všetko v spotrebe. My všetko proste prejeme. Tento štát má vyššie výdavky o šesť miliárd eur, ako sú jeho príjmy. Skúste dostávať na výplatu 600 eur a míňať 1 200. Ako prežijete? Ako dlho? Veď to je vážna vec. Takto sa nedostaneme nikam.
Mohla by som ešte o tom dlho rozprávať, ale nemám toho času už veľa a rada by som sa teda dostala ešte k školstvu, pretože veľa tu už zaznieva o tom, že školstvo je vlastne víťazom tohto rozpočtu, pretože školstvo a zdravotníctvo sú základnými prioritami tejto vlády a nasledujúci rok 2026 teda v rozpočte bude viacej finančných prostriedkov vyčlenených práve na tieto dva rezorty.
No lenže keď sa na to pozriete naozaj lepšie, tak zistíte, že na jednej strane síce učitelia dostanú viac, ale na druhej strane školy dostanú menej. Čiže rozpočet pre školstvo na tento nasledujúci rok vyzerá, že je to krok vpred a že teda získali rekordný balík. A hovorím rekordný kvôli tomu, lebo síce aj minulý rok tam bolo nejaké navýšenie o 600 miliárd eur, ale to bolo tiež len také kozmetické, pretože tie finančné prostriedky boli navýšené len kvôli prechodu materských škôl pod štát, pod financovanie štátu. Tento rok je to iná vec, tento rok naozaj dostane rezort školstva o 353 miliónov viac a je to spôsobené práve tým, že došlo k dvojstupňovému navýšeniu platov učiteľov najprv v auguste a teraz v januári 2026. No mohli by sme povedať, že je to veľmi podstatné. Áno, my sme za to tiež bojovali, tiež sme to podporili. Zvyšovať platy učiteľov je veľmi dôležité, najmä keď sa pohybujú niekde na úrovni 78, 80 % ostatných zamestnancov v OECD vysokoškolsky zamestnaných. Čiže ešte stále teda máme čo robiť a dlhodobo sme práve platy učiteľov a učiteliek podceňovali, takže je to aspoň čiastočnou kompenzáciou. Ale pravda je, že to nepokrýva celý balík, ktorý na to potrebujeme. A na to, aby sme mohli alebo aby ste mohli vyplatiť učiteľom to, čo ste si dohodli s odbormi, no tak budete musieť nájsť ešte ďalších 110 miliónov eur, aby ste tieto platy vyplatili. A kde? No najjednoduchšie je to popresúvať, tie finančné prostriedky, v tom rezorte školstva tak, aby ste mohli zaplatiť teda učiteľov. Čiže, bohužiaľ, učitelia, ktorí ešte aj tak majú málo, povedzme si pravdu, ako to je, tak budú mať svoje peniaze na úkor ostatných potrieb, ktoré deti majú, na úkor doučovania, na úkor supervízorov, na úkor podporných tímov, na úkor asistentov, na úkor napríklad jazykových kurzov pre žiakov z cudziny. Toto všetko deťom, ktoré to potrebujú, vezmeme, aby sme mohli aspoň čiastočne, ale nie úplne tak, ako by to potrebovali, zvýšiť platy pedagogických a nepedagogických zamestnancov. A práve toto sú tie oblasti, ktoré momentálne najviac potrebujeme.
Minister Drucker teraz robí veľmi významnú reformu so školskými obvodmi, ktorá bude mať značný nárok na to, aby tá inklúzia naozaj v praxi fungovala. Neviem si predstaviť, ako sa bude tváriť učiteľka, keď jej príde dieťa z chudobného prostredia alebo so ŠVVP a ona nebude mať asistenta, pretože nie sú peniaze, nebude mať podporný tím, pretože nie sú peniaze. Bude to veľmi náročné. Čiže chcem tým povedať len toľko, že to robíme zase len a len na úkor kvality nášho vzdelávania. Budeme mať síce o trošku lepšie zaplatených učiteľov, že sa im mierne vykryje inflácia, ale kvalita vzdelávania bude nižšia.
A aby toho nebolo dosť, tak ešte ministerstvo školstva sa bude podieľať aj na konsolidácii vo výške 54 miliónov. A keď sa pozriem na to, že z čoho tieto reálne škrty teda pôjdu, tak sú to najmä osobné výdavky, je to prevádzka na ministerstve, to je jasné, ale potom sú tu aj investície, ktoré sú priamo v riadených organizáciách rezortu, a čo je najhoršie, tak menej peňazí pôjde aj na údržbu škôl, na vybavenie učební, na modernizáciu, na vysoké školy aj na investície do škôl. A to si myslím, že to už je vážny problém, pretože kapitálové výdavky, teda investície do budov a technológií, klesnú viac ako o dve tretiny oproti predchádzajúcemu roku. Už teraz je to absolútne na nevyhovujúcej úrovni a ešte im zobereme dve tretiny. Čiže mnohé školy, ktoré dnes bojujú s havarijným stavom budov a nedostatkom učebných pomôcok, sa tak ocitnú ešte v zložitejšej situácii.
Takže za mňa je toto naozaj len taký kozmetický rozpočet, pretože ukážeme učiteľom, že teda budú mať trošku vyšší plat, no systémovo sa nielenže nič nezmení, ale kvalita pôjde teda úplne, úplne dole. Rozpočet tak za mňa v oblasti školstva odhaľuje naozaj veľmi nebezpečný trend, a to, že napriek tomu, že tvrdíme, že vzdelávanie je prioritou tejto vlády, tak sa stáva skôr rukojemníkom makroekonomických konsolidácií, pretože šetrenie sa deje na úkor tých, ktorí nemajú hlas, a to sú najmä deti, samozrejme, aj ich učitelia a rodičia a celý systém, ktorý naozaj potrebuje stabilitu a nie každoročné presuny a úspory.
Politicky sa to dá čítať aj inak, a to tak, že ľudí nezaujímajú nejaké tabuľky v rozpočtoch. To, čo ich zaujíma, sú vyššie platy učiteľov. Takže ukážeme ľuďom, že sme zvýšili platy učiteľov a o túto sumu navýšili v rezorte školstva peniaze, ale ľuďom už nepovieme, že to je na úkor kvality vzdelávania a tých škôl, v ktorých sa budú vzdelávať ich deti, a toho podporného personálu, ktorý tam nebude práve kvôli tomu, aby sme nedostatočne, nedostatočne zaplatili učiteľov. A dostanú menej, samozrejme, nielen učitelia, dostanú menej absolútne všetci v tejto krajine a to je na tom to najhoršie.
Takže ja by som navrhovala na záver už len jediné. Prestaňte sa, prosím vás, vyhovárať, milá koalícia, na tie predchádzajúce vlády. Sme v tom všetci spoločne, všetci, aj opozícia, aj koalícia. A mali by sme... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem veľmi pekne za slovo. Dúfam, že pán Lučanský tu zostane a teda aspoň ako faktickou poznámkou to podporí. Nie?
Ste tu jeden jediný z koalície, tak. A ešte vie. Áno, tak aj vy sa môžete zapojiť.
Dobre, poďme k tým dočasným vyrovnávacím opatreniam. Skúsenosti zo sveta nám ukazujú naozaj jednu veľmi dôležitú vec. A to je tá, že nerovnosti sa sami od seba len tak neodstránia.
Nestačí, že budeme mať v zákone napísané, že zakazujeme segregáciu. A rovnako tak ani nestačí to, že v ústave máme, že diskriminácia na základe rodu, pohlavia či zdravotného postihnutia je nepripustná. Papier síce znesie všetko, ale realita životov je o mnoho tvrdšia.
Nestačí povedať ľuďom, že však máte právo na vzdelanie. Každý má v tejto spoločnosti dvere otvorené. No ale to ešte neznamená, že každý týmito dverami dokáže aj vojsť.
A ak sa pýtame, že prečo to tak je, tak odpoveď je naozaj veľmi jednoduchá. Pretože nie všetci stojíme na rovnakej štartovacej čiare. Niekto má to šťastie, že vyrastie v rodine, kde je vzdelanie naozaj prioritou, kde rodičia vedú svoje deti k tomu, aby táto príležitosť vzdelávať sa bola prirodzenou súčasťou života.
Ale iní ľudia žijú celé generácie v chudobe a nemajú prístup ani k bežným možnostiam a ani k podpore. Títo mladí ľudia sú teda od začiatku od svojho narodenia v nevýhode a bohužiaľ to nie je ich vlastnou vinou. A preto by sme im mali pomáhať, podporovať ich a umožniť im tieto nerovné príležitosti nejakým spôsobom vyvažovať, pretože v tom systéme, ktorý dnes máme nastavený tak, ako máme, jednoducho nie sú schopní súťažiť. Čísla hovoria naozaj veľmi jasne a je to krutá realita, pretože napríklad úplné dokončené stredoškolské vzdelanie má v súčasnosti na Slovensku len menej ako 20% Rómov, ktorí sú mladší ako 24 rokov, kým samozrejme v porovnaní s nerómskou populáciou je to až 90%, čo je teda veľmi markantný rozdiel. A keď sa pozrieme na podiel Rómov na vysokých školách, je to ešte žalostnejšie, pretože sa tam nenachádza ani len 1%.
Podotýkam fakt, že menej ako 1%. U väčšinovej populácii je to proste bežná cesta k lepšiemu životu a pre rómske deti je toto nedosiahnuteľný sen. Ak uvážime, že nožnice sa medzi majoritou a deťmi z rómskych komunít dotvárajú už veľmi skoro v podobe napríklad segregácie samostatných pavilónov a tak ďalej, tak sa asi nie je čomu čudovať.
Deti, ktoré sa dostanú na strednú školu, pokračujú len ďalej 6%, a 6% len dokončí vzdelanie. A keď sa aj niektorí z nich naozaj prebojujú aj potom na univerzitu, tak ešte aj na tejto univerzite zastávajú bez podpory, osamelí a často v prostredí, kedy majú pocit, že je tam nie veľmi hostinné prostredie, že tam jednoducho nepatria. Tu podotýkam ešte jednu dôležitú vec, že my v podstate na Slovensku nemáme ani nastavené nejaké konkrétne politiky k tomu, aby sme pomáhali rómskym študentom, aby prichádzali na tieto vysoké školy.
Nehovoriac o tom, že aj keď sme sa snažili, ešte z pozície, keď som pôsobila na úrade Splnomocnenca vlády pre rómske komunity ako externá prispievateľka a tvorkyňa stratégií, a keď sme sa snažili vytvoriť koncepciu a snažili sme sa nastaviť nejaké opatrenia, tak vždycky nám bolo povedané, že tieto veci, tieto kritéria nie sú merateľné, nie sú to dobré ukazovateľe, a jednoducho, pretože nevedieme dáta o počtoch rómskych detí, či už na základných, stredných, alebo najmä aj vysokých školách. A ja sa pýtam, ako teda chceme nastaviť politiky tohto štátu, keď nemáme ani len dáta, z ktorých by sme sa mohli nejakým spôsobom odrážať.
Nejde tu však len o deti alebo mladých ľudí, ktorí vyrastajú v chudobných rómskych komunitách. Dočasné vyrovnávacie opatrenia sa týkajú aj ďalších skupín obyvateľstva, pretože medzi sebou máme aj takých, ktorí sa narodili sa teda s iným pohlavím. Ako už vieme, tak máme že vraj dva pohlavia.
A ja dnes budem hovoriť najmä o ženách. Je to v podstate problém ten, že v našej spoločnosti máme také ukotvené predsudky o tom, že máme tu určité pohlavie, ktoré nie je predurčené do povolania v určitom odbore. A nejde o nedostatok talentu alebo o nedostatok schopností.
Ide o bariéry, ktoré máme v hlavách a ktoré si nastavila dlhodobú spoločnosť v podobe rodových stereotypov. A aj keď sa v tejto sále nie je veľmi často a nie je to veľmi obľúbená vec, že by sa mohlo používať slovo rod, je to v podstate fakt. Rodové stereotypy sú súčasťou našich spoločenských noriem a pravidiel.
A bez toho, aby sme si tento fakt uznali, nebudeme môcť nastaviť také politiky do budúcna, ktoré by eliminovali tieto bariéry prístupu ženám k určitým povolaniam a do určitých študijných odborov. Ja viem, mnohí si dneska poviete, že v podstate to je hudba minulostí, kedy to možno tak bolo. Ale dnes, keď sa už, neviem, dievča rozhodne, že chce byť automechanička, tak má tú možnosť a podobne.
Ale ono to nie je také jednoduché ani také čierno-biele. Pretože ak sa ženy rozhodnú ísť cestou napríklad inžinierstva či informatiky, tak často musia dokazovať oveľa viac ako ich mužskí kolegovia. Výskumy totiž opakovane potvrdzujú, že napriek tomu, že dievčatá napríklad v matematike alebo v prírodných vedách dosahujú rovnaké, dokonca by som povedala, že lepšie výsledky ako chlapci, tak napriek tomu ich počet v odboroch vedeckých alebo technických smerov je o mnoho nižší.
No a prečo to tak je? Je to práve tým radovým stereotypom, o ktorých som hovorila. Pretože v našich hlavách nejako tak je, že chlapci sú v matematike lepší a technika nie je úplne pre dievčatá.
A chlapci sú lepší v konštruovaní a v logike. Zatiaľ čo pre dievčatá je prirodzenejšie, keď si vyberajú povolania, kde môžu uplatňovať svoj prirodzený talent starostlivostí o deti alebo o druhých, o chorých a podobne. Čo vlastne nepriamo vytvára tlak na smerovanie dievčat do určitých odborov.
Výskumy takisto potvrdzujú aj to, že ženy s rovnakou kvalifikáciou ako muži dostávajú menej ponúk, majú nižšie platy a v práci oveľa častejšie celia predsudkom a dokonca aj sexuálnemu obťažovaniu. Takisto tvrdia, že až 40 % žien v stem odboroch odchádza uprostred kariéry. A nie je to preto, že by tieto ženy zlyhávali, ale jednoducho preto, že toto prostredie ich jednoducho neudrží.
Udávajú naozaj veľmi nevľúdnu firemnú kultúru, nedostatok kariérneho rastu, udávajú, že ich mužskí kolegovia sú preferovaní a majú pocit, že v porovnaní s mužmi nie sú rovnako oceňované. Španielska štúdia z roku 2025 najvyššie upozorňuje na to, že absolventky inžinierstva čelia horším pracovným výsledkom než mužskí kolegovia. A to konkrétne v tej oblasti, že menej získajú prvé zamestnanie v odbore alebo dostanú španielska štúdia z roku 2025 navyše upozorňuje na to, že absolventky inžinierstva čelia horším pracovným výsledkom než mužskí kolegovia, a to konkrétne v tej oblasti, že menej získavajú prvé zamestnanie v odbore, alebo dostanú nižšie finančné ohodnotenie. A toto tiež teda významným vplyvom môže ich motivovať, alebo nemotivovať, aby smerovali do určitých technických odborov. Osobne si myslím, ale že to nie je len nejaká osobná tragédia a konkrétne len pre ženy, ale je to obrovská strata pre celú spoločnosť, ak spoločnosť takýmto spôsobom demotivuje ženy, aby pôsobili v odboroch, na ktoré majú predispozície, alebo talent. Pretože tým prichádzame vďaka ich talentu, alebo straty ich talentu o inovácie a o ich potenciál, ktorý by mohol naozaj byť prínosom pre našu ekonomiku, alebo ktorý by mohol posúvať Slovensko dopredu.
Ďalším, ďalšou špecifickou skupinou sú žiaci, alebo študenti, študentky so špecifickými potrebami, kde tiež z výskumov samozrejme vychádza a bola to konkrétne analýza, to dá rozum, ktorá bola na vysokých školách realizovaná, ktorá hovorí o tom, že na vysokých školách neštuduje ani 1 % študentov a študentiek so špecifickými potrebami. Sem samozrejme patria žiaci, ktorí sú so zdravotným znevýhodnením, s autizmom, alebo poruchami učenia sa a aj keď hovoríme, že vysokoškolské štúdium je teda určené iba pre elitnú skupinu, teda tých najlepších, dalo by sa očakávať, že podiel týchto študentov na vysokých školách, na stredných bude o mnoho vyšší, najmä ak zohľadníme tú skutočnosť, že tých, ktorí ukončia základné vzdelávanie je 60 tis., ale strednú školu ukončí už iba 7 tis. z nich a na vysokej škole sa nachádza iba stovka z nich. Takže toto sú tak markantné rozdiely v tom, že na mieste poukazujú, že mnohé z týchto detí nám proste odpadávajú sitom vzdelávania a strácame tu vyše 50-tisícový potenciál a mladých ľudí so špeciálnymi, vzdelávacími potrebami.
Povedzme si pravdu, naša spoločnosť, bohužiaľ, stále rozmýšľa v určitých škatuľkách, alebo kategóriách, ktoré triedime podľa toho, kto je akým, aké má pohlavie, akú má farbu pleti, z akého je sociálnoekonomického zázemia, akého je pôvodu a práve týmto krabičkám, alebo škatuľkám, dávame akúsi váhu a ak tieto škatuľky v spoločnosti máme, tak potom naozaj nestačí mať len nejaké neutrálne opatrenia a tváriť sa, že sme všetkým dali rovnakú šancu, lebo to nie je pravda. Je to iba ilúzia. Skutočná spravodlivosť znamená viac než to, že sa prihlásime k tomu, že všetci majú právo. Znamená to, že budeme aktívne vytvárať a prístup ku kvalitnému vzdelávaniu takému, ktoré naozaj otvára dvere k prestížnym povolaniam a k rozhodovacím miestam, z ktorých boli celé menšiny, celé desaťročia naozaj, že doslova vytláčané.
Presne toto je naša úloha, ak to naozaj myslíme vážne s rovnosťou, tak potom je nevyhnutné začať konať a jednou z týchto možností ako sa popasovať s rôznymi dopadmi diskriminácie a stereotypov je, alebo sú dočasné vyrovnávacie opatrenia. Ešte predtým, ale ako vám bližšie popíšem praktické príklady toho ako tieto dočasné vyrovnávacie opatrenia môžme aplikovať konkrétne v oblasti vzdelávania na stredných a vysokých školách, tak je dôležité povedať tú najdôležitejšiu vec, a to je tá, že dočasné vyrovnávacie opatrenia nie sú v našej legislatíve aj niečím výnimočným. My už uplatňovanie dočasných vyrovnávacích opatrení máme dlho v zákone, a to vďaka antidiskriminačnému zákonu, konkrétne podľa § 8a tohto zákona, ktorý bol prijatý v roku 2004, to znamená, že pred viac ako dvadsiatimi rokmi, je prijatie dočasných vyrovnávacích opatrení veľmi pozitívnou vecou, ktorá neznamená diskrimináciu, ale smeruje k odstráneniu znevýhodnení a zabezpečuje rovnosť príležitostí a nielen v oblasti vzdelávania ale aj v oblasti zamestnávania, kultúry, v oblasti zdravotnej starostlivosti, v oblasti bývania, alebo služieb.
Zároveň tento zákon antidiskriminačný, definuje aj presné nástroje akými sa môžu tieto dočasné, vyrovnávacie opatrenia implementovať, ako sú napr. rôzne prípravné programy, alebo šírenie informácie, informácií o týchto programoch, alebo aj o tom ako sa môžte uchádzať o nejaké miesto v zamestnaní, alebo v systéme vzdelávania a zároveň antidiskriminačný zákon presne popisuje aj podmienky za akých majú byť tieto dočasné, vyrovnávacie opatrenia prijímané, a to znamená, že musí existovať naozaj preukázateľná nerovnosť, cieľom ich musí byť túto nerovnosť odstrániť a základom je, že musia byť primerané a nevyhnutné na dosiahnutie cieľa. Pravdou teda je, že zákon už viac ako dvadsať rokov umožňuje aj školám vytvárať takéto motivačné a prípravné programy, ale napr. aj vyčleniť niekoľko počet miest na prijatie študentov z rôznych menšín a vyrovnávať tak ich šance a zároveň aj pravdou je, že za tých dvadsať rokov sa v tejto oblasti neurobilo, ja si odvažujem povedať, že nie, že takmer nič, ale vôbec nič. Naopak, po tých dvadsiatich rokoch, čo tu máme legislatívne ukotvené, stále v spoločnosti prevláda mýtus, že tieto dočasné vyrovnávacie oparenia sú pozitívnou diskrimináciou. To znamená, že v zásade tu panuje taký mýtus, že niekomu niečo tým, že ho preferujeme, tak ubližujeme viac-menej majorite, hej. V podstate si myslím, že toto je presne tá ukážka, alebo skôr dôkaz toho, že inklúzia je nevyhnutnosť spoločnosti, je stále nepochopená, pretože my stále vlastne tú rovnosť vnímame ako nejakú súťaž, kde jeden získa, tak druhý automaticky stratí. Ale v skutočnosti ide o to, aby každý dostal vlastne férovú šancu začať z nejakej štartovacej čiary, je to ako napr., keď sa postavíte na nejakú štartovaciu čiaru o kom viete, že nemáte rovnaké schopnosti ako vy, napr. s dieťaťom a dáte mu jednoducho náskok. Je to úplne prirodzená, ľudská vec a že keď viete, že je niekto slabší, tak mu podáte pomocnú ruku. Neznamená to automaticky, že vy prehráte.
Ale poďme teda konkrétne na tie príklady ako môžu stredné, alebo vysoké školy uplatniť tieto dočasné vyrovnávacie opatrenia, prostredníctvom nejakých pozitívnych vecí a začneme afirmatívnou mobilizáciou. Tá znamená, že cielene podporujeme ľudí z určitých skupín, aby sa uchádzali o nejaké pracovné miesta, alebo v tomto prípade, o štúdium a robí sa to napr. tak, že sa propagujú konkrétne študijné odbory, alebo konkrétne povolanie, alebo sa organizujú nejaké prípravné, či rekvalifikačné kurzy. Príkladom je aj program, "Aj ty máš šancu", ktorý realizovala nezisková organizácia CVEK, konkrétne na Ekonomickej univerzite v Bratislave, a tými nástrojmi boli napr. to, že vytvorili video, ktoré bolo určené rómskym študentom, aby ich povzbudili, alebo motivovali k tomu, že môžu študovať na tejto univerzite. Súčasťou toho boli aj rôzne návštevy na tých stredných školách, kde boli poskytované študentom z marginalizovaných komunít rôzne možnosti štúdiá, alebo informácie o tomto štúdiu a samozrejme takéto, dá sa povedať, že mäkké opatrenia dokážu osloviť mladých ľudí a ktorí majú samozrejme, ale nejaké kvázi, schopnosti a dôležité je, že títo ľudia si sami neveria a často kvôli predsudkom okolitej spoločnosti, alebo zo svojho okolia a práve, keď sa skombinujú s týmito prípravnými kurzami, tak tým sa lepšie otvára cesta na to, aby sa pomáhali vyrovnávať tie šance a aby boli rovnako dobre potom pripravení napr. na prijímacích skúškach.
Ďalším takým nástrojom sú tzv. afirmatívne preferencie. Tu sa napr. pri prijímaní do škôl zohľadňuje už konkrétne etnicita, alebo rod, alebo zdravotný stav, alebo nejaké iné znevýhodnenie. V praxi to znamená, že ak máte rovnaké predpoklady, tak pri dvoch ľuďoch, ktorí majú rovnaké predpoklady, dostane prednosť ten uchádzač, ktorý je zo znevýhodnenej skupiny. Príkladom je napr. existujúci program "zdravé komunity", ktorý naozaj systematicky zamestnáva Rómov a Rómky z vylúčených komunít ako zdravotných asistentov a ukazuje sa, že v praxi sú práve takéto opatrenia veľmi účinným nástrojom na vyrovnávanie šancí.
Ďalej existujú také programy, ako nástroje, ako sú napr. silné preferencie, tu získavajú uchádzači zo zvýhodnených skupín výhodu, ak spĺňajú minimálne kritériá na danú pozíciu a takýmto príkladom sú napr. programy zdravotných asistentov v rómskych komunitách, alebo terénnych, sociálnych pracovníkov, alebo, toto sa uplatňuje aj v školstve, rómskych asistentov, učiteľ, ale to naozaj len vo veľmi výnimočných príkladoch a na školách, kde je väčšinová populácia rómska.
Potom je ďalším nástrojom tzv. tibrake, preferencia, ktorá zase fungujú tak, že ak sú dvaja uchádzači rovnako kvalifikovaní, tak prednosť samozrejme dostane ten, ktorý patrí do znevýhodnenej skupiny.
Ďalšími nástrojmi sú napr. slabé preferencie, ktoré znamenajú, že etnicita, rod, alebo iné znevýhodnenie je len jedným z viacerých posudzovaných kritérií, pričom každé kritérium má rovnakú váhu, teda nejde o nejaké jednoznačné uprednostnenie, ale naozaj o také férovejšie zohľadnenie širšieho kontextu.
No a nakoniec sú potom už tie kritizované kontraverzné kvóty, ktoré predstavujú skôr ašpiratívne ciele a napr. to znamená zvýšiť podiel žien, alebo študentov z chudobného prostredia na vysokých školách a neviažu sa teda na nejaké sankcie, ak sa cieľ nesplní, ale dávajú jasne signál, že táto zmena je veľmi potrebná a musí byť aktívne podporovateľné. Všetky tieto nástroje, áno, všetky tieto nástroje, už som skončila? 2 minúty, áno, ja už končím, hej.
Všetky tieto nástroje od afirmatívnej mobilizácie cez preferencie až po kvóty nám naozaj umožnia vytvoriť silný vzdelávací systém, ktorý je spravodlivý, inkluzívny a ktorý naozaj poskytne reálnu šancu každému bez ohľadu na to, odkiaľ pochádza, alebo aké prekážky musel v živote prekonať a na záver úplný, k tomuto zákonu je potrebné povedať ešte jednu dôležitú vec. Návrh zákona je naformulovaný tak, že neprikazuje, dáva možnosť stredným a základným školám, aby mohli dočasné vyrovnávacie opatrenia implementovať v praxi. Je potom na školách, aké nástroje z tých, ktoré sú ponúkané a napr. aj prostredníctvom antidiskriminačného zákona, samy tieto školy príjmu, dôležité je, aby začali sme o tomto zásadnom probléme diskutovať a aby sa týmto začalo vedenie stredných a vysokých škôl naozaj intenzívne zaoberať.
Ďakujem za vašu pozornosť.
(Potlesk.)

Ďakujem veľmi pekne za slovo. Dúfam, že pán Lučanský tu zostane a teda aspoň ako faktickou poznámkou to podporí. Nie?
Ste tu jeden jediný z koalície, tak. A ešte vie. Áno, tak aj vy sa môžete zapojiť.
Dobre, poďme k tým dočasným vyrovnávacím opatreniam. Skúsenosti zo sveta nám ukazujú naozaj jednu veľmi dôležitú vec. A to je tá, že nerovnosti sa sami od seba len tak neodstránia.
Nestačí, že budeme mať v zákone napísané, že zakazujeme segregáciu. A rovnako tak ani nestačí to, že v ústave máme, že diskriminácia na základe rodu, pohlavia či zdravotného postihnutia je nepripustná. Papier síce znesie všetko, ale realita životov je o mnoho tvrdšia.
Nestačí povedať ľuďom, že však máte právo na vzdelanie. Každý má v tejto spoločnosti dvere otvorené. No ale to ešte neznamená, že každý týmito dverami dokáže aj vojsť.
A ak sa pýtame, že prečo to tak je, tak odpoveď je naozaj veľmi jednoduchá. Pretože nie všetci stojíme na rovnakej štartovacej čiare. Niekto má to šťastie, že vyrastie v rodine, kde je vzdelanie naozaj prioritou, kde rodičia vedú svoje deti k tomu, aby táto príležitosť vzdelávať sa bola prirodzenou súčasťou života.
Ale iní ľudia žijú celé generácie v chudobe a nemajú prístup ani k bežným možnostiam a ani k podpore. Títo mladí ľudia sú teda od začiatku od svojho narodenia v nevýhode a bohužiaľ to nie je ich vlastnou vinou. A preto by sme im mali pomáhať, podporovať ich a umožniť im tieto nerovné príležitosti nejakým spôsobom vyvažovať, pretože v tom systéme, ktorý dnes máme nastavený tak, ako máme, jednoducho nie sú schopní súťažiť. Čísla hovoria naozaj veľmi jasne a je to krutá realita, pretože napríklad úplné dokončené stredoškolské vzdelanie má v súčasnosti na Slovensku len menej ako 20% Rómov, ktorí sú mladší ako 24 rokov, kým samozrejme v porovnaní s nerómskou populáciou je to až 90%, čo je teda veľmi markantný rozdiel. A keď sa pozrieme na podiel Rómov na vysokých školách, je to ešte žalostnejšie, pretože sa tam nenachádza ani len 1%.
Podotýkam fakt, že menej ako 1%. U väčšinovej populácii je to proste bežná cesta k lepšiemu životu a pre rómske deti je toto nedosiahnuteľný sen. Ak uvážime, že nožnice sa medzi majoritou a deťmi z rómskych komunít dotvárajú už veľmi skoro v podobe napríklad segregácie samostatných pavilónov a tak ďalej, tak sa asi nie je čomu čudovať.
Deti, ktoré sa dostanú na strednú školu, pokračujú len ďalej 6%, a 6% len dokončí vzdelanie. A keď sa aj niektorí z nich naozaj prebojujú aj potom na univerzitu, tak ešte aj na tejto univerzite zastávajú bez podpory, osamelí a často v prostredí, kedy majú pocit, že je tam nie veľmi hostinné prostredie, že tam jednoducho nepatria. Tu podotýkam ešte jednu dôležitú vec, že my v podstate na Slovensku nemáme ani nastavené nejaké konkrétne politiky k tomu, aby sme pomáhali rómskym študentom, aby prichádzali na tieto vysoké školy.
Nehovoriac o tom, že aj keď sme sa snažili, ešte z pozície, keď som pôsobila na úrade Splnomocnenca vlády pre rómske komunity ako externá prispievateľka a tvorkyňa stratégií, a keď sme sa snažili vytvoriť koncepciu a snažili sme sa nastaviť nejaké opatrenia, tak vždycky nám bolo povedané, že tieto veci, tieto kritéria nie sú merateľné, nie sú to dobré ukazovateľe, a jednoducho, pretože nevedieme dáta o počtoch rómskych detí, či už na základných, stredných, alebo najmä aj vysokých školách. A ja sa pýtam, ako teda chceme nastaviť politiky tohto štátu, keď nemáme ani len dáta, z ktorých by sme sa mohli nejakým spôsobom odrážať.
Nejde tu však len o deti alebo mladých ľudí, ktorí vyrastajú v chudobných rómskych komunitách. Dočasné vyrovnávacie opatrenia sa týkajú aj ďalších skupín obyvateľstva, pretože medzi sebou máme aj takých, ktorí sa narodili sa teda s iným pohlavím. Ako už vieme, tak máme že vraj dva pohlavia.
A ja dnes budem hovoriť najmä o ženách. Je to v podstate problém ten, že v našej spoločnosti máme také ukotvené predsudky o tom, že máme tu určité pohlavie, ktoré nie je predurčené do povolania v určitom odbore. A nejde o nedostatok talentu alebo o nedostatok schopností.
Ide o bariéry, ktoré máme v hlavách a ktoré si nastavila dlhodobú spoločnosť v podobe rodových stereotypov. A aj keď sa v tejto sále nie je veľmi často a nie je to veľmi obľúbená vec, že by sa mohlo používať slovo rod, je to v podstate fakt. Rodové stereotypy sú súčasťou našich spoločenských noriem a pravidiel.
A bez toho, aby sme si tento fakt uznali, nebudeme môcť nastaviť také politiky do budúcna, ktoré by eliminovali tieto bariéry prístupu ženám k určitým povolaniam a do určitých študijných odborov. Ja viem, mnohí si dneska poviete, že v podstate to je hudba minulostí, kedy to možno tak bolo. Ale dnes, keď sa už, neviem, dievča rozhodne, že chce byť automechanička, tak má tú možnosť a podobne.
Ale ono to nie je také jednoduché ani také čierno-biele. Pretože ak sa ženy rozhodnú ísť cestou napríklad inžinierstva či informatiky, tak často musia dokazovať oveľa viac ako ich mužskí kolegovia. Výskumy totiž opakovane potvrdzujú, že napriek tomu, že dievčatá napríklad v matematike alebo v prírodných vedách dosahujú rovnaké, dokonca by som povedala, že lepšie výsledky ako chlapci, tak napriek tomu ich počet v odboroch vedeckých alebo technických smerov je o mnoho nižší.
No a prečo to tak je? Je to práve tým radovým stereotypom, o ktorých som hovorila. Pretože v našich hlavách nejako tak je, že chlapci sú v matematike lepší a technika nie je úplne pre dievčatá.
A chlapci sú lepší v konštruovaní a v logike. Zatiaľ čo pre dievčatá je prirodzenejšie, keď si vyberajú povolania, kde môžu uplatňovať svoj prirodzený talent starostlivostí o deti alebo o druhých, o chorých a podobne. Čo vlastne nepriamo vytvára tlak na smerovanie dievčat do určitých odborov.
Výskumy takisto potvrdzujú aj to, že ženy s rovnakou kvalifikáciou ako muži dostávajú menej ponúk, majú nižšie platy a v práci oveľa častejšie celia predsudkom a dokonca aj sexuálnemu obťažovaniu. Takisto tvrdia, že až 40 % žien v stem odboroch odchádza uprostred kariéry. A nie je to preto, že by tieto ženy zlyhávali, ale jednoducho preto, že toto prostredie ich jednoducho neudrží.
Udávajú naozaj veľmi nevľúdnu firemnú kultúru, nedostatok kariérneho rastu, udávajú, že ich mužskí kolegovia sú preferovaní a majú pocit, že v porovnaní s mužmi nie sú rovnako oceňované. Španielska štúdia z roku 2025 najvyššie upozorňuje na to, že absolventky inžinierstva čelia horším pracovným výsledkom než mužskí kolegovia. A to konkrétne v tej oblasti, že menej získajú prvé zamestnanie v odbore alebo dostanú španielska štúdia z roku 2025 navyše upozorňuje na to, že absolventky inžinierstva čelia horším pracovným výsledkom než mužskí kolegovia, a to konkrétne v tej oblasti, že menej získavajú prvé zamestnanie v odbore, alebo dostanú nižšie finančné ohodnotenie. A toto tiež teda významným vplyvom môže ich motivovať, alebo nemotivovať, aby smerovali do určitých technických odborov. Osobne si myslím, ale že to nie je len nejaká osobná tragédia a konkrétne len pre ženy, ale je to obrovská strata pre celú spoločnosť, ak spoločnosť takýmto spôsobom demotivuje ženy, aby pôsobili v odboroch, na ktoré majú predispozície, alebo talent. Pretože tým prichádzame vďaka ich talentu, alebo straty ich talentu o inovácie a o ich potenciál, ktorý by mohol naozaj byť prínosom pre našu ekonomiku, alebo ktorý by mohol posúvať Slovensko dopredu.
Ďalším, ďalšou špecifickou skupinou sú žiaci, alebo študenti, študentky so špecifickými potrebami, kde tiež z výskumov samozrejme vychádza a bola to konkrétne analýza, to dá rozum, ktorá bola na vysokých školách realizovaná, ktorá hovorí o tom, že na vysokých školách neštuduje ani 1 % študentov a študentiek so špecifickými potrebami. Sem samozrejme patria žiaci, ktorí sú so zdravotným znevýhodnením, s autizmom, alebo poruchami učenia sa a aj keď hovoríme, že vysokoškolské štúdium je teda určené iba pre elitnú skupinu, teda tých najlepších, dalo by sa očakávať, že podiel týchto študentov na vysokých školách, na stredných bude o mnoho vyšší, najmä ak zohľadníme tú skutočnosť, že tých, ktorí ukončia základné vzdelávanie je 60 tis., ale strednú školu ukončí už iba 7 tis. z nich a na vysokej škole sa nachádza iba stovka z nich. Takže toto sú tak markantné rozdiely v tom, že na mieste poukazujú, že mnohé z týchto detí nám proste odpadávajú sitom vzdelávania a strácame tu vyše 50-tisícový potenciál a mladých ľudí so špeciálnymi, vzdelávacími potrebami.
Povedzme si pravdu, naša spoločnosť, bohužiaľ, stále rozmýšľa v určitých škatuľkách, alebo kategóriách, ktoré triedime podľa toho, kto je akým, aké má pohlavie, akú má farbu pleti, z akého je sociálnoekonomického zázemia, akého je pôvodu a práve týmto krabičkám, alebo škatuľkám, dávame akúsi váhu a ak tieto škatuľky v spoločnosti máme, tak potom naozaj nestačí mať len nejaké neutrálne opatrenia a tváriť sa, že sme všetkým dali rovnakú šancu, lebo to nie je pravda. Je to iba ilúzia. Skutočná spravodlivosť znamená viac než to, že sa prihlásime k tomu, že všetci majú právo. Znamená to, že budeme aktívne vytvárať a prístup ku kvalitnému vzdelávaniu takému, ktoré naozaj otvára dvere k prestížnym povolaniam a k rozhodovacím miestam, z ktorých boli celé menšiny, celé desaťročia naozaj, že doslova vytláčané.
Presne toto je naša úloha, ak to naozaj myslíme vážne s rovnosťou, tak potom je nevyhnutné začať konať a jednou z týchto možností ako sa popasovať s rôznymi dopadmi diskriminácie a stereotypov je, alebo sú dočasné vyrovnávacie opatrenia. Ešte predtým, ale ako vám bližšie popíšem praktické príklady toho ako tieto dočasné vyrovnávacie opatrenia môžme aplikovať konkrétne v oblasti vzdelávania na stredných a vysokých školách, tak je dôležité povedať tú najdôležitejšiu vec, a to je tá, že dočasné vyrovnávacie opatrenia nie sú v našej legislatíve aj niečím výnimočným. My už uplatňovanie dočasných vyrovnávacích opatrení máme dlho v zákone, a to vďaka antidiskriminačnému zákonu, konkrétne podľa § 8a tohto zákona, ktorý bol prijatý v roku 2004, to znamená, že pred viac ako dvadsiatimi rokmi, je prijatie dočasných vyrovnávacích opatrení veľmi pozitívnou vecou, ktorá neznamená diskrimináciu, ale smeruje k odstráneniu znevýhodnení a zabezpečuje rovnosť príležitostí a nielen v oblasti vzdelávania ale aj v oblasti zamestnávania, kultúry, v oblasti zdravotnej starostlivosti, v oblasti bývania, alebo služieb.
Zároveň tento zákon antidiskriminačný, definuje aj presné nástroje akými sa môžu tieto dočasné, vyrovnávacie opatrenia implementovať, ako sú napr. rôzne prípravné programy, alebo šírenie informácie, informácií o týchto programoch, alebo aj o tom ako sa môžte uchádzať o nejaké miesto v zamestnaní, alebo v systéme vzdelávania a zároveň antidiskriminačný zákon presne popisuje aj podmienky za akých majú byť tieto dočasné, vyrovnávacie opatrenia prijímané, a to znamená, že musí existovať naozaj preukázateľná nerovnosť, cieľom ich musí byť túto nerovnosť odstrániť a základom je, že musia byť primerané a nevyhnutné na dosiahnutie cieľa. Pravdou teda je, že zákon už viac ako dvadsať rokov umožňuje aj školám vytvárať takéto motivačné a prípravné programy, ale napr. aj vyčleniť niekoľko počet miest na prijatie študentov z rôznych menšín a vyrovnávať tak ich šance a zároveň aj pravdou je, že za tých dvadsať rokov sa v tejto oblasti neurobilo, ja si odvažujem povedať, že nie, že takmer nič, ale vôbec nič. Naopak, po tých dvadsiatich rokoch, čo tu máme legislatívne ukotvené, stále v spoločnosti prevláda mýtus, že tieto dočasné vyrovnávacie oparenia sú pozitívnou diskrimináciou. To znamená, že v zásade tu panuje taký mýtus, že niekomu niečo tým, že ho preferujeme, tak ubližujeme viac-menej majorite, hej. V podstate si myslím, že toto je presne tá ukážka, alebo skôr dôkaz toho, že inklúzia je nevyhnutnosť spoločnosti, je stále nepochopená, pretože my stále vlastne tú rovnosť vnímame ako nejakú súťaž, kde jeden získa, tak druhý automaticky stratí. Ale v skutočnosti ide o to, aby každý dostal vlastne férovú šancu začať z nejakej štartovacej čiary, je to ako napr., keď sa postavíte na nejakú štartovaciu čiaru o kom viete, že nemáte rovnaké schopnosti ako vy, napr. s dieťaťom a dáte mu jednoducho náskok. Je to úplne prirodzená, ľudská vec a že keď viete, že je niekto slabší, tak mu podáte pomocnú ruku. Neznamená to automaticky, že vy prehráte.
Ale poďme teda konkrétne na tie príklady ako môžu stredné, alebo vysoké školy uplatniť tieto dočasné vyrovnávacie opatrenia, prostredníctvom nejakých pozitívnych vecí a začneme afirmatívnou mobilizáciou. Tá znamená, že cielene podporujeme ľudí z určitých skupín, aby sa uchádzali o nejaké pracovné miesta, alebo v tomto prípade, o štúdium a robí sa to napr. tak, že sa propagujú konkrétne študijné odbory, alebo konkrétne povolanie, alebo sa organizujú nejaké prípravné, či rekvalifikačné kurzy. Príkladom je aj program, "Aj ty máš šancu", ktorý realizovala nezisková organizácia CVEK, konkrétne na Ekonomickej univerzite v Bratislave, a tými nástrojmi boli napr. to, že vytvorili video, ktoré bolo určené rómskym študentom, aby ich povzbudili, alebo motivovali k tomu, že môžu študovať na tejto univerzite. Súčasťou toho boli aj rôzne návštevy na tých stredných školách, kde boli poskytované študentom z marginalizovaných komunít rôzne možnosti štúdiá, alebo informácie o tomto štúdiu a samozrejme takéto, dá sa povedať, že mäkké opatrenia dokážu osloviť mladých ľudí a ktorí majú samozrejme, ale nejaké kvázi, schopnosti a dôležité je, že títo ľudia si sami neveria a často kvôli predsudkom okolitej spoločnosti, alebo zo svojho okolia a práve, keď sa skombinujú s týmito prípravnými kurzami, tak tým sa lepšie otvára cesta na to, aby sa pomáhali vyrovnávať tie šance a aby boli rovnako dobre potom pripravení napr. na prijímacích skúškach.
Ďalším takým nástrojom sú tzv. afirmatívne preferencie. Tu sa napr. pri prijímaní do škôl zohľadňuje už konkrétne etnicita, alebo rod, alebo zdravotný stav, alebo nejaké iné znevýhodnenie. V praxi to znamená, že ak máte rovnaké predpoklady, tak pri dvoch ľuďoch, ktorí majú rovnaké predpoklady, dostane prednosť ten uchádzač, ktorý je zo znevýhodnenej skupiny. Príkladom je napr. existujúci program "zdravé komunity", ktorý naozaj systematicky zamestnáva Rómov a Rómky z vylúčených komunít ako zdravotných asistentov a ukazuje sa, že v praxi sú práve takéto opatrenia veľmi účinným nástrojom na vyrovnávanie šancí.
Ďalej existujú také programy, ako nástroje, ako sú napr. silné preferencie, tu získavajú uchádzači zo zvýhodnených skupín výhodu, ak spĺňajú minimálne kritériá na danú pozíciu a takýmto príkladom sú napr. programy zdravotných asistentov v rómskych komunitách, alebo terénnych, sociálnych pracovníkov, alebo, toto sa uplatňuje aj v školstve, rómskych asistentov, učiteľ, ale to naozaj len vo veľmi výnimočných príkladoch a na školách, kde je väčšinová populácia rómska.
Potom je ďalším nástrojom tzv. tibrake, preferencia, ktorá zase fungujú tak, že ak sú dvaja uchádzači rovnako kvalifikovaní, tak prednosť samozrejme dostane ten, ktorý patrí do znevýhodnenej skupiny.
Ďalšími nástrojmi sú napr. slabé preferencie, ktoré znamenajú, že etnicita, rod, alebo iné znevýhodnenie je len jedným z viacerých posudzovaných kritérií, pričom každé kritérium má rovnakú váhu, teda nejde o nejaké jednoznačné uprednostnenie, ale naozaj o také férovejšie zohľadnenie širšieho kontextu.
No a nakoniec sú potom už tie kritizované kontraverzné kvóty, ktoré predstavujú skôr ašpiratívne ciele a napr. to znamená zvýšiť podiel žien, alebo študentov z chudobného prostredia na vysokých školách a neviažu sa teda na nejaké sankcie, ak sa cieľ nesplní, ale dávajú jasne signál, že táto zmena je veľmi potrebná a musí byť aktívne podporovateľné. Všetky tieto nástroje, áno, všetky tieto nástroje, už som skončila? 2 minúty, áno, ja už končím, hej.
Všetky tieto nástroje od afirmatívnej mobilizácie cez preferencie až po kvóty nám naozaj umožnia vytvoriť silný vzdelávací systém, ktorý je spravodlivý, inkluzívny a ktorý naozaj poskytne reálnu šancu každému bez ohľadu na to, odkiaľ pochádza, alebo aké prekážky musel v živote prekonať a na záver úplný, k tomuto zákonu je potrebné povedať ešte jednu dôležitú vec. Návrh zákona je naformulovaný tak, že neprikazuje, dáva možnosť stredným a základným školám, aby mohli dočasné vyrovnávacie opatrenia implementovať v praxi. Je potom na školách, aké nástroje z tých, ktoré sú ponúkané a napr. aj prostredníctvom antidiskriminačného zákona, samy tieto školy príjmu, dôležité je, aby začali sme o tomto zásadnom probléme diskutovať a aby sa týmto začalo vedenie stredných a vysokých škôl naozaj intenzívne zaoberať.
Ďakujem za vašu pozornosť.
(Potlesk.)

Ďakujem veľmi pekne za slovo, pán predsedajúci. Tak snáď to už nejako potiahneme do tej ôsmej. Dovoľte mi teda predstaviť ...
===== Ďakujem vám pekne za slovo, pán predsedajúci. Snáď to už nejako potiahneme do tej ôsmej. Dovoľte mi teda predstaviť návrh zákona, ktorý predkladám spolu s kolegyňami Natáliou Nash a Veronikou Veslárovou v súvislosti so zavedením dočasných vyrovnávacích opatrení na stredných školách a na vysokých školách. Cieľom tohoto návrhu nie je nič také kontroverzné, ako to odznelo v mediách vo vzťahu k zavedeniu kvôt na školách. Cieľom je zabezpečiť rovnosť šanci pre všetkých študentov, zvýšiť tým dostupnosť vzdelávania pre študentov zo znevýhodnených komunít, zlepšiť šance na ich akademický úspech, či už sa to týka detí z marginalizovaných a študentov z marginalizovaných komunít alebo aj znevýhodnených študentov a dosiahnuť, aby bolo ich zastúpenie na stredných a vysokých školách vyššie. To sa nám podarilo, keď odstránime systémové bariéry, ktorým čelia títo ľudia v dôsledku socioekonomického zázemia, pôvodu rasy, zdravotného postihnutia. Ak chceme, aby aj tieto skupiny mali prístup ku kvalitnému vzdelaniu, tak potom musíme zavádzať cielené politiky, ktoré eliminujú tieto neviditeľné prekážky, ktoré pramenia samozrejme z ich sociálnej ale aj kultúrnej deprivácie a celkového nastavenia spoločnosti, ktorá je plná stereotypov a predsudkov. Len vtedy, alebo len tak, bude vzdelávanie naozaj slúžiť všetkým bez rozdielu pôvodu, zdravotného stavu či sociálneho zázemia. V opačnom prípade menšinoví študenti len zostanú na okraji spoločnosti a sociálne nerovnosti, ktorým sú vystavovaní sa iba prehĺbia. Návrh na možnosť zaviesť dočasné vyrovnávacie opatrenia na stredných a vysokých školách predstavuje naozaj krok k praktickej realizácii princípov rovnosti a sociálnej spravodlivosti v súvislosti s antidiskriminačným zákonom. Legislatívna úprava má umožniť školám implementovať opatrenia, ktoré cieľa nepodporia študentov so znevýhodneným postavením, tých, ktorí by inak nemali šancu uspieť pri prijímaní alebo počas štúdia. Podpora môže byť poskytovaná napríklad prostredníctvom cielených prípravných programov či aktívnym šírením informácií o možnostiach uchádzať sa o štúdium. Jednou z možností sú samozrejme aj tie kvóty, ale to je len jeden z mnohých nástrojov a preto je to podľa mňa od bulvárnych médií naozaj nezodpovedné, keď prezentujú toto jedno opatrenie a žiadne iné. V praxi totiž toto môže znamenať aj zavádzanie nových programov, vrátanie tých kvót z marginalizovaných komunít vo vzťahu napríklad k Rómom, ale môže to byť aj vo vzťahu k dievčatám a ženám, ktoré sa uchádzajú, o štúdium na technických odboroch, alebo to môžu byť osoby s nejakým intersekcionálnym znevýhodnením, vrátanie ľudí so zdravotným znevýhodnením bez špecifickej podpory, alebo ľudí s nejakými špeciálnymi východno-vzdelávacími potrebami, pre ktorých sú poskytované podporné opatrenia. Keďže ide o dočasné vyrovnávacie opatrenia a v súlade s antidiskriminačným zákonom, kde sú jasne špecifikované, tak je jasné, že ich platnosť je naozaj obmedzená, iba do chvíle odstránenia nerovnosti. Zavedenie dočasných vyrovnávacích opatrení teda po prvé zlepšuje inkluzívnosť na školách, podporuje kvalitu vzdelávania, vytvára celkovo lepšiu atmosféru v triedach a má pozitívny dopad na rozvoj kritického myslenia, ale aj samozrejme demokratických hodnôt, nielen celkovo na škole, ale aj v celej spoločnosti, ale zvyšuje aj sebadôveru a občiansku angažovanosť študentov, zvyšuje ich úspešnosť, najmä tých, ktorí by inak nemali možnosť nielen ukončiť, ale ani sa dostať na toto štúdium na stredných a vysokých školách. V konečnom dôsledku tak zvyšuje aj ich šancu uplatniť sa v živote, čo je pre spoločnosť naozaj nevyčísliteľným profitom. Najkľúčovejšie ale je, že dočasné vyrovnávacie opatrenia vedú k spravodlivejšej a inkluzívnejšej spoločnosti bez obmedzujúcich stereotypov. Ja verím, alebo teda chcela som veriť, že k tomuto návrhu zákonu sa tu bude viesť aj nejaká konštruktívna diskusia, ale ako sa pozerám na toto osadenstvo a poslucháčov či poslucháčky, tak asi žiadna konštruktívna diskusia z toho nebude. Takže týmto sa hlásim, pán predseda, alebo pán predsedajúci, prvá do rozpravy.
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne za slovo, pán predsedajúci. Tak snáď to už nejako potiahneme do tej ôsmej. Dovoľte mi teda predstaviť ...
===== Ďakujem vám pekne za slovo, pán predsedajúci. Snáď to už nejako potiahneme do tej ôsmej. Dovoľte mi teda predstaviť návrh zákona, ktorý predkladám spolu s kolegyňami Natáliou Nash a Veronikou Veslárovou v súvislosti so zavedením dočasných vyrovnávacích opatrení na stredných školách a na vysokých školách. Cieľom tohoto návrhu nie je nič také kontroverzné, ako to odznelo v mediách vo vzťahu k zavedeniu kvôt na školách. Cieľom je zabezpečiť rovnosť šanci pre všetkých študentov, zvýšiť tým dostupnosť vzdelávania pre študentov zo znevýhodnených komunít, zlepšiť šance na ich akademický úspech, či už sa to týka detí z marginalizovaných a študentov z marginalizovaných komunít alebo aj znevýhodnených študentov a dosiahnuť, aby bolo ich zastúpenie na stredných a vysokých školách vyššie. To sa nám podarilo, keď odstránime systémové bariéry, ktorým čelia títo ľudia v dôsledku socioekonomického zázemia, pôvodu rasy, zdravotného postihnutia. Ak chceme, aby aj tieto skupiny mali prístup ku kvalitnému vzdelaniu, tak potom musíme zavádzať cielené politiky, ktoré eliminujú tieto neviditeľné prekážky, ktoré pramenia samozrejme z ich sociálnej ale aj kultúrnej deprivácie a celkového nastavenia spoločnosti, ktorá je plná stereotypov a predsudkov. Len vtedy, alebo len tak, bude vzdelávanie naozaj slúžiť všetkým bez rozdielu pôvodu, zdravotného stavu či sociálneho zázemia. V opačnom prípade menšinoví študenti len zostanú na okraji spoločnosti a sociálne nerovnosti, ktorým sú vystavovaní sa iba prehĺbia. Návrh na možnosť zaviesť dočasné vyrovnávacie opatrenia na stredných a vysokých školách predstavuje naozaj krok k praktickej realizácii princípov rovnosti a sociálnej spravodlivosti v súvislosti s antidiskriminačným zákonom. Legislatívna úprava má umožniť školám implementovať opatrenia, ktoré cieľa nepodporia študentov so znevýhodneným postavením, tých, ktorí by inak nemali šancu uspieť pri prijímaní alebo počas štúdia. Podpora môže byť poskytovaná napríklad prostredníctvom cielených prípravných programov či aktívnym šírením informácií o možnostiach uchádzať sa o štúdium. Jednou z možností sú samozrejme aj tie kvóty, ale to je len jeden z mnohých nástrojov a preto je to podľa mňa od bulvárnych médií naozaj nezodpovedné, keď prezentujú toto jedno opatrenie a žiadne iné. V praxi totiž toto môže znamenať aj zavádzanie nových programov, vrátanie tých kvót z marginalizovaných komunít vo vzťahu napríklad k Rómom, ale môže to byť aj vo vzťahu k dievčatám a ženám, ktoré sa uchádzajú, o štúdium na technických odboroch, alebo to môžu byť osoby s nejakým intersekcionálnym znevýhodnením, vrátanie ľudí so zdravotným znevýhodnením bez špecifickej podpory, alebo ľudí s nejakými špeciálnymi východno-vzdelávacími potrebami, pre ktorých sú poskytované podporné opatrenia. Keďže ide o dočasné vyrovnávacie opatrenia a v súlade s antidiskriminačným zákonom, kde sú jasne špecifikované, tak je jasné, že ich platnosť je naozaj obmedzená, iba do chvíle odstránenia nerovnosti. Zavedenie dočasných vyrovnávacích opatrení teda po prvé zlepšuje inkluzívnosť na školách, podporuje kvalitu vzdelávania, vytvára celkovo lepšiu atmosféru v triedach a má pozitívny dopad na rozvoj kritického myslenia, ale aj samozrejme demokratických hodnôt, nielen celkovo na škole, ale aj v celej spoločnosti, ale zvyšuje aj sebadôveru a občiansku angažovanosť študentov, zvyšuje ich úspešnosť, najmä tých, ktorí by inak nemali možnosť nielen ukončiť, ale ani sa dostať na toto štúdium na stredných a vysokých školách. V konečnom dôsledku tak zvyšuje aj ich šancu uplatniť sa v živote, čo je pre spoločnosť naozaj nevyčísliteľným profitom. Najkľúčovejšie ale je, že dočasné vyrovnávacie opatrenia vedú k spravodlivejšej a inkluzívnejšej spoločnosti bez obmedzujúcich stereotypov. Ja verím, alebo teda chcela som veriť, že k tomuto návrhu zákonu sa tu bude viesť aj nejaká konštruktívna diskusia, ale ako sa pozerám na toto osadenstvo a poslucháčov či poslucháčky, tak asi žiadna konštruktívna diskusia z toho nebude. Takže týmto sa hlásim, pán predseda, alebo pán predsedajúci, prvá do rozpravy.
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne za vystúpenie. Milá Beáta, ty si spomínala vo svojom príspevku !zahraničnú politiku" tejto vlády na všetky štyri svetové strany, ak by sme odhliadli od faktu, že ten kompas má asi len jednu stranu a ukazuje teda len na východ, tak ja mám ešte jednu veľmi zásadnú obavu a tá je, že čo vlastne táto politika, aký odkaz dáva našim deťom, našej budúcej generácii? Čo mňa teda osobne ako matku a najmä ako učiteľku trápi veľmi, lebo pán Fico na jednej strane hovorí o tom, že Rusko, síce nepovedal, že je agresor, ale teda porušil zahraničné nejaké zmluvy a suverenitu iného štátu napadol a tak ďalej, čiže na jednej strane uznáva, že je agresor, ale na druhej strane hovorí, že Ukrajina je povinná zabezpečiť mier a vzdať sa pritom svojich území, teda urobiť všetko čo Rusko chce a ja sa pýtam, že čo to vlastne potom znamená? Znamená to, že to dieťa si má zobrať ten odkaz, že ak niekto napadne druhého, ktorý je slabší, ak silnejší, bohatší... zabezpečiť mier a vzdať sa pritom svojich území. Teda urobiť všetko, čo Rusko chce. A ja sa pýtam, že čo to vlastne potom znamená. Znamená to, že to dieťa si má zobrať ten odkaz, že ak niekto napadne druhého, ktorý je slabší, ak silnejší, bohatší napadne slabšieho, chudobnejšieho, tak má právo vziať si čo chce. Ja chápem, že možno by sa niektorí smerácki vlci asi aj potešili, keby sa niečo takéto stalo u nás a napríklad si takto Rusko zobralo Košice a východné Slovensko. Aspoň by mohli utekať po toaleťák a po maslo tuto len hen 200 km, OK, ale ja toto teda nechcem svojim deťom ani nikomu ďalšiemu nejako odovzdávať. A bohužiaľ ma mrzí, že toto pokrytectvo a farizejstvo sa stalo našou národnou cnosťou, že sme niekde na tej ceste pri tej zahraničnej politike na východ stratili naozaj zmysel pre morálku a etiku a tieto hodnoty, k týmto hodnotám by... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem veľmi pekne za vystúpenie. Milá Beáta, ty si spomínala vo svojom príspevku !zahraničnú politiku" tejto vlády na všetky štyri svetové strany, ak by sme odhliadli od faktu, že ten kompas má asi len jednu stranu a ukazuje teda len na východ, tak ja mám ešte jednu veľmi zásadnú obavu a tá je, že čo vlastne táto politika, aký odkaz dáva našim deťom, našej budúcej generácii? Čo mňa teda osobne ako matku a najmä ako učiteľku trápi veľmi, lebo pán Fico na jednej strane hovorí o tom, že Rusko, síce nepovedal, že je agresor, ale teda porušil zahraničné nejaké zmluvy a suverenitu iného štátu napadol a tak ďalej, čiže na jednej strane uznáva, že je agresor, ale na druhej strane hovorí, že Ukrajina je povinná zabezpečiť mier a vzdať sa pritom svojich území, teda urobiť všetko čo Rusko chce a ja sa pýtam, že čo to vlastne potom znamená? Znamená to, že to dieťa si má zobrať ten odkaz, že ak niekto napadne druhého, ktorý je slabší, ak silnejší, bohatší... zabezpečiť mier a vzdať sa pritom svojich území. Teda urobiť všetko, čo Rusko chce. A ja sa pýtam, že čo to vlastne potom znamená. Znamená to, že to dieťa si má zobrať ten odkaz, že ak niekto napadne druhého, ktorý je slabší, ak silnejší, bohatší napadne slabšieho, chudobnejšieho, tak má právo vziať si čo chce. Ja chápem, že možno by sa niektorí smerácki vlci asi aj potešili, keby sa niečo takéto stalo u nás a napríklad si takto Rusko zobralo Košice a východné Slovensko. Aspoň by mohli utekať po toaleťák a po maslo tuto len hen 200 km, OK, ale ja toto teda nechcem svojim deťom ani nikomu ďalšiemu nejako odovzdávať. A bohužiaľ ma mrzí, že toto pokrytectvo a farizejstvo sa stalo našou národnou cnosťou, že sme niekde na tej ceste pri tej zahraničnej politike na východ stratili naozaj zmysel pre morálku a etiku a tieto hodnoty, k týmto hodnotám by... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)