Videokanál poslanca

Ďakujem veľmi pekne za slovo, pán predsedajúci.
Vážené kolegyne, kolegovia... A ja mám také šťastie na vás, pán Danko, keď idem k transakčnej dani, ale dúfam, že dneska to už neskončí tak ako minule, že ste ma poslal na svoje miesto.
A ja včera som pozerala taký, taký zaujímavý, zaujímavú reportáž, kde sa pýtali vlastne ľudí na Slovensku, či sú hrdí na to, že sú Slováci. A zaujalo ma to najmä preto, lebo sa nepýtali len mladých ľudí, ktorí asi pravdepodobne by odpovedali, že veľmi ani nie, ale boli to aj ľudia v zrelom veku a tí rovnako hovorili – že nie, a je to naozaj smutné. A musím povedať, že sa vôbec ani nedivím, pretože momentálne naozaj žijeme nielen v polarizovanej spoločnosti a rozdelenej a celkovo v hektickom politickom svete, ale, bohužiaľ, aj veľmi ekonomicky nepriaznivom svete. A hovoria o tom vlastne všetky štatistiky, hovoria o tom, že Slovensko sa prepadá na dno v Európskej únii vo všetkých kľúčových ukazovateľov, či už je to v kúpyschopnosti, v indexe globálnej konkurencieschopnosti, dokonca aj v stave verejných financií.
No a vláda? No tá namiesto podpory rastu ekonomiky, bohužiaľ, len škrtí podnikateľské prostredie. Kým ostatné krajiny majú verejné výdavky na úrovni 10-15 %, tak u nás je to, bohužiaľ, dvojnásobok okolo 20-25 %. No a miesto toho, aby vláda naozaj začala optimalizovať verejné financie a konečne riadiť štát, tak jediným možným riešením, ku ktorému sa priklonila, je, že potrebuje vytiahnuť peniaze, samozrejme, od podnikateľského prostredia a z peňaženiek obyvateľov. Bohužiaľ, veľmi ma mrzí, že táto vláda berie peniaze na úplne nesprávnom mieste ľuďom a firmám, ktorí tvoria hodnoty tejto krajiny. Bez silného podnikateľského prostredia a bez vyššej produktivity sa z tohto marazmu, v ktorom sa dneska nachádzame a kvôli ktorému sa ľudia necítia byť hrdými Slovákmi a Slovenkami, nedostaneme.
Konsolidácia, ktorú sme tu mali minulý rok a ktorú vláda uvalila na obyvateľov, nie je reformou a ja mám pocit že ani nie ozdravením tohto štátu, ale neskutočnou záťažou, ktorá Slovensko ešte viacej potápa, a to aj vďaka transakčnej dani, ktorá platí od 1. apríla. A ja by som sa veľmi rada vrátila aj k tomu, akým spôsobom bola vôbec prijímaná, pretože my na to nesmieme zabúdať a musíme tomu venovať pozornosť, a bola schválená naozaj rýchlosťou blesku bez odbornej prípravy. Osobne si myslím, že táto príprava nepresiahla ani úroveň priemerného príspevku na sociálnej sieti. A viete, čo je najhoršie? Že my sme sa už ani nepozastavili na tom, aké to bolo rýchle, pretože sa to v podstate stalo úplne bežnou normou schvaľovania zákonov v tomto pléne. No teda neodborného a chaotického prijímania zákonov, ktorá sa volá skrátené legislatívne konanie, sa dnes používa tak často a s takou pravidelnosťou, že si normálne zaslúži samostatný televízny sitkom.
No prečo by sme sa, samozrejme, obťažovali s nejakými odbornými, pripomienkami, diskusiami? Veď nám stačí, že tu máme 79 poslancov, ktorí jednoducho odhlasujú úplne všetko, len aby sa koalícia udržala pri moci a pri koryte. A potom sa nečudujem, že výsledkom sú právne predpisy, ktoré by sa aj na právnických fakultách mohli vyučovať ako ukážka toho, ako sa zákony nemajú pripravovať. No v každom legislatívnom prostredí ide skôr o zaužívaný štandard a takmer v každom ministerstve. Ficova transakčná daň ešte neprešla ani celým legislatívnym procesom a už sa hromadili desiatky pozmeňovacích návrhov a výnimiek. A presne toto svedčí o tom, že ten zákon vôbec nebol premyslený, ale že sa skôr prijímal chaoticky. A keď sme si už mysleli, že je hotový, no tak prišlo ďalšie kolo úprav, aby bol vôbec použiteľný v praxi. Akože fakt si myslím, že táto Národná rada je už ľuďom na smiech. Podnikatelia, samosprávy aj občania sa tak musia orientovať v nejakej právnej úprave, ktorá sa mení oveľa rýchlejšie, ako sa vôbec stihne uplatňovať. Nie je to, prosím vás, smiešne? Potom, samozrejme, sa nedivme, že výsledkom nie je stabilné a predvídateľné prostredie, ale neistota a prekážky, ktoré budú musieť všetci prekonávať. A to sme, vážení, iba na začiatku jej uplatňovania. Toto je krajina, kde sa zákony prijímajú na kolene, ale následky pociťujeme všetci vrátene vás. Veď je jasné a úplne to bolo jasné od začiatku, že všetky zvýšené náklady na finančné transakcie sa automaticky premietnu do cien služieb a tovarov. A je jasné, že firmy, ktoré majú zvýšené náklady, to dajú preplatiť komu? No občanom Slovenskej republiky. Kto asi teda zaplatí tie produkty a služby, zvýšené energie? Tí, ktorí sa tu na nás každý deň dívajú, tí, ktorým skladáme mandát, ktorí nám dávajú mandát, aby sme zodpovedne s ním nakladali. A je jasné, že to nebude mať vplyv len na občanov tejto krajiny, ale celkovo aj na ekonomický rast tejto krajiny. A je to navyše v čase, keď teraz by sme mali práve eliminovať tie dôsledky konsolidácie, inovovať ekonomiku a inovovať podnikateľský sektor, pomáhať im, aby sa vôbec udržali a aby sme mohli zabezpečiť nejaký ekonomický rast. My ich ešte viacej priškrtíme. Tak povedzme mi, ako potom môžeme očakávať záujem investorov o Slovensko. Krajina, ktorá prijíma nesystémové zákony a má tak vysoké daňovo-odvodové zaťaženie, sa stáva ešte menej atraktívnou pre investorov ako domácich, tak aj zahraničných. Veď prečo by tu niekto na Slovensku mal rozvíjať biznis, keď vôbec ani nevie aké prekvapenie ho čaká o pár mesiacov a čo táto vláda prinesie, len aby opäť konsolidovala našu ekonomiku? A prečo by tu mali na Slovensku vôbec zostávať ľudia, keď si môže vybrať oveľa stabilnejšie a predvídateľnejšie podnikateľskej prostredie niekde v susedných krajinách.
Ja už ani nehovorím o tom, že sme niekoľkokrát o tom tu diskutovali, varovali sme vás pred tým, dokonca sme hovorili aj, že tento zákon je v rozpore s princípmi EÚ. Veď aj samotná daňová asociácia upozornila, že tento zákon nielenže spôsobuje chaos, ale porušuje európske právo a narúša voľný pohyb kapitálu v Európskej únii. Tak ale načo by sme sa mohli takýto, alebo mali takýmito detailmi obťažovať, veď treba rýchlo plniť legislatívny plán a čo najrýchlejšie ožobráčiť ľudí, že? A toto je presne tá transparentná, odborná daňová politika, ktorú ste nám sľubovali? Lebo zatiaľ to vyzerá len tak, že ste tu narýchlo zbúchali nejaký zákon, ktorého dôsledky budú všetci v tejto krajine ešte dlho pociťovať a dúfam, že potom neskôr aj naprávať. Podnikatelia majú vyššie náklady, samosprávy majú menej zdrojov, občania drahší život a investori, tí majú len lepší dôvod, aby obchádzali Slovensko na míle ďaleko.
Ak dovolíte, keďže sa prioritne zaoberám aj témou školstva, tak sa pristavím aj pri probléme, ktorý tento fušerský zákon spôsobil neštátnym školám a školských zariadeniam, podotýkam, nielen súkromným, ale aj cirkevným, a ktorý tak trochu trvá aj dodnes. A ja som na tento problém dlhodobo upozorňovala oboch ministrov – aj ministra financií, aj ministra školstva. Minister školstva, ten radšej pre istotu ani vôbec neodpovedal, ako by sa ho to netýkalo. A ešte v decembri minulého roka to bolo, keď som pána ministra financií požiadala na hodine otázok o odpoveď, či teda budú neštátne zariadenia platiť transakčnú daň, a on mi odpovedal, že nebudú, pokiaľ nedosahujú zisk a majú status neziskovej organizácii. Lenže viete, v praxi vôbec nie je dôležité, čo povie minister tu v pléne Národnej rady, ale dôležité je to, čo je explicitne uvedené v zákone. A tak keď som požiadala finančné riaditeľstvo o komentár k tomuto problému, tak tam mi jasne povedali, že súkromné a cirkevné školy so statusom neziskových organizácií transakčnú daň platiť budú. Týka sa to súkromných materských škôl, základných umeleckých škôl, ktoré sú financované nielen z verejných zdrojov ale aj z podielových daní a nemajú ziskový charakter, tak takéto zariadenia by mali platiť dvojité zdaňovanie. Takže sme v situácii, keď už aj tak vďaka tejto vláde a jej konsolidácie zápasia tieto školy s nedostatkom financií, a ešte ich dvojito zaťažíme. Ja asi nemusí ani hovoriť, že čím viac budeme škrtiť aj školy a školské zariadenia, ktoré už aj tak nemajú peniaze, tak to bude mať dopad aj na kvalitu vzdelávania a potom sa nečudujme, že máme katastrofálne výsledky PISA testoch.
Ono je to také, ako keby štát zaviedol daň na knihy a potom sa čudoval, že ľudia menej čítajú. A v tomto prípade je iróniou to, že namiesto podpory vzdelávania, namiesto investície do budúcnosti my úplne hádžeme polená pod nohy v podobe ďalších administratívnych a finančno-ekonomických prekážok.
Ak by sme chceli pána ministra podpichnúť, mohli by sme povedať, že asi predpokladali, že súkromné školy alebo neštátne školy vznikajú na základe nejakého vyššieho vesmírneho poriadku, a nie podľa konkrétnej legislatívy, a preto sa ten zákon, podľa ktorého vznikajú, ani do legislatívy nedostal. Ale podľa môjho názoru, myslím si, že jednoducho pán minister ani netuší, v akej právnej forme školy hospodária a ako sú financované. Je pravdou, že po našich interpeláciách, po medializácii, samozrejme, aj po kritike rôznych asociácií minister v druhom kole zaradil školy a školské zariadenia medzi výnimky. A teraz sme sa dostali do súčasného stavu, na ktorom je najlepšie, že školám nie sú poskytované finančné prostriedky priamo, ale prostredníctvom zriaďovateľov a tento fakt asi pánovi ministrovi úplne unikol, pretože aj zriaďovatelia, ktorým teda tieto finančné prostriedky posielame, sú verejnoprávne inštitúcie, ktoré poskytujú, teda verejnoprospešný účel, sú to neziskové organizácie niekedy rôzneho typu, ale sú to aj napríklad SZČO, lebo majú inú obchodnú formu zriadenia. A napriek tomu, že teda poskytujú verejnoprospešný účel a posielajú v celej výške tieto finančné prostriedky školských zariadeniam, tak títo zriaďovatelia transakčnú daň platiť musia. No nie je tu Hurvínkovo? Veď je to úplná blbosť. Čiže opäť sa tam v zákone nedostalo to, čo sme pripomienkovali a chceli. Miesto toho, aby tam pán minister dal zákon, tak jednoducho sucho napísal školy a školské zariadenia a na zriaďovateľov zabudol. Tak takto sa u nás robia zákony.
V prvom rade by štát mal jasne deklarovať, že školy, školské zariadenia aj ich zriaďovatelia, ktoré plnia verejnoprospešný účel, musia byť od tejto dane oslobodené. A to rovnako patrí nielen aj pre zriaďovateľov, ktorí sú neziskové organizácie, ale aj iní, ako SZČO, pretože sú to väčšinou súkromné osoby, ktoré len posielajú všetky finančné prostriedky týmto školám.
Ja si myslím, že by bolo ideálne, keby sme možno do prípravy zákonov zaradili aj rodičov, pretože v konečnom dôsledku celý tento marazmus a výsledky tejto legislatívnej šarády budú mať dopad len na rodičov, ktorí budú musieť tento nedostatok finančných prostriedkov nejakým spôsobom doplatiť. A myslím si, že rodičia by tejto vláde veľmi rýchlo vysvetlili, aký dopad to má na ich legislatívne úpravy.
Osobne si myslím, že najlepším spôsobom, ako tieto zásadné chyby zákona o transakčnej dani opraviť je tento, túto transakčnú daň úplne zrušiť, pretože toto nie je len príbeh o jednom zlom zákone, toto je príbeh absolútne systémového zlyhávania, ktorá podkopáva dôveru ľudí v právny štát. A ak budeme zákony prijímať v zhone, bez odborných analýz a konzultácií, tak čaká nás len ďalší chaos – a povedzme si pravdu – aj hanba pred celým národom. A ten si Slovensko, ktoré už teraz zápasí s nedostatkom kvalitného vzdelávania a podfinancovaním predseda nemôže dovoliť. Je načase – a to je výzva pre všetkých zákonodarcov –, aby sme prestali robiť legislatívu na poslednú chvíľu, aby sme ju začali naozaj pripravovať tak, aby slúžila občanom tejto krajiny. Akože znie to naivne? (Reakcia z pléna.) Strašne, hej, pani Vaľová, dobre. Lebo ak budeme pokračovať v tomto štýle prípravy zákonov, ešte šťastie, že to nerobíte vy, pani Vaľová, možno sa raz dočkáme takého zákona, že nás bude zdaňovať ešte aj za to, že sme nevzdali snahu o lepšie Slovensko.
Z môjho pohľadu je zákon o transakčnej dani absolútne neopraviteľný, je vyslovene deravý, a keď zaplátate jednu dieru, tak sa objaví nová, preto najlepším spôsobom, ako tieto zásadné chyby zákona o transakčnej dani opraviť, je daň zrušiť.
A pozerám, že mám ešte nejaký čas, ktorý mi zostáva, tak chcela by som, vážení kolegovia, kolegyne, na vás apelovať aj na ďalšie chyby, ktoré sa tu dejú v oblasti školstva, a jednou z nich je 800-eurová odmena ktorá tento týždeň bola schválená pre všetkých zamestnancov pedagogických a nepedagogických. Ak si spomínate, samosprávy kričali, že nemajú peniaze na túto odmenu ani na zvyšovanie miezd. A preto vláda sľúbila, že táto 800-eurová odmena bude samosprávam, ktoré peniaze nemajú, prefinancovaná. V praxi sa ale, bohužiaľ, stalo to, že učitelia, ktorí pracujú vo verejných školách a školských zariadeniach, 800-eurovú odmenu dostanú a tí, ktorí pracujú v neštátnych zariadeniach, v súkromných a cirkevných, túto 800-eurovú odmenu nedostanú.
Pokiaľ viem, tak zákon jasne hovorí o tom, že neštátne a štátne zariadenia sú rovnocenné. Tak sa pýtam, ako je možné, že súkromné základné umelecké školy, súkromné centrá voľného času, súkromné školské jedálne, súkromné súkromné školské kluby detí peniaze nedostanú. Je to len ďalšia legislatívna chyba, alebo je to zámer tejto vlády? Škrtiť školy a školské zariadenia, ktoré vychovávajú naše aj vaše deti?
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem za slovo.
Keď si tak rozprával, Marek, tak ja som sa tak pousmievala, pretože som si vlastne spomenula na to, ako tá spolupráca so samosprávami funguje, lebo najprv samosprávy dajú percento na konsolidáciu a potom vlastne koalícia poskytuje finančné prostriedky späť na refundácie. Takže vlastne si len presúvajú ako keby tie isté peniaze a štát sa tvári akože refunduje a pritom im len vracia to, čo si od nich zobral. Ono je to aj vlastne v školstve, v ktorom sa ja orientujem, také smiešne, lebo ak si spomínate, tak minister Drucker teda avizoval, že nemá finančné prostriedky na zvyšovanie platov zamestnancov, no a učitelia začali kričať, že teda oni už dva roky nedostali zvýšené platy a takisto kričali aj učitelia, ktorí sú v ZUŠ-kách, v centrách voľného času, v samosprávach. No a nakoniec pán Drucker im teda odkázal, že keď chcú peniaze, tak nech idú štrajkovať pred samosprávy, ktoré nedali im, teda školské kluby detí štátu, čo si myslím, že teda je dosť nevhodné, aby sme si takto učiteľov prehadzovali medzi štátom a samosprávami, vtedy to bolo na pleciach samosprávy. No ale nakoniec minister Drucker teda zvýšil platy zamestnancom, samosprávy začali kričať, že na to peniaze nemajú. Čo sa stalo? Nakoniec sa pán premiér nedávno dohodol a túto stredu boli schválené finančné prostriedky na 800-eurové odmeny všetkým zamestnancom školstva, pedagogickým, nepedagogickým, ale len zamestnancom samospráv. Málokto asi vie, že učitelia ZUŠ-iek v neštátnych zariadeniach, čiže súkromných a cirkevných, súkromných centrách voľného času, vychovávatelia, alebo súkromných školských kluboch detí nedostanú 800-eurové odmeny. Takže ja sa pýtam, či naozaj sú neštát... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem za slovo, vážený pán podpredseda.
Vážené kolegyne, kolegovia, ja sa priznám, že sa v oblasti kultúry neorientujem úplne a teda ani sa touto témou dopodrobna nezaoberám, ale priznám sa, že moju pozornosť teda zaujal jeden článok, ktorý som si prečítala v médiách o tejto problematike a preštudovala som si tento zákon. A v tomto článku sa dozvedáme, že ide teda o ďalší nepodarok z dielne ministerstva kultúry, ktorého cieľom je presadzovať individuálne zámery a obchádzať pri tom základné pravidlá demokracie, takže vtedy som spozornela. A ešte viac som spozornela, keď som si prečítala, že pod povrchom slov o ochrane nehmotného kultúrneho dedičstva a výchove k vlastenectvu sa môžu skrývať zásadné problémy, ktoré by sme teda nemali ignorovať. A tak som sa do toho čítania viacej zahĺbila a musím sa priznať, že som nadobudla dojem, že tento zákon má naozaj vágne formulácie, ktoré si myslím, že si zasluhujú našu pozornosť a že by sme sa im teda mali venovať, a minimálne by som bola rada, ak by boli nám, poslancom a poslankyniam opozície, aj trošku viacej ozrejmené.
Tento zákon totiž deklaruje, že ide o podporu nehmotného kultúrneho dedičstva a jeho sprístupňovanie žiakom a pedagógom základných a stredných škôl. A práve toto ma zaujalo, keďže sa teda intenzívne venujem oblasti školstva a musím povedať, že z tohto návrhu zákona mi nie je zrejmé, že aké by konkrétne tieto opatrenia mali byť, aby sme tento cieľ dosiahli. Nie sú tam jasné teda ani žiadne okruhy podpory, ani konkrétne opatrenia. Navyše, pokiaľ viem, tak tu už máme nejaké mechanizmy existujúce, Fond na podporu umenia či Kultminor, ktoré by mali teda poskytovať komplexnú pomoc v tejto oblasti, ale, bohužiaľ, všetci vieme, že po zásahoch ministerstva kultúry do týchto fondov to nefunguje tak, ako by malo. Pozerala som si aj doložku vplyvov a nie je teda ani jasné, že aké náklady to bude mať.
Takže z môjho pohľadu, ja sa pýtam, že aké hodnoty tento zákon vlastne prináša, aké výsledky konkrétne očakávame, aké procesy budú viesť k tomu, aké opatrenia k tomu, aby tento cieľ, ktorý zákon deklaruje, bol dosiahnutý, a mne osobne chýba nejaká analýza, hej, prečo to vlastne robíme a aký je východiskový stav, aké sú merateľné ukazovatele toho, čo chceme dosiahnuť, aby sme vôbec mohli posúdiť efektívnosť. To si myslím, že by teda to tam malo obsahovať.
Ale to, čo mi najviac vadí, alebo to, na čo sa vlastne chcem dopytovať, je, že tam absentuje nejaká spolupráca s ministerstvom školstva. Pretože toto je presne oblasť, ktorá sa týka ministerstva školstva, a keď som si pozerala aj medzirezortné pripomienkové konanie, tak ministerstvo školstva vo svojich pripomienkach jasne uviedlo, že sprístupňovanie kultúrnych hodnôt žiakom patrí do jeho pôsobnosti a vyžaduje si aj odborný prístup. Tento zákon ako keby ale ignoroval tento fakt a to rozhodovanie posúva výlučne pod ministerstvo kultúry. Čiže z môjho pohľadu rezort školstva naozaj oprávnene trvá na tom, že o takýchto dotáciách by mal rozhodovať kolektívny orgán, ktorý by vylúčil konflikt záujmov, a trvá na odbornom vyhodnocovaní týchto žiadostí. Pretože ak ignorujeme takéto pripomienky, tak to, samozrejme, vytvára riziko netransparentnosti a aj to narúša dôveru v proces prideľovania dotácií. A neviem, či ministerstvo kultúry je teda pripravené prevziať túto výzvu, alebo si túto úlohu nechá len samostatne len na seba. Otázne je aj, či má vôbec personálne kapacity na to, keďže vieme, ako to vyzerá v súčasnosti aj vo Fonde na podporu umenia.
Tá najpodstatnejšia vec pre mňa ako pre človeka, ktorý sa zaoberá školstvom, je ale, že tento návrh prichádza v čase, keď na Slovensku prebieha reforma štátneho vzdelávacieho programu, teda obsahu vzdelávania, kurikulárna reforma, a nie je vôbec jasné, či v tomto procese prideľovania dotácií bude nejako odborne dohliadané na dodržiavanie princípov výchovy a vzdelávania a či to bude aj v súlade s obsahom štátno-vzdelávacieho programu. Takže, a najmä to vlastne vynára tie otázky, keď to vyzerá tak, že o týchto prideľovaní dotácií bude rozhodovať len ministerstvo kultúry bez prizvania odborníkov z ministerstva školstva. Opatrenia, programy a iniciatívy, ktoré sú zamerané na podporu kultúry a jej šírenie, by nemali vôbec existovať oddelene od školského vzdelávacieho systému. Je to integrovaná súčasť širšieho plánu výchovy a vzdelávania, na to by sme nemali zabúdať.
Čiže inými slovami, podpora kultúry nemá byť izolovanou aktivitou, ktorá vzniká bez ohľadu na ostatné priority a ciele vzdelávania, má byť premyslenou súčasťou celkového plánu rozvoja detí a mládeže. Čiže musíme brať do úvahy súlad s cieľmi vzdelávania, kultúrna politika musí priamo podporovať vzdelávacie ciele, napr. rozvoj kritického myslenia, historického povedomia alebo národnej identity, a musí byť založený na spolupráci medzi rezortmi. Musia tam byť koordinované kroky medzi ministerstvom, ktoré zodpovedá za vzdelávanie kultúrou, a môžu tam byť aj ďalšie oblasti.
A čo je tretie, tretia taká podmienka, ktorá by mala brať do úvahy, tak, že to musí byť aj prepojené s reálnymi potrebami. Veď kultúrne iniciatívy predsa musia byť navrhnuté tak, aby odpovedali na aktuálne potreby školstva, detí a mládeže. A nemôžu to byť len nejaké samostatné nekoordinované experimenty. Ale my nevieme, čo konkrétne tam bude, aké opatrenia alebo čo chceme dosiahnuť, takže vlastne toto nevieme ani zhodnotiť.
Ešte by som na záver spomenula aj takú zaujímavosť, že tam bol taký absurdný, absurdná pripomienka, alebo skôr spomienka o absurdite a nevhodnosti projektu, ktorá prišla od úradu vlády, ktorá dokonca považuje tento návrh zákona za kontroverzný, a to v kontexte kroja do škôl. Hovorí, že tento nápad je nesprávne koncipovaný, ale dokonca, a to ma zaujalo, že je v rozpore s definíciou nehmotného kultúrneho dedičstva podľa UNESCO. Pretože uniformné a masovo vyrábané kroje sú v priamom rozpore s jedinečnosťou a ručnou prácou, ktoré sú základom tradičných hodnôt. Takto tá pripomienka bola formulovaná. Takže pre mňa ako pre učiteľku po prečítaní si týchto základných vecí sa chcem tiež opýtať, že čo chceme vlastne týmto potom deťom odovzdať, že na čo konkrétne to má v tých školách slúžiť. Najmä ak na Slovensku máme, ja neviem, stovky kultúrnych súborov, ktoré by takúto pomoc privítali oveľa viac.
A zaujímavá je aj tá úvaha, že teda naozaj si myslíme, že vzťah detí ku kultúre vybudujeme nejakým bezobsažným a núteným nosením krojov? Toto asi nebude úplne celkom dobrý cieľ a ja neviem, či takto sa buduje teda povedomie ku kultúrnemu dedičstvu národu, pretože kultúru nemožno vnucovať, tá musí byť prirodzená a musí byť dobrovoľne prijatá. Čiže pre budovanie vzťahu tejto, tohto povedomia je dôležitý obsah a nie kostýmy. Čiže týmto projektom my vlastne by sme mohli spôsobiť skôr presný opak a to, že sa tí mladí ľudia odsúdia od tých tradičných hodnôt, a mali by sme to teda nechať na ozajstné a reálne potreby detí a mládeže v tom, čo ony potrebujú a čo chcú a to dostať do škôl.
Čiže ja by som teda bola veľmi rada, pán Michalko, keby ste mi na tieto otázky odpovedal, aby sme teda nemali žiadne pochybnosti o tom. Ja sa ospravedlňujem, že vlastne prichádzam až v druhom čítaní, ale tento zákon sa už tak dlho naťahuje a tak dlho sa presúva zo schôdzí na schôdzu, že už si ani nespomínam, kedy som vlastne túto rozpravu písala. Tak budem vám veľmi vďačná, ak nám to teda poviete. A ja verím, že sa snažíte robiť všetko preto, aby kultúra a naše deti si zaslúžili lepšie riešenia, ale treba nám teda odpovedať aj na tieto dôležité otázky.
Ďakujem za slovo.

Ďakujem veľmi pekne, pani Turčanová, že ste opäť vrátili do hry to, čo som spomínala aj ja v prvom aj v druhom čítaní, a to, že by sme nemali zabúdať, že ak chceme zatočiť z dlhodobou nezamestnanosťou ľudí v marginalizovaných komunitách, tak v prvom rade by sme mali myslieť na to, v akých podmienkach žijú. A mali by sme urobiť všetko pre to, aby sa z týchto zlých podmienok dostali. Je nemysliteľné, aby v 21. storočí sme mali osady, kde ešte stále nemajú ľudia prístup k vode. Nezabúdajme, že štát im za to, že nedokáže zlepšiť dlhodobo desaťročia tieto podmienky týchto ľudí, dáva 84 eur dávku v hmotnej núdzi. To znamená niečo vyše 2 eur na jednotlivca. Ja som strašne zvedavá, kto z vás by dokázal z tohto vyžiť, a preto sa nečudujme, že títo ľudia odchádzajú za prácou niekoľko desiatok stoviek kilometrov, dokonca aj do zahraničia.
Chcela by som sa ale ešte vrátiť k tej motivácii, pretože vy ste spomínali, že motiváciou je to, že im dáte prácu. Áno, to je motivácia, ale ja sa potom pýtam, prečo to má byť pod hrozbou odoberania existenčného minima. O tom hovoríme, to nie je motivácia, to je vytváranie strachu. A, samozrejme, tým pádom aj dostávate tých ľudí do obáv o svoju budúcnosť.
Ďalšia vec, hovoríte, že sa to netýka len Rómov. Áno, tento zákon je síce napísaný neutrálne a je namierený proti všetkým ľuďom, ktorí nepracujú, ale ja sa pýtam, na koho to bude mať najväčší dopad. Na najzraniteľnejšie skupiny obyvateľstva. Kto je najzraniteľnejšia skupina obyvateľstva? Vylúčení Rómovia v segregovaných komunitách.
A pýtam sa, prečo sa potom zaštiťujete stále neustále pánom Alexandrom Daškom, ak to nie je namierené teda aj proti týmto ľuďom a najmä keď o nich hovoríte, že sú leniví. Tak prepáčte, ak o niekom hovoríte, že sú leniví, tak asi je to proti nim namierené. Nehovoriac o tom, že týchto ľudí zbytočne stigmatizujete a len... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem veľmi pekne za slovo.
Pán Richter, prosím vás, vysvetlite mi, ja to naozaj úprimne chcem vedieť. Ako môže byť odobranie dávok motiváciou? Lebo ja mám teda úplne inú predstavu o motivácii. Ja si myslím, že je to napríklad poskytovanie nejakých benefitov, rekvalifikačné vzdelávanie alebo poskytovanie kvalitného vzdelávania, ku ktorým, bohužiaľ, tí najchudobnejší dnes na Slovensku prístup nemajú. Toto ja považujem za motiváciu, alebo za príležitosť vôbec pracovať, za nejaké nové pracovné miesto, to je pre mňa motivácia. Alebo to, že budem mať vyššiu mzdu, ako napríklad sociálne dávky alebo pri práci načierno, čo mnohí nemajú. Toto je len trest.
A nehnevajte sa na mňa, ak má niečo trestajúci charakter a my chceme týmto ľuďom odobrať existenčné minimum, tak jednoducho ich ešte viacej izolujeme do biedy. Mnohí z nich, často sa tu hovorí aj o bezdomovectve, čiže hrozí im aj to, že jednoducho budú tak biedni, že nebudú mať vôbec nejakú príležitosť si nájsť prácu, ani len za ňou vycestovať. Takže trestajúci charakter tohto zákona je podľa nás principiálne v rozpore s ľudsko-právnym princípom, na ktorom leží Slovenská republika, ak sa nemýlim, teda ak nesmerujeme autokracii.
A druhý základný princíp, ktorý ja tu vnímam a s ktorým sme v rozpore, je to vaše tvrdenie o tom, že leniví teda nechcú pracovať. Ale načo potom hovoríte takéto veci, prečo stále hovoríte, že sú tu nejakí leniví ľudia, ktorí nechcú pracovať? Veď tu nie je to o neochote pracovať, tu je to o tom, že tí ľudia nemajú pracovné príležitosti. A ako som to spomínala včera, tí, ktorí dokážu vycestovať za prácou, tak idú, dokonca do zahraničia. My máme dneska hladové doliny, kde máme ženy samotné s deťmi, pretože ich manželia pracujú v zahraničí. Choďte sa napríklad pozrieť do Vtáčkoviec. Ja som tam bola pred dvoma týždňami. 80 % mužov pracuje v zahraničí. Takže to, čo by mal štát robiť, je vytvárať... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem veľmi pekne za slovo.
Pán minister, veľmi nás mrzí, že hovoríte o nás, že sme agresívni. Len na margo toho ako experta z HLAS-u, keď ste už vy nás nazval, že sme experti z Progresívneho Slovenska, vám musím povedať, že nám zase pripadá agresívne to, že akým spôsobom sa vyjadrujete vy. Napríklad pre mňa bolo veľmi nepohodlné počúvať aj to, čo ste tu práve povedal, že prečo by ste mal tolerovať to, keď niekto nechce pracovať a keď je lenivý, tak mu netreba dať žiadnu dávku v hmotnej núdzi. Dobre. Takže to znamená, že vy vlastne nepriznávate, že títo ľudia alebo akíkoľvek ľudia, ktorí nemajú pracovné návyky alebo ktorí žijú v chudobe, majú právo na existenčné minimum, ktoré im umožňuje aj Ústava Slovenskej republiky.
Viete, štát nesmie vynucovať prácu pod hrozbou existenčného kolapsu, to tiež povedal Ústavný súd a, nehnevajte sa, áno, otázka ústavnosti vzniká aj v tomto prípade, ak podmienka výkonu práce nie je dobrovoľná, resp. ak je vynútená stratou pomoci. A len vám pripomínam, že to, čo ste čítal, tak ten nález Ústavného súdu hovorí o určitej zásluhovosti na dávku v hmotnej núdzi. Lenže existenčné minimum predsa nie je o zásluhovosti. Existenčné minimum je o zabezpečení základných životných potrieb a to je ten spor, ktorý máme: HLAS a Progresívne Slovensko. My tvrdíme aj to, že napríklad Ústavný súd sa tiež môže pomýliť a že aj tento verdikt môže byť úplne iný.
Ďakujem za slovo.

Ďakujem veľmi pekne všetkým za faktické poznámky. Veľmi si to vážim. Prvá vec, ktorá ma napadla, a už neviem, myslím, že to bola pani Vaľová. Chcela by som len upozorniť, že mali by sme už upustiť od tej falošnej rovnosti a hovoriť o tom, že keď zákon urobíme pre všetkých teda neutrálne, tak to znamená, že na všetkých bude mať rovnaký dopad, lebo to tak nie je. Tie zákony môžu mať na rôzne skupiny ľudí rôzny dopad a v tomto, presne v tomto prípade bude mať tento zákon napriek tomu, že sa tvári neutrálne a je pre všetkých, najväčší dopad na najzraniteľnejšie skupiny obyvateľstva. To je prvá vec.
Druhá vec. Hovorili ste o tom, že tu máme niekoľko 10-tisíc miest, ktoré sú vlastne obsadzované cudzincami a že budete veľmi radi, ak ich obsadia napríklad aj naši Rómovia. A verte mi, že aj my budeme veľmi radi, ak ich obsadia naši občania Slovenskej republiky a ešte o to budeme radšej, ak to budú chudobní Rómovia, ktorí budú mať stabilné, dostupné miesto, ktoré im zabezpečí, že ich príjem bude taký stabilný, aby si vedeli zvyšovať životnú úroveň. Však o to nám všetkým ide. Ale nemôže to byť pod hrozbou toho, že im siahneme na základné minimum a že to nebude stabilná a dlhotrvajúca práca. To nie je to isté.
A inak veľmi by ste sa čudovali, koľko ľudí chodí pracovať niekoľko desiatok až sto kilometrov, Rómov. Napríklad teraz sme boli nedávno na Gemeri a ľudia tam vôbec nemajú prácu, tak chodia do Košíc, Rómovia. Cestujú niekoľko desiatok kilometrov na týždenné práce, aby vôbec niečo ušetrili. A viete prečo? Lebo U.S. Steel im ponúka prácu. Takže vytvorme také podmienky, aby zamestnávatelia vytvárali cielene prácu pre týchto najzraniteľnejších, najchudobnejších. To je motivačná politika. A nie hrozba odoberania dávok. O tom hovoríme.
Ďakujem. (Potlesk.)

Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, našou úlohou poslancov a poslankýň Národnej rady Slovenskej republiky je bezpochyby preveriť každý poslanecký návrh alebo každý vládny návrh, či bude mať nejaký efektívny dopad na obyvateľov tejto krajiny a zároveň je ale našou úlohou aj zistiť, či tieto návrhy zákonov neporušujú nejaké ľudské práva a respektíve či tieto návrhy nemajú diskriminačný dopad na niektorú z časti obyvateľstva.
Ja som už v prvom čítaní k návrhu tohto zákona naozaj vyjadrila svoje rozhorčenie z naozaj reštriktívneho a zároveň aj diskriminačného charakteru tohto zákona práce namiesto dávok, pretože napriek tomu, že tento zákon sa javí neutrálne, tak je úplne každému jasné, že bude mať dopad na najzraniteľnejšiu časť obyvateľov, a to sú, samozrejme, Rómovia.
My sme už počas toho, ako ste len pripravovali tento zákon, pán minister, hovorili o tom, že tieto opatrenia etnicizujú chudobu a že také vyjadrenia, ako zoberieme dávky iba tomu, kto odmietne pracovať, lebo je lenivý, len naozaj posilňujú stereotypy v našej spoločnosti a posilňujú ten obraz o lenivých Rómoch, ktorí nechcú pracovať. A potom sa nečudujte, že hovoríme, že tento návrh zákona je diskriminačný a bude mať aj dopad na najzraniteľnejšiu časť obyvateľov, a to je Rómov.
Ja osobne som presvedčená o tom, že je to v podstate len taká vaša populistická rétorika s cieľom, aby ste ulahodili vašim voličom a voličkám, ktorí vlastne prechovávajú dlhodobo niekoľko desaťročí, ak nie storočí, na Slovensku voči Rómom nenávisť a odpor, pretože to najdôležitejšie, a to nadväzujem aj na pána Ledeckého, to, čo povedal pred chvíľou, je naozaj pravda, ani aktivačné opatrenia, ani tie dlhodobé politiky tohto štátu v oblasti sociálnej pomoci najzraniteľnejším a dlhodobo nezamestnaným Rómom a ani tento návrh zákona nebude mať žiadaný efekt na zvýšenie zamestnanosti týchto ľudí. Skôr naopak, javí sa, že tento návrh je tak nejasný, že už teraz sa objavujú mnohé otázniky nad tým, či vôbec bude úspešne implementovaný. Napríklad je to otázka, že akú prácu vlastne tento štát poskytne poberateľovi dávky, ak v mnohých regiónoch jednoducho práca nie je. Alebo čo presne znamená vhodná pracovná pozícia vzhľadom na kvalifikáciu, zdravotný stav alebo, samozrejme, nejaké rodinné okolnosti, ako to v zákone stojí. A nebude toto rozhodovanie o tom, aké sú objektívne dôvody odmietnutia práce len na nejakom subjektívnom rozhodovaní nejakých zamestnancov? Nebude dochádzať k nespravodlivému odoberaniu dávok? Ako nám zabezpečíte, ako zabezpečíte tým ľuďom, že k takejto nespravodlivosti nedôjde a ako to budete kontrolovať, monitorovať a ako to budete vyhodnocovať? A máme vôbec dostatočné administratívne kapacity? Máme nejaký informačný systém, ktorý bude schopný identifikovať týchto uchádzačov, vhodné pracovné miesta, monitorovať ich prijatie alebo odmietnutia, alebo ako sa budú udeľovať sankcie? A čo finančné prostriedky? Budeme ich mať dostatok? Ja keď sa pozerám na to, ako sú v súčasnosti niektoré sezónne práce podporované, tak väčšinou ide o pilotné projekty z eurofondov, ktoré nemajú trvalú udržateľnosť.
Takže kde zoberieme finančné prostriedky na to, aby sme vytvárali nové pracovné miesta? O tom tiež tento návrh zákona, samozrejme, nehovorí a vzbudzuje to veľmi veľa otázok.
Ja sa stretávam v praxi a v teréne aj s tým, že sa ma ľudia pýtajú, že ako to vlastne bude s tým, keď sa budú dve obce, dvaja starostovia dohadovať, že kto bude vlastne žiadať dohodu, akým spôsobom sa dohodnú, kto bude preplácať cestovné, kto dostane finančné príspevky na vlastne pomôcky? Toto sú všetko nejasnosti, ktoré vytvárajú množstvo otázok na tej regionálnej úrovni a tento návrh zákona jednoducho o tom hovorí. Koniec koncov bez jasných definícií, bez dostatočných pracovných príležitostí, bez adekvátnej administratívnej kapacity a, samozrejme, bez finančného zabezpečenia hrozí, že tento zákon neprinesie očakávané výsledky. A čo je najhoršie? Bude viesť k sociálnemu napätiu.
Keď sa pozrieme na tie kľúčové argumenty, ktoré hovoria jednotliví stakeholderi, tak sa dozvedáme, že napríklad Amnesty International varuje pred tým, že toto podmieňovanie sociálnych dávok vykonávaním práce je vážny zásah do ľudských práv a dôstojnosti. Tí, ktorí odmietnu vhodnú pracovnú ponuku alebo aktivačnú činnosť, môžu prísť totiž o minimálnu podporu, ktorá je potrebná na ich prežitie a to, samozrejme, prehlbuje chudobu a sociálne vylúčenie. Takisto napríklad hovoria, že novela zasiahne, ako som to aj ja už spomínala, tých najzraniteľnejších v našej spoločnosti, ale nie sú to len Rómovia, sú to napríklad aj samoživiteľky či ľudia v regiónoch, kde nie je dostatok týchto pracovných príležitostí. A tí v konečnom dôsledku, keď im aj štát ponúkne nejakú sezónnu činnosť, tak budú vlastne vykonávať po prvé podhodnotenú prácu a po druhé prácu bez právnej ochrany. A to tiež, samozrejme, môže prehĺbiť existujúce sociálne nerovnosti.
Takisto sa pochvalne k tomuto zákonu nevyjadrujú ani odborári z konferencie (Konfederácie, pozn. red.) odborových zväzov, ktorí hovoria o tom, že tento návrh zákona je nesystémový a nebude v konečnom dôsledku motivovať ľudí k zamestnanosti a takisto upozorňujú napríklad na problematiku toho, že politiky zamestnanosti sú stále závislé od európskych financií. A takisto sa ani starostovia k tomuto teraz nevyjadrujú teda úplne pochvalne a hovoria o tom, že tam proste nie sú adekvátne pracovné príležitosti a že to môže viesť k sociálnemu napätiu. Ako som už spomínala, majú množstvo otázok, na ktoré nemajú odpovede a takisto hovoria o tom, že tieto náklady na aktivačné príspevky napríklad alebo na administratívu môžu v konečnom dôsledku aj prevýšiť potencionálne prínosy. Všetci odborníci, ale teda aj bežní ľudia sa zhodujú v tom, že tento návrh sa skôr javí ako nátlak na donútenie ľudí, aby pracovali. No a to sa mi potom vôbec nezdá produktívne, skôr naopak, je to kontraproduktívne. Namiesto zvyšovania zamestnanosti dlhodobo nezamestnaných to bude mať podľa nášho názoru úplne opačný efekt, a to je prehlbovanie chudoby, pasivity a, samozrejme, sociálneho vylúčenia.
Rada by som ešte pripomenula, ako vnímame vlastne dôvody celého tohto návrhu a prečo to vlastne v praxi nebude fungovať.
Po prvé, sme toho názoru, že my si tu vlastne zamieňame príčiny nezamestnanosti s dôsledkami nezamestnanosti. A to je veľký rozdiel, pretože tu chýba nie ochota pracovať, na Slovensku chýba práca, a to v mnohých regiónoch a priamo najväčšia je tam, kde je aj vysoký výskyt chudoby a kde sa nachádzajú a žijú marginalizovaní Rómovia. A odobrať dávku niekomu, kto si ju objektívne nemá ako nájsť a nemá kde nájsť, predsa nerieši problém. Je to, tento problém to iba zhoršuje.
Ďalšia vec je, že napriek tomu, že máme ľavicovo orientovanú vládu, tak tu sa nerešpektuje alebo sme teda svedkami dešpektu podstaty sociálnej pomoci. Pretože dávka v hmotnej núdzi predsa nie je žiadna odmena. Je to existenčné minimum, ktoré má zabezpečiť základné biologické prežitie, to znamená teplé jedlo, ošatenie, prístrešie a tak ďalej. A okrem toho napriek tomu, že hovoríte, že tento zákon neporušuje ústavu, tak netreba zabúdať, že toto právo na existenčné prežitie je garantované ústavou a tam je jasne napísané, že každý, kto je v hmotnej núdzi, má právo na takú pomoc, ktorá je nevyhnutná na zabezpečenie základných životných podmienok. A odobratie tejto základnej dávky môže priniesť jedine hlad a bezdomovectvo a, samozrejme, zúfalstvo. Takže ja si myslím, že takýto stav, psychický, môže len zhoršiť predpoklady k tomu, aby si človek našiel prácu a aby si ju v konečnom dôsledku aj udržal.
Potom je tu tá nesprávna, nazvala by som to nesprávna, aj keď ma napadajú rôzne iné slová, predstava, že leniví nechcú robiť. Ako ja neviem, to ako keby sme povedali, že títo ľudia sú len leniví. Ale treba si uvedomiť, že majú ďalšie objektívne príčiny. Však s chudobou sa spája naozaj aj veľmi nízka vzdelanostná úroveň alebo žiadna kvalifikácia. Takisto množstvo z týchto ľudí má nejaké zdravotné obmedzenia. Vy viete vôbec o tom, že v rómskych komunitách veľmi ťažko nájdete človeka, ktorý má viac ako 65 rokov? Že títo ľudia sa jednoducho aj v dôsledku zdravotných problémov a v tých podmienkach, v akých žijú, nedožijú staroby? To sú vážne problémy, ktoré tento štát dlhodobo niekoľko desaťročí absolútne nerieši. A takisto mnohí z nich majú rodinné prekážky. Ja som strašne zvedavá, či tieto rodinné prekážky, ako tu už napríklad bola spomínaná dvojzmenná prevádzka alebo aj to, že mnoho z týchto ľudí sú samoživitelia a nemajú vlastne ako zabezpečiť starostlivosť o deti, či toto bude objektívna príčina toho, že si nemôžu nájsť prácu. Takže namiesto represie, to je to, na čom je založený tento zákon, treba zvýšiť ich zamestnateľnosť nejakými restoratívnymi opatreniami a nie ich trestať za to, že dlhodobo niekoľko desaťročí nefunguje systém.
Najväčšou výtkou, ktorú máme, je, že tento zákon vlastne hovorí o nútenej práci. Ak je totiž človek nútený pracovať pod hrozbou toho, že stratí existenčné minimum, tak či chcete, alebo nechcete si to pripustiť, pán minister, ide o porušenie ľudských práv. Ľudské právo totiž nie je možné viazať na žiadne zásluhy. Odobratie dávky v hmotnej núdzi za odmietnutie pracovnej ponuky je teda podľa nás protiústavné. Dávka v hmotnej núdzi nikdy nebola a nie je odmenou za prácu. A už vôbec nie je riešením nezamestnanosti. Na to máme úplne iné nástroje, ale my ich jednoducho neimplementujeme. Dávka v hmotnej núdzi má zabezpečiť záchrannú sieť a v ľudsko-právnom kontexte je vyjadrením tzv. pozitívneho záväzku štátu chrániť život človeka, teda umožniť mu prežiť. Okrem toho Slovensko bolo už v minulosti kritizované, ako OSN, tak aj Európskou úniou, za praktiky, ktoré sa naozaj blížili k zneužívaniu znevýhodnených a summa summárum teda podľa nás ide o legalizáciu nútených prác, pri ktorej vlastne týmto zákonom štát vydiera naozaj núdznych k práci pod hrozbou ohrozenia ich života, ja by som to kľudne takto nazvala, pretože dochádza alebo bude dochádzať k ohrozeniu ich života. A čo je najhoršie, tak tým, že má dopad na majoritnú časť obyvateľstva, najväčšiu, tak tento zákon to robí etnicky selektívne.
No a na dôvažok by som povedala asi len toľko, že vôbec to neprinesie zvyšovanie zamestnanosti. Mám pocit, že tu ide takpovediac trošku o štatistickú hru, pretože takto sa vlastne bude zamestnanosť umelo navyšovať a v konečnom dôsledku to vôbec neprinesie nič tým ľuďom, iba tým štatistikám, pretože vy nezabezpečíte reálny príjem týmto ľuďom, dlhodobý už vôbec nie, ani pracovné návyky, ani to nebude viesť k trvalej zamestnanosti, len to fakt kozmeticky zlepší tie štatistiky.
A ja keď som sa zamýšľala, tak vlastne ani nerozumiem, prečo to robíte takýmto spôsobom, pretože ten počet ľudí, ktorí sú v hmotnej núdzi, je naozaj, povedala by som, že malý, zanedbateľný, je to len 67-tisíc ľudí. V tých štatistikách celkových je to 1,25 % populácie. A ak by sme tam prirátali aj členov rodiny, tak je to len 2 % z celkového počtu ľudí a samotná dávka v hmotnej núdzi tvorí len 0,6 % sociálnych dávok a 0,2 % celkových verejných výdavkov. Takže prečo?
Tým, samozrejme, netvrdím, že netreba s touto témou niečo robiť, ale určite nie takto reštriktívne a takto diskriminačne. Ak naozaj chceme pohnúť s dlhodobou nezamestnanosťou, tak ako už dlhodobo voláme po tom, aby sa na Slovensku začala naozaj riešiť aj pomoc v hmotnej núdzi adresne, individuálnym case manažmentom, čiže každý nezamestnaný by mal mať osobný plán, okamžité včasné poradenstvo už pri registrácii, nie až po dvanástich mesiacoch, keď sa stane dlhodobo zamestnaný. Po registrácii treba naozaj dôkladne profilovať klienta, predikovať jeho výšku zotrvania v evidencii a realizovať s ním rôzne kvalifikačné kurzy na to, aby mohol byť nejakým spôsobom zamestnaný. A naozaj mu intenzívne pomáhať. A popritom, popri tom kvalitnom vzdelaní a rekvalifikácii je myslieť potrebné aj na podporu mobility, na starostlivosť o deti, potom, samozrejme, treba začať konečne niečo robiť aj v oblasti sociálneho podnikania, o tom už tiež dlhodobo hovoríme. Zároveň je potrebné možno motivovať ten systém aj tým, že urobíme nejaké prechodné benefity pri nástupe do práce. Benefity, nie hrozba odobratia sociálnych dávok.
A takisto veľmi by prospelo tomuto štátu, keby sa znížilo daňovo-odvodové zaťaženie, ktoré je tiež dôvodom nedostatku pracovných miest pre slabo kvalifikovaných ľudí s nízkou produktivitou práce. A to, čo sa týka, samozrejme, aj tejto témy a Rómov, je, že je nutné začať pracovať s nejakými aktivitami aj v oblasti odstraňovania diskriminácie na trhu práce, aj možno postihovania a sankcionovania. Samozrejme bola tu už spomínaná čierna práca, posilniť inšpekciu práce pri vykorisťovaní ľudí načierno alebo aj proti úžere. Aj to je téma, ktorá sa dlhodobo absolútne nerieši. Alebo príspevok na bývanie, ktorý sme niekoľkokrát predkladali a doteraz sa s tým nič neurobilo. Treba ale zlepšiť aj životné podmienky Rómov, vybudovať kanalizáciu, veď nie je možné, aby v 21. storočí títo ľudia nemali ešte stále na mnohých územiach vodu.
Takže ak je naozaj vaším cieľom odoberať lenivým dávky, ako ste to povedali, tak potom áno, tento zákon je fajn, ale ak chcete reálne zvýšiť zamestnateľnosť teda a odstrániť dlhodobú nezamestnanosť týchto ľudí, tak potom ste úplne mimo misu. Tento zákon tomu vôbec neprispeje. Pretože predpokladať, že, alebo predpoklad, že odoberieme dávky a ľudia sa zrazu zamestnajú, no tak to vôbec nezohľadňuje ani realitu chudoby, ani nezamestnateľnosti a myslím si, že je to teda naivné a ja teda viem, že určite nie ste ani naivní, ani takí povrchní a že skôr je to to, taký populistický výčin, že vraj ľavicovo orientovanej vlády.
Mňa mrzí, že sa obúvate do tých najchudobnejších, pán minister, ktorí sa nemôžu brániť, to je asi to najjednoduchšie, len kvôli tomu, že voliči, vaši voliči a voličky vám za to zatlieskajú. A ja viem, že v populizme ste majstri, ale to je možno práve ten dôvod, prečo my v Progresívnom Slovensku nezahlasujeme za tento návrh zákona. A to nie je preto, že by sme nechceli, aby ľudia pracovali, ale preto, že my vieme, že je potrebné v prvom rade riešiť chudobu a začať aj pri odstraňovaní nezamestnanosti, pri príčinách toho, prečo ľudia nepracujú a nie trestať obete. A vysvetľovať nezamestnanosť ľudí ich lenivosťou, zneužívaním systému dávok v hmotnej núdzi, no tak to osobne si myslím, že, bohužiaľ, môže len niekto, kto tomu nerozumie alebo sa tvári, že nerozumie, alebo práveže zámerne zavádza. A to mi je naozaj nesmierne ľúto.
A ak dovolíte, teraz by som prečítala pozmeňujúci návrh, takže poprosím zastaviť čas. Ďakujem.
Pozmeňujúci a doplňujúci návrh poslankýň Národnej rady Slovenskej republiky Ingrid Kosovej, Simony Petrík, Beáty Jurík a Ireny Bihariovej k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, tlač 727.
V súlade s ustanoveniami zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov predkladáme nasledujúci pozmeňujúci a doplňujúci návrh k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, tlač 727.
Vo vládnom návrhu zákona navrhujeme tieto zmeny a doplnenia:
1 . V čl. I sa vypúšťajú body 2 a 3.
Ostatné novelizačné body v čl. I sa primerane prečíslujú.
2. V čl. I sa vypúšťa bod 11.
Ostatné novelizačné body v čl. I sa primerane prečíslujú.
3. V čl. I sa vypúšťa bod 14.
Ostatné novelizačné body v čl. I sa primerane prečíslujú.
4. V čl. I bode 15 sa v § 19 ods. 1 vypúšťa písmeno b).
Doterajšie písmeno c) sa označuje ako písmeno b).
5. V čl. I bode 15 v § 19 odsek 2 znie:
„(2) Lekárska posudková činnosť podľa odseku 1 písm. a) prvého bodu sa vykonáva, ak uchádzač o zamestnanie odmietol prijať vhodné zamestnanie z dôvodu, že nezohľadňuje jeho zdravotný stav.”.
6. V čl. I sa vypúšťajú body 17 až 19.
Ostatné novelizačné body v čl. I sa primerane prečíslujú.
7. V čl. I bod 20 znie:
„20. V § 19 ods. 8 sa slová „evidencie uchádzača” nahrádzajú slovami „evidencie uchádzačov”.
8. V čl. I sa vypúšťajú body 21 až 24.
Ostatné novelizačné body v čl. I sa primerane prečíslujú.
9. V čl. I bode 25 sa v § 20a vypúšťajú slová „alebo osoby v hmotnej núdzi".
10. V čl. I sa vypúšťajú body 71 a 72.
Ostatné novelizačné body v čl. I sa primerane prečíslujú.
11. V čl. I sa vypúšťajú body 74 a 75.
Ostatné novelizačné body v čl. I sa primerane prečíslujú.
12. V čl. I bode 76 sa v § 32 ods. 13 prvej vete vypúšťajú slová „alebo osoby v hmotnej núdzi" a v druhej vete sa vypúšťajú slová „alebo osoba v hmotnej núdzi".
13. V čl. I sa vypúšťa bod 77.
Ostatné novelizačné body v čl. I sa primerane prečíslujú.
14. V čl. I sa vypúšťa bod 87 až 89.
Ostatné novelizačné body v čl. I sa primerane prečíslujú.
15. V čl. I bode 90 sa v § 43 ods. 2 v úvodnej vete sa slová „uchádzača o zamestnanie, záujemcu o zamestnanie a osoby v hmotnej núdzi" nahrádzajú slovami „uchádzača o zamestnanie a záujemcu o zamestnanie".
16. V čl. I bode 90 sa v § 43 ods. 2 písm. d) sa slová „uchádzača o zamestnanie, záujemcu o zamestnanie a osoby v hmotnej núdzi" nahrádzajú slovami „uchádzača o zamestnanie a záujemcu o zamestnanie".
17. V čl. I sa vypúšťajú body 92 a 93.
Ostatné novelizačné body v čl. I sa primerane prečíslujú.
18. V čl. I sa vypúšťa bod 98.
Ostatné novelizačné body v čl. I sa primerane prečíslujú.
19. V čl. I sa vypúšťajú body 100 a 101.
Ostatné novelizačné body v čl. I sa primerane prečíslujú.
20. V čl. I sa vypúšťa bod 104.
Ostatné novelizačné body v čl. I sa primerane prečíslujú.
21. V čl. I sa vypúšťa bod 106.
Ostatné novelizačné body v čl. I sa primerane prečíslujú.
22. V čl. I sa vypúšťa bod 113.
Ostatné novelizačné body v čl. I sa primerane prečíslujú.
23. V čl. I sa vypúšťajú body 117 až 119.
Ostatné novelizačné body v čl. I sa primerane prečíslujú.
24. V čl. I bod 120 znie:
„120. V § 67 ods. 8 sa slová „Ústav informácií a prognóz školstva" nahrádzajú slovami „Ministerstvo školstva".
25. V čl. I sa vypúšťajú body 121 a 122.
Ostatné novelizačné body v čl. I sa primerane prečíslujú.
26. V čl. I sa vypúšťa bod 124.
Ostatné novelizačné body v čl. I sa primerane prečíslujú.
27. V čl. I sa vypúšťa bod 133.
Ostatné novelizačné body v čl. I sa primerane prečíslujú.
28. V čl. I body 134 a 135 znejú:
„134. V prílohe č. 1 písm. E sa za písmeno h) vkladá nové písmeno i), ktoré znie:
„i) údaj o dovŕšení veku potrebného na nárok na starobný dôchodok podľa osobitného predpisu".
Doterajšie písmeno i) sa označuje ako písmeno j).
135. V prílohe č. 1 písm. F úvodnej vete sa slová „Ústav informácií a prognóz školstva" nahrádzajú slovami „Ministerstvo školstva".
29. V čl. I sa vypúšťajú body 136 a 137.
Ostatné novelizačné body v čl. I sa primerane prečíslujú.
Odôvodnenie k bodom 1 až 29: Navrhujeme vypustenie ustanovení, ktoré upravujú podmieňovanie priznania plnej výšky dávky v hmotnej núdzi prijatím ponuky vhodného zamestnania. Tieto opatrenia odporujú základnému účelu dávky v hmotnej núdzi, ktorou je zabezpečenie existenčného minima pre osoby v krajnej sociálnej tiesni.
Význam dávky v hmotnej núdzi nie je limitovaný účelom sociálnych práv podľa piateho oddielu druhej hlavy Ústavy Slovenskej republiky, hospodárske, sociálne a kultúrne práva, ktorých účelom je sociálne zabezpečenie občana v špecifických situáciách a ktorých nárokovateľnosť závisí od ekonomických možností štátu. Dávka v hmotnej núdzi je vyjadrením tzv. pozitívneho záväzku štátu chrániť život človeka. Svojím účelom teda nesleduje len zabezpečenie solidárnej pomoci štátu občanovi, jej účelom je poskytnutie materiálneho predpokladu pre výkon práva na život. Štát sa garanciou práva na život zaväzuje k tomu, že vynaloží úsilie a náklady na to, aby mohla osoba žiť. Je to nález ÚS 8/96 a PL. ÚS 17/2008. Dávka v hmotnej núdzi je preto ako jediná spomedzi všetkých sociálnych príjmov materiálnym ekvivalentom práva na život.
Keďže právo na život nie je možné viazať na žiadne podmienky, zásluhy, pracovné výkony, osobné kvality a prináležia všetkým rovnako podľa čl. 12 ods.1 a 2 ústavy, nemôže sa ani základná dávka v hmotnej núdzi viazať na iné podmienky, než stav núdze. Tento návrh má za cieľ zosúladiť zákon s ústavným a medzinárodnoprávnym rámcom a zabezpečiť, aby dávka v hmotnej núdzi plnila svoju základnú ochrannú funkciu bez represívnych podmienok.
30. V čl. III bode 6 v § 10 ods. 3 sa vypúšťa písmeno a).
Doterajšie písmená b) až f) sa označujú ako písmená a) až e) a vykonajú sa na to nadväzujúce legislatívno-technické úpravy.
31. V čl. III bode 6 v § 10 ods. 4 sa vypúšťa písmeno a).
Doterajšie písmená b) až f) sa označujú ako písmená a) až e) a vykonajú sa na to nadväzujúce legislatívno-technické úpravy.
Odôvodnenie k bodom 30 až 31: Navrhuje sa vypustenie pravidla o znižovaní dávky, ak uchádzač nespolupracuje, t. j. odmietne vhodnú ponuku alebo sa nedostaví na úrad na účel ponuky vhodného zamestnania.
Ďakujem za slovo. (Potlesk.)

(Prosím vymazať nadbytočný prázdny rámček.)

Ďakujem za slovo.
Viete, ja by som veľmi rada odkázala pánovi Gedrovi, ktorý je podľa mňa naozaj reálnym predkladateľom tohto paškvilu, aby si práve naštudoval po prvé, čo je to politika, že teda to nie je len činnosť strán, ale aj organizácií a občanov tejto krajiny. A po druhé by som rada zdôraznila, že už by sme si konečne mali uvedomiť, že my všetci, poslanci, poslankyne, ale dokonca aj verejní funkcionári, zákonodarci, ministri, štátni tajomníci, my všetci sme zamestnanci občianskeho sektora. My všetci máme povinnosť brániť liberálnu demokraciu, ktorá je súčasťou existencie našej krajiny.
Jedným zo základných pilierov demokracie je občianska participácia na verejnej a zákonodarnej moci. Rozumiete tomu vôbec? Znamená to, že našou povinnosťou je tvoriť politiky s účasťou občianskeho sektora, a teda aj mimovládneho sektora. My ich musíme zainvolvovať do tohto rozhodovania. To je to, prečo nás Európska únia kritizuje. V konečnom dôsledku týmto paškvilom spôsobíte len to, že mimovládny sektor, ktorý je už teraz poddimenzovaný kapacitne aj finančne, nebude schopný získať donorov a nebude vyvíjať tie činnosti, ktoré by mal robiť štát a ktoré mimovládne organizácie suplujú. Ale viete, ja vám hovorím jednu vec, že napriek tomu, že sa snažíte o zničenie tohto sektoru, tak kritické hlasy aktívnych občanov, ktorí nesúhlasia s pošliapavaním demokracie, ktorú tu teraz predvádzate, neumlčíte. Práveže naopak, čím viac sa budete snažiť obmedzovať slobodu, tým viac budete prebúdzať občiansku odvahu.