Ďakujem veľmi pekne za slovo.
Vážený pán predseda, vážené kolegyne, kolegovia, vidím, že v sále sa to už trošku vyľudnilo ako vždy, keď sú školské zákony, ale vítam všetkých, ktorí tu predtým neboli. Niektoré veci sa už budú trošičku možno aj opakovať, ja sa priznám, že sa nebudem vyjadrovať k veciam, o ktorých viem, že sa budú vyjadrovať kolegovia a kolegyňa, a to sa týka tých, toho príplatku za hodnotenie kvality zamestnancov. Takže...
Ďakujem veľmi pekne za slovo.
Vážený pán predseda, vážené kolegyne, kolegovia, vidím, že v sále sa to už trošku vyľudnilo ako vždy, keď sú školské zákony, ale vítam všetkých, ktorí tu predtým neboli. Niektoré veci sa už budú trošičku možno aj opakovať, ja sa priznám, že sa nebudem vyjadrovať k veciam, o ktorých viem, že sa budú vyjadrovať kolegovia a kolegyňa, a to sa týka tých, toho príplatku za hodnotenie kvality zamestnancov. Takže preto sa aj budem opakovať, ale ja si myslím, že opakovanie je matka múdrosti a pán minister mi to určite odpustí, aj keď ma teraz vôbec nesleduje a nepočúva. (Smiech.)
Každopádne platy učiteľov a učiteliek sú večná téma na Slovensku a myslím si, že žiadna iná téma v oblasti školstva a vzdelávania tak nerezonuje ako vo verejnosti, tak aj v médiách práve tak ako platy pedagogických zamestnancov. Ale je to asi prirodzené, lebo tie platy sú, samozrejme, prvotným predpokladom k tomu, aby sa učitelia cítili aspoň tak ohodnotení v tejto spoločnosti a najmä aby prichádzali noví, mladí, zapálení, kreatívni učitelia a učiteľky a bez tých platov jednoducho nemôžeme očakávať, že bude záujem o toto povolanie a že sa tam budú hrnúť mladí ľudia s nadšením. Aj vy, pán minister, ste niekoľkokrát poznamenal, že bez férového ohodnotenia jednoducho nebude možné stabilizovať situáciu v školstve, kde naozaj aktuálne hrozí akútny nedostatok pedagógov a odborných zamestnancov. A zároveň ste zdôraznil, že ak chceme kvalitné vzdelávanie, tak ho, tak musíme investovať do tých, ktorí toto vzdelávanie poskytujú. Zdôraznil ste, že vašou prioritou je lepšie ohodnotenie zamestnancov školstva, keďže slovenskí učitelia sú v porovnaní s ostatnými vysokoškolsky vzdelanými zamestnancami na chvoste Európskej únie. Chcela by som sa opýtať, že či je to pravda, ale keďže ma opäť nepočúva, tak asi je zbytočné sa pýtať. Však, pán minister? (Smiech.) Ďakujem veľmi pekne.
Ohlásil ste zároveň, že v roku 2025 prinesiete zásadnú zmenu v oblasti ohodnocovania učiteľov, ale tá zatiaľ neprišla, aspoň zatiaľ. V skutočnosti je totiž pravdou, že tie dva roky, ktoré uplynuli, čiže rok ´24 a´ 25, sa pedagogickí zamestnanci, ale aj nepedagogickí nedočkali nejakého zvýšenia platov. Vy ste síce v predchádzajúcej rozprave spomínal, že dostali navýšenie v podobe regionálnych príplatkov, ale no, povedzme si pravdu, to nie je tá valorizácia, ktorú ste sľuboval v programovom vyhlásení vlády. Okrem toho to nebolo plošné zvyšovanie pre všetkých zamestnancov školstva. Regionálne príplatky dostali iba tí, ktorí teda pôsobia v regiónoch s vyššími životnými nákladmi, takže toto nemôžeme považovať za to, že by ste plnili svoje programové vyhlásenie vlády. Regionálne príplatky nie sú valorizácia platov všetkých zamestnancov školstva. Takže tento argument neobstojí. Mňa to celkom ruší ináč, keď, viete... ďakujem vám pekne.
To, čo je na tom najzábavnejšie, je, pán minister, že vy sám ste bol členom konsolidačného tímu a z môjho pohľadu, opravte ma, ak sa mýlim, ale ste mal dosť veľký nejaký vplyv na to, aby sa ten rozpočet nejakých spôsobom upravil, aby tam boli vyčlenené finančné prostriedky pre navýšenie platov zamestnancov. Zvýšili ste dane, zaviedli ste transakčnú daň, ale peniaze na vyššie platy pre učiteľov tam v tom balíku konsolidačnom neboli, ktorý súvisí teda aj s rozpočtom. Takže ja si myslím, že ste mal dosť veľký vplyv, ale napriek tomu ste to nepretlačil, aj keď ste sľuboval tie zásadné zmeny, ktoré majú prísť v roku 2025. Ja osobne si myslím, že pravda je taká, že buď to nebola vaša priorita, alebo to nebola priorita vlády. Pán premiér, ale, samozrejme, povedal, jeho prioritou nie je ani zdravotníctvo, aj keď nám stropy padajú na hlavy pacientov, tak prečo by to malo byť školstvo? Takže tomuto rozumiem, lebo keby to bolo v záujme vlády naozaj, skutočne posilniť školstvo, tak už dávno by bolo v rozpočte aj v roku ´24, aj ´25 vyčlenených dosť peňazí na platy učiteľov.
Ja si spomínam ešte na výbor školstva v roku 2023, keď sme nastúpili do parlamentu, a už vtedy sme vás kritizovali, že na rok ´24 teda nie sú naplávané žiadne finančné prostriedky na navýšenie platov, a vtedy tam bol pán štátny tajomník ministerstva financií, ktorý na výbore tento rozpočet prezentoval, obhajoval a povedal, že žiadni zamestnanci na Slovensku nedostali tak vysoké navýšenie platov ako práve učitelia, tak čo vlastne chcú. Veď v priebehu dvoch rokov sa im zvyšovali platy hneď trikrát a to viac ako o 20 %. No, lenže on zabudol povedať, že tie platy boli tak nízke, že ani to zvýšenie nestačilo na to, aby sa tieto platy vyrovnali ostatným vysokoškolsky vzdelaným zamestnancom alebo učiteľom, ostatným učiteľom v krajinách OECD, to už nepovedal. Z tohto výroku je ale úplne zrejmé, ako táto vláda vlastne nazerá na učiteľov. Pozerá sa na nich nie ako na odborníkov, ktorých je potrebné si vážiť a ktorých je potrebné si oceniť, ale na ľudí, ktorým vlastne nestačí to, čo majú, a neustále pýtajú viac a z toho, ako to hovoril, mi skôr evokovalo to, že si to zrejme nezaslúžia.
No, v programovom vyhlásení vlády ste mali niečo úplne iné a nečudo, že sa potom prihlásili odbory a žiadali len to, čo ste im sľúbili a čo ste nenaplnili. A povedzme si pravdu, napriek tomu, že ste tvrdil, že ste im venoval pozornosť, tak zvonku sa to javí, že túto pozornosť ste začal venovať tejto téme až vtedy, keď hrozil, naozaj hrozil učiteľský štrajk. Ale ja osobne sa tomu vôbec nedivím, pretože keď som sa pozerala na to, ako sa všetky Ficove vlády vlastne stavali ku školstvu a k zvyšovaniu platov zamestnancov, tak som si uvedomila, že to je vlastne taký modus operandi. Počas prvej vlády Roberta Fica v roku 2006 – 2010 bolo zvyšovanie platov učiteľa len na úrovni valorizácie, to znamená pravidelného navyšovania, keď vlastne dochádzalo k zvyšovaniu všetkých platov v štátnej správe a už vtedy odbory kričali, že je to nedostatočné a že to nekorešponduje s tým stavom učiteľského povolania, akým by malo.
A preto sa stalo, že počas druhej vlády Roberta Fica odbory ohlásili už v novembri 2012 štrajk učiteľov. Bolo to vtedy, keď tá ekonomická situácia na Slovensku bola stabilnejšia, takže vtedy tie školské odbory požadovali dokonca navýšenie platov o 10 % a napriek stabilnej ekonomickej situácii dostali len 5. A potom, v nasledujúcich rokoch, znova tam bola len nejaká mierna, mierne navýšenie.
V tretej vláde Roberta Fica sa to znova zopakovalo a už na začiatku roka 2016 sa konal ďalší štrajk učiteľov, ktorý trval niekoľko týždňov, a tu už učitelia požadovali 25-percentné navýšenie platov učiteľa, pretože sa naozaj dostali v tom porovnaní rebríčku s ostatnými učiteľmi na veľmi nízku úroveň. Vláda opätovne odmietla všetky požiadavky, tento štrajk dokonca označili za politicky motivovaný, premiér Fico sa odvolával na to, že už v predchádzajúcom období boli zvýšené platy zamestnancov, no a nakoniec aj, samozrejme, po tomto tlaku zvýšili približne o 6 % platy v roku 2017 a 2018.
V tejto súčasnej štvrtej vláde Roberta Fica síce k štrajku reálne nedošlo, pretože pán minister to ukorigoval tak, aby k tomu nedošlo, ale povedzme si pravdu, ak by nebolo tej hrozby štrajku, tak žiadny sociálny dialóg ani dohoda s odbormi by sa opäť nekonali. Celkovo teda môžeme postoj vlády a postoj všetkých vlád Roberta Fica k zvyšovaniu platov učiteľov charakterizovať ako reaktívny, minimalistický a osobne si myslím, že aj necitlivý. K zvyšovaniu platov totiž dochádza vždy zásadne pri vyhrotení situácie, čiže pod hrozbou štrajku alebo po jeho vypuknutí. Ani jedna z vlád neprejavovala iniciatívu riešiť dlhodobé poddimenzovanie odmeňovania učiteľov, a to samostatne a včas, ale reagovali vždycky len na verejný rozruch a na tlak. Takýto reaktívny prístup vytvára dojem, že učitelia musia o každé jedno euro navyše bojovať ako o milosť a nie ako o spravodlivé uznanie práce, ktorú vykonávajú v prospech našej krajiny, v prospech našich detí.
Tento spôsob, kedy sa vždycky peniaze vyťahujú až na poslednú chvíľu a pod tlakom štrajkov, je výsmechom, naozaj výsmechom každému, kto má čo dočinenia so vzdelávaním a ešte horšie, bohužiaľ, je to jasný signál pre nás všetkých, ktorí chcú zostať v tomto systéme. Hovorí, že vaša práca, váš čas, vaša dôstojnosť sú len lacným nástrojom na udržanie si nejakej fasády. Zároveň som povedala, že považujem toto konanie za minimalistické a to je kvôli tomu, lebo požiadavky učiteľov nikdy neboli naplnené v plnej miere, v plnej výške. Navýšenia boli vždycky strašne malé a oveľa menšie ako odbory alebo iniciatívy požadovali a vlády sa opakovane len vyhovárali na nejaké rozpočtové obmedzenia, čo, samozrejme, môže byť aj objektívny nejaký názor, ale napr. v čase druhej Ficovej vlády si myslím, že to nebolo úplne pravdivé. Avšak aj keby to bolo objektívne, tak tento argument nezohľadňuje skutočný význam vzdelávania pre budúcnosť tejto krajiny, ani dlhodobé ekonomické prínosy z investície do kvality školstva. Mali by sme naozaj prioritizovať školstvo a my to nerobíme, ani jedna z vlád Roberta Fica neprioritizuje školstvo tak a podľa toho, aký má význam.
No a povedala som aj, že tento postoj vlády je necitlivý a to kvôli tomu, že neberie ohľad na profesijnú dôstojnosť učiteľov, ani na fakt, že ich platy sú dlhodobo pod priemerom platov ostatných vysokoškolsky vzdelaných zamestnancov, čím vlastne vláda vysiela signál, že učiteľská práca je menej hodnotná, a to ešte viacej prehlbuje nedostatok pedagógov a znižovanie už aj tak nízkej atraktivity učiteľskej profesie.
Tento postoj nie je náhodný a nie je ani ojedinelý, ale vyplýva práve z toho dlhodobého vnímania školstva nie ako strategickej investície, ale len ako výdavkovej položky bez okamžitého politického výnosu. Vlády Roberta Fica sa vždy opakovane orientovali na rýchle a viditeľné opatrenia, ktoré sa dajú veľmi jednoducho predať voličom – jednorazové dávky, vlaky zadarmo, lacnejšie potraviny, ale výsledky kvalitného vzdelávania, tie sa prejavujú až po niekoľkých rokoch. Takže to nie sú voličsky atraktívne témy.
Táto necitlivosť voči učiteľom, o ktorej hovorím, pramení aj z politického podceňovania spoločenského vplyvu. Učitelia dlhodobo, bohužiaľ, nevystupovali ako silná a jednotná záujmová skupina, ktorá by si vedela vynútiť rešpekt, dokázala toto aj práve teraz v porovnaní s tým štrajkom zamestnancov. A tým pádom vlády ani necítia skutočný tlak na systémové riešenia, a preto si mohli dovoliť pokračovať v politike týchto oddialených a čiastočných ústupkov. Napokon tento prístup je aj dôsledkom nízkej prestíže vzdelávania v politickom myslení, lebo školstvo bolo vždy vnímané ako sektor, ktorý ešte počká, a nie ako motor rozvoja našej krajiny. Práve táto krátkozrakosť však spôsobuje, že nám dnes chýbajú učitelia, naozaj kvalitní učitelia a aj vízia toho, aké školstvo a aké Slovensko chceme mať o 20 či 30 rokov.
Často sa zamýšľam aj nad tým, či tento spôsob nazerania na školstvo nemôže byť aj výsledkom hlbšie zakorenených rodových stereotypov, pretože v školstve dominujú ženy, najmä na pozíciách učiteliek materských škôl, ale aj základných a stredných škôl, a v tomto patriarchálne ladenom spoločenskom nastavení, kde sa stále implicitne predpokladá, že muž je živiteľ rodiny, tak tie ženské povolania, na tie sa pozerá ako na doplnkové, vedľajšie, menej hodnotné a tento predsudok, hoci je nevyslovený, má, samozrejme, reálne dôsledky. Učiteľkám sa implicitne prisudzuje vyššia miera obetavosti, ochoty pracovať za menej a akceptovať neistotu. Mali by sme si však uvedomiť, že takéto nastavenie spoločnosti aj politík v konečnom dôsledku degraduje túto profesiu, ktorá je základom budúcnosti krajiny, a to jednoducho musíme zmeniť. Učitelia a učiteľky totiž dnes nebojujú len o platy, oni už bojujú o svoju základnú dôstojnosť.
A zatiaľ čo pán minister Drucker na tlačových konferenciách tvrdí, že problém rieši, realita je taká, že aby vôbec tento rok došlo k zvýšeniu platov, musel siahnuť na svoj vlastný rozpočet, musel zrušiť kompenzačné príspevky niektorým učiteľom, aby všetkým ostatným zakryl aspoň trochu oči. A takéto zvyšovanie platov sa tým pádom mení na absolútny výsmech. A keď sa platy zvýšia, mnohí učitelia v čistom reále stratia. Ja by som sa tu na chvíľu pristavila na tom, čo ste, pán minister, spomínal na výbore, a kde ste v diskusii spomenul, že platy zamestnancov v školstve sa oproti minulému roku zvýšia o 6,6 %. Mňa by zaujímal celkom ten prepočet, ako ste k tomuto číslu došli, a to myslím teraz úprimne, nie je to nejaká irónia, lebo mne to naozaj nevychádza. Ja neviem, možno ste vychádzal z údajov o priemernej nominálnej mzde zamestnancov v hospodárstve v Slovenskej republike za rok 2024, lebo to som si našla, že sa zvýšil o 94 eur, a to predstavuje medziročný rast 6,6 %, ale z môjho prepočtu zvýšenia platov na rok 2025 mi to nejako nevychádza, pretože platy sa zvýšia od 1. septembra o 7 %, ale len za posledné štyri mesiace. To znamená, že keď to prepočítame na celý rok 2025, tak je to len okolo 2,3 % na rok ´24. Čiže keď si potom odčítate ešte infláciu, ktorá je teraz okolo 4,3 %, uvidíme, aká bude celková, no tak už sme v záporných číslach. Tak tam reálne to dokonca klesne na úroveň okolo 2 %. To znamená, že učitelia si v skutočnosti kúpia menej ako v roku 2024 napriek tomu nominálnemu zvýšeniu platov. Áno, viem, je tam ešte tá 800-eurová odmena, ale aj tú, ak by sme pripočítali k tomu navýšeniu, tak stále sa dostávame len niekde na úroveň 1,8 alebo 1,9 % oproti predchádzajúcemu roku. Takže nezdá sa mi to, neviem, akým spôsobom ste došiel práve k tomu číslu 6,6, verím, že mi to potom ako vysvetlíte.
No a ak sme tu už pri tej 800-eurovej odmene, to už tu dneska zaznelo, už minulý týždeň ma kontaktovali rôzne asociácie a ak dovolíte, tak ja vám prečítam mail, ktorý prišiel na naše poslanecké maily, ja verím, že ste ho všetci dostali, ktorý hovorí: „Sme súkromné školské zariadenie centrum voľného času, podľa pokynov nám štát nebude kompenzovať vyplácanie odmien pre zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme, ale zároveň máme povinnosť ich vyplatiť. V minulosti bol tento istý problém a taktiež sme nedostali žiadnu kompenzáciu. Dotácie na školské zariadenia sú tak nízke, že máme problém vyžiť. My sme zariadenia, ktoré vykonávajú záujmovú činnosť a suplujeme to, čo by malo byť absolútnou prioritou štátu, lebo žijeme dobu, kedy hlavne mládež má obrovské problémy. Všade v médiách o tom rozprávate, ale absolútne nepodporujete tých, ktorí sa pre mladých snažia niečo urobiť. Naopak, podkopávate nám nohy a aj teraz keď nariaďujete vyplácanie odmien, tak nám nedáte ani euro. Môžete mi, prosím, tento prístup štátu vysvetliť?!!! Čo máme robiť, ak na vyplatenie takýchto vysokých odmien nemáme finančné zdroje?" Ja len podotýkam, že v niektorých obciach je ročný normatív na žiaka 6 euro, v niektorých 15, v niektorých 100. Aj tak je to strašne málo a na 800-eurové odmeny jednoducho nemajú.
Ja len pre vysvetlenie pre tých, ktorí túto problematiku ešte nepoznajú, alebo aby sme si to teda oživili, zvýšili ste platy zamestnancom škôl, samosprávy, samozrejme, kričali, že na zvýšenie platov nemajú, preto ste sa rozhodli kompenzovať aspoň tie odmeny 800 eur, nie podotýkam 7-percentné navýšenie, iba 800 eur, ale len pre tých, ktorí sú zamestnancami samospráv. A tak samosprávy píšu všetkým neštátnym zariadeniam, súkromným, cirkevným, že pre nich 800-eurové odmeny nie sú. Čiže od nich nedostanú ani cent. Napriek tomu, že v zákone je jasne uvedené, že neštátne a štátne zariadenia sú rovnocenné, napriek tomu sa k neštátnym zariadeniam v tomto štáte chováme, ako keby mali toľko peňazí, že sa nimi môžu obhadzovať. No lenže toto si môže naozaj myslieť len pani Vaľová, ktorá tu vykrikuje, alebo taký človek, ktorý o tom nemá absolútne ani páru. Za posledných päť rokov stúpli mzdy pedagogickým zamestnancom v školstve niekoľkokrát. Tipnite si, koľkokrát sa to prejavilo na výške normatívu pre školské zariadenia v správe obcí. Ani raz. Samosprávy vykrikujú totiž, že na to nemajú, lebo štát im berie. Štát to nezaujíma, lebo veď ide o zariadenia, ktoré spravuje a financuje samospráva. Prehadzujete si ZUŠ-ky a centrá voľného času ako nejaký horúci zemiak a doplácajú na to zariadenia, ktoré sú už teraz na kolenách. Nevládzu platiť kvalitných učiteľov, nie sú schopní kvalitne vzdelávať a v konečnom dôsledku na to doplatia iba naše deti, pretože tie o chvíľu asi nebudú mať kde tráviť voľný čas. A keď sa potom budeme pýtať, ako je to možné, že naše deti stratili vzťah k umeniu, tak si spomeňte na to, ako táto vláda a aj predchádzajúce vlády Roberta Fica úplne zlikvidovali inštitúcie, ktoré dávajú možnosť deťom cieľavedome, efektívne tráviť svoj voľný čas.
A keď sme už pri tej likvidácii, ešte mám pár minút, tak je tu ešte jedna téma, ktorú ma požiadali, aby som teda riešila, požiadala ma jedna základná škola pri nemocnici vo Zvolene o pomoc, pretože regionálny úrad sa rozhodol zrušiť materskú školu a školský klub detí pri nemocničnom zariadení a to z dôvodu že vraj neefektívnosti. To znamená, že deti, ktoré trávia v nemocnici 24 hodín a majú možnosť v rámci zdravotnej starostlivosti aspoň nejak pookriať, hrať sa, vzdelávať sa, tak prídu o jedinú možnosť, ako prísť na iné myšlienky, necítiť sa ako pacient alebo aspoň na chvíľu, že sa môžu cítiť ako deti, ktoré majú právo na radosť, hru a ktoré sa môžu vzdelávať napriek tomu, že trávia počas choroby nejaký ten čas, týždeň, dva, tri v nemocnici. Pravdou je, že štát prevádzkovanie takýchto zariadení nestojí veľa. Ja mám informáciu, že nejde ani o stotisíc eur v rámci takýchto zariadení a takisto je pravdou podľa toho, čo som si o tom zistila, že dôvodom, prečo sa má zrušiť tento priestor, je, že nemocnica potrebuje priestor, ktorý si prenajíma táto škola, aby tam zriadila VIP izbu. Takže je dôležitejšie, aby sme umožnili mať súkromie a pohodlie jednému dieťaťu s jedným rodičom na úkor desiatich, dvadsiatich, päťdesiatich ďalších, ktoré musia svoj čas tráviť samé a bez rodičov. Takže aj toto je téma, ktorá naozaj rezonuje, sú to praktické veci, ku ktorým sa dostávame, o tom, ako miesto toho, aby štát podporoval učiteľov, aby podporoval školy, aby do nich investoval, tak ruší aj tie, ktoré nestojí štát veľa a ktoré sú naozaj nápomocné a veľmi dôležité.
Takže ak budete mať na to nejaký názor, pán minister, tak by som veľmi rada aj počula to, aký máte názor na rušenie týchto škôl pri nemocničných zariadeniach a prečo sa to vlastne deje a či sa vám naozaj javia ako neefektívne a či sú dôležitejšie nejaké peniaze alebo čokoľvek ako tie deti a to, že majú možnosť tráviť voľný čas. A ja sa naozaj pýtam s úprimným záujmom, vidím, že vzdycháte, ale naozaj to nemyslím zle, pýtam sa naozaj úprimne a verím, že mi teda aj úprimne odpoviete.
Ďakujem.
Skryt prepis
