Vážený pán predsedajúci, ďakujem pekne za slovo. Takto expresne som sa ešte k slovu nikdy nedostal, popravde ešte som si nestihol ani zhrnúť osnovu. Mám tu pred sebou len rozpočet kapitoly pre školstvo, ale našťastie je to oblasť, v ktorej sa, môžem povedať, že už naozaj vyznám po tých 32 rokoch služby na tomto poli a zároveň aj po tej cti, ktorej sa mi dostalo, že som mohol osem mesiacov slúžiť ako minister školstva, vedy, výskumu a športu, preto sa osobitne teším, že tu na mieste predkladateľa je teraz súčasný pán minister školstva pán Tomáš Drucker.
Po tom, čo som si pozorne vypočul príspevok do rozpravy od kolegu Jozefa Hajku, Hajka, ktorý je expert KDH na ekonomiku a ktorý nás oboznámil aj so svojou expertízou a posudkom celého rozpočtu aj v našich vnútorných rokovaniach, tak môžem konštatovať, že rozpočet kapitoly ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu patrí k tým, alebo možno je aj tým najlepším, ktorý hodnotím najpozitívnejšie z hľadiska celého rozpočtu a v tomto svojom diskusnom príspevku sa budem vyjadrovať najmä k nemu. A v duchu toho, čo som predoslal, chcem najskôr zdôrazniť veci, ktoré považujem za pozitívne v predloženom vládnom návrhu rozpočtu pre kapitolu školstva.
V prvom rade som si všimol, že rozpočet v porovnaní s rokom 2023 je navýšený o 600 až 700 mil. eur. Nuž, to by bolo úplne skvelé a bola by to vynikajúca správa, ak by išlo o navýšenie prostriedkov na dosiahnutie zvýšenej výkonnosti a kvality školstva a úloh, tak ako boli zadefinované do roku 2023. Faktom však je, že týchto 600 až 700 mil. eur navyše sa viažu takmer úplne na nové úlohy a nové pozície, ktoré v školstve chystáme a potrebujeme pre to, aby sme sa posunuli ďalej, o čom netreba snáď už nikoho v tejto krajine presviedčať, vzhľadom aj na výsledky PISA, ktoré boli nedávno publikované, aj na pretrvávajúci imperatív posunutia hospodárstva Slovenskej republiky k hospodárstvu s vyššou pridanou hodnotou, na čom môžu mať podiel vysoké, jedine vysoké školy a výskumné ústavy spolu s biznisom. Takže týchto 600 až 700 mil. eur, samozrejme, vítame, bez nich by veľká novela školského zákona, ktorú som mal tú česť predkladať v máji roku 2023, bola neuskutočniteľná. A týmto aj ďakujem pánu ministrovi Druckerovi, že zabezpečil finančné prostriedky na to, aby sme mohli do života priniesť to, čo samotný zákon a litera napísaná na papieri nedokáže.
Ďalej by som si chcel, by som chcel poukázať na niektoré teda detaily tých nových úloh a toho, ako sú rozpočtované v návrhu rozpočtu. Jedná sa predovšetkým o financie určené na ciele, ktoré boli definované v pláne obnovy a odolnosti, ako sú napr. podporné opatrenia, transformácia zariadení, poradenstva a prevencie, čo sú všetko nevyhnutné prvky toho, aby sme v školstve, osobitne pri vzdelávaní detí a maloletých, sa posunuli z úrovne improvizácie, z úrovne poraď si sám, resp. ak ti neporadí priateľ, tak sa nejako pani učiteľka, rodič, dieťa či odborný zamestnanec vysporiadaj so situáciou, na ktorú sme nemali štandardy, ku ktorým pristupovali učitelia iba z individuálnych postojov. O čom konkrétne hovorím? Predstavte si deti, ktoré prežívajú nejakú mimoriadnu životnú situáciu, ktoré sú, majú nejaké zdravotné postihnutie, ktoré sú znevýhodnené, pochádzajú napr. z marginalizovaných skupín, a teraz si predstavte, že toto dieťa je, je v škole, mohlo sa presťahovať, mohlo mu zomrieť blízky príbuzný, môže byť náhle oslabené zdravotne alebo iným spôsobom a máte v škole učiteľov, ktorí si povedia, žiaľ, že to je problém rodiny, sociálky, kurately, oni sú tu kvôli tomu, aby si odučili svoje. Potom máte učiteľov, učiteľky, ktoré sú ochotné dýchať za tie deti, ísť aj k nim domov, individuálne sa im venovať. Na toto proste nie je štandard. Predstavte si, že by sme takto liečili ľudí. Že by lekár sa vysporiadal s takouto situáciou len podľa svojej vlastnej úvahy. Samozrejme, aj školstvo je sofistikovaná činnosť. Za to, že každý z nás chodil do školy, to ešte neznamená, že máme uveriť pocitu, že tomu rozumieme a môžeme sa k tomu vyjadrovať alebo to jednoducho nechať bežať zotrvačnosťou, tak ako to bolo doposiaľ.
Preto som veľmi rád, že sa Slovensko nadýchlo k významnému kroku, aby systematizovalo individuálny prístup vo vzdelávaní a vo výchove, jednoducho v edukácii, ku žiakom podľa ich potrieb tak, aby sa zvýšila pravdepodobnosť toho ich úspešného ukončenia základného, stredného, poťažmo vysokého, vysokoškolského štúdia a úspešného zaradenia na trh práce.
Samozrejme nehovoríme len o detí, ktoré vyžadujú zvýšenú starostlivosť z titulu nejakého znevýhodnenia, do okruhu podporných opatrení patria aj deti, ktoré sú naopak silnejšie, majú, povedzme, viac nadelené, lepšie prostriedky, sú talentované a v škole sa mohli nudiť, ísť na pol plynu a my sme tak trestuhodne zanedbávali ich rozvojový potenciál. Toto všetko vám možno príde ako príliš školácka téma, ale verte mi, že sa momentálne rozprávame o jedinom zdroji pokroku v tejto republike, pretože nemáme tu ani zásoby uránu, ropy, vzácnych kovov alebo niečoho podobného, nie je nás jedna miliarda, aby sme sa naďalej zmierovali s tým, že náš pokrok alebo ekonomický profil bude založený na lacnej pracovnej sile a jednoduchých činnostiach. Rozprávame sa o tom, ako posunúť našu krajinu a našu ekonomiku medzi najvyspelejšie krajiny v Európe, a to začína v základných školách, pokračuje cez stredné a vysoké školy. No a to sa nestane samo. To nestačí, keď to tu bude deklarovať poslanec alebo dokonca minister, toto sa nestane ani keď to napíšeme do zákon, to sa stane len vtedy, ak to táto snemovňa, ak to táto vláda umožní a to aj cestou rozpočtu, cestou financovania týchto procesov.
Pozitívne môžem tiež ohodnotiť, že v rámci týchto navýšených prostriedkov pre kapitolu školstva, vedy, výskumu a športu bolo počítané aj s novými pozíciami, ktoré som mál tú česť a aj príležitosť, ktorú som riadne využil, dať do veľkej novely školského zákona. Vzniklo tam viacero pozícií, ktoré jednoducho v tých školách potrebujeme, už to nie je teda len školský psychológ, výchovný poradca, čo má vždy bežná pani učiteľka, ale sú to, samozrejme, aj liečebný pedagóg, špeciálny pedagóg, sociálny pracovník, sociálny pedagóg, tie nové to sú sociálny pracovník. Ako vieme, že mnohí z tých, ktorí vyštudujú sociálnu prácu, napokon nekončia v tejto oblasti, pretože jednoducho alebo sa nechcú, alebo sa nemajú kde venovať tejto činnosti, a zároveň na školách nám chýbajú zruční odborníci, ktorí by vedeli premostiť problémy medzi majoritnou a minoritnou skupinou detí, pomôcť deťom, ktoré majú vážne problémy životné, dostať sa do toho hlavného peletónu vzdelávaných detí a neostať visieť celý život v sociálnej sieti pomoci štátu.
Takže som veľmi rád, že aj sociálni pracovníci môžu pracovať v školstve, a mimoriadne sa teším, že sú tu aj finančné prostriedky určené na financovanie stredného manažmentu na školách, ktorý bol vložený do zákona pod pozíciou supervízor. Supervízor má na školách, môže mať na škole úľavu až päť hodín týždenného úväzku. Kolegom, ktorí sa v tom tak neorientujú, tak pripomínam, že školský úväzok je 22 až 23 hodín týždenne vyučovacej povinnosti, priamej vyučovacej povinnosti, tak päť hodín z toho je niečo pod štvrtinu úväzku.
A teraz, prečo toto bolo potrebné a prečo to stojí za to, že tu jeden z vás o tom hovorí v tejto snemovni? Pretože naše školy sú manažované tak alebo, resp. personálne logisticky zabezpečené ako pred 50 rokmi. Máte na škole zvyčajne pani riaditeľku, dve zástupkyne, k tomu možno pani ekonómku alebo tajomníčku, tá ekonómka je zvyčajne skôr účtovníčkou, potom tam môžete mať niekoho na vrátnici, školníka a upratovačky. Pripomínam, že škola dnes a pred 50 rokmi, to sú dva odlišné svety. Pred desiatkami rokov neexistoval internet, neexistovalo žiadne GDPR, verejné obstarávanie, o hospodárstvo a budovu školy, dokonca učebnice, dokonca o mzdy sa starali komunistické školské úrady a riaditeľka so zástupkyňami jednoducho len manažovala personálne výchovno-vzdelávací proces. Dnes má vedenie školy v prepočte traja manažéri na stovky ľudí, na stovky ľudí. Má mnohonásobnú zodpovednosť, mnohonásobné úlohy aj kvantitatívne, aj kvalitatívne oproti tomu, čo ich kolegyne pred desiatkami rokov. Ako potom môžeme chcieť od tých škôl, aby fungovali, aby boli zodpovedajúce kvalite 21. storočia? To je jednoducho neuskutočniteľné. A hovorí vám to riaditeľ najúspešnejších škôl na Slovensku. Tak viem, čo to stálo a že toto sa nedá očakávať od, bežne od manažmentu na školách. Preto som veľmi rád, že stredný manažment, ktorý len dokáže posunúť školy k riadne fungujúcim a dobre spravovaným organizáciám, bude nielen ideálnou predstavou prázdneho paragrafu v zákone, ale aj naplnený príslušnými finančnými prostriedkami, aby to bolo pre tie školy a zriaďovateľov škôl jednoducho uskutočniteľné.
Ďalej som veľmi rád, že sa podarilo splniť cieľ, ktorý som už ja z časových dôvodov nestihol ako minister školstva, že výkonnostné zmluvy, ktoré sú veľmi dôležitým prvkom zase manažmentu štátu voči vysokým školám, umiestniť do zákona tak, že časť tých finančných prostriedkov na realizáciu výkonnostných zmlúv ide nad rámec financovania zo zmlúv vo všeobecnosti, teda nie z podstaty financovania vysokých škôl. Toto je veľmi dôležité, pretože často sme boli svedkami, že pri nejakom normatívnom alebo deklaratívnom navýšení financovania či podpory vzdelávania išlo často len o vybratie finančných prostriedkov z jedného šuplíka a umiestnenie do druhého. Ak by sme tým vysokým školám jednoducho tie výkonnostné zmluvy prefinancovávali z podstaty, tak by sme nič nepridali k tomu, čo tie školy potrebujú pre svoj rozvoj a tiež by sme nemali, tak to poviem, morálny mandát, hoci ho máme, žiadať od vysokých škôl nejakú štátnu, nazvem to, objednávku chýbajúcich profesií alebo podpory takých študijných odvetví, ktoré považujeme strategicky za, pre Slovensko za veľmi dôležité.
Samozrejme, iná cesta nie je. Vysoké školy nie sú regionálne školstvo, že môžete nariadiť nejaké smerné čísla pre, dohodnúť sa so samosprávami, s vyššími územnými celkami o nejakých výkonnostných limitoch, že koľko ktorých žiakov do akých odborov budeme prijímať. Vysoké školy sú autonómne, dali sme im autonómiu pred takmer dvadsiatimi rokmi a teraz môžeme len nastavovať pravidlá tak, aby existovala celospoločenská dohoda a najmä dohoda medzi vládou, parlamentom, vysokými školami ako takými, aby zohľadňovali nielen svoje legitímne ciele, manažérske ciele pri spravovaní a budovaní konkrétnej vysokej školy, ale aj potreby celej krajiny. Vysoké školy sú v tomto smere nenahraditeľné a našou úlohou nie je štátny dirigizmus, ale funkčné nastavenie podmienok tak, aby sa vyvíjali žiaducim smerom. To máme v tomto rozpočte aspoň týmto smerom vykročené. Dnes ešte nie sú tie výkonnostné zmluvy na 100 % nad rámec rozpočtu vysokých škôl, ale verím, že tým smerom pôjdeme.
No, ešte by som sa dotkol teraz takej strany, čo mi chýba v tomto rozpočte, a to je nejaký nástroj na zvýšenie atraktivity učiteľského povolania. Jeden nástroj tam vidím a som opäť rád, že sa ho podarilo uskutočniť, bol to, bola to myšlienka, pri ktorej som bol pri jej zrode, nazývame to koeficient ekonomickej rovnováhy, a keď som o tomto rokoval prvýkrát s predsedom odborového zväzu pracovníkov v školstve a vo vede, tak pán predseda Ondek bol veľmi prudko proti tomuto, pretože aj v médiách sa interpretoval, interpretovala snaha zabezpečiť dostatok kvalifikovaných pracovných síl aj v takých regiónoch, kde chýbajú stovky kvalifikovaných učiteľov, ako je Bratislava, Košice a iné veľké mestá, sa bral, bol chápaný nejak protektorsky alebo diskriminačne dokonca, že chceme do výplatných pások alebo do taríf pre učiteľov z Košíc či Bratislavy dať vyššie peniaze než povedzme z Čadce či Trenčína. To je, samozrejme, nezmysel, nám nejde o zvýhodňovanie alebo znevýhodňovanie nejakých regiónov, ale podobne ako pri koeficiente tepelnej náročnosti, tak školy v oblasti, povedzme, Popradu, Kežmarku dostanú viacej peňazí na prevádzku, pretože sú tam vyššie náklady na vykurovanie, tak logicky, keď sú vyššie náklady, osobné náklady v tej, v tom nejakom koši nákladov nielen životných, ale aj prevádzkových pre školu, pretože keď si objednáte nejakú revíznu správu, prácu nejakého odborníka, ktorý robí na nejakom projekte na škole, tak faktúra v Bratislave je významne iná ako faktúra v nejakej menšej obci. Tak som rád, že koeficient ekonomickej rovnováhy je tiež kvalitným analytickým nástrojom, ktorý mapuje, aké sú osobné náklady, životné náklady v jednotlivých častiach Slovenska, aby zriaďovateľom a školám dal primerané prostriedky z tejto kapitoly, a tak je možné, že manažment školy dokáže zvýšeným príspevkom, napr. osobným príplatkom získať učiteľa informatiky, matematiky alebo cudzieho jazyka v regióne, kde by to už absolútne ani teoreticky pomaly nebolo možné.
To, čo mi tam ale chýba, je všeobecné zvýšenie atraktivity učiteľského povolania alebo povolania jednoducho všeobecne v tomto rezorte, a to s nejakým naviazaním na výšku platov. Navrhovali sme v programe KDH, aby to bolo napr. 130 % priemeru v národnom hospodárstve. Viem, že minulý rok, pretože sa to stalo počas môjho ministrovania, bola dvakrát valorizácia, o 10 a 12 % k 1. 1. a k 1. 9. a že vyššia kolektívna zmluva bude končiť k 31. augustu a potom znovu v lete môžeme očakávať politické vyjednávania a možno aj niekedy až zneužívania tejto objektívnej, tohto objektívneho problému na Slovensku na medzipolitický zápas. Bol by som veľmi rád a veľmi rád by som odbremenil pedagogickú a odbornú verejnosť v oblasti školstva od politických zápasov, od presviedčania sa o elementárnych potrebách, aby sa toto stalo predmetom expertízy a odborného posúdenia. A to je na nás, vážené kolegyne a kolegovia, preto budem aj v budúcnosti iniciovať nejaké systémové riešenie a nie ad hoc politické vyjednávanie s odborármi či so zamestnancami, či s vládou v tejto oblasti, aby sme naviazali mzdy v tomto segmente, ktorý je strategický a kľúčový pre prospech celej krajiny, na nejakú hladinu odmeňovania v národnom hospodárstve. Alebo priemer vysokoškolských príjmov, alebo 130 % priemeru v národnom hospodárstve.
No, vzhľadom na to, že som to všetko musel povedať z patra, pretože predo mnou všetky príspevky už prepadli v poradí, tak je to nateraz všetko, budem rád, keď budeme sa o tomto rozprávať aj ďalej, prípadne vystúpim v ústnej rozprave.
Ďakujem, pán predsedajúci, skončil som. (Potlesk.)
