Videokanál poslanca

Pán poslanec Malatinec, hovorili ste o viacerých veciach, ktoré vnímate ako problematické pri vo fungovaní Fondu na podporu umenia, ale mňa by zaujímalo, že ktoré z tých vecí sú riešené tým návrhom zákona, tak ako bol predložený do prvého čítania.
Čo konkrétne sa vyrieši tým, ak bude schválené, schválený ten zákon tak, ako bol navrhnutý. Bude viacej hodnotiteľov z mimo Bratislavy, alebo, alebo čo sa tým, čo sa zmení, ak sa zmení zloženie dozornej rady? Lebo teda buď teda hráte falošnú hru a preložili ste niečo iné, ako idete nakoniec schváliť, alebo teda predkladáte nejaký návrh, ktorý vôbec nebude riešiť tie problémy, ktoré ste spomínali.
Hovorili ste, že pani poslankyňa Jaurová mala byť v konflikte záujmu, lebo je hodnotiteľka fondu, k tomu sa asi ona vyjadrí. Ale teda pozrime sa rovnik... rovnakou optikou aj na predkladateľa pána Michelka, ktorý je čelnom Spolku slovenských spisovateľov, vydal, ktorý vydáva časopisy Literárny týždenník a Dotyky, zároveň je riaditeľom vydavateľstva tohto spolku a je členom Matice slovenskej, čiže podľa vašej logiky mal by sa vzdať členstva v týchto organizáciách len z dôvodu, že aj oni tieto organizácie sú žiadateľmi o podporu z Fondu na podporu umenia, a, a posledná vec, teda možno by ste mohli nejako vysvetliť, že, že v čom je teda ten problém, že tí mimobratislavskí, a koľko je z Bratislavy medzi hodnotiteľmi, lebo existuje prehľad, ako sú úspešné žiadosti, a za všetky kraje je to medzi 52 a 60 %, čiže ide o to, aj odkiaľ prichádzajú tie žiadosti, ale pomerne rovnomerne... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem veľmi pekne, pán predseda.
No trošku sa vráťme do tej atmosféry fondovej, tak ako, tak ako o nej hovoril pán poslanec Roman Malatinec. Ja sa chcem veľmi pekne poďakovať, lebo ako to bol taký prvý príspevok, ktorý hovorí o tom, ako to v praxi funguje mimo Bratislavy, ako sa na to pozerajú ľudia, ktorí sú mimo toho centra, kde teda sa tie fondy rozdávajú. No a ja si myslím, že toto treba, toto treba skutočne dať ako všetkým, aby si toto pozreli, ako to funguje.
Pán poslanec tiež hovoril o tom, o čom sa tu bavíme v podstate celý deň. To je tá nedôvera stále, dokonca aj pani poslankyňa už hovorila o nedôvere.
No a zase sa vrátim k tomu, o čom sme sa tuná bavili, tá nedôvera sa dá poraziť len kontrolou. Stále chodíme okolo horúcej kaše, stále. Proste ten najväčší je problém je nedôvera, ktorá voči týmto fondom, resp. fondovým komisiám existuje. A existuje u tých žiadateľov, ktorí nevedia, prečo sú neuspokojení so svojimi žiadosťami. To znamená, máme tých spokojných a nespokojných. Toto treba nejakým spôsobom dať, dať, dať na pravú mieru, aby tí nespokojní vedeli, čo je dôvodom ich nespokojnosti, a aby s tým, aby sa o tom mohli rozprávať, aby to mohli riešiť, ale nie, aby zostali visieť vo vzduchoprázdne.
A to, o tom teda hovoril pán, pán poslanec Malatinec, čiže ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem pekne, pán predseda.
Ja sa chcem naozaj poďakovať kolegovi Habánikovi, že tento prípad spomenul, preto, lebo naozaj v dobrej viere sme pomohli trom vysokým školám takým spôsobom, ako to potrebovali, a vlastne to, čo im chýbalo, sme takto nahradili, samozrejme, z rezortu ministerstva kultúry. Vy hovoríte, teda padla tuná, tak aby som reagoval na pána Habánika, že teda bola obava, aby nám ktosi čosi, niekto nevyčítal nejaké netransparentné financovanie a domnievali sme sa a tak ďalej a tak ďalej.
Prosím vás pekne, ak by sa niečo takého to stalo, tak by ste to mohli riešiť takýmto spôsobom, ako hovoríte, ale nič takéhoto sa nestalo a vy ste v podstate tie vysoké školy umelecké tri, ktoré existujú konkrétne, dostali, proste ste ich obrali o finančné prostriedky bez toho, aby niekto, nehovorím konkrétne pani poslankyňa, ale proste boli obraté o finančné, o finančné prostriedky, ktoré im mohli pomôcť. Nestalo sa a dobrý úmysel ste jednoducho hodili do koša. Podľa môjho názoru úplne zbytočne a jednoducho ja sa pýtam prečo. Veď, veď ide o politiku? Veď predsa tu na ide o istú pomoc inštitúciám, ktoré sú na to aj v podstate odkázané. Pre umelecké školy každá koruna dobrá. Každá koruna, či sú to výtvarníci, alebo umelci, ja neviem, v Bratislave alebo Bystrici. Tie vysoké školy sú stále na rozhraní, proste majú problém. Vzťahujú sa na nich často tie kritériá, ktoré sa vzťahujú na ostatné vysoké školy, čo je, tiež čaká na riešenie ministerstva školstva. Alebo aj ten návrh, aby tieto vysoké školy patrili pod ministerstvo kultúry, tuná už raz bol. Čiže ako predbiehate, teda tí predbiehajú... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne za slovo, pán, pán predseda.
Pán poslanec, je mi ľúto, že sa stále nechápeme, preto, lebo ja už to hovorím po štvrtýkrát. Problémom všetkých týchto fondov, nielen tohto, je spoločenská nedôvera. Spoločenská nedôvera istej časti verejnosti. Tá časť verejnosti, áno, je podľa vás aj podľa mňa, aj podľa všetkých, neuspokojená, preto, lebo neuspela so svojim projektami. A tá spokojnosť bude vtedy, keď tú nedôveru zažehnáte. To znamená, že aj tí neuspokojení na základe svojich projektov, musia vedieť, prečo to tak je. A to zatiaľ tie komisie veľmi ako nereplikujú týmto nespokojným. Samozrejme, že tí spokojní nebudú reptať. Preto, lebo istým spôsobom majú vytvorené zázemie, ale ťažko to zdôvodníte, aby to akceptovali tí nespokojní. To znamená, ja hovorím stále o dôvere, asi už piatykrát.
A to prvé čítanie len len kvôli tomu, že cítime potrebu, že niečo v tomto smere treba spraviť. V mene tej dôveryhodnosti, pán poslanec, šiestykrát to hovorím, aby vám teda bolo úplne jasné, o čom to je, preto, lebo mám taký pocit, že ako keby som rozprával iným jazykom. Čiže buďte taký láskavý, zoberte to na vedomie a nehľadajte tam žiadny iný úmysel. Je to len nedôvera a hlavne po tej dôvere, ako my hovoríme o spokojnosti, tak ako môže byť spokojnosť bez dôvery.
Ale keby som ja vedel, prečo ten môj projekt nebol prijatý, a mal by som zdôvodnenie tej komisie, čierne na bielom, prečo to tak je, a mal sa možnosť, okrem toho, to je ďalší problém, niekde odvolať, čo teda nemám, aby to bolo znovu posúdené. A to, ten odvolací proces fun... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem za slovo, pán podpredseda.
Pani poslankyňa, taká ste boli prísna na nás. Tak len tak jednou... A často ste používali slovo nezávislosť. No ja by som len chcel teda povedať veľmi slušne, že nezávislosť je vtedy nezávislosťou, keď je akceptovaná obidvomi stranami. Ak tou jednou stranou tá nezávislosť akceptovaná nie je, a to je teraz úplne jedno ktorú, a nemyslím to vôbec politicky, ale profesne, čo sa týka fondov, tak asi niekde je chyba. A tá nezávislosť nie je akceptovaná veľmi dlhodobo. Ja by som skôr teraz použil slovo v rámci fondov nedôvera. Tá nedôvera v komisie, tá nedôvera v posudzovanie môže byť zdôvodnená alebo nezdôvodnená. V každom prípade tuná treba niečo spraviť s týmto problémom preto, lebo tento problém nevyrástol včera ani predvčerom. Tento problém sa tu dlhodobo motá zhruba desať rokov. A desať rokov hovoríme, aj, aj to bolo niekoľkokrát riešené nielen pri tomto fonde, ale aj pri iných. Čiže čosi spraviť, aby tá nedôvera spoločnosti zmizla.
A keď zmizla... keď zmizne nedôvera, tak zrejme budeme môcť hovoriť aj o tej nezávislosti, preto, lebo tá nezávislosť bude akceptovaná obidvomi stranami, čo zatiaľ nie je. Proste tam ide o nedostatočné zdôvodnenie pre tých nespokojných, ktorí jednoducho nie sú ochotní akceptovať na základe tých zdôvodnení, že tie ich projekty nie sú dobré. Toto tuná chýba a my musíme zastupovať tých nespokojných. Preto, lebo tí spokojní, tých spokojných nie je prečo zastupovať. A toto ste vy v tom svojom referáte absolútne nespomenuli.
Čiže ako s tým slovom nezávislosť by som asi teda narábal iným spôsobom.

Ďakujem veľmi pekne za slovo, pán predsedajúci.
Pani poslankyňa, aj ja si vážim ten vecný tón, s ktorým ste vystúpili, avšak musím hneď na začiatku povedať, že nemáte pravdu, či už to robíte zámerne, alebo nezámerne, neviem. Začali ste tým, že citujem vás, hej: Nezaznamenali sme výhrady voči fungovaniu fondu. Toto ste povedali. To je obrovská chyba. Mám to tu napísané, ako ste to povedali. My zaznamenávame dennodenne a dokonca výbor sa niekoľkokrát zaoberal práve fungovaním fondu. Práve kontrolou fondu, akým spôsobom sú prerozdeľované tie finančné prostriedky bez toho, aby niekto mohol vôbec nahliadnuť do pravidiel hry. O to jednoducho tu ide. Vy ste ďalej spochybnili ten proces poslaneckého návrhu, dokonca ste použili také, také, také výrazy ako nedemokratický proces legi... nedemokratický priebeh legislatívneho procesu, podkopáva sa dôveryhodnosť v tom prípade, posledné zbytky vážnosti, účelová zmena a tak ďalej a tak ďalej. Nesmierne silné výrazy ste použili, čo ma teda dosť prekvapuje preto, lebo nemáte na to jeden jediný dôvod. To je absolútne legitímne, čo urobila skupina poslancov, a ja sa skôr vás pýtam. Ja som tieto fondy nikdy v živote nevyužíval. Môžete toto povedať aj vy? Lebo ak ste ich využívali, pani poslankyňa, tak ste priamo alebo nepriamo, ako chcete, v konflikte záujmov. Potom sa nečudujem, že obhajujete tento, obhajujete toto zhruba, v úvodzovkách, fungovanie fondu, ale my tu zastupujeme tých ľudí, ktorí sú neni spokojní s fungovaním tohto fondu, a my chceme vedieť, prečo sú nespokojní. Kvôli tomuto je celý tento priebeh a bude celý tento priebeh rozpravy, ja v k tomu vystúpim určite ešte viacej ako teraz vo faktickej poznámke, ale... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem za slovo, pán predseda.
Pani poslankyňa pri všetkej úcte. Škoda, že ste takáto kritická nebola posledné tri a pol roka. Posledné štyri roky, teda zhruba, skoro nevidel som, nepočul som, nečítal som od vás takúto kritickú úvahu o tom, čo s tou televíziou vlastne sa udeje. Toto neni otázka dneška a zajtrajška alebo včerajška. Toto je otázka hlavne posledných štyroch rokov. Kto zapríčinil tento stav závislosti RTVS na štáte, pani poslankyňa? Kto tu tri a pol roka ničil RTVS finančne, až kým neprišla televízia k tomuto stavu RTVS k tomuto stavu zrušenia koncesionárskych poplatkov? Kto na ten orchester, o ktorom hovoríte, kašlal štyri roky aj na platy zamestnancov a všetkých muzikantov v orchestri? Kto vyrobil túto štátnu televíziu? Lebo to je štátna televízia. Kto ako má najväčšiu, najväčšiu zásluhu na tom, že tá televízia vyzerá takto, ako vyzerá? Preto hovorím televízia, preto lebo rozhlas to je iný príbeh. Tá televízia, keby dnes prestala vysielať, tak si to nikto nevšimne. Táto televízia skutočne dnes nie je schopná konkurovať ani sama sebe, nieto ešte v mediálnom priestore súkromným televíziám. Rozhlas to je iná kapitola.
No a na záver viete, čo vlastne od tej televízii chceme a od toho rozhlasu? My hovoríme stále len o peniazoch. Vy ste tiež nepomenovali, čo z tej verejnej služby je to najpodstatnejšie? Čo by tá televízia a ten rozhlas mali vysielať? O tomto by mala byť tá debata. A potom z toho následne hovoriť o peniazoch. Ale to v tom vašom príspevku, bohužiaľ, nebolo zachytené ani trošku.

Ďakujem pekne za slovo, pán predsedajúci.
No, v nadväznosti na to, čo povedal Janko Mažgút, pán poslanec Mažgút, chcem povedať len jednu vec, chcem práve skonštatovať, že Sulík ušiel pred parlamentom, zdrhol pred parlamentom, doslova takto aj so svojimi pážatami, ale dúfam a skutočne verím, že pred zodpovednosťou a pred vyvodením nejakých vážnych rozhodnutí s orgánmi, ktoré sú na to príslušné, tak pred touto zodpovednosťou, dúfam, že neujde.
Preto naozaj tá grča peňazí, o ktorej tuná všetci hovoria, jednoducho to sa nesmie. Toto sa nesmie a keby náhodou toto prešlo, tak potom už prejde skutočne všetko.
Ja sa len pýtam a neubránim, neubránim sa tej úvahe, povedal tu niekto, či vlastne sa toto EXPO v Dubaji oplatilo z hľadiska Slovenskej republiky. Či náhodou tie výdavky na EXPO Dubaj neboli vyššie ako ten výsledok pre Slovenskú republiku finančný, ktorý by z toho tá Slovenská republika mala mať. Inak potom načo je takáto výstava? Na to, aby sa tam prezentoval nejaký spevák, nejaká Lúčnica, nejaké halušky, nejaké, čo stálo toto zviditeľnenie takzvané? Toto by mal niekto povedať a spraviť jednu analýzu, preto lebo aj to EXPO v Bruseli, ktoré boli v 58. roku prinieslo pre vtedajšiu Československú republiku nejaké hmatateľné výsledky, ktoré sa prejavili v tom období, ktoré nasledovalo po ňom.
Čo priniesol pre Slovensku republiku tento nepodarený Dubaj? Toto mi vysvetlite, pán Sulík. Bohužiaľ, kdesi za rohom kukáte tajne televíziu a pozeráte sa, ako tuná my všetci debatujeme úplne zbabelo a nemožný ste, preto lebo argumentovať by ste mali v tomto prípade a nie takto sedieť za plotom.

Ďakujem, pán predsedajúci, za slovo.
No tak videli ste v priamom prenose všetci, že najväčšia obrana je útok. Sulík a jeho pážatá potom čo nám tu teda vysvetlil, ako to v skutočnosti bolo, v úvodzovkách, odišli pohŕdavo k slovenskému občanovi, proste načo, a mňa štve, že s akou ľahkosťou sa tuná hovorí: 100-tisíc sem, 100-tisíc tam, 200-tisíc sem, 200-tisíc tam, veď čo to je. Len on sa vlastne priznal v priamom prenose, že je zlodej, dámy a páni. On totižto svoju obhajobu založil na tom, že a vy všetci ste väčší zlodeji ako ja. Toto je princíp toho rozhovoru, teda toho monológu, ktorý nám pán Sulík tuná predviedol. Veď toto je čosi totálne nehorázne. Tento zahraničný slovenský poslanec tuná skutočne predvádzal a predviedol, čo bola jeho minulosť a hlavne, čo sa bude jeho budúcnosť. On sa vlastne takto choval vždy k slovenským záujmom, či už išlo o Svätopluka alebo o národné záujmy, o čokoľvek, alebo či tu predvádzal tých svojich nepodarených zahraničných priateľov, to proste je jeho postoj. Likvidovať, zničiť. A na záver povie, že a toto všetko ste zavinili vy, lebo my tri a pol roka sme tu vôbec nevládli. No tak to bude ešte veľká sranda pri tom rozpočte, preto lebo tieto veci určite sa budú spomínať, kto vlastne je zodpovedný za to, že táto republika tak vyzerá, ako je. Takíto blázni, ktorí boli v Dubaji a takto míňali slovenské peniaze na nič.

Ďakujem pekne za slovo, pán predsedajúci.
Pani poslankyňa, bývalá ministerka, ja sa vás len skutočne chcem spýtať len dve veci.
Tú prvú bez toho, aby som chcel nejako dojiť nejaké pocity, city, to vôbec nemám na mysli, ale skutočne sa vás chcem normálne takto, sa pozerajúc vám do očí, spýtať, neberiete žiadne vaše vyjadrenia, hovorím o vyjadreniach, späť, ktoré vyznievali v tej dobe nesmierne cynicky, aspoň pre nás, čo sme to tu počúvali? Nepovedali by ste ich dnes, poznajúc isté okolnosti, inak, ako ste ich povedali vtedy ako ministerka, ktorá tvrdo držala svoju líniu, bez ohľadu, aby uhla len o centimeter? Nemáte taký pocit, že niektoré tie vaše vyjadrenia mohli byť aj iné, ako boli vtedy v tej dobe?
No a druhá vec, chcem sa spýtať. Som sa na to, bez toho, aby som vás chcel vyrušovať, pýtal na tých nešťastných kajúcnikov. Viete, títo kajúcnici predsa boli takíto istí v 50. rokoch alebo za protektorátu v Čechách napríklad a hovorilo sa im udavači. Proste, je to, je to čosi, čo je neprijateľné, udávať za odmenu a postaviť si na tom nejaké zistenie dobra. Udávať za odmenu, ktorá je tomu kajúcnikovi, čo je obyčajný udavač, jasné. Vy predsa musíte vedieť, že on udáva za odmenu. Do akej miery je to vierohodné, viery hodné pre vás, keď niekto udáva za to, že vie, že keď udá toto alebo ono, bude za to patrične odmenený?
To je predsa čosi, čo, ja neviem, mne to, mne to, mne to nejako nesedí. Veď úlohou, úlohou všetkých, ktorí čosi vyšetrujú, je, aby ste donútili toho človeka sa priznať na základe úplne iných, inej objednávky, ako je to... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)