Videokanál poslanca

Ďakujem veľmi pekne za slovo pán predsedajúci. Ako už tu odznelo doobeda toto uznesenie sme pripravili ako reakciu na barbarský útok Ruskej federácie, ktorá dňa 8. júla 2024 zaútočila na viacero ukrajinských miest, vrátane teda zbombardovanej detskej nemocnice Ohmatdyt v Kyjeve. Hrozivé fakty o tomto útoku už uviedla kolegyňa Beáta Jurík v doobednej časti rozpravy. Ja by som sa zamerala na medzinárodné reakcie, ktoré tento hrôzostrašný čin sprevádzali. Stretla sa táto obludná akcia Vladimíra Putina s okamžitým odsúdením zo strany medzinárodného spoločenstva a jednotlivých demokratických krajín. Spomenula by som teda pár vyjadrení. Na brutálny útok zareagoval UNICEF, detský fond OSN a vo svojom stanovisku uvádza: útok na nemocnicu Ohmatdyt, najväčšie detské zdravotnícke centrum v krajine je ďalšou brutálnou pripomienkou toho, že na Ukrajine nie je pre deti bezpečné miesto. Nemocnice by mali byť bezpečným útočiskom a podľa medzinárodného práva sa im poskytuje osobitná úroveň ochrany. Takmer dva a pol roka od eskalácie vojny na Ukrajine sa zdá, že hrôza, ktorú deti a ich rodiny zažívajú, nemá konca.
Námestníčka generálneho tajomníka OSN pre humanitárne záležitosti upozornila, že úmyselné útoky na nemocnice sú vojnovým zločinom a páchatelia za ne musia niesť zodpovednosť. Konkrétne uviedla, tieto incidenty sú súčasťou hlboko znepokojujúceho vzorca systémových útokov poškodzujúcich zdravotnú starostlivosť a inú civilnú infraštruktúru na celej Ukrajine. Vyjadril sa aj arcibiskup Visvaldas Kulbokas, apoštolský nuncius na Ukrajine, keď navštívil kyjevskú detskú nemocnicu o čom informoval vatikánsky portál Vatican News a on konkrétne uviedol: keď sú zasiahnutí tí najmenší z najmenších, tí najslabší z najslabších, každý z nás si kladie otázku. Ako je možné, že niekto aj naďalej poskytuje nejaké vysvetlenie vojny, ako by sa dala z nejakého dôvodu ospravedlniť? Neviem ako to svedomia tých ľudí dokážu naďalej robiť. Mal som možnosť vidieť videozáznam, na ktorom strela priletí priamo, nezachytená protivzdušnou obranou a zasiahne oddelenie dialýzy. Z detskej nemocnice stúpa dym, veľmi jedovatý štipľavý dym, pretože každá raketa nesie v sebe veľa paliva, ktoré je veľmi toxické a potom je ťažké priblížiť sa a začať vyslobodzovať tých, ktorí zostali pod troskami. Vyvstáva veľmi šokujúca otázka. Tieto rakety sú dokonca cielené a nezasahujú len deti, ale práve tie deti, ktoré potrebujú onkologickú liečbu alebo transplantáciu pečene. Práve na ne dopadajú rakety. To boli teda slová predstaviteľa cirkvi a na tento útok hneď deň, deň po tom ako sa stal, reagoval aj pápež František a odsúdil ho a teda tu vidím aj v pléne pána poslanca Hazuchu, ktorý mi sám hovoril, že aj každú nedeľu chodí do kostola, tak ja neviem, aj pápež tento útok odsúdil. Hneď deň po tom ako sa stal.
Ako hlasoval výbor? O bombardovaní detskej nemocnice sme 12. septembra rokovali aj na výbore pre ľudské práva a národnostné menšiny, ktorému predsedám a naozaj mne zostalo vtedy veľmi úzko z priebehu toho výboru a výsledku hlasovania, pretože koaliční poslanci a poslankyne naše uznesenie nepodporili. Pre mňa naozaj z nepochopiteľných príčin. Ja si naozaj neviem predstaviť ako je možné, že niekto nedokáže odsúdiť obludný raketový útok na deti a to dokonca na choré deti. Na výbore sme si okrem iného vypočuli aj výčitku, že prečo práve uznesenie k detským obetiam v nemocnici na Ukrajine a nie k iným detským obetiam v iných krajinách. Už o tom hovorila aj kolegyňa Jurík, ale ja by som v každom prípade k tomu chcela dodať, že Národná rada ako najvyšší zákonodarný zbor má právomoc zaujímať postoj k zásadným otázkam a udalostiam a má aj zodpovednosť svojim postojom poukazovať na jasné hranice, ktorých prekročenie nie je v demokratickom svete prípustné. Neviem aká iní hranica je tak jasná, tak jasná, ako tá, ktorá nám hovorí, že bombardovať choré deti, onkologicky choré deti je číre zlo hodné odsúdenia. Neviem, či existuje iná jasnejšia hranica ako táto.
Zároveň by som k tej výčitke pripomenula, že naše uznesenie je naozaj formulované tak, že obsahuje aj všeobecné deklarácie odsudzujúce obdobné zlo páchané na akýchkoľvek deťoch, kdekoľvek vo svete. Konkrétne, Národná rada vyjadruje presvedčenie, že žiadne dieťa by nemalo vyrastať vo vojnovom konflikte, či pod hrozbou raketových útokov, že žiadne dieťa by nemalo byť zranené alebo zomierať v troskách nemocnice, ktorá má byť naopak bezpečným miestom na uzdravenie a zotavenie. Neviem, kto a prečo môže nesúhlasiť s týmto výrokom? Nerozumiem tomu naozaj.
Ďalej tam uvádzame, Národná rada pripomína, že útoky na civilné obyvateľstvo, ničenie nemocníc, obytných budov a základnej infraštruktúry sú absolútne neprijateľné, odsúdeniahodné a v rozpore s medzinárodným právom. Opäť kto a prečo môže nesúhlasiť s týmto výrokom? Skúste to vysvetliť, je vás tu pár aspoň z koalície. Skúste to vysvetliť. Ďalej v uznesení uvádzame, že zdôrazňuje, že špeciálne zdravotnícke zariadenia musia byť chránené za každých okolností a každá obdobná udalosť sa musí náležite vyšetriť. Opäť kto a prečo by mohol s týmto nesúhlasiť? Tak sa, prosím, naozaj nevyhovárajte. Ako som už uviedla, tento útok, hneď deň po tom ako sa stal, odsúdil aj samotný pápež a vy sa mnohí hrdo hlásite ku katolíckej viere, takže ja neviem akú inú autoritu ešte potrebujete, aby ste vedeli rovnako tento útok odsúdiť. Aby ja si myslím, som presvedčená o tom, že by to malo ísť aj bez toho, že to nejaká autorita, ako je, ako je práve pápež sama spraví. že by sme to mali vedieť úplne na základe úplne ľudského základu, že to je niečo, čo každý vie si vo svojom vnútri vyhodnotiť, že bombardovať choré deti je jednoducho za všetkými hranicami. Kolegovia, kolegyne, podľa mňa naozaj neexistuje žiadna výhovorka, ktorá by ospravedlnila to, že niekto nedokáže odsúdiť tento barbarský útok na deti v nemocnici, na deti liečiace sa na onkologické ochorenia, na deti podstupujúce práve v momente prilietajúcej bomby operáciu. Žiadna výhovorka neexistuje. Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne za všetky reakcie. Ja chcem povedať, že kolegovia, kolegyne z koalície, ja sa vám naozaj čudujem, lebo vy viete, že to je zlé. Ja som pána poslanca Lučanského na to upozorňovala ešte predtým, než vôbec začala rozprava. Mal priestor to napraviť ešte predtým. Normálne potichu niekde v zákulisí sa to mohlo vyriešiť, ale nie, vy to normálne nasilu ďalej tlačíte, a pritom viete, že je to zlé. Mali ste tu aj príležitosť vrátiť ten návrh na dopracovanie, stačilo ho podporiť a mohlo sa to vyriešiť aj takýmto spôsobom, ale nie. Proste ja tomu naozaj nerozumiem, že prečo. Viete, že idete prijať zákon, ktorý je zlý, jednoducho je chybný. A vlastne tým vyvolávate situáciu, že ľudia budú úspešní na súdoch, pretože to je už zjavné v tejto chvíli. Takýto zákon jednoducho nemôže prejsť cez súdne konania, že v prospech štátu. Prečo to robíte, ja tomu fakt nerozumiem. Veď to nie je hanba priznať si, že niekde je chyba a opraviť ju. To naozaj nie je hanba. Veď normálne proste si to každý vie vyhodnotiť sám, povedať, že sory, áno, toto bolo treba ešte opraviť a mohli sme sa vrátiť k tomu. Nehovoriac o tom samozrejme, že vecne je ten zákon absolútne škodlivý a obmedzuje prístup k informáciám, to je druhá vec a už tu odznelo aj to, že, že už dnes vieme, že povinné osoby obmedzujú prístup k informáciám, využívajú všetky nástroje, ktoré v aktuálnom znení infozákona majú. Áno, to je téma sama o sebe. Ale ja naozaj nerozumiem, prečo tak nasilu musíte tento zákon tlačiť ďalej, keď viete, že je zlý. Normálne viete, že je tam chyba. Tak si to priznajte a vráťme sa späť k jeho prerokovávaniu.
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne za slovo, pán predsedajúci.
Kolegovia a kolegyne, nerada zdržujem, viem, že teraz vlastne (reakcia z pléna), ste v pohode, super, som rada, že ste pripravení si ma aspoň vypočuť. Máme tu totižto taký problém s týmto zákonom, už tu boli upozornenia aj na procesné pochybenia, ale ja budem hovoriť o vecnom obsahu.
Ja som sa snažila predkladateľa Adama Lučanského na to opakovane upozorniť. Prostredníctvom pozmeňujúceho návrhu na ústavnoprávnom výbore bola do pôvodnej novely zavedená možnosť pre žiadateľa podať námietky voči vyčíslenej úhrade za mimoriadne rozsiahle vyhľadávanie informácií, konkrétne v nasledujúcom znení: "Žiadateľ môže proti vyčísleniu úhrady podať námietku, o ktorej rozhodne odvolací orgán tak, že vyčíslenie úhrady potvrdí alebo zníži, ak povinná osoba nevyhovie námietke." Infozákon, ktorý teda týmto novelizujeme, však inštitút námietky nepozná a novela ho nijako neupravuje, to znamená, že nestanovuje základné procesné parametre, ako sú lehota na podanie námietky, subjekt, ktorému je potrebné námietku doručiť, lehota na rozhodnutie povinnej osoby v prípade autoremedúry či lehota na rozhodnutie nadriadenému orgánu v prípade nevyhovenia povinnou osobou.
Novela tieto náležitosti upravuje takto: nič-nič-nič-nič. Inými slovami, neupravuje to, čo vo svete, v ktorom sa riadime právnymi normami, znamená, že táto novela nebude riadne vykonateľná. Nespĺňa ani základné požiadavky na jasnosť, určitosť a vymožiteľnosť práv. Novela zavádza situáciu, v ktorej povinná osoba prakticky nemusí o námietke rozhodnúť nikdy a nič sa nestane, pretože nemá stanovenú žiadnu lehotu, to znamená, že sa žiadateľ (zaznievanie gongu) nemá ako efektívne brániť voči stanovenej úhrade. To teda len podčiarkuje všetky otázniky, ktoré s touto novelou súvisia, ústavnoprávneho charakteru. V porovnaní s tým česká úprava, na ktorú sa predkladateľ opakovane odvoláva, upravuje lehoty presne. Na podanie sťažnosti je stanovená lehota 30 dní, povinný subjekt má potom 7 dní na to, aby sťažnosti vyhovel, ale ju v tejto lehote musí predložiť nadriadenému orgánu a nadriadený orgán potom rozhodne do 15 dní odo dňa, kedy mu bola sťažnosť predložená.
Samozrejme, ja osobne vecne nesúhlasím s celou novelou tak, ako bola predložená, ani s pozmeňujúcim návrhom, ktorý bol predložený teda aj v rozpore vlastne s rokovacím poriadkom, kde sa mení aktuálna lehota z ôsmich dní na dvanásť dní, ale v tom sa určite nezhodneme, keďže tento návrh podporujete. Chcela som vás však upozorniť na to, že sa chystáte schváliť chybné znenie zákona. Jednoducho nie je právne vykonateľné. A chcela som, aby to tu jasne odznelo predtým, než budete o tom hlasovať.
Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem veľmi pekne za slovo pán predsedajúci. Mňa mrzí teda, že nemáme síce ani predsedajúceho, ale tak verím, že za chvíľu sa vráti. Mňa naozaj mrzí, že vôbec tu musíme o tomto diskutovať, aj sa mi ťažko počúvajú opäť tie slová, ktoré tu zaznievali. V každom prípade chcem aj poďakovať predsedovi nášho klubu za všetku podporu v celej tejto situácii, pretože naozaj to bolo niečo absolútne neprijateľné a neakceptovateľné. Všetci vieme, že stav spoločnosti, tá polarizácia, vulgarizácia, rozoštvávanie naozaj presahuje všetky hranice a aj úroveň politickej kultúry je často absolútne katastrofálna. A mám pocit, že naozaj tento vulgárny útok Rudolfa Huliaka, ktorému som musela čeliť, bol len takou špičkou ľadovca toho, čo vlastne v spoločnosti a v tej politike zažívame a sme svedkami. Tento útok bol aj v podstate takou dokonalou ukážkou toho, čomu musia ženy stále aj v 21. storočí čeliť, ponižovanie, vulgárnosť, hulvátstvo, grobianstvo a to len preto, že chcú vykonávať svoju prácu, či jednoducho žiť svoje životy. Ako už tu odznelo, namiesto toho, aby sa pán poslanec Huliak ospravedlnil, tak on tie svoje útoky ešte opakoval, stupňoval, v rôznych variáciách to odznievalo, či už tu v pléne, alebo v rôznych mediálnych výstupoch, čo je teda naozaj neakceptovateľné a nepochopiteľné, že ani po tom všetkom sa nedokázal ospravedlniť. Aké to malo všetko následky? Vyhrážky mne, vyhrážky smrťou mne aj mojej dcére, vulgárne osočovanie v správach, ktoré som dostávala na sociálnych sieťach a doteraz aj dostávam, v e-mailoch, ale aj na verejnosti. Lebo slová majú samozrejme svoju váhu a prenášajú sa do celej spoločnosti. A naozaj kolegovia z koalície, ja verím, že toto nie je niečo, čo vy by ste chceli podporovať a že by ste to akceptovali. Naozaj takto ďaleko sme zašli. Ja by som chcel aj oceniť, že po tomto útoku Rudolfa Huliaka viacerí poslanci z koalície prišli za mnou a v zásade sa ospravedlňovali za neho, v skutočnosti však treba spraviť aj nejaké reálne kroky, pretože napríklad jeho udržiavaním v pozícii predsedu výboru to jeho správanie legitimizujete. Je to žiaľ tak a ja pevne verím, že to nechcete robiť, že aj pre vás to bolo za všetkými čiarami. Som presvedčená o tom, že v krajinách na západ od nás by pán poslanec nielenže skončil vo funkcii predsedu výboru, ale by skončil ako poslanec. Tá politická kultúra o ktorej som už hovorila na Slovensku žiaľ je úplne iná a mali by sme vedieť to zmeniť. Krásnym paradoxom je aj to, že som to bola práve ja, ktorá som už pred rokom ako sme začali pracovať v parlamente apelovala na to, aby sme prijali etický kódex, keďže politická kultúra v našom parlamente dlhodobo prekračuje akceptovateľné hranice. A to som teda nečakala, že jedného dňa prídem do práce a zažijem to, čo som zažila. A naozaj to prekročilo všetky hranice a ľudia naprieč celým politickým spektrom to vidia. Naozaj, ja som dostávala množstvo podporných správ, či už online alebo aj na verejnosti ma ľudia zastavovali. A to boli ľudia nie len ktorí sú naši voliči, boli to aj vaši voliči, pretože chápu, že toto je naozaj prekročenie všetkých hraníc. Každý z vás, každý z tých ľudí si vie predstaviť, že by sa toto stalo jeho dcére, mame, sestre, alebo žene. Čo by ste robili v takej situácii? Ja som presvedčená, že teda tá reakcia by bola dosť rázna a zásadná a to, že tu chceme iba odvolať pána Huliaka z pozície predsedu výboru, to je vlastne taká drobnosť oproti tomu, ako som presvedčená, že by ste v takej situácii reagovali vy. Niekde naozaj musíme vedieť nakresliť čiaru aj spoločne, bez ohľadu na to, kto je z opozície, kto je z koalície, bez ohľadu na to, aké politické názory zastávame. Ale jednoducho ako ľudia. Ako ľudia musíme byť toho schopní. Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem veľmi pekne za slovo.
Ďakujem za doplnenie. Adam, ale neviem, či si si aj pozeral tie ustanovenia o námietkach v Správnom poriadku, pretože to naozaj nie je použiteľné a my potrebujeme mať ten proces stanovený v infozákone. Tam je námietka, úplne iný inštitút opäť. Takže toto nemôžeme len tak mirnix-dirnix si odkazovať na nejaké predpisy, ani naňho vlastne neodkazuješ, lebo keby si naňho chcel odkázať priamo, tak to uvedieš ako osobitný predpis, podľa ktorého sa to má riadiť. Jednoducho to je fakt, že to je zlé právne spravené. To nie je tu vôbec na žiadnu debatu. Je to proste zle spravené a bude to nevykonateľné a bude to spôsobovať v praxi problémy.
A preto som ťa na to upozorňovala ešte pred tým, než sme otvorili toto druhé čítanie, a bol priestor na to ešte do toho zasiahnuť, mohol si predložiť pozmeňujúci návrh. Ja som s nádejou teda otvárala ten pozmeňujúci návrh, ktorý tam pribudol, a bola som nemilo prekvapená, že to nie je oprava tejto chyby, ale je to ešte zhoršenie toho pôvodného návrhu. Tak to ma mrzí naozaj, lebo ja to myslím vyslovene že v dobrom, naozaj je to právne zle spravené a bude to v praxi spôsobovať problémy, pretože ten inštitút nie je jasne definovaný, nie sú tam stanovené lehoty, nedá sa použiť ten odkaz na Správny poriadok, proste taká je právna realita. Takže ja som v dobrom ťa na to upozorňovala a mrzí ma, že teda nedošlo k tej náprave.
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne za slovo, pán predsedajúci.
Rokujeme tu teraz o naozaj mimoriadne dôležitom zákone, ktorý je, samotný teda infozákon je jedným z pilierov právneho štátu a zabezpečuje prístup verejnosti k informáciám týkajúcim sa fungovania jednotlivých štátnych orgánov a inštitúcií, nakladania s verejnými prostriedkami a vlastne zabezpečuje aj súvisiacu kontrolu zo strany verejnosti, preto by bolo ideálne, keby išiel riadnym legislatívnym procesom a cez medzirezortné pripomienkové konanie. A pán Lučanský síce uvádzal, že konzultoval ten pozmeňujúci návrh aj s ministerstvom spravodlivosti, len teda ja som sa rozprávala so samotným ministrom a ten o tom veľmi nevedel, čiže škoda, že to teda nešlo riadnym procesom, ale nevadí, sme tu, tak poďme o tom diskutovať. Kľúčovou zmenou, ktorú táto novela prináša, je spoplatnenie sprístupnenia informácií, čo má, samozrejme, za následok obmedzenie prístupu k informáciám a vytvorenie bariéry pre naplnenia práva na prístup k informáciám. Ide o právo, ktoré nám zakotvuje aj samotná ústava, konkrétne v článku 26, kde je garantovaný v odseku 1: „Sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené," a ďalej v článku 26 ods. 4: „Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti." Ďalej v odseku 5 ústava upravuje v článku 26: „Orgány verejnej moci majú povinnosť primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku."
Čo sa týka samotnej dôvodovej správy, navrhovatelia uvádzajú, že cieľom predkladaného návrhu je zavedenie mechanizmu, ktorý umožní povinným osobám efektívnejšie riadiť proces poskytovania informácií a zabezpečiť úhradu nákladov spojených s rozsiahlym vyhľadávaním a sprístupňovaním informácií. Navrhovaná úprava zákona zavádza možnosť povinných osôb požadovať úhradu nákladov spojených s mimoriadne rozsiahlym vyhľadávaním informácií. A to je teda ten základ, o ktorý tu ide, zavedenie nového inštitútu mimoriadne rozsiahleho vyhľadávania informácií.
Ďalej sa teda uvádza v dôvodovej správe nasledovné: „Z dôvodu, že nie je možné žiadnym spôsobom kvantifikovať množstvo žiadaných informácií, posúdenie toho, či si predmetná žiadosť vyžaduje navrhované opatrenie úhrady nákladov, závisí od konkrétnej povinnej osoby, ktorej je žiadosť určená." Ako je aj zrejmé z tohoto samotného odôvodnenia, návrh oslabuje práva žiadateľov a žiadateliek tým, že povinnej osobe dáva možnosť požadovať úhradu nákladov spojených s mimoriadne rozsiahlym vyhľadávaním informácií, pričom nie je nijako stanovené, o aké prípady má ísť. To vytvára priestor pre svojvoľnosť povinných osôb, čo potvrdzujú aj samotní navrhovatelia v dôvodovej správe, keď uvádzajú, že posúdenie toho, či predmetná žiadosť vyžaduje navrhované opatrenie úhrady nákladov závisí od konkrétnej povinnej osoby, ktorej je žiadosť určená. Čiže aj samotný navrhovatelia vo svojom odôvodnení v podstate potvrdzujú to, že ide o svojvoľné, nejaký výklad, ktorý bude mať, bude vyslovene v kompetencii povinného subjektu.
Mechanizmus poskytovania informácie založenej na princípe poskytovania informácií, ktoré má povinná osoba k dispozícii, to znamená, že povinná osoba už pri súčasnej úprave nie je povinná vytvárať nové informácie, ktoré k dispozícii nemá, a v takom prípade môže aj odmietnuť tú žiadosť o informácie. Ak ich k dispozícii má, je povinná ich poskytnúť. Priestor na vytváranie arbitrárneho podmieňovania prístupu k informáciám spoplatnením môže naraziť aj na ústavné garancie, tak ako som už v úvode uviedla, v samotnej našej ústave máme v článku 26 tento základný, základné právo upravené. Sú tu teda pochybnosti, či celý mechanizmus podmienenie poskytnutia informácií úhradou je v súlade s našou ústavou, ako už bolo uvedené, v článku 26 ods. 4 ústavy sa zakotvuje legitímne dôvody, kedy je možné obmedziť prístup k informáciám, a to je, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť a, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti. To je zjavné, že toto nie sú tie prípady, ktoré predpokladá naša ústava, neuvádza možnosť obmedziť prístup k informáciám z dôvodu nezaplatenia úhrady.
Máme tu teda aj pozmeňujúci návrh, ktorý má zabezpečiť, ktorý bude asi ešte prečítaný, ale vieme, je dostupný už, samozrejme, na webstránke Národnej rady, má zabezpečiť pre žiadateľa možnosť podať námietky voči vyčíslenej úhrade, avšak ani tento inštitút neodstráni arbitrárnosť rozhodovania povinnej osoby. Okrem iného problémom je, že infozákon neupravuje inštitút námietky, čiže vôbec nie je zrejmé, aký právny procesný režim tento inštitút bude mať, a to je problematické, mali by sme tu naozaj prijímať také zákony, ktoré sú právne jasné, a toto nie je ten prípad. Nie sú stanovené ani lehoty na jej podanie, ani lehoty na rozhodnutie o námietke, to prakticky znamená, že sa žiadateľ ani po tomto pozmeňujúcom návrhu nemá ako efektívne brániť. To len teda podčiarkuje otázniky ohľadom ústavnej konformnosti daného návrhu.
Vy sa teda aj pri tomto návrhu odvolávate na českú právnu úpravu, ale tá tento postup upravuje presne, konkrétne stanovuje, na podanie sťažnosti voči vyčíslenej úhrade stanovuje lehotu 30 dní, povinný subjekt je do 7 dní povinný vyhovieť sťažnosti, alebo ju predložiť nadradenému orgánu a ten nadriadený orgán má potom na rozhodnutie 15 dní odo dňa, kedy mu bola sťažnosť predložená. Takže je zjavné, že tam ten postup je stanovený presne, to nie je prípad inštitútu námietky, ktorý v našom infozákone neexistuje.
Na rozdiel od toho predloženom návrhu zákona je jedna veta, žiadateľ môže proti vyčísleniu úhrady podať námietku, o ktorej rozhodne odvolací orgán tak, že vyčíslenie úhrady potvrdí alebo zníži, ak povinná osoba nevyhovie námietke. Čiže žiadne lehoty, nič, len deklarácia toho procesu. A predložená novela teda nijakým spôsobom neupravuje samotný proces pre podanie námietky a robí ho nevykonateľným, v zásade podľa predloženého znenia nadriadený orgán by nemusel o námietke rozhodnúť ani nikdy a žiadosť tak zostane nevybavená, čo je mimoriadne problematické.
Aby toho nebolo málo, tak máme tu ešte ďalší pozmeňujúci návrh, ktorý teda predpokladám, že bude tiež prečítaný v tomto pléne, ktorý prichádza od poslancov HLAS-u, a oni predložili vlastný pozmeňujúci návrh spolupodpísaný teda predkladateľov samotnej novely pánom Lučanským, kde chcú zmeniť lehotu ôsmich pracovných dní na vybavenie žiadosti až na 12 pracovných dní. Odôvodňujú to administratívnou preťaženosťou povinným osôb, čo mi príde teda naozaj úplne absurdné, lebo sa na to pozrime teda z toho hľadiska, že ak štát teda nevie zabezpečiť svoje povinnosti v zmysle existujúcich zákonov, tak riešením je to, že si to zákonom upravíme a zľahčíme a zhoršíme tak služby pre obyvateľov a obyvateľky Slovenska? Lebo tento princíp podľa mňa je absolútne nesprávny. Ak máme problém s dodržiavaním nejakých lehôt v dôsledku administratívnych nejakých ťažkostí alebo personálneho obsadenia, tak je potrebné sa zamerať na to, aby sa vylepšil ten proces a nie meniť zákon tak, aby sa to štátu uľahčilo.
Čoho sa tiež obávam, je to, že predĺženie lehoty zároveň zväčšuje priestor napríklad pre predstaviteľov vlády, aby do verejnosti šírili svoje informačné manipulácie a tieto taktiky sme tu už videli viackrát, napríklad pri známej teda dotačnej schéme na ministerstve spravodlivosti, ktoré vypustilo do sveta nejaké informácie, ktoré nebolo možné si overiť nijako inak ako prostredníctvom žiadosti o informácie, o sprístupnenie informácií a, samozrejme, čím dlhšia bude táto lehota, tak tým viac priestoru na to, aby sa tieto manipulované informácie šírili vo verejnosti a už ťažké je potom to nejakým spôsobom zvrátiť. To znamená, že verejnosť sa k reálnym informáciám po takomto pozmeňujúcom návrhu, ak sa príjme v tomto pléne, dostane ešte neskôr ako v súčasnej dobe a klamstvá si už budú žiť svojím životom. A, samozrejme, vytvorí to teda ešte väčší priestor na balamutenie ľudí výmyslami. Problém je, samozrejme, keď už hovoríme o téme infožiadosti a infozákone, že aj v súčasnej dobe máme teda skúsenosti, že obzvlášť ústredné orgány štátnej správy pristupujú k plneniu svojich povinností v zmysle infozákona naozaj veľmi zvláštnym spôsobom, takže sa snažia tieto žiadosti všelijako ich stopiť a neodpovedajú alebo naťahujú lehoty a toto je mimoriadne samo osebe problematické, ak ešte zhoršíme aj zákonne tento prístup k informáciám, tak vlastne obmedzujeme práva verejnosti na dôležitý prístup k zásadným veciam, ktoré sa v štáte dejú, ktoré majú zabezpečiť aj kontrolu verejnej moci zo strany obyvateľstva.
Na záver už len jedna poznámka, že zavádzaný mechanizmus bude mať za následok aj vytvorenie akéhosi nerovnomerného prístupu k informáciám pre ľudí v závislosti od ich ekonomickej, socioekonomickej situácie, pretože je zrejmé, že pre nízkopríjmovú skupinu obyvateľstva bude náročné zaplatiť akúkoľvek úhradu, ktorá bude vyčíslená, pritom ľudia, ktorí nemajú problém so svojou ekonomickou situáciou, tak si budú môcť túto úhradu zaplatiť bez problémov a tým sa tu vytvára taký akože dvojaký systém, ktorý je vlastne sociálne nevýhodný, čo je tiež mimoriadne smutné v tomto kontexte. Naozaj tento návrh ani po tých pozmeňujúcich návrhoch nie je prijateľný a teda mňa mrzí, že aspoň minimálne my sme tu mali debatu o tých námietkach a o tom celom systéme, ako by to malo byť nastavené, že ani toto nebolo zapracované a čakala som teda, že príde ešte k nejakému zlepšeniu a zjemneniu tohto návrhu. Naopak, prišlo ešte zhoršenie zo strany HLAS, tak to je, to je smutný vývoj k tomuto celému návrhu zákona a pevne verím, že ešte by sme sa mohli naozaj zastaviť a premyslieť si to poriadne.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem veľmi pekne za slovo, ja budem len veľmi krátko.
Ja som už teda to spomínala aj na ústavnoprávnom výbore ale, keďže medzi časom tu nebol žiaden pozmeňujúci návrh, tak len zopakujem, že k predmetnému návrhu zákona zaslalo stanovisko ministerstvo hospodárstva, ktoré upozorňuje na to, že tento zákon má dopad na podnikateľské prostredie a v takom prípade nám § 19 ods. 6 zákona o tvorbe právnych predpisov určuje, že účinnosť zákona má byť buď 1. januára, alebo 1. júla, a tento zákon má nastavenú účinnosť na 1. decembra. Takže ak by sme tu chceli teda zachovať nejakú čistotu legislatívneho prostredia a rešpektovať právne predpisy, ktoré u nás máme, tak by bolo dobré to posunúť na 1. januára. To sa teda nestalo, tak len aby som zadosťučinila zákonu, tak to tu pripomínam.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem veľmi pekne za faktické poznámky aj za podporné slová.
Zareagujem krátko na pána Škripeka. Teda ja neviem, ako si vy predstavujete alebo ako to máte vo vzťahu k svojim deťom, že či oni majú nejaký zamedzený prístup k informáciám, ale deti rôzneho veku sa dostávajú úplne bežne k informáciám, ktoré sú v našej spoločnosti prítomné. Jednak aj priamo, aj k slovám komisára pre deti sa pokojne môžu dostať a, samozrejme, aj k ich dopadom na spoločnosť ako takú a to, čo nám v spoločnosti buble a aké názory sa tu šíria. Veď deti nežijú v nejakej uzavretej krabici, do ktorej nemajú prístup k informáciám, to neviem, ako teda ste to mysleli. Ale teda neviem, ako to máte, ale ja si myslím, že bežne deti majú prístup k informáciám, ktoré sú v spoločnosti prítomné. A myslím, že ani nechceme asi brániť tomu, aby sa k informáciám dostávali, pretože je to aj pre ich budúci vývoj dôležité.
Toľko k tomu, ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne za slovo, pán predsedajúci. Na úvod taká krátka poznámka, vždy keď sa v tomto pléne, a nie je to zriedkavo, debatuje o právach nenarodených detí, tak je tu plno a je tu búrlivá diskusia a keď hovoríme o právach narodených detí, tak je tu pomerne prázdno a diskusia prebieha zatiaľ medzi poslaneckým klubom Progresívne Slovensko.
Komisár pre deti Jozef Mikloško nám predložil na rokovanie svoju správu o činnosti za minulý rok. Len pre pripomenutie, správu máme v parlamente predloženú už od 27. marca tohto roka a k jej prerokovaniu sa dostávame až po siedmich mesiacoch. Priority koalície sú jasné a práva detí k nim zjavne nepatria. Správu koalícia presúvala zo schôdze na schôdzu, raz tuto boli všetko ľudskoprávne správy úplne násilne ukončené, prehodené na ďalšiu schôdzu a tak sa to tu gúľalo, lebo však ide len o ľudskoprávne správy, o práva detí, a to asi nie je teda veľmi prioritou koalície. My sme správu komisára pre deti prerokovali na ľudskoprávnom výbore ešte 22. apríla , t. j. pred pol rokom. Veľa dôležitého, teraz už prejdem k samotnej správe a k činnosti pána komisára, veľa už v rozprave uviedol môj kolega Ondrej Prostredník a bolo to, pomerne aj veľa pozitívneho odznelo, ale adresoval aj niektoré nedostatky. Ja teda pridám zopár z môjho pohľadu.
Na ľudskoprávnom výbore sme teda 22. apríla túto správu prerokovali a po vystúpení pána komisára som potrebovala pár dní na vstrebanie toho, čo tam odznelo, lebo mi z jeho vystúpenia bolo aj trochu smutno a ten pocit som mala kvôli všetkým deťom, ktoré zjavne v osobe Jozefa Mikloška nemôžu očakávať rešpektujúcu autoritu, nájsť v ňom osobu, ktorej by mohli dôverovať a ktorá bude bez predsudkov sa venovať aj ich problémom. Prečo? V rámci odpovedí na moje otázky opakovane označoval rodiny párov rovnakého pohlavia za nevhodné pre ich výchovu, okrem toho, že je to stigmatizujúce a ubližujúce pre tisícky detí, ktoré v takýchto rodinách na Slovensku vyrastajú, napr. pre moju dcéru, je to aj v rozpore s odborným konsenzom, tomu sa budem teda venovať.
Potvrdzuje tento odborný konsenzus už takmer stovka výskumov, verím, že komisár pre deti by mal svoju prácu vykonávať naozaj na základe odborného konsenzu a nie pod nejakým ideologickým dojmom, a preto som teda, pán komisár, vám pripravila a zhromaždila aj všetky tieto výskumy a doručím vám ich na úrad, a vypichla by som teda niekoľko z nich, napr. z roku 2016, výskum univerzity v Amsterdame, kde Annie Bosová a jej tím publikovali výskum, podľa ktorého netrpia deti, ktoré vychovávajú dve mamy, žiadnym deficitom, čo sa týka správania, zdravia, alebo emocionálneho prežívania. Darí sa im rovnako ako deťom, ktoré vychovávajú heterosexuálne páry. Štúdia bola uverejnená aj v časopise Journal of Developmental & Behavioral Pediatrics.
Ďalej americká psychologická asociácia vo svojom oficiálnom stanovisku píše, že neexistuje žiaden vedecký dôkaz, že by schopnosť rodiča vychovávať dieťa bola spojená s jeho sexuálnou orientáciou, to znamená, že rodičia, ktorí sú gayovia a lesby, môžu poskytnúť zdravé prostredie a podporu pre svoje deti tak, ako heterosexuálni rodičia. Ďalej, americký výskum zverejnený v roku 2018 uzavrel, že rozdiel vo výchove detí v klasických rodinách a zväzkoch osôb rovnakého pohlavia neexistuje a realizovali teda výskum, ktorý trval 26 rokov, deti vychovávané pármi rovnakého pohlavia sa podľa nich nijako nelíšia od svojich rovesníkov, ktorí vyrastali s matkou a otcom. V rámci dlhodobej štúdie vedci hodnotili rôzne stránky takejto výchovy, vzťahy, vzdelanie, pracovné úspechy, emocionálne a mentálne úspechy.
Aby sme sa teda priblížili aj do našich končín, toto boli skôr americké výskumy, tak spomeniem závery zo spoločného stanoviska českých odborníkov a odborníčok z odboru psychológie, psychiatrie, pediatrie, sociálnej práce či sociológie. Citujem: „Obavy o nedostatok mužských a ženských vzorov sú neopodstatnené, variantov výchovy detí je už dnes mnoho a žiadny z modelov nevedie automaticky dieťa k patologickému vývoju alebo k akejkoľvek disfunkcii. Kľúčové pre zdravý vývoj dieťaťa je, aby malo rodičov, ktorí ho milujú, venujú sa mu a zároveň dokážu riešiť problémy a sú si vzájomne oporou." Ďalej citujem z ich záverov: „Výskumy detí s dvomi otcami či matkami ukázali, že vo vývoji a zdraví týchto jedincov neexistujú rozdiely v porovnaní s tými z rodín heterosexuálnych. Renomované svetové asociácie psychológov, psychiatrov či pediatrov, Americká asociácia psychológov, Americká asociácia psychiatrov, Kanadská asociácia psychológov, Americká asociácia pediatrov, Austrálska asociácia psychológov a mnohé ďalšie vydali už pred časom v tomto ohľade jasné stanovisko." Českí odborníci a odborníčky na záver uviedli: „Na základe odborných poznatkov by sme tak na záver radi zhrnuli, že obavy o dobro detí vyrastajúcich s dvoma matkami alebo otcami sú neopodstatnené."
Odborníci a odborníčky sa teda zhodujú v tom, že deťom v rodinách párov rovnakého pohlavia sa darí rovnako dobre ako deťom, ktoré majú otca a mamu. Obdobnými výrokmi ste, pán komisár, známy aj z minulosti, ako som spomínala teda to, čo odznelo na výbore, tak krátko po svojom zvolení ste tiež vyhlásili, že je pre dieťa extrémne dôležité, aby malo kontakt s obidvomi pohlaviami. Samozrejme, ak je rodina s jedným rodičom, tak je potrebné, aby bolo to druhé pohlavie vyvážené druhými osobami, ktoré sú okolo dieťaťa, keď žena žije sama s dieťaťom, tak by mal vstúpiť do života dieťaťa nejaký iný muž, napríklad učiteľ, tréner, starý rodič. Z tohto hľadiska som presvedčený, že dieťa nemôže naplno rozvinúť svoj potenciál v zväzku homosexuálneho páru.
To som teda vysvetlila, že odborný konsenzus je iný a podstatné je, že takýmito slovami, samozrejme, stigmatizujete aj deti z jednorodičovských domácností, ktorým podsúvate, že ak žijú napríklad len s mamou, žijú v nejakom závadnom prostredí, ktorému niečo chýba a je potrebné to napraviť nejakým mužom. To je, samozrejme, mimoriadne škodlivé, keďže deťom takéto postoje môžu vniesť do ich života pocit hanby či menejcennosti. A že to vychádza teda práve z úst komisára pre deti je o to horšie a to je mi naozaj ľúto. V tomto celom vašom vyjadrení som ale nepochopila celkom, prečo zároveň takýto muž, učiteľ, tréner či starý rodič, nemôže plniť túto vami požadovanú rolu muža v prípade párov rovnakého pohlavia, lebo teda napríklad moja dcéra má dnes prázdniny a ja a jej druhá mama sme v práci a ona je teda namiesto toho teda so svojimi starými rodičmi, so starkou, žena, a s dedom, muž. Čiže neviem. Takže to je presne to isté, ako ste vlastne uvádzali v prípade jednorodičov. Čiže aj ten záver by mal byť rovnaký.
V každom prípade ja si myslím, že by bolo podstatné sa zamerať hlavne na to, že aké tie vzory sú a nie to, že či je to muž alebo žena, pretože mohla by som tu aj hodiny rozprávať o tom, koľko mužov nie je zrovna najlepším príkladom pre svoje deti. To, samozrejme, platí rovnako rovnako aj pre ženy, aby nikto sa tu nenadurdil, že teda hovorím len o zlých vzoroch mužov. Nie je to tak. Podstatné je teda to, že aký vzor tým deťom tie osoby dávajú a nie to, akého sú pohlavia.
Chcela by som tiež pripomenúť, že zákon o rodine vo svojich základných zásadách zakotvuje, že spoločnosť všetky formy rodiny všestranne chráni a na to by sme mali naozaj dbať aj my tu v pléne, ale hlavne aj komisár pre deti. Bolo by teda nielen pekné, ale od komisára pre deti aj žiaduce, keby ho zaujímalo predovšetkým to, či vo svojej rodine majú deti zabezpečenú lásku a bezpečie a nie to, koľko má členov, ktorá rodina a kto má aké pohlavné orgány. Lebo na jednom sa dúfam zhodneme aj my tu všetci v tomto pléne, že deti majú mať vo svojich rodinách zabezpečený pocit bezpečia, prijatia a lásky.
Slovenské rodiny a deti, ktoré v nich vyrastajú však čelia, samozrejme, mnohým problémom, ktoré ich trápia. Tie sú však úplne iné. Niektoré z ich tu už boli aj spomenuté. Je to napríklad alkoholizmus, fyzické násilie či finančné problémy rodičov alebo celková sociálna situácia. A prečo o tomto všetkom hovorím tu, v tomto pléne? Lebo podľa mňa teda komisár pre deti by tu mal byť naozaj pre všetky deti a vzhľadom na tie stigmatizujúce a ubližujúce vyjadrenia, ktoré som uviedla, žiaľ, musím povedať, že teda nie je tu pre všetky deti. A to je to isté, ako keby komisár pre deti mal nejaké antirómske vyjadrenia, tak asi nám je všetkým jasné, že nebude tu pre rómske deti.
A netýka sa to len samotných detí párov rovnakého pohlavia, ale týka sa to týka aj detí, ktoré samé patria do LGBTI menšiny, a spomínali ste tu napríklad aj samovraždy a celkovo duševné zdravie a je celkom zrejmé a je to teda známy fakt, že negatívne na duševné zdravie týchto detí, ktoré patria do LGBTI menšiny, vplýva homofóbia a transfóbia v našej spoločnosti a to horšie je to, keď to vychádza aj z úst komisára a, samozrejme, má to dopad aj na riziko samovrážd.
Na tomto istom aprílovom výbore, kde sme rozoberali správu komisára, som teda musela spracovať aj ďalšie tvrdenie komisára. Možno nám to nejako objasní ešte, ale diskutovali sme tam o telesných trestoch, ako už spomínal aj môj kolega. A ja som to teda tak pochopila, že tá reakcia bola, že teda rodičia musia vedieť nastaviť nejako hranice svojim ratolestiam. A to bola teda reakcia na otázku týkajúcu sa telesných trestov. A ja teda celkom som tomu možno neporozumela dobre, že či teda to nejakým spôsobom do nejakej miery schvaľujete alebo nie. Lebo teda, samozrejme, bolo by skvelé, keby sme všetci vychádzali z rešpektujúceho rodičovstva, ktoré je dôležité na to, aby deti sa mohli zdravo vyvíjať a akokoľvek používať násilie či zásah do fyzickej integrity druhej osoby je jednoducho neprípustné. A obzvlášť by nám to malo jasné byť, ak sa to týka detí. Je faktom, že na Slovensku máme dlhodobo problém s tolerovaním telesných trestov a rovnako ho máme aj s násilím celkovo v našej v spoločnosti. A tá logická súvislosť tu je asi zjavná. Preto by sme sa naozaj všetci mali dôsledne venovať aj tomu, aby sme násilie, ktoré sa aj v našej spoločnosti denne deje na deťoch, z nej odstránili.
Na záver by som už len pripomenula, že pán komisár sa minulý rok zviditeľnil aj tým, že prijal zástupcu politického hnutia, ktoré sa netají svojimi fašistickými sklonmi, a s úsmevom na tvári si s nimi potriasol ruku a odfotil sa, čo teda mňa naozaj veľmi zamrzelo. Asi si tu nemusíme v pléne tohto parlamentu pripomínať, aké zverstvá páchali predchodcovia týchto ľudí počas druhej svetovej vojny na deťoch, práve na deťoch. A za tento hanebný počin vás vtedy 21 mimovládnych organizácií vyzvalo aj na odstúpenie. Propagovať totiž spoluprácu s týmto hnutím považovali za závažné porušenie sľubu, že budete obhajovať všetky deti. A ja pevne verím, že teda takéto niečo sa už nezopakuje.
Uviedli ste tu na úvod vášho vystúpenia, že teda by sme sa mali spojiť pre deti a ja s týmto mimoriadne súhlasím a bola by som veľmi rada, keby sme z toho žiadne deti nevynechávali.
Ďakujem veľmi pekne. (Potlesk.)

Ďakujem veľmi pekne za slovo, pán predsedajúci. Ja len veľmi v krátkosti. Chcela by som v prvom rade poďakovať pánovi verejnému ochrancovi práv za prednesenie tejto správy. Myslím si, že národný preventívny mechanizmus je naozaj veľmi dôležitou súčasťou ochrany ľudských práv, obzvlášť preto, že sa dotýka ľudí, ktorí sa nachádzajú v miestach, teda kde sú obmedzovaní na osobnej slobode. Teda sa nachádzajú v mimoriadne zraniteľnej situácii a o to dôležitejšie je, aby sme vedeli ochrániť ich práva.
Mohli by sme tu polemizovať o tom, že či tento systém, keď máme jeden koordinačný orgán, ktorým je verejný ochranca práv, a potom samostatne aj komisariáty vytvárajú v podstate svoje správy, ale aj pracujú v rámci tých jednotlivých svojich kompetencií, je to najlepšie, pretože aj na výbore sme sa potom stretli s tým, že správa síce zhrňuje činnosť aj verejného ochrancu práv, ale aj komisára a komisárky, ale máme tu zastúpeného len pána ombudsmana ako ten koordinačný orgán a potom je veľmi ťažké napríklad, aj keby sme tu konkrétne otázky sa chceli pýtať vo vzťahu k tým jednotlivým komisariátom, tak pán verejný ochranca práv v podstate len koordinuje tie, tie informácie. Takto aby nám bolo, aby nám bolo v tomto pléne jasné. Čiže to je možno na zváženie do budúcna, akým spôsobom sa k tomu s tým vysporiadať.
Ale teda vecne, čo sa týka ochrany práv ľudí na miestach, kde sú obmedzovaní na slobode, my sme práve v pondelok boli na poslaneckom prieskume aj s kolegom Prostredníkom, ktorého tu nevidím, ale s pánom poslancom Hazuchom tiež, a, kde sme teda sa venovali situácii nejakého podozrenia z policajnej brutality na policajnej stanici, tak sme si trošku tak vyskúšali prácu, ktorú aj verejný ochranca práv vykonáva práve na miestach, kde dochádza k obmedzovaniu osobnej slobody, a naozaj aj tie podmienky, ktoré sme tam videli, nie sú veľmi, ako ich pomenovať, dôstojné (povedané so smiechom), alebo ťažko nájsť slová, naozaj je to katastrofa, aj ako tie policajné stanice vyzerajú. Čo sme tam zistili teda ako jeden zo zásadných problémov, je to, že nie sú dostatočne zabezpečené kamerami, to sa týka aj telových kamier policajtov, ktorí vykonávajú zákroky. To je síce iná téma, ale myslím si, že naozaj miesta, kde dochádza k nejakému obmedzovaniu osobnej slobody, by sme mali vedieť aj v mene ochrany ľudí, ktorí sa tam nachádzajú, či už ako nejakí podozriví, alebo akokoľvek sa tam dostali, by sme to mali vedieť zabezpečiť, ale aj v podstate v mene ochrany tých policajtov a policajtiek, ktorí tam pracujú, pretože ťažké je potom vyhodnocovať tú situáciu, keď vlastne nemáme konkrétny audiovizuálny záznam. To sme my tam zistili ako naozaj veľký problém v tejto situácii, pretože ťažko sa potom posudzuje, či tam došlo k nejakej policajnej brutalite napríklad, alebo nie, keď vychádzame len z nejakých výpovedí.
Čiže ja by som to len v krátkosti zhrnula. Naozaj si myslím, že je skvelé, že tu prvýkrát máme túto správu a že takým aj poctivým spôsobom sa verejný ochranca práv venuje aj miestam, kde dochádza k obmedzovaniu osobnej slobody, pretože naozaj musíme byť schopní zabezpečiť aj ľuďom, ktorí sa v týchto miestach nachádzajú, ochranu ich práv, pretože sú tam naozaj v takej situácii, kde sú odkázaní na ľudí, ktorí sa tam nachádzajú, nemôžu, samozrejme, nikam odísť. Čiže tá situácia, ako som už spomínala, je veľmi zraniteľná a o to dôležitejšie je, aby sme tomu venovali pozornosť a ja chcem poďakovať teda pánovi verejnému ochrancovi práv, že sa aj tejto téme tak poctivo venuje.
Ďakujem veľmi pekne. (Potlesk.)