Videokanál poslanca

Ďakujem veľmi pekne za slovo.
Už to tu kolega tak naznačil, ale teda dne je to tu pomerne depresívne aj vzhľadom na témy, o ktorých rokujeme, aj vzhľadom na to, ako predpokladáme, ako dopadnú pri hlasovaní. Ale tak predsa skúsme ešte sa o tom porozprávať.
Neschopnosť zabezpečiť riadny chod ústavných orgánov, to je vlastne to, čo tu, o čom tu diskutujeme. Od zvolenia predchádzajúceho predsedu Petra Pellegriniho za prezidenta nemá Národná rada riadne zvolené vedenie. To je tiež fakt. Podotýkam, teda že je to tak od 6. apríla tohto roka, teda ak dobre počítam, zajtra to už bude sedem mesiacov. Sedem mesiacov, takže väčšina vlastne, áno, fungovania Národnej rady, je bez riadneho vedenia.
Pri tejto príležitosti tiež pripomeniem, že je aj faktom, že miesto na Ústavnom súde je napríklad voľné už vyše roka. Aktuálne nemáme dokonca voľbu ani vyhlásenú, takže je už v tejto chvíli jasné, že to bude ďalšie mesiace ešte trvať, kým toto miesto bude obsadené. Tak ja neviem, naozaj táto koalícia nie je schopná zabezpečovať základné ústavné orgány a ich chod. Predseda parlamentu ako druhá najvyššia ústavná funkcia. Ústavný súd ako garant demokracie a ústavnosti aj ústavnosti zákonov, ktoré prijímame v tomto pléne. A nič. Vláda to nevie obsadiť, nevie zabezpečiť fungovanie týchto orgánov.
Ale späť teda konkrétne k predsedovi Národnej rady. Podľa koaličnej dohody, ktorú uzavreli Robert Fico, Peter Pellegrini a Andrej Danko, patrí tento post strane HLAS. Aká je realita teda za posledné mesiace? Hádky, odkazy cez médiá, ignorácia ústavných princípov, strkanie hlavy do piesku s tvrdením, nech si to vyriešia dve ostatné strany, ktoré majú konflikt, a teda strana HLAS a SNS. Už to vyzerá naozaj tak, že tak traja koaliční lídri sú ako také malé deti na pieskovisku, ktoré sa hádajú, kto dostane formičku a bude môcť ostatným deťom upiecť koláč alebo tou formičkou niekomu tresnúť po hlave. A bolo by to naozaj až komické, keby tá situácia nebola vážna. Funkcia predsedu Národnej rady je druhou najvyššou ústavnou funkciou, ako som už uviedla, a nesie so sebou množstvo protokolárnych, ale aj právnych a ústavných povinností.
Len tak pre pripomenutie koaličným poslancom a poslankyniam uvediem hlavné úlohy predsedu Národnej rady – zvolávať a predsedať schôdzam Národnej rady, podpisovať ústavné zákony a zákony, prijíma sľub poslancov, poslankýň Národnej rady a vyhlasuje voľby do Národnej rady, voľbu prezidenta, voľby do orgánov územnej samosprávy.
Ak predseda nie je na zasadnutí parlamentu prítomný, môže poveriť vedením zasadania niektorého z podpredsedov. V čase zvolenia nového parlamentu starý predseda vedie prvé zasadanie Národnej rady, kým nie je zvolený nový predseda. V čase, keď Slovensko nemá právoplatne zvoleného prezidenta, alebo prezident nie je zo zdravotných dôvodov schopný vykonávať svoju funkciu, prechádzajú na predsedu Národnej rady niektoré prezidentské právomoci, napríklad právomoc menovať a odvolávať členov vlády.
Hneď po prezidentských voľbách bol, už to tu odznelo, povedzme takým, povedzme to tak diplomaticky, zvláštnym spôsobom dočasne poverený riadením parlamentu Peter Žiga, lebo prezident bol teda zvolený v sobotu 6. apríla, ale až do pondelka 8. apríla Peter Pellegrini trval na tom, že je stále predsedom parlamentu a že on túto funkciu bude vykonávať ďalej. No ale potom sa zrazu záhadne objavilo poverenie, splnomocnenie zo 7. apríla pre Petra Žigu. Tak ja už som tu viackrát tak spomínala aj cestovanie časom, lebo pri niektorej tej vašej argumentácii to tak nevychádza. Ani tu mi to úplne nevychádza. Ale tak voila, takto to je. A od apríla teda počúvame iba výhovorky. Peter Žiga mal byť iba dočasne na pár týždňov poverený predsedom Národnej rady. Ja by som možno aj polemizovala s mojím kolegom Dubécim, že či teda naozaj dobre vykonáva túto funkciu, lebo dnes podľa mňa pri tom hlasovaní o pozmeňujúcom návrhu, ktorý sa týka infozákona, by som to až tak že... nedávala by som tomu jedničku s hviezdičkou. Tak asi tak.
A zálusk na tento post si robil a evidentne aj stále robí asi teda Andrej Danko, avšak ten teda narazil nielen do semaforu, ale aj na odpor svojho koaličného partnera, strany HLAS. A celé leto vládna koalícia spala a v tejto otázke sa prebudila až na jeseň. Ako vždy prvý sa o tejto funkcii vyjadril teda Andrej Danko 7. septembra, ktorý nepovažuje tému nového predsedu parlamentu za uzavretú. Téma sa skončí, keď bude nový predseda Národnej rady. No my by sme boli radi, keby teda táto téma skončila a bol by ten nový predseda Národnej rady, zatiaľ to tak nevyzerá. A dokonca povedal, že je ochotná SNS vymeniť post predsedu parlamentu za niektoré zo svojich ministerstiev... že nie je ochotná.
Danko potom opakovane nejako sa vyjadroval v tejto veci a dokonca sa vzápätí ozval aj predseda vlády Robert Fico, ktorý na post podporil práve Andreja Danka, ako inak, alibisticky dodal, že „vyzerá to tak, že bude predsedom Národnej rady buď Andrej Danko, alebo Peter Žiga zostane až do konca tohto volebného obdobia povereným predsedom Národnej rady. Možno až tak ďaleko sa dostaneme v nejakom okamihu.“ Koniec citátu.
Tak to je naozaj podľa mňa absurdné, aby sme my vôbec uvažovali nad tým, že celé funkčné obdobie bude mať dočasne povereného predsedu Národnej rady.
Následne potom nastali prestrelky medzi Andrejom Dankom a stranou HLAS a v približne, teda v polke októbra sa predseda HLASU Matúš Šutaj Eštok prvýkrát jasne vyjadril, že chce obsadiť post predsedu parlamentu v čo najkratšom čase, takže už teda nepočítame s tým asi, že do konca funkčného obdobia dočasne, ale v čo najkratšom čase. Ale teda bolo to 13. októbra, dnes máme 5. novembra – v čo najkratšom čase, neviem. Možno inak vnímame čas.
Následne teda 23. októbra sa k nemu pridal aj minister Drucker, ktorý povedal, že chce HLAS vyriešiť otázku predsedu parlamentu do konca roka, takže v najkratšom čase už sa zmenilo na do konca roka a ešte tak dodal, že inak môžu v koalícii nastať zmeny vo fungovaní. Tak to už tak ako rázne teda povedal. Vraj boli doteraz trpezliví a nerozumejú, o čo ide strane SNS, ale dvíhajú prst, pretože dohody sa musia dodržiavať. Tak vidíme, zatiaľ sa nedodržiavajú.
A táto sága akoby nemala konca a rozuzlenie. O ďalšiu zápletku sa postaral predseda Národnej koalície Rudolf Huliak, ktorý teda kandidoval na kandidátke SNS, ale spolu s dvomi svojimi súpútnikmi teda z SNS odišiel a za predsedu parlamentu povedal, že chcú kandidáta HLAS-u, teda už nie Andreja Danka, lebo už nie sú kamoši s Andrejom Dankom. Tak to je smutné. No, smutné alebo veselé, ono tak rôzne sa tu vnímajú jednotlivé veci v tomto pléne. Ako aj čas napríklad, ako som už uviedla. (Povedané so smiechom.)
No v každom prípade toto bol len krátky exkurz toho, ako tu prebiehajú všelijaké mediálne prestrelky, vyjadrenia jednotlivých koaličných strán a ich predstaviteľov, pritom mnohých z vás som veľakrát počula hovoriť, že teda to je, to je hanba, keď si politici odkazujú niečo cez médiá. A vy ste pritom v jednej koalícii, pán Hazucha prikyvuje. Tak ja neviem, možno by bolo naozaj dobré, keby už ste boli schopní dôjsť k tej dohode a vyriešiť tento problém a obsadiť miesto vo vedení Národnej rady. Myslím, že táto naša inštitúcia si to naozaj zasluhuje a aj naplnenie ústavy si to zasluhuje, a ja teda neviem, ako dlho ešte mienite čakať, ale myslím si, že už je naozaj najvyšší čas.
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne za slovo, pán predsedajúci.
Ako už tu odznelo, doobeda toto uznesenie sme pripravili ako reakciu na barbarský útok Ruskej federácie, ktorá dňa 8. júla 2024 zaútočila na viacero ukrajinských miest vrátane teda zbombardovanej detskej nemocnice Ohmatdyt v Kyjeve.
Hrozivé fakty o tomto útoku už uviedla kolegyňa Beáta Jurík v doobednej časti rozpravy. Ja by som sa zamerala na medzinárodné reakcie, ktoré tento hrôzostrašný čin sprevádzali.
Stretla sa táto obludná akcia Vladimíra Putina s okamžitým odsúdením zo strany medzinárodného spoločenstva a jednotlivých demokratických krajín. Spomenula by som teda pár vyjadrení.
Na brutálny útok zareagoval UNICEF, detský fond OSN, a vo svojom stanovisku uvádza: „Útok na nemocnicu Ohmatdyt, najväčšie detské zdravotnícke centrum v krajine, je ďalšou brutálnou pripomienkou toho, že na Ukrajine nie je pre deti bezpečné miesto. Nemocnice by mali byť bezpečným útočiskom a podľa medzinárodného práva sa im poskytuje osobitná úroveň ochrany. Takmer dva a pol roka od eskalácie vojny na Ukrajine sa zdá, že hrôza, ktorú deti a ich rodiny zažívajú, nemá konca.“
Námestníčka generálneho tajomníka OSN pre humanitárne záležitosti upozornila, že úmyselné útoky na nemocnice sú vojnovým zločinom a páchatelia za ne musia niesť zodpovednosť. Konkrétne uviedla: „Tieto incidenty sú súčasťou hlboko znepokojujúceho vzorca systémových útokov poškodzujúcich zdravotnú starostlivosť a inú civilnú infraštruktúru na celej Ukrajine.“
Vyjadril sa aj arcibiskup Visvaldas Kulbokas, apoštolský nuncius na Ukrajine, keď navštívil kyjevskú detskú nemocnicu, o čom informoval vatikánsky portál Vatican News, a on konkrétne uviedol: „Keď sú zasiahnutí tí najmenší z najmenších, tí najslabší z najslabších, každý z nás si kladie otázku, ako je možné, že niekto aj naďalej poskytuje nejaké vysvetlenie vojny, ako by sa dala z nejakého dôvodu ospravedlniť. Neviem, ako to svedomia tých ľudí dokážu naďalej robiť. Mal som možnosť vidieť videozáznam, na ktorom strela priletí priamo, nezachytená protivzdušnou obranou, a zasiahne oddelenie dialýzy. Z detskej nemocnice stúpa dym, veľmi jedovatý, štipľavý dym, pretože každá raketa nesie v sebe veľa paliva, ktoré je veľmi toxické, a potom je ťažké priblížiť sa a začať vyslobodzovať tých, ktorí zostali pod troskami. Vyvstáva veľmi šokujúca otázka. Tieto rakety sú dokonca cielené a nezasahujú len deti, ale práve tie deti, ktoré potrebujú onkologickú liečbu alebo transplantáciu pečene. Práve na ne dopadajú rakety.“
To boli teda slová predstaviteľa cirkvi a na tento útok hneď deň, deň po tom, ako sa stal, reagoval aj pápež František a odsúdil ho, a teda tu vidím aj v pléne pána poslanca Hazuchu, ktorý mi sám hovoril, že aj každú nedeľu chodí do kostola, tak ja neviem, aj pápež tento útok odsúdil hneď deň po tom, ako sa stal.
Ako hlasoval výbor? O bombardovaní detskej nemocnice sme 12. septembra rokovali aj na výbore pre ľudské práva a národnostné menšiny, ktorému predsedám, a naozaj mne zostalo vtedy veľmi úzko z priebehu toho výboru a výsledku hlasovania, pretože koaliční poslanci a poslankyne naše uznesenie nepodporili pre mňa naozaj z nepochopiteľných príčin.
Ja si naozaj neviem predstaviť, ako je možné, že niekto nedokáže odsúdiť obludný raketový útok na deti, a to dokonca na choré deti. Na výbore sme si okrem iného vypočuli aj výčitku, že prečo práve uznesenie k detským obetiam v nemocnici na Ukrajine, a nie k iným detským obetiam v iných krajinách. Už o tom hovorila aj kolegyňa Jurík, ale ja by som v každom prípade k tomu chcela dodať, že Národná rada ako najvyšší zákonodarný zbor má právomoc zaujímať postoj k zásadným otázkam a udalostiam a má aj zodpovednosť svojím postojom poukazovať na jasné hranice, ktorých prekročenie nie je v demokratickom svete prípustné. Neviem, aká iná hranica je tak jasná, tak jasná ako tá, ktorá nám hovorí, že bombardovať choré deti, onkologicky choré deti je číre zlo hodné odsúdenia. Neviem, či existuje iná jasnejšia hranica ako táto.
Zároveň by som k tej výčitke pripomenula, že naše uznesenie je naozaj formulované tak, že obsahuje aj všeobecné deklarácie odsudzujúce obdobné zlo páchané na akýchkoľvek deťoch kdekoľvek vo svete. Konkrétne Národná rada vyjadruje presvedčenie, že „žiadne dieťa by nemalo vyrastať vo vojnovom konflikte či pod hrozbou raketových útokov, že žiadne dieťa by nemalo byť zranené alebo zomierať v troskách nemocnice, ktorá má byť, naopak, bezpečným miestom na uzdravenie a zotavenie.“ Neviem, kto a prečo môže nesúhlasiť s týmto výrokom. Nerozumiem tomu naozaj.
Ďalej tam uvádzame: „Národná rada pripomína, že útoky na civilné obyvateľstvo, ničenie nemocníc, obytných budov a základnej infraštruktúry sú absolútne neprijateľné, odsúdeniahodné a v rozpore s medzinárodným právom.“ Opäť, kto a prečo môže nesúhlasiť s týmto výrokom? Skúste to vysvetliť, je vás tu pár aspoň z koalície. Skúste to vysvetliť.
Ďalej v uznesení uvádzame, že zdôrazňuje, že „špeciálne zdravotnícke zariadenia musia byť chránené za každých okolností a každá obdobná udalosť sa musí náležite vyšetriť.“ Opäť, kto a prečo by mohol s týmto nesúhlasiť? Tak sa, prosím, naozaj nevyhovárajte.
Ako som už uviedla, tento útok, hneď deň po tom, ako sa stal, odsúdil aj samotný pápež a vy sa mnohí hrdo hlásite ku katolíckej viere, takže ja neviem, akú inú autoritu ešte potrebujete, aby ste vedeli rovnako tento útok odsúdiť, aby si... Ja si myslím, som presvedčená o tom, že by to malo ísť aj bez toho, že to nejaká autorita, ako je, ako je práve pápež, sama spraví, že by sme to mali vedieť úplne na základe úplne ľudského základu, že to je niečo, čo každý vie si vo svojom vnútri vyhodnotiť, že bombardovať choré deti je jednoducho za všetkými hranicami.
Kolegovia, kolegyne, podľa mňa naozaj neexistuje žiadna výhovorka, ktorá by ospravedlnila to, že niekto nedokáže odsúdiť tento barbarský útok na deti v nemocnici, na deti liečiace sa na onkologické ochorenia, na deti podstupujúce práve v momente prilietajúcej bomby operáciu. Žiadna výhovorka neexistuje.
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne za slovo, pán predsedajúci.
Kolegovia a kolegyne, nerada zdržujem, viem, že teraz vlastne ste... (Reakcia z pléna.) V pohode, super, som rada, že ste pripravení si ma aspoň vypočuť. Máme tu totižto taký problém s týmto zákonom, už tu boli upozornenia aj na procesné pochybenia, ale ja budem hovoriť o vecnom obsahu.
Ja som sa snažila predkladateľa Adama Lučanského na to opakovane upozorniť. Prostredníctvom pozmeňujúceho návrhu na ústavnoprávnom výbore bola do pôvodnej novely zavedená možnosť pre žiadateľa podať námietky voči vyčíslenej úhrade za mimoriadne rozsiahle vyhľadávanie informácií, konkrétne v nasledujúcom znení: „Žiadateľ môže proti vyčísleniu úhrady podať námietku, o ktorej rozhodne odvolací orgán tak, že vyčíslenie úhrady potvrdí alebo zníži, ak povinná osoba nevyhovie námietke.“
Infozákon, ktorý teda týmto novelizujeme, však inštitút námietky nepozná a novela ho nijako neupravuje, to znamená, že nestanovuje základné procesné parametre, ako sú lehota na podanie námietky, subjekt, ktorému je potrebné námietku doručiť, lehota na rozhodnutie povinnej osoby v prípade autoremedúry či lehota na rozhodnutie nadriadenému orgánu v prípade nevyhovenia povinnou osobou. Novela tieto náležitosti upravuje takto: nič, nič, nič, nič. Inými slovami, neupravuje to, čo vo svete, v ktorom sa riadime právnymi normami, znamená, že táto novela nebude riadne vykonateľná. Nespĺňa ani základné požiadavky na jasnosť, určitosť a vymožiteľnosť práv. Novela zavádza situáciu, v ktorej povinná osoba prakticky nemusí o námietke rozhodnúť nikdy, a nič sa nestane, pretože nemá stanovenú žiadnu lehotu, to znamená, že sa žiadateľ (zaznievanie gongu) nemá ako efektívne brániť voči stanovenej úhrade. To teda len podčiarkuje všetky otázniky, ktoré s touto novelou súvisia, ústavnoprávneho charakteru. V porovnaní s tým česká úprava, na ktorú sa predkladateľ opakovane odvoláva, upravuje lehoty presne. Na podanie sťažnosti je stanovená lehota 30 dní, povinný subjekt má potom 7 dní na to, aby sťažnosti vyhovel, alebo ju v tejto lehote musí predložiť nadriadenému orgánu a nadriadený orgán potom rozhodne do 15 dní odo dňa, kedy mu bola sťažnosť predložená.
Samozrejme, ja osobne vecne nesúhlasím s celou novelou, tak ako bola predložená, ani s pozmeňujúcim návrhom, ktorý bol predložený teda aj v rozpore vlastne s rokovacím poriadkom, kde sa mení aktuálna lehota z ôsmich dní na dvanásť dní, ale v tom sa určite nezhodneme, keďže tento návrh podporujete.
Chcela som vás však upozorniť na to, že sa chystáte schváliť chybné znenie zákona. Jednoducho nie je právne vykonateľné. A chcela som, aby to tu jasne odznelo predtým, než budete o tom hlasovať.
Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem veľmi pekne za slovo, pán predsedajúci. Mňa mrzí, teda že nemáme síce ani predsedajúceho, ale tak verím, že za chvíľu sa vráti. Mňa naozaj mrzí, že vôbec tu musíme o tomto diskutovať, aj sa mi ťažko počúvajú opäť tie slová, ktoré tu zaznievali.
V každom prípade chcem aj poďakovať predsedovi nášho klubu za všetku podporu v celej tejto situácii, pretože naozaj to bolo niečo absolútne neprijateľné a neakceptovateľné. A všetci vieme, že stav spoločnosti, tá polarizácia, vulgarizácia, rozoštvávanie naozaj presahuje všetky hranice a aj úroveň politickej kultúry je často absolútne katastrofálna. A mám pocit, že naozaj tento vulgárny útok Rudolfa Huliaka, ktorému som musela čeliť, bol len takou špičkou ľadovca, toho, čo vlastne v spoločnosti a v tej politike zažívame a sme svedkami.
Tento útok bol aj v podstate takou dokonalou ukážkou toho, čomu musia ženy stále aj v 21. storočí čeliť: ponižovanie, vulgárnosť, hulvátstvo, grobianstvo. A to len preto, že chcú vykonávať svoju prácu či jednoducho žiť svoje životy. Ako už tu odznelo, namiesto toho, aby sa pán poslanec Huliak ospravedlnil, tak on tie svoje útoky ešte opakoval, stupňoval, v rôznych variáciách to odznievalo či už tu v pléne, alebo v rôznych mediálnych výstupoch, čo je teda naozaj neakceptovateľné a nepochopiteľné, že ani po tom všetkom sa nedokázal ospravedlniť.
Aké to malo všetko následky? Vyhrážky mne, vyhrážky smrťou mne aj mojej dcére, vulgárne osočovanie v správach, ktoré som dostávala na sociálnych sieťach a doteraz aj dostávam, v e-mailoch, ale aj na verejnosti, lebo slová majú, samozrejme, svoju váhu a prenášajú sa do celej spoločnosti.
A naozaj, kolegovia z koalície, ja verím, že toto nie je niečo, čo vy by ste chceli podporovať a že by ste to akceptovali. Naozaj takto ďaleko sme zašli. Ja by som chcel aj oceniť, že po tomto útoku Rudolfa Huliaka viacerí poslanci z koalície prišli za mnou a v zásade sa ospravedlňovali za neho, v skutočnosti však treba spraviť aj nejaké reálne kroky, pretože napríklad jeho udržiavaním v pozícii predsedu výboru to jeho správanie legitimizujete. Je to, žiaľ, žiaľ, tak a ja pevne verím, že to nechcete robiť, že aj pre vás to bolo za všetkými čiarami.
Som presvedčená o tom, že v krajinách na západ od nás by pán poslanec nielenže skončil vo funkcii predsedu výboru, ale by skončil ako poslanec. Tá politická kultúra, o ktorej som už hovorila, na Slovensku, žiaľ, je úplne iná a mali by sme vedieť to zmeniť.
Krásnym paradoxom je aj to, že som to bola práve ja, ktorá som už pred rokom ako sme začali pracovať v parlamente apelovala na to, aby sme prijali etický kódex, keďže politická kultúra v našom parlamente dlhodobo prekračuje akceptovateľné hranice. A to som teda nečakala, že jedného dňa prídem do práce a zažijem to, čo som zažila. A naozaj to prekročilo všetky hranice a ľudia naprieč celým politickým spektrom to vidia. Naozaj ja som dostávala množstvo podporných správ, či už online, alebo aj na verejnosti ma ľudia zastavovali. A to boli ľudia, nielen ktorí sú naši voliči, boli to aj vaši voliči, pretože chápu, že toto je naozaj prekročenie všetkých hraníc.
Každý z vás, každý z tých ľudí si vie predstaviť, že by sa toto stalo jeho dcére, mame, sestre, alebo žene. Čo by ste robili v takej situácii? Ja som presvedčená, že teda ten, tá reakcia by bola dosť rázna a zásadná, a to, že tu chceme iba odvolať pána Huliaka z pozície predsedu výboru, to je vlastne taká drobnosť oproti tomu, ako som presvedčená, že by ste v takej situácii reagovali vy.
Niekde naozaj musíme vedieť nakresliť čiaru aj spoločne, bez ohľadu na to, kto je z opozície, kto je z koalície, bez ohľadu na to, aké politické názory zastávame, ale jednoducho ako ľudia. Ako ľudia musíme byť toho schopní.
Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem veľmi pekne za slovo.
Ďakujem za doplnenie. Adam, ale neviem, či si si aj pozeral tie ustanovenia o námietkach v správnom poriadku, pretože to naozaj nie je použiteľné a my potrebujeme mať ten proces stanovený v infozákone. Tam je námietka, úplne iný inštitút opäť. Takže toto nemôžeme len tak mirnix-dirnix si odkazovať na nejaké predpisy, ani naňho vlastne neodkazuješ, lebo keby si naňho chcel odkázať priamo, tak to uvedieš ako osobitný predpis, podľa ktorého sa to má riadiť. Jednoducho to je fakt, že to je zlé právne spravené. To nie je tu vôbec na žiadnu debatu. Je to proste zle spravené a bude to nevykonateľné a bude to spôsobovať v praxi problémy.
A preto som ťa na to upozorňovala ešte pred tým, než sme otvorili toto druhé čítanie a bol priestor na to ešte do toho zasiahnuť, mohol si predložiť pozmeňujúci návrh. Ja som s nádejou teda otvárala ten pozmeňujúci návrh, ktorý tam pribudol, a bola som nemilo prekvapená, že to nie je oprava tejto chyby, ale je to ešte zhoršenie toho pôvodného návrhu. Tak to ma mrzí naozaj, lebo ja to myslím vyslovene že v dobrom, naozaj je to právne zle spravené a bude to v praxi spôsobovať problémy, pretože ten inštitút nie je jasne definovaný, nie sú tam stanovené lehoty, nedá sa použiť ten odkaz na správny poriadok, proste taká je právna realita. Takže ja som v dobrom ťa na to upozorňovala a mrzí ma, že teda nedošlo k tej náprave.
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne za slovo, pán predsedajúci.
Rokujeme tu teraz o naozaj mimoriadne dôležitom zákone, ktorý je, samotný teda infozákon je jedným z pilierov právneho štátu a zabezpečuje prístup verejnosti k informáciám týkajúcim sa fungovania jednotlivých štátnych orgánov a inštitúcií, nakladania s verejnými prostriedkami a vlastne zabezpečuje aj súvisiacu kontrolu zo strany verejnosti, preto by bolo ideálne, keby išiel riadnym legislatívnym procesom a cez medzirezortné pripomienkové konanie. A pán Lučanský síce uvádzal, že konzultoval ten pozmeňujúci návrh aj s ministerstvom spravodlivosti, len teda ja som sa rozprávala so samotným ministrom a ten o tom veľmi nevedel, čiže škoda, že to teda nešlo riadnym procesom, ale nevadí, sme tu, tak poďme o tom diskutovať.
Kľúčovou zmenou, ktorú táto novela prináša, je spoplatnenie sprístupnenia informácií, čo má, samozrejme, za následok obmedzenie prístupu k informáciám a vytvorenie bariéry pre naplnenia práva na prístup k informáciám. Ide o právo, ktoré nám zakotvuje aj samotná ústava, konkrétne v článku 26, kde je garantovaný v odseku 1: „Sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené," a ďalej v článku 26 ods. 4: „Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti." Ďalej v odseku 5 ústava upravuje v článku 26: „Orgány verejnej moci majú povinnosť primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku."
Čo sa týka samotnej dôvodovej správy, navrhovatelia uvádzajú, že cieľom predkladaného návrhu je zavedenie mechanizmu, ktorý umožní povinným osobám efektívnejšie riadiť proces poskytovania informácií a zabezpečiť úhradu nákladov spojených s rozsiahlym vyhľadávaním a sprístupňovaním informácií. Navrhovaná úprava zákona zavádza možnosť povinných osôb požadovať úhradu nákladov spojených s mimoriadne rozsiahlym vyhľadávaním informácií. A to je teda ten základ, o ktorý tu ide, zavedenie nového inštitútu mimoriadne rozsiahleho vyhľadávania informácií.
Ďalej sa teda uvádza v dôvodovej správe nasledovné: „Z dôvodu, že nie je možné žiadnym spôsobom kvantifikovať množstvo žiadaných informácií, posúdenie toho, či si predmetná žiadosť vyžaduje navrhované opatrenie úhrady nákladov, závisí od konkrétnej povinnej osoby, ktorej je žiadosť určená." Ako je aj zrejmé z tohoto samotného odôvodnenia, návrh oslabuje práva žiadateľov a žiadateliek tým, že povinnej osobe dáva možnosť požadovať úhradu nákladov spojených s mimoriadne rozsiahlym vyhľadávaním informácií, pričom nie je nijako stanovené, o aké prípady má ísť. To vytvára priestor pre svojvoľnosť povinných osôb, čo potvrdzujú aj samotní navrhovatelia v dôvodovej správe, keď uvádzajú, že posúdenie toho, či predmetná žiadosť vyžaduje navrhované opatrenie úhrady nákladov závisí od konkrétnej povinnej osoby, ktorej je žiadosť určená. Čiže aj samotní navrhovatelia vo svojom odôvodnení v podstate potvrdzujú to, že ide o svojvoľné, nejaký výklad, ktorý bude mať, bude vyslovene v kompetencii povinného subjektu.
Mechanizmus poskytovania informácie založenej na princípe poskytovania informácií, ktoré má povinná osoba k dispozícii, to znamená, že povinná osoba už pri súčasnej úprave nie je povinná vytvárať nové informácie, ktoré k dispozícii nemá, a v takom prípade môže aj odmietnuť tú žiadosť o informácie. Ak ich k dispozícii má, je povinná ich poskytnúť. Priestor na vytváranie arbitrárneho podmieňovania prístupu k informáciám spoplatnením môže naraziť aj na ústavné garancie, tak ako som už v úvode uviedla, v samotnej našej ústave máme v článku 26 tento základný, základné právo upravené. Sú tu teda pochybnosti, či celý mechanizmus podmienenie poskytnutia informácií úhradou je v súlade s našou ústavou, ako už bolo uvedené, v článku 26 ods. 4 ústavy sa zakotvujú legitímne dôvody, kedy je možné obmedziť prístup k informáciám, a to je, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť a, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti. To je zjavné, že toto nie sú tie prípady, ktoré predpokladá naša ústava, neuvádza možnosť obmedziť prístup k informáciám z dôvodu nezaplatenia úhrady.
Máme tu teda aj pozmeňujúci návrh, ktorý má zabezpečiť, ktorý bude asi ešte prečítaný, ale vieme, je dostupný už, samozrejme, na webstránke Národnej rady, má zabezpečiť pre žiadateľa možnosť podať námietky voči vyčíslenej úhrade, avšak ani tento inštitút neodstráni arbitrárnosť rozhodovania povinnej osoby. Okrem iného problémom je, že infozákon neupravuje inštitút námietky, čiže vôbec nie je zrejmé, aký právny procesný režim tento inštitút bude mať, a to je problematické, mali by sme tu naozaj prijímať také zákony, ktoré sú právne jasné, a toto nie je ten prípad. Nie sú stanovené ani lehoty na jej podanie, ani lehoty na rozhodnutie o námietke, to prakticky znamená, že sa žiadateľ ani po tomto pozmeňujúcom návrhu nemá ako efektívne brániť. To len teda podčiarkuje otázniky ohľadom ústavnej konformnosti daného návrhu.
Vy sa teda aj pri tomto návrhu odvolávate na českú právnu úpravu, ale tá tento postup upravuje presne, konkrétne stanovuje, na podanie sťažnosti voči vyčíslenej úhrade stanovuje lehotu 30 dní, povinný subjekt je do 7 dní povinný vyhovieť sťažnosti, alebo ju predložiť nadradenému orgánu a ten nadriadený orgán má potom na rozhodnutie 15 dní odo dňa, kedy mu bola sťažnosť predložená. Takže je zjavné, že tam ten postup je stanovený presne, to nie je prípad inštitútu námietky, ktorý v našom infozákone neexistuje.
Na rozdiel od toho predloženého návrhu zákona je jedna veta, žiadateľ môže proti vyčísleniu úhrady podať námietku, o ktorej rozhodne odvolací orgán tak, že vyčíslenie úhrady potvrdí alebo zníži, ak povinná osoba nevyhovie námietke. Čiže žiadne lehoty, nič, len deklarácia toho procesu. A predložená novela teda nijakým spôsobom neupravuje samotný proces pre podanie námietky a robí ho nevykonateľným, v zásade podľa predloženého znenia nadriadený orgán by nemusel o námietke rozhodnúť ani nikdy a žiadosť tak zostane nevybavená, čo je mimoriadne problematické.
Aby toho nebolo málo, tak máme tu ešte ďalší pozmeňujúci návrh, ktorý teda predpokladám, že bude tiež prečítaný v tomto pléne, ktorý prichádza od poslancov HLAS-u, a oni predložili vlastný pozmeňujúci návrh spolupodpísaný teda predkladateľom samotnej novely pánom Lučanským, kde chcú zmeniť lehotu ôsmich pracovných dní na vybavenie žiadosti až na 12 pracovných dní. Odôvodňujú to administratívnou preťaženosťou povinných osôb, čo mi príde teda naozaj úplne absurdné, lebo sa na to pozrime teda z toho hľadiska, že ak štát teda nevie zabezpečiť svoje povinnosti v zmysle existujúcich zákonov, tak riešením je to, že si to zákonom upravíme a zľahčíme a zhoršíme tak služby pre obyvateľov a obyvateľky Slovenska? Lebo tento princíp podľa mňa je absolútne nesprávny. Ak máme problém s dodržiavaním nejakých lehôt v dôsledku administratívnych nejakých ťažkostí alebo personálneho obsadenia, tak je potrebné sa zamerať na to, aby sa vylepšil ten proces a nie meniť zákon tak, aby sa to štátu uľahčilo.
Čoho sa tiež obávam, je to, že predĺženie lehoty zároveň zväčšuje priestor napríklad pre predstaviteľov vlády, aby do verejnosti šírili svoje informačné manipulácie a tieto taktiky sme tu už videli viackrát, napríklad pri známej teda dotačnej schéme na ministerstve spravodlivosti, ktoré vypustilo do sveta nejaké informácie, ktoré nebolo možné si overiť nijako inak ako prostredníctvom žiadosti o informácie, o sprístupnenie informácií a, samozrejme, čím dlhšia bude táto lehota, tak tým viac priestoru je na to, aby sa tieto manipulované informácie šírili vo verejnosti a už ťažké je potom to nejakým spôsobom zvrátiť. To znamená, že verejnosť sa k reálnym informáciám po takomto pozmeňujúcom návrhu, ak sa príjme v tomto pléne, dostane ešte neskôr ako v súčasnej dobe a klamstvá si už budú žiť svojím životom. A, samozrejme, vytvorí to teda ešte väčší priestor na balamutenie ľudí výmyslami. Problém je, samozrejme, keď už hovoríme o téme infožiadosti a infozákone, že aj v súčasnej dobe máme teda skúsenosti, že obzvlášť ústredné orgány štátnej správy pristupujú k plneniu svojich povinností v zmysle infozákona naozaj veľmi zvláštnym spôsobom, takže sa snažia tieto žiadosti všelijako ich stopiť a neodpovedajú alebo naťahujú lehoty a toto je mimoriadne samo osebe problematické, ak ešte zhoršíme aj zákonne tento prístup k informáciám, tak vlastne obmedzujeme práva verejnosti na dôležitý prístup k zásadným veciam, ktoré sa v štáte dejú, ktoré majú zabezpečiť aj kontrolu verejnej moci zo strany obyvateľstva.
Na záver už len jedna poznámka, že zavádzaný mechanizmus bude mať za následok aj vytvorenie akéhosi nerovnomerného prístupu k informáciám pre ľudí v závislosti od ich ekonomickej, socioekonomickej situácie, pretože je zrejmé, že pre nízkopríjmovú skupinu obyvateľstva bude náročné zaplatiť akúkoľvek úhradu, ktorá bude vyčíslená, pritom ľudia, ktorí nemajú problém so svojou ekonomickou situáciou, tak si budú môcť túto úhradu zaplatiť bez problémov a tým sa tu vytvára taký akože dvojaký systém, ktorý je vlastne sociálne nevýhodný, čo je tiež mimoriadne smutné v tomto kontexte.
Naozaj tento návrh ani po tých pozmeňujúcich návrhoch nie je prijateľný a teda mňa mrzí, že aspoň minimálne my sme tu mali debatu o tých námietkach a o tom celom systéme, ako by to malo byť nastavené, že ani toto nebolo zapracované a čakala som teda, že príde ešte k nejakému zlepšeniu a zjemneniu tohto návrhu. Naopak, prišlo ešte zhoršenie zo strany HLAS, tak to je, to je smutný vývoj k tomuto celému návrhu zákona a pevne verím, že ešte by sme sa mohli naozaj zastaviť a premyslieť si to poriadne.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem veľmi pekne za slovo, ja budem len veľmi krátko.
Ja som už teda to spomínala aj na ústavnoprávnom výbore, ale keďže medzičasom tu nebol žiaden pozmeňujúci návrh, tak len zopakujem, že k predmetnému návrhu zákona zaslalo stanovisko ministerstvo hospodárstva, ktoré upozorňuje na to, že tento zákon má dopad na podnikateľské prostredie a v takom prípade nám § 19 ods. 6 zákona o tvorbe právnych predpisov určuje, že účinnosť zákona má byť buď 1. januára, alebo 1. júla, a tento zákon má nastavenú účinnosť na 1. decembra. Takže ak by sme tu chceli teda zachovať nejakú čistotu legislatívneho prostredia a rešpektovať právne predpisy, ktoré u nás máme, tak by bolo dobré to posunúť na 1. januára. To sa teda nestalo, tak len aby som zadosťučinila zákonu, tak to tu pripomínam.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem veľmi pekne za faktické poznámky aj za podporné slová.
Zareagujem krátko na pána Škripeka. Teda ja neviem, ako si vy predstavujete alebo ako to máte vo vzťahu k svojim deťom, že či ony majú nejaký zamedzený prístup k informáciám, ale deti rôzneho veku sa dostávajú úplne bežne k informáciám, ktoré sú v našej spoločnosti prítomné. Jednak aj priamo, aj k slovám komisára pre deti sa pokojne môžu dostať a, samozrejme, aj k ich dopadom na spoločnosť ako takú a to, čo nám v spoločnosti buble a aké názory sa tu šíria. Veď deti nežijú v nejakej uzavretej krabici, do ktorej nemajú prístup k informáciám, to neviem, ako teda ste to mysleli. Ale teda neviem, ako to máte, ale ja si myslím, že bežne deti majú prístup k informáciám, ktoré sú v spoločnosti prítomné. A myslím, že ani nechceme asi brániť tomu, aby sa k informáciám dostávali, pretože je to aj pre ich budúci vývoj dôležité.
Toľko k tomu, ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne za slovo, pán predsedajúci.
Na úvod taká krátka poznámka, vždy keď sa v tomto pléne, a nie je to zriedkavo, debatuje o právach nenarodených detí, tak je tu plno a je tu búrlivá diskusia a keď hovoríme o právach narodených detí, tak je tu pomerne prázdno a diskusia prebieha zatiaľ medzi poslaneckým klubom Progresívne Slovensko.
Komisár pre deti Jozef Mikloško nám predložil na rokovanie svoju správu o činnosti za minulý rok. Len pre pripomenutie, správu máme v parlamente predloženú už od 27. marca tohto roka a k jej prerokovaniu sa dostávame až po siedmich mesiacoch. Priority koalície sú jasné a práva detí k nim zjavne nepatria. Správu koalícia presúvala zo schôdze na schôdzu, raz tuto boli všetko ľudskoprávne správy úplne násilne ukončené, prehodené na ďalšiu schôdzu a tak sa to tu gúľalo, lebo však ide len o ľudskoprávne správy, o práva detí, a to asi nie je teda veľmi prioritou koalície. My sme správu komisára pre deti prerokovali na ľudskoprávnom výbore ešte 22. apríla , t. j. pred pol rokom. Veľa dôležitého, teraz už prejdem k samotnej správe a k činnosti pána komisára, veľa už v rozprave uviedol môj kolega Ondrej Prostredník a bolo to, pomerne aj veľa pozitívneho odznelo, ale adresoval aj niektoré nedostatky. Ja teda pridám zopár z môjho pohľadu.
Na ľudskoprávnom výbore sme teda 22. apríla túto správu prerokovali a po vystúpení pána komisára som potrebovala pár dní na vstrebanie toho, čo tam odznelo, lebo mi z jeho vystúpenia bolo aj trochu smutno a ten pocit som mala kvôli všetkým deťom, ktoré zjavne v osobe Jozefa Mikloška nemôžu očakávať rešpektujúcu autoritu, nájsť v ňom osobu, ktorej by mohli dôverovať a ktorá bude bez predsudkov sa venovať aj ich problémom. Prečo? V rámci odpovedí na moje otázky opakovane označoval rodiny párov rovnakého pohlavia za nevhodné pre ich výchovu, okrem toho, že je to stigmatizujúce a ubližujúce pre tisícky detí, ktoré v takýchto rodinách na Slovensku vyrastajú, napr. pre moju dcéru, je to aj v rozpore s odborným konsenzom, tomu sa budem teda venovať.
Potvrdzuje tento odborný konsenzus už takmer stovka výskumov, verím, že komisár pre deti by mal svoju prácu vykonávať naozaj na základe odborného konsenzu a nie pod nejakým ideologickým dojmom, a preto som teda, pán komisár, vám pripravila a zhromaždila aj všetky tieto výskumy a doručím vám ich na úrad, a vypichla by som teda niekoľko z nich, napr. z roku 2016 výskum univerzity v Amsterdame, kde Anna Bosová a jej tím publikovali výskum, podľa ktorého netrpia deti, ktoré vychovávajú dve mamy, žiadnym deficitom, čo sa týka správania, zdravia alebo emocionálneho prežívania. Darí sa im rovnako ako deťom, ktoré vychovávajú heterosexuálne páry. Štúdia bola uverejnená aj v časopise Journal of Developmental & Behavioral Pediatrics.
Ďalej americká psychologická asociácia vo svojom oficiálnom stanovisku píše, že neexistuje žiaden vedecký dôkaz, že by schopnosť rodiča vychovávať dieťa bola spojená s jeho sexuálnou orientáciou, to znamená, že rodičia, ktorí sú gayovia a lesby, môžu poskytnúť zdravé prostredie a podporu pre svoje deti tak ako heterosexuálni rodičia. Ďalej, americký výskum zverejnený v roku 2018 uzavrel, že rozdiel vo výchove detí v klasických rodinách a zväzkoch osôb rovnakého pohlavia neexistuje a realizovali teda výskum, ktorý trval 26 rokov, deti vychovávané pármi rovnakého pohlavia sa podľa nich nijako nelíšia od svojich rovesníkov, ktorí vyrastali s matkou a otcom. V rámci dlhodobej štúdie vedci hodnotili rôzne stránky takejto výchovy, vzťahy, vzdelanie, pracovné úspechy, emocionálne a mentálne úspechy.
Aby sme sa teda priblížili aj do našich končín, toto boli skôr americké výskumy, tak spomeniem závery zo spoločného stanoviska českých odborníkov a odborníčok z odboru psychológie, psychiatrie, pediatrie, sociálnej práce či sociológie. Citujem: „Obavy o nedostatok mužských a ženských vzorov sú neopodstatnené, variantov výchovy detí je už dnes mnoho a žiadny z modelov nevedie automaticky dieťa k patologickému vývoju alebo k akejkoľvek disfunkcii. Kľúčové pre zdravý vývoj dieťaťa je, aby malo rodičov, ktorí ho milujú, venujú sa mu a zároveň dokážu riešiť problémy a sú si vzájomne oporou." Ďalej citujem z ich záverov: „Výskumy detí s dvomi otcami či matkami ukázali, že vo vývoji a zdraví týchto jedincov neexistujú rozdiely v porovnaní s tými z rodín heterosexuálnych. Renomované svetové asociácie psychológov, psychiatrov či pediatrov, Americká asociácia psychológov, Americká asociácia psychiatrov, Kanadská asociácia psychológov, Americká asociácia pediatrov, Austrálska asociácia psychológov a mnohé ďalšie vydali už pred časom v tomto ohľade jasné stanovisko." Českí odborníci a odborníčky na záver uviedli: „Na základe odborných poznatkov by sme tak na záver radi zhrnuli, že obavy o dobro detí vyrastajúcich s dvoma matkami alebo otcami sú neopodstatnené."
Odborníci a odborníčky sa teda zhodujú v tom, že deťom v rodinách párov rovnakého pohlavia sa darí rovnako dobre ako deťom, ktoré majú otca a mamu. Obdobnými výrokmi ste, pán komisár, známy aj z minulosti, ako som spomínala teda to, čo odznelo na výbore, tak krátko po svojom zvolení ste tiež vyhlásili, že: „Je pre dieťa extrémne dôležité, aby malo kontakt s obidvomi pohlaviami. Samozrejme, ak je rodina s jedným rodičom, tak je potrebné, aby bolo to druhé pohlavie vyvážené druhými osobami, ktoré sú okolo dieťaťa, keď žena žije sama s dieťaťom, tak by mal vstúpiť do života dieťaťa nejaký iný muž, napríklad učiteľ, tréner, starý rodič. Z tohto hľadiska som presvedčený, že dieťa nemôže naplno rozvinúť svoj potenciál v zväzku homosexuálneho páru."
To som teda vysvetlila, že odborný konsenzus je iný a podstatné je, že takýmito slovami, samozrejme, stigmatizujete aj deti z jednorodičovských domácností, ktorým podsúvate, že ak žijú napríklad len s mamou, žijú v nejakom závadnom prostredí, ktorému niečo chýba a je potrebné to napraviť nejakým mužom. To je, samozrejme, mimoriadne škodlivé, keďže deťom takéto postoje môžu vniesť do ich života pocit hanby či menejcennosti. A že to vychádza teda práve z úst komisára pre deti je o to horšie a to je mi naozaj ľúto. V tomto celom vašom vyjadrení som ale nepochopila celkom, prečo zároveň takýto muž, učiteľ, tréner či starý rodič nemôže plniť túto vami požadovanú rolu muža v prípade párov rovnakého pohlavia, lebo teda napríklad moja dcéra má dnes prázdniny a ja a jej druhá mama sme v práci a ona je teda namiesto toho teda so svojimi starými rodičmi, so starkou, žena, a s dedom, muž. Čiže neviem. Takže to je presne to isté, ako ste vlastne uvádzali v prípade jednorodičov. Čiže aj ten záver by mal byť rovnaký.
V každom prípade ja si myslím, že by bolo podstatné sa zamerať hlavne na to, že aké tie vzory sú a nie to, že či je to muž alebo žena, pretože mohla by som tu aj hodiny rozprávať o tom, koľko mužov nie je zrovna najlepším príkladom pre svoje deti. To, samozrejme, platí rovnako rovnako aj pre ženy, aby nikto sa tu nenadurdil, že teda hovorím len o zlých vzoroch mužov. Nie je to tak. Podstatné je teda to, že aký vzor tým deťom tie osoby dávajú a nie to, akého sú pohlavia.
Chcela by som tiež pripomenúť, že zákon o rodine vo svojich základných zásadách zakotvuje, že spoločnosť všetky formy rodiny všestranne chráni a na to by sme mali naozaj dbať aj my tu v pléne, ale hlavne aj komisár pre deti. Bolo by teda nielen pekné, ale od komisára pre deti aj žiaduce, keby ho zaujímalo predovšetkým to, či vo svojej rodine majú deti zabezpečenú lásku a bezpečie a nie to, koľko má členov ktorá rodina a kto má aké pohlavné orgány. Lebo na jednom sa dúfam zhodneme aj my tu všetci v tomto pléne, že deti majú mať vo svojich rodinách zabezpečený pocit bezpečia, prijatia a lásky.
Slovenské rodiny a deti, ktoré v nich vyrastajú, však čelia, samozrejme, mnohým problémom, ktoré ich trápia. Tie sú však úplne iné. Niektoré z ich tu už boli aj spomenuté, je to napríklad alkoholizmus, fyzické násilie či finančné problémy rodičov alebo celková sociálna situácia. A prečo o tomto všetkom hovorím tu, v tomto pléne? Lebo podľa mňa teda komisár pre deti by tu mal byť naozaj pre všetky deti a vzhľadom na tie stigmatizujúce a ubližujúce vyjadrenia, ktoré som uviedla, žiaľ, musím povedať, že teda nie je tu pre všetky deti. A to je to isté ako keby komisár pre deti mal nejaké antirómske vyjadrenia, tak asi nám je všetkým jasné, že nebude tu pre rómske deti.
A netýka sa to len samotných detí párov rovnakého pohlavia, ale týka sa to týka aj detí, ktoré samé patria do LGBTI menšiny, a spomínali ste tu napríklad aj samovraždy a celkovo duševné zdravie a je celkom zrejmé a je to teda známy fakt, že negatívne na duševné zdravie týchto detí, ktoré patria do LGBTI menšiny, vplýva homofóbia a transfóbia v našej spoločnosti a o to horšie je to, keď to vychádza aj z úst komisára a, samozrejme, má to dopad aj na riziko samovrážd.
Na tomto istom aprílovom výbore, kde sme rozoberali správu komisára, som teda musela spracovať aj ďalšie tvrdenie komisára. Možno nám to nejako objasní ešte, ale diskutovali sme tam o telesných trestoch, ako už spomínal aj môj kolega. A ja som to teda tak pochopila, že tá reakcia bola, že teda rodičia musia vedieť nastaviť nejako hranice svojim ratolestiam. A to bola teda reakcia na otázku týkajúcu sa telesných trestov. A ja teda celkom som tomu možno neporozumela dobre, že či teda to nejakým spôsobom do nejakej miery schvaľujete alebo nie. Lebo teda, samozrejme, bolo by skvelé, keby sme všetci vychádzali z rešpektujúceho rodičovstva, ktoré je dôležité na to, aby deti sa mohli zdravo vyvíjať a akokoľvek používať násilie či zásah do fyzickej integrity druhej osoby je jednoducho neprípustné. A obzvlášť by nám to malo jasné byť, ak sa to týka detí. Je faktom, že na Slovensku máme dlhodobo problém s tolerovaním telesných trestov a rovnako ho máme aj s násilím celkovo v našej v spoločnosti. A tá logická súvislosť tu je asi zjavná. Preto by sme sa naozaj všetci mali dôsledne venovať aj tomu, aby sme násilie, ktoré sa aj v našej spoločnosti denne deje na deťoch, z nej odstránili.
Na záver by som už len pripomenula, že pán komisár sa minulý rok zviditeľnil aj tým, že prijal zástupcu politického hnutia, ktoré sa netají svojimi fašistickými sklonmi, a s úsmevom na tvári si s nimi potriasol ruku a odfotil sa, čo teda mňa naozaj veľmi zamrzelo. Asi si tu nemusíme v pléne tohto parlamentu pripomínať, aké zverstvá páchali predchodcovia týchto ľudí počas druhej svetovej vojny na deťoch, práve na deťoch. A za tento hanebný počin vás vtedy 21 mimovládnych organizácií vyzvalo aj na odstúpenie. Propagovať totiž spoluprácu s týmto hnutím považovali za závažné porušenie sľubu, že budete obhajovať všetky deti. A ja pevne verím, že teda takéto niečo sa už nezopakuje.
Uviedli ste tu na úvod vášho vystúpenia, že teda by sme sa mali spojiť pre deti a ja s týmto mimoriadne súhlasím a bola by som veľmi rada, keby sme z toho žiadne deti nevynechávali.
Ďakujem veľmi pekne. (Potlesk.)