Videokanál poslanca

Bolo už pomerne neskoro večer, kedy sme to predniesli, a potom bolo prerušené to naše rokovanie, takže ja sa pokúsim ešte tak trochu vrátiť k tomu, o čo vlastne v tomto návrhu ide.
A začal by som asi tým, čo spomínal Tomáš Szalay. Hovoril o tom, že platový automat, ako to on nazýva, je veľký problém v slovenskom zdravotníctve. A poviem taký príklad, prečo si myslím, že naozaj tá situácia je neúnosná a treba s tým niečo urobiť.
Keď si zoberiete, tak k ústavnej zdravotnej starostlivosti patria napríklad aj kúpele alebo aj kamenné hospice. A presne, áno, aj tieto, tieto zariadenia sú viazané naším zákonom o mzdách. To znamená, že aj lekár, ktorý príde do kúpeľov a pri všetkej úcte ku lekárom, ktorí pracujú v kúpeľnej starostlivosti, ale určite mi dáte za pravdu, že asi tá ich starostlivosť a zodpovednosť v kúpeľoch je iná, ako keď pracujú na urgentnom príjme alebo v nejakej akútnej nemocnici, alebo pracujú v noci a majú služby a tak ďalej. No ale tie kúpele vďaka nášmu zákonu sú povinné dať lekárom plat podľa nášho zákona. No a veľakrát sú to kolegovia, starší kolegovia, ktorí už nechcú slúžiť, už majú teda svoj ten profesný život takmer odžitý. No a práve títo kolegovia dostanú podľa nášho, podľa nášho návrhu odstupňovaného aj podľa, podľa odpracovaných rokov najvyšší plat. Čo to spôsobí pre tie, pre tie kúpele? A každý rok sa navyšuje tento plat a nenavyšuje sa len teda o infláciu, čo je fér, pretože každý, prirodzene, by mal mať nejakú tú valorizáciu platu podľa inflácie, to je úplne normálne, ale navyšuje sa o pomerne veľa percent. Napríklad tento rok to bolo 8 %. A ja sa teda celkovo pýtam, že je to spoločensky správne? Je to spoločensky fér a spravodlivé, že niektorej časti, to už je jedno, či hovoríme teraz o zdravotníkoch a lekároch, policajtoch, hocikom, u niekoho ten plat rastie nad rámec inflácie a u niekoho buď vôbec, alebo ako, ako kto príde. No asi to nie je celkom fér.
A ja sa vrátim k tomu, čo som spomínal, že my ako zákonodarci by sme mali bojovať za spravodlivosť, mali by sme hľadať riešenia ako tie obmedzené zdroje, ktoré máme, a netvárme sa, že to tak nie je, máme naozaj obmedzené zdroje, potrebujeme spravodlivo rozdeliť. A všetci, v opozícii možno viac, lebo to je také lákadlo, nás to láka prispieť tomu, hentomu, tamtomu. Však koľko je utrpenia na Slovensku, koľko ľudí potrebuje, ale vždy, ja som bol tak učený, keď som študoval health care manažment, že každé jedno euro, ktoré ty použiješ niekde, bude niekde inde chýbať. Čiže vždy to veľmi dobre zváž, kde pridáš a kde uberieš. A to by sme si mali my stále pripomínať pri všetkých zákonoch, ktoré predkladáme.
No a prečo takýto väčší, dlhší, dlhšie entrée? No pretože áno, aj tento návrh ide k tomu, aby sme niektoré precedensy, ktoré v našej spoločnosti boli, vedeli redukovať, eliminovať, aby sa nestávali. Ja vám pripomeniem ešte raz, dvakrát v našej histórii sa stalo, že lekári štrajkovali, v roku 2011, v roku 2022.
Priznávam, tak ako som spomínal na začiatku, tie platy boli mizerné a odchádzali nám zdravotníci preto, lebo mali veľmi nízke platy, a za tieto platy sa nedalo tu vyžiť, to bol rok 2011. Myslím, že aj ľudia, celá spoločnosť, Slovensko im tlieskalo a držalo palce, aby si vedeli vyštrajkovať dôstojné platy, aby nás tu mal kto liečiť. Áno, aj ja som to podporoval a tešil som sa, keď sa to podarilo, hoci pre ľudí to bolo spojené aj s veľkou obavou, že ako to bude, pretože 16 nemocníc malo núdzový stav. V 16 nemocniciach museli prichádzať ľudia zo zahraničia alebo z iných nemocníc, aby sme vôbec zvládli danú situáciu. Bola to vypätá situácia. Pamätáme si, že každé správy začínali presne tým istým, myslím, že vtedy ešte pán Uhliarik aj pani... pani... pani predsedníčka vlády pravidelne, pravidelne vyjednávali, nedohodli sa, opäť sa nedohodli, až nakoniec vlastne tá situácia vyústila do toho, že sa lekári s vládou, s garnitúrou dohodli a vrátili sa späť tam, kam patria, teda na poskytovanie zdravotnej starostlivosti.
Táto situácia sa zopakovala aj teraz nedávno, to bol rok 2022 a podotýkam, že to bol rok, kedy sme ešte tu mali stále nejakým spôsobom covid, či už v aktívnom, alebo, alebo v neaktívnej forme. To znamená, že okrem toho, že tu boli unavení zdravotníci, vyčerpaní zdravotníci, mali sme tu ale aj unavených a vyčerpaných ľudí, pretože vďaka tomu náporu na nemocnice sa odkladali elektívne výkony, odkladali sa operácie, odkladali sa vyšetrenia, bol tu obrovský dlh práve takýchto vyšetrení. No a napriek tomu a napriek tomu došlo k štrajku lekárov. V roku 2022 nám opäť štrajkovali lekári, takmer 2-tisíc zdravotníkov položilo plášte, a teda o dva mesiace chcelo zo systému odísť. Dvetisíc zdravotníkov ak máte na hranici a ste trebárs nedopatrením vo vláde, tak to už je vážna vec, to už proste je niečo, čo, čoho sa bojí každý, každý politik, ako to má vôbec riešiť. No a potom prichádza, samozrejme, s nejakými ústupkami alebo snaží sa nájsť nejaký kompromis.
Bohužiaľ, v roku 2022 sa našiel kompromis taký, že fakticky pre občanov sa nevybojovalo nič, naozaj nič. To znamená, zdravotníci si zvýšili platy, teda predovšetkým lekári aj sestry, a hlavne u sestier to bolo veľmi dôležité, pretože tie platy boli veľmi nízke, a zdravotníci prichádzali s tým, že mali teda ďalej osem požiadaviek. Ale kto si ešte pamätá, aké body to boli, alebo kto si ešte vôbec spomenie na to, že či sa tieto body vôbec teraz ďalej prerokúvajú. Áno, vtedy to bolo vykrikované, DRG nie je, potrebujeme zmeniť vzdelávanie a mnoho iných vecí. Všetko pozitívne a dôležité veci, ale obávam sa, že na konci to skončilo tak ako vždy, zvýšili sa platy, ale naši zdravotní... naši ľudia, naši ľudia nedostali nič. No a teraz je otázka, že či toto chceme nejakým spôsobom opäť, keď nebude SMER vo vláde a kedy budú opäť odborári štrajkovať, tolerovať, alebo sa k tomu postavíme nejakým spôsobom čelom.
Toto je len jedna, jeden dôvod, prečo predkladám tento návrh. Možno niekto príde s lepším návrhom, ako zamedziť možno budúcim štrajkom, ale toto je jeden z dôvodov a jedna z možností. Pokiaľ nebudú mať fixnú výpovednú lehotu zo strany zamestnancov, to znamená, že všetci zamestnanci môžu podať výpoveď a za dva mesiace tu nie sú, no tak ten štrajk bude vždy hroziť. Proste je to tak.
My máme, mimochodom, už teraz odstupňovanú výpovednú lehotu. Zákonník práce hovorí jasne o tom, že zo strany zamestnávateľa je výpovedná lehota odstupňovaná, čiže tam nám to nevadí. Máme výpovednú lehotu od jedna po tri mesiace podľa toho, ako dlho zamestnanec u zamestnávateľa pracuje. Teda ak pracuje dlho, tak má dlhšiu výpovednú lehotu, tri mesiace. A je to tak správne, pretože potrebujeme ochrániť hlavne starších, starších zamestnancov, ktorí ak, ak ich zamestnávateľ prepustí, no tak sa nemajú kde vrátiť. No ale zo strany zamestnanca je táto výpovedná lehota fixná, to znamená dva mesiace a hotovo.
Poviete si, dobre, však v poriadku, veď možností pracovať je veľa. A súhlasím, je to tak, ale treba si povedať, že niektoré, hlavne v oblasti kritickej infraštruktúry to také jednoznačné nie je, pretože hlavne kritická infraštruktúra, ale v tej v rámci, v rámci nej zdravotníci nie sú len tak nahraditeľní. Ak vyštuduje lekár, zopakujem to ešte raz, po štúdiu medicíny môžete robiť, vykonávať činnosť len pod dohľadom atestovaného lekára, päť rokov musíte byť pod dohľadom. Až po tom, keď urobíte atestáciu, tak môžete vykonávať niektoré výkony samostatne. To, že sa to na Slovensku ešte nejakým spôsobom aj teraz nie vždy deje, je druhá vec. Ale potom po tých piatich rokoch sa ďalej vzdelávate, lebo zdravotníci majú povinnosť celoživotného sústavného vzdelávania sa. Mnoho z nich robí si ďalšie subšpecializácie, mnoho z nich sa stáva expertami na nejakú časť ľudského tela, niektorí dokážu naozaj odoperovať, spomenul som tuším opäť ten príklad podžalúdkovej žľazy, pankreasu, to je dlhá päť-šesťhodinová operácia. Päť anastomóz, spojení, to nedokáže robiť hocikto, to dokáže urobiť niekto, kto vie, vyoperovaný, kto mal to šťastie, že slovenský systém ho pustil k tomu, aby to mohol urobiť, a potom musí pravidelne byť v cviku, aby to, aby to dokázal. No a takýto, takýto vyoperovaný chirurg, nazvime to, ak on podá výpoveď a má výpovednú lehotu dva mesiace, no tak ten zamestnávateľ má dosť problém nájsť rovnakého kvalitného, šikovného chirurga. To nie je len tak, že prídem a za dva mesiace si tu nájdem, lebo desiati mi stoja v rade a ja si vyberiem toho najlepšieho. No v tejto situácii, kde je stále menej lekárov, to je horšie a horšie.
Preto si myslím, že práve u zamestnávateľa, zamestnávateľ by mal mať určitú výhodu a mal by mať možnosť na dostatočný adekvátny čas na to, aby si našiel adekvátnu náhradu za vysokošpecializovaného špičkového kolegu, či už je to chirurg, alebo je to nejaký expert, ktorý bude v danom oddelení chýbať. Ak máme tu experta, na ktorého sú naviazaní mladí lekári, ak ten expert odíde o dva mesiace, tak to oddelenie prakticky keď nemá hlavu, alebo nemá atestovaného lekára, môžete zavrieť. Čiže to má následky na kontinuitu poskytovania zdravotnej starostlivosti. Aj preto je dôležité mať odstupňovanú výpovednú lehotu, aby sme umožnili zamestnávateľom u tých zamestnancov, ktorí sú pre nich kľúčoví, dôležití, dať im dlhšiu dobu na to, aby si našli adekvátnu náhradu.
Prečo je to dôležité? Opäť, hovorili sme o hromadných štrajkoch, že sme tuná mali dve vlny hromadných štrajkov. Ale my tu máme aj ďalšie, lokálne hromadné výpovede. Rok 2017, CINRE, to je oddelenie invazívnej rádiológie, ktoré bolo predtým v Národnom ústave srdcových chorôb v Bratislave, a bola to naozaj opäť kritická situácia. Zdvihol sa pán Vulev, zdvihli sa jeho kolegovia, zdvihli sa sestry a odišli súkromníkovi do Medissima. Pre národný ústav srdcových chorôb za dva mesiaci vy tak špičkového experta, ako v tom čase pán Vulev, ale však nakoniec aj teraz je, nedokážete nahradiť. Vy jednoducho experta, ktorý sa vyoperoval, ktorý robí jedinečné výkony možno pre celé Slovensko, nedokážete hneď nahradiť. No ak vám odíde, za dva mesiace môžte prakticky ten NÚSCH, ktorý predtým vykonával túto činnosť pre celé územie Slovenska, zatvoriť. No a to sa aj dialo, možno si pamätáte, boli tam spory, trenice, kto daného pacienta kedy zoberie, a minimálne jeden zdokumentovaný prípad máme, kde mladá žena nedostala včas intervenciu, ktorú potrebovala, ochrnula. To je jeden a mnoho ďalších, ktorých možno nepoznáme, pretože tie príbehy nie sú verejne známe. Čiže má to dopad, má to dopad na to, ako sa poskytuje zdravotná starostlivosť. Ak sa celé oddelenie zdvihne a o dva mesiace sa chce posunúť ďalej, tak má to dopad pre tú nemocnicu, pre celý región a možno aj pre ľudí na Slovensku.
Opäť, pokiaľ by bola odstupňovaná výpovedná lehota, no tak by nemohli odísť všetci. A napríklad taký pán Vulev by mal výpovednú lehotu šesť mesiacov. To znamená, pol roka by národný ústav srdcových chorôb mohol hľadať adekvátnu náhradu. Takto sa zdvihol a o dva mesiace bol v Medissime. Nie je to dobré. Nie je to dobré, nie je to dobré pre ľudí.
Ďalší príklad. Teraz nedávno pán, pán Kužela, Antolská, povedal si, Hm, teraz som už riaditeľ ministerstva vnútra... Nemocnice ministerstva vnútra svätého Michala, však poďme, tam si prenesiem celú gastroenterologickú kliniku, však prečo by nie, som macher, poznám ľudí v SMER-e. A išiel. Zobral sa a povedal všetkým, za dva mesiace nás tu niet. Nielen on, dvadsaťdva lekárov, sestier povedalo, že ideme k Michalovi. A aký dopad to mohlo mať na Univerzitnú nemocnicu Bratislava? No zásadný. Lebo tá Gastroenterologická klinika na Antolskej je jediná, ktorá má lôžkové oddelenie. A potom tam boli také vymýšľania, avšak čo to tu robíte z toho, komára somára, veď urgentná starostlivosť bude zachovaná a potom ostatné sa bude robiť tam u nás na... u Michala a tak ďalej. No viete, to môže hovoriť ľuďom, ktorí sa nevyznajú, ale ľudia, ktorí poznajú ten systém a vedia, čo to môže spôsobiť, tak tých sa tak ľahko opiť rožkom nedá, zvlášť keď viete, že pán Kužela je riaditeľom, zároveň je dekanom na Slovenskej zdravotníckej univerzite a zároveň čiste náhodou na rovnakej ulici, kde je táto Nemocnica svätého Michala, je aj súkromná klinika, ktorá patrí jeho žene. Toto sú slovenské náhody.
Práve preto je dôležité to, čo predkladáme, aby sa takéto veci nemohli diať. Ak by bola odstupňovaná výpovedná lehota, tak by pán Kužela nemohol zobrať celé svoje oddelenie a povedať, že o dva mesiace je preč.
No a posledný, posledný dôvod, prečo si myslím, že je to veľmi dôležité, pretože sa nám tu roztáča určitá špirála platov, hlavne tých exkluzívnych zdravotníkov, kde naozaj tým, že v niektorých oblastiach, v niektorých sektoroch tých expertov je málo, sú pre nemocnice exkluzívni, tak dochádza ku predkupovaniu jednotlivými nemocnicami, kto dá viac, jak na trhu, dáš mi tritisíc, ostanem, nedáš mi tritisíc, idem tam. A to sa deje bežne. To nie je že náhoda, to proste tak je.
Opäť, ak človek má výpovednú lehotu dva mesiace, ten tlak na zamestnávateľa je obrovský, pretože ten, ten, tá nemocnica, ktorá má jediného experta, na ktorého sú naviazaní možno mladí lekári, ktorých má vzdelávať, možno šesťmesačné nejaké, nejaké výkony, ktoré, ktoré majú už šesť mesiacov, čakajú ľudia v rade na nejaký operačný výkon, no keď tohto experta pustia, tak, tak skoro tú náhradu nenájdu. A je ale rozdiel hľadať experta dva mesiace a je rozdiel hľadať experta šesť mesiacov. Čiže asi čo teraz urobia? No tak asi mu tie tri tisícky dajú. A z čoho mu to dajú? No dajú mu to z tej straty, ktorá sa sústavne kumuluje v tých našich štátnych nemocniciach, veď či už robím milión, 10 mil. stratu alebo 13, tak však čo? Niekto to zaplatí, potom príde štát, každých päť-šesť rokov to oddlží, medzitým sa ešte na tom nabalia aj firmy ako BFF a iné, iné, ktoré skupujú pohľadávky. Čiže toto, ten systém je naozaj chorý. Ten systém je úplne chorý.
A poslednú vec, ktorú chcem povedať, toto nie je výmysel nejakého Stachuru, toto nie je výmysel opozičnej strany, ktorá tuná sa chce nejako prezentovať, toto nie je divadlo. Naopak, pre mňa to prináša veľmi negatívne emócie, pretože ma nenávidia niektorí kolegovia, hovoria mi, čo si to dovoľuješ, ty nám berieš istoty, ty ideš rúcať to, na čo sme my zvyknutí, ideš z nás robiť vazalov, ideš tu diskriminovať, ideš nás diskriminovať, ostatní môžu a my nemôžeme.
Vážení, takýmto spôsobom je Zákonník práce upravený v jedenástich krajinách západnej Európy. Takýmto spôsobom majú výpovednú lehotu zo strany zamestnanca manažované krajiny ako Nemecko, ako Rakúsko, ako Francúzsko, Belgicko, môžem hovoriť ďalej, severské krajiny. Konkrétne Nemecko má výpovednú lehotu zo strany zamestnanca od jedného mesiaca po šesť mesiacov ku nasledujúcemu kvartálu. To znamená, ešte viac ako slovenský tento návrh. Ak máte smolu, a že to nestihnete, tak môžete deväť mesiacov byť viazaný zmluvou a byť u jedného zamestnávateľa, ak podáte sami výpoveď. Samozrejme, že vždy viete podať výpoveď aj sami a dohodnúť sa so zamestnávateľom, že táto výpoveď bude kratšia. Toto právo je zachované a myslím si, že pri jednotlivých lokálnych veciach, ktoré sa dejú, niekto sa ožení, vydá, odíde, rôzne dôvody, tam ja nevidím dôvod, prečo by zamestnávatelia mali s týmto problém, prečo by tú dohodu nevedeli podpísať. No ale ak budú vidieť, že je tuná hromadný štrajk lekárov alebo je tuná hromadný odchod celého oddelenia, alebo že je tuná veľká sila na zvýšenie platu, tak tam budú možno trvať na tom, čo navrhujem, aby bola výpovedná lehota odstupňovaná.
A opäť, ešte poslednú vec chcem povedať, toto je návrh. Ak by ste ho posunuli do ďalšieho čítania, tak sme, samozrejme, pripravení hovoriť o tých detailoch. Netvrdím, že to musí byť dva-štyri-šesť. Môže to byť dva-tri-štyri. Môžeme si povedať, že povieme to na celú kritickú infraštruktúru, lebo áno, ak niekto pracuje v jadrovej elektrárni a je vysoko špecializovaný odborník, no tak aj tam asi, keď povie, že odíde o dva mesiace, tak môže byť problém. Čiže možno to otvorme, otvorme na iné profesie, ktoré sú dôležité, ale aj to máme problém. My nevieme presne povedať, kto je kritická infraštruktúra, ale možno sa nejaké riešenie nájde.
Čiže chcem signalizovať otvorenosť aj pre alternatívne návrhy, resp. pre úpravu, tak aby sa to zlepšilo, aby to prinieslo prospech Slovensku a ľuďom, aby to prinieslo prospech ľuďom na Slovensku.
Ďakujem.

No, už som si myslel, že to dnes nebude zaujímavé, tuná v parlamente sedieť, ale potešili ste ma, že chceme diskutovať. Asi všetkých kolegov by sme tu unudili k smrti, keby sme začali tu polemizovať o tom, že čo je etatizmus v zdravotníctve a ako to, ako to kto myslí. Myslím, že to si môžme asi potom my traja nejako vydiskutovať, lebo pre ctené plénum, pri všetkej úcte, asi by to nebola celkom plodná debata.
Každopádne ja musím povedať len aspoň jednu takú poznámku, že ja si teda nemyslím, že všetko vyrieši trh, aj keď by sme mali tie pozitíva z trhu si zobrať ako príklad, a ja to stále budem opakovať naozaj niektoré veci. Spomeniem jednu vec, napríklad to centrálne riadenie, to, že už naše súkromné spoločnosti, či Penta, či Agel, pochopili, že musia byť centrálne riadené, že majú nejaké klastre, že majú nejaké indikátory. Toto je základ. Toto si musíme zobrať ako príklad. Ale ja si nemyslím, že všetky nemocnice musia byť súkromné, naozaj si to nemyslím a minimálne tie univerzitné nemocnice, našli by ste strašne málo príkladov vo svete, kde univerzitné, koncové, špičkové vzdelávacie inštitúcie sú v rukách súkromného investora, maximálne je to cez nejaký PPP projekt, ale nie sú bez kontroly nejakého regulátora. No, ale tu už zase by som sa teraz rozbehol a neskončil, takže tu to utnem.
A myslím si, že áno, je to určitá regulácia. Súhlasím s Oskarom, že je to regulácia na základe konkrétnych dát. Myslím si, to, čo si aj pomenoval, že je veľa možno aj dôležitejších vecí, ktoré by sme mali riešiť, a možno by ten systém to zlepšilo, ale sú to na, to sú na dlhú dobu, to proste sa nedá urobiť hneď. Toto je rýchlejšie riešenie, ktoré sa dá, samozrejme, určitým spôsobom zmeniť. Mňa neteší vôbec, že takéto veci vôbec dávame, dávame do zákonov, lebo to by sa dalo možno riešiť iným spôsobom, a potom pružnejšie reagovať na to, či to prináša osoh, alebo nie. Ale to už tu teraz nevyriešime. Ja si myslím, že je tu aj priestor, ak by to prešlo do druhého čítania, ešte nejako zmodifikovať, zoptimalizovať a vyskúšať v praxi. To, čo zatiaľ sme my navnímali či už zo sektora, alebo od absolventov, alebo teda študentov, nám potvrdzuje to, že asi nie sme celkom mimo, takže tak.
Ďakujem pekne.

Ďakujem kolegom za podporné stanoviská.
By som vyzdvihol to, čo povedal Janko Horecký, že teda zapustiť korene. Áno, presne o to ide. Ja som príklad toho, že som na začiatku korene nezapustil, bol som pol roka v slovenskom zdravotníctve na začiatku, to bol ešte rok 2003 a 2004. Ten plat bol naozaj žalostne malý a už vtedy po pol roku som uvažoval, či vôbec odísť. To nie je vôbec jednoduché odísť do zahraničia. Teraz sa niektoré veci zmenili, ale človek tomu aj veľa vecí musí obetovať, hlavne to sociálne zázemie a ten domov. Každý je iný, samozrejme, ale nie je to také jednoduché. Čiže myslím si, že po určitom období, kedy človek už má priateľov, možno manžela, možno dieťa, možno si zvykne na niektoré nuansy toho prostredia, kde žije, tak je náročnejšie odísť. A práve preto si myslíme, že je to jeden z aspektov.
Druhý aspekt, čo spomínal aj Oskar, presne, že naše sestry nemajú ani také možnosti, ktoré majú napríklad naši lekári, či už je to potom v nejakých súkromných zariadeniach, kde si môžu ešte ďalej privyrobiť, resp. tých možností je, samozrejme, viac, no a sestry a hlavne tie začínajúce mladé sestry podporujeme podporiť aj preto, že založenie si rodiny, založenie si teda nejakého zázemia je náročná záležitosť. Často sestry prichádzajú aj z prostredia, ktoré nie je finančne veľmi bohaté, takže podľa mňa takúto, takúto injekciu alebo pomoc potrebujú a možno budú vedieť oceniť.
Ja verím, že ak by prešiel tento návrh, možno aj s nejakými úpravami potom v druhom čítaní, tak pomôže systému.
Ďakujem.

Takže ešte raz dovoľte mi teda povedať detailnejšie o tomto našom návrhu, prečo sme si ho dovolili predložiť. Ide o tzv. náborový príspevok pre absolventov stredných zdravotných škôl a ošetrovateľstva, resp. pôrodných asistentiek.
Prinášame túto novelu zákona preto, pretože situácia v slovenskom zdravotníctve okrem mnohých problémov, ktoré horia, so sebou prináša aj značný nedostatok personálnych zdrojov. Tento problém je rôzny. V niektorých oblastiach Slovenska významný, v niektorých menej významný, ale myslím si, že asi je len veľmi málo regiónov Slovenska, kde nedostatok sestier vôbec nie je problém. Týka sa to, samozrejme, Bratislavy. Tu ten, tá, tá problematika je možno najvypuklejšia, ale dotýka sa to skutočne mnohých, mnohých nemocníc, ale aj ambulancií, ktoré postrádajú týchto pracovníkov.
Čo by som chcel uviesť takisto ako jeden z argumentov, prečo sme prišli s touto, s touto novelou a prečo si uvedomujeme, že sme tuná už dnes počuli viaceré opozičné návrhy a pomaly sa predbiehame, kto kde by ešte mohol niečo pridať, a sú to aj veľmi dobré veci, ktoré myslia na ľudí, ktorí, ktorí sú napríklad v núdzi alebo majú veľmi ťažkú situáciu, a naozaj zodpovednosť na zákonodarcov by mala byť hľadať takú nejakú všeobecnú spravodlivosť, hľadať ako investovať tie obmedzené zdroje, ktoré máme na Slovensku, hospodárne a zmysluplne. Myslím si, že napriek tomu, že tento náš návrh je záťažou pre rozpočet Slovenskej republiky, tak môžu to byť dobre investované peniaze. Dobre investované peniaze preto, pretože si treba uvedomiť, že za tým nedostatkom sestier, za nedostatkom zdravotníckych pracovníkov môžete vidieť aj nedostupnosť zdravotnej starostlivosti. Ak sa napríklad len na Slovensku v nejakej nemocnici zatvorí, zatvorí operačná sála, pretože tam chýba sestra, ktorá je inštrumentárka, ktorá tam nie je, tak sú to veľké náklady, ktoré sa, ktoré sa tej nemocnici, ktoré vznikajú tejto nemocnici z dôvodu fixných nákladov, ak daná operačná sála stojí, len hodina takejto operačnej sály, fixné náklady, to znamená, to, že, že túto operačnú sálu máme k dispozícii a nevyužívame ju, sú zhruba 180 eur na hodinu. 180 eur na hodinu je zhruba náklad, ktorý máme na jednu hodinu operačnej sály.
Čiže myslím si, že všetky, všetky zdravotnícke zariadenia nevyhnutne by mali hľadať riešenia ako tie kapacity, ktoré majú k dispozícii, využiť optimálne, tak aby bola tam poskytovaná zdravotná starostlivosť, aby sme nemuseli čakať na niektoré výkony veľmi dlho a tak ďalej. Čiže toto je jeden z argumentov.
My sme si prerátali, čo by znamenalo, keby sme takýto náborový príspevok dali v podstate všetkým absolventom stredných zdravotných škôl a vysokých škôl na Slovensku a podľa minimálnej mzdy, pretože tento návrh, ktorý sme pripravili, sme naviazali na minimálnu mzdu. Možno ešte predtým, ako poviem teda ten náš prepočet, tak sa vrátim k tomu, čo navrhujeme.
Navrhujeme, aby sestra absolventka, teda absolvent ošetrovateľstva alebo pôrodná asistentka, ktorá práve vyštudovala školu a začne v danom roku pracovať u určitého zamestnávateľa, tak aby mala nárok na tzv. náborový príspevok, ktorý bude vo výške osemnásobku minimálnej mzdy. Prečo osemnásobok minimálnej mzdy? Pretože už teraz sú nemocnice z dôvodu chýbajúcich sestier nútené ponúkať takéto náborové príspevky, tie sú v rôznej výške. Podľa našich informácií tie, tá výška je zhruba od 2-tisíc do 4-tisíc eur. Problém je ale v tom, že nie je to výdavok, ktorý je už, na ktorý je myslené aj v štátnom rozpočte, nie je to výdavok, ktorý tie nemocnice majú akýmsi spôsobom už zarátané v tých svojich rozpočtoch, a ide to nad rámec tejto, týchto výdavkov. Čiže ten náš návrh by bol určitým spôsobom predvídateľný, aby si tie nemocnice, aby sa už aj v štátnom rozpočte myslelo práve na týchto absolventov, aby boli tieto zdroje k dispozícii.
Prečo teda osemnásobok? Osemnásobok preto, pretože chceli sme, aby ten, ten príspevok bol naozaj motivujúci, aby pritiahol mladé sestry do systému, a pokiaľ by bol vo výške možno 2-tisíc eur, tak by až tak motivačný nebol. Neskôr ešte doplním aj to, prečo, alebo ako sme sa snažili urobiť aj takú malú anketu medzi, medzi študentami stredných zdravotných škôl a vysokých škôl. K tomu sa vrátim. No a naviazanie na minimálnu mzdu preto, aby, aby tam bol určitý koeficient, ktorý vie postupne rásť, ako bude rásť tá minimálna mzda.
No to sa týka teda absolventov vysokoškolského štúdia, ako som spomínal, ošetrovateľstva, resp. pôrodnej asistencie. V prípade stredných zdravotných škôl, kde nám študujú praktické sestry, asistenti, tak tu navrhujeme, aby tento, tento príspevok bol vo výške päťnásobku minimálnej mzdy, čo je v súčasnosti podľa minimálnej mzdy 3 750 eur. Osemnásobok v súčasnosti predstavuje výšku takmer 6-tisíc eur.
Ak... A kto by mal nárok na takýto príspevok? Ako som spomínal, absolvent, ktorý v danom roku, kedy ukončí štúdium, začne pracovať na Slovensku, zaviaže sa odpracovať na Slovensku minimálne tri roky, a teda bude či už v ambulantnom sektore, alebo v nemocničnom sektore pracovať na Slovensku. Ak by pracoval na polovičný úväzok, tak, samozrejme, že tento príspevok by sa krátil, ak by odišiel, tak by musel ten vyplatený príspevok v tej alikvotnej čiastke takisto vrátiť.
No a teda ten ešte prepočet, ktorý som začal, ale nedokončil. Nám vychádza ten prepočet, ak by sme všetky sestry absolventky stredných zdravotných škôl a vysokých škôl, ak by sme im dali takýto príspevok, tak v jednom roku by to znamenalo pre štátny rozpočet zhruba náklady 15 mil. eur, ak by došlo k navyšovaniu minimálnej mzdy, čo sa predpokladá alebo sa očakáva, tak tento, tento výdavok by mohol stúpnuť pri tej minimálnej mzde na 700 eur, by mohol stúpnuť až na 20 mil. eur.
A vrátim sa opäť k tomu prepočtu na hodinu operačnej sály, my sme to mali prerátané zhruba, že ak by v každej z akútnej nemocníc, to znamená 50 nemocníc máme zhruba, v každej z týchto nemocníc bola jedna operačná sála, denne by stála kvôli tomu, že nemá operačnú sestru, nemá sestru, ktorá by, ktorá by tam poskytovala zdravotnú starostlivosť, tak tieto náklady by boli v 50 nemocniciach za rok zhruba 18 až 19 mil. eur. Čiže, čiže chceme to dávať aj do takéhoto nejakého pomeru, že na jednej strane investujeme do začínajúcich sestier, chceme, aby tu prišli, začali pracovať na Slovensku. Zo skúseností vieme, že zdravotníci, ktorí na Slovensku začnú pracovať, tak založia si rodinu, majú určité väzby na Slovensku a už potom ťažšie odchádzajú. Ak je to na začiatku po škole, tak tá motivácia odísť mladým začínajúcim, ktorí nemajú nejaké silné väzby, tu výrazná nie je. Čiže práve preto by sme chceli týmto náborovým príspevkom motivovať mladých ľudí, aby na Slovensku začali pracovať, aby začali pracovať v zdravotníctve a aby tu, dúfajme, teda aj ostali.
Dôvod prečo, prečo je to nesmierne dôležité, je napríklad v tabuľke, ktorú pravidelne zverejňuje aj Národné centrum zdravotníckych informácií. Ono každoročne prináša rôzne zaujímavé, zaujímavé postrehy zo slovenského zdravotníctva. Veková štruktúra sestier, to je ten zásadný moment, prečo prichádzame s týmto návrhom. Keď sa pozriete, tak posledných 10 rokov sme zaznamenali 16-percentný pokles sestier do 40 rokov. Čiže za desať rokov nám poklesol počet sestier do 40 rokov o 16 %, čo veští katastrofu v budúcnosti, pokiaľ niečo s tým akútne neurobíme, pretože naše sestry nám starnú, celkom prirodzene odchádzajú do dôchodku, a u sestier ten fenomén, ktorý vidíme u lekárov, že ostávajú pracovať dlhšie aj v dôchodkovom veku, tuná nie je. Naše sestry sú unavené, vyťažené, vyčerpané a chcú do tohto dôchodku odísť aspoň v tom čase, kedy, kedy majú na to nárok. No a práve tu vidíme obrovský problém, že tieto sestry nebude mať kto nahradiť.
Ďalšia vec, si treba uvedomiť, že my sme aj v určitom demografickom vývoji, tak ako iné moderné krajiny, tak tento demografický vývoj je, žiaľ, neúprosný a nepriaznivý. Starne nám populácia, rodí sa nám stále menej detí, do toho prichádza ešte to, že je stále menej ľudí ochotných sa starať o iných, o ľudí, ktorí potrebujú našu zdravotnú a zdravotno-sociálnu starostlivosť. Čiže tá demografická krivka je neúprosná a nám naďalej klesá počet mladých absolventov, ktorí chcú sa venovať ošetrovateľstvu alebo starostlivosti o iných. Čiže je to veľmi vážna vec a myslím si, že pokiaľ neurobíme v najbližších rokoch niečo s týmto fenoménom, tak sa nám to, tak sa nám to vráti a možno ani tú zdravotnú starostlivosť, ktorú máme v súčasnosti a ktorú viacerí pociťujeme, že už má dosť výrazné nedostatky, tak ani takúto, takúto kvalitu alebo dostupnosť už nebudeme vedieť dosiahnuť, pokiaľ tu nebudeme mať dostatok zdravotníkov, zdravotných sestier, ktoré tu budú ochotní pracovať.
Dovoľte mi ešte v krátkosti povedať aj to, že pri príprave tohto návrhu my sme sa, samozrejme, zamýšľali nad tým, že ten, ten, tá možnosť, ktorú tuná predkladáme, je, samozrejme, len časťou mozaiky, samozrejme, že tým, že budeme dávať také cukríky jednotlivým zložkám zdravotníkov, nedokážeme pokryť celú problematiku, prečo vlastne mladí ľudia, keď vyštudujú strednú zdravotnú školu alebo keď vyštudujú vysokú školu, nie sú ochotní prísť pracovať do našich nemocníc, alebo do našich ambulancií, prečo mnohí dokonca idú skôr pracovať do Tesca alebo do nejakých iných reťazcov, pretože tam vidia možno viac zdrojov, možno menej náročnú prácu, možno niečo, čo ich viac motivuje, no a, samozrejme, že teda už to nie je len o plate, veľmi dôležitá oblasť je pracovné prostredie.
To pracovné prostredie je ale vec, ktorá síce rezonuje, o ktorej sa hovorí, ale je veľmi ťažké hľadať nejaké rýchle zmeny, ktoré by dokázali to pracovné prostredie v slovenských nemocniciach zlepšiť, výrazným spôsobom zlepšiť, pretože je potrebné veľmi veľa krokov na to, aby sa to začalo meniť. Potrebujeme meniť kultúru vzťahov medzi lekárom a sestrou, potrebujeme meniť vzdelávanie a potrebujeme meniť následne aj kompetencie, ktoré majú sestry a lekári. Potrebujeme meniť a možno pravidelne tlačiť na ten stredný manažment, primárov, vrchné sestry, staničné sestry, aby, aby mali záujem o oddelenie, mali záujem o zlepšenie situácie, v ktorom, v ktorej sa nachádzajú, aby chodili s radosťou do práce, aby to nebrali za záťaž, čiže mali by sme aj nejakým, nejakým spôsobom ich pravidelne, pravidelne snažiť sa motivovať, či už prinášať nejaké, nejaké výstupy, niečo čo je pozitívne pre svojich kolegov, aby prinášali nejaké správy a tak ďalej. Čiže to je jedna vec.
Ďalšia vec je dokumentácia. V slovenskom zdravotníctve sme sa opäť zacyklili, máme tuná veľký dokumentačný balvan, dokumentuje sa, žiaľ, z môjho pohľadu, veľmi, veľmi intenzívne, až tak, že potom nie je čas na to, aby sa sestry mohli venovať pacientom, aby boli pri lôžku pacienta, čiže dokumentácia, to, že nemocnice stále ešte nie sú zinformatizované, že tá výmena informácií, bohužiaľ, nevychádza tak, ako by mala, to je takisto tiež jeden z veľkých problémov.
Môžme hovoriť o tom vzdelávaní, často sme tu spomínali, že sestry sú u nás prevzdelávané, že idú na strednú zdravotnú školu, kde majú 2 400 hodín, a potom ich ešte raz prevzdelávame so 4 200 hodinami, aby získali bakalársky titul, že mnoho z nich chce ísť potom pracovať ešte alebo ide študovať magisterské štúdium, hoci nemajú záujem ani o nejaký manažment, ani o nejakú ďalšiu didaktickú činnosť. Čiže tieto veci, tieto veci, to je naozaj skutočne veľmi veľa problémov, ktoré sa nabaľujú, ktoré očakávame, že nebudú riešiť opozičné strany s takýmito rýchlymi návrhmi, ako tuná teraz vidíme, ale že príde tu ministerstvo zdravotníctva ako, ako ten hlavný veliteľ a povie nám, že akým spôsobom chce túto zlú situáciu riešiť. Opäť musím povedať, že zatiaľ sme od pani ministerky žiadnu, žiadnu reakciu v tejto oblasti nevideli, nakoniec aj na tejto schôdzi, keď si pozriete, koľko zákonov, návrhov noviel predkladá pani ministerka, tak asi by som sa hanbil, pretože z opozičných lavíc prichádza viac návrhov, ako prišlo z ministerstva zdravotníctva, ale každopádne ja chcel som ešte raz zdôrazniť, že my si uvedomujeme tú komplexitu problému, a tento náš návrh rozhodne nerieši celý tento stav, ale prináša jednu, jednu malú časť, kde by sme možno vedeli zabezpečiť, že časť týchto zdravotníkov, ktoré inak rozmýšľa, že odíde do zahraničia, resp. nebude pracovať v zahraničí, aby sme ich možno zachytili, dali im nejaký stimul, a týmto stimulom dúfali, že na Slovensku pracovať ostanú.
No a posledná vec, ktorú by som chcel ešte uviesť, je, že pred tým, ako sme pripravovali tento návrh, tak sme si urobili taký rýchly prieskum medzi tými, o ktorých sa vlastne tento zákon, o koho sa tento zákon dotýka a rozdali sme taký štruktúrovaný dotazník, ktorý sme rozposlali na všetky stredné zdravotné školy a vysoké školy na Slovensku. Prišlo nám 543 respondentov, ktorí nám odpovedali na naše otázky, a dovolím si niektoré veci z tohto dotazníka uviesť. Tak najviac asi rezonovalo, teda že či plánujete začať pracovať v tom zamestnaní, ktoré ste vyštudovali, to znamená sestra, praktická sestra, asistent, tak tu vo všeobecnosti až 80 % povedalo áno, že plánujem pracovať v tom povolaní, zamestnaní, ktoré, ktoré teraz študujem. Napriek tomu tých 20 %, ktoré už počas štúdia vie, že teda do zdravotníctva prísť nechce, je tiež dosť veľké číslo.
Čo sa týka zaujímavej otázky, a toto nás celkom prekvapilo, pýtali sme sa, že či chcete začať pracovať po skončení štúdia na Slovensku, tak áno, chceme začať pracovať po skončení štúdia na Slovensku, odpovedalo len 40 % respondentov, 20 %, zhruba 20 % respondentov hovorilo, že chce začať pracovať v zahraničí, no a zhruba 40 % bolo tých, ktorí boli nerozhodnutí, ktorí ešte nevedeli, teda že či pôjdu pracovať do zahraničia, alebo začnú pracovať na Slovensku.
No a potom sme sa ich aj pýtali, že čo by vás motivovalo, aby ste pracovali na Slovensku, a tam sú opäť tie, tie odpovede také, ako sme trochu aj očakávali, ale moderné, pracovné prostredie bolo veľmi intenzívne, flexibilný pracovný čas, možnosť vzdelávania sa, ďalšieho vzdelávania sa, programy na podporu zdravia, rodinné benefity, sociálne benefity a zhruba 32 % povedalo, že aj jednorazový náborový príspevok by bol pre nich motivujúci, 32 %, možno očakávali sme viac, ale napriek tomu jedna tretina povedala, že aj jednorazový náborový príspevok by bol pre nich zaujímavý. No a, samozrejme, najviac, 80 % vyššia mzda, zo zákona vyššia mzda. To bolo akože pre sestry ešte stále veľmi silný faktor, kedy by uvažovali, že začnú na Slovensku pracovať.
No a potom sme sa ešte pýtali, že či by náš návrh, to znamená ten motivačný príspevok alebo ten, ten iniciačný príspevok motivoval, aby motivoval ostať pracovať na Slovensku, no a tu sme našli veľmi zaujímavý výsledok, že z tých ľudí, ktorí povedali, že nechcú pracovať na Slovensku, čiže od začiatku povedali, my ideme do zahraničia, resp. tí, ktorí boli nerozhodnutí, to bolo tých 60 %, tak z týchto 60 % pri motivačnom príspevku alebo pri tom, pri tom príspevku, ktorý, ktorý navrhujeme v tom náborovom príspevku, povedalo až 69 % z týchto, ktorí teda povedali, že na Slovensku nechcú robiť, alebo ešte nevedia, že by si to vedeli predstaviť. Čiže myslím si, že nám to aj celkom nejakým spôsobom odpovedalo na to, že asi ten návrh nie je tak zlý, a mierime možno správne, že asi časť ľudí by sme pri takejto výške náborového príspevku dokázali motivovať, aby ostalo na Slovensku pracovať, čo je náš zámer.
Takže ak to zhrniem, nie je to len taký opozičný výstrel, že sme si teraz povedali, ideme si splniť úlohu, mimochodom, plníme si aj úlohu, pretože toto bolo aj v našom volebnom programe, KDH. Hovorili sme o tom, že chceme dať sestrám náborový príspevok 3-tisíc eur, zamysleli sme sa nad tým aj podľa okolností, ktoré sú momentálne, sme túto sumu navýšili a pýtali sme sa ľudí, ktorých sa to týka. Tí nám to viac-menej v pomerne veľkom percente potvrdili, že áno, bolo by to pre nich motivujúce. Uvedomujeme si, že tento návrh nie je dostačujúci a určite bude treba oveľa, oveľa viac, bude treba pridať, bude treba urobiť mnoho opatrení, ale tie nie sú, žiaľ, v možnostiach opozičnej strany, a tu držíme pani ministerke palce, aby naozaj letné prázdniny využila okrem instagramu aj na to, že bude pracovať so svojím tímom, a aby predložila skutočne kvalitné, poctivé návrhy, aby sme mohli za nich potom hlasovať.
No a myslím si, že ani opozícia, ani koalícia neurobí zle, ak za tento návrh zahlasuje, pretože ako som vám spomínal, tie čísla sú alarmujúce. Tých 16 %, pokles sestier do 40 rokov, je obrovské číslo. Aj na porovnanie, krivka u lekárov je opačná, čiže postupne malými krokmi nám rastie počet mladých, mladších lekárov a u sestier je tento proces alarmujúci, každým rokom klesá a my s tým musíme okamžite, okamžite urobiť, preto vás prosím o podporu tohto návrhu novely zákona.
Ďakujem veľmi pekne.

Vážený pán predsedajúci, vážené poslankyne, vážení poslanci, dovoľte mi predložiť v mene pána Františka Majerského a mňa novelu zákona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve, o zmene a doplnení niektorých predpisov.
Ide o zmenu, ktorá zavádza príspevok pre absolventov stredných zdravotných škôl a ošetrovateľstva. Bližšie k tomu chcem vystúpiť v rozprave, týmto sa hlásim ako prvý do rozpravy.
Ďakujem pekne.

Vážený pán predsedajúci, vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, vážení prítomní, v súlade s § 73 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku som bol určený gestorským Výborom Národnej rady pre zdravotníctvo za spravodajcu k návrhu uvedeného zákona, tlač 235.
Návrh zákona spĺňa z formálnoprávnej stránky náležité... náležitosti uvedené v rokovacom poriadku a v legislatívnych pravidlách tvorby zákonov. Návrh zákona obsahuje stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky a Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky. Zo znenia uvedeného návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby Národná rada vo všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali: Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre zdravotníctvo. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre zdravotníctvo. Odporúčam, aby výbory prerokovali predmetný návrh zákona v druhom čítaní do 6. septembra 2024 a v gestorskom výbore do 9. septembra 2024.
Prosím, pán predseda, otvorte všeobecnú rozpravu.

Ďakujem pekne.
Vážené poslankyne, vážení poslanci, ja by som vám chcel len pripomenúť, že pred takmer dvoma rokmi Národná rada Slovenskej republiky prijala novelu zákona, ktorou zadefinovala paliatívnu starostlivosť. My sme pri tejto príležitosti zorganizovali konferenciu o paliatívnej starostlivosti, ktorá aktuálne prebieha v priestoroch Národnej rady, konkrétne na hrade, v priestoroch parlamentného inštitútu.
Všetci ste srdečne pozvaní v prípade, že máte záujem sa ho, sa jej zúčastniť. Sú to dve časti, druhá časť začína od 13-tej do 14-tej hodiny.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem, pán predsedajúci, za slovo.
Vážené dámy a páni, vážený pán, pani poslankyne, páni poslanci, dovoľte mi predložiť návrh novely zákona, ktorý sa týka Zákonníka práce a hovorí o tom, že by sme chceli zaviesť tzv. odstupňovanú výpovednú lehotu pre zdravotníkov.
Prečo predkladáme túto novelu a čo ňou sledujeme? Čo sa týka odstupňovanej, odstupňovanej výpovednej lehoty zo strany zamestnávateľa, tak je to vec, ktorá by mala byť nóvum, pretože v súčasnosti podľa Zákonníka práce platí odstupňovaná výpovedná lehota zo strany zamestnávateľa a zo strany zamestnanca takáto odstupňovaná výpovedná lehota nie je. To znamená, máme, ak zamestnanec podá výpoveď, tak je jednotná výpovedná lehota dva mesiace zo strany zamestnávateľa. Ak zamestnávateľ podá výpoveď, tak je odstupňovaná výpovedná lehota podľa dĺžky pracovného pomeru, jeden, dva a tri mesiace.
Čo sme, sledujeme týmto, touto zmenou, chceme zmeniť, aby aj zo strany zamestnanca, to znamená, ak podá zamestnanec výpoveď, aby táto výpovedná lehota nebola fixná dva mesiace, ale aby bola odstupňovaná podľa odpracovaných rokov, to znamená, ak je zamestnanec zamestnaný u jedného zamestnávateľa do piatich rokov, tak navrhujeme, aby ostala nezmenená dva mesiace, v prípade, že bude u jedného zamestnávateľa zamestnaný do desiatich rokov, tak navrhujem, aby bola výpovedná lehota štyri mesiace a v prípade, že je zamestnaný u jedného zamestnávateľa dlhšie ako desať rokov, aby bola výpovedná lehota šesť mesiacov.
V mojom návrhu novely zákona adresujem túto odstupňovanú výpovednú lehotu len zdravotníkom a vysvetlím, prečo som sa rozhodol práve pre túto pracovnú skupinu. Zdravotníctvo totiž nie je klasicky, klasické, klasické zamestnanie v zmysle, že vykonávate svoju pracovnú činnosť a nezávisí od toho, koľko rokov ste odpracovali, je to prakticky aj pre zamestnávateľa jedno. V zdravotníctve sú zdravotníci, teda lekári, zdravotné sestry, pôrodné asistentky, povinné sa sústavne vzdelávať, je to aj v zákone a je to podmienka na to, aby mohli vykonávať svoju činnosť pracovnú. A tým, že sa pravidelne vzdelávajú, majú sústavnú povinnosť teda sa vzdelávať, tak nadobúdajú určité zručnosti, znalosti, ktoré ich stá... ktoré, ktorými sa stávajú exkluzívnejší pre zamestnávateľa. To znamená, ak vyštudujete medicínu, tak po piatich rokoch prakticky musíte pracovať ešte stále pod niekým, musíte byť pod dozorom atestovaného lekára. Po piatich rokoch ak splníte podmienky atestovanej, atestácie a urobíte atestačnú skúšku, tak môžete začať pracovať samostatne a potom sa napríklad lekári, ale aj sestry ďalej vzdelávajú, majú špecializačné štúdiá, niektorí majú ďalšie subšpecializácie a každou jednou subšpecializáciou sa stávajú exkluzívnejší pre svojho zamestnávateľa.
To znamená, ak je povedzme chirurg, ktorý má pätnásťročnú prax, ktorý má nielen atestáciu z chirurgie, ale má atestáciu možno aj z viscerálnej chirurgie, možno má atestáciu z onkochirurgie a dokáže sa špecializovať dokonca na konkrétny orgán, napríklad vie operovať podžalúdkovú žľazu, teda pankreas, tak aj v rámci tímu je jedinečný, je to odborník, ktorého sa veľmi ťažko dá nahradiť. No a takýmto spôsobom potom ak podá on výpoveď, tak môže dôjsť k ohrozeniu poskytovania zdravotnej starostlivosti či už na jeho oddelení, alebo aj v určitom regióne, ak sa rozhodne odísť do inej nemocnice.
No a práve preto, a tu mierime tento náš návrh novely zákona, ktorým chceme zabezpečiť to, aby tá zdravotná starostlivosť bola poskytovaná kontinuálne, aby nedochádzalo k rôznym diskrepanciám, aby bola zabezpečená pre občanov v regióne v konkrétnej nemocnici stabilne. To znamená, ešte raz, ak to, ak to, ak to zopakujem, v prípade, že takýto povedzme lekár, ako som spomenul, špecialista, odborník, ktorý má pätnásťročnú prax u jedného zamestnávateľa, tak pokiaľ on podá výpoveď, v súčasnosti je to, sú to len dva mesiace a po dvoch mesiacoch môže odísť. V prípade, že by platila táto novela zákona, tak by na tomto mieste podľa zákona musel ostať až do šiestich mesiacov a na základe toho alebo počas tohto obdobia by zamestnávateľ si mohol nájsť adekvátnu náhradu. Nájsť náhradu za vysokošpecializovaného odborníka do dvoch mesiacov je veľmi náročný proces a preto práve takouto, takýmto spôsobom by sme vedeli zamestnávateľom uľahčiť alebo umožniť, aby si našli tohto experta v tejto dobe.
Budem ešte argumentovať troma základnými vecami, prečo je z môjho pohľadu to veľmi dôležité v rámci zdravotníctva. (Reakcie z pléna.) No. (Reakcie z pléna.) No tak teraz čo teda? My sme sa pýtali, že či teda (reakcie z pléna), no, neviem, môžem pokračovať, alebo? (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Blaha, Ľuboš, podpredseda NR SR
No, situácia je taká, že môžte pokračovať, ale vlastne vám zachránil kožu pán poslanec Ján Richter, lebo teraz je to podľa pravidiel, lebo je zo sociálneho výboru, a tým chcel naznačiť, že vlastne kolegovia z opozície by si toto mali strážiť. Ale je pravda, zrejme sa dohodli, že takto budeme pokračovať, takže nech sa páči, pokračujte.

Stachura, Peter, poslanec NR SR
Dobre. Tak, dobre, aby sme to dokončili a chcel by som ešte raz (reakcia z pléna), chcel by som ešte raz ako poznamenať, prečo, prečo je tento, táto novela zákona nevyhnutná, z môjho pohľadu veľmi dôležitá. Sú to také tri aspekty.
Prvý aspekt je, že máme už historickú skúsenosť s tým, že odchádzajú niektoré celé oddelenia z jednej nemocnice do druhej. Nedávno spomínaný príklad nemocnice na Antolskej, kde pod pánom docentom Kuželom chcelo odísť dokopy 22 odborníkov, špecialistov, sestier, lekárov, ktorí chceli odísť do inej nemocnice. Čiže o dva mesiace sa mohli zbaliť a o dva mesiace by boli na inom mieste, čo môže spôsobiť, samozrejme, pre Univerzitnú nemocnicu Bratislava závažné problémy, aj čo sa týka plynulosti poskytovania zdravotnej starostlivosti. To je teda ten jeden aspekt a nie je to nič výnimočné, v roku 2017 bol presne takýto prípad z CINRE, to znamená rádiodiagnostika, takisto zbalilo sa celé oddelenie z Národného ústavu srdcových chorôb, prešlo od Medissima vtedy a bol tu takisto obrovský problém, kam majú byť smerovaní pacienti, dokonca niektorí na to doplatili aj svojím zdravím. Bola tuná medializovaná mladá pacientka, ktorá nedostala včas adekvátnu liečbu práve kvôli tomuto, kvôli tomuto problému. To znamená, že je tuná ďalší, ďalší dôležitý aspekt, prechod teda jednotlivých oddelení z jedného do druhého. Po dvoch mesiacoch nie sú viazaní ničím. Keby bol v platnosti tento návrh novely zákona, tak by to bolo odstupňované, nemohlo by odísť celé oddelenie ako jeden muž z jedného miesta na druhý.
Ďalší dôležitý aspekt je, že sme tu už mali dve kolá hromadných výpovedí lekárov, mali sme tu rok 2011, kde lekári hromadne podali výpovede, takmer, takmer tritisíc lekárov bolo vo výpovediach a opäť, tým, že mohli podať naraz všetci, lebo máme dvojmesačnú výpovednú lehotu, tak prakticky mali veľmi silnú pozíciu vyjednávaciu a videli sme, ako to dopadlo, že niekoľko nemocníc muselo mať až núdzový stav, museli tu byť pozývaní aj lekári z iných krajín, aby sme vôbec zvládli tento stav. V roku 2011 možno ešte táto situácia bola akceptovateľná, pretože tie platy lekárov boli veľmi nízke. V roku 2022 sa táto situácia zopakovala. Bol tu opäť jeden masívny štrajk, dvetisíc lekárov podalo hromadné výpovede, opäť vďaka tomu, že máme dvojmesačnú výpovednú lehotu a opäť mali požiadavky, nielen teda finančné, ale mali aj požiadavky, čo sa týka ďalších bodov, ktoré ale, žiaľ, musím skonštatovať, že okrem toho finančného bodu, že sa došlo k navýšeniu, navýšeniu platov lekárov a sestier, tak tie ostatné body ostali niekde plávať na vode, resp. sa neuskutočnili.
Čiže opäť, v prípade, že by sme chceli zamedziť v budúcnosti takýmto hromadným výpovediam, ktoré traumatizovali našu spoločnosť, musíme si uvedomiť, že naozaj bolo to traumatizujúce a tá sila výpovedí lekárov je veľmi silná. Prakticky lekári dokážu takýmto spôsobom, lekárski odborári presadiť veľmi veľa vecí. Práve proti tomuto je namierený takisto tento návrh, aby sa takéto veci v budúcnosti nediali.
No a ten posledný aspekt, ktorý som chcel tiež spomenúť, je, že sa tu vytvára aj určitá, určitá špirála, platová špirála. Tí lekári, či už sú to, či už sú to napríklad primári alebo vysoko špecializovaní experti, ktorí majú to penzum vedomostí, tak majú veľkú silu, aj čo sa týka zamestnávateľa. Môžu si žiadať navýšenie mzdy, pretože inak odídu ďalej a je to riziko, ohrozenie práve toho oddelenia možno, kde sú ešte neatestovaní lekári. Ak im odíde ich primár, vysoko kvalitný lekár, tak je problém aj s poskytovaním zdravotnej starostlivosti, aj s výučbou vlastne týchto, týchto mladých lekárov.
Čiže proti týmto veciam je namierená táto novela, novela, novela Zákonníka práce, a čo by sme chceli ešte raz zdôrazniť, čo sa týka dohody, tá nie je nijakým spôsobom obmedzená. To znamená, všetci zdravotníci môžu kedykoľvek vlastne sa so zamestnávateľom dohodnúť, pokiaľ ide o nejakú závažnú situáciu alebo teda zmenu napríklad rodinného stavu alebo že sa, že odchádzajú, zamestnávateľ by mal možnosť sa, samozrejme, prirodzene so zamestnancom dohodnúť, ale v prípade práve takýchto, nazvem to, buď špekulácií, vynucovacích prostriedkov ako sú hromadné výpovede, výpovede celého oddelenia a tak ďalej, tak tam by bola viazanosť práve touto výpovednou lehotou.
Myslím si, že je to dôležitý krok a nie je to výkrik do tmy, nie je to výkrik alebo výmysel pána Stachuru, je to vec, ktorá je bežná, legitímna v iných krajinách sveta, konkrétne napríklad v Nemecku je presne takáto výpovedná lehota, ktorá je odstupňovaná podľa rokov, ktoré odpracoval zdravotník u jedného zamestnávateľa, a podobne, ako to navrhujem ja, je odstupňovaná od jedného mesiaca až po šesť, dokonca i vždy ku kvartálu, začiatku ďalšieho kvartálu, čiže v najhoršom variante dokonca môže byť až deväť mesiacov. No a nikto neprotestuje, nikto nehovorí, že sú lekári v Nemecku, v Rakúsku vazali, alebo že ich tu ide niekto obmedzovať na slobode, že sa im idú upierať práva. Nie. A práve v týchto krajinách nevidíme žiadne hromadné protesty, hromadné výpovede lekárov, nevidíme nátlakové akcie takéhoto typu.
A každopádne by som chcel ešte ale raz poznamenať, že tie hromadné výpovede mali, samozrejme, aj svoje ratio, lekári reagovali na ten veľmi zlý stav v našom zdravotníctve, čiže toto právo im, samozrejme, nechcem upierať, ale treba sa vždy zamyslieť aj nad tým, čo spôsobí tento, tento stav, takéto hromadné výpovede pre našich občanov, ako vlastne na to budú reagovať a či nedôjde naozaj k ohrozeniu ich zdravia. A tu si myslím, že práve preto je dôležité, aby sme takýto, takúto novelu zabezpečili.
Čiže toto je zdôvodnenie a prosím kolegov o akceptovanie môjho návrhu. Uvidíme, ako dopadne hlasovanie.
Ďakujem pekne. Skončil som.