Videokanál poslanca

Ďakujem veľmi pekne za vaše reakcie, kolegovia.
A ja by som naozaj chcel podčiarknuť to, že štátny sviatok je niečo, čo naozaj štát slávi, oslavuje, čo je preňho významné, a týmto štátom je Slovenská republika, Slovensko.
Keď sa pozrieme na stránku vlády, tak tam máme štátne sviatky, 1. január, deň vzniku našej republiky, 5. júl, sviatok svätého Cyrila a Metoda, 29. august, výročie SNP, 1. september, Deň Ústavy Slovenskej republiky, 28. október, Deň vzniku samostatného česko-slovenského štátu – bez toho, že by to bol teda deň pracovného pokoja, a 17. november, Deň boja za slobodu a demokraciu.
Potom máme dni pracovného pokoja a potom máme pamätné dni. A ja myslím, že z tej tretej tabuľky prvý dátum a to je práve 25. marec, je v rámci kalendárneho roka prvý pamätný deň, tak si myslím, že, že ten, kto je na prvom mieste napríklad v kategórii B na v majstrovstvách sveta v hokeji, tak postupuje do áčka, tak ja si myslím, že tento 25. marec je dobrý deň na to, aby mohol postúpiť do áčka, medzi štátne sviatky Slovenskej republiky ako Deň zápasu za ľudské práva, a bude to niečo, na čo naozaj môžme byť hrdí, čo si ešte mnohí aj pamätáme, zažili sme, nie je to niečo z histórie takej dávnej, kto, už ktorú si už pomaly nikto nepamätá, lebo máme len z knižiek, mnohí ešte žijú, ktorí sa aj aktívne zaslúžili, takže si myslím, že teraz je vhodný čas, netreba čakať, kým pamätníci zomrú alebo odídu do dôchodku, ale treba to spraviť a skutočne tento sviatok tam má svoje miesto v tomto áčku, v tej prvej tabuľke medzi štátnymi sviatkami Slovenskej republiky.
Ďakujem.

Vážený pán predsedajúci, vážená pani navrhovateľka, pán spravodajca, kolegyne, kolegovia, v roku 2018 sme oslavovali významný deň alebo významnú udalosť, a to bolo 100. výročie vzniku Československej republiky.
A ja som napriek tomu, že som veľmi rád, že som Slovák a že máme Slovenskú republiku, tak som sa narodil v Československu, pokladal som ho za svoju vlasť a aj vznik Československej republiky som pokladal a pokladám za významný sviatok. Vtedy som sa snažil a podarilo sa mi to, že som sa stal súčasťou takej malej delegácie Národnej rady, ktorá bola na oslavách 100. výročia ČSR v Prahe, a potom sme mali, niektorí si to pamätáte, 30. novembra sme, pardon, 30. októbra sme mali takú spomienku v Martine, kde prišiel aj prezident Českej republiky, pán prezident Zeman. A hovorím to preto, lebo sme bojovali o to aj v parlamente, aby 28. október bol štátnym sviatkom, aby nebol len pamätným dňom, lebo je to významná udalosť v dejinách aj Slovenska, vznik Československej republiky, aj napriek tomu, že je to udalosť stará už sto rokov.
Slovenské dejiny ovplyvnilo všeličo, je otázka, že ako ďaleko ideme a ako ďaleko by sme, by sme mohli ísť. Máme sviatok Cyrila a Metoda, čo boli teda osobnosti v 9. storočí, ale už až tak neriešime možno Uhorsko alebo Františka Jozefa, ale teda taký, akoby taký najstarší z tých najbližších sviatkov je ten vznik Československej republiky.
Myslím si, že ak, ak máme štátny sviatok bez... tiež bez dňa pracovného voľna vznik Československej republiky 28. októbra, máme štátny sviatok dňa... Deň boja za slobodu 17. novembra, tak si myslím, že ako Slováci, ako predstavitelia Slovenskej republiky by sme mohli a mali mať ako štátny sviatok aj 25. marec, ktorý je v súčasnosti pamätným Dňom boja za ľudské práva.
Bolo tu spomenuté už vo faktických poznámkach, myslím, že Gábor Grendel spomínal 16. november 1989. Pre mňa je dôležitý, lebo to bola prvá taká udalosť, keď som sa zúčastnil nejakej takej verejnej akcie. Ja som na tom pochode bol a trocha nás znepokojili výroky v civile oblečených tajných, že aj vy ste z Novohradskej, teda vedeli, kto sme, odkiaľ sme, zaváňalo to proste veľkými problémami, našťastie to na druhý deň v Prahe začalo praskať a prasklo to, takže sme nakoniec tie následky toho, že sme sa zúčastnili, neniesli. To som bol ešte mladý gymnazista. 25. marca 1988 som bol ešte na základnej škole ôsmak a rodičia ma tam z obavy o moju bezpečnosť nepustili, ale veľmi dobre si to pamätám. Snažil som sa z toho nejak vyšmyknúť, že pôjdem do knižnice a potom tam zájdem a tak, ale rodičia si na to dohliadli, myslím, že správne, bol som naozaj ešte na základnej škole, bol som dieťa. Takže vedel som o tom, podporoval som to, ale, samozrejme, nezúčastnil som sa, 16. novembra 1989, o zhruba rok a pol, som sa tej manifestácii študentskej ako gymnazista už zúčastnil a, samozrejme, potom prišli tie udalosti 17. novembra v Prahe a potom ten ďalší týždeň od toho 20., 21. novembra potom už vlastne takmer celý týždeň v Bratislave, kde sme sa zúčastňovali týchto, týchto manifestácií.
A chcem sa ale vrátiť k tomu 25. marcu 1988. Skutočne to bola významná udalosť pre nás Slovákov, udiala sa v Bratislave, v našom hlavnom meste vtedajšej Slovenskej socialistickej republiky, teda už v rámci federácie, ktorá bola v roku 1969, a tak ako je dôležitý 17. november, ktorý sa odohral v Prahe, pre nás všetkých, pretože to bolo Československo, bolo to hlavné mesto vtedajšieho nášho spoločného štátu, takisto je podľa mňa významný 25. marec 1988. A naozaj z takého aj národného, vlasteneckého... vlasteneckého dôvodu, nielen z nejakého náboženského, ako to tu tak bolo spomenuté, nie je to nejaký náboženský deň, je to Deň zápasu za ľudské práva, išlo nielen o to, aby sa mali dobre alebo aby získali práva alebo, nedajbože, nejaké výhody veriaci, alebo dokonca len katolíci, a napriek tomu, že väčšina bola takéhoto razenia, že sa tam modlili zvyčajne katolícke modlitby, ale bolo to spoločné pre ľudí, ktorí naozaj bojovali za ľudské práva, a je to aj niečo, čo je pre nás také príznačné, že na niečom, na čom by sme sa mohli, mohli zhodnúť, na čom by sme mohli postaviť aj, aj to, čo nás ako ľudí na Slovensku spája, preto si myslím, že podporiť tento návrh, zahlasovať, aby 25. marec bol štátnym sviatkom bez toho, aby sme ekonomicky zaťažovali alebo aby sme zaťažovali ekonomiku, aby sme žiadali voľný deň, myslím si, že to je schodný návrh, nie je to nič len nejaké také populistické, že tuto s pani poslankyňou Záborskou sme si vymysleli, čo by sme tak dali, no tak je to dlhodobé úsilie.
A tu chcem tak povedať, že, že mnohí sa k tomuto dňu hlásia ako k významnému, býva v ten deň, bývajú aj rôzne podujatia alebo slávnosti, na ktorých bývajú bežne účastní aj prezidenti Slovenskej republiky, aj súčasná pani prezidentka, takže tento deň, asi niet pochýb o tom, či je významný. Ale ja som vo faktickej spomenul jednu vec, že naozaj na Slovensku nieže nemáme, ale ako keby sme nevedeli nájsť udalosti, na ktoré by sme dokázali byť hrdí, že máme tam takú, takú medzeru v tom, Slováci, že my si tak všetko tak trochu skritizujeme a vlastne nič nie je dokonalé, nič nie je dosť dobré, tak ja si myslím, že 25. marec je dosť dobrý na to, aby sme naňho boli hrdí všetci, aby sme ten deň ako Deň zápasu za ľudské práva, hoci tá udalosť bola tzv. Sviečková manifestácia, tzv. Bratislavský Veľký piatok, tak to nie je slávnosť len pre veriacich ľudí, len pre katolíkov, ale je to naozaj slávnosť pre všetkých, ktorí bojujú za ľudské práva, podobne ako máme 17. november Deň zápasu za slobodu a demokraciu.
Takže ja by som vás chcel poprosiť, kolegovia, skúsme nad tým pouvažovať, a ak bude mať tento návrh zákona podporu v prvom čítaní, tak budeme tento rok v roku 2024 ten pamätný deň 25. marca možno už poslednýkrát mať ako pamätný deň a od ďalšieho roku ho môžme mať ako štátny sviatok Slovenskej republiky a môžme byť na neho hrdí, môžme prejaviť aj vďačnosť tým, ktorí v situácii, keď to nebolo ľahké, keď naozaj za to hrozili postihy a naozaj tí organizátori skutočne boli, boli väznení, boli perzekvovaní, tak v takej situácii prišli, vystavili sa tomu nepríjemnu, tomu nepríjemnu aj tomu riziku, ktoré bolo ešte nepríjemnejšie, pretože nikto nevedel, ako to skončí, a naozaj niektorí museli znášať, by som povedal, také, také tvrdé zaobchádzanie, tak oni to urobili. Takže aj z vďačnosti ku nim, z úcty a z hrdosti, ktorú ako Slováci môžme prejaviť, tak vás tak povzbudzujem porozmýšľať nad tým, či by sme mohli spoločne aspoň v prvom čítaní tento návrh podporiť a potom uvidíme.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem pekne, Anka, za tvoje vystúpenie, ale aj za tvoje úsilie a tvoju snahu v celom tom zápase za ľudskú dôstojnosť a ľudské práva a aj toto je jeden z tých momentov, a to navrhnúť so všetkou vážnosťou 25. marec 1988 ako každoročný štátny sviatok, nielen pamätný deň.
A ja by som povedal jeden taký pohľad, ktorý potom aj v rozprave chcem ešte rozobrať, a že pre Slovenskú republiku je 25. marec veľmi dôležitý aj preto, že sa odohral v Bratislave; 17. november, ktorý je určite významný sviatok a má svoju hodnotu, svoj zmysel, tak sa odohral v Prahe. Ak máme štátny sviatok, kde si pripomíname alebo aj oslavujeme udalosť, ktorá bola v Prahe, vo vtedajšom našom hlavnom meste, tak určite by sme nemali zabudnúť na udalosť, ktorá sa udiala na našom území, priamo na území Slovenskej republiky, v našom hlavnom meste, v Bratislave, a ktorá nebola o nič menej významná, ako tá udalosť zo 17. novembra. Preto som rád, že to môžeme spolu predložiť ako návrh pre túto snemovňu, a verím, že kolegovia si to zvážia a budú môcť podporiť tento návrh aj preto, že nežiadame, aby to bol deň pracovného voľna, to znamená, nechceme z toho robiť nejakú ekonomickú záťaž, ale chceme naozaj pozdvihnúť túto hodnotnú vec v našich dejinách, na ktorú naozaj môžme byť hrdí. A povedzme si úprimne, nejak si nevieme nájsť až tak veľa vecí, nad... nadbytok vecí z našich dejín, na ktoré dokážeme byť hrdí, tak táto určite jednou z nich je. Toto dokážeme ľahko nájsť a môžme aj týmto hlasovaním, týmto krokom z toho urobiť niečo, čo bude pozitívne pre Slovensko.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
S týmto príspevkom, ktorým chcem reagovať na vystúpenie pani poslankyne Holečkovej, som chcel vystúpiť v rozprave, ale napriek všetkým sľubom ste ju drasticky skrátili. Návrh na skrátené legislatívne konanie ste utopili rokovaním v noci, toto už bolo spomínané, a teraz máme reálne deväť hodín na to, aby sme sa vyjadrili. Ja to, čo som chcel povedať v rozprave, sa budem snažiť povedať teraz, hovorila o tom pani poslankyňa, že normálne je nechať dostatok času, aj čo sa týka účinnosti zákona, aj čo sa týka procesu.
Zopakujem to, čo som hovoril pri skrátenom, keď vznikal Úrad špeciálnej prokuratúry, bolo to od decembra 2002 do nov... do septembra 2004, takmer dva roky, prvýkrát o tom hovorila vláda 11. decembra 2002, do MPK to išlo 25. 2. 2003, potom to schválila vláda v máji, v júni to bolo v parlamente, v júli sa to, začiatkom júla 2003 sa to schválilo, na konci augusta, začiatkom septembra 2003 zasadali o tom výbory, len výbory o tom rokovali dva týždne a samotný návrh zákona v druhom a treťom čítaní bol schválený v októbri 2003 a v novembri bol uverejnený v Zbierke zákonov, pričom účinnosť bola pôvodne na 1. mája, čiže zhruba pol roka, ale aj tá sa posunula kvôli aplikačným problémom v novele, takou rýchlou novelizáciou tak, že reálne začal pôsobiť Úrad špeciálnej prokuratúry v septembri 2004.
Vy to zase zosekávate, nielenže to chcete v skrátenom legislatívnom, ale ešte aj rozpravu k prvému čítaniu, ktorá je úplne normálna, štandardná vec, skrátite na deväť hodín. Veď to snáď ani nie je pravda, to už sa nám ani nechce veriť, ale, bohužiaľ, asi sa dočkáme ďalších prekvapení, ale určite to nie je na nič dobré a ničomu to neprispieva. Je mi to veľmi ľúto.
Ďakujem pani poslankyni, že aj o tomto hovorila.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci, a ďakujem vám aj za vaše vystúpenie.
Mňa tam zaujalo niečo, čo by som vystihol slovom nádej, ale nie nejaká taká naivná nádej alebo nejaké ružové okuliare, ale nádej, že to má zmysel, a keď nedosiahneme to, že by zajtra neodhlasovali návrh na skrátené legislatívne konanie, pokračujeme ďalej v tej činnosti, v ktorej vidíme zmysel a ktorá je zmysluplná, je cielená, pretože je tu to, čo môžme urobiť. To najmenej, čo môžme urobiť, je prihlásiť sa do rozpravy a vytrvalo opakovať, dôvodiť, argumentovať, aby sme nejakým spôsobom, možnože v tejto chvíli aj nám ešte neznámym a nepredvídateľným, ako ste to povedali, dosiahli nejakú zmenu, alebo aspoň sa o ňu vážne pokúsili.
Takže ja vám ďakujem za váš príspevok, ďakujem aj za spoluprácu v pléne, že môžme takýmto spôsobom spolupracovať na dobrej veci.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. Ďakujem pánu poslancovi Hlinovi za vystúpenie. Ja by som len reagoval na to, čo hovoril v úvode. Spomenul tam ten nápad Andreja Danka so slovenským parlamentom.
Naozaj podľa mňa v parlamente netreba strácať čas a treba rokovať o vážnych veciach. Ale veď mi toto nerobíme preto, že chceme niekomu niečo prekaziť, alebo práve na tom, aby sa pracovala na... niečo dobré prekaziť, aby sa pracovala na tom, čo bude stáť za to, ako to pán poslanec povedal vo svojom vystúpení, k tomu radi prispejeme, aj keď sme v opozícii. Ale toto je niečo, čo je absolútny nonsens. Preto tu rozprávame, preto chceme, aby to neprešlo, aby sa oddialilo. Ale to platí od 15. januára, našťastie už máme po tomto termíne, takže má to zmysel, má to význam a zároveň to vidia, vidia to ľudia na Slovensku, vidia to v Európe, takže napriek tomu, že nemáme väčšinu, nemôžme prehlasovaním niečo zastaviť, alebo, naopak, niečo prijať, tak môžme niečo vykonať.
A myslím, že aj my môžme byť hrdí na to, že tu pracujeme na tejto veci, že to nie je nejaká zlomyseľnosť, nejaké kazisvetstvo, ale niečo, čo má, čo má zmysel. A ak vy chcete tiež, aby sme spolupracovali na niečom, čo má zmysel, tak stiahnite tento návrh a môžme sa baviť o iných návrhoch zákonov, ktoré budú dobré, a spokojne zahlasujem aj za také, ktoré, ktoré predložíte vy, ak budú pozitívne, ak to bude o... o zdravotníctve, o školstve, o diaľniciach. Ale nie tak, že jednoducho chcete zosekať absolútne možnosti opozície, aby sme nemohli hovoriť, zavrieť nám ústa, vytlačiť nás niekde do... do noci, kde jednoducho naozaj tá možnosť tej rozpravy je minimálna.
Takže ďakujem za vystúpenie. A poprosím, tí, ktorí ste počúvali, tak sa nad tým zamyslite. (Potlesk.)

Ďakujem pekne. Pripomínam, že je 21.17 hod., rokujeme od rána od deviatej a, samozrejme, sme tu, chceme pracovať, chceme počúvať, tak ako to spomenul Igor vo svojom príhovore, a máme záujem vypočuť si tieto príspevky.
Zďaleka to nie je len o nejakom zabíjaní času, ale o tom, že to, čo vlastne bolo zamedzené tým, že tento návrh zákona je v skrátenom legislatívnom konaní, tak prebieha teraz tu, bohužiaľ, len jednostranne, z druhej strany, ako to už bolo spomenuté, sa kolegovia zobrali a išli niekam, neviem kam, ale nie sú tu, nediskutujú s nami, neprihlasujú sa do faktických poznámok, nevystupujú v rozprave a nám, ktorí diskutovať chceme, počúvame sa, reagujeme na seba, tak v tom bránia, pretože naozaj, a teraz citujem z vystúpenia Igora Matoviča, nie je v ľudských silách, aby sme 24 hodín denne počúvali aktívne vystúpenia a reagovali, reagovali na ne.
Skutočne spolu so samotným návrhom zákona a spôsobom prerokovania je to naozaj skutočne morálne veľmi, veľmi nevhodné, zlé, zvrátené a takto to nemá byť. Je to len preto, aby to na čo máme právo, tak aby ste to prekazili.
Andrej Danko, zažil som to asi dve volebné obdobia dozadu, skrátil možnosť vystupovať v rozprave neobmedzene. Bol čas, keď, keď sa dalo vystúpiť tak, že poslanec mohol hovoriť, koľko uznal za vhodné. To sa obmedzilo. A ani toto obmedzené vystupovanie, teda že 20 minút v písomnej a 10 v ústnej, tak nie je im dosť takto to obmedziť, aj to im príde príliš veľa a najradšej by nám zavreli ústa. Možnože keď budú meniť rokovací poriadok, tak zavedú, že budeme mať vystúpiť možnosť dve minúty a faktickú desať sekúnd.
Neviem, ako to plánujú urobiť, ale v každom prípade je im nepríjemné, že diskutujeme a že im nechceme schváliť veci za dva dni.

Ďakujem pekne za slovo, pán predsedajúci. Pán poslanec, hovoril k návrhu na skrátené legislatívne konanie. Ja by som si dovolil znova pripomenúť to, že takto sa to nerobí, že ten čas na zaobchádzanie s takými inštitúciami, ako je napríklad Úrad špeciálnej prokuratúry, tak má vyzerať inak.
Tak to vyzeralo v roku 2002, keď bol zámer zriadiť ho, 11. decembra dala vláda úlohu ministerstvu spravodlivosti, že do 31. 3. 2003 má pripraviť zákon. V roku 2003 ministerstvo to splnilo už 25. februára, teda s mesačným predstihom malo pripravený zákon, predložilo ho do MPK, 14. marca bol koniec MPK a potom nasledovalo, nasledovalo pripomienkové konanie, rozporové konanie. O vyše dva mesiace, 28. mája ho schválila vláda na svojom zasadnutí a o dva dni ho doručila do Národnej rady Slovenskej republiky. Tam mali poslanci čas si to naštudovať a viac ako o mesiac, 2. júla bol prerokovaný a odhlasovaný v prvom čítaní. Po letnej prestávke, keď bol znova čas, kto chcel si mohol študovať, tak od 27. augusta do 8. septembra 2003 zasadali výbory k tejto téme a potom až 21. októbra bola v druhom a treťom čítaní schválená táto novela, 25. 11. 2003 bola schválená, teda bola uverejnená v Zbierke zákonov a až od 1. septembra 2004 začala reálne pôsobiť, takmer dva roky.
Vy, keby sme vám to dovolili, by ste to chceli sfúknuť za pár dní, ešte pred Vianocami. Nie, takto sa to nerobí, bolo by lepšie keby ste to zastavili a dali do normálneho riadneho procesu, ako keď vznikal Úrad špeciálnej prokuratúry, bolo by to najlepšie pre všetkých.

Ďakujem pekne. Pán poslanec Gröhling veľmi pekne ako, ako nezaprel v sebe ministra školstva. Hovoril o tom, ako sa tieto veci dajú vysvetliť tak, aby im ľudia rozumeli, aby sa z nich mohli, mohli poučiť.
A naozaj tento, tento proces, ktorý tu prebieha, je takým, by som povedal, príkladom zlého príkladu. To znamená, že môžme, môžme vidieť, ako sa to nemá robiť. Ľudský mozog sa vraj najlepšie učí na chybách. Vraj tí múdrejší, resp. všetci sa učíme na chybách, tí múdrejší na cudzích, tí hlúpejší na svojich, ale v každom prípade, keď sa niekto poučí z chyby, tak zmúdrie, aj keď bol predtým hlúpy, takže môžeme sa na tomto poučiť, môžeme vidieť tie veci, ktoré sa tu opakujú, o ktorých sa hovorí, rôzne organizácie, rôzne postoje, ktoré sú k tomuto vyjadrené, a ak počúvame, tak si môžme, môžme uvedomiť, že naozaj tento proces je veľká chyba a mi ju nemusíme dotiahnuť do konca, nemusíme dokonať tú chybu. Môžme ju zvrátiť, stále je čas, evidentne koalícia sa chystá niečo podniknúť.
Obávam sa však, že to nebude stiahnutie tohto návrhu zákona alebo tohto návrhu na skrátené legislatívne konanie o tomto zákone, ale čosi iné, aby, aby nejakým spôsobom ukončila rozpravu alebo ju sťažila. Ale to nie je múdre konanie, to nie je poučenie sa z chýb, to je opakovanie chyby, utvrdzovanie sa v chyby... v chybe a snaha dotiahnuť chybu do konca. Ale to nie je nejaká akademická chyba, o ktorej tu môžeme len tak voľne diskutovať, ale chyba, ktorá dopadne na celé Slovensko, na Slovenskú republiku, na jej občanov, a preto hovoríme, preto sa snažíme apelovať, aby sa to nestalo.
Takže ďakujem, pán poslanec, že si to takto vysvetlil.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Pán poslanec Viskupič, ďakujem za vstúpenie, ktoré, ktoré bolo plné takých údajov, ako ty zvykneš, to znamená ekonomických, jasné dôsledky, dá sa to pochopiť, dá sa to zrátať, jedna plus jedna sú dva.
Mňa mrzí, že ešte počas tvojho vystúpenia ako-tak tu boli koaliční poslanci. Ja som veril, že tie apely na nich zabrali, ale zdá sa, že majú nejaký pokyn z réžie a už sa pobrali. Zas je tu tichšie a nevyrušujú, takže... (Reakcia z pléna.) Áno, pravdepodobne. Takže ja ti ďakujem za to vystúpenie. A to nie je nejaká, nejaké divadlo alebo nejaký cirkus, ktorý by sme predvádzali, ale naozaj dôvodenie, že toto sú vážne dôsledky. Že to nie je len tak. A ak by to boli len nejaké drobnosti, no tak tie môžme doriešiť pokojne v druhom čítaní, ale toto nie sú drobnosti, toto sú vážne veci, pre ktoré treba dať nohu do dverí, pre ktoré treba sa snažiť zastaviť tento vlak, kým sa rozbehne. A zastaviť to, ako to už zaznelo, ešte teraz pri tom návrhu na skrátené legislatívne konanie. Jednoducho stiahnuť to. Tento zákon nie je dobrý, je zlý, vyslovene zlý a ty si aj poukázal prečo, aké to má dopady pri... napríklad aj pri ekonomických ukazovateľoch alebo, alebo ekonomických trestných činoch, lebo hovoríme o Trestnom poriadku, preto som bol rád, že tu teda koaliční poslanci boli, a, bohužiaľ, už, už odišli a dosť pochybujem, že aj poriadne počúvali, keď, keď si vystupoval, keď tu ešte boli.
Ale my to naozaj nehovoríme sami pre seba, pretože nemáme čo robiť. Aj my by sme radi pracovali v teréne, v regiónoch a stretávali sa s občanmi a tiež to pre nás nie je nejaká zábava alebo komfort, ale pokladáme to za kľúčové a veľmi dôležité, a preto sú takéto vystúpenia, aké si mal aj ty, pán poslanec Viskupič, veľmi dôležité a mali by si ich vypočuť a zobrať k srdcu všetci poslanci. Aj koaliční.