Vážený pán predsedajúci, vážená pani navrhovateľka, pán spravodajca, kolegyne, kolegovia, v roku 2018 sme oslavovali významný deň alebo významnú udalosť a to bolo 100. výročie vzniku Československej republiky.
A ja som napriek tomu, že som veľmi rád, že som Slovák a že máme Slovenskú republiku, tak som sa narodil v Československu, pokladal som ho za svoju vlasť a aj vznik Československej republiky som pokladal a pokladám za významný sviatok. Vtedy som sa snažil a podarilo sa mi to, že som sa stal súčasťou takej malej delegácie Národnej rady, ktorá bola na oslavách 100. výročia ČSR v Prahe, a potom sme mali, niektorí si to pamätáte, 30. novembra sme, pardon, 30. októbra sme mali takú spomienku v Martine, kde prišiel aj prezident Českej republiky pán prezident Zeman, a hovorím to preto, lebo sme bojovali o to aj v parlamente, aby 28. október bol štátnym sviatkom, aby nebol len pamätným dňom, lebo je to významná udalosť v dejinách aj Slovenska, vznik Československej republiky, a napriek tomu, že je to udalosť stará už sto rokov.
Slovenské dejiny ovplyvnilo všeličo, je otázka, že ako ďaleko ideme a ako ďaleko by sme, by sme mohli ísť. Máme sviatok Cyrila a Metoda, čo boli teda osobnosti v 9. storočí, ale už až tak neriešime možno Uhorsko alebo Františka Jozefa, ale teda taký, akoby taký najstarší z tých najbližších sviatkov je ten vznik Československej republiky.
Myslím si, že ak, ak máme štátny sviatok bez... tiež bez dňa pracovného voľna vznik Československej republiky 28. októbra, máme štátny sviatok dňa... Deň boja za slobodu 17. novembra, tak si myslím, že ako Slováci, ako predstavitelia Slovenskej republiky by sme mohli a mali mať ako štátny sviatok aj 25. marec, ktorý je v súčasnosti pamätným Dňom boja za ľudské práva.
Bolo tu spomenuté už vo faktických poznámkach, myslím, že Gábor Grendel spomínal 16. november 1989. Pre mňa je dôležitý, lebo to bola prvá taká udalosť, keď som sa zúčastnil nejakej takej verejnej akcie, ja som na tom pochode bol a trocha nás znepokojili výroky v civile oblečených tajných, že aj vy ste z Novohradskej, teda vedeli, kto sme, odkiaľ sme, zaváňalo to proste veľkými problémami, našťastie to na druhý deň v Prahe začalo praskať a prasklo to, takže sme nakoniec tie následky toho, že sme sa zúčastnili, neniesli. To som bol ešte mladý gymnazista. 25. marca 1988 som bol ešte na základnej škole ôsmak a rodičia ma tam z obavy o moju bezpečnosť nepustili, ale veľmi dobre si to pamätám. Snažil som sa z toho nejak vyšmyknúť, že pôjdem do knižnice a potom tam zájdem a tak, ale rodičia si na to dohliadli, myslím, že správne, bol som naozaj ešte na základnej škole, bol som dieťa, takže vedel som o tom, podporoval som to, ale, samozrejme, nezúčastnil som sa, 16. novembra 1989, o zhruba rok a pol, som sa tej manifestácii študentskej ako gymnazista už zúčastnil a, samozrejme, potom prišli tie udalosti 17. novembra v Prahe a potom ten ďalší týždeň od toho 20., 21. novembra potom už vlastne takmer celý týždeň v Bratislave, kde sme sa zúčastňovali týchto, týchto manifestácií.
A chcem sa ale vrátiť k tomu 25. marcu 1988. Skutočne to bola významná udalosť pre nás Slovákov, udiala sa v Bratislave v našom hlavnom meste vtedajšej Slovenskej socialistickej republiky, teda už v rámci federácie, ktorá bola v roku 1969, a tak ako je dôležitý 17. november, ktorý sa odohral v Prahe, pre nás všetkých, pretože to bolo Československo, bolo to hlavné mesto vtedajšieho nášho spoločného štátu, takisto je podľa mňa významný 25. marec 1988. A naozaj z takého aj národného vlasteneckého... vlasteneckého dôvodu, nielen z nejakého náboženského, ako to tu tak bolo spomenuté, nie je to nejaký náboženský deň, je to Deň zápasu za ľudské práva, išlo nielen o to, aby sa mali dobre alebo aby získali práva alebo, nedajbože, nejaké výhody veriaci, alebo dokonca len katolíci, a napriek tomu, že väčšina bola takéhoto razenia, že sa tam modlili zvyčajne katolícke modlitby, ale bolo to spoločné pre ľudí, ktorí naozaj bojovali za ľudské práva, a je to aj niečo, čo je pre nás také príznačné, že na niečom, na čom by sme sa mohli, mohli zhodnúť, na čom by sme mohli postaviť aj, aj to, čo nás ako ľudí na Slovensku spája, preto si myslím, že podporiť tento návrh, zahlasovať, aby 25. marec bol štátnym sviatkom bez toho, aby sme ekonomicky zaťažovali alebo aby sme zaťažovali ekonomiku, aby sme žiadali voľný deň, myslím si, že to je schodný návrh, nie je to nič len nejaké také populistické, že tuto s pani poslankyňou Záborskou sme si vymysleli, čo by sme tak dali, no tak je to dlhodobé úsilie.
A tu chcem tak povedať, že, že mnohí sa k tomuto dňu hlásia ako k významnému, býva v ten deň, bývajú aj rôzne podujatia alebo slávnosti, na ktorých bývajú bežne účastní aj prezidenti Slovenskej republiky, aj súčasná pani prezidentka, takže tento deň, asi niet pochýb o tom, či je významný. Ale ja som vo faktickej spomenul jednu vec, že naozaj na Slovensku nie že nemáme, ale ako keby sme nevedeli nájsť udalosti, na ktoré by sme dokázali byť hrdí, že máme tam takú, takú medzeru v tom, Slováci, že my si tak všetko tak trochu skritizujeme a vlastne nič nie je dokonalé, nič nie je dosť dobré, tak ja si myslím, že 25. marec je dosť dobrý na to, aby sme naňho boli hrdí všetci, aby sme ten deň ako Deň zápasu za ľudské práva, hoci tá udalosť bola tzv. Sviečková manifestácia, tzv. Bratislavský Veľký piatok, tak to nie je slávnosť len pre veriacich ľudí, len pre katolíkov, ale je to naozaj slávnosť pre všetkých, ktorí bojujú za ľudské práva, podobne ako máme 17. november Deň zápasu za slobodu a demokraciu.
Takže ja by som vás chcel poprosiť, kolegovia, skúsme nad tým pouvažovať, a ak bude mať tento návrh zákona podporu v prvom čítaní, tak budeme tento rok v roku 2024 ten pamätný deň 25. marca možno už poslednýkrát mať ako pamätný deň a od ďalšieho roku ho môžme mať ako štátny sviatok Slovenskej republiky a môžme byť na neho hrdí, môžme prejaviť aj vďačnosť tým, ktorí v situácii, keď to nebolo ľahké, keď naozaj za to hrozili postihy a naozaj tí organizátori skutočne boli, boli väznení, boli perzekvovaní, tak v takej situácii prišli, vystavili sa tomu nepríjemnu, tomu nepríjemnu aj tomu riziku, ktoré bolo ešte nepríjemnejšie, pretože nikto nevedel, ako to skončí, a naozaj niektorí museli znášať, by som povedal, také, také tvrdé zaobchádzanie, tak oni to urobili, takže aj z vďačnosti ku nim z úcty a z hrdosti, ktorú ako Slováci môžme prejaviť, tak vás tak povzbudzujem porozmýšľať nad tým, či by sme mohli spoločne aspoň v prvom čítaní tento návrh podporiť a potom uvidíme.
Ďakujem veľmi pekne.
