Ďakujem pekne, pán predsedajúci.
Vážený pán minister, vážené kolegyne, kolegovia, ak dovolíte, ja teda poobede nadviažem na to, čo tu odznelo k lex atentát dopoludnia, a začnem asi tým, čím skončila moja predrečníčka pani Kolíková, ktorá vyzvala predkladateľa alebo teda navrhovateľa tohoto zákona k tomu, aby sme, alebo aby navrhovateľ tento zákon stiahol, minimálne niektoré jeho časti a aby sme si sadli za jeden stôl a začali s o tých veciach rozprávať. Keďže naozaj nie je dôvod na skrátené legislatívne konanie, nie je dôvod na to sa ponáhľať s mnohými tými vecami, ale chcem jedným dychom aj dodať, že rovnako ja aj my odcudzujeme to, čo sa udialo premiérovi Ficovi. Určite násilie riešenie situácie akejkoľvek, akejkoľvek nezhody medzi nami, rôzne názory, na to nie je dôvod, aby sa to riešilo násilím, aby sa to riešilo nejakým atentátom, streľbou, čokoľvek. Takže toto absolútne odmietam. Aj my v hnutí SLOVENSKO to odmietame.
A práve preto aj ja by som chcel možno požiadať, poprosiť navrhovateľa, aby sme o mnohých tých veciach, ktoré v tom zákone sú uvedené, aby sme o nich diskutovali. Máme na to čas. Teraz naozaj z pohľadu teda toho, čo aj navrhovateľ uvádza, že dôvod predkladania tohoto zákona je zhoršená bezpečnostná situácia v Slovenskej republike, nepočuli sme žiadne relevantné fakty o tom, v čom je zhoršená tá bezpečnostná situácia. Okrem toho, samozrejme, to, čo sa udialo a to nikto nespochybňuje, ale tento zákon ako taký absolútne v ničom nerieši tú bezpečnostnú situáciu. Môžme sa naozaj baviť o mnohých tých veciach, a ja sa postupne k nim vyjadrím, tak ako idú, ako sú navrhované, ale tento zákon neupravuje to, čo má v názve. Okrem posilnenia ochrany niektorých ústavných činiteľov alebo vybraných ústavných činiteľov, ktorá bude vyjadrená aj formou zákona, čiže bude tomu daná vyššia právna sila a, samozrejme, to bude zahŕňať aj ochranu po výkone funkcií týchto ústavných činiteľov, tak žiadne z tých navrhovaných opatrení nesmerujú alebo nehovoria o tom, akým spôsobom chceme zmeniť tú bezpečnostnú situáciu. A ja sám som za to, poďme o tom hovoriť, lebo tá situácia v spoločnosti je napätá.
Tak ako tu už odznievalo ikskrát, veď aj ja osobne, my sme boli účastní mnohých vyhrážok a je tomu aj dnes tak. Každý jeden deň. Ja sám som vyzýval ministra vnútra Matúša Šutaja Eštoka, aby, aby tak ako avizoval aj verejnosti, že sa bude zapodievať každým jedným podnetom, aby sa zapodieval aj jeho top fanúšikmi, ktorých má on na sociálnych sieťach, ktorí šíria nenávisť, ktorí sa dokonca vyhrážajú smrťou, posielajú mňa, moje deti teda na smrť. Takže samozrejme, že to nie je príjemné a ja to absolútne odcudzujem. Nepatrí to, nepatrí to do demokratickej rozumnej spoločnosti, takýto, takúto formu komunikácie ja neschvaľujem, naopak ja ju odcudzujem.
Takže ja naozaj by som chcel vyjadriť nádej, že by sme o takýchto veciach, o tých, ktoré sú aj tu navrhnuté, o tom, ako zlepšiť situáciu v spoločnosti, ako možno zlepšiť do budúcna ochranu ústavných činiteľov, poslancov, ale aj samotných občanov Slovenskej republiky, aby sme o tom hovorili aj s odborníkmi, možno pri nejakom okrúhlom stole, kde bude viac času a viac príležitostí povedať argumenty a nie v rámci skráteného legislatívneho konania alebo len pri rozprave v parlamente.
Takže ak dovolíte, ja prejdem jednotlivými tými oblasťami a chcem ešte teda na úvod dodať aj to, že tento zákon nevymedzuje pojmy, ktoré zavádza, a resp. obsahuje pojmy, ktoré sú značne vágne a umožňujú voľný výklad a nejednotnú interpretáciu povinností či aplikácií oprávnení. A viacero z tých sme už hovorili napríklad aj v súvislosti s tou navrhnutou zmenou v podmienkach zhromažďovacieho práva, kde jednoznačne na to upozornil aj pán ombudsman a viaceré verejné alebo štátne inštitúcie, že tou navrhovanou novelou, alebo tou úpravou dochádza k porušovaniu práv zhromažďovania, že to je možno až za hranou toho, čo by sme naozaj reálne v demokratickej spoločnosti chceli. A aj sám pán ombudsman poukazuje na to, že aj v súlade s európskymi normami pri ochrane ľudských práv je uvádzané, že zhromažďovacie právo by malo byť obmedzované len v nevyhnutnej miere. O tom sme už tu hovorili veľmi veľa, o tom zhromažďovacom práve, a naozaj nič iné nám z toho nevychádza, tak ako je to navrhnuté v tejto vašej úprave, že chcete zakázať ľuďom, aby sa zhromažďovali. Ja rozumiem tomu, že aj ja sám som bol naozaj svedkom alebo teda zažil som to, keď prišli demonštrujúci ľudia pred môj dom a je to nepríjemné. Áno, poďme sa o tom baviť, v akom zmysle to dokážeme nakoncipovať tak, aby neboli vyrušujúce zhromaždenia alebo hejtujúce zhromaždenia pred obydliami politikov alebo verejných funkcionárov. To je v poriadku, poďme sa o tom rozprávať, ako to vieme zakotviť, ale nie takým spôsobom, ako je to teraz navrhnuté v tejto vašej úprave, kde dochádza k úprave podmienok a rozsahu, za ktorých možno, alebo teda áno, za ktorých možno výkon zhromažďovacieho práva obmedziť.
Bolo tu už spomenuté, akým spôsobom boli obmedzované zhromaždenia. No neboli obmedzované. Samozrejme, je rozdiel, keď máte vyhlásený núdzový stav z dôvodu pandémie a šírenia nákazlivej choroby, a je rozdiel zhromažďovanie obmedzovať, keď nie je žiadna takáto situácia na Slovensku. Keď teda ľudia vychádzajú do ulíc len preto, aby vyjadrili svoju nevôľu s vládnutím alebo chcú vyjadriť určitý protest voči tomu, akým spôsobom sa správa vláda. Toto je zásadný rozdiel a tento by sme si mali, samozrejme, uvedomiť.
Čo sa týka tej oblasti, kde idete a navrhujete teda rozšírenie ochrany osobám a chcete to zakotviť v zákone, okej, v poriadku. Doteraz to bolo, bolo len v uznesení vlády, ale ja osobne som nevnímal žiaden problém, fungovalo to tak roky a naozaj si myslím, že ktokoľvek mal problém alebo sa cítil nejakým spôsobom ohrozený a požiadal o ochranu, tak táto ochrana mu bola pridelená. Dokonca navrhovateľ určite vie veľmi dobre, že táto ochrana nebola poskytovaná len Úradom na ochranu ústavných činiteľov, ale aj Policajným zborom v niektorých prípadoch, kedy to bolo oprávnené.
Takže toto funguje a fungovalo a nie je teraz dôvod na to, aby táto oblasť bola týmto spôsobom v tak krátkej dobe menená a už vôbec nie je dôvod na to, aby sa potom v tejto oblasti zavádzal inštitút doživotnej ochrany pre či pána premiéra alebo ďalšieho najvyššieho ústavného činiteľa, predseda predsedu parlamentu a dokonca jeho rodinných príslušníkov. Ak si to odôvodníme alebo ak sa zhodneme na tom, a ja si myslím, že toto je oblasť, kde by sme naozaj mali hľadať spôsob v rámci komunikácie, kde vieme dospieť k nejakému celospoločenskému širokému konsenzu medzi koalíciou, opozíciou, pretože toto sú vážne veci. Toto sú veci, ktoré nebudú platiť jeden deň, týždeň alebo mesiac. Toto sú veci, ktoré potom budú v platnosti možno roky. Tak my sa tomu nebránime. Naozaj poďme o tom hovoriť, poďme skúsiť nájsť spôsob, ako to nastaviť, pretože tých argumentov preto aj z vašej strany, ktoré odznievajú, prečo by to mal pán premiér či dvojnásobný mať, v poriadku, ja ich akceptujem, ale aj my máme argumenty, ktoré, ja potom hovorím, prečo by nemal mať premiér, ktorý bol vo funkcii premiéra. A bez ohľadu na to, či, či tam bol mesiac, rok alebo celé funkčné obdobie.
Poďme sa baviť, a my sme sa o tom bavili aj v predchádzajúcom období, pani ministerka bývalá spravodlivosti to spomenula. Veď my chránime prezidentov do konca ich života, v poriadku, ale my sme porovnávali aj právne úpravy iných štátov, kde nie všade je to takto. Vo veľa krajinách Európskej únie majú túto ochranu poskytovanú najvyšším ústavným činiteľom, alebo teda ak chcete konkrétne prezidentom, napríklad päť rokov po uplynutí funkčného obdobia. A my sme to naozaj analyzovali, že, a chceli sme ísť s tým krokom, že budeme sa približovať k týmto krajinám, ale my teda teraz tu máme úpravu, ktorá hovorí o tom, že ideme rozširovať ten okruh poskytovania ochrany pre ústavných činiteľov až do konca života. Čo, samozrejme, jedna vec je sa zhodnúť na tom, či je to potrebné a za akých podmienok, a druhá vec je si povedať aj to bé, čo tu bude všetko obnášať, lebo viete, to nie je, len o tom povedať, že áno, spravme tú ochranu, ale tú ochranu musí niekto aj zabezpečovať.
A ja sa vrátim k tomu, čo tu aj odznelo dnes od pani Kolíkovej, že sme debatovali o tom, koľko máme my na Slovensku chránených osôb vo vzťahu k počtu príslušníkov úradu na ochranu ústavných činiteľov. Dámy a páni, možno mnohí z vás to neviete, ale v porovnaní s európskou dvadsať sedmičkou aj ja si trúfam povedať, že aj vo svetovom globálnom ponímaní, my máme najviac chránených osôb k pomeru počtu príslušníkov úradu na ochranu ústavných činiteľov. Najviac. Nechcem hovoriť konkrétne čísla, pretože neviem, teraz netuším, že či tu náhodou nie je nejaká utajovaná skutočnosť a nechcem ju teda prezradiť, a len aby ste si vedeli predstaviť, keby som zobral, aby sme, aby sme vedeli zhruba o čom hovoríme, že ak v Českej republike je tisíc príslušníkov Úradu na ochranu ústavných činiteľov, tak majú päť chránených osôb. My ak máme 500 príslušníkov Úradu na ochranu ústavných činiteľov a máme ich 50. Samozrejme tie čísla som si teraz vymyslel, ale aby ste si vedeli predstaviť zhruba ten pomer. Veď to je absolútne nepomer v zmysle tom, koho my všetkého chránime. Áno, my sme tie debaty viedli v zmysle, či potrebujeme zabezpečiť Úradom na ochranu ústavných činiteľov napríklad sudcov, prokurátorov. Bola to legitímna debata práve preto, že jednoducho kapacitne, technicky ten Úrad na ochranu ústavných činiteľov nedokázal zabezpečiť ochranu úplne všetkým. Respektíve ak dokázal, tak s vypätím všetkých síl, kde potom sa, samozrejme, keď sa niečo stane a stalo sa aj toto nešťastie, ktoré všetci odsudzujeme, tak potom sa rozprávame o tom, či mali výcvik, či mali tréning, koľko, koľko, koľko teda absolvovali tých tréningov a výcvikových hodín. No samozrejme, že ak sú epizodickí ochrancovia neustále v teréne, lebo tých chránených osôb je veľa, no tak kedy majú chodiť na ten tréning? Musia aj spať, musia aj oddychovať. Niektorí z nich sú aj chorí, sú na óčeerkách, sú to ľudia, rovnako z mäsa a kostí tak ako aj my.
Takže ak sa bavíme o týchto veciach, pán navrhovateľ, tak sa bavme potom aj o tom bé, lebo to si bude vyžadovať oveľa viac personálu, oveľa, oveľa viac finančných prostriedkov. A ja v tomto návrhu vašom zákone som síce sa dočítal, že to bude mať vplyv na rozpočtovú kapitolu ministerstva vnútra, no ale na jednu stranu, alebo teda z druhej strany sme počúvali aj od pána ministra financií, v akom zlom stave sú verejné financie, a teda že bude potrebné, aby štát šetril. Tak to mi celkom nesedí v tomto zmysle, pretože vy viete veľmi dobre, že tá, to navýšenie pri takomto, pri takomto teda rozsahu, ak sa ten zákon prijíma, tak to nebude navýšenie o jeden alebo piatich ľudí, ale to budú v desiatkach príslušníkov Policajného zboru a, samozrejme, technika, vozidlá a tak ďalej, čo budú pomerne vysoké čiastky.
Čo sa týka zmien zhromažďovacieho práva, to som už spomínal, a čo sa týka zmien v priestupkovom zákone, kde sa navrhuje sprísniť sankcie za niektoré priestupky proti občianskemu spolunažívaniu, ako aj posilniť oprávnenia príslušníkov Policajného zboru za účelom zvýšenia objasniteľnosti týchto priestupkov hlavne pri elektronickej komunikácii. Tu treba povedať, že síce sa rozširuje alebo navrhujete rozšíriť kompetenciu Policajného zboru, ale v tomto zmysle je treba povedať, že tu dochádza alebo môže dôjsť až k prelomeniu telekomunikačného tajomstva, pretože tá úprava tak, ako ju vy navrhujete, hovoríte, že prokurátor, keď bude súhlasiť s návrhom príslušníka Policajného zboru, tak potom sa bude tento môcť dostať k osobným údajom každého občana Slovenskej republiky. A tu je nesúlad aj s inou legislatívou, napríklad s Trestným poriadkom, Trestným zákonom, kde toto je uvedené a po schválení teda súdom. Tak my teraz touto úpravou, touto novelou de facto posunieme priestupkový zákon a priestupky do nejakej výhodnejšej, lepšej polohy oproti Trestnému zákonu. Toto asi navrhovateľ, neviem, či toto celkom bola, bol zmyslom tejto úpravy, ale tu by som ja poukázal na to, že, že toto nie je úplne, myslím si, z môjho pohľadu správny návrh a chcem dať do pozornosti, že v minulom volebnom období sme mali snahu schváliť novelu zákona o Policajnom zbore, ktorá bola v normálnom medzirezortnom pripomienkovom konaní a ktorou sme pri objasňovaní priestupku proti majetku oprávňovali, alebo chceli oprávniť policajta požadovať od banky informácie ohľadne majiteľa a bankového účtu, a to aj právnickej aj fyzickej osoby, ktoré prevádzkujú elektronické komunikačné siete. A proti tomuto rozhodnutiu alebo zneniu vyjadrili zásadné pripomienky viaceré subjekty, pretože išlo o rozpor s čl. 15 smernice o súkromí a elektronických komunikáciách. A tento uvedený článok smernice umožňuje členským štátom, to je samozrejme smernická, smernica Európskej únie, umožňuje členským štátom vytvoriť legislatívne opatrenia, na základe ktorých možno získať údaje, ale len na presne vymedzené účely ako sú národná bezpečnosť alebo bezpečnosť štátu. Čiže tu tiež upozorňujem, že navrhovanou úpravou, tak ako máte koncipované, môže dôjsť k porušovaniu týchto článkov a nie je to v súlade s telekomunikačným tajomstvom a nie je tam ani súlad s ostatnými alebo s ostatnou legislatívou.
Čo sa týka doplnenia pôsobnosti iného štátneho orgánu, a v tomto zmysle teda mám na mysli Slovenskú informačnú službu, tak aby mohla získavať informácie, ktoré, tak ako ste to vy tam uviedli, ktoré budú smerovať alebo sa týkať tých chránených osôb, no z môjho pohľadu, súhlasím s tým, čo tu bolo uvedené aj doposiaľ. Ja som absolútne presvedčený, že Slovenská informačná služba tieto kompetencie už má. A má ich roky. Veď Slovenská informačná služba predsa zo zákona získava, vyhodnocuje, analyzuje informácie, ktoré smerujú proti ústavnému zriadeniu zvrchovanosti, územnej celistvosti Slovenskej republiky okrem iných, ktoré sú uvedené taxatívne v zákone o Slovenskej informačnej služby a z tohto predsa vyplýva aj to, pretože teda sme sa zhodli a dokonca aj prijali uznesenie v Národnej rade Slovenskej republiky, že ten akt, ktorý sa udial nešťastný, je možné považovať za určitý čin proti demokracii a teda proti zriadeniu Slovenskej republiky. Tak v tomto prípade Slovenská informačná služba predsa má oprávnenia a mala ich vždy.
Ja nevidím dôvod, prečo by sme takýmto zákonom mali rozširovať, rozširovať oprávnenie Slovenskej informačnej služby. Jediné, čo mi z toho vychádza, je, že bol by to legitímny dôvod na to, aby Slovenská informačná služba mala navýšený rozpočet a ja im ho prajem, ale, ale v prospech občanov Slovenskej republiky. A, samozrejme, sa aj pýtam v tomto zmysle, ak teda táto kompetencia, pán navrhovateľ, by mala byť daná Slovenskej informačnej služby, prečo nie Vojenské spravodajstvo? V tomto návrhu zákona sa vôbec nespomína Vojenské spravodajstvo. Je to rovnako spravodajská služba a mohli by sme hovoriť o prelínaní tých kompetencií jednotlivých, či Vojenskej alebo Slovenskej informačnej služby vo vzťahu k získavaniu informácií. Rovnako tento zákon nehovorí nič, nespomína ani Vojenskú políciu. Veď Vojenská polícia zabezpečuje ochranu ministra obrany. A dokonca aj iných, iných osôb, ktoré určí minister obrany. Tak tie teraz nemusíme riešiť z pohľadu bezpečnosti v Slovenskej republiky, v Slovenskej republike? Lebo tento zákon to absolútne nerieši. Týka sa to len zvýšenia kompetencie alebo teda áno, Slovenskej informačnej služby.
Takže, bohužiaľ, nemám už príliš veľa času, ale toto boli najdôležitejšie veci, ktoré som chcel poukázať, že áno, bavme sa. Nám takisto záleží na deskalácii napätia. Absolútne odmietam násilie a každé jeho prejavy. Poďme sa o tom rozprávať, pán navrhovateľ, pri nejakom okrúhlom stole s odborníkmi (reakcia spravodajcu), spravodajca, ale zastupujete aj navrhovateľa, tak poďme sa o tom rozprávať, poďme o tom debatovať, keď máme na to čas a nielen v parlamente.
Ďakujem pekne za pozornosť.
