Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Dobrý večer všetkým.
Je pre mňa veľká česť, že môžem ako posledná vystúpiť v tejto naozaj veľmi, veľmi dôležitej rozprave, a je jedna vec, v ktorej by sme sa asi, asi v nejakej miere alebo v nejakej podobe zhodli s vládou, a to je to, že rozpočet je vždy nejaká otázka kompromisu. Ako každý by si asi prial dať peniaze na všetko, ale my chápeme, že peniaze na všetko nie sú, a keďže žijeme ekonomicky ťažké časy, tak vláda k tomu mohla pristúpiť aj tak, že by naozaj povedala, že budú iba škrtať a iba dbať na znižovanie deficitu. Ale nie, vláda sa rozhodla, že chce – citujem – „zachovať prvky silného sociálneho štátu“, tak ako to rád hovorí predseda vlády, a čiže vidíme tu taký zvláštny kompromis, že áno, niekde sa pýtajú peniaze navyše, ale niekde sa tých peňazí rozdáva a ide teda rozdávať naozaj veľa.
A považujem za veľké nešťastie pre túto krajinu, že aké priority si teda vláda stanovila. Na to by som sa chcela v rozprave zamerať, že na čo vláda ide dávať peniaze, a hlavne teda na čo vláda nejde dávať peniaze, alebo nie v takej miere. Ono už o tom hovorili moji predrečníci, čiže budem len to tak akoby stručne zhrniem tie najdôležitejšie body.
Prvé v tom zozname toho, na čo ide, idú peniaze, sú plošné dotácie na energie. Neprihliada sa na to, že či si to tá domácnosť môže dovoliť, neprihliada sa na to, že či tam vykurujú bazén, alebo nabíjajú elektroautá, plošná dotácia, ktorá je neadresná, ktorá odhadom nás bude stáť vyše miliardu eur a ktorá je okrem toho aj absolútne neekologická, a teda nemyslí na budúcnosť nielen v tom fiškálnom, ale, ale aj v tom, že vôbec nemotivuje ľudí k šetreniu.
Druhý bod už len veľmi stručne, o tom tu veľa hovorili tiež moji kolegovia. Príspevok na hypotéky a to, ako tu prispievame ľuďom nie tým, ktorí sú najviac sociálne odkázaní, ale tým, ktorí si mohli dovoliť zobrať hypotéky, a teraz keď im na to štát prispeje, tak veľká časť tých peňazí pravdepodobne skončí vo vreckách tých bánk, čiže nemyslí sa na tých najslabších.
No a potom priorita tejto vlády, predvolebné sľuby ohľadom dôchodcov. Znovu, ide sa prispievať všetkým, a tento krok nás bude stáť 440 mil. eur, lebo to bola politická priorita, predvolebný sľub o tom, týchto voličov chceli, chceli osloviť.
Lenže tieto priority vôbec nezodpovedajú tomu, kto sú tie naozaj sociálne najohrozenejšie skupiny v tejto krajine. Keby to aspoň platilo, že naozaj je to sociálna vláda, ktorá myslí na tých sociálne najslabších, ale nie, keď sa pozrieme na štatistiky ohľadom toho, kto je na Slovensku ohrozený chudobou, tak sú to predovšetkým deti. Každé šieste dieťa žije v chudobe, teda v domácnosti, ktorá vzhľadom na svoj príjem je pod hranicou chudoby. Najviac ohrozené chudobou sú neúplné rodiny s dieťaťom. Takmer polovica z nich je ohrozená chudobou.
Druhá skupina najohrozenejšia chudobou sú rodiny, ktoré majú tri a viac detí. Pre týchto žiadne konkrétne adresné opatrenie v tých veľkých investičných balíkoch nenájdeme. A áno, tretia skupina sú dôchodcovia, ale tiež nie všetci, ale tí, ktorí žijú sami. Čiže znovu, dalo sa pozerať na to adresne. Ja keď som študovala verejnú politiku pred pätnástimi rokmi, to bola jedna poučka, jedna z tých základných, ktoré nás učili, adresnosť verejných politík.
Pozrieme sa teda na to, že čo, žiaľ, nie sú priority tejto vlády, napriek tomu, že sú to naozaj také tie skutočné dlhodobé problémy na Slovensku. To, že nám tu úplne absentuje sieť jaslí a máme absolútny nedostatok materských škôl, čo zase podporuje to, že sú mladé rodiny ohrozené chudobou, pretože ako môžu ísť obaja rodičia pracovať, ak tam vôbec sú obaja rodičia, keď to dieťa nemajú kde nechať. Mnohé problémy v zdravotníctve, o tomto sa tu už naozaj veľa, veľa hovorilo, lenže deti, žiaľ, nemajú možnosť voliť, čo možno tiež je jeden z tých dôvodov, prečo očividne sa nedostali do priorít tejto vlády. A ja teda veľmi pozorne sledujem všetky kroky a informácie od ministerstva školstva, keďže to je téma, ktorej sa najviac venujem, a teda som zachytila aj to ako minister školstva sa teraz chválil, že chce rozpočet školstva, navýši ho podľa jeho výpočtov o 600 mil. eur, ešte zajtra na, na výbore sa budeme na to detailnejšie pýtať, čo všetko v tej sume je, a veď tešíme sa za každé euro navyše do školstva, ale opäť tu zdôrazním, že je to o približne o polovicu menej ako napr. to, čo vláda vyčlenila na tú už spomínanú aj neadresnú, aj neekologickú dotáciu na energie. Čiže vidíme ten obrovský nepomer v tom, že či vláda myslí na nejaké akoby rýchle zaplátanie určitého problému alebo či vláda... alebo kiež by tá vláda viacej myslela na tú budúcnosť.
A je tu ešte jeden z takých dlhodobých problémov a dôležitých aspektov, zo Slovenska ročne odchádza desaťtisíce ľudí a je tiež istá vizitka tejto krajiny. Každý piaty slovenský vysokoškolák študuje v zahraničí. Je to vyše 30-tisíc našich mladých ľudí, tých, ktorí v školskom ponímaní, tých najšikovnejších, ktorí išli na vysoké školy, ale odišli do zahraničia a veľká časť z nich sa sem už nikdy nevráti žiť.
A netýka sa to len študentov. Okolo 20-tisíc žien odchádza zo Slovenska, aby pracovali ako opatrovateľky v zahraničí, napr. v Rakúsku, čo zase má obrovský dopad aj na tie rodiny, aj na tie deti, ktoré tu zostávajú bez, bez jedného z rodičov. A my chceme, aby sa títo ľudia vracali na Slovensko. My chceme, aby títo ľudia videli svoju budúcnosť tu a mali nejaké podmienky tu, a ideálne chceme, aby sa vrátili teraz, kým sú ekonomicky aktívni, nie až na ten dôchodok, ktorý teda medzičasom aj tak, aj tak už nebude z čoho vyplácať, ale na to, aby mali chuť sa vrátiť, tak tu potrebujú vidieť atmosféru, ktorá je pre nich prijateľná, ktorá im dáva zmysel, pre ktorú majú chuť sa tu vrátiť. A keď sa pozrieme na to akú atmosféru v krajine stihla spôsobiť táto vláda, že tu už máme teraz protesty, kde pätnásť-, dokopy možno 20-tisíc ľudí na celom Slovensku vychádza do ulíc, lebo vnímame, že sa nám tu rozpadá právny štát a demokracia priamo pred očami, že sa tu peniaze dávajú nezmyselne, nesystémovo iba na niektoré čiastky, ale nie s ohľadom naozaj na budúcnosť tejto krajiny, tak teda mám veľké obavy, že či títo ľudia budú mať záujem prísť ešte a žiť tu na Slovensku.
Takže, samozrejme, za nás, my tento návrh nepodporíme. A snáď z tejto dlhej rozpravy si možno aspoň do budúcnosti aj vláda, aj koalícia zobrala niečo k srdcu.
Ďakujem vám pekne všetkým. (Potlesk.)
