Videokanál poslanca

Ďakujem za slovo.
Vážený pán predsedajúci, vážená pani komisárka, milí kolegovia, kolegyne, v prvom rade by som sa chcela poďakovať pani komisárke Stavrovskej teda nielen za túto správu, ale hlavne za všetku tú prácu, ktorá za tou správou stojí, a veď sledujem vašu prácu dlhodobo a naozaj viem, koľko individuálnych prípadov riešite dennodenne, aby ste pomohli ľuďom so zdravotným znevýhodnením. A myslím si, že v takom ideálnom svete, keby sme si tak povedali, že mám sen, že v nejakom ideálnom svete by ste tej práce nemali mať až tak veľa, lebo by nemalo byť až veľa tých podnetov toho, s koľkými bariérami sa ľudia so zdravotným znevýhodnením stretávajú, ale vieme, že tá realita je taká, že máte tej práce vyše hlavy a teda ďakujem, že ju robíte tak poctivo.
Ja sa dlhodobo venujem v školstvu, aj v mojom príspevku dneska sa budem venovať hlavne vzdelávaniu detí so zdravotným znevýhodnením a konkrétne by som chcela trochu viac povedať k reforme podporných opatrení, lebo aj vo vašom príhovore to odznelo, aj vaša správa uvádza, že v oblasti vzdelávania detí so zdravotným znevýhodnením to je teraz tá hlavná téma dohliadať na to, ako sa implementuje v praxi reforma podporných opatrení.
Ja teda poviem, že ja pred tým, ako som sa pred necelými dvoma rokmi stala poslankyňa, tak som práve takmer tri roky robila na rezorte školstva, bola som veľmi intenzívne zapojená do prípravy tejto reformy, ktorá potom bola prijatá v tomto parlamente v roku ´23 ešte, ešte pred voľbami, a som plne presvedčená, že ten zámer tej reformy bol nesmierne dôležitý a že to bol veľký krok vpred pre inkluzívne vzdelávanie na Slovensku, že tá reforma vôbec prešla. Ono ten základ a ten zámer vlastne bol postavený na tom, že je potrebné prihliadať na individuálne potreby detí a pozerať sa na to, čo v školstve potrebujú, akú podporu, a to im zabezpečiť. Lebo dovtedy, aj dovtedy síce školský systém nejakým spôsobom rozlišoval deti so zdravotným znevýhodnením a deti so zdravotným postihnutím, školský zákon to ešte rozlišuje, ale v podstate vždy sa brala iba tá najzávažnejšia diagnóza a potom sa zase spravili nejaké jednotné očakávania, že čo sa, čo asi to dieťa, aký má mať vzdelávací program, koľko dostane škola peniaze navyše, ale už sa neriešilo, že akú podporu vlastne má dostať.
A naozaj tá filozofia tej novej reformy bola postavená na tom, že každé dieťa sa môže ocitnúť v životnej situácii, kedy potrebuje podporu. Pozrime sa na to individuálne dieťa, pozrime sa na to, čo potrebuje, a zabezpečme mu tie podporné opatrenia. A niekedy to môže byť alebo teda väčšinou to je z dôvodu nejakého potvrdeného zdravotného znevýhodnenia, ale môže to byť aj pre deti, ktoré aktuálne nemajú potvrdené zdravotné znevýhodnenie. Tá idea bola práve o tom, že nemusíme vždy čakať, kým sa napríklad uzavrie diagnóza, že dieťa má poruchu autistického spektra, lebo to sú niekedy roky, kým sa taká diagnóza uzavrie. Ale ak to dieťa má ťažkosti, dajme mu podporu hneď. Alebo to môže byť dieťa, ktoré má práve psychické ťažkosti, lebo sa mu rozvádzajú rodičia, a to môže byť ten jeden polrok v jeho živote, kedy jednoducho potrebuje extra podporu, lebo ak ju vtedy nedostane, tak napríklad nezvládne ten ročník, bude musieť opakovať a už sa mu vlastne začnú kopiť, kopiť problémy. Čiže pozrime sa na to, čo to dieťa práve potrebuje.
No. Dostávame sa ale k tomu, že ako každá veľká zmena, to zavádzanie do praxe niekedy býva hrboľaté a vidíme aj v tejto správe, že sa stále upozorňuje na prípady, kedy tá podpora v tej praxi nezodpovedá úplne tomu, čo by, čo by malo byť. Je pravda, že teraz ešte prebieha také trojročné obdobie, vlastne prechodné obdobie zo školského zákona vyplývajúce, kedy ešte nie je úplne fixne nastavené to financovanie, aj preto sme veľmi zvedaví, čo vlastne ministerstvo školstva prinesie, lebo čoskoro by mala prísť ďalšia novela školského zákona a zatiaľ celkom nevieme, ako sa to, ako sa to bude meniť.
Tam sú dve kľúčové práva pre deti so zdravotným znevýhodnením. To prvé je vôbec právo byť prijaté na školu a navštevovať školu a to druhé je potom právo na podporu na tej danej škole. A tuto by som sa ešte pristavila, pretože ja som síce začala podpornými opatreniami, ale kým vôbec môže dieťa nejaké podporné opatrenie dostávať, tak musí vôbec tú školu začať navštevovať. A vidíme, aj z tej správy to vyplýva, že aj v tomto úplne najzákladnejšom bode ešte stále máme nedostatky a ešte stále sa stretávame s tým v tejto krajine, že deti so zdravotným znevýhodnením majú problém vôbec byť prijaté do školy a ich rodičia niekedy naozaj zúfalým spôsobom obvolávajú školy a hľadajú školu, ktorá by ich prijala.
Ja len pripomeniem, že teraz máme relatívne nedávno nový rozsudok súdu z februára tohto roku. Správny súd v Bratislave rozhodol v prípade rodiny, kde vlastne rodina hľadala dieťa pre chlapca, myslím, že v tom čase osemročného, s ADHD a Aspergerovým syndrómom, ktorý potreboval prestúpiť zo školy, ktorá práve ho vylúčila. Mal nastúpiť do svojej spádovej školy, ktorá ho neprijala, a táto rodina uviedla, že asi 30 škôl museli obvolať a zisťovať a stále sa nevedeli dostať k tomu, aby ho nejaká škola prijala. A teda obdivujem, aj takto by som akoby chcela verejne oceniť takú vyslovene až občiansku odvahu tých rodičov, ktorí s tým prípadom išli von, aj išli na súd, aj mediálne, a teda teraz z februára je rozsudok, že ten súd vyhrali a že škola ho, škola ho mala prijať.
Takýchto prípadov máme na Slovensku každý školský rok, ja sa obávam, že stovky. Aj ja sa pravidelne stretávam, aj vy máte tých podnetov iste kopec, aj kolegyňa Veronika Veslárová, že už aj na nás sa pravidelne obracajú rodičia, že majú problém nájsť školu pre svoje dieťa, aj keď zákon hovorí, na tej úrovni základných škôl a materských, že spádová škola musí prijať, vieme, že v praxi to úplne nefunguje, často tie školy odmietajú tie deti, a to sa potom dostaneme ešte, prečo ich odmietajú, ale majú vôbec problém byť prijaté. A to sa bavíme o tom základnom vzdelávaní, ktoré je povinné. Ale teraz ešte sú aj tie veci navyše.
Aj nedávno sa na mňa obrátila jedna mama dieťaťa s Aspergerovým syndrómom, že do základnej umeleckej školy ich neprijali. A to už je taká vec, kde, ako koľko tí rodičia vôbec musia vybojovať, aby to základné vzdelanie zabezpečili. A teraz je tu dieťa, ktoré má nejaký umelecký talent, a ani to nemôže rozvíjať, lebo zase to zdravotné znevýhodnenie je bariéra, že naozaj je to extrémne, extrémne frustrujúce pre tých rodičov.
No a potom sa dostávame na stredné školy, to aj píšete v tej správe, že tam je ten problém ešte väčší, lebo už to nie je povinná školská dochádzka, už neexistuje spádovosť, takže ešte viac majú školy tendenciu odmietať deti, no a, samozrejme, na vysokej škole ešte väčší by bol, by bol ten problém.
Často tie školy odmietajú z neporozumenia, z neznalosti, z preťaženosti a aj teda preto, lebo sami nedostávajú tú podporu od štátu. Ja teraz nechcem akoby viniť alebo ukazovať prstom, že všetko je to chyba tých učiteľov alebo tých riaditeľov. Oni v istom zmysle tiež sú akoby v znevýhodnenej pozícii, pokiaľ oni zase nedostávajú, nedostávajú tú podporu zhora, ktorú by potrebovali ako škola na to, aby mohli plnohodnotne vzdelávať deti so zdravotným znevýhodnením. A tu by som rada aj upozornila na to, že ono aj ten systém podporných opatrení keď bol prijímaný, tak myslel aj na to, že niektoré, hlavne tie finančne náročnejšie podporné opatrenia, ako je nejaká komplexná bezbariérovosť alebo diétna strava, nemusia možno vždy byť na každej jednej najmenšej obecnej škole, alebo perspektívne by mali byť, ale možno sa to nedá vždy hneď zabezpečiť, ale tam by zase mal vstupovať štát cez regionálne úrady školskej správy, ktorý povie, že aha, tu máme dieťa so zdravotným znevýhodnením, jeho spádová škola mu nevie zabezpečiť to, čo potrebuje, tak ideme hľadať ďalšie najlepšie možné riešenie. A oni by mali byť vlastne tí, ktorí, nazvem to, že v mene štátu preberú tú zodpovednosť a to riešenie pre tú rodinu nájdu.
Je úplne absurdné toto hádzať na rodičov a teraz naozaj a často veď sú to preťažení rodičia, ktorí teda už dennodenne sa starajú o to dieťa so zdravotným znevýhodnením doma, do toho často majú ešte finančnú neistotu a ešte majú riešiť to, aby obvolávali, že kde ich dieťa vôbec sú ochotní zobrať na školu. To je naozaj absurdná situácia, do ktorej nesmieme tie rodiny tlačiť, túto zodpovednosť má mať štát. A ak aj naozaj to dieťa, pre to dieťa nie je najlepším riešením spádová škola, tak to musí byť štát prostredníctvom toho regionálneho úradu školskej správy, ktorý nájde to najlepšie možné riešenie. A toto je niečo, čo je v tom školskom zákone od začiatku toho, ako bola tá reforma prijatá, ale priznám sa, že, žiaľ, nemám informácie o tom, že by sa to nejako dôsledne, dôsledne v praxi aplikovalo.
Otvorila by som ešte jednu tému, ktorá s tým súvisí, a to je duševné zdravie mladých, hovorili sme o tom aj dneska ráno, keď tu bol komisár pre deti. Je to téma, ktorá je v niečom nad rámec pôsobnosti Úradu komisára pre osoby so zdravotným znevýhodnením, ale veľmi úzko to spolu súvisí. A súvisí to aj práve v tom školskom systéme, lebo aj ten príspevok na podporné opatrenia, tak ako bol zavedený, ja som teda veľmi rada, že sa to vtedy zaviedlo tak, že po prvýkrát vlastne školy vďaka tomuto príspevku dostávajú účelovo viazané peniaze na školské podporné tímy. My tu veľmi súrne potrebujeme podporovať psychologickú dostupnosť, teda dostupnosť školských psychológov a potom môžeme ísť aj ďalej nad rámec rezortu školstva, potrebujeme podporovať dostupnosť psychoterapie pre deti a potrebujeme podporovať dostupnosť psychiatrickej liečby pre deti.
Ja som veľmi rada, že váš úrad sa venuje aj vlastne kvalite psychiatrickej starostlivosti na Slovensku, aj by ma zaujímalo, či máte, máte nejaké aktuálne postrehy aj z oblasti detských psychiatrií, pretože vieme, že keď nemáme dostatočnú tú záchrannú sieť, ktorá pomôže deťom a mladým ľuďom s ich duševným zdravím a týka sa to aj osôb so zdravotným znevýhodnením a ich rodičov mimochodom, o tom tu tiež, samozrejme, bola reč, ale týka sa to naozaj všetkých a hlavne teda mladej generácie po covidovej dobe. My potrebujeme podporiť tú záchrannú sieť, aj tú preventívnu sieť toho, aby sa mladí ľudia mali na koho obrátiť a tiež aby sa nebáli požiadať o pomoc. Aby sa nebáli povedať, necítim sa dobre. A ideálne možno si to najprv všimne učiteľka. Učiteľka si všimne, že veď tento chlapec doteraz všetky písomky zvládal výborne a teraz už tri týždne mi nedoniesol domácu úlohu, asi sa niečo deje. Oni často sú to tí prví tí zamestnanci v škole, ktorí si môžu všimnúť, že niečo sa deje. A keď tam je ten školský psychológ, tak môžu osloviť školského psychológa, prosím ťa, porozprávaj sa s ním, mám pocit, že nie je úplne, úplne v poriadku. Alebo mali by sme mať dostatočnú sieť psychologických poradní tých školských, centier poradenstva a prevencie, kde sa dá obrátiť.
Pokiaľ aj dieťa, a to je dôležitá téma, ktorú som, ktorú potrebujem ešte vyzdvihnúť, deti so zdravotným znevýhodnením práve preto, že ich často nevezmú do školy, tak končia na nútenom domácom vzdelávaní, čo je strašné, že dieťa, ktoré by malo chodiť dennodenne do školy, kvôli tomu, že škola mu nevie zabezpečiť nejakú extra podporu, tak vlastne dotlačia tých rodičov toho, do toho, že viete čo, my ho tu nezvládame, nechajte si ho doma. A obzvlášť pre tieto deti je ešte o to ťažšie vytvárať nejaké sociálne väzby, o to dôležitejšie je, aby mali nejakú podporu, na koho, na koho sa obrátiť.
Čiže ono to všetko, všetko spolu súvisí a v konečnom dôsledku v centre toho celého je to, aby sa tu ľuďom dobre žilo, aj keď to možno znie tak banálne, a aby sa tu každému, aj tým ľuďom so zdravotným znevýhodnením, a mnohí, keď dostanú včas tú podporu, tak potom do budúcnosti budú oveľa samostatnejší, budú mať oveľa lepší život. Keď sa podchytí nejaký drobný problém, nejaké napätie, nejaká vznikajúca úzkostná porucha psychológom hneď na začiatku, tak sa z toho nemusí stať psychiatrická diagnóza. Ale keď sa to na začiatku ignoruje, tak sa to bude zhoršovať. Dieťa s ADHD môže s dobrou podporou, áno, síce si 15-krát zabudne domácu úlohu, ale nakoniec keď bude mať tú láskavú učiteľku a ten triedny kolektív, ktorý ho podporí, tak môže prejsť celou školskou dochádzkou až po vysokú školu.
Poznám jedného vynikajúceho psychológa, ktorý sám pracuje s tým, že sám má ADHD a áno, študoval tú školu možno deväť rokov, ale vyštudoval ju a teraz vynikajúcim spôsobom zase pomáha mladým ľuďom s ADHD. Máme ľudí, ktorí majú fyzické postihnutie, ale napriek tomu keď nájdu právnickú fakultu, ktorá bude mať bezbariérový prístup a, žiaľ, nie všetky právnické fakulty na Slovensku majú bezbariérový prístup, tak sa z nich môžu stať vynikajúce právničky ako naša kolegyňa Veronika Veslárová, ktorá teraz zase ďalej pomáha ľuďom so zdravotným znevýhodnením. Čiže naozaj toto všetko sú aj investície do budúcnosti našej spoločnosti ako celku.
Čiže rada by som apelovala na to, dbajme na tieto riešenia s vidinou toho, že pomáhame jednotlivcom a pomáhame tým aj spoločnosti, lebo im pomôžeme, aby v konečnom dôsledku mali lepší život a aby sme v konečnom dôsledku boli silnejší ako spoločnosť.
A teda ešte raz ďakujem veľmi pekne, pani komisárka, za vašu prácu a verím, že táto správa bude prijatá.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Odznelo tu veľa, myslím si, že naozaj veľmi dôležitých tém, ktoré rezonujú v tejto spoločnosti. Ja by som sa rada pristavila pri tom duševnom zdraví mladých, lebo vnímame alebo mali by sme vnímať, že to je naozaj veľmi, veľmi akútna téma, ktorá potom môže mať prejavy, ako je napríklad závislosť na digitálnych technológiách, ale ten symptóm, samozrejme, je niekde hlbšie. A myslím si, že jedna z vecí, ktoré nám v tejto krajine systematicky chýbajú a je dôležité ich neustále vyzdvihovať, je veľmi slabá dostupnosť o, veľmi slabá dostupnosť psychologickej a psychiatrickej starostlivosti pre mladých ľudí. Máme pomerne málo školských psychológov, aj keď to číslo našťastie trošku narastá. Máme veľmi slabú dostupnosť detských psychológov, ktorí by boli preplácaní zo zdravotného poistenia. Väčšina sú súkromní, je to potom aj finančne nedostupné pre tie rodiny a aj tak sú tie čakačky dlhé a dostupnosť pedopsychiatrov je úplne tragická u nás. Čiže bola by som rada, keby možno aj z vašej pozície bolo toto ešte viacej zdôrazňované. Aj vlastne táto vláda nedávno mala priniesť zákon, ktorý to mohol zlepšiť, zákon o dostupnosti psychologickej starostlivosti a vzhľadom na to, že ako bol pripravený, aká veľká kritika sa ozvala právom z odborných kruhov, tak musel byť stiahnutý.
A druhá vec je vôbec zdôrazňovať to aj pre deti, že je to v poriadku vyhľadať pomoc. Myslím si, že toto je veľmi dôle... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem za slovo.
V prvom rade by som sa aj ja chcela veľmi pekne poďakovať verejnému ochrancovi práv za jeho dlhodobú prácu aj za túto správu. Hovorilo sa tu veľa o školstve a naozaj, žiaľ, stále aj v oblasti školstva a vzdelávania máme dlhodobé problémy, ktoré sa týkajú nedodržiavania ľudských práv. A väčšinou sú to problémy, ktoré v konečnom dôsledku majú najhorší dopad na tie deti, ktoré už sú aj tak znevýhodnené, a najčastejšie sú to u nás deti z generačnej chudoby a sú to rómske deti z marginalizovaných rómskych komunít. A tu sa vôbec nemusíme baviť o tom, že koľko peňazí celkovo ide na nejaké pomyselné riešenie témy, ale môžme sa naozaj baviť o veľmi konkrétnych situáciách. Veľa sa tu hovorilo o tom, že práve tieto deti dodnes často napríklad nesprávne sú diagnostikované, dostanú diagnózu ľahké mentálne postihnutie, čo znamená, že potom naozaj nabehnú na dráhu špeciálnej školy a už nikdy nezískajú také vzdelanie, ktoré by im umožnilo sa do budúcnosti plnohodnotne zamestnať. Taktiež sa tu hovorilo o segregácii. Taktiež by sme mohli hovoriť o tom, o práve detí so zdravotným znevýhodnením na navštevovanie bežnej školy, ktoré tiež aj naše súdy opakovane poukazujú na to, že nie sú dodržiavané. A som veľmi rada, že tu zaznela aj téma reedukačných centier a práve aj v týchto centrách často sú deti z generačnej chudoby, ktoré už tak či tak im bol teda dosť ťažký osud naložený a ešte keď sa stretávajú s násilím priamo v týchto centrách, tak je to obrovský problém. A pevne verím, že tá reforma, ktorá mešká už naozaj... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem za slovo. Podobne ako pani Kalmárová, aj ja by som chcela ozvučiť to, že naozaj v tomto tento zákon sa stal zbernou nádobou pre prílepky zo všetkých možných iných oblastí. My sme teraz na školskom výbore schvaľovali tri pozmeňováky, ktoré prišli z rezortu zdravotníctva, boli tam aj zástupcovia ministerstva zdravotníctva. A potom sme tu mali štvrtý pozmeňák, z ktorého bola aj citovaná časť o splnomocnencoch ministrov, ktorý priamo na výbore bol označený, že to je taký súbor krátkych noviel.
No tak ako môžme mať súbory poviedok a neviem čo, ale myslím si, že vládny zákon, ktorý bol predložený do skráteného legislatívneho konania, by sa nemal stať súborom krátkych noviel a pozmeňovákov zo všetkých iných rezortov, ktoré si potrebuje táto vláda ešte pred letom schváliť. A najsmutnejšie na tom je, že tam aj sú niektoré rozumné návrhy, ako napríklad návrh na to, aby maloletí v nemocniciach mali doprovod dospelej osoby, čo podporujem vecne aj ako matka a myslím si, že je rozumné že aj ministerstvo zdravotníctva to podporilo, aj keď teda ten pôvodný návrhu prišiel z opozičnej strany SaS. Ale naozaj je to absolútne vykašlanie sa, už neviem to inak povedať, na nejaké procesy v tejto Národnej rade. Keď sa tuto vezme školský návrh, mimochodom, nie zrovna dobrý a doňho sa ešte prilepia veci zo všetkých ďalších oblastí. Je to veľmi smutná vizitka práce tejto vlády. Ďakujem.

Ďakujem za slovo a ďakujem, kolega Hargaš, že si tak ozvučil tú tému toho, že my tu tých cudzincov naozaj potrebujeme, že to nie je teraz len o tom, že si akoby, že sa bavíme len o nejakých papieroch, ale o tom, že naša ekonomika, ale aj naše školstvo a ďalšie oblasti naozaj potrebujú sa v tomto otvoriť svetu. A ja by som tu priniesla také dva príklady a jeden je, boli tu už spomínaní aj predtým v rozprave tí PhD. študenti, no tak keď sme nedávno boli na zasadnutí školského výboru na SAV-ke a jedna z tém, o ktorých sa hovorilo, bolo práve, práve PhD. študenti a teda som si to aj dohľadala, že SAV-ka má 20 % doktorandov zo zahraničia, valná väčšina z nich teda nie sú z krajín Európskej únie, ale z tretích krajín, a na tom stretnutí nám hovorili, že ešte asi nikdy sa im nestalo, že by im ten človek naozaj nastúpil v septembri, pretože vždy mesiace a mesiace vôbec riešia všetko to, čo to obnáša, aby mohol nastúpiť. A to sú ľudia, ktorí už absolvovali vysoké školy v zahraničí, ktorí už sú vysokokvalifikovaní, ktorých si naša Slovenská akadémia vied vybrala ako interných doktorandov, lebo tu prinášajú nejaké know-how, lebo tu budú tvoriť nejaké hodnoty, možno patenty, ktoré potom budú pod vlajkou Slovenskej republiky. A napriek tomu tie polená, ktoré sú im hádzané pod nohy, vlastne musia riešiť, riešiť z roka na rok. A ešte ťažšie to je u študentov, ktorí by mali nastúpiť na bakalárske alebo na magisterské štúdium, kde je to ešte prísnejšie posudzované, lebo teda nemajú ani ešte ukončenú, ukončenú tú, tú vysokú školu zo zahraničia.
Čiže naozaj myslime na to, že je to aj v našom záujme, aby sem títo ľudia prichádzali.
Ďakujem pekne.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
V súlade s § 73 zákona o rokovacom poriadku som bola určená výborom za spravodajkyňu k uvedenému návrhu zákona. Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov a zo znenia je zrejmý účel navrhovanej úpravy. Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajkyňu vyplývajú, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali ústavnoprávny výbor a výbor pre vzdelávanie, vedu, mládež, šport a cestovný ruch. Za gestorský výbor navrhujem výbor pre vzdelávanie. Zároveň odporúčam, aby výbory uvedený návrh prerokovali do 5. septembra a v gestorskom výbore do 8. septembra tohto roku.
Pán predsedajúci, otvorte, prosím, všeobecnú rozpravu.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo.
No, je možné, že na vysokej škole máte také projekty, kde sa teda výrazne viac zarába na eurofondových pozíciách, ale podľa mojich informácií a, neviem, možno pán minister vie, alebo ak tu niekto viete presne, tak si to môžme povedať, ale podľa mojich informácií pracovníci, to jest asistenti a odborní zamestnanci z Národného projektu POP III, idú podľa tabuliek tak ako ostatní zamestnanci. To znamená, že to, že im tie peniaze prichádzajú z Bruselu a nie zo štátneho rozpočtu z Bratislavy, nič nemení na ich príjme a z tohto pohľadu to považujem za nespravodlivé, keď nedostanú nejakú odmenu, ktorú ostatní dostanú.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo.
Ja plne súhlasím s tým, čo povedal kolega, nebudem sa opakovať, ale pán Horecký upozornil na to, že nie všetci dostanú odmeny, a tu by som chcela, teda upozornil na pracovníkov súkromných a cirkevných základných umeleckých škôl a centier voľného času a ja by som chcela upozorniť na ešte jednu kategóriu zamestnancov v školstve, ktorí taktiež nedostanú odmeny, a to sú ľudia, ktorí sú platení z eurofondových projektov a teda predovšetkým Národný projekt POP III, kde ešte stále, pokiaľ, viem máme niekoľko stoviek, ak nie tisícov zamestnancov, sú to asistenti pedagogickí, sú to školskí psychológovia, špeciálni pedagógovia a ďalší, ktorí taktiež vykonávajú presne rovnakú prácu ako všetci ostatní v tých školách, robia nesmierne dôležitú prácu, tak či tak už sú v sťaženej pozícii, pretože majú zmluvu na dobu určitú, čiže nemajú, nemajú tú istotu pracovnej pozície a k tomu všetkému teraz keďže nie sú platení zo štátneho rozpočtu, tak taktiež nedostanú ani túto jednorazovú odmenu, ani tie regionálne príspevky. Čiže naozaj práve cez tieto často nekoncepčné jednorazové alebo nesystémové nové spôsoby príspevkov nám potom vznikajú presne takéto nespravodlivosti.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem za slovo a ďakujem za reakciu. Ale my sme sa nie úplne pochopili v mojej kritike. Moja kritika nebola zameraná na to, že sa zvyšujú platy od septembra, lebo by som to považovala za nekoncepčné. Moja kritika smerovala k tomu, že posledné zvyšovanie tabuľkových platov bolo v septembri 2023, ešte pred zvolením tejto vládnej koalície, a trvalo dva roky, kým táto vládna koalícia schválila ďalšie zvyšovanie tabuľkových platov. V tom je tá kritika, že na jednej strane ste si tu schválili programové vyhlásenie vlády, ktoré hovorilo o každoročnom zvyšovaní, a na druhej strane ale trvalo dva roky, kým sa to naplnilo a aj to až pod hrozbou štrajku. A ja viem, že môžte spomínať 800-eurový jednorazový alebo regionálne príplatky, ja viem, že aj tá priemerná mzda tým pádom nejakým spôsobom sa navyšovala.
Problém je v tom, že všetky tieto jednorazové príspevky sú, za prvé, nepredvídateľné, to znamená, že učitelia sa na ne nemôžu spoľahnúť, a to vidíme presne na tom, že v decembri ešte regionálne príplatky dostali a v januári mnohí už nedostali, pretože sa to menilo. A za druhé, tá valorizácia, pardon, tá valorizácia ide percentuálne aj teraz, ide sa zvyšovať o 7 % a potom o ďalších v priemere 7 %. Tie jednorazové príspevky sa do tej valorizácie nezapočítajú. Rovnako ako keď mladý učiteľ príde do banky s tým, že potrebuje hypotéku a má vo svojej pracovnej zmluve nejakú sumu, tak tá sa tiež odvíja od tabuľkových platov.
To znamená, že všetky tieto jednorazové príspevky v konečnom dôsledku nejako zvýšia priemer, ale nezabezpečia tú finančnú istotu, ktorú učitelia potrebujú... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Vážený pán minister, vážení kolegovia, kolegyne, nachádzame sa tu teda pri rokovaní... prepáčte, pán kolega, ale asi tu nenahrávame mobilom v sále. Ďakujem. Je to celé na kameru, samozrejme. Nachádzame sa tu pri rokovaní o zvyšovaní platov učiteľov v skrátenom legislatívnom konaní a teda ako prvé by som sa rada nachvíľu pristavila pri tomto formáte skráteného legislatívneho konania, lebo je to teda nejaký legislatívny nástroj, ktorý rokovací poriadok umožňuje v hraničných prípadoch.
Tuto sme približne už skoro dva roky po voľbách a vidíme, že táto vláda zatiaľ najviac využíva skráteného legislatívne konania zo všetkých vlád, ktoré sme tu doteraz mali. Pozerali sme sa na to, na štatistiky a naozaj za posledných teda 30 rokov od fungovania tohto parlamentu zo všetkých vlád najvyšší podiel zákonov bolo schválených cez SLK v tomto volebnom období. Bavíme sa tu asi o 27 %, to znamená, že každý štvrtý zákon, ktorý táto vláda predložila parlamentu a prešiel, bol cez skrátené legislatívne konanie. Považujem to za taký veľký výkričník a také, taká alarmujúca známka toho, že ako často táto vláda obchádza riadny legislatívny proces. Lebo pripomeňme si, skrátené legislatívne konanie vždy znamená obmedzenie pripomienkových konaní, obmedzenie účasti verejnosti a menej času na to, aby tá legislatíva bola robená poctivo.
Väčšinou pritom tie zákony nijakým spôsobom, by som povedala, že sa ani nedotkli tých naozaj zákonných dôvodov, ktoré rokovací poriadok umožňuje, a tu len za všetky pripomeniem, keď sme tu cez skrátené legislatívne konanie schvaľovali novelu Trestného zákona. V tomto prípade uznávame, že skrátené legislatívne konanie je opodstatnené a sme pripravení ho aj v Progresívnom Slovensku podporiť, lebo v konečnom dôsledku tu ide o to, aby sa učiteľom v tejto krajine zvýšili platy, a ide tu aj o to, aby sa v septembri po letných prázdninách otvorili školy a aby sa deti mohli znovu vzdelávať. Je to napísané aj v zdôvodnení tohto predloženého návrhu na skrátené legislatívne konanie, že je potrebné vyhnúť sa štrajku, ktorý by, ktorý by inak hrozil, a je potrebné naplniť programové vyhlásenie vlády Slovenskej republiky. A tu citujem priamo z tohto materiálu, o ktorom teraz rokujeme, v ktorom sa vláda Slovenskej republiky zaviazala zabezpečiť každoročný rast miest pedagógov a odborných zamestnancov a zlepšiť odmeňovanie nepedagogických pracovníkov škôl.
A tu sa teda dostávame k tej podstate, ktorú by som rada v tejto rozprave vyzdvihla, že toto skrátené legislatívne konanie sem nikdy nemalo do parlamentu prísť, pretože sme presvedčení, že o zvyšovaní platov učiteľov sme tu mali rokovať pred vyše pol rokom, keď sa schvaľoval rozpočet. To je tá podstata, áno, teraz, tri týždne pred letnými prázdninami už, a po tom, ako tu bola štrajková pohotovosť, a po tom, ako mesiace pán minister väčšinu svojej kapacity, aspoň to tak pôsobilo, musel venovať rokovaniu s odborármi, a po tom, ako už teraz vieme, že takmer trištvrte roka, osem mesiacov z tohto roku sa teda učiteľom nenavýšili platy a väčšine učiteľov v krajine ešte sa aj zobral ten regionálny, regionálny príspevok, ktorý mali za minulý rok. V tejto situácii už teraz nám nezostáva nič iné ako pristúpiť na skrátené legislatívne konanie. Ale do tohto bodu sme sa nikdy nemali ani dostať. Pretože práve táto vláda si tu pred takmer dvoma rokmi vypýtala dôveru a nielen dôveru od tohto pléna, ale nepriamu dôveru od občanov so svojím programovým vyhlásením, kde bol prísľub na každoročné zvyšovanie, a nakoniec ho učitelia vybojovali až pod hrozbou štrajku, a to považujeme za najsmutnejšie na tomto príbehu, v ktorom sa tu teraz nachádzame.
Všetci vieme, že platy učiteľov sú neadekvátne nízke, preto sa to dostalo do programového vyhlásenia vlády, preto vyhlásili štrajkovú pohotovosť, preto s nimi pán minister rokoval, a preto aj teraz aj zo strany opozície sme pripravení podporiť zvyšovania platov učiteľov. Nástupný plat na pozíciu predavač pokladník v Lidli je momentálne vyše 1 400 eur. Začínajúci učiteľ s vysokoškolským vzdelaním zarobí v tejto krajine menej, keď nastupuje do škôl. Bavíme sa o 1 200, prípadne o niečo viac, ak má, je niekde napríklad v Bratislave a má regionálny príspevok. Čiže predavač pokladník v Lidli, keď nastupuje, tak dostane viac ako učiteľ, ktorý si absolvoval vysokú školu, ktorému zverujeme obrovskú zodpovednosť a ktorý má dennodenne vychovávať a vzdelávať deti. To je vizitka krajiny v súčasnosti. A počúvame to všade po Slovensku. My naozaj keď cestujeme aj po výjazdoch, všade sa stretávame s učiteľmi, s riaditeľmi a nedávno na Orave mi hovorila jedna pani riaditeľka, že teda u nich na škole je minimum mužov, lebo od mužov sa tam väčšinou očakáva, aby rodinu uživili, väčšina z nich pracuje v zahraničí a tí, ktorí pracujú v školstve, tak cez leto chodia brigádovať so svojimi žiakmi na stavbu. Toto je tá vizitka krajiny, v ktorej sme.
Najvypuklejší problém je pochopiteľne v Bratislave z dôvodu najvyšších cien bytov. V Petržalke začínajúcim učiteľom ponúkajú bývanie na stredoškolských internátoch. Tak na Orave počúvame, že chodia v lete brigádovať so svojimi stredoškolskými žiakmi a tu v Bratislave im dokonca ponúkajú bývanie na stredoškolských internátoch. Toto naozaj nie je hodné učiteľov na Slovensku, v Európskej únii v 21. storočí. Rovnako včera som akurát bola na školskej komisii v mestskej časti Bratislava – Staré Mesto, aj tam sme diskutovali o nájomných bytoch a najvypuklejšia téma bola, koľko bytov vieme dať začínajúcim učiteľom, aby nám neodchádzali odtiaľto, aby tu ešte mal kto učiť, lebo nám tu v krajine chýba vyše tisíc učiteľov a to ešte mnohí ďalší vlastne zastupujú odbory, ktoré ani nemajú vyštudované.
Čiže vláda túto kritickú situáciu pozná, všetci, ktorí sa venujeme školstvu, všetci o nej vieme. Napriek tomu to trvalo skoro dva roky od nástupu, kedy pristúpila ku kroku, aby predložila tomuto parlamentu plošné zvýšenie tabuľkových platov. Medzi tým, medzi prvými krokmi, spomeňme si, ktoré táto vláda urobila, bolo sebe zdvojnásobiť, zdvojnásobiť svoje platy, ale na učiteľov si spomenuli v tejto podobe až po tom, ako vyhlásili štrajkovú pohotovosť, až po tom, ako toto plénum schválilo rozpočet na tento rok bez toho, aby sa zvýšili tabuľkové platy učiteľov. A až teraz, po takmer dvoch rokoch, tu skrátene rokujeme o navýšení platov. Do tohto bodu sme sa nikdy nemali dostať.
To, že rokujeme skrátene, má, samozrejme, aj ďalšie nevýhody. Nielen to, že teda to navýšenie nezačalo platiť v januári, tak ako by malo, ale že začne platiť až v septembri, ale aj to, že sú na to napojené aj ďalšie legislatívne zmeny, ku ktorým aj stavovské organizácie v školstve vyjadrili svoje kritické reakcie, ale keďže konáme skrátene, keďže sa nešlo do medzirezortného pripomienkového konania, tak nemali možnosť ich predložiť a teraz pravdepodobne... (Reakcia navrhovateľa.) Toto bola len taká? (Reakcia navrhovateľa.) Dobre, tak beriem vašu výhradu. V každom prípade to asi znamená, že neboli prijaté ich výhrady vzhľadom na to, že i nám ich aj teraz znovu, ja viem, že sme o tom hovorili aj na školskom výbore a viem, že ste hovorili, že ste s nimi rokovali, to, že nám aj teraz ešte pár dní pred schvaľovaním prichádzajú e-maily s výhradami, považujem za známku toho, že nie sú spokojní s tým legislatívnym znením. A nechcela som ísť do detailov toho, len viem, že sa teraz nachádzame v skrátenom legislatívnom konaní, čiže k tomu sa ešte môžme dostať, ale je to tiež ukážka toho, že tam boli výhrady voči spôsobu, ako sa tieto peniaze budú, budú učiteľom vyplácať.
Myslím si, že aj vzhľadom na to programové vyhlásenie vlády je tu evidentné, že na tej úrovni sľubov, lebo sľuby nič nestoja, sa tu, aj tuto od tejto vlády bolo od začiatku deklarované, že si učitelia zaslúžia adekvátne ohodnotenie za svoju prácu, že si zaslúžia zvýšenie mzdy nielen jednorazovým regionálnym príspevkom, ale ako záruku toho, že na výplatnej páske dostanú vyššiu mzdu. Pretože keď mladý, keď mladého učiteľa chceme dostať, aby išiel pracovať do škôl, aby neskončil v tom Lidli alebo v hocakej inej, v hocakom inom zamestnaní, v hocakej inej firme, aby keď aj vyštudoval pedagogickú alebo nejaký učiteľský odbor, aby sa išiel venovať žiakom, aby týmto spôsobom investoval aj do budúcnosti svojej krajiny. Tento mladý človek potrebuje mať istotu, že z tej výplatnej pásky vyžije a potrebuje mať istotu, že si bude môcť na to zobrať hypotéku. Toto regionálny príspevok nezaručí.
A vidíme to aj teraz, keď minulý rok sa nejaký regionálny príplatok zaviedol, tento rok sa to znovu zmenilo. My potrebujeme také platy učiteľov, aby toto povolanie bolo konkurencieschopné pre absolventov vysokých škôl, aby si povedali, že áno, nejdem to robiť napriek svojmu vlastnému životu. To nemá byť obeta ako rehoľa, to má byť slušné povolanie, ktoré človek má robiť aj so vzdelaním, aj s odhodlaním, ale aj mu má zabezpečiť slušný život.
My sme preto presvedčení, že zdvíhanie platov učiteľov by malo byť predvídateľné. A toto, čo tu vidíme, celý ten proces posledné skoro dva roky, a to, kde sme sa dneska dostali, je presný opak predvídateľnosti. Jediná predvídateľnosť, ktorá tuto nastala, je, že učitelia musia ísť do štrajkovej pohotovosti, aby sa dočkali zvýšenia platov. A aj to zvýšenie platov v dnešnej dobe, v čase inflácie, v čase stúpajúcich cien, je nedostatočné, lebo im ledva vykryje ten nárast cien. To znamená, že ani sa tu nemôžme baviť o nejakom kvalitatívnom skoku, nemôžme sa tu baviť o reálnom, citeľnom navýšení životnej úrovne. Bavíme sa o základnom navýšení v čase, v čase inflácie, ktoré si vybojovali až po, až po štrajkovej pohotovosti.
Aby som teda zhrnula postoj za Progresívne Slovensko, v tomto bode, v ktorom už sme sa ocitli, samozrejme podporujeme vyššie platy pre učiteľov, lebo aj v čase ťažkých verejných financií sme hlboko presvedčení, že školstvo je oblasť, do ktorej treba investovať a že je to investícia do budúcnosti našej krajiny. Ale považujeme za veľké zlyhanie tejto vlády, že sme sa do tohto bodu dostali až po tom, ako bol schválený rozpočet, v ktorom sa na učiteľov nemyslelo, až po tom, ako museli ísť do štrajkovej pohotovosti, a riešime to v skrátenom konaní tuto na poslednej schôdzi pred letnými prázdninami. Do tohto bodu sme sa nemali dostať.
Ďakujem za pozornosť.