Videokanál poslanca

.

Ďakujem.
Kolega Horecký, ty si hovoril o tom, že by si bol rád, aby nikto nespochybňoval, že to myslíš úprimne a ja ako ťa poznám, ti naozaj verím, že to myslíš úprimne a viem, že sú za tým určité silné hodnoty, ktoré plne rešpektujem. Zároveň však o väčšine ľudí, ktorí za tento návrh zahlasujú, si toto nemyslím. Myslím si, že väčšine ľudí za tým nie sú nejaké silné hodnoty, je za tým čistý politický kalkul.
A veľmi sa obávam, že súčasťou toho politického kalkulu je naozaj, aj sú všetky tie riziká, na ktoré poukazujú ústavní právnici v súvislosti s vyviazaním nás z určitých medzinárodných záväzkov. A ja nie som ústavná právnička, a práve preto by som v tomto veľmi, veľmi dôsledne počúvala práve tie hlasy, ktoré prichádzajú od ústavných právnikov a odborníkov na ústavné právo, ktorí naozaj upozorňujú, že ten návrh ako celok môže byť pre Slovensko nebezpečný a môže v konečnom dôsledku ísť aj proti hodnotám KDH.
Doplním ešte, že teda oceňujem, že tam došlo k istému pozmeňujúcemu návrhu v tej oblasti, o ktorej sme spolu aj diskutovali, a to je oblasť sexuálnej výchovy. Zároveň však musím povedať, že stále mám obavy, že tu prichádza množstvo nových pojmov, kde vlastne veď my obaja dobre poznáme tú školskú legislatívu, a tu do ústavy prichádza mnoho nových pojmov, ktoré v školskej legislatíve nemáme. Ja sa obávam, že to bude veľmi ťažko interpretovateľné naozaj v tej praxi a za mňa osobne som presvedčená, že to do ústavy nepatrí, a že toto by sa malo riešiť na ústave školskej legislatívy, ale nad tým celým stojí tá otázka, že či naozaj ako celok toto podporí tie hodnoty, o ktorých hovoríte.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo.
A ja som rada, pani Plevíková, že sa o túto tému zaujímate, lebo si myslím, že to, čo tá ústava navrhuje, je závažný zásah do školstva.
A prvý problém je ten, že tá veta je veľmi nejasne formulovaná, že výchovu, vzdelávanie detí v oblasti formovania intímneho života a sexuálneho správania možno poskytovať len so súhlasom zákonného zástupcu. To znamená, že skúste sa ísť porozprávať s učiteľmi škôl, ktorí vám povedia, že v prvom rade nebude sa dať jasne vyložiť, že čo je prvá časť tej vety, čo teda už je a čo nie je predmetom tohto ustanovenia. Ale čo si každý vyloží jasne, je, že len so súhlasom zákonného zástupcu. To znamená, že učitelia sa budú báť tieto témy otvárať a tí odvážnejší si teda nechajú niečo podpísať od rodičov, možno 3/4 rodičov to podpíše, niektorí možno nie. Teraz nebudú vedieť, čo s tými zvyšnými žiakmi. V praxi to bude znamenať, že tieto témy otvárať nebudú. A vy tvrdíte, a to je možno, to vychádza z nejakej takej úprimnej ideálnej predstavy, že veď nech si to riešia rodičia. Ja tomu rozumiem, ale my nežijeme v ideálnom svete. Valná väčšina rodičov sa so svojimi deťmi o sexuálnom správaní nerozpráva. Deti si hľadajú informácie, žijeme v 21. storočí, deti si hľadajú tie informácie na TikTok-u, deti si hľadajú od youtuberov a deti bežne už od 10-11 rokov sa niekde na internete dostanú k pornu a myslia si, že to je normálne. A ja som presvedčená, že by školy mali plniť nejakú rozumnú funkciu v tomto celom a mali by učitelia vedieť do toho citlivo a odborne vstúpiť a povedať, že viete čo, to sú tam platení herci, ono to v skutočnom živote by to nemalo takto fungovať a žena môže povedať nie. A ďalšie veci, ktorým ale cez toto zabránime.

Ďakujem za slovo a vy ste, pán Podmanický, jasne teda ukázali, čo sú vaše hlavné motivácie a ja som si z toho vášho prejavu zobrala, že to, čo naozaj dokážete, je zavádzať a strašiť a snažiť sa rozhádať. Lebo to je vlastne podstata toho, prečo predkladáte túto zmenu ústavy.
Tak povedali ste, že je to obrana pred naším volebným programom. Tak ja by som sa vás naozaj úprimne chcela opýtať, či ste čítali ten náš volebný program, pretože doteraz sme o ňom počuli iba zavádzajúce nezmysly. Ja som si ho tu teraz znovu otvorila na pripomenutie. Viete, čo boli priority v našom volebnom programe? Napríklad podnikavé Slovensko. A odkedy sme tu v parlamente, predkladáme návrhy k tomu, aby sa na Slovensku lepšie podnikalo, aby bolo menej byrokracie. Máme tu program o verejných financiách, o zdravých verejných financiách, aby sa nezavádzali také nezmysly ako transakčná daň. Máme tu program o vzdelanej budúcnosti, o lepšom školstve. Na tom som sa aj ja podieľala s kolegyňami a naozaj nám záleží na tom, aby u nás sme mali kvalitnejšie školstvo, aby sme mali lepšie zdravotníctvo. Toto sú pre nás tie priority, lenže vy o nás šírite nezmysly. Prečítate si niečo, čo už na začiatku nebolo pravdivé, ešte to nafúknete, potom tým strašíte verejnosť, a potom na základe toho prinesiete novelu ústavy. A ešte to celé robíte s tým druhým zámerom, a to ste nám tu tiež pekne odprezentovali, aby ste rozhádali opozíciu. Tak viete čo, podľa mňa sa vám to nepodarí. Podľa mňa, ja verím tomu, že po ďalších voľbách sa spojí demokratická opozícia, pretože nám bude záležať na lepšom živote v tejto krajine. A lepší život v tejto krajine nedosiahneme tým, že budete písať nezmysly do ústavy. Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem za slovo.
Ja vyjadrím jednu veľmi konkrétnu obavu, ktorú mám s týmto návrhom zmeny ústavy, a to je obava, že pod rúškom tzv. snahy o ochranu nejakých tradičných hodnôt, v konečnom dôsledku toto znenie by ďalej ubližovalo deťom a mládeži, lebo toto znenie de facto znemožní sexuálnu výchovu na školách. Toto znenie hovorí, že učiteľka sa nebude môcť baviť so svojimi žiačkami o tom, aby mali právo povedať nie, napr. pokiaľ nebude mať predtým podpis od rodičov. Čiže v praxi strašne veľa učiteľov by radšej z tej témy úplne vycúvali, nebudú sa tým zaoberať a tie deti necháme napospas Tik-Toku. My máme ročne okolo 600 matiek, ktoré porodili svoje prvé dieťa 16-ročné a mladšie. Našou povinnosťou ako spoločnosti je práve tieto deti vzdelávať k tomu a vysvetľovať im, ako funguje sexuálne správanie a ako majú právo povedať nie. A týmto znením by sa to iba skomplikovalo, pretože učitelia sa budú báť, že keď tú tému čo i len otvoria, tak porušia ústavu.
Čiže naozaj vás chcem všetkých požiadať, prehodnoťte toto znenie, lebo v konečnom dôsledku by to ublížilo deťom. A tu nejde o nejaké národné hodnoty, tu ide naozaj o to, aby dostali relevantné informácie, aby ich nečerpali z Tik-Toku a od youtuberov, ale aby sa učitelia s nimi rozprávali. A dôverujme v tomto učiteľom.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Jednoznačne sa zhodneme v tom, že tie kamery nie sú dobrý návrh a ja by som dokonca ešte pridala, vy hovoríte, že sú zbytočné, my hovoríme dokonca, že sú škodlivé. Lebo nielenže sa tu plánuje niekoľko, ten pôvodný návrh hovoril o 60 miliónoch eur z eurofondov, ale potom, samozrejme, tá udržateľnosť by ďalej musela ísť zo štátneho rozpočtu, čiže nielenže sa tu hovorí o desiatkach miliónov eur vyhodených na kamery, ktoré ako aj vy hovoríte, v konečnom dôsledku by nezabránili útoku, ale ten návrh mal byť postavený na zbere vlastne biometrických osobných údajov, lebo on mal rozoznávať, že ktoré dieťa napríklad je žiakom školy a ktoré nie je. To znamená, snímanie tváre tých detí, uložené údaje, kedy dieťa prichádza do školy, kedy odchádza, aké má návyky, čo nosí, to sú všetko veľmi citlivé údaje, ktoré by bolo treba niekde skladovať a ktoré v momente, ako sa dostanú mimo bezpečných rúk, tak môžu byť extrémne zneužité. Čiže naozaj si myslíme, že v tomto ministerstvo vnútra na to ide z úplne zlého konca a súhlasíme s vami, že skôr treba investovať do ľudí a ja úplne si viem predstaviť, že by toto bola ako dobrovoľná možnosť pre školy si vlastne zamestnať takto koordinátora bezpečnosti.
Mimochodom už teraz napríklad mnoho vojakov na dôchodku pracuje na školách. Ja tiež poznám napríklad bývalého vojaka, ktorý teraz robí telocvikára a tuším ešte geografiu si k tomu doplnil a učí, že už teraz pomerne veľa vlastne takýchto ľudí na školách máme. Kebyže ide na prioritizáciu, možno by som viac podporila iné profesie, ale to už by bolo na tej škole.

Ďakujem za všetky reakcie a ja by som vám možno ešte na záver doplnila, že mnohí si možno povedia, že to sú nejaké politiky a nejaké opatrenia, ktoré sa týkajú tam nejakých zdravotne znevýhodnených. Ale naozaj nikto z nás nevie, kedy sa nás to bude týka osobne. A nikto z nás nevie, kedy bude mať, a to môže byť dneska, zajtra, kedykoľvek, kedy budeme mať taký úraz, že už sa na nohy nepostavíme a už nikdy žiadne schody neprejdeme. A nikto z nás nevie, kedy sa v našej rodine narodí dieťa alebo vnuk, vnučka so zdravotným znevýhodnením a budeme riešiť, že nevieme, kde nám to dieťa zoberú do školy tak, aby sa tam aj dobre cítilo. Čiže naozaj toto sú politiky, ktoré sa v konečnom dôsledku týkajú nás všetkých. Nie je to tam o niekom inom.
A tiež by som si teda veľmi priala, aby takéto a komplexné riešenie sociálnych problémov patrilo medzi priority vlády. A teda oveľa radšej tu sedím dneska, kde hovoríme o, myslím si, že naozaj relevantných problémoch pre túto krajinu, než keď tu budeme sedieť v pondelok a budeme hovoriť o zástupných problémoch a budeme hovoriť o dvoch pohlaviach v ústave a budeme hovoriť o nezmyselných zásahoch do odbornosti v školstve. To nie sú veci, ktoré by tejto krajine pomohli. V tejto správe sú opatrenia, ktoré ľuďom v tejto krajine pomôžu, tak skúsme sa na ne sústrediť.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo.
Vážený pán predsedajúci, vážená pani komisárka, milí kolegovia, kolegyne, v prvom rade by som sa chcela poďakovať pani komisárke Stavrovskej teda nielen za túto správu, ale hlavne za všetku tú prácu, ktorá za tou správou stojí, a veď sledujem vašu prácu dlhodobo a naozaj viem, koľko individuálnych prípadov riešite dennodenne, aby ste pomohli ľuďom so zdravotným znevýhodnením. A myslím si, že v takom ideálnom svete, keby sme si tak povedali, že mám sen, že v nejakom ideálnom svete by ste tej práce nemali mať až tak veľa, lebo by nemalo byť až veľa tých podnetov toho, s koľkými bariérami sa ľudia so zdravotným znevýhodnením stretávajú, ale vieme, že tá realita je taká, že máte tej práce vyše hlavy a teda ďakujem, že ju robíte tak poctivo.
Ja sa dlhodobo venujem v školstvu, aj v mojom príspevku dneska sa budem venovať hlavne vzdelávaniu detí so zdravotným znevýhodnením a konkrétne by som chcela trochu viac povedať k reforme podporných opatrení, lebo aj vo vašom príhovore to odznelo, aj vaša správa uvádza, že v oblasti vzdelávania detí so zdravotným znevýhodnením to je teraz tá hlavná téma dohliadať na to, ako sa implementuje v praxi reforma podporných opatrení.
Ja teda poviem, že ja pred tým, ako som sa pred necelými dvoma rokmi stala poslankyňa, tak som práve takmer tri roky robila na rezorte školstva, bola som veľmi intenzívne zapojená do prípravy tejto reformy, ktorá potom bola prijatá v tomto parlamente v roku ´23 ešte, ešte pred voľbami, a som plne presvedčená, že ten zámer tej reformy bol nesmierne dôležitý a že to bol veľký krok vpred pre inkluzívne vzdelávanie na Slovensku, že tá reforma vôbec prešla. Ono ten základ a ten zámer vlastne bol postavený na tom, že je potrebné prihliadať na individuálne potreby detí a pozerať sa na to, čo v školstve potrebujú, akú podporu, a to im zabezpečiť. Lebo dovtedy, aj dovtedy síce školský systém nejakým spôsobom rozlišoval deti so zdravotným znevýhodnením a deti so zdravotným postihnutím, školský zákon to ešte rozlišuje, ale v podstate vždy sa brala iba tá najzávažnejšia diagnóza a potom sa zase spravili nejaké jednotné očakávania, že čo sa, čo asi to dieťa, aký má mať vzdelávací program, koľko dostane škola peniaze navyše, ale už sa neriešilo, že akú podporu vlastne má dostať.
A naozaj tá filozofia tej novej reformy bola postavená na tom, že každé dieťa sa môže ocitnúť v životnej situácii, kedy potrebuje podporu. Pozrime sa na to individuálne dieťa, pozrime sa na to, čo potrebuje, a zabezpečme mu tie podporné opatrenia. A niekedy to môže byť alebo teda väčšinou to je z dôvodu nejakého potvrdeného zdravotného znevýhodnenia, ale môže to byť aj pre deti, ktoré aktuálne nemajú potvrdené zdravotné znevýhodnenie. Tá idea bola práve o tom, že nemusíme vždy čakať, kým sa napríklad uzavrie diagnóza, že dieťa má poruchu autistického spektra, lebo to sú niekedy roky, kým sa taká diagnóza uzavrie. Ale ak to dieťa má ťažkosti, dajme mu podporu hneď. Alebo to môže byť dieťa, ktoré má práve psychické ťažkosti, lebo sa mu rozvádzajú rodičia, a to môže byť ten jeden polrok v jeho živote, kedy jednoducho potrebuje extra podporu, lebo ak ju vtedy nedostane, tak napríklad nezvládne ten ročník, bude musieť opakovať a už sa mu vlastne začnú kopiť, kopiť problémy. Čiže pozrime sa na to, čo to dieťa práve potrebuje.
No. Dostávame sa ale k tomu, že ako každá veľká zmena, to zavádzanie do praxe niekedy býva hrboľaté a vidíme aj v tejto správe, že sa stále upozorňuje na prípady, kedy tá podpora v tej praxi nezodpovedá úplne tomu, čo by, čo by malo byť. Je pravda, že teraz ešte prebieha také trojročné obdobie, vlastne prechodné obdobie zo školského zákona vyplývajúce, kedy ešte nie je úplne fixne nastavené to financovanie, aj preto sme veľmi zvedaví, čo vlastne ministerstvo školstva prinesie, lebo čoskoro by mala prísť ďalšia novela školského zákona a zatiaľ celkom nevieme, ako sa to, ako sa to bude meniť.
Tam sú dve kľúčové práva pre deti so zdravotným znevýhodnením. To prvé je vôbec právo byť prijaté na školu a navštevovať školu a to druhé je potom právo na podporu na tej danej škole. A tuto by som sa ešte pristavila, pretože ja som síce začala podpornými opatreniami, ale kým vôbec môže dieťa nejaké podporné opatrenie dostávať, tak musí vôbec tú školu začať navštevovať. A vidíme, aj z tej správy to vyplýva, že aj v tomto úplne najzákladnejšom bode ešte stále máme nedostatky a ešte stále sa stretávame s tým v tejto krajine, že deti so zdravotným znevýhodnením majú problém vôbec byť prijaté do školy a ich rodičia niekedy naozaj zúfalým spôsobom obvolávajú školy a hľadajú školu, ktorá by ich prijala.
Ja len pripomeniem, že teraz máme relatívne nedávno nový rozsudok súdu z februára tohto roku. Správny súd v Bratislave rozhodol v prípade rodiny, kde vlastne rodina hľadala dieťa pre chlapca, myslím, že v tom čase osemročného, s ADHD a Aspergerovým syndrómom, ktorý potreboval prestúpiť zo školy, ktorá práve ho vylúčila. Mal nastúpiť do svojej spádovej školy, ktorá ho neprijala, a táto rodina uviedla, že asi 30 škôl museli obvolať a zisťovať a stále sa nevedeli dostať k tomu, aby ho nejaká škola prijala. A teda obdivujem, aj takto by som akoby chcela verejne oceniť takú vyslovene až občiansku odvahu tých rodičov, ktorí s tým prípadom išli von, aj išli na súd, aj mediálne, a teda teraz z februára je rozsudok, že ten súd vyhrali a že škola ho, škola ho mala prijať.
Takýchto prípadov máme na Slovensku každý školský rok, ja sa obávam, že stovky. Aj ja sa pravidelne stretávam, aj vy máte tých podnetov iste kopec, aj kolegyňa Veronika Veslárová, že už aj na nás sa pravidelne obracajú rodičia, že majú problém nájsť školu pre svoje dieťa, aj keď zákon hovorí, na tej úrovni základných škôl a materských, že spádová škola musí prijať, vieme, že v praxi to úplne nefunguje, často tie školy odmietajú tie deti, a to sa potom dostaneme ešte, prečo ich odmietajú, ale majú vôbec problém byť prijaté. A to sa bavíme o tom základnom vzdelávaní, ktoré je povinné. Ale teraz ešte sú aj tie veci navyše.
Aj nedávno sa na mňa obrátila jedna mama dieťaťa s Aspergerovým syndrómom, že do základnej umeleckej školy ich neprijali. A to už je taká vec, kde, ako koľko tí rodičia vôbec musia vybojovať, aby to základné vzdelanie zabezpečili. A teraz je tu dieťa, ktoré má nejaký umelecký talent, a ani to nemôže rozvíjať, lebo zase to zdravotné znevýhodnenie je bariéra, že naozaj je to extrémne, extrémne frustrujúce pre tých rodičov.
No a potom sa dostávame na stredné školy, to aj píšete v tej správe, že tam je ten problém ešte väčší, lebo už to nie je povinná školská dochádzka, už neexistuje spádovosť, takže ešte viac majú školy tendenciu odmietať deti, no a, samozrejme, na vysokej škole ešte väčší by bol, by bol ten problém.
Často tie školy odmietajú z neporozumenia, z neznalosti, z preťaženosti a aj teda preto, lebo sami nedostávajú tú podporu od štátu. Ja teraz nechcem akoby viniť alebo ukazovať prstom, že všetko je to chyba tých učiteľov alebo tých riaditeľov. Oni v istom zmysle tiež sú akoby v znevýhodnenej pozícii, pokiaľ oni zase nedostávajú, nedostávajú tú podporu zhora, ktorú by potrebovali ako škola na to, aby mohli plnohodnotne vzdelávať deti so zdravotným znevýhodnením. A tu by som rada aj upozornila na to, že ono aj ten systém podporných opatrení keď bol prijímaný, tak myslel aj na to, že niektoré, hlavne tie finančne náročnejšie podporné opatrenia, ako je nejaká komplexná bezbariérovosť alebo diétna strava, nemusia možno vždy byť na každej jednej najmenšej obecnej škole, alebo perspektívne by mali byť, ale možno sa to nedá vždy hneď zabezpečiť, ale tam by zase mal vstupovať štát cez regionálne úrady školskej správy, ktorý povie, že aha, tu máme dieťa so zdravotným znevýhodnením, jeho spádová škola mu nevie zabezpečiť to, čo potrebuje, tak ideme hľadať ďalšie najlepšie možné riešenie. A oni by mali byť vlastne tí, ktorí, nazvem to, že v mene štátu preberú tú zodpovednosť a to riešenie pre tú rodinu nájdu.
Je úplne absurdné toto hádzať na rodičov a teraz naozaj a často veď sú to preťažení rodičia, ktorí teda už dennodenne sa starajú o to dieťa so zdravotným znevýhodnením doma, do toho často majú ešte finančnú neistotu a ešte majú riešiť to, aby obvolávali, že kde ich dieťa vôbec sú ochotní zobrať na školu. To je naozaj absurdná situácia, do ktorej nesmieme tie rodiny tlačiť, túto zodpovednosť má mať štát. A ak aj naozaj to dieťa, pre to dieťa nie je najlepším riešením spádová škola, tak to musí byť štát prostredníctvom toho regionálneho úradu školskej správy, ktorý nájde to najlepšie možné riešenie. A toto je niečo, čo je v tom školskom zákone od začiatku toho, ako bola tá reforma prijatá, ale priznám sa, že, žiaľ, nemám informácie o tom, že by sa to nejako dôsledne, dôsledne v praxi aplikovalo.
Otvorila by som ešte jednu tému, ktorá s tým súvisí, a to je duševné zdravie mladých, hovorili sme o tom aj dneska ráno, keď tu bol komisár pre deti. Je to téma, ktorá je v niečom nad rámec pôsobnosti Úradu komisára pre osoby so zdravotným znevýhodnením, ale veľmi úzko to spolu súvisí. A súvisí to aj práve v tom školskom systéme, lebo aj ten príspevok na podporné opatrenia, tak ako bol zavedený, ja som teda veľmi rada, že sa to vtedy zaviedlo tak, že po prvýkrát vlastne školy vďaka tomuto príspevku dostávajú účelovo viazané peniaze na školské podporné tímy. My tu veľmi súrne potrebujeme podporovať psychologickú dostupnosť, teda dostupnosť školských psychológov a potom môžeme ísť aj ďalej nad rámec rezortu školstva, potrebujeme podporovať dostupnosť psychoterapie pre deti a potrebujeme podporovať dostupnosť psychiatrickej liečby pre deti.
Ja som veľmi rada, že váš úrad sa venuje aj vlastne kvalite psychiatrickej starostlivosti na Slovensku, aj by ma zaujímalo, či máte, máte nejaké aktuálne postrehy aj z oblasti detských psychiatrií, pretože vieme, že keď nemáme dostatočnú tú záchrannú sieť, ktorá pomôže deťom a mladým ľuďom s ich duševným zdravím a týka sa to aj osôb so zdravotným znevýhodnením a ich rodičov mimochodom, o tom tu tiež, samozrejme, bola reč, ale týka sa to naozaj všetkých a hlavne teda mladej generácie po covidovej dobe. My potrebujeme podporiť tú záchrannú sieť, aj tú preventívnu sieť toho, aby sa mladí ľudia mali na koho obrátiť a tiež aby sa nebáli požiadať o pomoc. Aby sa nebáli povedať, necítim sa dobre. A ideálne možno si to najprv všimne učiteľka. Učiteľka si všimne, že veď tento chlapec doteraz všetky písomky zvládal výborne a teraz už tri týždne mi nedoniesol domácu úlohu, asi sa niečo deje. Oni často sú to tí prví tí zamestnanci v škole, ktorí si môžu všimnúť, že niečo sa deje. A keď tam je ten školský psychológ, tak môžu osloviť školského psychológa, prosím ťa, porozprávaj sa s ním, mám pocit, že nie je úplne, úplne v poriadku. Alebo mali by sme mať dostatočnú sieť psychologických poradní tých školských, centier poradenstva a prevencie, kde sa dá obrátiť.
Pokiaľ aj dieťa, a to je dôležitá téma, ktorú som, ktorú potrebujem ešte vyzdvihnúť, deti so zdravotným znevýhodnením práve preto, že ich často nevezmú do školy, tak končia na nútenom domácom vzdelávaní, čo je strašné, že dieťa, ktoré by malo chodiť dennodenne do školy, kvôli tomu, že škola mu nevie zabezpečiť nejakú extra podporu, tak vlastne dotlačia tých rodičov toho, do toho, že viete čo, my ho tu nezvládame, nechajte si ho doma. A obzvlášť pre tieto deti je ešte o to ťažšie vytvárať nejaké sociálne väzby, o to dôležitejšie je, aby mali nejakú podporu, na koho, na koho sa obrátiť.
Čiže ono to všetko, všetko spolu súvisí a v konečnom dôsledku v centre toho celého je to, aby sa tu ľuďom dobre žilo, aj keď to možno znie tak banálne, a aby sa tu každému, aj tým ľuďom so zdravotným znevýhodnením, a mnohí, keď dostanú včas tú podporu, tak potom do budúcnosti budú oveľa samostatnejší, budú mať oveľa lepší život. Keď sa podchytí nejaký drobný problém, nejaké napätie, nejaká vznikajúca úzkostná porucha psychológom hneď na začiatku, tak sa z toho nemusí stať psychiatrická diagnóza. Ale keď sa to na začiatku ignoruje, tak sa to bude zhoršovať. Dieťa s ADHD môže s dobrou podporou, áno, síce si 15-krát zabudne domácu úlohu, ale nakoniec keď bude mať tú láskavú učiteľku a ten triedny kolektív, ktorý ho podporí, tak môže prejsť celou školskou dochádzkou až po vysokú školu.
Poznám jedného vynikajúceho psychológa, ktorý sám pracuje s tým, že sám má ADHD a áno, študoval tú školu možno deväť rokov, ale vyštudoval ju a teraz vynikajúcim spôsobom zase pomáha mladým ľuďom s ADHD. Máme ľudí, ktorí majú fyzické postihnutie, ale napriek tomu keď nájdu právnickú fakultu, ktorá bude mať bezbariérový prístup a, žiaľ, nie všetky právnické fakulty na Slovensku majú bezbariérový prístup, tak sa z nich môžu stať vynikajúce právničky ako naša kolegyňa Veronika Veslárová, ktorá teraz zase ďalej pomáha ľuďom so zdravotným znevýhodnením. Čiže naozaj toto všetko sú aj investície do budúcnosti našej spoločnosti ako celku.
Čiže rada by som apelovala na to, dbajme na tieto riešenia s vidinou toho, že pomáhame jednotlivcom a pomáhame tým aj spoločnosti, lebo im pomôžeme, aby v konečnom dôsledku mali lepší život a aby sme v konečnom dôsledku boli silnejší ako spoločnosť.
A teda ešte raz ďakujem veľmi pekne, pani komisárka, za vašu prácu a verím, že táto správa bude prijatá.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Odznelo tu veľa, myslím si, že naozaj veľmi dôležitých tém, ktoré rezonujú v tejto spoločnosti. Ja by som sa rada pristavila pri tom duševnom zdraví mladých, lebo vnímame alebo mali by sme vnímať, že to je naozaj veľmi, veľmi akútna téma, ktorá potom môže mať prejavy, ako je napríklad závislosť na digitálnych technológiách, ale ten symptóm, samozrejme, je niekde hlbšie. A myslím si, že jedna z vecí, ktoré nám v tejto krajine systematicky chýbajú a je dôležité ich neustále vyzdvihovať, je veľmi slabá dostupnosť o, veľmi slabá dostupnosť psychologickej a psychiatrickej starostlivosti pre mladých ľudí. Máme pomerne málo školských psychológov, aj keď to číslo našťastie trošku narastá. Máme veľmi slabú dostupnosť detských psychológov, ktorí by boli preplácaní zo zdravotného poistenia. Väčšina sú súkromní, je to potom aj finančne nedostupné pre tie rodiny a aj tak sú tie čakačky dlhé a dostupnosť pedopsychiatrov je úplne tragická u nás. Čiže bola by som rada, keby možno aj z vašej pozície bolo toto ešte viacej zdôrazňované. Aj vlastne táto vláda nedávno mala priniesť zákon, ktorý to mohol zlepšiť, zákon o dostupnosti psychologickej starostlivosti a vzhľadom na to, že ako bol pripravený, aká veľká kritika sa ozvala právom z odborných kruhov, tak musel byť stiahnutý.
A druhá vec je vôbec zdôrazňovať to aj pre deti, že je to v poriadku vyhľadať pomoc. Myslím si, že toto je veľmi dôle... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem za slovo.
V prvom rade by som sa aj ja chcela veľmi pekne poďakovať verejnému ochrancovi práv za jeho dlhodobú prácu aj za túto správu. Hovorilo sa tu veľa o školstve a naozaj, žiaľ, stále aj v oblasti školstva a vzdelávania máme dlhodobé problémy, ktoré sa týkajú nedodržiavania ľudských práv. A väčšinou sú to problémy, ktoré v konečnom dôsledku majú najhorší dopad na tie deti, ktoré už sú aj tak znevýhodnené, a najčastejšie sú to u nás deti z generačnej chudoby a sú to rómske deti z marginalizovaných rómskych komunít. A tu sa vôbec nemusíme baviť o tom, že koľko peňazí celkovo ide na nejaké pomyselné riešenie témy, ale môžme sa naozaj baviť o veľmi konkrétnych situáciách. Veľa sa tu hovorilo o tom, že práve tieto deti dodnes často napríklad nesprávne sú diagnostikované, dostanú diagnózu ľahké mentálne postihnutie, čo znamená, že potom naozaj nabehnú na dráhu špeciálnej školy a už nikdy nezískajú také vzdelanie, ktoré by im umožnilo sa do budúcnosti plnohodnotne zamestnať. Taktiež sa tu hovorilo o segregácii. Taktiež by sme mohli hovoriť o tom, o práve detí so zdravotným znevýhodnením na navštevovanie bežnej školy, ktoré tiež aj naše súdy opakovane poukazujú na to, že nie sú dodržiavané. A som veľmi rada, že tu zaznela aj téma reedukačných centier a práve aj v týchto centrách často sú deti z generačnej chudoby, ktoré už tak či tak im bol teda dosť ťažký osud naložený a ešte keď sa stretávajú s násilím priamo v týchto centrách, tak je to obrovský problém. A pevne verím, že tá reforma, ktorá mešká už naozaj... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)