Ďakujem za slovo, druhýkrát dneska.
Ako som aj avizovala, to prvé vystúpenie som venovala regionálnemu školstvu, toto druhé vystúpenie, teda tých desať minút, ktoré ešte mám k dispozícii, budem venovať vysokému školstvu.
Jeden z tých, ten balík siedmich zákonov, ktoré boli zlúčené do jednej rozpravy, tak jeden z nich je nový vysokoškolský zákon. A v tomto kontexte, tak aspoň stručne na úvod akoby pripomeniem, nech si všetci zvedomíme, že kde sa asi tak nachádzame v oblasti vysokého školstva na Slovensku. Nie sú to nové veci, ale je dôležité to znovu pomenovať, že tu máme dlhotrvajúce problémy, predovšetkým masívny brain drain, masívny odchod študentov zo Slovenska. V zahraničí študuje každý piaty vysokoškolák, to znamená, že ročne nám odchádza vyše 4-tisíc maturantov, často tí, ktorí v jednotných testoch dosahovali najlepšie výsledky. A veď mohli by sme si povedať, fajn, získajú dobré vzdelanie v zahraničí, lenže faktom je, že väčšina z nich sa nevracia. Zhruba dve tretiny zostanú žiť vonku, to znamená, že neprídu pracovať na Slovensko, nevychovávajú deti na Slovensku. A jeden z tých dôvodov je práve to, že naše vysoké školy nevedia udržať kvalitou krok s okolitými krajinami, a teda väčšina týchto študentov odchádza do Českej republiky. Ja som tiež absolventka Masarykovej univerzity v Brne aj Univerzity Komenského. Žiaľ, musím zhodnotiť, že áno, to štúdium v Českej republike bolo kvalitnejšie, ale teda som jedna z tých, ktorá sa vrátila.
Do tohto prostredia teraz prichádza vláda, prichádza ministerstvo s úplne novým zákonom. Potom, ako sme tu za posledných približne päť rokov mali už neviem koľko noviel vysokoškolského zákona. Mali sme masívnu veľkú akreditáciu, mnohé zmeny prišli v kontexte Plánu obnovy, to znamená, že máme veľmi slabú akoby stabilitu právneho prostredia v tom vysokoškolskom prostredí. A zamestnanci vysokých škôl, a mnohí sú to naozaj že pracovití, kvalitní ľudia a ja, keď hovorím o kvalite vysokých škôl, tak nijako neznižujem prácu mnohých tých, ktorí tam pracujú, jedna z vecí, ktoré vám povedia, je, že sú utopení v byrokracii, že nemajú poriadne čas a podmienky na to, aby robili to najdôležitejšie, čo by mali robiť, a to je učiť študentov a robiť vedu.
A teraz keď ministerstvo prináša nový zákon, nový zákon v prvom rade znamená ďalšiu administratívnu záťaž, už len z princípu, lebo nový zákon, nové číslo, nové paragrafy, všetko sa bude prepisovať, všetko sa bude detailne analyzovať, či toto ešte sedí s týmto. Čiže myslím si, že by si to malo ministerstvo veľmi dobre rozmyslieť, či je naozaj treba nový zákon. A bavila som sa o tom zákone s mnohými ľuďmi z vysokoškolského prostredia a väčšina z nich ako prvú vetu mi povedali, že ten zákon je zbytočný. Niekto na ministerstve, ja to tak poviem, chcel mať politicky čiarku, že áno, prijali sme nový vysokoškolský zákon, môže to znieť tak, že výrazne sme posunuli to vysokoškolské prostredie. Nie, nový zákon v tomto prípade považujeme za zbytočný. A dobre, človek by si mohol povedať, že, okej, zbytočný, veď to neni až také zlé. Problém je v tom, že je aj zbytočne regulujúci, že prináša množstvo nových ustanovení, ktoré ešte detailnejšie zasahujú do toho vysokoškolského prostredia a ešte viac hovorí, že toto musíte a toto nesmiete.
A uznávam, že je tam aj niekoľko užitočných vecí, napríklad schvaľujeme tú možnosť záverečných stáží namiesto záverečných prác, aj tie krátke odborné programy. Tieto veci pokojne mohli ísť novelou a mnohé iné v tom zákone mohlo ostať nedotknuté, aby tí ľudia, ktorí v tom vysokoškolskom prostredí pracujú, sa mohli predovšetkým sústrediť na to podstatné. A uvediem teda pár príkladov toho, aby som ukázala, čo myslím tým, keď hovorím, že ten zákon je predovšetkým zbytočne regulujúci. Mikromanažuje učiteľov, napríklad po novom priamo zákon hovorí, že po druhom neúspešnom pokuse absolvovania povinného predmetu je študent vylúčený zo štúdia. Niečo, čo doteraz bolo v kompetencii tej vysokej školy, aby si to nastavila. Nie, teraz priamo povie zákon, musíte študenta vylúčiť. Alebo, a to sú potom aj veci, ktoré sú podľa mňa aj nezamýšľané dopady, keď sa hovorí o uznávaní kreditov. Znovu, na zákon pre vysokoškolské prostredie zbytočne detailné ustanovenia. A dobre, uznávanie kreditov je potrebné v princípe pre napríklad aj medzinárodnú mobilitu, ktorú podporujeme, to je všetko fajn, lenže tento zákon hovorí o uznávaní kreditov, ktoré predstavujú náhradu za povinné predmety a povinne voliteľné predmety. A kde sú voliteľné predmety? Čiže vysoké školy rozlišujú A-čkové, B-čkové, C-čkové kredity, povinné, povinne voliteľné a voliteľné. Veľmi často zahraničné pobyty sú práve o tom, že si ten študent vyskúša niečo úplne iné, že získa úplne nové podnety, že zažije predmety, ktoré sa nedajú prirovnať k tomu odboru, ktorý má tu a pokojne by mu mohli nahradiť voliteľné predmety, alebo by to aspoň mohlo byť v kompetencii znovu tej vysokej školy, tých pedagógov. Nie, priamo zákon hovorí, A-čkové kredity, B-čkové kredity, ale C-čkové sú vypustené.
Čo ma tak smutne zarazilo, bol napríklad prístup k takzvanému sabatikalu. Znovu fajn vec, oficiálne sa to v zákone volá tvorivé voľno. Dobrá myšlienka, zlé prevedenie, lebo doteraz školy mohli udeliť tvorivé voľno, nebolo to povinné, ale potom malo nejakú minimálnu dĺžku. Po novom ho síce školy musia dať, ale zákon uvádza, že najviac na šesť mesiacov, ale neuvádza minimálnu dĺžku. Čiže keď rektor alebo dekan, neviem presne, kto to bude podpisovať, keď podpíše tvorivé voľno na týždeň, tak zákon je splnený, lebo teda bolo to najviac v trvaní šesť mesiacov.
Nestihnem ísť do mnohých ďalších detailov. Jednu vec, ktorú by som chcela oceniť, a v tomto prípade by som aj chcela oceniť prácu vysokoškolských odborov, je ustanovenie, ktoré sa tam dostalo v rámci MPK, a to sú trvalé pracovné zmluvy pre vysokoškolských pedagógov po deviatich rokoch. Áno, vieme, že je okolo toho istá kontroverzia, ale myslíme si, že práve aj toto akoby zabezpečenie nejakého stabilného prostredia pre tých zamestnancov, môže prispieť, akoby je v súlade s tým, že tí ľudia, ktorí tam pracujú, si to zaslúžia a nie je dôvod, aby mali výrazne menšie práva ako iní zamestnanci.
Lenže naozaj nevidíme, že by tento zákon mal priniesť paradigmatickú zmenu pre vysokoškolské prostredie. Tá sa dá dosiahnuť cez tlak naozaj na kvalitu jednotlivých pracovísk, dá sa dosiahnuť cez posilnenie týchto výkonnostných zmlúv ako nástroju financovania Ale tento zákon na jednej strane prináša skôr menšie zmeny, prináša mnohé aj veľmi kontraproduktívne a zbytočné zmeny a v konečnom dôsledku len zase rozryje celé to prostredie, pridá tým ľuďom, ktorí tam pracujú ďalšiu byrokraciu, ale nedosiahneme to, že by sme teraz výrazne posilnili kvalitu vysokých škôl. Čiže z tohto dôvodu ani tento zákon za Progresívne Slovensko nepodporíme a myslíme si, že tých pár dobrých vecí, ktoré tam sú, mohlo ísť radšej cez menšiu novelu a zamerať sa na iné veci v tom systéme.
Ďakujem pekne.
