Videokanál poslanca

Ďakujem pekne. A ja si dovolím tu čiastočne nesúhlasiť v tej interpretácii toho, že Nemecko je úspešná krajina vďaka tomu, že selektujú deti, čo mimochodom dneska už zďaleka neplatí, Nemecko je federácia, tam sú veľmi, nájdeme rôznorodé tie systémy v jednotlivých krajinách. A že slovenské školstvo je nekvalitné, lebo zmiešaný systém nefunguje, myslím si, že to je veľké zjednodušenie a myslím si, že naše školstvo má v skutočnosti oveľa závažnejšie a iné problémy, prečo napríklad dosahujeme zlé výsledky v PISA. Je pravda, že veľa zdôrazňujeme inklúziu, aj ja o nej zvyknem veľa hovoriť, a tým mám na mysli hlavne to, že... čakám na pozornosť. Tým mám na mysli hlavne to, keď hovorím o inklúzii, že školy, a predovšetkým základné školy, vedia dávať podporu aj deťom, ktoré potrebujú špecifickú podporu. Keď sa bavíme o inklúzii napríklad vo vzťahu k zdravotne znevýhodneným deťom alebo sociálne znevýhodneným deťom, tak to kľúčové je, že škola vie dať takú podporu tým deťom, že vedia byť v bežnom kolektíve s inými rozmanitými deťmi. Tá selekcia v systéme je to, že deti, ktoré sú nejakým spôsobom nadané, sa v istej fáze tej školskej dráhy vyberú smerom, že rozvíjajú predovšetkým tento svoj talent. To nie je v rozpore s inklúziou. A môžeme mať, samozrejme, odlišný názor na to, v akom veku to má byť, to je úplne legitímne, ale, prosím, nezjednodušujme to, že... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem za slovo a ďakujem mojim kolegyniam za predloženie tohto návrhu a teda teším sa, že tu je nejaký náznak zhody aj s ministerstvom a pevne verím, že sa teda podarí túto zmenu dosiahnuť. A vnímam to v tomto prípade ani nie tak ako poslankyňa, ktorá sa dlhodobo venuje školstvu, ale predovšetkým ako matka, lebo tiež som matka 12-ročného syna, ktorý je aktívny športovec, a presne v tomto veku vidím, že, ako to povedala kolegyňa, doslova dýcha pre šport. A naozaj to je to, čo ho napĺňa, to je to, na čom si presne v tomto veku buduje svoju identitu, a zároveň viem, že toto sú tie kľúčové roky, kedy deti vlastne sú na prahu puberty, neskutočne rýchlo sa aj fyzicky vyvíjajú a toto je presne ten vek, kedy sa aj do veľkej miery láme to, či jedného dňa budú špičkoví športovci alebo nebudú. A naozaj keď si vezmem, že máme napríklad osemročné gymnáziá pre konzervatóriá, aj napríklad pre tanečné konzervatórium, čo je tiež veľmi náročná fyzická činnosť a je tam tá zhoda na tom, že mladí ľudia, ktorí raz chcú byť tanečníci, tak už v tomto veku je potrebné sa tomu naplno venovať, tak som presvedčená, že je toto správna cesta aj pre športovcov. Zároveň, samozrejme, hovoríme o školách s maturitou. Áno, nie všetci raz budú profesionálni športovci, je dôležité, aby dostali aj iné vzdelanie a, samozrejme, aj po absolvovaní tej školy potom po maturite môžu ísť nakoniec robiť niečo iné, ak sa teda rozhodnú pre inú životnú dráhu. Ale zrovna v tomto veku to vnímam ako veľmi dôležité dať tým deťom priestor, aby mohli ako súčasť tej školy naplno rozvíjať aj svoje športové nadanie. Takže plná podpora a verím, že to zvážite aj v koaličných laviciach.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo a ďakujem kolegyni Bihariovej za úplne nový pohľad na tú konsolidáciu, lebo je veľa vecí, ktoré sa tu spomínajú často a je dôležité ich pripomínať, ale toto bol taký nový pohľad.
A ja som to minulý týždeň práve vo faktickej pripomínala pánovi ministrovi, že veď už sme v roku 2025, už sa, prosím, prestaňte vyhovárať, už tretíkrát predkladáte konsolidáciu, tak už naozaj nie je hodné ministra, aby sa tu vyhováral na Ódora a Hegera a Matoviča a koho ďalšieho, ale teda pozrime sa späť, čo sa tu naozaj dialo pred tými dvoma rokmi, vtedy keď prvýkrát ste museli predkladať rozpočet a prvýkrát to bola vaša zodpovednosť konsolidovať a možno vtedy naozaj by to aj bolo namieste hovoriť, že teda neskoro boli tie voľby a málo času ste mali na prípravu. Tak tú jeseň 2023 sme tu strávili nad novelou Trestného zákona, lebo to bola priorita vašej vlády v prvom rade sa postarať o svojich ľudí, aby sa nemohol nikto dostať do väzenia za trestné činy, ktoré sú spojené s korupciou. A o tom teda oveľa detailnejšie hovorila moja kolegyňa Bihariová, ktorá je na to odborníčka.
Čiže vtedy, keď naozaj bolo treba rýchlo riešiť rozpočet, rýchlo riešiť konsolidáciu, tak namiesto toho sa tu narýchlo riešil Trestný zákon, ktorý, ako sa teraz ukazuje, práveže ešte prispieva k tomu, že tento štát menej vyberie na napríklad trestných činoch súvisiacich s daňovými podvodmi, ktoré často už ani nie sú označené za trestné činy, ale iba za, iba za priestupok.
Čiže, žiaľ, obávam sa, že jediné, čo tu zostalo, to smeruje to heslo, že postaráme sa o svojich ľudí.
Ďakujem.

Ďakujem pekne.
Páči sa mi, že tu máme takú detailnú legislatívnu výmenu. A domáce vzdelávanie sa u nás naozaj roky rokúce hovorovo používa pre to, čo zákon uvádza ako individuálne vzdelávanie § 24, a potom máme ešte individuálny učebný plán § 26. Teraz vidím, že teda zavádzate aj samotný pojem domáce vzdelávanie pre malých škôlkarov, ktorí budú na domácom vzdelaní, áno, fajn, tak prichádza nám nový pojem, ale stále si myslím, že treba uznať, že tento zákon zavádza pre to domáce vzdelávanie individuálne na základných školách povinnosť kmeňovej školy, aby zrazu každoročne navštevovala tú domácnosť, čo pravdepodobne bude viesť k tomu, že stále viac škôl toto nebude chcieť robiť, pretože na to dostáva iba 10 % normatívu.
A keď teda máme takúto veľmi detailnú legislatívnu debatu, tak ja poopravím, áno, chcem poďakovať pánovi kolegovi Habánikovi pri tých sabatikaloch, že tam je na žiadosť, čiže uvedomujem si, že asi keď požiada, tak takú dobu musí dostať na toho pol roka, to som v inom zákone, ale teda uznávam, toto sme si vyjasnili.
Ale myslím, že rovnako platí teda aj to, že si môžme povedať, že áno, na hovorovo domácom vzdelaní sa zavádza táto povinnosť.
Ďakujem.

Ďakujem za reakcie.
No áno, zamerala som sa v tom vystúpení na tie veci, s ktorými nesúhlasíme, ale trošku ste prekrútili moje slová, pán kolega Habánik, lebo ja som spomínala to množstvo noviel v kontexte toho, že to vysokoškolské prostredie už prešlo mnohými zmenami za posledných pár rokov. Každá tá zmena prináša aj istú administratívnu a ďalšiu záťaž pre všetkých zamestnancov vysokých škôl a z tohto pohľadu nepovažujem za prínosné, že sa predložil nový zákon, ktorý za mňa je tak trochu zákon pre zákon, ale okej, tých pár vecí, ktoré bola motivácia zmeniť a časť z nich uznávam, že sú dobré, že sa menia, tie mohli radšej ísť do ďalšej novely, ako to celé prepisovať.
Zároveň to, čo som tvrdila, je, že tento zákon nám výrazne nezlepší vysokoškolské prostredie. A ja vám verím, že časť akademickej obce ho podporuje, to je, samozrejme, v poriadku, napriek tomu si dovolím povedať, že potrebujeme iné zásahy do vysokoškolského prostredia na to, aby sa nám podarilo výraznejšie zvýšiť kvalitu.
A ešte k tomu sabatikalu, tam som vyčítala práve to, že je stanovená maximálna, ale nie minimálna dĺžka, čiže zo zákona to môže byť aj jednodňové tvorivé voľno, zákon je splnený, ale vôbec to neprinesie ten zámer, ktorý je deklarovaný.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo, druhýkrát dneska.
Ako som aj avizovala, to prvé vystúpenie som venovala regionálnemu školstvu, toto druhé vystúpenie, teda tých desať minút, ktoré ešte mám k dispozícii, budem venovať vysokému školstvu.
Jeden z tých, ten balík siedmich zákonov, ktoré boli zlúčené do jednej rozpravy, tak jeden z nich je nový vysokoškolský zákon. A v tomto kontexte, tak aspoň stručne na úvod akoby pripomeniem, nech si všetci zvedomíme, že kde sa asi tak nachádzame v oblasti vysokého školstva na Slovensku. Nie sú to nové veci, ale je dôležité to znovu pomenovať, že tu máme dlhotrvajúce problémy, predovšetkým masívny brain drain, masívny odchod študentov zo Slovenska. V zahraničí študuje každý piaty vysokoškolák, to znamená, že ročne nám odchádza vyše 4-tisíc maturantov, často tí, ktorí v jednotných testoch dosahovali najlepšie výsledky. A veď mohli by sme si povedať, fajn, získajú dobré vzdelanie v zahraničí, lenže faktom je, že väčšina z nich sa nevracia. Zhruba dve tretiny zostanú žiť vonku, to znamená, že neprídu pracovať na Slovensko, nevychovávajú deti na Slovensku. A jeden z tých dôvodov je práve to, že naše vysoké školy nevedia udržať kvalitou krok s okolitými krajinami, a teda väčšina týchto študentov odchádza do Českej republiky. Ja som tiež absolventka Masarykovej univerzity v Brne aj Univerzity Komenského. Žiaľ, musím zhodnotiť, že áno, to štúdium v Českej republike bolo kvalitnejšie, ale teda som jedna z tých, ktorá sa vrátila.
Do tohto prostredia teraz prichádza vláda, prichádza ministerstvo s úplne novým zákonom. Potom, ako sme tu za posledných približne päť rokov mali už neviem koľko noviel vysokoškolského zákona. Mali sme masívnu veľkú akreditáciu, mnohé zmeny prišli v kontexte Plánu obnovy, to znamená, že máme veľmi slabú akoby stabilitu právneho prostredia v tom vysokoškolskom prostredí. A zamestnanci vysokých škôl, a mnohí sú to naozaj že pracovití, kvalitní ľudia a ja, keď hovorím o kvalite vysokých škôl, tak nijako neznižujem prácu mnohých tých, ktorí tam pracujú, jedna z vecí, ktoré vám povedia, je, že sú utopení v byrokracii, že nemajú poriadne čas a podmienky na to, aby robili to najdôležitejšie, čo by mali robiť, a to je učiť študentov a robiť vedu.
A teraz keď ministerstvo prináša nový zákon, nový zákon v prvom rade znamená ďalšiu administratívnu záťaž, už len z princípu, lebo nový zákon, nové číslo, nové paragrafy, všetko sa bude prepisovať, všetko sa bude detailne analyzovať, či toto ešte sedí s týmto. Čiže myslím si, že by si to malo ministerstvo veľmi dobre rozmyslieť, či je naozaj treba nový zákon. A bavila som sa o tom zákone s mnohými ľuďmi z vysokoškolského prostredia a väčšina z nich ako prvú vetu mi povedali, že ten zákon je zbytočný. Niekto na ministerstve, ja to tak poviem, chcel mať politicky čiarku, že áno, prijali sme nový vysokoškolský zákon, môže to znieť tak, že výrazne sme posunuli to vysokoškolské prostredie. Nie, nový zákon v tomto prípade považujeme za zbytočný. A dobre, človek by si mohol povedať, že, okej, zbytočný, veď to neni až také zlé. Problém je v tom, že je aj zbytočne regulujúci, že prináša množstvo nových ustanovení, ktoré ešte detailnejšie zasahujú do toho vysokoškolského prostredia a ešte viac hovorí, že toto musíte a toto nesmiete.
A uznávam, že je tam aj niekoľko užitočných vecí, napríklad schvaľujeme tú možnosť záverečných stáží namiesto záverečných prác, aj tie krátke odborné programy. Tieto veci pokojne mohli ísť novelou a mnohé iné v tom zákone mohlo ostať nedotknuté, aby tí ľudia, ktorí v tom vysokoškolskom prostredí pracujú, sa mohli predovšetkým sústrediť na to podstatné. A uvediem teda pár príkladov toho, aby som ukázala, čo myslím tým, keď hovorím, že ten zákon je predovšetkým zbytočne regulujúci. Mikromanažuje učiteľov, napríklad po novom priamo zákon hovorí, že po druhom neúspešnom pokuse absolvovania povinného predmetu je študent vylúčený zo štúdia. Niečo, čo doteraz bolo v kompetencii tej vysokej školy, aby si to nastavila. Nie, teraz priamo povie zákon, musíte študenta vylúčiť. Alebo, a to sú potom aj veci, ktoré sú podľa mňa aj nezamýšľané dopady, keď sa hovorí o uznávaní kreditov. Znovu, na zákon pre vysokoškolské prostredie zbytočne detailné ustanovenia. A dobre, uznávanie kreditov je potrebné v princípe pre napríklad aj medzinárodnú mobilitu, ktorú podporujeme, to je všetko fajn, lenže tento zákon hovorí o uznávaní kreditov, ktoré predstavujú náhradu za povinné predmety a povinne voliteľné predmety. A kde sú voliteľné predmety? Čiže vysoké školy rozlišujú A-čkové, B-čkové, C-čkové kredity, povinné, povinne voliteľné a voliteľné. Veľmi často zahraničné pobyty sú práve o tom, že si ten študent vyskúša niečo úplne iné, že získa úplne nové podnety, že zažije predmety, ktoré sa nedajú prirovnať k tomu odboru, ktorý má tu a pokojne by mu mohli nahradiť voliteľné predmety, alebo by to aspoň mohlo byť v kompetencii znovu tej vysokej školy, tých pedagógov. Nie, priamo zákon hovorí, A-čkové kredity, B-čkové kredity, ale C-čkové sú vypustené.
Čo ma tak smutne zarazilo, bol napríklad prístup k takzvanému sabatikalu. Znovu fajn vec, oficiálne sa to v zákone volá tvorivé voľno. Dobrá myšlienka, zlé prevedenie, lebo doteraz školy mohli udeliť tvorivé voľno, nebolo to povinné, ale potom malo nejakú minimálnu dĺžku. Po novom ho síce školy musia dať, ale zákon uvádza, že najviac na šesť mesiacov, ale neuvádza minimálnu dĺžku. Čiže keď rektor alebo dekan, neviem presne, kto to bude podpisovať, keď podpíše tvorivé voľno na týždeň, tak zákon je splnený, lebo teda bolo to najviac v trvaní šesť mesiacov.
Nestihnem ísť do mnohých ďalších detailov. Jednu vec, ktorú by som chcela oceniť, a v tomto prípade by som aj chcela oceniť prácu vysokoškolských odborov, je ustanovenie, ktoré sa tam dostalo v rámci MPK, a to sú trvalé pracovné zmluvy pre vysokoškolských pedagógov po deviatich rokoch. Áno, vieme, že je okolo toho istá kontroverzia, ale myslíme si, že práve aj toto akoby zabezpečenie nejakého stabilného prostredia pre tých zamestnancov, môže prispieť, akoby je v súlade s tým, že tí ľudia, ktorí tam pracujú, si to zaslúžia a nie je dôvod, aby mali výrazne menšie práva ako iní zamestnanci.
Lenže naozaj nevidíme, že by tento zákon mal priniesť paradigmatickú zmenu pre vysokoškolské prostredie. Tá sa dá dosiahnuť cez tlak naozaj na kvalitu jednotlivých pracovísk, dá sa dosiahnuť cez posilnenie týchto výkonnostných zmlúv ako nástroju financovania Ale tento zákon na jednej strane prináša skôr menšie zmeny, prináša mnohé aj veľmi kontraproduktívne a zbytočné zmeny a v konečnom dôsledku len zase rozryje celé to prostredie, pridá tým ľuďom, ktorí tam pracujú ďalšiu byrokraciu, ale nedosiahneme to, že by sme teraz výrazne posilnili kvalitu vysokých škôl. Čiže z tohto dôvodu ani tento zákon za Progresívne Slovensko nepodporíme a myslíme si, že tých pár dobrých vecí, ktoré tam sú, mohlo ísť radšej cez menšiu novelu a zamerať sa na iné veci v tom systéme.
Ďakujem pekne.

Ďakujem za slovo.
Ja by som len chcela reagovať k tým technickým veciam ohľadom domáceho vzdelávania, lebo treba povedať, že tento zákon naozaj obsahuje povinnosť škôl každoročne kontrolovať domácnosť, v ktorej sa domáce vzdelávanie deje, je to ten § 24 ods. 10, to znamená, že naozaj. A na Slovensku je tá nezvyčajná situácia, že mnohé rodiny, ktoré sú na domácom vzdelávaní, majú svoje kmeňové školy cez pol republiky a dôvodom je, že už teraz to veľa škôl nechce robiť, že by sa stali kmeňovými školami domáceho vzdelávania. Keď sa toto zavedie, tak ešte viac škôl si povie, že to robiť nebudú, lebo im to nestojí za to, že by každoročne museli vyslať nejakého svojho zamestnanca cestovať cez celú republiku a kontrolovať tie domácnosti. Čiže ako môžete mať na to svoje dôvody ako ministerstvo, že to predkladáte, len by som chcela uviesť na pravú mieru, že áno, toto ten zákon navrhuje a takisto ten zákon navrhuje to povinné osobné preskúšavanie, kým v súčasnosti sa povoľuje aj dištančné. A dovolím si nesúhlasiť s tým, že toto by vedelo riešiť podobné prípady, ako sa stali v Spišskej Starej Vsi. Veď tam práveže ten žiak prišiel na osobné preskúšanie a vtedy sa práve stala tá tragédia. Tam ten problém bol v tom, že teda v prvom rade, že bol na nútenom domácom vzdelávaní a neriešili sa dlhodobé agresívne prejavy, čo je čiastočne zlyhanie asi aj sociálnej kurately, aj komunikácie medzi školami. A oceňujem, že zákon na túto tragédiu vo viacerých prípadoch reaguje. Pri tom osobnom preskúšaní, áno, môže to pomôcť podchytiť možno niektoré deti, ktoré neprospievajú, na druhej strane naozaj pre deti, ktoré napríklad sú na autistickom spektre a nezvládajú tú zmenu prostredia, tak pre nich to môže byť veľmi problematické. Len to som chcela doplniť.
Ďakujem.

.

Ďakujem za slovo aj za reakcie.
Pri tej dohode, áno, tá dohoda nehovorí o tom, že by školy dostali viac ako teraz. Ja som chcela hlavne upozorniť na to, že tá dohoda je veľmi nejasná.
To, čo je teraz v zákone, je veľmi nejasné, to znamená, že niektoré školy dohodu uzavrú, niektoré ju neuzavrú. Nie sú momentálne jasné tie podmienky, ktoré ako.
Nejasné podmienky vždy je priestor na nejaké netransparentné správanie. A to nehovorím s tým, že by som predpokladala nejaký zlý úmysel, len hovorím, že celý ten systém, jak je teraz nastavený, je v konečnom dôsledku tak neprehľadný, spôsobí veľkú roztrieštenosť pravidiel, ako sme vraveli. A nevieme tým pádom ani vôbec odhadnúť tie dopady.
A ešte k tým deťom so zdravotným znevýhodnením. Tuším som to zabudla povedať, tak to spomeniem teraz v reakcii. Áno, aj teraz súkromné a cirkevné školy nemusia brať deti so zdravotným znevýhodnením, napriek tomu ich majú rovnaký podiel v priemere ako štátne školy a pri mnohých diagnózach platí, že ich majú ešte viac. To znamená, že z dobrej vôle tieto deti prijímajú. Veď tak to má byť. Len si treba uvedomiť, že naozaj im často vedia poskytnúť lepšiu starostlivosť aj. My máme v rodine dievča, ktoré má poruchu pozornosti, vývinové poruchy učení, skončila na tretíkrát v súkromnej škole, pretože na žiadnej inej škole jej nevedeli zabezpečiť dobrú starostlivosť.
A znovu, to nie je o delení škôl na dobré, zlé, súkromné, štátne. Sú aj také, aj onaké. Poznám úžasne inkluzívne verejné školy, obecné školy. Ide o to, že nemôžeme zrušiť jednu časť, jednu nohu systému, kým nevieme zaručiť, že tá druhá zabezpečí dostatočnú náhradu.
Ďakujem pekne.

Ďakujem za slovo.
Vážení kolegovia, kolegyne, vážený pán minister, dnes rokujeme o niečom, čo bolo označené za teda zásadnú reformu v školstve na Slovensku a naozaj budeme hovoriť o závažných zmenách. A tiež ako moji kolegovia mám potrebu upozorniť na to, že rokujeme de facto v skrátenej rozprave, lebo tým, že bolo zlúčených sedem zákonov do jednej rozpravy, tak nám to výrazne obmedzilo čas, nám, ktorí sme tu zvolení a máme záujem sa k tým témam vyjadrovať. A ono je to, žiaľ, treba to vidieť v kontexte, že ono je to smutná vizitka práce tejto vlády, lebo toľké mesiace ste sa nevedeli dohodnúť na konsolidácii, až ste ju predložili na túto schôdzu v skrátenom legislatívnom konaní, čo odobralo vlastne v konečnom dôsledku čas na rozpravu k iným zásadným zmenám. A preto sa stalo, že dneska máme obmedzený čas k zásadným zmenám v školstve.
Využijem teraz mojich dvadsať minút na to, aby som hovorila aspoň o niektorých kľúčových veciach, ktoré sa týkajú regionálneho školstva, nestihnem, žiaľ, všetko a následne sa prihlásim ešte do ústnej rozpravy, aby som aspoň desať minút venovala potom vysokoškolskému zákonu.
Tieto zákony adresujú mnoho dôležitých problémov, to jednoznačne uznávame a musím uznať ministerstvu aj pánovi ministrovi aj istú odvahu naozaj otvoriť ťažké a dlhodobé problémy, ktoré v našom školstve máme. Hovorilo sa tu veľa o tom, čo najviac rezonovalo aj vo verejnom priestore a to sú zmeny v otázkach školských obvodov a v prístupe k neštátnym školám. Ja sa tiež na začiatku zameriam na toto a pozriem sa na to z optiky toho, aký môžeme predpokladať dopad na deti s rozmanitými potrebami. A myslím si totiž, že práve dopad na tých najzraniteľnejších je istý taký lakmusový papierik, na ktorom môžeme ohodnotiť vôbec akúkoľvek reformu v školstve. Žiaľ, pri viacerých týchto zmenách my dnes naozaj nevieme povedať, ako dopadnú v praxi, nie sú na to ani nijaké akoby relevantné odhady a máme preto dôvodné obavy, že ten cieľ, pre ktorý vlastne boli navrhnuté, sa v praxi nedosiahne. Naopak, tieto zákony prinášajú určité riziká, a dokonca si myslím, že hrozia kontraproduktívne dopady.
Hovorila som tento týždeň s mamou jedného autistického chlapca, ktorý je vo veku základnej školy, je na domácom vzdelávaní a ona o zákone povedala, že je to zákon, ktorý predpokladá ideálny stav školstva. A myslím si, že to vystihla, lebo tieto zmeny, aj tie zmeny o tých neštátnych školách sa akoby zameriavajú na okrajové časti nášho školského systému s predpokladom, že keď nejakým spôsobom okrešeme alebo upravíme tie okrajové časti, tak akoby sa nám nejako zázračne zlepšilo to jadro vnútri, lebo gro regionálneho školstva tvoria štátne školy, to je to jadro.
Lenže problém je, že toto vôbec nemusí nastať, lebo my máme v školstve mnoho problémov, ktoré tento balík zákonov nijako neadresuje, ani si nedáva tú ambíciu. Tu sa neriešia nízke platy učiteľov a nízka atraktivita učiteľského povolania. Nerieši sa nedostatok iných odborníkov v školstve. Nerieši sa, že mnohé štátne školy cielene nie sú ochotné alebo nevedia, ako vzdelávať deti, ktoré sa nejako odlišujú od normy a nechcú ich potom prijať. A nerieši sa ani tu už spomínaný nízky normatív, ktorý potom často musia kompenzovať zriaďovatelia, niekde sú to obce a niekde sú to cirkvi alebo súkromní zriaďovatelia, napríklad pokiaľ ide o starostlivosť o budovy. Alebo sa kompenzujú cez skryté poplatky, čo vie každý z nás, ktorí máme deti na hocakej škole, že minimálne všetky pomôcky, ktoré platíme na začiatku školského roka, to sú tiež skryté poplatky, ktoré v ideálnom svete by mal riešiť dostačujúci normatív.
Čiže pravda je, že všetky tieto problémy nám zostanú, ale idú sa nejakým spôsobom okresávať výnimky. Samozrejme, keď sú to extrémne prípady, že ide o porušenie zákona, o zlyhanie jednotlivcov, o tom sa ani nemusíme baviť, tam jednoznačne treba vyvodiť zodpovednosť. Ale my nemáme takýto typ systémového problému pri všetkých neštátnych školách a školských zariadeniach. A teraz otázka je, čo bude s deťmi, ktoré nenájdu vhodné riešenie v jadre systému, teda vo verejných školách, ale doterajšie vzdelanie sa im stane nedostupné napríklad preto, lebo to môže byť súkromná škola, ktorá ale z dôvodu vysokého nájmu, lebo sú v komerčných priestoroch, sa rozhodne nejsť cestou verejného poskytovateľa, ale rozhodnú sa cestou zvýšenia školného, čiže pre časť rodičov sa stanú finančne nedostupné. To by práve bol takýto kontraproduktívny a nezamýšľaný dôsledok tohto balíka a som presvedčená, že budú prípady, kedy sa presne toto stane.
Spomeniem prípad pani Lucie Kurekovej, jej prípad bol aj medializovaný, my sme sa s kolegyňou s ňou aj osobne stretli. Ona má syna tiež na autistickom spektre, ktorý nebol prijatý do spádovej školy. Obvolala 40 škôl, chlapec v povinnej školskej dochádzke a ona musela obvolať 40 škôl, aby našla školu, ktorá jej syna prijala. A našťastie mala tú energiu, čo málokto má, že išla do súdneho sporu so spádovou školou a nakoniec ten súd vyhrala a spádová škola musela toho chlapca prijať.
Toto sú problémy, ktorým my čelíme v našom školstve a nesúvisia s neštátnymi školami. Práveže máme mnoho súkromných aj cirkevných škôl, ktoré veľmi ochotne prijímajú deti so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami a vedia im poskytnúť kvalitnejšie vzdelanie. A ja znovu zdôrazňujem, toto nie je čierno-biely boj, to neplatí tak, že verejné verzus neštátne školy a niekto je dobrý a niekto je zlý, nie. V oboch tých akoby skupinkách nájdeme rozmanité školy, tak ako musíme vzdelávať rozmanité deti. A možno si poviete, možno pán minister si povie, že veď to vyrieši tá dohoda o verejnej službe, lebo je pravda, že ten zákon umožňuje aj takúto nejakú strednú cestičku.
No len tu sa dostávame k tomu, čo vnímam ako ďalší problém tejto legislatívy. Pôvodný návrh, ktorý prišiel do MPK bol veľmi tvrdý a po všetkých výnimkách, ktoré vznikli v MPK, výsledný produkt je tak chaotický a tak nepriehľadný a v konečnom dôsledku bude netransparentný, lebo niektoré školy si na ministerstve vybehajú dohodu a budú mať potom viac financovania a niektoré školy si nevybehajú dohodu a nebudú mať viac financovania. Tie podmienky zákon nakoniec ani neupravuje, bude to upravovať nejaká podzákonná norma, ale v konečnom dôsledku vy ste, pán minister, v úvodnom slove povedali, že chcete teda zabrániť roztrieštenosti pravidiel, to je také pekné slovo, ťažké roztrieštené pravidlá, no ale v konečnom dôsledku pokiaľ ide o neštátne školy a verejných poskytovateľov a dohody o verejnej službe, tak sa zavádzajú nové roztrieštené pravidlá a naozaj dneska nevieme, aký to bude mať dopad. A obávame sa teda, že vo výsledku niektorým deťom vezmeme alternatívu, ale nevieme im zaručiť, že tie základné školy, to jadro školského systému, sa ako celok stanú kvalitnejšie a inkluzívnejšie.
Otázny je podľa mňa v tomto aj dopad práve k deťom zo sociálne znevýhodneného prostredia a deťom z marginalizovaných rómskych komunít. O tom už dôsledne hovorila moja kolegyňa Kosová a ja len upozorním na to, že pokiaľ chceme zabrániť tomu, aby súkromné školy vznikali ako nástroj segregácie, teda aby nevznikali a zabrániť tomu, že by existovali ako nástroj segregácie, tak tento zákon to v konečnom dôsledku nezakazuje, len to robí drahšie. Čiže stále on umožní, aby si rodičia zriadili súkromnú školu vedľa rómskej osady, ktorá legitímne žiadne rómske dieťa neprijme, akurát teda dostanú od štátu o niečo menej peňazí a o niečo viac si zaplatia tí rodičia, čiže to bude nakoniec iba pre tých bohatších. Ale, žiaľ, tento zákon takéto správanie škôl vlastne nezakazuje.
Na záver teda tejto časti poviem, že áno, my oceňujeme ten zámer zapojiť neštátne školy do nejakého férovejšieho vzdelávania aj detí s rozmanitými potrebami a z toho čo sme s tými školami, veď pravidelne sme v kontakte, aj k tomuto zákonu sme boli v kontakte, vnímame, že aj tam je ochota, aj pri asociácii súkromných škôl, aj pri asociáciách cirkevných škôl je ochota o tom diskutovať, ale naozaj tento návrh, tak ako je nakoniec predložený, nepovažujeme za najšťastnejší.
Aby som teda nehovorila len o téme neštátnych škôl, pozriem sa ešte na iné dopady obzvlášť teda vo vzťahu k deťom so špecifickými potrebami. Až po MPK prišla do novely školského zákona zásadná zmena v oblasti podporných opatrení a poradenského systému. Niektoré hodnotíme pozitívne, myslím si, že pri tých podporných opatreniach to, že sa vrátilo vlastne k pôvodnému zneniu, ktoré bolo pri tvorbe Plánu obnovy, že sa podporné opatrenia delia na tri úrovne, všeobecné, cielené a špecifické, myslím si, že to je dobrý krok. Tu by som však chcela upozorniť na to, že nám vypadli dve špecifické podporné opatrenia a to podľa mňa trošku súvisí a to ilustrujem, lebo to trošku aj súvisí práve s tou otázkou, ako sa dajú vtiahnuť neštátne školy. Zo zákona vypadli podporné opatrenia, ktoré sa týkajú prekonávania fyzických bariér, to je obzvlášť pre deti, ktoré sú na vozíku a podporné opatrenie diétna strava pre deti, ktoré majú nejaké závažné alergie a nemôžu sa bežne stravovať v školskej jedálni. A ja za tým vidím, neviem, ale predpokladám, že to súvisí so snahou konsolidovať a s tým, že sa nedalo zaručiť, že by sa teda zabezpečilo financovanie týchto podporných opatrení na všetkých školách, tak sa to zo zákona dalo úplne von.
Tu by som chcela pripomenúť alebo upozorniť na to, že keď vznikal systém podporných opatrení a ja som vtedy bola pri tom ako úradníčka ministerstva školstva, ako pracovníčka na Pláne obnovy, tak tá filozofia zahŕňala aj nejaký regionálny princíp. Keď sa narodí dieťa, ktoré je nechodiace, ktoré je na vozíku, áno, ideálne by malo ísť do svojej spádovej školy, ale pokiaľ tá škola je silne bariérová, to tak poviem, naozaj má tam veľa schodísk, stará budova, nie je možné ju nejak finančne efektívne rekonštruovať, tak v súčasnosti to bremeno väčšinou nesú rodičia. To je ako s tým prípadom, kde mama obvolala 40 škôl, aby našla školu. Sú to tí rodičia, ktorí potom zúfalo obvolávajú a de facto sa doprosujú a hľadajú riešenie, že kde vezmú na vzdelávanie ich dieťa, aby nezostalo na nútenom domácom vzdelávaní. Tá filozofia, ktorá viac-menej v zákone aj je už teraz, aj sa preklápa, je, že túto zodpovednosť by mal prebrať štát. Túto zodpovednosť majú prebrať regionálne úrady školskej správy. Oni sa majú stať tí zodpovední, oni majú mať prehľad o danom regióne, kde sú bezbariérové školy, kde sú školy napríklad, ktoré podávajú diétnu stravu a to sa môže týkať aj ďalších podporných opatrení. Oni majú vedieť, či tie školy majú kapacitu, oni majú zavolať tomu riaditeľovi a potom po dohode s rodičmi oni môžu tej škole nakázať, toto dieťa musíte zobrať. A štát im preplatí dopravné. To je už teraz. Toto napríklad tiež mohol byť jeden z nástrojov, ako vtiahnuť neštátne školy do toho, aby boli inkluzívnejšie a na tento regionálny princíp poskytovania podporných opatrení. Čo sa, žiaľ, stalo, že v tejto novele zákona tieto dve podporné opatrenia vypadli úplne, čiže rodičia tých detí nielenže si nemôžu zažiadať o bezbariérovosť na svojej škole, ale vlastne aj vypadli z tohto princípu, aby ich odbremenila RÚŠS-ka a aby iný úrad a štát mal zodpovednosť za to, nájsť im školu.
Zároveň sa mení aj systém poradenských zariadení, delenie poradenských úrovní, je to v zákone a tento zákon spája dve úrovne dokopy, takzvaná tretia a štvrtá úroveň. Tretia úroveň je práca s intaktnými deťmi v poradniach, to sú preventívne programy, testovanie školskej zrelosti, práca s nadanými deťmi a podobne a štvrtá úroveň je vo všeobecných poradniach, ale práca už so zdravotne znevýhodnenými deťmi alebo deti v riziku, to už sú deti, ktoré potrebujú napríklad dieťa s náročnou komunikačnou schopnosťou, ktoré je de facto nehovoriace, síce už v školskom veku a potrebuje intenzívnu logopedickú starostlivosť. Tieto dve úrovne sa teraz spojili do jedného, lebo sa povedalo, že veď sa dejú pod jednou strechou. No lenže to je iný typ činnosti.
A tuto vyjadrujem obavu, že ak sa zlúči aj financovanie a potiahne sa ten normatív smerom nadol a povie sa, že aj keď robíte so zdravotne znevýhodnenými, tak dostanete iba nižší normatív, teda to nie je normatív v zmysle ako pre školy, ale to výkonové financovanie poradní, tak už teraz finančne podfinancované poradne ešte viac vlastne necháme finančne vykrvácať, neviem to inak povedať. A hrozí nám, že sa nám ešte viac zhorší nedostupnosť týchto zariadení. A my potrebujeme poradenské zariadenia, to je kľúčový prvok celého školského systému, pokiaľ ide o podporu duševného zdravia, pokiaľ ide o prevenciu toho, aby nám deti s rôznymi znevýhodneniami nezlyhávali v školstve. My tie poradne potrebujeme a tu chcem upozorniť na to, že veľa sa hovorí o súkromných školách. Súkromné školy nám tvoria asi 10 % celého systému. Súkromné poradne nám tvoria skoro polovicu systému. Čiže dajme si pozor na to, aby sme ich nezruinovali, lebo keď ony začnú zatvárať dvere, lebo povedia, že ony sa už finančne nevedia utiahnuť, tak ten poradenský systém nám skolabuje a my nemáme náhradu. Tuto naozaj treba dbať na to, aby bol zachovaný, lebo plní dôležitú funkciu.
No a úplne na záver už pre krátkosť času iba stručne sa ešte pozriem na tému výchovných zariadení, doterajších špeciálnych výchovných zariadení. Viacerí viete, už som sa minulý rok intenzívne venovala téme reedukačných centier, veľmi to vtedy rezonovalo aj v dôsledku tých odhalení generálnej prokuratúry, bolo vtedy prisľúbené, že príde reforma, reforma meškala, ale teda teraz máme na stole nejaké návrhy zmien, je škoda, že tieto návrhy legislatívne nejdú ruka v ruke s nejakou ucelenou koncepciou. A podľa mojich informácií na ministerstve aj vznikla koncepcia, ktorá ale z nejakého dôvodu nikdy nebola predložená vláde, nikdy nebola zverejnená, čiže my nevieme posúdiť týchto pár legislatívnych zmien v kontexte toho, čo sa plánuje s celou sieťou. To, čo však zo zákona vieme vyčítať, je, že chýba znovu riešenie pre pedopsychiatrických pacientov. My máme teraz veľa detí v reedukačných centrách, ktorí v skutočnosti patria na pedopsychiatriu, sú to deti s ťažkými poruchami psychiatrického charakteru a to, že majú potom poruchy správania, je iba dôsledok. Ale oni v skutočnosti by nemali byť v reedukačných centrách, ani im nevedia v tých reedukačných centrách poskytnúť primeranú starostlivosť a ešte tam trpia medzi inými spoluchovancami. Pre tieto deti by mali byť pedopsychiatrické liečebne a ja viem, že to už trošku zachádzame do rezortu zdravotníctva, ale tento zákon ruší liečebno-výchovné sanatória a pred pol rokom, keď sme zvolávali mimoriadny výbor v tejto veci, tak vtedy ste, pán minister, predložili nie koncepciu, ale prezentáciu, v ktorej bolo uvedené, že vznikne aj špecializované liečebné centrum. Taký bol prísľub, teraz to v tom zákone chýba.
Čiže otázka je, čo a registrujem, že ste mali tlačovku s ministrom Šaškom, myslím, že minulý týždeň, kde sa hovorilo o tom, že niečo bude, no to sú vždy také prísľuby, bude koncepcia, bude pracovná skupina, bude všeličo, ale keď už tuto sa ide meniť tá sieť, lebo sa idú rušiť liečebno-výchovné sanatória, otázka je, aké riešenie je navrhnuté pre pedopsychiatrických pacientov. Sú tam, samozrejme, aj niektoré iné pripomienky k reedukačným centrám, napríklad to, že by tam nemali patriť deti mladšie ako dvanásť rokov a ďalšie, ale teda končí mi čas.
Myslím si, že naozaj tento zákon adresuje mnoho dôležitých problémov, mnoho aj dlho odkladaných problémov, to určite uznávam, ale tie riešenia, ktoré sú prinesené, žiaľ, nie vždy naozaj ten systém zlepšia a skôr máme dôvodné obavy, že prinesú mnohé riziká. A to je dôvod, prečo teda nevieme tieto zákony v prvom čítaní podporiť.
Ďakujem pekne.