Videokanál poslanca

Ďakujem za slovo a som rada, že môžem podporiť tento zákon, lebo keby by bol taký zákon prijatý pred vyše 15 rokmi, tak aj mňa by sa bol pozitívne dotkol. Ja som bola presne jedna z tých, ktoré nastúpili na interné doktorandské štúdium a vlastne počas posledného roka doktorandského štúdia som odišla na materskú a nemala som teda nárok na materskú. Napriek tomu, že som trochu popritom pracovala, ale vlastne ten príjem nebol natoľko veľký, bola som živnostníčka, že by sa mi to oplatilo. Naozaj, a teda len vďaka tomu, že som mala podporu aj od manžela, že sme boli dvaja na to rodičovstvo a že sme mali podporu od rodiny, tak sa to dalo finančne zvládnuť, ale kebyže zostanem ako samoživiteľka, tak si to vôbec neviem predstaviť. A ono doktorandské štúdium väčšinou je vlastne začiatkom vedeckej kariéry. V mojom prípade to tak nebolo, ja som potom išla robiť iné veci, ale malo by to byť vlastne tá brána naozaj pre vedeckú kariéru, ktorú potrebujeme. A akoby vieme to, že máme slabú podporu vedeckého prostredia ako takého na Slovensku a obzvlášť teda pre ženy vedkyne to prostredie je naozaj veľmi náročné aj tým, že je také závisle od projektového financovania a sú tam akoby mnohé ďalšie bariéry, ktoré spôsobujú, že je náročné to skĺbovať s rodinným životom. A toto by práve v podstate mohlo byť aj taký dobrý začiatok toho aj vedeckého, aj rodinného života, keď vlastne tá materská nadväzuje ešte na to doktorandské štúdium, ale u nás na Slovensku je to naozaj veľké finančné riziko presne z toho dôvodu, že ten nárok na materskú nevzniká.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. A ja si dovolím tu čiastočne nesúhlasiť v tej interpretácii toho, že Nemecko je úspešná krajina vďaka tomu, že selektujú deti, čo mimochodom dneska už zďaleka neplatí, Nemecko je federácia, tam sú veľmi, nájdeme rôznorodé tie systémy v jednotlivých krajinách. A že slovenské školstvo je nekvalitné, lebo zmiešaný systém nefunguje, myslím si, že to je veľké zjednodušenie a myslím si, že naše školstvo má v skutočnosti oveľa závažnejšie a iné problémy, prečo napríklad dosahujeme zlé výsledky v PISA. Je pravda, že veľa zdôrazňujeme inklúziu, aj ja o nej zvyknem veľa hovoriť, a tým mám na mysli hlavne to, že... čakám na pozornosť. Tým mám na mysli hlavne to, keď hovorím o inklúzii, že školy, a predovšetkým základné školy, vedia dávať podporu aj deťom, ktoré potrebujú špecifickú podporu. Keď sa bavíme o inklúzii napríklad vo vzťahu k zdravotne znevýhodneným deťom alebo sociálne znevýhodneným deťom, tak to kľúčové je, že škola vie dať takú podporu tým deťom, že vedia byť v bežnom kolektíve s inými rozmanitými deťmi. Tá selekcia v systéme je to, že deti, ktoré sú nejakým spôsobom nadané, sa v istej fáze tej školskej dráhy vyberú smerom, že rozvíjajú predovšetkým tento svoj talent. To nie je v rozpore s inklúziou. A môžeme mať, samozrejme, odlišný názor na to, v akom veku to má byť, to je úplne legitímne, ale, prosím, nezjednodušujme to, že... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem za slovo a ďakujem mojim kolegyniam za predloženie tohto návrhu a teda teším sa, že tu je nejaký náznak zhody aj s ministerstvom a pevne verím, že sa teda podarí túto zmenu dosiahnuť. A vnímam to v tomto prípade ani nie tak ako poslankyňa, ktorá sa dlhodobo venuje školstvu, ale predovšetkým ako matka, lebo tiež som matka 12-ročného syna, ktorý je aktívny športovec, a presne v tomto veku vidím, že, ako to povedala kolegyňa, doslova dýcha pre šport. A naozaj to je to, čo ho napĺňa, to je to, na čom si presne v tomto veku buduje svoju identitu, a zároveň viem, že toto sú tie kľúčové roky, kedy deti vlastne sú na prahu puberty, neskutočne rýchlo sa aj fyzicky vyvíjajú a toto je presne ten vek, kedy sa aj do veľkej miery láme to, či jedného dňa budú špičkoví športovci alebo nebudú. A naozaj keď si vezmem, že máme napríklad osemročné gymnáziá pre konzervatóriá, aj napríklad pre tanečné konzervatórium, čo je tiež veľmi náročná fyzická činnosť a je tam tá zhoda na tom, že mladí ľudia, ktorí raz chcú byť tanečníci, tak už v tomto veku je potrebné sa tomu naplno venovať, tak som presvedčená, že je toto správna cesta aj pre športovcov. Zároveň, samozrejme, hovoríme o školách s maturitou. Áno, nie všetci raz budú profesionálni športovci, je dôležité, aby dostali aj iné vzdelanie a, samozrejme, aj po absolvovaní tej školy potom po maturite môžu ísť nakoniec robiť niečo iné, ak sa teda rozhodnú pre inú životnú dráhu. Ale zrovna v tomto veku to vnímam ako veľmi dôležité dať tým deťom priestor, aby mohli ako súčasť tej školy naplno rozvíjať aj svoje športové nadanie. Takže plná podpora a verím, že to zvážite aj v koaličných laviciach.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo a ďakujem kolegyni Bihariovej za úplne nový pohľad na tú konsolidáciu, lebo je veľa vecí, ktoré sa tu spomínajú často a je dôležité ich pripomínať, ale toto bol taký nový pohľad.
A ja som to minulý týždeň práve vo faktickej pripomínala pánovi ministrovi, že veď už sme v roku 2025, už sa, prosím, prestaňte vyhovárať, už tretíkrát predkladáte konsolidáciu, tak už naozaj nie je hodné ministra, aby sa tu vyhováral na Ódora a Hegera a Matoviča a koho ďalšieho, ale teda pozrime sa späť, čo sa tu naozaj dialo pred tými dvoma rokmi, vtedy keď prvýkrát ste museli predkladať rozpočet a prvýkrát to bola vaša zodpovednosť konsolidovať a možno vtedy naozaj by to aj bolo namieste hovoriť, že teda neskoro boli tie voľby a málo času ste mali na prípravu. Tak tú jeseň 2023 sme tu strávili nad novelou Trestného zákona, lebo to bola priorita vašej vlády v prvom rade sa postarať o svojich ľudí, aby sa nemohol nikto dostať do väzenia za trestné činy, ktoré sú spojené s korupciou. A o tom teda oveľa detailnejšie hovorila moja kolegyňa Bihariová, ktorá je na to odborníčka.
Čiže vtedy, keď naozaj bolo treba rýchlo riešiť rozpočet, rýchlo riešiť konsolidáciu, tak namiesto toho sa tu narýchlo riešil Trestný zákon, ktorý, ako sa teraz ukazuje, práveže ešte prispieva k tomu, že tento štát menej vyberie na napríklad trestných činoch súvisiacich s daňovými podvodmi, ktoré často už ani nie sú označené za trestné činy, ale iba za, iba za priestupok.
Čiže, žiaľ, obávam sa, že jediné, čo tu zostalo, to smeruje to heslo, že postaráme sa o svojich ľudí.
Ďakujem.

Ďakujem pekne.
Páči sa mi, že tu máme takú detailnú legislatívnu výmenu. A domáce vzdelávanie sa u nás naozaj roky rokúce hovorovo používa pre to, čo zákon uvádza ako individuálne vzdelávanie § 24, a potom máme ešte individuálny učebný plán § 26. Teraz vidím, že teda zavádzate aj samotný pojem domáce vzdelávanie pre malých škôlkarov, ktorí budú na domácom vzdelaní, áno, fajn, tak prichádza nám nový pojem, ale stále si myslím, že treba uznať, že tento zákon zavádza pre to domáce vzdelávanie individuálne na základných školách povinnosť kmeňovej školy, aby zrazu každoročne navštevovala tú domácnosť, čo pravdepodobne bude viesť k tomu, že stále viac škôl toto nebude chcieť robiť, pretože na to dostáva iba 10 % normatívu.
A keď teda máme takúto veľmi detailnú legislatívnu debatu, tak ja poopravím, áno, chcem poďakovať pánovi kolegovi Habánikovi pri tých sabatikaloch, že tam je na žiadosť, čiže uvedomujem si, že asi keď požiada, tak takú dobu musí dostať na toho pol roka, to som v inom zákone, ale teda uznávam, toto sme si vyjasnili.
Ale myslím, že rovnako platí teda aj to, že si môžme povedať, že áno, na hovorovo domácom vzdelaní sa zavádza táto povinnosť.
Ďakujem.

Ďakujem za reakcie.
No áno, zamerala som sa v tom vystúpení na tie veci, s ktorými nesúhlasíme, ale trošku ste prekrútili moje slová, pán kolega Habánik, lebo ja som spomínala to množstvo noviel v kontexte toho, že to vysokoškolské prostredie už prešlo mnohými zmenami za posledných pár rokov. Každá tá zmena prináša aj istú administratívnu a ďalšiu záťaž pre všetkých zamestnancov vysokých škôl a z tohto pohľadu nepovažujem za prínosné, že sa predložil nový zákon, ktorý za mňa je tak trochu zákon pre zákon, ale okej, tých pár vecí, ktoré bola motivácia zmeniť a časť z nich uznávam, že sú dobré, že sa menia, tie mohli radšej ísť do ďalšej novely, ako to celé prepisovať.
Zároveň to, čo som tvrdila, je, že tento zákon nám výrazne nezlepší vysokoškolské prostredie. A ja vám verím, že časť akademickej obce ho podporuje, to je, samozrejme, v poriadku, napriek tomu si dovolím povedať, že potrebujeme iné zásahy do vysokoškolského prostredia na to, aby sa nám podarilo výraznejšie zvýšiť kvalitu.
A ešte k tomu sabatikalu, tam som vyčítala práve to, že je stanovená maximálna, ale nie minimálna dĺžka, čiže zo zákona to môže byť aj jednodňové tvorivé voľno, zákon je splnený, ale vôbec to neprinesie ten zámer, ktorý je deklarovaný.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo, druhýkrát dneska.
Ako som aj avizovala, to prvé vystúpenie som venovala regionálnemu školstvu, toto druhé vystúpenie, teda tých desať minút, ktoré ešte mám k dispozícii, budem venovať vysokému školstvu.
Jeden z tých, ten balík siedmich zákonov, ktoré boli zlúčené do jednej rozpravy, tak jeden z nich je nový vysokoškolský zákon. A v tomto kontexte, tak aspoň stručne na úvod akoby pripomeniem, nech si všetci zvedomíme, že kde sa asi tak nachádzame v oblasti vysokého školstva na Slovensku. Nie sú to nové veci, ale je dôležité to znovu pomenovať, že tu máme dlhotrvajúce problémy, predovšetkým masívny brain drain, masívny odchod študentov zo Slovenska. V zahraničí študuje každý piaty vysokoškolák, to znamená, že ročne nám odchádza vyše 4-tisíc maturantov, často tí, ktorí v jednotných testoch dosahovali najlepšie výsledky. A veď mohli by sme si povedať, fajn, získajú dobré vzdelanie v zahraničí, lenže faktom je, že väčšina z nich sa nevracia. Zhruba dve tretiny zostanú žiť vonku, to znamená, že neprídu pracovať na Slovensko, nevychovávajú deti na Slovensku. A jeden z tých dôvodov je práve to, že naše vysoké školy nevedia udržať kvalitou krok s okolitými krajinami, a teda väčšina týchto študentov odchádza do Českej republiky. Ja som tiež absolventka Masarykovej univerzity v Brne aj Univerzity Komenského. Žiaľ, musím zhodnotiť, že áno, to štúdium v Českej republike bolo kvalitnejšie, ale teda som jedna z tých, ktorá sa vrátila.
Do tohto prostredia teraz prichádza vláda, prichádza ministerstvo s úplne novým zákonom. Potom, ako sme tu za posledných približne päť rokov mali už neviem koľko noviel vysokoškolského zákona. Mali sme masívnu veľkú akreditáciu, mnohé zmeny prišli v kontexte Plánu obnovy, to znamená, že máme veľmi slabú akoby stabilitu právneho prostredia v tom vysokoškolskom prostredí. A zamestnanci vysokých škôl, a mnohí sú to naozaj že pracovití, kvalitní ľudia a ja, keď hovorím o kvalite vysokých škôl, tak nijako neznižujem prácu mnohých tých, ktorí tam pracujú, jedna z vecí, ktoré vám povedia, je, že sú utopení v byrokracii, že nemajú poriadne čas a podmienky na to, aby robili to najdôležitejšie, čo by mali robiť, a to je učiť študentov a robiť vedu.
A teraz keď ministerstvo prináša nový zákon, nový zákon v prvom rade znamená ďalšiu administratívnu záťaž, už len z princípu, lebo nový zákon, nové číslo, nové paragrafy, všetko sa bude prepisovať, všetko sa bude detailne analyzovať, či toto ešte sedí s týmto. Čiže myslím si, že by si to malo ministerstvo veľmi dobre rozmyslieť, či je naozaj treba nový zákon. A bavila som sa o tom zákone s mnohými ľuďmi z vysokoškolského prostredia a väčšina z nich ako prvú vetu mi povedali, že ten zákon je zbytočný. Niekto na ministerstve, ja to tak poviem, chcel mať politicky čiarku, že áno, prijali sme nový vysokoškolský zákon, môže to znieť tak, že výrazne sme posunuli to vysokoškolské prostredie. Nie, nový zákon v tomto prípade považujeme za zbytočný. A dobre, človek by si mohol povedať, že, okej, zbytočný, veď to neni až také zlé. Problém je v tom, že je aj zbytočne regulujúci, že prináša množstvo nových ustanovení, ktoré ešte detailnejšie zasahujú do toho vysokoškolského prostredia a ešte viac hovorí, že toto musíte a toto nesmiete.
A uznávam, že je tam aj niekoľko užitočných vecí, napríklad schvaľujeme tú možnosť záverečných stáží namiesto záverečných prác, aj tie krátke odborné programy. Tieto veci pokojne mohli ísť novelou a mnohé iné v tom zákone mohlo ostať nedotknuté, aby tí ľudia, ktorí v tom vysokoškolskom prostredí pracujú, sa mohli predovšetkým sústrediť na to podstatné. A uvediem teda pár príkladov toho, aby som ukázala, čo myslím tým, keď hovorím, že ten zákon je predovšetkým zbytočne regulujúci. Mikromanažuje učiteľov, napríklad po novom priamo zákon hovorí, že po druhom neúspešnom pokuse absolvovania povinného predmetu je študent vylúčený zo štúdia. Niečo, čo doteraz bolo v kompetencii tej vysokej školy, aby si to nastavila. Nie, teraz priamo povie zákon, musíte študenta vylúčiť. Alebo, a to sú potom aj veci, ktoré sú podľa mňa aj nezamýšľané dopady, keď sa hovorí o uznávaní kreditov. Znovu, na zákon pre vysokoškolské prostredie zbytočne detailné ustanovenia. A dobre, uznávanie kreditov je potrebné v princípe pre napríklad aj medzinárodnú mobilitu, ktorú podporujeme, to je všetko fajn, lenže tento zákon hovorí o uznávaní kreditov, ktoré predstavujú náhradu za povinné predmety a povinne voliteľné predmety. A kde sú voliteľné predmety? Čiže vysoké školy rozlišujú A-čkové, B-čkové, C-čkové kredity, povinné, povinne voliteľné a voliteľné. Veľmi často zahraničné pobyty sú práve o tom, že si ten študent vyskúša niečo úplne iné, že získa úplne nové podnety, že zažije predmety, ktoré sa nedajú prirovnať k tomu odboru, ktorý má tu a pokojne by mu mohli nahradiť voliteľné predmety, alebo by to aspoň mohlo byť v kompetencii znovu tej vysokej školy, tých pedagógov. Nie, priamo zákon hovorí, A-čkové kredity, B-čkové kredity, ale C-čkové sú vypustené.
Čo ma tak smutne zarazilo, bol napríklad prístup k takzvanému sabatikalu. Znovu fajn vec, oficiálne sa to v zákone volá tvorivé voľno. Dobrá myšlienka, zlé prevedenie, lebo doteraz školy mohli udeliť tvorivé voľno, nebolo to povinné, ale potom malo nejakú minimálnu dĺžku. Po novom ho síce školy musia dať, ale zákon uvádza, že najviac na šesť mesiacov, ale neuvádza minimálnu dĺžku. Čiže keď rektor alebo dekan, neviem presne, kto to bude podpisovať, keď podpíše tvorivé voľno na týždeň, tak zákon je splnený, lebo teda bolo to najviac v trvaní šesť mesiacov.
Nestihnem ísť do mnohých ďalších detailov. Jednu vec, ktorú by som chcela oceniť, a v tomto prípade by som aj chcela oceniť prácu vysokoškolských odborov, je ustanovenie, ktoré sa tam dostalo v rámci MPK, a to sú trvalé pracovné zmluvy pre vysokoškolských pedagógov po deviatich rokoch. Áno, vieme, že je okolo toho istá kontroverzia, ale myslíme si, že práve aj toto akoby zabezpečenie nejakého stabilného prostredia pre tých zamestnancov, môže prispieť, akoby je v súlade s tým, že tí ľudia, ktorí tam pracujú, si to zaslúžia a nie je dôvod, aby mali výrazne menšie práva ako iní zamestnanci.
Lenže naozaj nevidíme, že by tento zákon mal priniesť paradigmatickú zmenu pre vysokoškolské prostredie. Tá sa dá dosiahnuť cez tlak naozaj na kvalitu jednotlivých pracovísk, dá sa dosiahnuť cez posilnenie týchto výkonnostných zmlúv ako nástroju financovania Ale tento zákon na jednej strane prináša skôr menšie zmeny, prináša mnohé aj veľmi kontraproduktívne a zbytočné zmeny a v konečnom dôsledku len zase rozryje celé to prostredie, pridá tým ľuďom, ktorí tam pracujú ďalšiu byrokraciu, ale nedosiahneme to, že by sme teraz výrazne posilnili kvalitu vysokých škôl. Čiže z tohto dôvodu ani tento zákon za Progresívne Slovensko nepodporíme a myslíme si, že tých pár dobrých vecí, ktoré tam sú, mohlo ísť radšej cez menšiu novelu a zamerať sa na iné veci v tom systéme.
Ďakujem pekne.

Ďakujem za slovo.
Ja by som len chcela reagovať k tým technickým veciam ohľadom domáceho vzdelávania, lebo treba povedať, že tento zákon naozaj obsahuje povinnosť škôl každoročne kontrolovať domácnosť, v ktorej sa domáce vzdelávanie deje, je to ten § 24 ods. 10, to znamená, že naozaj. A na Slovensku je tá nezvyčajná situácia, že mnohé rodiny, ktoré sú na domácom vzdelávaní, majú svoje kmeňové školy cez pol republiky a dôvodom je, že už teraz to veľa škôl nechce robiť, že by sa stali kmeňovými školami domáceho vzdelávania. Keď sa toto zavedie, tak ešte viac škôl si povie, že to robiť nebudú, lebo im to nestojí za to, že by každoročne museli vyslať nejakého svojho zamestnanca cestovať cez celú republiku a kontrolovať tie domácnosti. Čiže ako môžete mať na to svoje dôvody ako ministerstvo, že to predkladáte, len by som chcela uviesť na pravú mieru, že áno, toto ten zákon navrhuje a takisto ten zákon navrhuje to povinné osobné preskúšavanie, kým v súčasnosti sa povoľuje aj dištančné. A dovolím si nesúhlasiť s tým, že toto by vedelo riešiť podobné prípady, ako sa stali v Spišskej Starej Vsi. Veď tam práveže ten žiak prišiel na osobné preskúšanie a vtedy sa práve stala tá tragédia. Tam ten problém bol v tom, že teda v prvom rade, že bol na nútenom domácom vzdelávaní a neriešili sa dlhodobé agresívne prejavy, čo je čiastočne zlyhanie asi aj sociálnej kurately, aj komunikácie medzi školami. A oceňujem, že zákon na túto tragédiu vo viacerých prípadoch reaguje. Pri tom osobnom preskúšaní, áno, môže to pomôcť podchytiť možno niektoré deti, ktoré neprospievajú, na druhej strane naozaj pre deti, ktoré napríklad sú na autistickom spektre a nezvládajú tú zmenu prostredia, tak pre nich to môže byť veľmi problematické. Len to som chcela doplniť.
Ďakujem.

.

Ďakujem za slovo aj za reakcie.
Pri tej dohode, áno, tá dohoda nehovorí o tom, že by školy dostali viac ako teraz. Ja som chcela hlavne upozorniť na to, že tá dohoda je veľmi nejasná.
To, čo je teraz v zákone, je veľmi nejasné, to znamená, že niektoré školy dohodu uzavrú, niektoré ju neuzavrú. Nie sú momentálne jasné tie podmienky, ktoré ako.
Nejasné podmienky vždy je priestor na nejaké netransparentné správanie. A to nehovorím s tým, že by som predpokladala nejaký zlý úmysel, len hovorím, že celý ten systém, jak je teraz nastavený, je v konečnom dôsledku tak neprehľadný, spôsobí veľkú roztrieštenosť pravidiel, ako sme vraveli. A nevieme tým pádom ani vôbec odhadnúť tie dopady.
A ešte k tým deťom so zdravotným znevýhodnením. Tuším som to zabudla povedať, tak to spomeniem teraz v reakcii. Áno, aj teraz súkromné a cirkevné školy nemusia brať deti so zdravotným znevýhodnením, napriek tomu ich majú rovnaký podiel v priemere ako štátne školy a pri mnohých diagnózach platí, že ich majú ešte viac. To znamená, že z dobrej vôle tieto deti prijímajú. Veď tak to má byť. Len si treba uvedomiť, že naozaj im často vedia poskytnúť lepšiu starostlivosť aj. My máme v rodine dievča, ktoré má poruchu pozornosti, vývinové poruchy učení, skončila na tretíkrát v súkromnej škole, pretože na žiadnej inej škole jej nevedeli zabezpečiť dobrú starostlivosť.
A znovu, to nie je o delení škôl na dobré, zlé, súkromné, štátne. Sú aj také, aj onaké. Poznám úžasne inkluzívne verejné školy, obecné školy. Ide o to, že nemôžeme zrušiť jednu časť, jednu nohu systému, kým nevieme zaručiť, že tá druhá zabezpečí dostatočnú náhradu.
Ďakujem pekne.