Videokanál poslanca

Ďakujem, pán poslanec Habánik, ono je to tak, ja by som sa rada nebála o tie eurofondy, rada by som sa nebála o plán obnovy, ale vzhľadom na kroky tejto vlády a vzhľadom aj na to, ako Európska komisia striktne posudzuje to, že či sú eurofondy u nás chránené dostatočne pred korupciou a či táto krajina robí dostatočne preto, aby tu naozaj fungoval právny štát, tak, žiaľ, tieto obavy sú namieste. Ale uvedomujem si, že to sme trošku mimo školstva.
K tým programom, áno, je pravda, že stredné a vysoké školy sa nebudú musieť nanovo akreditovať, ale zase iné, iné inštitúcie áno. Čiže dúfajme, že budeme v tomto smere pokračovať, ale, žiaľ, to neberiem ako prehnané strašenia.
Vďaka.

Ďakujem za slovo a dobrý večer všetkým prítomným, čo tu ešte sedíme. Nebudem to príliš naťahovať, keďže sa nám blíži koniec rokovacieho dňa, ale napriek tomu som rada, že môžem využiť túto príležitosť, aby som za náš klub aspoň všeobecne okomentovala teda predložený zákon o celoživotnom vzdelávaní.
Vnímame, že celoživotné vzdelávanie je taká téma dlhodobo na okraji záujmu. A to si myslím, že celé školstvo je často na okraji záujmu a celoživotné vzdelávanie ešte aj v rámci neho a pritom naozaj ako v tom 21. storočí, kde sa nachádzame, vidíme už teraz, že to bude nesmierne dôležité, že nikomu z nás nebude stačiť to, čo sa naučil v škole, počas celej našej profesionálnej dráhy. Ako ja mám necelých 40 a už teraz mám pocit, že mnohé tie nové povolania, ktoré vznikajú, že nestíham ich sledovať. A medzinárodné výskumy ukazujú, že je to jedna z tých oblastí, kde Slovensko pomerne výrazne zaostáva, že veľmi málo u nás dospelých sa zúčastňuje nejakých ucelených kurzov celoživotného vzdelávania. Pravdepodobne, čo ešte najviac rezonuje, sú kurzy BOZP, lebo tomu naznačujú tie dotazníky, že krátke kurzy u zamestnávateľov to sa u nás berie za celoživotné vzdelávanie často. A ja viem, že tento zákon sa dlhodobo pripravoval, pripravoval sa do veľkej miery na základe odporúčania Európskej komisie. Tá príprava začala ešte za predošlých ministrov a veľmi sa teším, že teda bol ten zákon dotiahnutý, že prešiel MPK, že bol schválený vládou a že sa teda dostal aj, dostal aj do parlamentu. A je teda rozsiahly zákon a ja by som v tomto úvodnom vystúpení len stručne vypichla tri veci, ktoré považujem za veľmi dôležité a pozitívne a potom upozornila na dve, kde vidíme, vidíme isté riziká.
Za veľmi dôležité považujeme to prepojenie na trh Európskej únie a to, že sa vlastne národný kvalifikačný rámec, náš slovenský, prepája s tým európskym a teda pevne verím, že táto vláda nás nevyvedie z Európskej únie a že stále budeme mať otvorený trh práce a práve toto je jedna z tých nástrojov, ktoré vlastne môžu umožňovať ešte väčšiu takú flexibilitu pre ľudí absolvovať nejaké vzdelávanie na Slovensku a mať ho, mať ho uznané v zahraničí.
Druhé je teda to zavedenie mikroosvedčení, ktoré tu už aj bolo spomenuté. Je to jedna z vecí, ktorú sme mali aj v predvolebnom programe PS, ale teda nejdem si prihrievať polievku. Je mi jasné, že to neprišlo od nás, ale je to jednoducho vec, ktorá dlhodobo rezonuje v odbornej komunite a je teraz zahrnutá aj tu a naozaj hovorí o tom, že niekto nemusí zvládnuť celé dlhé vzdelávanie povedzme za kuchára, ale vie si z toho vybrať vlastne nejakú relevantnú časť, ktorá mu potom umožní sa zamestnať. Vnímam to aj ako také prosociálne alebo proinkluzívne opatrenie, ktoré vlastne môže zjednodušiť prístup na trh práce ľuďom, ktorí sú nejakým spôsobom zo znevýhodnených skupín, cudzincom napríklad, kde majú jazykovú bariéru. Vnímame tam, že trochu rigidné zostali tie mikroosvedčenia, lebo vlastne sú možné iba v rámci tých existujúcich kvalifikácií. Tam možno sa to dalo aj trošku ešte viac zflexibilniť, ale, ale celkovo je dobré, že sa to zavádza.
A tretie, čo by som rada vypichla, je to zflexibilnenie toho, že sa vlastne zavádza možnosť absolvovať rovno skúšky bez toho, aby človek absolvoval školenie. Inými slovami, niekto už nejakú zručnosť má a nemusí potom absolvovať kurz, ale jednoducho príde do certifikovanej inštitúcie, povie, ja už viem, neviem, piecť, ja už viem šiť a vlastne absolvuje skúšky a môže mu to byť uznané. A znovu, predstavujem si za tým napríklad ako jednu z cieľových skupín ženy, ktoré boli dlhodobo na materskej, ktoré dlhodobo vlastne vypadli z trhu práce, získali nejakú zručnosť aj povedzme samovzdelávaním a toto im vlastne umožňuje získať o to jednoduchšie aj ten certifikát a potom už sa na základe toho zamestnať.
To, kde vnímam také, také rizikové aspekty alebo isté minimálne, že tam budú ťažkosti v implementačnej praxi, viac si na tom asi veď povieme v druhom čítaní, ale, ale upozorním na to už teraz, a to sú vlastne implementácia individuálnych vzdelávacích účtov a im akoby tá, a prax pri akreditovaní vzdelávacích programov. Čiže začnem tými individuálnymi vzdelávacími účtami. Tiež považujeme to za dobrú myšlienku, to znenie v zákone je v princípe veľmi ambiciózne, zákon hovorí, že je to mechanizmus, prostredníctvom ktorého štát alebo zamestnávateľ uhrádza každému občanovi na ich požiadanie teda možnosť vzdelávať sa a, ale zároveň vidíme v doložke vplyvov, že znovu je to jedna z vecí, ktoré sa u nás zavádzajú, ale vlastne iba cez európske peniaze. Je tam naplánovaný nejaký pilot, ale nevieme o tej udržateľnosti. A teda obzvlášť v dnešnej dobe, kedy vidíme, že samotné eurofondy sú ohrozené, samotné investície z plánu obnovy sú ohrozené kvôli iným krokom tejto vlády, tak je pomerne riskantné, že vlastne tuto zavádzame do zákona veci, kde nevieme zaručiť financovanie zo štátneho rozpočtu a spoliehame sa na zdroje Európskej únie.
A trošku podobné riziko vnímam pri tom procese akreditovania vzdelávacích programov, lebo to je úloha, ktorú doteraz robilo ministerstvo školstva. Tiež to bolo personálne poddimenzované, ale realizovalo sa to tam. Je to, ako bola to úloha ústredného orgánu štátnej správy. Po novom sa kompetencia prenáša na Alianciu sektorových rád, čo na jednej strane môže priniesť nejaké pozitíva, pretože sa tam vťahujú noví aktéri ako sú zamestnávatelia, ako sú odborové zväzy, ale opäť tu čelíme tomu, že Aliancia sektorových rád je inštitúcia a organizácia, ktorá momentálne funguje hlavne na národných projektoch z eurofondov a na ktorú sa teraz prenáša vlastne pomerne veľká agenda, ktorá bude aj náročná vzhľadom na to, že ten zákon vlastne zavádza, že v roku ´25 sa musia všetky tie programy reakreditovať. Teda najprv sa inštitúcie budú musieť po novom certifikovať na ministerstve, potom si budú musieť reakreditovať programy, do toho veď chceme podporiť nové inštitúcie, aby si akreditovali programy. A vnímam, že bude to implementačne pomerne náročné. A vlastne štátna správa v tomto deleguje kompetenciu niekam mimo, mimo ministerstva. A opäť sa tu stretávame znovu s tým spoliehaním sa na eurofondy.
Pomerne rýchlo som to preletela, lebo naozaj je pokročilý čas. Summa summarum, je dobré, že tento zákon bol dotiahnutý, že bol predložený, že o ňom rokujeme. Je tam niekoľko teda otáznikov, ktoré, ktorými sa asi budeme ďalej aj zaoberať v druhom čítaní, V každom prípade je fajn, že aspoň v tejto jednej oblasti aj vlastne ten tlak Európskej komisie, aj tu bola nejaká odborná zhoda na tom, že toto je potrebné.
Ďakujem pekne.

Ďakujem za slovo a ďakujem kolegyni Kosovej, že za náš klub detailne predniesla naše stanovisko aj k tomuto zákonu a teda to zdôraznenie tej dôležitosti toho, že predovšetkým by sme potrebovali plošné zvyšovanie učiteľov a že naozaj tá situácia je dramatická, keď nám tu chýba vyše 1 200, alebo dokonca vyše 1 400 učiteľov. A ja, samozrejme, rozumiem, že ten kompenzačný príspevok má byť nejakým spôsobom doplnok, ale treba si aj uvedomiť, že naozaj ten zákon je formulovaný tak, aby nechával veľmi široko otvorené dvere. A ono vždy je to o takom vyvažovaní, samozrejme, keď sa tvorí legislatíva na ministerstve, tak vždy to dané vedenie si myslí, že veď my to nastavíme dobre. Ale zároveň je tam isté riziko do budúcnosti, že nie je momentálne vôbec jasné, že koľko vlastne peňazí sa bude prideľovať práve cez kompenzačný príspevok, na čo, akou formou a videli by sme teda výrazne väčší zmysel v tom stabilnom systéme plošného odmeňovania.
Spomenula by som ale ešte jednu relatívne drobnú zmenu v tom zákone, ale tak ako kritizujeme, zároveň aj povieme to, čo oceňujeme. A tu by som chcela oceniť, lebo aj včera som spomínala v rozprave tie ukrajinské deti a práve v tomto zákone sa zavádza to, že vlastne školy budú môcť zamestnať napríklad ukrajinské školské psychologičky napriek tomu, že nevedia po slovensky, ale ak robia s ukrajinskými deťmi, tak vlastne už tam nebude legislatívna bariéra. Čiže to je jedna z tých drobnejších vecí, ktoré budú fajn v praxi, ale vidíme tam aj isté riziká.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Vážený pán minister, vážení kolegovia, kolegyne, vidíme, že je to naozaj rozsiahla novela a len za poslanecký klub PS vieme asi hodinu o nej hovoriť. Ja som teda už tretia v poradí a nebudem sa opakovať. My sme si tú novelu rozdelili, lebo naozaj je tam, je tam dosť tém, ktoré sú hodné toho, aby sa preberali aj tuto priamo v pléne. Verím, že, teším sa potom na reakciu pána ministra, vidím, že máte veľa poznámok. Verím, že do piatej to stihneme, že aspoň tento zákon sa asi stihne odhlasovať o piatej, aj keď sú tam ešte dva ďalšie školské.
Čiže ako už odznelo, v klube PS podporujeme tú hlavnú zmenu, ktorá tu prichádza, teda zmena financovania materských škôl. Oceňujeme, že aspoň rezort školstva naozaj pokračuje v tom nastavenom harmonograme tak, ako vznikol, keď vznikal plán obnovy, ako moja kolegyňa to nazvala, taká pekná nežná evolúcia, a chcela by som to vyzdvihnúť teda obzvlášť v dobe, kedy vidíme, že celkové kroky vlády nám ohrozujú aj eurofondy, že celkovo plán obnovy na mnohých rezortoch mešká a zatiaľ nám Európska komisia neschválila ani tú štvrtú žiadosť o platbu. Čiže naozaj tu hrozí, že peniaze kvôli konaniu tejto, teda Slovensko kvôli konaniu tejto vlády príde o masívne peniaze, ktoré by sme potrebovali investovať aj napríklad do školstva, ale v tomto prípade teda môžme oceniť, že naozaj je predložený vládny návrh, ktorý plní jeden z dôležitých míľnikov plánu obnovy.
Ja by som chcela upriamiť pozornosť na tri témy, ktoré z nášho pohľadu nie sú v zákone dostatočne upravené. Čiže pôjdem nad rámec toho, o čom hovorili moje kolegyne, ktoré komentovali hlavne to, čo ten zákon obsahuje. Týka sa, sú to, takto poviem, aj keď sa nachádzame v prvom čítaní, respektíve práve preto, že sa nachádzame v prvom čítaní, považujem za dôležité už teraz upozorňovať aj na to, čo by ten zákon, myslím si, myslíme si, že mal obsahovať a zatiaľ neobsahuje. A teda oceňujem, že aspoň tento vládny návrh, vládny návrh zákona prišiel v štandardnom legislatívnom procese, to znamená, že je aj pre toto plénum, aj pre ministerstvo mesiac, približne mesiac času na to, aby sa prípadne pripravili ďalšie pozmeňováky.
A chcela by som sa zamerať na tri témy, ktoré všetky tri nejakým spôsobom súvisia s deťmi, ktoré sú často na okraji pozornosti a svojím spôsobom aj na okraji školskej legislatívy, ale je nesmierne dôležité, aby práve pri tvorbe a úprave školského zákona sme na ne mysleli. A to sú deti v reedukačných centrách, deti, ktoré sem prišli a utiekli pred vojnovým konfliktom na Ukrajine, a deti so zdravotným znevýhodnením.
Začnem teda tým prvým, to sú reedukačné centrá. Nie je to teda prvýkrát za tento kalendárny rok, čo tu hovoríme o reedukačných centrách. Je to prvýkrát v tejto novej parlamentnej sezóne alebo v novom školskom roku. Chvíľu to bola veľká téma, takmer celonárodná, mediálna, keď sa zverejnila správa Generálnej prokuratúry a poukázalo sa na to, čo všetko v reedukačných centrách zlyhávalo, a vtedy ministerstvo aj pripravilo pomerne komplexný materiál s prísľubom zmien a bolo teda prisľúbené aj na školskom výbore, že prídu legislatívne zmeny aj na jeseň. A z tohto pohľadu musím povedať, že to bolo trošku sklamanie, že teda v tejto verzii školského zákona, teda novely školského zákona sa objavili iba dve čiastkové zmeny, a to je isté posilnenie diagnostiky a posilnenie diagnostických centier. A to druhé je rozšírenie tých aktérov, ktorí majú byť pri vyhodnocovaní individuálnych reedukačných programov, teda zapojenie buď CDR-iek, alebo zákonných zástupcov do tohto procesu.
Napriek, teda oceňujem tie prvé kroky, že boli začiatkom leta zavreté tie dve najproblematickejšie zariadenia a vtedy išli aj nejaké prvé investície do týchto zariadení, ale zároveň veľa problémov teda zostalo nevyriešených a aj keď som teraz opätovne kontaktovala zamestnancov v reedukačných centrách, tak mnohí majú pocit, že vlastne tie podstatné, podstatné problémy sa nezlepšili.
Čiže len pripomeniem viacero tých nedoriešených problémov a to je to, že vieme, že tam zlyhávala kontrola v týchto centrách. Vieme, k akým strašidelným, až násilným incidentom tam dochádzalo napriek tomu, že tie deti sú tam teda, že sú to neplnoleté deti, že sú tam zavreté často proti svojej vôli, a tam priamo boli vystavené násiliu. Vieme taktiež, že v niektorých centrách dochádzalo k porušovaniu zákona napríklad tým, že zamestnanci nespĺňali kvalifikačné predpoklady. Myslím si, že toto všetko by malo viesť k záveru, že by bolo potrebné vlastne posilniť tie kontrolné mechanizmy. Zatiaľ sa to v tej legislatíve nijako nezohľadnilo.
Takisto, čo sa týka správnej rady reedukačných centier, čiže nejakej kontroly zvonku, medzi ďalšie problémy nedoriešené je, že v mnohých týchto centrách vlastne sa nachádzajú pacienti, ktorí v skutočnosti sú, teda deti, ktoré sú predovšetkým pedopsychiatrickí pacienti a z podstaty svojej diagnózy by nemali vlastne byť v reedukačných centrách, ale skôr v iných typoch zariadenia, ktoré nám tu ale chýbajú. Chápem, že to je medzirezortná téma, ale boli tam už avizované aj nejaké kroky smerom k možno väčšej diferenciácii tých zariadení, zatiaľ to zase v legislatíve nevidíme.
Medzi ďalšie také praktické problémy boli dovozy z útekov, čo pravidelne riešia tí zamestnanci, ktorých vlastne to veľmi, veľmi zaťažuje. Chýbajúca supervízia pre týchto zamestnancov. A toto vlastne všetko sú veci, ktoré si myslím, že by školská legislatíva mala na ne reagovať. Bol tam prísľub, že na jeseň budú predstavené zmeny a zatiaľ, hovorím, iba veľmi málo z toho sa do toho zákona aj naozaj dostalo.
Druhá téma, ktorá znovu už bola avizovaná, že bude riešená a nakoniec je v zákone iba veľmi malý, slepačí krok, a to sú deti z Ukrajiny. Uvedomujem si, že taktiež je to téma, ktorá je tu dlhodobým problémom. Viem, že nevznikla za pôsobenia ministra Druckera, zároveň táto vláda je tu už takmer celý minulý, takmer celý minulý školský rok a aj v tomto návrhu, dokonca priamo v dôvodovej správe sa uvádza, že teda istým ustanovením sa majú eliminovať negatívne dôsledky spojené s tým, že sa deti odídencov nevzdelávajú vo formálnom systéme. Lebo vieme, že tu máme mnoho detí, ktoré prišli z Ukrajiny, ktoré utiekli pred vojnou. Tie rodiny sa na neurčitý čas usadili na Slovensku, ale tie deti sa nevedeli dostať do škôl a bola to kombinácia toho, že absentujúca povinná školská dochádzka znamenala, že ani ich rodiny neboli pod tlakom, aby sa zapísali, aby chodili do škôl, ale taktiež ani štát nebol pod tlakom, aby im tie kapacity vytvoril. A napriek teda tejto ambicióznej formulácii z dôvodovej správy tak v skutočnosti, čo tento zákon zavádza, je, že dáva rodičom, zákonným zástupcom z Ukrajiny povinnosť, aby do troch mesiacov od príchodu požiadali o zaradenie dieťaťa. Čiže je tam nejaký prvý krok, že požiadajú o zaradenie dieťaťa, čiže budeme vedieť, koľkí si zažiadali, ale v skutočnosti je to iba taký sofistikovanejší zber dát, pretože ten zákon už potom nehovorí o tom, že kde sa im majú tie kapacity vytvoriť, a taktiež nehovoria o tom, že by vznikla povinnosť pre tie deti do tej školy dochádzať. To znamená, že napriek tomu, že aj v médiách napríklad sa teda objavilo, že sa zavádza nejaké povinné vzdelávanie pre ukrajinské deti, nie, je to iba prvý krok toho, že teda si majú zažiadať o zaradenie dieťaťa do školy, ale verím, že pri tomto to nezostane a ideálne v druhom čítaní sa pôjde ešte ďalej v tom, aby sa teda naozaj dotiahlo, že tie deti aj budú mať absolútnu istotu, že to miesto v školách dostanú a zároveň že budú mať povinnosť sa vzdelávať. (Rečníčka si odkašlala.) Ospravedlňujem sa.
Toto sú teda také dve témy, alebo dve skupiny, kde som presvedčená, že je to povedomie aj u pána ministra, aj na ministerstve, že sú nejakým spôsobom dôležité, napriek tomu v tomto zákone zatiaľ vidíme iba nejaký veľmi, veľmi čiastkový prvý krok.
A ten tretí bod, ktorý spomeniem, sa týka detí so zdravotným znevýhodnením a je to v podstate taká vec, ktorá sa ukázala z praxe, a to je vlastne dostupnosť maturity alebo nejakých centrálnych skúšok pre žiakov, ktorým zdravotný stav neumožňuje prísť maturovať do školy. Lebo teda prax ukázala, že tá školská legislatíva v tomto nie je jednoznačná, a verím tomu, že je potrebné, aby sa priamo uviedlo v školskom zákone, prípadne možno aj potom rovno zvažovať aj zákon o vysokých školách, že sú deti, ktoré naozaj majú taký vážny zdravotný stav, že sa môžu vzdelávať jedine doma alebo v zdravotníckom zriadení. A je potrebné a žijeme v 21. storočí, kde aj tie technologické možnosti už dneska sú, aby sa na nich myslelo v tom, že je to obdivuhodné, keď takéto dieťa má záujem sa vzdelávať, a nemalo by, nemalo by čeliť legislatívnym bariéram.
Ja som si vedomá toho, že podľa legislatívneho plánu vlády ďalšia novela školského zákona je plánovaná na rok ´25 s účinnosťou k budúcemu septembru a že teraz vlastne ten školský zákon bol iba pripojený k zákonu 597 o financovaní, ale zároveň si uvedomujem, že tuto nejakým spôsobom strácame čas. Jednoducho každou ďalšou novelou a každá ďalšia novela sa môže odďaľovať a niektoré témy naozaj už akoby sme dávno, už dávno meškáme. Už dávno meškáme pri zabezpečení povinnej školskej dochádzky pre ukrajinské deti, už dávno meškáme v tom, aby aj deti, ktoré už majú naozaj ťažkú životnú situáciu a boli proti svojej vôli zaradené do reedukačných centier, aby tam mali humánne podmienky, ktoré im pomôžu sa pripraviť na neskorší život. Máme tu veľa dlhov v tejto spoločnosti voči deťom so zdravotným znevýhodnením a myslím si, že viaceré tieto témy sú naozaj na zváženie, že by sa ešte zaradili aj v tom druhom čítaní, ktoré, ktoré teda bude na októbrovej schôdzi.
Toľko k týmto trom témam. Moje kolegyne už prezentovali, aké máme iné výhrady k tomuto zákonu, a teda budem, budem vďačná za reakciu pána ministra.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo a ďakujem všetkým kolegom a kolegyniam z opozície, ktorí sa zapojili do tejto rozpravy.
Áno, znovu tu diskutujeme len opozícia. A veď ja by som to aj chápala, keby sa zo strany koalície dalo povedať, že všetko bolo už povedané, tie dôvody boli jasne predložené, veď oni sú predkladania zákona, stačí si otvoriť dôvodovú správu a akoby už neni čo dodať. Len ono to tak nie je.
Ja som si zámerne teda ešte raz otvorila tú dôvodovú správu a v tej dôvodovej správe teda je, že cieľom zákona je zvýšiť počet členov dozornej rady z dôvodu posilnenia kontrolnej právomoci štátu vo fonde. Čiže dobre, aj dôvodová správa nám jasne hovorí, že teda cieľom je posilniť kontrolnú právomoc štátu.
A prečo to robíme? A toto, naozaj som presvedčená, že tu neodznelo, aspoň žiaden ako by že legitímny, jasný dôvod, že prečo to zlepší ten fond alebo zlepší život na Slovensku, alebo akoby nejaký cieľ iný ako záujem SNS.
A máme tu teraz predkladateľa pána Farkašovského, teraz sa už neviete zapojiť, ale možno aspoň na ďalších rečníkov s faktickou poznámkou. Ak si dobre pamätám, tak vy ste, nevidím na vás priamo cez ten pult, ale dovolím si sa vám prihovoriť, ak si dobre pamätám, v rozprave k RTVS vy ste vystúpili a mali ste veľmi, dá sa povedať, že silné vystúpenie o tom, aká je dôležitá nezávislosť, a hovorili ste nám o tom, ako, teda ak si dobre pamätám, opravte ma, ak sa mýlim, že ste pracovali v BBC vo Veľkej Británii, ako je to taký vzor toho, že sa... médiá majú byť nezávislé. No, tak tuto máme fond na... umelecký fond. A jediný dôvod, ktorý sme sa dozvedeli, prečo ho chcete meniť, je aby ste posilnili kontrolné právomoci štátu.
Tak naozaj ma zaujíma, že kde tá... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Vážení kolegovia, vážené kolegyne, ďakujem za slovo, pán predsedajúci, mrzí ma, že tu teraz stojím ja, pretože teraz tu mali stáť úplne iní ľudia.
Mal tu stáť pán Robert Dobrovodský, verejný ochranca práv. Mala tu stáť, pani Zuzana Dlugošová, predsedníčka Úradu na ochranu oznamovateľov protispoločenskej činnosti. Mala tu stáť pani Zuzana Stavrovská, komisárka pre osoby so zdravotným postihnutím, a mal tu stáť pán Jozef Mikloško, komisár pre deti.
Všetci tu dneska ráno stáli vonku na chodbe a čakali na to, že konečne po dlhej dobe im tento parlament vytvoril priestor, aby predniesli správy zo svojej činnosti. A ja každému jednému z nich veľmi pekne ďakujem za ich činnosť aj za to, že boli ochotní nám ju predniesť.
A ospravedlňujem sa, aj keď to nie je moja vina, ale som súčasťou tohto parlamentu, a ospravedlňujem sa za to, že im táto možnosť bola dneska upretá preto, lebo SNS má potrebu ešte tesne pred dovolenkami stihnúť ovládnuť filmový priemysel cez Audiovizuálny fond. A ešte celý ten legislatívny proces urobili tak babrácky, že sa nám to tu naťahuje až do poslednej chvíle.
Lebo aby som teda procesne pripomenula, sme v opakovanom druhom čítaní o tomto poslaneckom návrhu, lebo v tom superzrýchlenom konaní, ktoré tu vytvorili tým, že tá podstatná zmena vlastne bola predložená tuto nielen poslaneckým návrhom, ale poslaneckým pozmeňujúcim návrhom, prečítaným v pléne iba niekoľko hodín pred hlasovaním, tak ešte aj v ňom zrazu sa ukázalo, že vlastne tam bola v tej rýchlosti urobená chyba, a preto tu musela prísť pani ministerka aspoň na niekoľko minút, aby teda znovu otvorila druhé čítanie.
A áno, vedieme túto rozpravu v druhom čítaní, pretože politické ovládnutie Audiovizuálneho fondu považujeme za úplne hanebné, za rovnako hanebné ako to, že dneska dali poslanci koalície prednosť svojim dovolenkám pred možnosťou, aby toto plénum konečne diskutovalo o ľudských právach.
A teda vraciam sa k otázke, ktorá tu už opakovane odznela, prečo vlastne ideme meniť zákon o Audiovizuálnom fonde, lebo to sme sa naozaj nedozvedeli, nieže čo je ten podstatný problém, lebo väčšinou sa zákony menia, keď vznikne niekde nejaký problém. Tak čo je ten podstatný problém pri fungovaní Audiovizuálneho fondu, ktorý poslanci z SNS a následne celá koalícia majú potrebu tuto na poslednú chvíľu meniť? Ako sme tu veľmi podrobne počuli v predošlej časti toho druhého čítania v rozprave od kolegyni Jaurovej, áno, bolo obdobie, kedy na Slovensku sa netočili takmer žiadne filmy, a ja si pamätám, akou, s akou závisťou sme pozerali na Českú republiku, kde sa ten filmový priemysel rozbehol, ten slobodný filmový priemysel rozbehol oveľa rýchlejšie a ako aj množstvo šikovných ľudí z našich filmárov, aj ja mnohých poznám, či už hereckej obce, alebo celkovo z filmárskej obce, odchádzali do Českej republiky, lebo tam mali oveľa lepšie podmienky.
A potom bol založený Audiovizuálny fond a vidíme, a pani kolegyňa Jaurová to tu ukázala na číslach, ako nám dramaticky stúpol ten počet filmov, a ja som presvedčená, že aj tá kvalita filmov, aj keď to sa asi nedá odmerať, ale určite sa dá odmerať návštevnosť týchto filmov, a že môžeme dneska povedať, že máme, aj keď sme relatívne malá krajina, fungujúci filmový priemysel do veľkej miery aj vďaka Audiovizuálnemu fondu.
A v celej tej rozprave sme nepočuli jediný dôvod, ktorý by tvrdil opak. Jediné, čo sme tu počuli, je, že nie všetky filmy zodpovedajú vkusu poslanca Michelku.
A znovu sa tu k tomu vrátim, pretože toto isté sme mali aj pri tej... fonde, pri Fonde na podporu umenia, kde sme si vypočuli asi hodinovú alebo dvojhodinovú prednášku o literárnom vkuse pána poslanca Michelku, tak tuto sme si pri tejto rozprave vypočuli niečo o filmovom vkuse pána poslanca Michelku. Ako úprimne vám poviem, mňa to nezaujíma. A nielenže mňa to nezaujíma, ale túto krajinu to nemá čo zaujímať. Ako keď chce byť pán Michelko literárny alebo filmový kritik, tak si pomýlil povolanie.
My sme tu zákonodarný zbor a my tu máme tvoriť zákony pre ľudí. My tu máme tvoriť zákony vtedy, keď sú spoločenské problémy, a vidíme, že tá legislatíva v niečom bráni, aby sa tie spoločenské problémy vyriešili, alebo tie spoločenské problémy spôsobuje a máme na to reagovať. Ale nie je našou úlohou, tuto rozhodovať o tom, že aké umenie sa má tvoriť. Na to má byť nezávislá umelecká obec. A celý tento zákon spôsobuje iba to, že posilňuje vplyv ministerstva kultúry – v súčasnosti môžeme povedať, strany SNS – na to, aké filmy sa budú alebo nebudú točiť. A toto naozaj, naozaj nikomu inému nepomôže ako politickému vplyvu SNS.
A príde mi to obzvlášť nehorázne dneska, keď sme tu doobeda aspoň stihli si vypočuť správu od verejného ochrancu práv, aj keď potom tá rozprava k tej správe bola násilne prerušená, a hovoril tu o naozaj závažných problémoch, ktoré v tejto krajine máme, a my tu v oblasti ľudských práv teda máme tých problémov naozaj dosť.
Máme tu obrovský problém s chudobou, a ako tu odznelo, že chudoba je nielen príčina, ale aj dôsledok porušovania ľudských práv. A poďme o tom hovoriť, ako pomôcť ľuďom, ktorí sú sociálne slabí v našej spoločnosti.
Máme tu obrovský problém s nedostupnou zdravotnou starostlivosťou. Ako tu odznelo, že pomaly v tejto krajine, kto si potrebuje nechať ošetriť zuby bezplatne, tak ani nemá na aké dvere zaklopať, lebo ani len ministerstvo zdravotníctva nevedelo odpovedať verejnému ochrancovi práv, že kde je ešte možné získať bezplatnú zubnú starostlivosť.
Máme tu problém so segregáciou vo vzdelávaní. Máme tu problémy s meškaním dôchodkov kvôli prieťahom v Sociálnej poisťovni.
My tu máme množstvo reálnych problémov, o ktorých by sme mali ako Národná rada Slovenskej republiky diskutovať.
Ale filmový priemysel nie je jeden z tých problémov. Príliš slabý politický vplyv SNS na film, na tvorbu filmov na Slovensku nie je jeden z tých kľúčových problémov, a napriek tomu tu posledný deň tejto schôdze pred letom stojíme a diskutujeme o tom, že SNS chce mať väčší vplyv na, na filmový priemysel, a celá koalícia z nejakého bizarného dôvodu im to teda dovoľuje.
Naozaj je to nehorázne, a som presvedčená o tom, že toto by nemala byť primárna úloha Národnej rady Slovenskej republiky, a pevne verím, že aj ľudia v tejto krajine to vidia.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)

Ďakujem za slovo.
Myslím, že podobne ako kolegovia sa tu tiež ešte spamätávame z toho, čo sa tu dneska udialo a ďakujem ti, kolegyňa Kleinert, že si tak rýchlo vedela teda ísť za rečnícky pult napriek tomu, že tam teraz mali stáť úplne iní ľudia a mali sme hovoriť o dodržiavaní ľudských práv v našej krajine.
A som rada, že aspoň pán verejný ochranca práv Róbert Dobrovodský stihol predniesť svoju správu, aj keď je teda tá rozprava k nej bola násilne ukončená. A ako naozaj si myslím, že máme v tejto krajine dosť veľa problémov, a ako tu neska odznelo, vo všetkých oblastiach ľudských práv a dodržiavanie ľudských práv je čo zlepšovať a príde mi neuveriteľné, že tuto posledné schôdze sedíme, lebo za najväčší problém tejto koalície je, že potrebujú ovládnuť Audiovizuálny fond, a niektorí ľudia v tejto koalícii považujú za svoje neviem aké ľudské právo, politické, rozhodovať o tom, aké filmy sa v tejto krajine môžu a nemôžu točiť.
Ako takto by demokracia naozaj nemala fungovať. Nechajme umelecký priemysel, podporujme ho, nechajme odborníkov a umelcov robiť si svoju robotu a my ako zákonodárci si robme svoju robotu na tom, aby sme riešili skutočné problémy v tejto krajine, napríklad stav ľudských práv, a nie ovládanie umeleckého priemyslu. Toto je naozaj, naozaj nehorázne!
Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem za slovo. Pekný večer všetkým.
No ďakujem kolegyni Jaurovej, že nám to tak zhrnula a teda vďaka tomu, že zdá sa, že koalícia si všimla, že v tom extrémne rýchlom procese, v ktorom toto všetko chystali, asi sa tam našla nejaká chyba, tak sme sa teda znovu ocitli vo večernom druhom čítaní. A ja som si pri tom tak spomenula, keď teda tu hovoríme o tom procese, ja som absolventka magisterského a doktorandského štúdia verejnej politiky a tam vždy taká tá základná poučka, ktorú, ktorú nám vysvetľovali, sa týkala, že verejné politiky majú vznikať v nejakom teda cykle. Že v prvom rade sa má pomenovať ten spoločenský problém. Spoločnosť vždy má svoje problémy, ktoré treba riešiť, potom sa majú zadefinovať tie rôzne alternatívne riešenia, keď sa teda nejaký vyberie a implementuje, tak potom sa má vyhodnotiť. A tuto sa mi zdá, a už to odznelo od viacerých mojich kolegov vrátane Zory Jaurovej, že už v tom prvom kroku sme zlyhali, že, že čo vlastne je ten problém, ktorý tu riešime? Lebo naozaj tiež som počúvala, teda väčšinu, väčšinu tej rozpravy som tu bola a väčšinu toho času, čo som, sa mi podarilo teda pochopiť predovšetkým od predkladateľa Michelka, je, že jemu sa niektoré tie filmy nepáčia. No tak ako to ma mrzí a možno sa mu niektoré dokonca zdajú nie dosť či už národniarske, alebo tradičné, alebo dokonca, neviem, hoc aké prídavné meno si tam vložíme, akokoľvek, pokiaľ je ten problém ten, že tuto sa niekomu filmy nepáčia, no tak asi je už zle zadefinovaný vôbec prvý problém. A v celom tom procese vidíme, že sa len vytvárajú a vytvárajú ďalšie problémy.
Vďaka.

Ďakujem za slovo a ďakujem kolegovi Prostredníkovi za naozaj taký ten ľudský a nazvem to v niečom taký láskyplný rozmer k tomu, že naozaj pozrime sa na to z pohľadu rodičov, pre niektorých, starých rodičov.
Nevieme, aký život čaká naše deti, ako oni budú chcieť žiť. Ale keď my tu žijeme, tak predpokladáme, že si prajeme, aby im zostali nejaké väzby na Slovensku. A toto je, keď sa niekto z lásky rozhodne uzavrieť zväzok v zahraničí a áno, o to väčšiu má motiváciu prijať aj tam to občianstvo práve preto, že naša krajina neuznáva tento zväzok, čiže nebude, nebude uznávať ani tie, tie rodinné väzby medzi nimi. Ale nevyháňajme tých ľudí preč, neberme im to, že sa tu narodili, že tu možno chcú v nejakej podobe aj ďalej žiť, že si chcú ponechať aj svoje právo na to, že sú občania a občianky Slovenskej republiky.
A jednoducho nechajme im ich základné ľudské právo žiť tu, a zároveň ich možnosť žiť s človekom, ktorého si vybrali. Myslím si, že o ničom inom ako o nejakom láskyplnom ľudskom prístupe k slobode jednotlivca to tu nie je. Ďakujem.