Dobré ráno. Vážený pán minister, vážení kolegovia, kolegyne, tak na tretíkrát sa dostávame ku koncu nášho školského maratónu, ktorý sa nám takto rozdelil medzi viacero rokovacích dní. Dneska sme sa teda dostali tak postupne, od škôlok prichádzame až k vysokým školám a dneska teda rokujeme o vlastne prvej vysokoškolskej novele, ktorú táto vláda od začiatku svojho pôsobenia predložila.
Na úvod by som rada trošku zoširšia povedala o tom,...
Dobré ráno. Vážený pán minister, vážení kolegovia, kolegyne, tak na tretíkrát sa dostávame ku koncu nášho školského maratónu, ktorý sa nám takto rozdelil medzi viacero rokovacích dní. Dneska sme sa teda dostali tak postupne, od škôlok prichádzame až k vysokým školám a dneska teda rokujeme o vlastne prvej vysokoškolskej novele, ktorú táto vláda od začiatku svojho pôsobenia predložila.
Na úvod by som rada trošku zoširšia povedala o tom, že v akom bode sa nachádzame, lebo tento zákon, táto novela prichádza do nejakého, nejakého kontextu, ktorý už v oblasti vysokých škôl na Slovensku máme. A či sa to niekomu páči alebo nepáči, my si musíme na rovinu priznať, že máme skôr problém s kvalitou vysokých škôl na Slovensku. Že na to, že sme tu tridsať rokov po revolúcii, na to, že sme členmi Európskej únie, na to, že som presvedčená, že táto krajina má dostatočný potenciál a množstvo šikovných ľudí, tak všetky medzinárodné komparácie nám ukazujú, že vysoká našich, teda kvalita našich vysokých škôl nie je taká, ako by sme si priali. A to beriem jednoducho ako fakt, nie je to obvinenie nikoho konkrétneho, ja poznám množstvo šikovných ľudí aj v prostredí vysokoškolskom u nás na Slovensku, ale keď sa pozrieme na tie dáta, tak si myslím, že by sme sa s týmto ako krajina nemali uspokojiť.
Aj v pláne obnovy a odolnosti bolo zadefinované, že dlhodobým cieľom je, aby sa aspoň jedna slovenská vysoká škola umiestnila medzi top 500 vysokých škôl sveta a aby sa ďalšie vysoké školy pravidelne umiestňovali v rebríčku top 1 000. No, keď sa na to pozrieme, tak najbližšie k tomu má teda naša najväčšia univerzita Komenského, ktorá je momentálne na mieste 514, a ďalej nasleduje Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, veterinárna univerzita v Košiciach a univerzita v Žiline, ktoré teda aspoň do tej prvej tisícky sa zmestili. Keď sa ale pozrieme k našim najbližším susedom, k Českej republike, tak tam vidíme teda oveľa lepšie výsledky, kde ich najväčšia Univerzita Karlova v Prahe je dokonca na mieste 237 v tomto rebríčku a ďalšie dve majú v top päťstovke, a to je Masarykova univerzita, čo ma veľmi teší, lebo tiež som absolventka Masarykovej univerzity, na mieste 483 a na mieste 493 chemicko-technologický inštitút v Prahe.
To nám súvisí s druhým problémom, a ono sú to prepojené nádoby, a tu možno aj poviem moju osobnú skúsenosť, ja som absolventka aj Masarykovej univerzity v Brne, aj Komenského univerzity v Bratislave a úprimne povedané, ten najväčší rozdiel, ktorý som ja pred tými vyše 15 rokmi ako študentka zažila medzi tými dvoma univerzitami, nebola nutne kvalita vyučujúcich, ale motivácia študentov. Že v tom Brne vzhľadom na to aj, aké bolo ťažké sa tam dostať, aj vzhľadom na to, akí motivovaní študenti tam prišli, tá atmosféra na tej škole bola naozaj zameraná na kvalitu. A keď študenti sú zameraní na kvalitu, tak tá kvalita aj naozaj ide hore, lebo potom aj oveľa jednoduchšie sa s nimi pracuje pre tých vyučujúcich. Pričom, žiaľ, musím povedať, že na univerzite Komenského som takýto aktívny a motivovaný prístup nezažila. A ono tá moja osobná skúsenosť mohla by to byť iba ojedinelá skúsenosť, ale tá moja osobná skúsenosť jasne dokresľuje tie dáta, ktoré o Slovensku máme, a to je, že u nás platí masívny odchod mladých študentov von. A to je jedno z dvoch smutných prvenstiev, ktoré na Slovensku máme, hovorím, že máme na Slovensku v školstve dve smutné prvenstvá v rámci Európskej únie, máme najviac detí v špeciálnych školách a máme najviac študentov, ktorí odchádzajú zo Slovenska, a toto je jedno z nich. U nás každý piaty študent zo Slovenska, ktorý chce študovať vysokú školu, tak odchádza do zahraničia, kým priemer v OECD je 2 % a priemer Európskej únie 4 %, čiže naozaj sme v tomto niekde úplne inde.
Keď sa pozrieme na to, kde študovali naši študenti v roku 2020, tak teda asi tri štvrtina, trošku viac, 78 % študovalo na Slovensku, takmer 15 % v Českej republike, ktorá je nám teda z viacerých dôvodov najbližšia aj jazykovo, aj geograficky, ale, ako som ukázala na tých dátach, už tam je tá kvalita vyššia. A medzi ďalšie top krajiny patrí napríklad Maďarsko alebo Veľká Británia. Tu sa ešte pristavím pri tom Maďarsku, že to nám zase súvisí s ďalším problémom, ktorý na Slovensku máme, a to je kvalita vyučovania slovenčiny na maďarských školách. A pre mnohých absolventov maďarských stredných škôl vlastne je v tomto vítanejšie ísť do Maďarska.
Tie dáta, aj keď sa pozrieme napríklad na externé maturity, tak my vidíme, že tí, ktorí na stredných školách dopadajú najlepšie, sú najmotivovanejší, sú tí, ktorí odchádzajú. A začudovalo ma, že napríklad pán štátny tajomník ministerstva školstva sa voči tomuto tvrdeniu ohradil a berie to ako nejakú urážku neviem koho. Tým sa nikoho neuráža, jednoducho to nám vyplýva z tých dát. Že tých 20 %, ktorí nám odchádzajú zo Slovenska študovať do zahraničia, sú väčšinou tí, ktorí na stredných školách boli na tom najlepšie. Aj čerstvý prieskum medzi maturantami od organizácie Terapolis ukázal, že až 95 % tých, ktorí preferujú zahraničie, si krajinu štúdia vybrali práve podľa kvality štúdia v porovnaní s len 42 % tými, ktorí zostali na Slovensku, ktorí preferovali zostať na Slovensku. Čiže valná väčšina tých, ktorí nám odchádzajú, odchádzajú kvôli kvalite a iba menšina tých, ktorí tu zostávajú, zostávajú preto, lebo by si mysleli, že u nás by bola tá kvalita lepšia.
Zároveň len 14 % tých, ktorí teda odchádzajú, alebo ktorí v tomto dotazníky preferovali štúdium v zahraničí, už teraz povedali, že sa plánujú vrátiť na Slovensko. Keď to teda otočím, vyše 80 % z nich buď sú rozhodnutí zostať vonku, alebo minimálne to vážne zvažujú. A toto je jedna z tých národných tragédií, ktoré tu máme. Ono by to nevadilo, že nám tí najlepší odchádzajú študovať do zahraničia, keby sa vrátili späť, veď ono je to dobré a vďakabohu, že tu máme absolventov aj tých najprestížnejších svetových univerzít, jednoducho som rada, že ľudia ako Michal Šimečka vyštudovali v Oxforde a nezostali študovať na Slovensku, ale vrátili sa sem. Ale takých ľudí máme relatívne málo. Problém je v tom, že veľká časť tých, ktorí raz odídu, tak sa nám už nevrátia a chýbajú nám v našom hospodárstve, chýbajú aj v našej politike, chýbajú nám v našom kultúrnom živote a tak ďalej, jednoducho chýbajú tejto krajine a nezarábajú na ďalšie dôchodky okrem iného, nevychovávajú tu ďalšie deti.
Ono táto nízka kvalita vysokého školstva nie je chyba jednotlivcov. Ja sama aj som učila na vysokej škole, aj naozaj poznám množstvo šikovných ľudí z vysokej školy, ktorí robia najlepšiu prácu, ako vedia, my to vnímame ako systémový problém. A preto, a tu sa teda vraciam k tomu zákonu, aj keď ten úvod mohol znieť, že som trošku odbočila, tá kľúčová otázka podľa nás pri tomto zákone má byť, čo tento zákon naozaj robí pre zvyšovanie kvality vysokých škôl. A naše hodnotenie je, že sa obávame, že málo. Že nerobí dosť. Keď sa znovu vrátim k tomu, aká teda bola vízia pre vysoké školstvo v rámci plánu obnovy a odolnosti, kde sa vysokým školám venoval komponent 8, išlo o zvyšovanie výkonnosti slovenských vysokých škôl, cieľom malo byť teda zvýšiť výkonnosť, podporiť ich diverzifikáciu, profiláciu, inklúziu a spoluprácu so zahraničím, verejným aj súkromným sektorom. A toto bola nejaká vízia, dlhodobá vízia, ja si myslím, že dobrá vízia, ktorá sa možno ešte nestihla vo všetkom naplniť, ale minimálne zadala nejaký smer. A keď sa teda pozrieme na tento zákon, tak účelom návrhu zákona je úprava najzásadnejších otázok, ktoré spôsobujú vysokým školám problémy v praxi, javia sa ako neefektívne a komplikujú a predlžujú rozhodovacie procesy.
Čiže tuto sa nastavila nejaká dlhodobá vízia, ktorej cieľom malo byť cez rôzne mechanizmy nejakým spôsobom motivovať, nastaviť tie vysoké školy tak, aby sa neuspokojili na nejakej, nazvem to, priemernej úrovni, ale aby všetky mechanizmy boli nastavené k tomu, aby chceli ešte viac. Aby naozaj chceli byť tí najlepší, aby tie procesy boli nastavené tak, že každý jeden vyučujúci na vysokej škole, každý jeden vedec, výskumník bude mať záujem byť čo najlepší a tú školu a tých študentov ťahať k čo najlepším výsledkom. A oproti tomu táto novela skôr pôsobí tak, že no tak tuto sa tým vysokým školám zdalo niečo príliš ťažké, príliš zložité, toto sa im ťažko implementovalo, no tak to radšej zase zjednodušme. Jednoducho nevidím tuto nejakú ambíciu toho, že, áno, chceme byť lepší, ako sme boli doteraz.
A napríklad to poviem na tých komisiách, aj keď o tých konkrétnych častiach bude bližšie hovoriť moja kolegyňa Kosová, ale napríklad to platí o tých komisiách, kde teda sa posilnilo pri tej predošlej novele, pri tom zavádzaní tých zmien z plánu obnovy to, aby sme tu vedeli vytvoriť funkčné miesta pre docentov a profesorov, aby ľudia, ktorí prichádzajú z praxe alebo zo zahraničia, nemuseli robiť celé to zložité kolečko toho, čo sa u nás vyžaduje, čo sa týka publikácií, čo sa týka odučených rokov a napríklad sa zaviedlo, že bolo treba prizývať tých zahraničných odborníkov do tých komisií. No áno, bola to komplikácia pre tie vysoké školy, tak zháňať zahraničných odborníkov, ktorí sú ochotní tu prísť, ktorí buď vedia jazyk, alebo mať celú tú obhajobu potom v angličtine, je komplikácia, áno. Ale nemyslím si, že riešením je im to zjednodušiť, riešením je zase hľadať spôsoby, ako tú kvalitu udržať, ako ju rozvíjať.
A ako odznelo tu, že ide o nejaké zvýšenie transparentnosti, no tým, že sa posilnilo postavenie dekana a rektora, to nepovažujeme za krok vpred. My si myslíme, že práve to otvorenie tých vysokých škôl, prizývanie odborníkov z vonku a áno, aj očakávanie nejakej vyššej latky aj v tých procesoch je tá cesta, ktorá môže postupne viesť k vyššej kvalite. Nie zase sa prispôsobiť istej takej pohodlnosti, že no tak bolo to zložité, nevedeli nájsť odborníkov, tak teda im to zľavíme.
Vidíme tam aj vyslovene škodlivé zmeny v tom zákone, konkrétne na úkon transparentnosti tam považujem za dosť problematické, že ministerstvo si umožnilo v tzv. odôvodnenom prípade prideliť dotáciu na rozvoj vysokej školy aj bez výberového konania. Toto považujeme za problematické, sme presvedčení, že dotácie sa majú prideľovať riadnym procesom a riadnym výberovým konaním a nie nechať si tu zadné vrátka, aby to ministerstvo teda mohlo vyplácať. Lebo vždy je to o tých ľuďoch, no tak možno teraz to tam aj s dobrým úmyslom chcú niekomu vyplatiť, kto z nejakého dôvodu teda nešiel riadnym výberovým konaním, ale takéto akoby zadné dvierka v zákone vždy hrozia potom zneužitím a myslíme si, že by v zákone vôbec ani nemali byť.
To, čo hodnotím pozitívne, lebo snažím sa naozaj ten zákon vnímať konštruktívne, je posilnenie medzinárodnej spolupráce, a to je to, že vysoké školy budú môcť požiadať o posúdenie kvality aj zahraničnej asociácie. A tam presne vidíme, že keď sa raz nejaký proces rozbehol, tak ono to síce chvíľu trvá, ale môže to priniesť výsledky. A to, že sa u nás vytvorila akreditačná agentúra, ktorá sa následne nechala, jak sa to povie, zacertifikovať v európskej sieti takýchto certifikovaných, teda akreditačných agentúr, tak teraz vďaka tomu, že vlastne sa dostala na tú európsku úroveň, tak už je možné, aby sa aj naše školy nechali hodnotiť vonku, čo nám zase pomôže v tom otvoriť ten priestor a vyhnúť sa všetkým tým známostiam na Slovensku. Ako my sme relatívne malá krajina a v každom tom prostredí skôr alebo neskôr na seba narážajú tí istí ľudia a myslím si, že je dobré, keď vieme v tomto prípade aj vysokoškolské prostredie otvoriť a umožniť napríklad vysokým školám, aby nechali si hodnotiť svoju kvalitu nejakou inou zahraničnou asociáciou v rámci Európskej únie.
Taktiež oceňujeme, že sa teda zavádza tá akreditácia cezhraničného spoločného študijného programu. Podľa mojich informácií už aj minimálne jedna vysoká škola to má predpripravené, že aj nad rámec doterajších erazmov alebo nad rámec doterajších programov, ktoré tu boli hradené z Európskej únie, tak aby jednoducho dve vysoké školy, jedna slovenská, jedna zahraničná, sa mohli dohodnúť a vytvoriť naozaj ten spoločný študijný program, kde vlastne ten študent potom trávi polovicu času tam, polovicu času v druhej krajine.
Celkovo teda hodnotíme, že tento zákon prináša rôznu zmes zmien, vnímame to trocha ako takú všehochuť, osobne tam nevidím nejakú akoby veľkú víziu toho, že naozaj ideme vysoké školstvo zlepšovať. Áno, je tam nejaké prispôsobenie sa praktikám vo vysokých školách, niektoré vidím veľmi rizikové, niektoré sú možno aj pozitívne, ale celkovo za nás tam nevidíme to, že by tento zákon naozaj zvýšil kvalitu vysokých škôl a myslím si, že to by mal byť náš cieľ. Že to by mal byť náš cieľ, aby sme mali vysoké školy, ktoré naozaj aj sú zahranične konkurencieschopné, aj aby nám tu zostávali tí motivovaní študenti, lebo oni potom sami osebe zdvihnú kvalitu toho štúdia, keď tam budú ľudia, ktorí chcú študovať, ktorí sú motivovaní, ktorí majú nejaký záujem, tak to pomôže aj tým školám ako takým. A myslím si, že naše vysoké školstvo to naozaj potrebuje.
Ďakujem pekne.
Skryt prepis
