Videokanál poslanca

Ďakujem, kolega Kalivoda, že mi dávate teda priestor a pripomenuli ste mi, že áno, toto som ešte nestihla povedať, pretože vždy tu počúvame, že áno, je potrebné konsolidovať, je potrebné konsolidovať, keď sa povie niečo konkrétne, počujeme od vás útoky. Nie, ja som vo vláde nikdy nebola, ani Progresívne Slovensko vo vláde nikdy nebolo, ale dobre. Hovoríte o konsolidácii, ale vaše činy tomu nevypovedajú.
Prvá vec, zvyšovanie platov pre členov vlády. Toto je ten odkaz, ktorý dávajú ľuďom. Nie, platové tabuľky nebudeme zvyšovať ani upratovačkám, krútite hlavou. Ja viem, že to neni tá kľúčová finančná položka, to je to symbolické, čo vaši predstavitelia odkazujú ľuďom v tejto krajine. Ale teda keď chceme hovoriť o veľkých peniazoch, stámilióny na plošnú energopomoc, stámilióny na nákupy nových dopravných lietadiel v rezorte obrany, a tu sa nebavíme iba o obrane, ale o civilných business jetoch a aj včera tu o tom hovoril môj kolega. Naozaj si priznajme, že aj tá tzv. konsolidácia, ktorú ani skutočne konsolidáciou nazvať nemôžme, aj váš rozpočet, ktorý predkladáte, vždy odzrkadľuje nejaké priority. A pre vás to školstvo nie je priorita, pre žiadnu z Ficových vlád nikdy školstvo nebola priorita a vidíme to aj dnes. A kebyže vidíme skutočné šetrenie, kebyže naozaj ukážete, že áno, uťahujú sa opasky všade, začínajú tí navrchu, aby išli príkladom, šetrí sa na ministerstvách, šetrí sa všade, tak potom by sme brali to, že sa šetrí aj na tých učiteľoch. Ale kým sa rozhadzuje všade inde, ale učiteľom poviete, že dva a polroka budú mať zmrazené tabuľkové platy a infláciu si majú neviem kde vykryť, tak potom sa nebavme o šetrení. Ďakujem.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Vážení kolegovia, kolegyne, môj kolega Štefan Kišš včera za klub Progresívne Slovensko povedal, že, že toto je rozpočet minulosti a on ten rozpočet hodnotil ako celok z pozície alebo teda z pohľadu celkovo verejných financií a ja vzhľadom na moje dlhodobo profesijne pôsobenie sa zameriam hlavne na oblasť školstva a na to, ako sa tento rozpočet pozerá na školstvo. A taktiež som presvedčená, že toto, žiaľ, je rozpočet, ktorý či je rozpočet minulosti, alebo minimálne je to rozpočet, ktorý nemyslí na budúcnosť a nemyslí na to, aby sa táto krajina dlhodobo zlepšovala. A ako pre mňa, keď myslíme na to, že ako bude táto krajina vyzerať o desať, dvadsať, tridsať rokov, tak školstvo je jeden z tých najkľúčovejších rezortov, pretože tam vychovávame tú ďalšiu generáciu, ktorá dúfame, že tu bude žiť, lebo dúfame, že nejudú všetci, a práve to je ten jeden z tých kľúčových rezortov, ktorý rozhodne o budúcnosti tejto krajiny. A veľmi ma mrzí, že sa tak uchytilo vo verejnom priestore a dneska som sa dozvedela, že napríklad aj štátny tajomník ministerstva financií to hovoril na školskom výbore, že školstvo je teda vraj nejaký skokan roka, pokiaľ ide o tento rozpočet. Tak by som rada zdôraznila, že to je hrubé zavádzanie, že naozaj školstvo nie je žiadnym skokanom tohto rozpočtu a školstvo na svoje dlhodobé podfinancovanie by potrebovalo skutočné skokové navýšenie, ktoré ale nenastalo. Čiže najprv k tým číslam. Áno, papierovo to vyzerá, že rezort školstva sa navýšil, rozpočet rezortu školstva sa navýšil o približne miliardu eur, z toho viac ako polovica sú peniaze, ktoré doteraz išli na materské školy a aj ďalej pôjdu na materské školy, iba nastal účtovnícky presun z toho, že už to teda nepôjde cez mestá a obce, ale pôjde to cez ministerstvo školstva. A my túto zmenu podporujeme, aj sme hlasovali za túto zmenu, bol to jeden z míľnikov plánu obnovy, čiže my oceňujeme, že materské školy sa presúvajú z originálnych kompetencií do prenesených, práveže kritizujeme, že táto zmena nenastala aj pre iné školské zariadenia, ako sú školské kluby detí alebo základné umelecké školy alebo centrá voľného času, ktoré momentálne finančne absolútne krvácajú, o tom včera hovorila moja kolegyňa Kosová. Ale upozorňujem na to teraz v kontexte toho, že naozaj tieto peniaze nie sú žiadne navýšenie pre školstvo, len sa účtovnícky do tých materských škôl dostanú cez nejakú inú kapitolu štátneho rozpočtu a verejného rozpočtu. Čiže to je, to je taká prvá vec.
Dostanem sa ešte, ešte konkrétnejšie k tomu rozpočtu, ale z nášho pohľadu, a tomu sa budem v mojej rozprave najviac venovať, skutočným porazeným tohto rozpočtu sú učitelia a celkovo všetci zamestnanci v školstve, to sa týka aj odborných zamestnancov, to sa týka aj nepedagogických zamestnancov a cez nich naše deti a my všetci a táto spoločnosť. A, mimochodom, upozornil na to aj Najvyšší kontrolný úrad, ktorý vo svojej správe, kde hodnotí rozpočet, priamo uviedol, že citujem: "Navrhovaný rozpočet nepočíta so žiadnym opatrením, ako zvýšiť atraktivitu učiteľského povolania a rozpočet ani nereflektuje na programové vyhlásenie vlády, kde je deklarovaný každoročný rast miezd pedagogických a odborných zamestnancov." Čiže k tomuto sa tiež ešte vrátim, že tento rozpočet je v rozpore s programovým vyhlásením vlády, vašej vlády.
Čiže aby sme si zhrnuli také základné fakty. Po prvé, ako som už uviedla, kľúčová časť tých peňazí, ktoré sa zdajú byť ako navýšenie, konkrétne 560 mil. eur, v skutočnosti nie sú navýšenie pre školstvo, len sú zmenou, že idú na materské školy už nie cez, cez obce, ale odteraz cez ministerstvo školstva. Druhé dôležité upozornenie, keď sa pozeráme na ten rozpočet rezortu školstva, že aj veľká časť tých ďalších položiek, ktoré sú tam uvedené a nominálne vyzerajú ako nejaký nárast, nijako neprispejú k samotnej kvalite, k zvýšeniu samotnej kvality vzdelávacieho procesu. Napríklad je tam 31 mil., ktoré sú nevyhnutné z dôvodu nárastu počtu žiakov, keďže školstvo je financované normatívne, tak aj keď sa ten normatív nezvýši, tak vzhľadom na navýšenie počtu žiakov, tak tam bolo treba, treba isté, isté malé priliatie. Podobne 25 mil. je iba na zvýšenie výdavkov v súvislosti so zmenou výšky zdravotných odvodov zamestnávateľa z 10 na 11 %. Čiže sú to peniaze, ktoré cez ten rezort pretečú, ale rovno sa zase, zase vrátia do štátu cez zdravotné odvody. Podobne ten rozpočet zahŕňa to, že štát ide po mnohých rokoch prebrať zodpovednosť za niektoré pozície, ktoré dlhodobo boli financované z eurofondov, ide konkrétne o pozície asistentov na školách a školských podporných tímov, ako sú školskí psychológovia, špeciálni pedagógovia. Toto sú pozície, ktoré sa tu kedysi zavádzali za pomoci eurofondov, vtedy sa to prezentovalo ako nejaká inovácia a ako to, žiaľ, u nás býva, že často čo sa raz zavedie z eurofondov ako inovácia, ako nejaký pilot, tak potom je veľký problém dostať to do štátneho rozpočtu. Čiže máme školy, ktoré vyše desať niektoré možno aj pätnásť rokov tieto pozície financovali projektovo cez eurofondy, boli okolo toho už aj súdne spory, pretože tým ľuďom už protiprávne vlastne v rozpore so Zákonníkom práce museli každé dva roky predlžovať zmluvu, lebo nikdy nemali istotu, či tie peniaze dostanú, tak vzhľadom na reformu podporných opatrení teraz sa niektoré tie peniaze konečne dostali do štátneho rozpočtu, lebo Európska komisia povedala, že od roku ´26 už naozaj tieto pozície financovať nebude. A o to väčšia je drzosť alebo o to viac, s o to väčším znepokojením pozeráme na to, keď z úst ministra školstva zaznieva, že no on už žiadne rezervy vo svojom rezorte nemá, ale tak teda možno, ak sa nebude diať inak, tak zobere z týchto peňazí na asistentov. Nie, tie peniaze, ktoré sú tam určené na asistentov a na školské podporné tímy, tie tam majú zostať, pretože to je, to sú tie pozície, ktoré tie deti potrebujú a my tých ľudí v školstve potrebujeme, len doteraz sme ich, sme ich sanovali cez eurofondy a to čo má ísť na navýšenie a budem hovoriť hlavne o platoch učiteľov, to je niečo, čo by malo prísť samostatne.
Kde sa teda, kde sa teda nachádzame. Asi všetci vieme, že školstvo je dlhodobo podfinancované a za tejto vlády to ešte klesá, keď sa pozrieme na podiel HDP. V roku 2022 sme na vzdelávanie ako krajina dávali 4,5 % HDP, v roku 2025 to bude 4,45 %, čiže malý pokles o 0,5 %, ale podľa samotného rozpočtu to v roku 2027 bude už iba 4,06 % HDP, čiže približne o pol percenta HDP ešte klesáme v tom, čo do toho školstva dávame. Namiesto toho, aby sme sa snažili priblížiť okolitým krajinám, iné krajiny v Európskej únii často majú aspoň 5 % HDP, tie najúspešnejšie idú až k 6 %. Namiesto toho u nás to ešte klesá, čiže to je to, ako si táto vláda cení školstvo.
A teda k tomu najdôležitejšiemu a to sú učitelia, to sú tí nositelia toho školstva, to sú tí, ktorí každé ráno prídu, prídu do školy, aby, aby s deťmi pracovali, aby ich vzdelávali, a teda nielen učitelia, znovu to zdôrazním, ale aj odborní zamestnanci, aj nepedagogickí zamestnanci v školstve, im bol daný prísľub touto vládou, týmto parlamentom priamo v programovom vyhlásení vlády, že sa im každoročne budú zvyšovať mzdy a nedeje sa to.
Posledné navýšenie tabuľkových platov bolo v septembri 2023 a zaviedla to ešte predošlá vláda a v roku 2024 už za tejto vlády sa tabuľkové platy nezvyšovali a v roku 2025 podľa tohto rozpočtu sa zase nebudú zvyšovať.
To znamená, že napriek vysokej inflácii, napriek Ficovej drahote, napriek tomu, že vieme, že budúci rok bude asi o 5 %, budú všetky potraviny drahšie, bude všetko drahšie vrátane potravín, napriek tomu učiteľom a zamestnancom v školstve sa nezvyšujú tabuľkové platy, čiže ich reálna mzda, ich reálna kúpna sila ešte klesá. Namiesto toho, čo im vláda ponúka, sú dva typy jednorazových príspevkov.
Za prvé, je to jednorazový príspevok, ktorý sa ponúka všetkým zamestnancom v štátnej a verejnej správe, 800 euro na rok, naozaj žiadna veľká výhra a ešte aj tu je problém, pretože časť zamestnancov v školstve stále spadajú pod mestá a obce a mestá a obce hlásia, že tieto peniaze ani nebudú mať z čoho vyplácať. To znamená, že napr. vychovávateľka v školskej družine ani nemá istotu, že tých 800 euro dostane, pretože jej primátor alebo starosta zároveň upozorňuje na to, že oni nemajú odkiaľ tie peniaze vziať, lebo aj mestá a obce finančne krvácajú.
Čiže to je jeden typ jednorazového príspevku a druhý typ jednorazového príspevku alebo teda nestabilného príspevku je regionálny príspevok, tzv. teraz podľa zákona kompenzačný príspevok, o ňom sme tu rečnili asi pred dvoma mesiacmi, tiež som presne z tohto miesta upozorňovala na to, že kompenzačný príspevok je niečo, čo by mohla byť fajn vec navyše, keby sme v prvom rade dosiahli nejaké, nejakú únosnú úroveň tých platov pre všetkých. Ale nemôžme urobiť to, že zamrazíme tabuľkové platy, v čase vysokej inflácie zamrazíme tabuľkové platy učiteľom, a potom im povieme, že tak niektorí podľa toho, v akom meste žijú, zase jednorazovo dostanú nejaký príspevok, ale nemôžu sa na to ani spoľahnúť, pretože ten príspevok sa vždy určuje iba pre ten daný rok.
To znamená, že napr. mladá rodina, povedzme dvaja absolventi pedagogickej, ktorí sa rozhodujú, že či vstúpia do školstva ako do svojho zamestnania a zvažujú k tomu hypotéku, tak nevedia sa spoľahnúť na to, že ich platy budú rásť. Dokonca sa nevedia spoľahnúť ani na to, že ich platy nebudú ešte klesať, pretože jeden rok možno dostanú nejaký regionálny príspevok, ale ďalší rok ho už dostať nemusia. A do toho teda vláda povedala, že zvyšovanie tých tabuľkových platov bude až k januáru 2026 o 5 %. To znamená, že od septembra 2023 nezvyšujú sa, nezvyšujú sa, a potom v januári 2026 sa majú zvýšiť o 5 %, čo bude ďaleko pod infláciou, čiže naozaj kúpna sila ľudí v školstve nám ešte klesá.
Práve dnes ráno sme sedeli s predstaviteľmi školských odborov, oni sami si vyžiadali stretnutie so školským výborom Národnej rady, je to aj v kontexte toho, že práve tento týždeň prebehol tzv. tichý protest učiteľov, že učitelia prišli do škôl v čiernom oblečení, aby dali najavo svoj smútok nad školstvom. Je to naozaj jedna z tých najmiernejších foriem protestu a viem si veľmi dobre predstaviť, že by došlo aj k oveľa hlasnejším formám protestu alebo štrajku a odborári to tiež nevylučujú. Len si treba uvedomiť, že čo by to naozaj znamenalo pre túto krajinu, keď by sa zavreli školy a naozaj by tí ľudia neprišli do práce a my všetci ostatní rodičia môžme riešiť, že kde budú naše deti, ale musím úprimne povedať, že aj ako matka by som to plne podporila, lebo si uvedomujem, že tie podmienky v tom školstve nie sú dobré, je to istý typ časovanej bomby, kde naozaj nám ten domček z karát môže padnúť. Už teraz máme obrovský problém s nedostatkom učiteľov, podľa štatistík chýba okolo 1 200 učiteľov, bude to narastať, odhaduje sa, že o rok, o dva nám bude chýbať okolo 2-tisíc učiteľov, a to ešte k tomu musíme prirátať, že strašne veľa predmetov sa už teraz učí neodborne. Napr. nám zúfalo chýbajú fyzikári, ale keďže je to povinný predmet, no tak nakoniec to nechajú učiť niekoho iného, matikára alebo niekoho. Informatikári nám chýbajú, angličtinári nám chýbajú, ale nejako si to potom tie školy vykompenzujú, napriek tomu nám tu chýba vyše, vyše tisíc učiteľov. A nedá sa tomu čudovať, keď si vezmeme, že nástupný plat učiteľa je okolo 1 200 euro v hrubom, teda bavíme sa asi 900 v čistom a priemerný plat učiteľa na základnej alebo na strednej škole, všetko sú to vysokoškolsky vzdelaní ľudia je okolo 1 700 v hrubom, teda v čistom asi 1300 euro, priemerný plat učiteľa na základnej a na strednej škole. Tipujem, že priemerný vek budú nejakí štyridsiatnici, ak nie päťdesiatnici, teraz to neviem z hlavy a aj na nich dopadne to zdražovanie budúcoročné. Odborári teda, ako spomínam, práve dneska sedeli tuto na školskom výbore, následne išli na rokovanie s ministrom školstva, neviem, či to rokovanie už skončilo a aký bude výsledok. Ja by som aj tu v pléne rada spomenula tri hlavné podmienky, ktoré uvádzajú a ktoré aj plne podporujeme. Tá prvá je nárast platov o 10 % práve aj s ohľadom na to, aby to vykrylo infláciu a ešte nejakým spôsobom aj reálne pocítili, že si budú toho môcť dovoliť viac.
Druhá podmienka je nejaký typ spoľahlivého, predvídateľného systému. Ja to zjednodušene nazvem nejaký typ platového automatu, o ktorom tiež sa tu už dlhodobo hovorí v tejto krajine, zaviedol sa pre zdravotníkov, ale v školstve stále nie je a ako som aj teraz uviedla, tie platy nielenže sa nezvyšujú, ale ich reálna kúpna sila sa ešte znižuje.
A tretie, a to mi príde obzvlášť zaujímavé a netýka sa to učiteľov, ale týka sa to nepedagogických zamestnancov v školstve a súvisí to práve aj veľmi silne s krokmi tejto tzv. sociálno-demokratickej vlády, táto vláda síce zdvihla minimálnu mzdu a aj my sme to podporili, lebo áno, myslíme si, že každý kto je na plný úväzok zamestnaný, si zaslúži nejakú mieru finančnej istoty, lenže naďalej nám platí, že mnohé tabuľkové platy zamestnancov tohto štátu, zamestnancov vo verejnom záujme, začínajú hlboko pod minimálnou mzdou. Tak konkrétne napr. tu mám vytlačené, priamo odborári nám to dneska doniesli, základnú stupnicu platových taríf zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme, to sú napr. upratovačky, nielen ale aj v školstve, ich tabuľka začína na úrovni 694 eur 50 centov, čo znamená, že aby dosiahli aspoň tú minimálnu mzdu 816 euro od budúceho roka, tak im ešte zamestnávateľ musí asi 120 eur priplácať. A keď sa tu rokovalo o zákone o minimálnej mzde, tak my sme za Progresívne Slovensko predložili pozmeňujúci návrh, aby ako prvý zodpovedný k tej minimálnej mzde sa prihlásil štát a aby aspoň tieto tabuľkové platy začínali úrovni na minimálnej mzdy. Tak nech tú minimálnu mzdu má tá upratovačka a potom to stúpa, lebo teraz napr. nie, to nie sú len upratovačky, ale napr. ekonómky na školách tiež začínajú pod úrovňou minimálnej mzdy. Naozaj aká je toto motivácia pre ľudí ísť pracovať do tohto štátu, a zároveň to sú potom zase peniaze, ktoré tým školách chýbajú, pretože keď aj zoženú niekoho, aby im išiel upratovať alebo napr. na vrátnicu, minule som mala konzultáciu na školách práve o bezpečnosti a oni nám hovorili, nie kamery, my potrebujeme stabilných zamestnancov na vrátnicu, ale aj to je problém človeka zohnať, pretože pri týchto platoch im nikto ani len na tú vrátnicu nejde pracovať.
To znamená, že naozaj sme v situácii, kedy nielenže nám chýbajú učitelia, chýbajú nám kuchári, chýbajú nám vrátnici a toto všetko sa potom odzrkadľuje aj na kvalite toho školstva. Ako naozaj obdivujem každého nielen učiteľa, ale každého riaditeľa v tejto krajine, ktorý za tie peniaze si to berie ešte celé na seba, aby aj v tom rozpočte naškrabal na výplaty všetkým a potom teda ešte aj našiel zamestnancov, aj ich tam udržal, aj si písal projekty, a potom, samozrejme, ešte má dohliadať na kvalitu výchovno-vzdelávacieho procesu.
Naozaj ak nám záleží aspoň trochu na budúcnosti tejto krajiny, tak toto by mala byť jedna z tých priorít. Udržať a navyšovať ten rozpočet pre školstvo a nie tváriť sa, že sme skokani kvôli tomu, že sme účtovnícky niečo prehodili z jednej kôpky na druhú.
Ďakujem veľmi pekne.
(Potlesk.)

Ďakujem za slovo.
A ďakujem, kolega Kišš, že si jasne pomenoval, že toto je rozpočet, ktorý nemyslí na budúcnosť. A naozaj treba jasne povedať, že jedným z porazených tohto rozpočtu sú práve učitelia. A myslím, že sa nikto nemôže čudovať, že včera všade po Slovensku prebiehal tichý protest učiteľov, a verím, že budú nasledovať aj hlasnejšie, aj hlasnejšie formy protestu, pretože toto je rozpočet, ktorý spôsobí nárast cien, tá inflácia na budúci rok sa odhaduje na minimálne 5 % aj na bežné potraviny, aj na bývanie, a pritom učiteľom sa stále nezvyšujú tabuľkové platy. Táto vláda, štvrtá vláda Roberta Fica si priamo do programového vyhlásenia napísala záväzok, vy ste napísali záväzok, že učiteľom sa budú každý rok zvyšovať mzdy, a nezvýšili sa im tabuľkové platy ani v roku 2024 a v tomto rozpočte, podľa tohto rozpočtu sa im nezvýšia ani v roku 2025. To znamená, že životná úroveň im bude klesať. A to je jedna z tých vecí, v ktorom tento rozpočet nemyslí na budúcnosť, že tu sa nebavíme len o dlhu, ale aj o vzdelanosti našich detí a o tom, kto vychováva naše deti a nakoľko si ich vážime. A podľa tohto rozpočtu si učiteľov a celkovo zamestnancov v školstve, žiaľ, nevážite.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo.
Výbor národnej rady Slovenskej republiky pre verejnú správu a regionálny rozvoj ma uznesením určil za spravodajkyňu k návrhu poslancov Národnej rady Jána Hargaša, Michala Trubana, Ivana Štefunka, Štefana Kišša a Dariny Luščíkovej na vydanie zákona, ktorým sa dopĺňa zákon č. 305/2013 Z. z. o elektronickej podobe výkonu pôsobnosti orgánov verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o e-Governmente) v znení neskorších predpisov. Je to tlač 536.
V súlade s § 73 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku podávam v prvom čítaní spravodajskú informáciu o predmetnom návrhu zákona.
Návrh zákona spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou návrhu je aj stanovisko ministerstva financií a ministerstva hospodárstva.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajkyňu vyplývajú z § 73, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali: ústavnoprávny výbor, výbor pre financie a rozpočet a výbor pre verejnú správu a regionálny rozvoj. Za gestorský výbor navrhujeme Výbor Národnej rady pre verejnú správu a regionálny rozvoj, pričom odporúčame, aby predmetný návrh zákona v druhom čítaní prerokovali do 30 dní a v gestorskom výbore do 32 dní od prerokovania v Národnej rade v prvom čítaní.
Pán predsedajúci, otvorte, prosím, všeobecnú rozpravu.

Ďakujem pekne za reakcie od pánov kolegov.
Pán Janas, vy ste to nazvali také slovenské sebabičovanie, keď teda pomenujeme, že niektoré veci u nás úplne nefungujú. Je to vec pohľadu, ale ja to tak nevidím, ja si myslím, že my sme preto v politike a preto tvorcovia verejných politík, aby sme sa usilovali, aby sa v tejto krajine v jednotlivých oblastiach žilo lepšie. A ten svet ide pomerne rýchlo dopredu, v oblasti ako vysoké školy a veda a výskum to vidíme jasne a myslím si, že by nemalo byť naším cieľom sa iba uspokojiť s nejakým súčasným stavom, ktorý v porovnaní s inými nie je zrovna najlepší, aleže práve by malo byť našou snahou objektívne zhodnotiť súčasný stav a mať nejakú víziu o lepšej budúcnosti.
A čo sa týka toho financovania, no tam môžem s vami jedine súhlasiť, akurát rozdiel je, že vy sedíte v koalícii a ja v opozícii, tak áno, môžme tu opakovať, včera sme tiež veľa hovorili o financovaní, môžme tu opakovať o tom, že treba zlepšiť financovanie, že treba zlepšiť internáty, my to aj opakujeme ako opozícia, ale v konečnom dôsledku vy ste koalícia, vám vláda skladá účty a je to vaša zodpovednosť túto tému posunúť ďalej.
A, pán Habánik, možno k tomu poslednému, tak keď sú povodne, tak ide o nejaký havarijný stav, to nevnímam, že by malo byť vyplácané cez dotačnú schému. A viete, vždy keď sa v zákone raz otvorí nejaké okienko pre netransparentný proces, tak skôr alebo neskôr hrozí, že sa to bude zneužívať. A to teraz nie je, ja teda nepodozrievam nikoho konkrétneho zo súčasného vedenia alebo pracovníkov ministerstva, ja hovorím o tom, že ste tu pootvorili nejaké dvierka v zákone a myslím si, že takéto dvierka by tam nemali byť, lebo hrozí zneužitie.
Ďakujem.

Dobré ráno. Vážený pán minister, vážení kolegovia, kolegyne, tak na tretíkrát sa dostávame ku koncu nášho školského maratónu, ktorý sa nám takto rozdelil medzi viacero rokovacích dní. Dneska sme sa teda dostali tak postupne, od škôlok prichádzame až k vysokým školám a dneska teda rokujeme o vlastne prvej vysokoškolskej novele, ktorú táto vláda od začiatku svojho pôsobenia predložila.
Na úvod by som rada trošku zoširšia povedala o tom, že v akom bode sa nachádzame, lebo tento zákon, táto novela prichádza do nejakého, nejakého kontextu, ktorý už v oblasti vysokých škôl na Slovensku máme. A či sa to niekomu páči alebo nepáči, my si musíme na rovinu priznať, že máme skôr problém s kvalitou vysokých škôl na Slovensku. Že na to, že sme tu tridsať rokov po revolúcii, na to, že sme členmi Európskej únie, na to, že som presvedčená, že táto krajina má dostatočný potenciál a množstvo šikovných ľudí, tak všetky medzinárodné komparácie nám ukazujú, že vysoká našich, teda kvalita našich vysokých škôl nie je taká, ako by sme si priali. A to beriem jednoducho ako fakt, nie je to obvinenie nikoho konkrétneho, ja poznám množstvo šikovných ľudí aj v prostredí vysokoškolskom u nás na Slovensku, ale keď sa pozrieme na tie dáta, tak si myslím, že by sme sa s týmto ako krajina nemali uspokojiť.
Aj v pláne obnovy a odolnosti bolo zadefinované, že dlhodobým cieľom je, aby sa aspoň jedna slovenská vysoká škola umiestnila medzi top 500 vysokých škôl sveta a aby sa ďalšie vysoké školy pravidelne umiestňovali v rebríčku top 1 000. No, keď sa na to pozrieme, tak najbližšie k tomu má teda naša najväčšia univerzita Komenského, ktorá je momentálne na mieste 514, a ďalej nasleduje Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, veterinárna univerzita v Košiciach a univerzita v Žiline, ktoré teda aspoň do tej prvej tisícky sa zmestili. Keď sa ale pozrieme k našim najbližším susedom, k Českej republike, tak tam vidíme teda oveľa lepšie výsledky, kde ich najväčšia Univerzita Karlova v Prahe je dokonca na mieste 237 v tomto rebríčku a ďalšie dve majú v top päťstovke, a to je Masarykova univerzita, čo ma veľmi teší, lebo tiež som absolventka Masarykovej univerzity, na mieste 483 a na mieste 493 chemicko-technologický inštitút v Prahe.
To nám súvisí s druhým problémom, a ono sú to prepojené nádoby, a tu možno aj poviem moju osobnú skúsenosť, ja som absolventka aj Masarykovej univerzity v Brne, aj Komenského univerzity v Bratislave a úprimne povedané, ten najväčší rozdiel, ktorý som ja pred tými vyše 15 rokmi ako študentka zažila medzi tými dvoma univerzitami, nebola nutne kvalita vyučujúcich, ale motivácia študentov. Že v tom Brne vzhľadom na to aj, aké bolo ťažké sa tam dostať, aj vzhľadom na to, akí motivovaní študenti tam prišli, tá atmosféra na tej škole bola naozaj zameraná na kvalitu. A keď študenti sú zameraní na kvalitu, tak tá kvalita aj naozaj ide hore, lebo potom aj oveľa jednoduchšie sa s nimi pracuje pre tých vyučujúcich. Pričom, žiaľ, musím povedať, že na univerzite Komenského som takýto aktívny a motivovaný prístup nezažila. A ono tá moja osobná skúsenosť mohla by to byť iba ojedinelá skúsenosť, ale tá moja osobná skúsenosť jasne dokresľuje tie dáta, ktoré o Slovensku máme, a to je, že u nás platí masívny odchod mladých študentov von. A to je jedno z dvoch smutných prvenstiev, ktoré na Slovensku máme, hovorím, že máme na Slovensku v školstve dve smutné prvenstvá v rámci Európskej únie, máme najviac detí v špeciálnych školách a máme najviac študentov, ktorí odchádzajú zo Slovenska, a toto je jedno z nich. U nás každý piaty študent zo Slovenska, ktorý chce študovať vysokú školu, tak odchádza do zahraničia, kým priemer v OECD je 2 % a priemer Európskej únie 4 %, čiže naozaj sme v tomto niekde úplne inde.
Keď sa pozrieme na to, kde študovali naši študenti v roku 2020, tak teda asi tri štvrtina, trošku viac, 78 % študovalo na Slovensku, takmer 15 % v Českej republike, ktorá je nám teda z viacerých dôvodov najbližšia aj jazykovo, aj geograficky, ale, ako som ukázala na tých dátach, už tam je tá kvalita vyššia. A medzi ďalšie top krajiny patrí napríklad Maďarsko alebo Veľká Británia. Tu sa ešte pristavím pri tom Maďarsku, že to nám zase súvisí s ďalším problémom, ktorý na Slovensku máme, a to je kvalita vyučovania slovenčiny na maďarských školách. A pre mnohých absolventov maďarských stredných škôl vlastne je v tomto vítanejšie ísť do Maďarska.
Tie dáta, aj keď sa pozrieme napríklad na externé maturity, tak my vidíme, že tí, ktorí na stredných školách dopadajú najlepšie, sú najmotivovanejší, sú tí, ktorí odchádzajú. A začudovalo ma, že napríklad pán štátny tajomník ministerstva školstva sa voči tomuto tvrdeniu ohradil a berie to ako nejakú urážku neviem koho. Tým sa nikoho neuráža, jednoducho to nám vyplýva z tých dát. Že tých 20 %, ktorí nám odchádzajú zo Slovenska študovať do zahraničia, sú väčšinou tí, ktorí na stredných školách boli na tom najlepšie. Aj čerstvý prieskum medzi maturantami od organizácie Terapolis ukázal, že až 95 % tých, ktorí preferujú zahraničie, si krajinu štúdia vybrali práve podľa kvality štúdia v porovnaní s len 42 % tými, ktorí zostali na Slovensku, ktorí preferovali zostať na Slovensku. Čiže valná väčšina tých, ktorí nám odchádzajú, odchádzajú kvôli kvalite a iba menšina tých, ktorí tu zostávajú, zostávajú preto, lebo by si mysleli, že u nás by bola tá kvalita lepšia.
Zároveň len 14 % tých, ktorí teda odchádzajú, alebo ktorí v tomto dotazníky preferovali štúdium v zahraničí, už teraz povedali, že sa plánujú vrátiť na Slovensko. Keď to teda otočím, vyše 80 % z nich buď sú rozhodnutí zostať vonku, alebo minimálne to vážne zvažujú. A toto je jedna z tých národných tragédií, ktoré tu máme. Ono by to nevadilo, že nám tí najlepší odchádzajú študovať do zahraničia, keby sa vrátili späť, veď ono je to dobré a vďakabohu, že tu máme absolventov aj tých najprestížnejších svetových univerzít, jednoducho som rada, že ľudia ako Michal Šimečka vyštudovali v Oxforde a nezostali študovať na Slovensku, ale vrátili sa sem. Ale takých ľudí máme relatívne málo. Problém je v tom, že veľká časť tých, ktorí raz odídu, tak sa nám už nevrátia a chýbajú nám v našom hospodárstve, chýbajú aj v našej politike, chýbajú nám v našom kultúrnom živote a tak ďalej, jednoducho chýbajú tejto krajine a nezarábajú na ďalšie dôchodky okrem iného, nevychovávajú tu ďalšie deti.
Ono táto nízka kvalita vysokého školstva nie je chyba jednotlivcov. Ja sama aj som učila na vysokej škole, aj naozaj poznám množstvo šikovných ľudí z vysokej školy, ktorí robia najlepšiu prácu, ako vedia, my to vnímame ako systémový problém. A preto, a tu sa teda vraciam k tomu zákonu, aj keď ten úvod mohol znieť, že som trošku odbočila, tá kľúčová otázka podľa nás pri tomto zákone má byť, čo tento zákon naozaj robí pre zvyšovanie kvality vysokých škôl. A naše hodnotenie je, že sa obávame, že málo. Že nerobí dosť. Keď sa znovu vrátim k tomu, aká teda bola vízia pre vysoké školstvo v rámci plánu obnovy a odolnosti, kde sa vysokým školám venoval komponent 8, išlo o zvyšovanie výkonnosti slovenských vysokých škôl, cieľom malo byť teda zvýšiť výkonnosť, podporiť ich diverzifikáciu, profiláciu, inklúziu a spoluprácu so zahraničím, verejným aj súkromným sektorom. A toto bola nejaká vízia, dlhodobá vízia, ja si myslím, že dobrá vízia, ktorá sa možno ešte nestihla vo všetkom naplniť, ale minimálne zadala nejaký smer. A keď sa teda pozrieme na tento zákon, tak účelom návrhu zákona je úprava najzásadnejších otázok, ktoré spôsobujú vysokým školám problémy v praxi, javia sa ako neefektívne a komplikujú a predlžujú rozhodovacie procesy.
Čiže tuto sa nastavila nejaká dlhodobá vízia, ktorej cieľom malo byť cez rôzne mechanizmy nejakým spôsobom motivovať, nastaviť tie vysoké školy tak, aby sa neuspokojili na nejakej, nazvem to, priemernej úrovni, ale aby všetky mechanizmy boli nastavené k tomu, aby chceli ešte viac. Aby naozaj chceli byť tí najlepší, aby tie procesy boli nastavené tak, že každý jeden vyučujúci na vysokej škole, každý jeden vedec, výskumník bude mať záujem byť čo najlepší a tú školu a tých študentov ťahať k čo najlepším výsledkom. A oproti tomu táto novela skôr pôsobí tak, že no tak tuto sa tým vysokým školám zdalo niečo príliš ťažké, príliš zložité, toto sa im ťažko implementovalo, no tak to radšej zase zjednodušme. Jednoducho nevidím tuto nejakú ambíciu toho, že, áno, chceme byť lepší, ako sme boli doteraz.
A napríklad to poviem na tých komisiách, aj keď o tých konkrétnych častiach bude bližšie hovoriť moja kolegyňa Kosová, ale napríklad to platí o tých komisiách, kde teda sa posilnilo pri tej predošlej novele, pri tom zavádzaní tých zmien z plánu obnovy to, aby sme tu vedeli vytvoriť funkčné miesta pre docentov a profesorov, aby ľudia, ktorí prichádzajú z praxe alebo zo zahraničia, nemuseli robiť celé to zložité kolečko toho, čo sa u nás vyžaduje, čo sa týka publikácií, čo sa týka odučených rokov a napríklad sa zaviedlo, že bolo treba prizývať tých zahraničných odborníkov do tých komisií. No áno, bola to komplikácia pre tie vysoké školy, tak zháňať zahraničných odborníkov, ktorí sú ochotní tu prísť, ktorí buď vedia jazyk, alebo mať celú tú obhajobu potom v angličtine, je komplikácia, áno. Ale nemyslím si, že riešením je im to zjednodušiť, riešením je zase hľadať spôsoby, ako tú kvalitu udržať, ako ju rozvíjať.
A ako odznelo tu, že ide o nejaké zvýšenie transparentnosti, no tým, že sa posilnilo postavenie dekana a rektora, to nepovažujeme za krok vpred. My si myslíme, že práve to otvorenie tých vysokých škôl, prizývanie odborníkov z vonku a áno, aj očakávanie nejakej vyššej latky aj v tých procesoch je tá cesta, ktorá môže postupne viesť k vyššej kvalite. Nie zase sa prispôsobiť istej takej pohodlnosti, že no tak bolo to zložité, nevedeli nájsť odborníkov, tak teda im to zľavíme.
Vidíme tam aj vyslovene škodlivé zmeny v tom zákone, konkrétne na úkon transparentnosti tam považujem za dosť problematické, že ministerstvo si umožnilo v tzv. odôvodnenom prípade prideliť dotáciu na rozvoj vysokej školy aj bez výberového konania. Toto považujeme za problematické, sme presvedčení, že dotácie sa majú prideľovať riadnym procesom a riadnym výberovým konaním a nie nechať si tu zadné vrátka, aby to ministerstvo teda mohlo vyplácať. Lebo vždy je to o tých ľuďoch, no tak možno teraz to tam aj s dobrým úmyslom chcú niekomu vyplatiť, kto z nejakého dôvodu teda nešiel riadnym výberovým konaním, ale takéto akoby zadné dvierka v zákone vždy hrozia potom zneužitím a myslíme si, že by v zákone vôbec ani nemali byť.
To, čo hodnotím pozitívne, lebo snažím sa naozaj ten zákon vnímať konštruktívne, je posilnenie medzinárodnej spolupráce, a to je to, že vysoké školy budú môcť požiadať o posúdenie kvality aj zahraničnej asociácie. A tam presne vidíme, že keď sa raz nejaký proces rozbehol, tak ono to síce chvíľu trvá, ale môže to priniesť výsledky. A to, že sa u nás vytvorila akreditačná agentúra, ktorá sa následne nechala, jak sa to povie, zacertifikovať v európskej sieti takýchto certifikovaných, teda akreditačných agentúr, tak teraz vďaka tomu, že vlastne sa dostala na tú európsku úroveň, tak už je možné, aby sa aj naše školy nechali hodnotiť vonku, čo nám zase pomôže v tom otvoriť ten priestor a vyhnúť sa všetkým tým známostiam na Slovensku. Ako my sme relatívne malá krajina a v každom tom prostredí skôr alebo neskôr na seba narážajú tí istí ľudia a myslím si, že je dobré, keď vieme v tomto prípade aj vysokoškolské prostredie otvoriť a umožniť napríklad vysokým školám, aby nechali si hodnotiť svoju kvalitu nejakou inou zahraničnou asociáciou v rámci Európskej únie.
Taktiež oceňujeme, že sa teda zavádza tá akreditácia cezhraničného spoločného študijného programu. Podľa mojich informácií už aj minimálne jedna vysoká škola to má predpripravené, že aj nad rámec doterajších erazmov alebo nad rámec doterajších programov, ktoré tu boli hradené z Európskej únie, tak aby jednoducho dve vysoké školy, jedna slovenská, jedna zahraničná, sa mohli dohodnúť a vytvoriť naozaj ten spoločný študijný program, kde vlastne ten študent potom trávi polovicu času tam, polovicu času v druhej krajine.
Celkovo teda hodnotíme, že tento zákon prináša rôznu zmes zmien, vnímame to trocha ako takú všehochuť, osobne tam nevidím nejakú akoby veľkú víziu toho, že naozaj ideme vysoké školstvo zlepšovať. Áno, je tam nejaké prispôsobenie sa praktikám vo vysokých školách, niektoré vidím veľmi rizikové, niektoré sú možno aj pozitívne, ale celkovo za nás tam nevidíme to, že by tento zákon naozaj zvýšil kvalitu vysokých škôl a myslím si, že to by mal byť náš cieľ. Že to by mal byť náš cieľ, aby sme mali vysoké školy, ktoré naozaj aj sú zahranične konkurencieschopné, aj aby nám tu zostávali tí motivovaní študenti, lebo oni potom sami osebe zdvihnú kvalitu toho štúdia, keď tam budú ľudia, ktorí chcú študovať, ktorí sú motivovaní, ktorí majú nejaký záujem, tak to pomôže aj tým školám ako takým. A myslím si, že naše vysoké školstvo to naozaj potrebuje.
Ďakujem pekne.

Dobrý podvečer ešte raz. Dostali sme sa teda k ďalšiemu zo série školských zákonov, k zákonu o celoživotnom vzdelávaní. Ja nebudem o ňom hovoriť 30 minút, ale mám na záver jeden pozmeňujúci návrh, čiže aj kebyže nechcem, tak bolo pre mňa dôležité vystúpiť. Dám aspoň taký, taký stručný úvod aj k nášmu, k postoju nášho klubu k tomuto zákonu aj teda potom k tomu pozmeňujúcemu návrhu.
Celkovo oceňujeme, že tento zákon prišiel do parlamentu, aj sme ho v prvom čítaní podporili. Ja viem, že sa chystal dlhodobo, lebo si teda pamätám, keď som pred vyše rokom ešte bola zamestnankyňou ministerstva školstva, tak viem, že už vtedy sa to postupne pripravovalo, a vnímam ako to v tom dobrom slova zmysle taký výsledok aj tých tlakov Európskej komisie, ale aj viacerých, viacerých organizácií alebo stakeholderov, ako sa dnes hovorí tu na Slovensku, ktorí si uvedomujú, že naozaj v dnešnej dobe nám nestačí školstvo ako to miesto, kde sa deti v nejakých budovách vzdelávajú odmalička maximálne po koniec vysokej školy, ale naozaj musíme hovoriť o vzdelávaní celoživotnom, lebo tá doba sa nám tak rýchlo mení a my už teraz vidíme, že ako rýchlo sa menia digitálne nástroje, ako rýchlo sa mení trh práce, ako rýchlo sa akoby mení celá, celé to, že aké profesie vôbec ešte zastávame a ktoré profesie nám už pomaly preberá umelá inteligencia, že my naozaj musíme byť pripravení na to, aby ľudia aj v priebehu svojho života vedeli, vedeli meniť svoju kvalifikáciu.
V tomto kontexte teda vnímame také tri hlavné pozitíva tohto zákona. Prvé je to väčšie prepojenie s pracovným trhom Európskej únie vzhľadom na to, že zákon vlastne zavádza, že náš národný kvalifikačný rámec zručností sa preklápa alebo teda lícuje s tým európskym, čiže veríme, že to bude viesť k tomu, že aby sa aj jednoduchšie vedeli zamestnávať ľudia, ktorí na Slovensku získali nejakú kvalifikáciu, tak vedieť si ju preniesť do inej krajiny Európskej únie. To vnímame ako prvú výhodu.
Ako druhú výhodu alebo pozitívum, ktoré prináša tento zákon, vnímame to sflexibilnenie trhu práce, konkrétne cez mikroosvedčenia, aby si ľudia jednoduchšie vedeli osvojiť iba nejakú čiastkovú zručnosť a potom už sa v nej rovno zamestnali, alebo tiež možnosť, aby vlastne človek, ktorý už nejaké zručnosti má a mohol ich nadobudnúť aj samoštúdiom, aby iba rovno išiel na skúšku a vlastne potom už mal to osvedčenie o tom, ktoré ho znovu, mu uľahčuje prístup na trh práce. Čiže veríme, že sú to veci, ktoré snáď pomôžu aj ľuďom, ktorí možno neboli úplne úspešní v tom formálnom vzdelávaní, aby neskôr v priebehu života si tú kvalifikáciu dorobili a nakoniec sa zamestnali.
A tretie také pozitívum sú individuálne vzdelávacie účty, čo je vlastne jeden taký trend, ktorý, je to nástroj, ktorý vznikol vo Francúzsku a postupne aj teda si ho osvojila aj Európska komisia a vlastne snaží sa ho postupne implementovať aj v iných krajinách Európskej únie. Pokiaľ viem, tak Slovensko je jedno z prvých po Francúzsku, ktoré ho, ktoré to dáva priamo do svojej legislatívy. A tiež to vychádza z tej idey toho, že vlastne štát alebo prípadne aj zamestnávatelia by mali jednotlivcom prispievať na to, aby sa vedeli vzdelávať aj počas života. Avšak táto dobrá myšlienka trošku nám naráža na limity našich realít na Slovensku a to hneď v dvoch oblastiach. A tu sa vlastne dostávam k takým implementačným rizikám, ktoré v súvislosti s týmto zákonom vnímame a ku ktorému sa potom bude vzťahovať aj môj pozmeňujúci návrh.
Prvé implementačné riziko je to, že, žiaľ, ako veľa inovácií na Slovensku, aj táto bude minimálne na začiatku financovaná čisto z eurofondov. Akoby taký je teraz ten plán, pripravuje sa veľký národný projekt, kde sa to teda bude testovať, prvých 5-tisíc ľudí by malo dostať 200 eur na svoj individuálny vzdelávací účet, lenže nevieme, aké bude potom, potom to pokračovanie.
A tá závislosť na eurofondoch celkovo je tam citeľná aj napríklad v súvislosti s tým, že nové kompetencie získava Aliancia sektorových rád, ktorá v súčasnosti tiež napríklad na svoje fungovanie využíva hlavne, hlavne eurofondy. Ale okrem tejto závislosti na financovaní z Bruselu, tak individuálne vzdelávacie účty v našich pomeroch narazili na ešte jeden limit, a to sú naše vlastné skostnatelé administratívne pravidlá Slovenskej republiky a súvisia s tým, že vo Francúzsku to funguje tak, že tam teda tá výška ročného príspevku je až 500 euro, ale potom sa to ľuďom môže 10 rokov kumulovať a raz za 10 rokov, keď ten človek si uvedomí, že naozaj potrebuje nejakým zásadnejším spôsobom osviežiť svoju kvalifikáciu alebo rekvalifikovať sa, tak vlastne môže využiť tie peniaze, ktoré sa tam za tých 10 rokov naakumulovali na zaplatenie nejakého naozaj relevantného kurzu. U nás, keď tam bude, a to tiež zo začiatku iba z eurofondov, 200 eur, tak povedzme si na rovinu, za tých 200 euro si ten človek až tak veľa nezaplatí a okrem toho ten zákon hovorí, že tých 200 euro musí minúť v tom roku, pretože inak mu prepadnú. To znamená, že trochu sa obávame toho, že síce dobrý zámer, ale v praxi sa trochu minie účinku, pretože je tam veľký tlak na to, aby to minuli hneď v tom danom roku, inak im to prepadne, ale môžu ísť iba do tej výšky 200 eur, čiže si zvolia akýkoľvek menší kurz, ktorý sa im do toho zmestí. Bolo to tak nastavené na základe zásadnej pripomienky ministerstva financií, ktoré teda v medzirezortnom pripomienkovom konaní sa im nepáčilo, že by sa, že by tam nesvietila nula na tom účte, keď to doslova tak poviem, na konci roka.
Ja som sa o to zaujímala, konzultovala som to aj s ľuďmi z ministerstva financií. Viem, že v minulosti už existovali výnimky pre niektoré takéto schémy, kedy je nevyhnutné vlastne prenášať niečo ako kredit z roka na rok. Lenže u nás teda, keďže sa povedalo, že administratívne pravidlá, nemôže sa, tak vlastne ministerstvo školstva v tomto prípade, v tomto prípade cúvlo. Ja som presvedčená, že je lepšie ísť za kvalitným zámerom a potom hľadať možnosti, ako tomu prispôsobiť administratívu, a nie nechať sa obmedziť a tým pádom vlastne spôsobiť to, že tento dobrý zámer v konečnom dôsledku možno vôbec nebude, nebude plniť svoj účel. A v tomto kontexte teda, teda bude aj môj pozmeňujúci návrh.
Celkovo teda myslím si, že je to krok dobrým smerom, tento zákon. Bola by som veľmi rada, kebyže sa jeho implementácia kvalitne evaluuje, čo, žiaľ, neni úplne zvykom na Slovensku, ale prinášajú sa tu nejaké nové typy verejných politík a ideálne, keby sme o dva, tri, päť rokov naozaj mali dáta o tom, že čo z toho bolo efektívne a čo treba, čo treba zlepšiť.
Dobre, ďakujem pekne. Ako som sľubovala, nebudem to zdržiavať a prejdem teraz k pozmeňujúcemu návrhu.
Doplňujúci návrh poslankyne Národnej rady Slovenskej republiky Tiny Gažovičovej k vládnemu návrhu zákona o vzdelávaní dospelých a o zmene a doplnení niektorých zákonov, tlač 402.
Vo vládnom návrhu zákona navrhujeme toto doplnenie:
V čl. I § 26 sa za odsek 8 vkladá nový odsek 8 (správne "odsek 9", pozn. red.), ktorý znie:
"(8) Ak do 31. októbra príslušného kalendárneho roka nie je individuálny vzdelávací účet vyčerpaný, fyzická osoba môže prostredníctvom elektronickej platformy podať žiadosť o presun nevyčerpanej časti prostriedkov na ďalší kalendárny rok. Nevyčerpané prostriedky príslušného kalendárneho roka je možné spôsobom podľa prvej vety presúvať najviac po dobu desať rokov. Výška prostriedkov kumulovaných na individuálnom vzdelávacom účte nesmie byť vyššia ako 10-násobok najvyššieho ročného vkladu na individuálny vzdelávací účet za relevantné obdobie."
Doterajšie odseky 9 až 11 sa označujú ako odseky 10 až 12.
Ďakujem, skončila som.

Ďakujem za slovo.
Ja to nechcem naťahovať, ale predsa len ešte jedna poznámka k tomu financovaniu, keď sa tomu venoval aj kolega Šmilňák. Ono totiž teraz veľa aj v médiách rezonuje, že vraj ide miliarda navyše na školstvo, tak by som chcela aj tuto v pléne zdôrazniť, že to je naozaj suma iba na papieri. Z toho viac ako polovica sú peniaze, ktoré doteraz išli na materské školy a aj ďalej pôjdu na materské školy, akurát už nepretečú cez obce, ale cez iný kohútik, cez ministerstvo školstva, inak sa tam nič nemení.
A aj v tej zvyšnej polovici, my sme to začali analyzovať a nám to vychádza, že približne ďalšia asi štvrtina sú veci, ktoré nijako nebudú mať reálny vplyv na skutočnú kvalitu vzdelávania, lebo súvisia len s tým, že nám napríklad, nám prichádzajú silnejšie populačné ročníky, čiže sa zvyšujú náklady na normatív, alebo sa zvyšujú odvody, čiže len 25 mil. rovno pôjde napríklad späť do Sociálnej poisťovne, alebo do zdravotnej. A keď sme si to teda rozpočítali, naozaj je tam možno 250 mil., ktoré by mohli aspoň trošku prispieť ku kvalite vzdelávania, ale to máme potom rozdelené od materských škôl cez regionálne školstvo, cez vysoké až po vedu a výskum. Ono to naozaj nie je veľa peňazí. A dokonca sa nám predbežne zdá, budeme to ešte analyzovať, že ten pomer HDP, čo tu aj kolega Šmilňák hovoril, že Slovensko ide ešte dole, niežeby sme sa približovali k tým škandinávskym krajinám, že by nám aspoň rástlo to percento HDP, ktoré dávame do školstva, nie, jednoducho u nás naozaj, žiaľ, aj na tomto rozpočte sa ukazuje, že to školstvo nie je priorita. A je to škoda a všetci na to doplatíme.
Ďakujem.

Dobrý podvečer. Vážený pán minister, vážené kolegyne, kolegovia, tak sme sa dočkali, že teda môžme pokračovať v rozprave ku školským zákonom. A dostali sme sa k rozprave ohľadom zákona o pedagogických a odborných zamestnancoch, ktorý prináša viaceré zmeny. Ale ja sa v mojom vystúpení zameriam na to, čo považujeme za kľúčovú zmenu v kontexte celkového diania, súčasného diania v školstve, a to je zavádzanie kompenzačného príspevku, jeho ukotvenie v legislatíve. A rovno poviem, že to aj zasadím do kontextu toho, aký rozpočet vláda predložila na budúci rok.
A práve v tomto širšom kontexte budem kritická ku kompenzačnému príspevku, pretože sa mi zdá, že v súčasnosti vzhľadom na celkový rozpočet školstvo nie je dostatočnou prioritou pre túto vládu, že ten rozpočet nepriniesol to, čo samotné programové vyhlasovanie vlády sľúbilo, čiže každoročné zvyšovanie mzdy. Mzdy ako nejakého predvídateľného, predvídateľnej odmeny, ktorú každý zamestnanec v školstve má dostať za svoju prácu. A namiesto toho, aby vláda v súlade so svojím programovým vyhlásením naozaj zabezpečila zvyšovanie mzdy, teda mesačného platu každého jedného zamestnanca v školstve, tak skôr to kompenzuje cez kompenzačný príspevok. A kompenzačný príspevok by sám osebe mohol byť fajn, keby to bolo ako doplnok, keby to bolo niečo také navyše, niečo ako taká odmena, kde sa učitelia a iní zamestnanci môžu tešiť, že možno raz-dvakrát do roka dostanú, dostanú nejaký fajn príspevok, ktorým si prilepšia. Lenže kompenzačný príspevok, tak ako je postavený, za nás nie je systémovým riešením a nemal by byť používaný ako náhrada za stabilné zvyšovanie mzdy.
Rozvediem teda tento môj argument ešte trošku, trošku širšie. Čo vlastne je ten kompenzačný príspevok, ktorý sa teraz dostáva do zákona? Kompenzačný príspevok sa môže vyplácať s ohľadom na miestne podmienky alebo na odbornosť. Stanovuje to ministerstvo. A ministerstvo školstva to má stanoviť do 30 dní od schválenia rozpočtu. To znamená, že keď tuto v pléne schválime rozpočet, snáď do konca roka, tak sa možno niekde okolo Vianoc, alebo skôr do 30 dní, tak povedzme že možno do konca januára sa teda učitelia a iní zamestnanci v školstve dozvedia, že či, na základe čoho a koľko dostanú ten príspevok. Pretože zákon jasne stanovuje, že teda ministerstvo zverejní účel vyplácania, okruh pedagogických a odborných zamestnancov a výšku kompenzačného príspevku. A ešte určí aj termín vyplácania, pretože kompenzačný príspevok, a to zákon tiež explicitne uvádza, nie je súčasťou mzdy učiteľov, pedagogických a odborných zamestnancov. Čiže možno, ako hovorím, raz-dvakrát do roka dostanú nejaký príspevok podľa toho, kto práve sedí na ministerskej stoličke. A teraz jeden rok si môže, minister Drucker si možno povie, že dáme viacej učiteľom v Bratislave, tak ako v roku ´24 dostali nejaký príspevok učitelia v Bratislave, ale už v Lučenci dostanú menej, tam nám hovorili, že 30 euro dostali. Raz si možno povie, že no tak dáme príspevok fyzikárom, pretože máme nedostatok fyzikárov, no ale možno o rok zase v nejakej inej tabuľke vyjde, že máme nedostatok učiteľov hudobnej, no tak dostanú učitelia hudobnej. A potom prídu voľby alebo padne vláda, o rok bude zase niekto iný na ministerskej stoličke a ten si povie, že nie, my ideme podporovať učiteľov na východnom Slovensku, pretože na východe nič nie je, alebo práveže na východe je krásne, tak ideme prispievať im. Problém je v tom, že toto nikto nevie vopred. To znamená, že žiaden učiteľ, žiaden zamestnanec v škole sa nebude môcť spoľahnúť na to, že ja viem, že dostanem za svoju prácu takú a takú odmenu. Bude to vedieť maximálne na ten najbližší rok, aj to sa možno dozvie až koncom januára. To je teda hlavná výtka kompenzačného príspevku, že je nepredvídateľný, že nedáva žiadnu stabilitu.
Druhá výtka je, že nie je pre všetkých zamestnancov v školstve, pretože je iba pre pedagogických a odborných zamestnancov, ktorí sú financovaní v rámci preneseného výkonu štátnej správy. To znamená, že vychovávateľka v školskej družine nedostane. A ja som to napríklad priamo zažila, keď sa ma pýtala vychovávateľka môjho syna tuto v Bratislave, že a nevedeli, nedalo by sa niečo, že vidím tuto, že moji kolegovia učitelia dostávajú príspevok za to, že sme v Bratislave, a ja tiež žijem v Bratislave, ale ja ten príspevok nedostávam. No nedostáva, lebo školské kluby detí sú naďalej pod obcami a pre nich kompenzačný príspevok nie je.
Kuchárky v jedálni kompenzačný príspevok nedostanú, pretože sú nepedagogické zamestnankyne v školstve. A to ešte pripomínam, že nedávno sme tu schválili síce zvýšenie minimálnej mzdy, ale koalícia odmietla návrh Progresívneho Slovenska, aby sa to vzťahovalo aj na všetkých zamestnancov vo verejnej a štátnej správe. A my teraz máme nastavené tabuľkové platy nepedagogických zamestnancov v školstve tak, že niektorí ani len nedosahujú minimálnu mzdu. Čiže druhý problém kompenzačného príspevku je, že ho nedostanú ani len všetci.
A teda ten tretí problém je, že nám nerieši ten hlavný problém, alebo jeden z hlavných problémov, ktoré tu máme, a to je, že u nás nemá kto učiť pomaly, že my máme nedostatok učiteľov. A máme nedostatok učiteľov, áno, predovšetkým v určitých regiónoch, v určitých odbornostiach. Ale tento nesystémový krok, na ktorý sa nikto nebude môcť vopred spoľahnúť, nám tých ľudí ani nepritiahne. My máme veľký problém s tým, že v školstve, podobne ako v iných rezortoch niektorých, ako je zdravotníctvo, nám ľudia postupne odchádzajú do dôchodku. Nám stúpa počet učiteľov, ktorí sa približujú k dôchodkovému veku, ktorí v priebehu pár rokov odídu a potrebovali by sme, aby nám nastúpili noví učitelia do tých škôl. Lenže ani len absolventi pedagogických fakúlt väčšinou nechcú ísť učiť. A teraz keď si predstavíme povedzme mladú rodinu, zoznámili sa možno na pedagogickej fakulte, obaja sú vyštudovaní učitelia a teraz zvažujú, že či naozaj sa zamestnajú v školstve, a popritom plánujú rodinu. Čiže žena napríklad zvažuje, že aké jej vyjde sociálne poistenie z tej mzdy, kde sa zamestná, aby potom mala nejakú slušnú materskú. Chceli by si zobrať hypotéku, lenže keď zvažujú, či budú si môcť tú hypotéku splácať, tak sa pozrú na to, aké im vyjdú tabuľkové platy. Nikto sa nebude spoliehať na to, že bude splácať hypotéku z nepredvídateľného, nenárokovateľného jednorazového príspevku, ktorý jeden rok dostanú a ďalší rok možno nie.
Čiže kompenzačný príspevok nám nerieši tento problém, že nám tu už teraz chýba 1 200 učiteľov. Samotní analytici z ministerstva školstva vypočítali, že v najbližších rokoch to bude vyše 2 000 učiteľov. K tomu nám chýbajú nepedagogickí zamestnanci, chýbajú nám kuchárky, chýbajú nám vychovávateľky, chýba nám množstvo profesií a nič z tohto nám kompenzačný príspevok nevyrieši, pretože sa naňho nikto nebude môcť spoľahnúť.
Na tieto nedostatky alebo na tieto problematické aspekty sme upozorňovali už v prvom čítaní. Ale v prvom čítaní ešte nebol známy ten rozpočet. Čiže stále zaznievali tie sľuby, že veď bude aj plošné zvyšovanie mzdy, alebo bude nejaká valorizácia tých tabuľkových platov a ten kompenzačný príspevok by mohol zostať ako taký milý doplnok. A ja znovu poviem, že kompenzačný príspevok by bol fajn milý doplnok. Lenže v budúcom roku rozpočet, ktorý vláda zverejnila, práve cez toto dáva jedine nejaké navýšenie tých platov. Tam je vyčlenených 100 mil. eur. A teraz, okej, prerozdelí sa 100 mil. eur na tie platy. Ono to nebude zas úplne veľa, keď sa to prerozdelí na všetkých. K tomu ešte nejaký iný jednorazový príspevok ide vláda vyplácať, 800 eur ročne v hrubom, jednotlivým zamestnancom vo verejnej a štátnej správe, čiže ako-tak sa možno zalepia oči v roku ´25, akurát zase, nikto sa nebude môcť spoľahnúť na ten príspevok, čiže nám to nepriláka nových ľudí, a potom sa teda povie, že tak v januári ´26 sa zvýšia, sa valorizujú platy v školstve o 5 %.
Tak si to zrekapitulujme. Naposledy sa zvyšovali tabuľkové platy v školstve v septembri ´23 pred voľbami. Prišla nová vláda, ktorá si dala do programového vyhlásenia vlády, že sa budú každoročne zvyšovať mzdy. Nieže sa budú dávať príspevky, že sa budú každoročne zvyšovať mzdy. Prišiel rok 2024, od januára do decembra žiadne zvyšovanie mzdy nebolo. Tabuľkové platy v školstve sa nezmenili. Príde rok 2025, podľa rozpočtu, ktorý sme videli, zase sa tabuľkové platy nezvyšujú, pretože zase tam nie je navýšenie miezd. A potom od januára ´26 sa teda povie, že o 5 % sa navýši to, čo bolo naposledy zvyšované v septembri ´23. Toto je výsmech tým učiteľom! Pretože tým pádom to navýšenie v dvadsiatom šiestom bude ďaleko-ďaleko pod infláciou. K nám tu prichádza zvyšovanie cien, inflácia na budúci rok sa odhaduje na vyše 5 %, a my učiteľom povieme, že no tak budúci rok niektorí z vás dostanú nejaké jednorazové príspevky a potom vám po skoro 2,5 roku navýšime o 5 % vaše tabuľkové platy. Ja sa naozaj obávam, že toto nám do školstva nových ľudí nepritiahne. Práve preto, lebo nikto sa nevie spoľahnúť na to, ako sa ministerstvo rozhodne. A teraz sa rozhodne nejako a pán Drucker to nejako rozdelí. Ale my nevieme, kto bude na tej stoličke o rok a kto bude na tej stoličke o dva roky.
Čiže vyzývame k tomu, aby táto vláda vyčlenila peniaze na to, nech sa stabilne zvýšia mzdy minimálne na úroveň tej inflácie. Už aspoň to keby tam bolo, že sa to zvýši na úroveň inflácie, aj tak by sa im nezvýšila životná úroveň, aspoň by mali túto istotu. To, čo my by sme skutočne potrebovali, je zvyšovanie životnej úrovne tých ľudí, ktorí pracujú v školstve.. To sú tí ľudia, ktorí denno-denne vzdelávajú naše deti. To sú tí ľudia, ktorým ich každé ráno zverujeme ako rodičia, a my potrebujeme, aby títo ľudia boli slušne zaplatení za svoju prácu a aby nielenže si mohli dovoliť to čo doteraz napriek tomu, že nám všetky ceny idú hore, ale ideálne, aby si mohli dovoliť ešte viac. A tento kompenzačný výsledok, som presvedčená, že to, žiaľ, nenapĺňa. A v tomto kontexte hovorím, nie je zásadný problém v tej legislatíve ako takej, problém je v tom, ako táto vláda a táto koalícia pristupuje k financovaniu školstva. A jednorazové príplatky, nepredvídateľné nejaké... ani nevieme, kedy ich dostanú, ani sa nemôžu spoľahnúť na to, že či vôbec vo februári dostanú na tej výplatnej páske viac, im toto nezabezpečí.
Ďakujem veľmi pekne.