Videokanál poslanca

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Rada by som naozaj podčiarkla slová mojej kolegyne z klubu Viery Kalmárovej, ktorá absolútne detailne vysvetlila, že aký je problém s tým prílepkom k školskému zákonu, a myslím, že je to veľmi výrečné, že keď sa aj tuto pozrieme, že kto sa hlási k zákonu, ktorý teda predkladá ministerka zdravotníctva, tak nakoniec sú tam ľudia, ktorí sa prevažne venujú školstvu. A naozaj je to škoda, že kvôli takémuto, ako to pekne kolegyňa nazvala, že prílepková legislatívna džungľa, že kvôli takýmto nasilu vstupom a takému znásilňovaniu toho legislatívneho procesu vlastne aj zákon, ktorý pôvodne bol dobrý, tak ho nemôžme podporiť. A ja chápem, že ako opozícia teda máme menej hlasov v tomto pléne, čiže asi vám to môže byť jedno, že my vám tie hlasy k tomuto zákonu nedodáme, ale čo je asi najhlavnejšie, je, že tá časť, ktorá sa týka telesnej výchovy, je naozaj zlá. A asi iba ľudia, ktorí sú hlboko v téme školstva a v školskom zákone mohli naplno pochopiť, ako detailne pani Kalmárová ukázala, že prečo je to zlé.
A ale každý si môže uvedomiť, že keď raz je niekde napísané, že v rozvrhu má byť nejaký počet hodín telesnej, a zrazu škola si do toho môže, nemusí, nejako začne zarátavať poobedné aktivity a lyžiarske výcviky a niektoré deti potom možno ani nebudú mať žiadnu telesnú, lebo sa povie, že veď išli na lyžiarsky, ale potom niekto ochorel, na lyžiarskom nebol, vznikne z toho absolútny chaos. Je to úplne v rozpore s nejakou... akoby myšlienkami telesnej ako takej a myslím si, že oveľa lepšie je to celé zrušiť, tak ako asi zaznel pán...(Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne za slovo.
Možno na úvod chcem povedať, že som veľmi rada, že pri tejto príležitosti návrhu, opozičného návrhu zo strany SaS sa v tomto pléne diskutuje o situácii v reedukačných centrách a veľmi ma mrzí, že nevznikla tá príležitosť, aby generálny prokurátor Žilinka sem prišiel, predstavil celú správu a aby sme, aby tu snáď sedelo aj viac ľudí ako teraz v piatok poobede a aby sa naozaj celé plénum Národnej rady venovalo situácii v reedukačných centrách, lebo som hlboko presvedčená, že si to zaslúži tá situácia, tie zariadenia, tí zamestnanci a tie deti. Že naozaj toto je jedna z tých tém, ktorým by sme sa mali venovať. A ja ďakujem veľmi pekne kolegom z SaS, že stihli už na túto schôdzu predložiť návrh, ktorý sa situácii v reedukačkách venuje.
Je pravda, čo, alebo tiež to tak vnímam, ako to odznelo od kolegu Ledeckého, že teda tá správa, ktorá bola zverejnená, myslím, v januári od Generálnej prokuratúry, akoby vzbudila zhrozenie celého Slovenska, zároveň však treba povedať, že to neboli vyslovene nové zistenia, že veľmi podobné zistenia, myslím, že dva roky predtým, za školský rok 2021 – ´22 zverejnila Štátna školská inšpekcia a ešte predtým na tie problémy poukazovala ombudsmanka Dubovcová, že nie je to tak, že by sme mohli všetci povedať, že nevedeli sme, že sa tu dejú nejaké problémy. Ale teda som rada, že keď už tá správa prokuratúry prišla, že rozvírila isté stojaté vody a povedala by som, že dala príležitosť sa tomu začať venovať a bola to istá príležitosť aj pre súčasné, vtedy pomerne nové vedenie ministerstva školstva aj pre túto Národnú radu. A ja sama som sa aj na základe tej správy, priznávam, tej téme tiež intenzívne venovala, za posledný mesiac alebo dva mesiace som navštívila viaceré zariadenia, stretla som sa so zamestnancami aj s bývalým chovancom a naozaj je toho veľa, čo, o čom by sa dalo hovoriť, ale nebudem tu stáť polhodinu, myslím si, že toto nemá byť to miesto, kde máme nahrádzať celú tú inú debatu, ktorá mala byť okolo správe ako celku. A zároveň teda pevne verím, že určite ešte v najbližších schôdzach sa budeme venovať téme reedukačných centier. Čiže zameriam sa predovšetkým na ten návrh, ktorý, ktorý prišiel od strany SaS.
Chcela by som však ešte možno ako takú jednu z najdôležitejších vecí využiť ten priestor, aj z tohto miesta sa poďakovať všetkým tým zamestnancom v reedukačných centrách aj v iných špeciálno-výchovných zariadeniach, ktorí tú prácu robia poctivo s neskutočným nasadením svojho srdca, svojej odbornosti, viacerých takých ľudí som stretla a naozaj teda mám obrovský obdiv a rešpekt pred ich prácou a som presvedčená, že práve títo ľudia si zaslúžia, aby mali čo najlepšiu podporu pre svoju robotu a aby mali rešpekt aj od nás politikov, to tak poviem. Lebo trošku sa tak roztrhlo vrece aj s takými zovšeobecneniami, že ak sú tie reedukačné centrá katastrofa, tak len chcem pripomenúť, že naozaj nemôžme, nemôžme hádzať všetkých do jedného vreca.
Oceňujem teda aj, že práve ministerstvo školstva, by som povedala, že naozaj sa poctivo ujalo tejto úlohy a taktiež v nejakom, nejakým participatívnym spôsobom aj s pracovníkmi týchto zariadení pripravilo opatrenia, práve včera boli zaslané poslancom a poslankyniam školského výboru, taktiež som si to podrobne preštudovala a myslím si, že sú tam mnohé veci, ktoré idú dobrým smerom, vrátane toho, že sa idú zavrieť najproblematickejšie zariadenia v Bystričanoch a v Trstíne, vrátane toho, čo tu už spomenul aj pán kolega Ledecký o väčšom dôraze na nejaké delenie tých zariadení na diagnostiku. Ale vnímam tam medzi tými opatreniami, že chýbajú opatrenia, ktoré by boli viac zamerané práve na otvorenosť toho systému.
A tu prichádzam ku konkrétnemu návrhu, ktorý predložila strana SaS, alebo teda skupina poslancov zo strany SaS, a veľmi vítam ten návrh práve v tom, že sa snaží vytvoriť väčšiu otvorenosť, alebo dbať na väčšiu otvorenosť týchto zariadení. Tak ako Generálna prokuratúra prišla, urobila kontroly v zariadeniach a teda povedali, že sú šokovaní, aké sú tam hrôzostrašné podmienky, kde teda treba povedať, že trošku aj možno aj svoju vlastnú povinnosť zanedbali, pretože oni sú práve tí, ktorí mali robiť pravidelne tie kontroly, tak toto by sa nám už nikde nemalo stať. Nemalo by sa nám už nikdy stať ako krajine, že tam o pár rokov zase príde nejaká kontrola a povie, že veď my sme netušili, čo sa tu deje.
A práve preto je podľa mňa dôležité nielen zlepšovať napríklad systém diagnostiky alebo zlepšovať to zameranie na aké det... ktoré deti sú kde zaraďované, ale treba vytvoriť také mechanizmy transparentnosti celkovo v tých zariadeniach, ktoré pomôžu tomu, aby sa otvorili. Aby sa otvorili aj pohľadu zvonka, aby sa otvorili aj inšpiráciám zvonka, aby sa nebáli komunikovať, okej, my tu máme takéto problémy a riešia naozaj ťažké veci a naozaj tam majú agresívne deti, ktoré napádajú zamestnancov, ktoré si ubližujú medzi sebou, ako naozaj, naozaj je to ťažká robota, ale aj ja, čo som stretla, nazvem to, že zapálených zamestnancov, tak nikdy nemali problém pomenovať, kde sú tie problémy. Nikdy nemali problém povedať, že mali sme tu takýto ťažký prípad a aj by sa chceli o tom s niekým poradiť, aj by chceli vedieť, ako to funguje inde, aj by sa chceli inšpirovať či už možno inými zariadeniami, alebo zo zahraničia. A z tohto pohľadu vnímam aj tú radu školy ako nejaký dôležitý orgán, ktorý sa pravidelne stretáva, ktorý dohliada na to, čo sa v tom centre deje, a potrebujeme do tejto rady školy dostať aj ľudí zvonku. Čiže z tohto pohľadu plne podporujem ten zámer, ktorý tu bol predložený, lebo si myslím, že tá filozofia je strašne dôležitá. A keď tu odznelo, že je to nejaký čriepok do mozaiky, tak som ale presvedčená, že je to dôležitý čriepok do mozaiky, lebo my potrebujeme, aby tieto zariadenia boli viacej otvorené aj dohľadu a vplyvom, vplyvom iných ľudí.
Priznávam zároveň, že máme v klube trochu iný pohľad na to, aké by malo byť konkrétne to zloženie tej rady školy, obzvlášť napríklad je tu návrh, aby tam boli zástupcovia aj komisáru pre deti, kde si zároveň treba uvedomiť, že komisár pre deti plní istú kontrolnú funkciu a je to aj orgán, na ktorý by sa tie deti mali mať možnosť obrátiť, a tam vidíme istý konflikt záujmov, keby zároveň boli v rade školy a zároveň mali plniť túto kontrolnú funkciu. Čiže keď by sa podarilo a tento návrh pôjde do druhého čítania, tak tam by sme veľmi radi o tomto ešte diskutovali a možno našli nejaký lepší kompromis v tom, že kto konkrétne by mal byť v tej rade školy zastúpení.
Ale zároveň teda taktiež by som chcela akoby vyzvať túto, túto Národnú radu a toto plénum, aby posunuli ten návrh do druhého čítania a tam prípadne máme možnosť ho cibriť, ale je to dôležité sa zaoberať situáciou v reedukačných centrách a v špeciálno-výchovných zariadeniach a dopriať im väčšiu, väčšiu otvorenosť.
Ministerstvo školstva teda prednieslo isté návrhy, máme tu správu, sú tam aj niektoré krátkodobé kroky, mňa trochu mrzí, že legislatívne kroky sa odložili až na september, ale teda verím tomu, že v septembri už to snáď príde sem do Národnej rady a že medzi tým aspoň sa využije to leto na poctivé MPK, lebo áno, sú aj ďalšie legislatívne veci, ktoré by bolo treba opravovať celkovo na systéme reedukačných centier, ale práve táto zmena rady školy je jedna z tých vecí, ktoré sa, žiaľ, neocitli v tom návrhu, aspoň v tom zatiaľ doterajšom návrhu ministerstva, čo ma mrzí, a o to viac považujem za dôležité, aby sa posunul práve tento opozičný návrh od skupiny poslancov a aby sme naozaj urobili všetko pre to a postupne tými čriepkami do mozaiky poskladali ten obraz tak, aby sa tá situácia zlepšila a aby sme už nemohli povedať, že nevieme, čo sa v reedukačných centrách deje a nevieme, kde sa s deťmi zle zaobchádza pod dohľadom štátu a nevieme, kde sú porušované, porušované práva.
Čiže ďakujem kolegom za tento návrh a toľko za mňa. Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem pekne kolegyni a vicestarostke Kleinert, vážim si tento pohľad aj teda od zriaďovateľ... ako zástupkyne zriaďovateľov. Obzvlášť ma teda potešilo, že si to nazvala ako realistické a naozaj sa venujem pomaly 15 rokov nejakej, v nejakej podobe inkluzívnemu vzdelávaniu a tým, že som predtým, ako som sa stala poslankyňa, bola na ministerstve školstva, kde sme pripravovali tú reformu podporných opatrení, tak naozaj viem, že čo všetko by bolo treba urobiť, ale viem aj to, že koľko by tie jednotlivé veci stáli. Lebo, lebo som jedna z tých, ktoré, ktoré sa to snažili napočítať. A práve preto, keď sme aj s kolegyňami mali stretnutie s rodičmi, ktoré majú deti so zdravotným znevýhodnením, a hovorili sme o tom, čo by im pomohlo, tak veľmi ma potešilo, keď vlastne v tom rozhovore vyplynulo, že oni by potrebovali skoršiu komunikáciu s tými školami. Oni by potrebovali, aby sa to nedialo pod tým časovým tlakom toho, že v apríli je zápis a v septembri už má dieťa niekde nastúpiť a nevedia, kde nastúpi. A áno, mohli by možno proiniciatívne toho riaditeľa osloviť, ale tiež sa boja aj vzhľadom na to, aké sú, aké sú niekedy negatívne tie reakcie, tak sa boja, odkladajú to a potom teda, teda dôjde k tomu, k tomu citlivému bodu, kde vlastne sa nevedia dohodnúť, a verím tomu, že keď si skôr a cielene sadnú za ten spoločný stôl, tak aj nájdu riešenie.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci.
Vážení kolegovia, kolegyne, a verím, že počúvajú aj ďalší, ktorí možno nie sú teraz, teraz tu v rokovacej sále, dovoľujem si teda predložiť novelu školského zákona č. 245/2008 s cieľom zjednodušiť nástup dieťaťa so zdravotným znevýhodnením do spádovej školy. Týka sa to aj škôlok, teda materských škôl aj základných škôl. A predkladám návrh istého podporného mechanizmu, ktorý vlastne uľahčí prípravu školy na vzdelávanie dieťaťa so zdravotným znevýhodnením. Dneska to tu už odznelo, verím, že práve podpora nejakým spôsobom zraniteľných skupín, ľudí so zdravotným znevýhodnením, detí, by snáď mohla byť jedna z tých tém, ktorá nás bude viacej spájať ako rozdeľovať.
Zámer pre túto novelu bol inšpirovaný príbehmi od ľudí z praxe, a preto aj začnem jedným takým konkrétnym príbehom. Je to príbeh, ktorý bol aj medializovaný, niektorí si ho možno pamätáte. Keď začínal tento školský rok, čiže na jeseň roku 2023, tak šesťročný chlapec Pavol, ktorý je nechodiaci, je na vozíku a zároveň má normálny intelekt, je úplne rovnaký ako jeho spolužiaci, akurát, akurát nevie, nevie chodiť. Tak ho chceli jeho rodičia zapísať do jeho spádovej školy, tam, kde žijú, vo Veľkých Kostoľanoch pri Piešťanoch, a táto škola ho pri zápise odmietla, povedali, že nemajú preňho vytvorené podmienky a preto tým rodičom odporúčajú, aby chlapec išiel do špeciálnej školy. Aj podľa súčasnej právnej úpravy spádová škola nemôže odmietnuť dieťa len za to, že má zdravotné znevýhodnenia. Čiže takýto prípad by mohol ísť aj na súd. Je v rozpore so školským zákonom, v rozpore s princípmi antidiskriminácie.
Napriek tomu vieme všetci, ktorí sa nejakým spôsobom venujeme problematike detí so zdravotným znevýhodnením, vieme, že sú to desiatky, ak nie stovky rodín každý jeden školský rok, ktoré riešia tento problém, kde zapísať svoje dieťa. Lebo v praxi sa stane to, že rodičia prídu, chcú zapísať dieťa, riaditeľ povie, no ale my, žiaľ, nemáme vytvorené podmienky, to by bolo strašne zložité, my ho tu nemáme ako dostať do tej školy, my tu nemáme odborný personál. Jednoducho množstvo dôvodov, pre ktoré sa to nedá, a máloktorý rodič ide do konfliktu. Lebo vie, že ak to dieťa nakoniec aj do tej školy nastúpi, to budú tí učitelia, ktorí ho budú dennodenne učiť, to budú tí iní rodičia. A veľmi veľa rodičov v tomto momente ustúpi.
V spomínanom prípade toho Paľka na vozíku rodičia neustúpili, vytvorili aj mediálny tlak, aj za pomoci centra včasnej intervencie, ktoré dlhodobo navštevovali, sa teda ďalej domáhali svojho práva, aby chlapec bol prijatý a aj sa im to nakoniec prijalo, teda podarilo, chlapec prijatý bol a v súčasnosti je prvák. Ten súčasný stav je teda taký, že školský zákon na jednej strane hovorí, že dieťa má byť, má právo byť prijaté do spádovej školy, ale na druhej strane vieme, že v praxi to naráža často na odpor zo strany tej školy a treba uznať, že to neni nejaká zlá vôľa toho riaditeľa, riaditeľky alebo nejaká nenávisť k deťom so zdravotným znevýhodnením alebo nejaká snaha potrestať tých rodičov, ale je za tým často úprimná nevedomosť, ako to dieťa vzdelávať, istý taký nezvyk, veď sme tu nikdy nemali dieťa na vozíku, tak ako ho môžeme prijať. Sú za tým aj obavy, možno čo povedia iní rodičia. A je za tým aj často akoby naozaj nejaký technický problém typu, že máme tu veľa schodov do tej školy a teraz nevieme si predstaviť, čo s tým, čo s tým dieťaťom na vozíku.
V súčasnosti teda môže ísť dieťa do spádovej školy, pokiaľ nejde do spádovej školy, môže ísť do špeciálnej školy, ak má nejaké zdravotné znevýhodnenie, alebo taká tretia okrajová možnosť je, že môže ísť na domáce vzdelávanie. A naozaj sa u nás v praxi deje teda to, že sa často vyvíja tlak na tých rodičov, keďže spádová škola povie, že dieťa nevie prijať, tak potom vzniká tlak na to, buď aby išli do špeciálnej školy, alebo to niekedy končí domácim vzdelávaním. A určite sú prípady, kedy špeciálna škola je opodstatnená, ja v žiadnom prípade nie som nejaká, nechcem brojiť celkovo voči systému špeciálnych škôl, ale treba to vždy veľmi citlivo zvážiť a týka sa to, to rozhodnutie nemá závisieť iba od samotnej diagnózy dieťaťa, ale od situácie celej tej rodiny. Naozaj poznám rodiny, kde žijú povedzme v nejakej malej obci alebo vyslovene niekde na lazoch, v okrajových častiach, pre tie rodiny voziť dieťa do špeciálnej školy, ktorá väčšinou je najbližšia niekde v okresnom meste, je obrovská záťaž aj pre tú rodinu, časová, finančná, a často si to vôbec nemôžu dovoliť. A tam potom často dochádza k tej tretej možnosti, a to je to, čo nazývame nútené domáce vzdelávanie, že vlastne v spádovej škole ho nechcú, voziť do špeciálnej školy ho je príliš zložité, dokonca aj tam ho niekedy nechcú, dokonca ani špeciálne školy nemáme všetky bezbariérové a výsledkom je nútené vzdelávanie, teda nútené domáce vzdelávanie, tak.
A tu sa dostávame k tomu návrhu, ktorý prinášam. Mnohé, dalo by sa v tejto téme priniesť mnohé návrhy, ktoré by zároveň aj dosť veľa stáli. Môžme sa baviť o odborných zamestnancoch, o debarierizácii, o pomôckach. Toto je návrh, ktorý sám osebe nič nestojí, finančne myslím. Lebo je relatívne jednoduchý, cieli na to, že využime dobrú vôľu, podporme dobrú vôľu a hľadajme riešenia tam, kde sa dá. Čiže zákon akoby pracuje, nazvem to, so zdrojmi, ktoré dnes máme, ale chce ich lepšie využiť. Spočíva to konkrétne v tom, že vytváram, navrhujeme možnosť, aby rodičia, resp. zákonní zástupcovia dieťaťa so zdravotným znevýhodnením už s väčším časovým predstihom tú školu oslovili a dali im vedieť, že bývame vo vašej spádovej oblasti, máme dieťa, ktoré má nejakú špeciálnu výchovno-vzdelávaciu potrebu vyplývajúcu zo znevýhodnenia, to môže byť, že dieťa je nechodiace, potrebuje bezbariérový prístup, je na vozíku, to môže byť, že dieťa je nevidiace, to môže byť, že dieťa je na autistickom spektre, to môže byť, že dieťa má Downov syndróm. A poďme vlastne osloviť tú školu s tým, teraz to poviem tak ľudsky, poďme sa na to spoločne pripraviť. A tento bod môže nastať už rok, dva alebo aj tri roky, zatiaľ sme, ten návrh je, že môže nastať už tri roky pred samotným nástupom toho dieťaťa.
To znamená, že napr. v prípade materskej školy to môže byť viac-menej hneď, ako sa dieťa narodí, pokiaľ sa s tým postihnutím už narodilo, alebo s tým znevýhodnením. A prídu za tým riaditeľom a dajú v podstate oznámenie o plánovanom nástupe tohto dieťaťa. A cieľom je sadnúť si včas za jeden stôl a porozprávať sa o tom, čo to dieťa potrebuje. To znamená, že na strane rodiča vznikne nejaká možnosť, môže to využiť, nemusí to využiť, keď o tom nevie, tak to nevyužije, ale vznikne tá možnosť včas osloviť toho riaditeľa školy a povedať: Plánujem k vám zapísať moje dieťa, moje dieťa je nechodiace na vozíku. Čo vieme urobiť pre to, aby ste mi o tri roky nepovedali, že nemáte vytvorené podmienky? A keď rodič túto možnosť využije, tak na strane riaditeľa vznikne povinnosť teda rodiča zavolať za jeden stôl, prizvať ideálne aj ďalších odborníkov, v zákone sú vymenovaní, ide predovšetkým o práve, ak dieťa navštevuje službu včasnej intervencie, pediater to môže byť, odborní zamestnanci zo špecializovanej poradne, ktorí to dieťa poznajú, sadnú si za jeden stôl a povedia si. Niekedy ten riaditeľ ani nevie, čo je to vlastne za diagnózu. Vysvetlia si, čo presne to dieťa potrebuje. Ako je zatiaľ socializované, ako napríklad funguje v škôlke. Čo by potrebovalo, čo sa týka orientácie v priestore napríklad. A niekedy tá prvá reakcia môže byť tak trošku šok, ako som spomínala, že často pre tých aj riaditeľov je to istý šok. Že aha, nejaké nezvyčajné dieťa nám sem má prísť. A chceme vytvoriť čas na to, aby si aj tak čisto ľudsky ten šok spracovali, aby sa o tom dieťati dozvedeli viac, aby spoznali tých rodičov, aby zistili, čo potrebuje, a aby sa začali pripravovať. A potom vlastne majú pripraviť istý taký akoby plán, plán nástupu.
Hovorila som, že ten zákon sám osebe nič nestojí, zároveň ale je naviazaný na reformu podporných opatrení, ktorá bola v školstve prijatá minulý rok, a táto reforma podporných opatrení zaviedla, že školy si môžu žiadať o príspevok na podporné opatrenia. Je to niečo, čo sa už dostalo do legislatívy, ale ešte sa to len postupne rozbieha. Zrovna včera ministerstvo zverejnilo metodiku na budúci rok. A v súčasnosti ale môžu deti, teda môžu školy žiadať iba na deti, ktoré už sú zapísané. To znamená, že zápis prebehne možno v apríli. A rozhodnú, škola sa musí rozhodnúť, povedzme máj, jún a v septembri už má to dieťa nastúpiť. Čiže áno, tam presne vzniká to veľké riziko, že za ten krátky čas ten riaditeľ najprv je teda v šoku, že mu má nastúpiť nejaké dieťa, ktoré má špeciálne potreby, chvíľu sa rozhoduje, potom začne tlačiť na tých rodičov, no nechcete si to radšej rozmyslieť? A v podstate už aj keby chcel potom si zažiadať o ten príspevok a urobiť nejaké zmeny, tak veľa z toho k tomu septembru ani nestihne. A toto sa týka hlavne debarierizácie pomôcok, to môžu byť aj také praktické veci ako, že či dieťa môže mať vodiaceho psa v škole. A teraz kým si tá škola naštuduje, aké sú, aké sú k tomu hygienické predpisy, možno si vyžiada stanovisko od hygieny. A toto všetko sa teraz deje v tom veľmi skrátenom čase od zápisu v apríli do septembra.
Tento zákon umožní, alebo návrh je, aby sa teda umožnilo ten príspevok na podporné opatrenia žiadať už vo fáze, kedy tí rodičia podali vlastne tú informáciu o plánovanom nástupe dieťaťa. To znamená, že ak tam treba urobiť nejaké bezbariérové úpravy v tej škole, neni šanca stihnúť to za štyri mesiace, ale za dva roky už by sa to stihlo. Čiže ak ten rodič informuje školu včas, tá škola sa na to začne pripravovať a zažiada si o ten príspevok od rodičov, teda od ministerstva školstva už dva roky pre nástupom, tak je ten čas vlastne celú tú, celé aj napríklad nejaké stavebné úpravy aj v zmysle debarierizácie pripraviť.
A toto je tak akoby ľudsky prerozprávané to paragrafové znenie, viete si ho pozrieť, je to teda návrh nového, nového paragrafu, ktorý upravuje všetky tieto kroky. Ako som povedala, zavádza to nejakú možnosť pre zákonného zástupcu. Keď ho využije zákonný zástupca a rozhodne sa podať ohlásenie o plánovanom nástupe dieťaťa so zdravotným znevýhodnením, tak riaditeľovi vznikne povinnosť pozvať si tých rodičov, zvolať niečo ako okrúhly stôl, prizvať tam relevantných odborníkov a začať sa s nimi stretávať a pripravovať ten nástup. Aby potom, keď naozaj príde čas zápisu a čas nástupu dieťaťa do školy, aby na to boli pripravení ako na strane školy, tak na strane rodičov a tej rodiny.
Je to teda v istom zmysle malý krok, hovorím, neprináša to nejaké veľké nové investície, ale to je aj zámer. Je to návrh, ktorý neprináša ani žiadnu novú finančnú záťaž, ale umožňuje výrazne uľahčiť tú stresovú situáciu, do ktorej sa rodiny s deťmi so zdravotným znevýhodnením rok čo rok dostávajú, že nevedia, kde zapíšu svoje dieťa, a obávajú sa, že spádová škola to dieťa odmietne. Napriek tomu, že je to v rozpore so zákonom, vieme, že sa to deje a budú mať problém, kde to dieťa zapísať.
Deti so zdravotným znevýhodnením potrebujeme podporiť v tom, aby čo najviac rozvinuli svoj potenciál, aby každé z nich sa rozvíjalo najlepšie, ako vie. Keď je dieťa na vozíku, to neznamená, že by sa malo akokoľvek obmedzovať v svojom intelektuálnom výkone. Keď je aj dieťa, ktoré je na autistickom spektre, tak napriek tomu mu pomáha, alebo teda aj takýmto deťom pomáha, keď sa socializujú so svojimi rovesníkmi. Keď je dieťa aj nevidiace, tak stále mu pomôže, keď zostane so svojou rodinou a nie je tá rodina tlačená do toho, aby dieťa poslali možno už v škôlkarskom veku na internát, lebo máme dve špeciálne školy, špecializované pre deti nevidiace na Slovensku. A tieto deti naozaj často už v škôlkarskom veku alebo od prvej triedy tam idú na internát. Čo sa na nich zase podpíše, na ich emočnom vývoji. Jednoducho doprajme každej rodine a každému dieťaťu, aby sa dostalo čo najlepšie vzdelanie, aby malo tú možnosť sa socializovať so svojimi rovesníkmi. A toto je práve nástroj, ako pomôcť k tomu, že to začleňovanie dieťaťa do spádovej školy bude lepšie fungovať a že na to budú lepšie pripravení aj rodičia, aj samotná škola a aj bude možnosť včas si zažiadať aj o príspevok z ministerstva.
Ďakujem vám teda veľmi pekne a žiadam vás o podporu pre tento zákon. Naozaj je to zákon, ktorý pomôže znevýhodnenej skupine ľudí, detí so zdravotným znevýhodnením a ich rodinám.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Vážení kolegovia a kolegyne, bolo to na tejto schôdzi, možno týždeň-dva dozadu, keď toto plénum schválilo, myslím si, že veľmi, prešlo prvým čítaním, v prvom čítaní sme schválili, myslím si, že veľmi potrebný návrh, a to bolo zvýšenie príspevku na deti so zdravotným znevýhodnením v detských domovoch. Na túto schôdzu to prišlo ako vládny návrh, aj keď pán minister Tomáš sám priznal, uviedol, že vlastne tá iniciatíva prišla z opozičných lavíc od poslankyne Marcinkovej. A ukázali sme vtedy, verím, ako plénum Národnej rady, že sú niektoré témy, kde dokážeme byť nadstranícki, že sú to témy, ktoré nie sú politicky citlivé, o ľavici-pravici, konzervatívcoch-liberáloch, ale o tom, že sa vieme zhodnúť, že ľuďom, ktorí sú nejakým spôsobom v zraniteľnej pozícii, treba pomáhať. A som presvedčená, že toto je tiež taký návrh, kde verím, že by sme mohli nájsť nadstranícku zhodu, lebo opäť ide o podporu nejakých ľudí, ktorí u nás, ľudí so znevýhodnením, ľudí žijúcich na Slovensku so znevýhodnením, zdravotným znevýhodnením.
A aj vtedy keď sme prvom čítaní preberali ten návrh, ktorý sa týkal príspevku na deti so zdravotným znevýhodnením v detských domovoch, tak som uviedla, že áno, pomôžme im, zvýšme na nich príspevok, ale berme to ako takú akoby poslednú možnosť, kedy tie deti sú umiestnené do detských domovov, a investujme energiu a peniaze a vôľu tohto štátu a štátneho aparátu, aby sme predovšetkým pomohli rodinám v tom, aby sa vedeli o tie deti starať doma. Pretože ak sa to dá, viem, že sa to nedá vždy, ale keď sa to dá, že je dieťa aj so zdravotným znevýhodnením vychovávané doma, tak určite je to preňho z dlhodobého hľadiska lepšie, ako keď je umiestnené v detskom domove.
A keďže sa dlhodobo venujem školstvu a inkluzívnemu vzdelávaniu a dlhodobo sa aj stretávam s rodičmi detí so zdravotným znevýhodnením, tak preto aj môj pohľad na tento návrh ohľadom sociálneho poradenstva je práve cez prizmu takýchto rodín. Ten návrh sa netýka iba detí, ten návrh sa týka aj dospelých, ten návrh sa týka aj človeka, ktorý po ťažkom úraze zostane, zostane na vozíku na zvyšok života, ale ja sa budem v mojom príspevku zameriavať na deti a ich rodiny, pretože to je problematika, ktorej, ktorej sa dlhodobo venujem.
Keď sa do rodiny narodí dieťa so zdravotným znevýhodnením a môže to byť typ znevýhodnenia, ktorý je jasný hneď po pôrode, že to dieťa má napríklad rázštep chrbtice a nikdy nebude chodiť, alebo že je nevidiace, alebo že má Downov syndróm, tak je to veľká nejaká nečakaná rana pre tú rodinu. Každé rodičovstvo je náročné, ale väčšinou tá prvotná predstava, ktorú rodičia majú, je, že sa im narodí zdravé dieťa a keď zistia, že to dieťa má nejaký typ znevýhodnenia, milujú ho úplne rovnako, ale vnímajú, že tá výchova je ťažšia, alebo že ten život pre to dieťa bude ťažší. Prichádzajú s tým veľmi často, prichádza s tým veľmi často psychická záťaž toho, že tá starostlivosť môže byť náročnejšia, ešte viac dlhodobo neprespatých nocí alebo, alebo nezvládnutých situácií, môže s tým prichádzať finančná záťaž, pretože je ešte ťažšie to dieťa napríklad umiestniť do materskej školy a ešte dlhšie hlavne tie matky zostávajú, zostávajú na materskej a teda nemôžu byť zárobkovo činné. Prichádza s tým finančná záťaž aj čo sa týka pomôcok, napríklad intervencie, rehabilitácií a podobne. A to prvé, čo potrebuje takáto rodina, je, aby sa mohla na niekoho obrátiť a niekoho prísť opýtať, že čo môžem urobiť, na akú pomoc mám nárok, za kým mám ísť. A to je také to úplne prvotné zorientovanie sa v nejakej novej životnej situácii.
A tento návrh, ktorý predkladajú kolegyne z Progresívneho Slovenska, je práve o tom, aby ľudia, aj rodičia, ktorým sa narodí dieťa so zdravotným znevýhodnením, vedeli v prvom kroku, za kým majú ísť. A keď napríklad prídu a bude na tej obci alebo na tom meste, na tom miestnom úrade vyškolená napríklad pracovníčka, tak tá ich zorientuje, že dobre, tuto si viete zažiadať, takýto máte nárok na kompenzačné pomôcky, tuto si viete zažiadať, takýto máte nárok na nejaké príspevky, na predĺženú, predĺženú materskú napríklad, takéto budete mať možnosti vzdelávania.
U nás sú služby, ktoré sú pre deti so zdravotným znevýhodnením, za prvé, poddimenzované a, za druhé, roztrieštené. Tipujem, že aj tu z vás málokto vie, že máme pre ten raný vek detí dva typy služieb, ktoré sú ale pod rôznym rezortom a rôzne fungujú. Máme službu včasnej intervencie, ktorá funguje pod rezortom sociálnych vecí a poskytuje napríklad aj terénne služby, chodí za tými rodinami domov, a máme špecializované poradenské centrá pod rezortom školstva. Každé majú nejaké svoje špecifiká, každé má aj nejaké iné pokrytie regionálne. Toto sú základné veci, ktoré človek keď raz vie, tak si vie aj vyhľadať, na koho sa obrátiť. Ale tá rodina to nemusí vedieť. A znovu sa dostávame k tomu, že mať niekoho, na koho sa môžu prísť obrátiť a opýtať sa, kto mi pomôže, a dostať kontakt, toto sú najvyššie služby včasnej intervencie. Tie vám poskytnú to, že vám prídu domov a ukážu vám, ako dieťa viesť k samostatnosti. Toto sú špecializované centrá. Tie vám poskytnú už odbornejšiu starostlivosť, rehabilitačnú napríklad, logopedickú starostlivosť často treba. A teraz zorientovať sa v školstve, aké, čo to dieťa potrebuje, či má byť zarade... alebo či sa tá rodina, aby sa tá rodina mohla rozhodnúť, informovane rozhodnúť, či považuje za lepšie, aby to dieťa išlo do špeciálnej škôlky, alebo do bežnej škôlky. Oboje môže mať nejaké výhody-nevýhody. Aby im niekto povedal, že majú právo na to, aby ich prijala spádová škôlka. Toto všetko sú informácie, ktoré nemajú odkiaľ vedieť, pokiaľ sú v tej životnej situácii prvýkrát.
A aj tuto v súčasnosti napríklad nám toto suplujú neziskové organizácie. Máme na Slovensku organizáciu Platformu rodín pre deti so zdravotným znevýhodnením, ktoré vyškolili tzv. laické poradkyne, väčšinou sú to matky, ktoré si tým samé prešli, ktoré tiež majú dieťa so znevýhodnením, a tie teraz poskytujú poradenstvo ďalším. Ale zase, tu by sme sa nemali spoliehať na neziskové organizácie, ktoré tiež, za prvé, majú neisté financovanie a, za druhé, majú, samozrejme, nedostatočné pokrytie. Tuto treba systémové riešenie. A práve to tento návrh prináša, že vždy ten prvý kontakt by mala byť obec alebo mesto a tam budú tie základné informácie a tie základné metodiky a tá úradníčka možno tiež to nebude vedieť na prvýkrát, možno si to ani nebude pamätať na druhýkrát, ale keď sa s tou situáciou stretne už desaťkrát, desiatykrát, tak bude presne vedieť a bude vedieť, kde to vyhľadať.
Z tohto dôvodu som presvedčená, že toto je návrh, ktorý by pomohol, ktorý veľa nestojí, ktorý nie je o tom, že by sa dávala nejaká nová dávka alebo nová kompenzácia, ale niekedy tie informácie sú to najcennejšie, čo môžme tým ľuďom dať. Celý ten sociálny systém u nás nie je ideálny, áno, mohli by sme sa baviť aj o navyšovaní dávok, navyšovaní kompenzačných pomôcok, o navyšovaní odborných intervencií, ale už aj to, čo tu dneska máme, aspoň podchyťme systematicky tým, že zabezpečíme, že sa tie dôležité informácie dostanú k tým ľuďom, ktorí to potrebujú. A to má zabezpečiť tento návrh, aby sa každý človek, ktorý buď sám má zdravotné znevýhodnenie, a to naozaj môže byť nečakaná životná situácia, a to môže, sa môže týkať hocikoho z nás v hociktorý deň v živote, že sa nám niečo stane, čo nás premení na ľudí so zdravotným znevýhodnením, a môže sa to týkať hociktorej rodiny, ktorej, ktorej sa narodí dieťa.
Takže prosíme vás o podporu pre tento návrh, lebo pomôže ľuďom v ťažkej situácii, aby dostali informácie, ktoré im v konečnom dôsledku pomôžu.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)

Ďakujem za slovo.
Mne sa, naopak, vystúpenie kolegyni Kolíkovej veľmi páčilo, ale teda tiež nie som odborníčka na teologické právo, takže asi to neviem až tak posúdiť. Mne sa páčilo, že je tu snaha naozaj priniesť takú tú ľudskú rovinu do toho. A ja celý čas, čo tu diskutujeme, myslím na môjho dobrého kamaráta, ktorý je transrodový muž, vnímal to veľmi skoro, že sa identifikuje ako muž, viac-menej hneď, ako to bolo možné, ako dosiahol plnoletosť, tak prešiel tranzíciou, žije tu na Slovensku. Ja, keď som sa s ním zoznámila, som pôvodne ani nevedela, že je transrodový, jednoducho normálny mladý muž, veľa máme spoločných tém, taktiež ako ja vyštudoval sociológiu, medzičasom má za manželku moju dobrú kamarátku a bývalú spolužiačku a žijú, dá sa povedať, navonok veľmi normálnym životom. A teším sa pre nich, viem, že je to vzácne, viem, že možno aj to, ako on dokáže tu žiť v tejto spoločnosti, si predsa len vyžaduje istú hrošiu kožu, ktorú, ktorú my možno nevieme ani doceniť, s čím všetkým sa stretáva. A naozaj neviem, ako by mu to pomohlo, keby pri akomkoľvek, nazvime to, administratívnom úkone, kde odovzdávame občiansky preukaz, presne ako tu odznelo, v banke alebo na hocijakom úrade, keby naňho niekto vypleštil oči a začali sa ho vypytovať, že a prečo tu máte ženské rodné číslo. Neviem naozaj, čomu a komu by to pomohlo. A myslím si, že o tom to tu dneska je, že tento zákon nikomu z tých konkrétnych ľudí nepomôže, ale im ublíži... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem za slovo.
Pani Záborská, vy ste hovorili o tom, že ide o čisto administratívnu záležitosť. Tak ja by som teda navrhla, že ak naozaj to vnímame ako čisto administratívnu záležitosť a chceme, aby jedna osoba mala jedno identifikačné číslo, tak jej to číslo priraďme úplne nezávisle od toho, že či teda sa jedná o muža, ženu, alebo či je to ťažké určiť. Lebo ja nevidím nijakú konkrétnu pridanú hodnotu toho, prečo by teda v tom rodnom čísle muselo byť, musel byť tento údaj, keď aj medicínsky je zhoda na tom, že to nie je jednoznačný údaj, a dokonca aj vy vaším návrhom priznávate, že to nie je jednoznačne medicínsky údaj, keďže tam priznávate, že mohlo dôjsť k chybe pri narodení, a vtedy sa to mení. Čiže v niektorých situáciách umožňujete zmenu a v iných situáciách neumožňujete zmenu, tak zaveďme teda administratívny údaj rodné číslo, ktoré nebude viazané na niečo, čo označíme muž alebo žena, ale, okej, nech je to údaj, ktorý potom, potom je stály.
A vy ste nás vyzvali, aby sme teda vám nepripisovali motivácie, ktoré možno nemáte. Ja to, samozrejme, beriem na vedomie, myslím, že je to správne, že nás o to žiadate, ale vy, prosím, prijmite na vedomie, že vaše činy, to, že predkladáte tento zákon, majú nejaký dopad. Či bolo vašou motiváciou ubližovať transrodovým ľuďom, alebo nie, to neviem, ale vieme, že im to v konečnom dôsledku ubližuje. Že vôbec to, že plénum Národnej rady sa tu zase zaoberá tým, aby im nejakým spôsobom uberali z práv, ktoré majú, to im ubližuje. A prijmite, prosím, vy toto na vedomie, že vaše činy majú dopad a ak to prejde, im to ubli... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem za slovo.
Ďakujem kolegovi Dostálovi, myslím, že veľmi pokojne, vecne a zároveň jasne pomenoval, kde vidíme mnohí, čo tu sedíme, viacero problémov s týmto návrhom. A jedna z myšlienok, ktoré by som rada vyzdvihla a zdôraznila, je, že tu nejde o konflikt práv dvoch ľudí, ale tu ide o konflikt práv konkrétnych ľudí, ľudských bytostí a oproti nim stoja, stojí presvedčenie nejakej časti spoločnosti alebo predsudkov nejakej časti spoločnosti. Že to, že navrhovatelia nejakým spôsobom sú presvedčení, že genetické testy sú tie, sú to, čo by malo rozhodnúť, alebo že oni sú spokojní, že nejako vidia ten svet, tento svoj pohľad nanucujú zvyšku spoločnosti a ubližujú tým konkrétnym ľuďom. A tu sa naozaj bavíme o počtom veľmi malej menšine v tejto spoločnosti, ktorá svojou existenciou nikomu neubližuje, sú to ľudia, ľudia, ktorí tu žijú, ktorí chcú žiť slobodne ako všetci ostatní, ale keďže sú nejakým spôsobom príslušníci menšiny a majú nejaké postavenie iné ako, ako my ostatní, ktorí nemusia sa vysporiadavať s nejakým nesúladom medzi tým, ako sa cítime, a tým, čo hovorí naše telo, tak niekto iný im neustále kreslí kríž na chrbát a robí z nich obete šikany. A to je tu, žiaľ, problém v tomto prípade.
Ďakujem.

Ďakujem pekne za slovo, pán predsedajúci.
V tomto konkrétnom zákone úplne rozumieme zámerom predkladateľov a za progresívny, teda za klub Progresívneho Slovenska aj môžem povedať, že, že podporíme tento zákon, lebo naozaj hasí nejakú situáciu, v ktorej tie dopady by padli na niekoho, kto za to nemôže.
Keď sa prijímal nový zákon o... teda zabezpečovaní kvality vysokoškolského vzdelávania, tak, resp. keď sa novelizoval v roku ’22, myslím, tak sa predpokladalo, že do roku ’24 prebehnú aj habilitačné, aj inauguračné akreditácie, a preto sa to dalo do prechodných ustanovení. Teraz sa nám ten termín 31. augusta ’24 blíži a je evidentné, že sa ten termín nestihol, to znamená, že keby sa tento zákon neprijal, tak by sa vysokým školám znemožnilo teda realizovať habilitačné, inauguračné konania, čo asi nie je v nikoho záujme. Čiže z pohľadu toho zákona samotného je to zrozumiteľné a zákon samotný podporíme.
Ale zároveň chcem využiť túto príležitosť na vyjadrenie takého až veľkého znepokojenia, že kvôli teda tomu, že vlastne akreditačná komisia nestihla, teda akreditačná agentúra, pardon, nestihla tie akreditácie, tak ako to bolo plánované, tak by sa vysoké školy stali nejakým rukojemníkom a Národná rada teraz musí, musí tak trochu narýchlo hasiť tú situáciu. A v tejto súvislosti by som chcela poukázať na situáciu, v ktorej sa momentálne nachádzame, pokiaľ ide o Akreditačnú agentúru pre vysoké školy, a akoby, áno, s istým takým znepokojením skonštatovať, že, že čo je momentálne, čo je momentálne tá situácia a z čoho sme znepokojení.
V minulosti teda tie akreditácie prebiehali, alebo akreditačná komisia, ktorá teda musela tie akreditácie dávať na veľmi pravidelnej báze, lebo sa schvaľovali aj relatívne malé zmeny na... vo vysokých školách, následne sa rozhodlo, že sa teda dá vysokým školám väčšia voľnosť, ale zároveň tú väčšiu voľnosť mala sprevádzať aj prísnejšia kontrola a naozaj dohľad nad tým, aby tie vysoké školy poskytovali čo najkvalitnejšie vzdelanie a čo najkvalitnejšiu vedu. Na základe toho bolo do zákonu stanovené, že vysoká škola je povinná požiadať agentúru, teda akreditačnú agentúru, o posúdenie vnútorného systému najmenej raz za šesť rokov. Čiže je tam pomerne dlhé šesťročné obdobie medzi dvoma akreditačnými konaniami, kedy pokiaľ na začiatku dostala zelenú tá vysoká škola, tak vlastne dostala obrovskú slobodu aj na ďalších šesť rokov.
Vysoké školy majú za sebou niekoľko rokov trápenia s akreditáciou, poviem to, že vyprodukovali tisíce strán papierov, došlo k neuveriteľnej vlastne záťaži akademikov, ktorí sa mohli radšej venovať v tom čase, teda ideálne by ten čas mohli, mohli využiť kvalitnejšie v práci či už so študentmi, alebo, alebo na vede, a ten zámer bol naozaj ten, že veľmi dôkladne, podrobne sa pozrieť na to, v čom spĺňajú kvalitu, v čom nie, rozlišovať, ktoré majú poskytovať iba bakalársky stupeň, ktoré školy už sú lepšie, tak aj magisterský, ktoré dokonca aj doktorandský. Jednoducho naozaj si myslím, že niekde na začiatku celého tohto procesu bola idea toho, že pozrieť sa pod lupou, to tak poviem, na to, či sa tá kvalita plní, lebo viete, ono sa tak často na Slovensku povie, že máme priveľa vysokých škôl, máme 35 vysokých škôl na to, že sme pomerne malá krajina, päť miliónov ľudí, a mali by sa nejaké zavrieť. No ale to neni, samozrejme, také jednoduché, ono to neni rozhodnutie, ktoré, ktoré by sa malo diať od stola na ministerstve, jednoducho na to sa naozaj treba pozrieť dôkladne, ktoré odbory sú kvalitné, nie sú na úrovni katedier a tak ďalej. A momentálne čo vidíme, je, že teda za prvé sa ten akreditačný proces nestihol tak rýchlo, ako sa, ako sa očakávalo, a za druhé teraz sa teda postupne zverejňujú tie, tie prvé správy, a zatiaľ to vyzerá tak, že v podstate závery akreditačnej agentúry sú, že nikde nie je problém, že všetko funguje výborne, že všetky školy si môžu ponechať tie akreditácie na tie stupne, ktoré mali doteraz, a že vlastne všetko funguje, funguje perfektne.
A mám k tomu istú skepsu, poviem to na rovinu. Najlepšie hodnotenou slovenskou vysokou školou je Univerzita Komenského v Bratislave, ktorá je v medzinárodnom rebríčku na 661. pozícii, a to sme pritom vyspelá časť sveta, Európska únia, druhá najlepšia za Slovensko, čo je (rečníčka si odkašlala), pardon, Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, je až na 1 435. mieste a potom ešte dve sa umiestnili v prvých dvoch tisíckach. Nenasvedčujú tieto čísla tomu, že by sme naozaj boli, že topka, pokiaľ ide o kvalitu našich vysokých škôl.
V rámci Európskej únie máme najviac študentov študujúcich v zahraničí. (Rečníčka si odkašlala.) Vidíme tu neskutočný problém s brain drainom, s tým, že nám odchádzajú mladí ľudia preč, a vymýšľame, aby sme hasili tento problém, ktorý tu máme, že tí najlepší študenti nám odchádzajú preč, tak vymýšľame... (Na rečnícky pult priniesli pohár vody.) Ďakujem veľmi pekne, ďakujem, oceňujem. (Rečníčka sa napila vody z pohára.) Pardon, dlhý týždeň, dlhý deň, viacerí sme veľa hovorili. Na to, aby sme nejako hasili tento problém, ktorý vlastne prioritne súvisí s kvalitou, resp. problémami s kvalitou vysokých škôl, tak vymýšľame potom zložité štipendijné schémy, aby sme tu tých najlepších študentov udržali. Ani to sa, mimochodom, neukazuje ako extra efektívne, lebo skôr väčšinou vlastne zaplatíme štúdium tým, ktorí by tu boli tak či tak, a ja teda naozaj nie som z tých, ktoré by nutne kritizovali odchod do zahraničia, ja sama som, som študovala v Brne aj, aj opakovane som bola v zahraničí, ale vidím veľký význam v tom, keď sa, keď sa ľudia vracajú na Slovensko, ale tá podstata toho celého je (rečníčka si odkašlala), že potrebujeme zvýšiť kvalitu vysokoškolského prostredia na Slovensku. A, žiaľ, po celej tej veľkej akreditačnej tortúre to nevyzerá úplne presvedčivo, že by akreditačná agentúra, tak ako momentálne funguje, k tomuto vedela prispieť. A myslím si, že je to na dlhé ďalšie debaty, ktoré určite aj pri rôznych ďalších príležitostiach budeme viesť, čo sa s týmto dá zlepšiť, teda čo sa s týmto dá zmeniť, tak aby sa ten stav zlepšil.
V každom prípade, keď sa vrátim k tomuto zákonu, tak pripomínam, že áno, chápeme, prečo je tento zákon nevyhnutný a prečo je potrebné ho zaviesť, ale, žiaľ, je to výsledok toho, že konkrétna inštitúcia akreditačná agentúra nestihla termíny, tak ako boli nastavené, a zatiaľ ako na základe tých výsledkov minimálne to vzbudzuje, vzbudzuje viaceré otázky a obavy.
Ďakujem pekne.