Videokanál poslanca

Ďakujem za slovo. Pán Macášek, mňa skutočne udivuje od člena výboru pre sociálne veci, že vy hovoríte, že je zbytočné, aby zdravotne znevýhodnení chodili do školy tak ako ich rovesníci bez zdravotného znevýhodnenia, lebo tento zákon, ktorý navrhujeme, upravuje to, aby sa to tak mohlo diať, a to systémovo. Nie po známosti, nie tak, že si niekto zavolá toho, koho pozná, tam debarierizujú rampu, tam upravia parkovacie miesto, tam urobia neviem čo, toaletu, ale my chceme, aby to bolo systémovo po celom Slovensku, aby tých 60 000 detí mohlo chodiť normálne do školy ako ich rovesníci, ktorí nemajú zdravotné znevýhodnenie.

Ďakujem za všetky faktické poznámky. Budem reagovať na pani Matejičkovú. Každý mesiac ja prispievam na pomôcky a kúpeľnú liečbu zdravotne znevýhodneným, ale to je posledná veta k tomu, ktorú k tomuto poviem, lebo nechcem si politické body na tomto uháňať. Dvíha sa mi z toho žalúdok a naozaj toto nebudem ja robiť. Ale vy ste ako minister Erik Tomáš, pani Matejičková. On tvrdí, že opatrovateľskú službu majú zabezpečovať samosprávy, že on im nebude pomáhať, lebo doteraz to zvládli z projektov, projekty od januára končia, tak si majú pomôcť, ako vedia. Treba tu debarierizovať školy, na čo máme aj legislatívu. Ten Dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím, ktorý Slovenská republika ratifikovala pred 16 rokmi, už to tu hovorím asi stýkrát dneska, ste videli asi možno z rýchlika, ani to nie. Takže naozaj, vy ste koaličná poslankyňa, máte možnosť, ako debarierizovať školy, aby 60 000 detí nemuselo študovať doma a všetci, ktorí môžu, študovali deň nie v školách.

Máte slovo. Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Ďakujem kolegyni Tine Gažovičovej aj kolegyni Ingrid Kosovej, že v tej rozprave predniesli tento návrh a chcela by som, chcela som sa pôvodne najskôr venovať maturite z domu ako podpornému opatreniu, ale pán Macášek, 60 000 detí so zdravotným znevýhodnením má problém s prístupnosťou k vzdelávaniu. Je to pre vás dostatočný počet, aby ste sa tým zaoberali? Lebo vy ste koaličný poslanec, vy máte na to väčšie páky a vy môžete osloviť ministra Druckera, aby s tým Opatreniu, ale pán Macášek, 60 000 detí so zdravotným znevýhodnením má problém s prístupnosťou k vzdelávaniu. Je to pre vás dostatočný počet, aby ste sa tým zaoberali? Lebo vy ste koaličný poslanec, vy máte na to väčšie páky a vy môžete osloviť ministra Druckera, aby s tým konečne začal niečo robiť v 21. storočí v roku 2026. A pani Matejičková, keby ste sa zaoberali touto problematikou, tak by ste vedeli, že, hoci tá výzva bola pre stredné školy, mnohé školy ju nevedeli dofinancovať, pretože tá škola nedostala plné krytie finančné, ale musela tam nejakým spôsobom spolufinancovať tú debarierizáciu, čiže nevedeli školy spolufinancovať tento projekt na debarierizáciu, a preto tri štvrtiny zdrojov z tohto projektu boli nevyčerpateľné. My sme sa tomuto venovali aj s kolegyňou Gažovičovou, aj s kolegyňou Hanuliakovou. Takže, ak chcete, ja vám môžem poskytnúť potom dáta a ten projekt bol asi, myslím, že pred dvoma rokmi sa plnil a teraz už budem hovoriť k tej maturite z domu. Kvôli absencii právnej úpravy musela študentka dlhé mesiace bojovať za to, aby mohla vôbec maturovať z domu. My v tomto štáte nemáme zakotvenú takú elementárnu vec, akou je maturita z domu. A to nehovorím o tom, že sa študent ráno zobudí a povie si: „Dnes je škaredé počasie, tak ja si idem zmaturovať z domu.“ Tu hovorím o ľuďoch, ktorí sa kvôli svojmu zdravotnému stavu nemôžu dostať do školy, do budovy školy, a preto musí prísť komisia ku nim domov. Stretli sme sa spolu s kolegyňou Tinou Gažovičovou so študentkou gymnázia, ktorá celé štyri roky študovala v domácom prostredí, lebo nebola zo zdravotných dôvodov schopná dostaviť sa do budovy školy. Od 7. ročníka bola doma ležiaca, pretože mala úraz. V prvom termíne sa jej nepodarilo získať povolenie, aby prišla k nej komisia domov. Preto maturovala až v druhom termíne, na našu intervenciu ministerstvo vydalo usmernenie, kde pripustili túto možnosť, aby riaditeľ školy uzatvoril komisiu, ktorá príde ku nej domov. Kvôli tomu, že to bolo až v druhom termíne, nemohla ísť na skúšky na vysokú školu a tým pádom musela celý rok čakať na to, aby sa potom na tú vysokú školu prihlásila a teda išla na tie skúšky. Čiže absolútne to ovplyvnilo život. Už v takomto rannom dospelom veku mala problémy s tým, že máme legislatívnu medzeru. A ja teda prosím koalíciu, ak to išlo usmernením z ministerstva, aby schválila náš návrh zákona, lebo my nechceme nič iné ako to, čo bolo v tom usmernení. Okrem toho, že tu máme dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím, máme tu aj zákon, ktorý toto negarantuje, ale máme tu aj usmernenie, čiže my chceme len to, aby sa to usmernenie pretavilo do zákona, aby tam bola právna istota pre rodičov a ich deti, že pokiaľ majú zdravotný stav, môžu zmaturovať z domu. Ďakujem.

Máte slovo. Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Ďakujem kolegyni Tine Gažovičovej aj kolegyni Ingrid Kosovej, že v tej rozprave predniesli tento návrh a chcela by som, chcela som sa pôvodne najskôr venovať maturite z domu ako podpornému opatreniu, ale pán Macášek, 60 000 detí so zdravotným znevýhodnením má problém s prístupnosťou k vzdelávaniu. Je to pre vás dostatočný počet, aby ste sa tým zaoberali? Lebo vy ste koaličný poslanec, vy máte na to väčšie páky a vy môžete osloviť ministra Druckera, aby s tým Opatreniu, ale pán Macášek, 60 000 detí so zdravotným znevýhodnením má problém s prístupnosťou k vzdelávaniu. Je to pre vás dostatočný počet, aby ste sa tým zaoberali? Lebo vy ste koaličný poslanec, vy máte na to väčšie páky a vy môžete osloviť ministra Druckera, aby s tým konečne začal niečo robiť v 21. storočí v roku 2026. A pani Matejičková, keby ste sa zaoberali touto problematikou, tak by ste vedeli, že, hoci tá výzva bola pre stredné školy, mnohé školy ju nevedeli dofinancovať, pretože tá škola nedostala plné krytie finančné, ale musela tam nejakým spôsobom spolufinancovať tú debarierizáciu, čiže nevedeli školy spolufinancovať tento projekt na debarierizáciu, a preto tri štvrtiny zdrojov z tohto projektu boli nevyčerpateľné. My sme sa tomuto venovali aj s kolegyňou Gažovičovou, aj s kolegyňou Hanuliakovou. Takže, ak chcete, ja vám môžem poskytnúť potom dáta a ten projekt bol asi, myslím, že pred dvoma rokmi sa plnil a teraz už budem hovoriť k tej maturite z domu. Kvôli absencii právnej úpravy musela študentka dlhé mesiace bojovať za to, aby mohla vôbec maturovať z domu. My v tomto štáte nemáme zakotvenú takú elementárnu vec, akou je maturita z domu. A to nehovorím o tom, že sa študent ráno zobudí a povie si: „Dnes je škaredé počasie, tak ja si idem zmaturovať z domu.“ Tu hovorím o ľuďoch, ktorí sa kvôli svojmu zdravotnému stavu nemôžu dostať do školy, do budovy školy, a preto musí prísť komisia ku nim domov. Stretli sme sa spolu s kolegyňou Tinou Gažovičovou so študentkou gymnázia, ktorá celé štyri roky študovala v domácom prostredí, lebo nebola zo zdravotných dôvodov schopná dostaviť sa do budovy školy. Od 7. ročníka bola doma ležiaca, pretože mala úraz. V prvom termíne sa jej nepodarilo získať povolenie, aby prišla k nej komisia domov. Preto maturovala až v druhom termíne, na našu intervenciu ministerstvo vydalo usmernenie, kde pripustili túto možnosť, aby riaditeľ školy uzatvoril komisiu, ktorá príde ku nej domov. Kvôli tomu, že to bolo až v druhom termíne, nemohla ísť na skúšky na vysokú školu a tým pádom musela celý rok čakať na to, aby sa potom na tú vysokú školu prihlásila a teda išla na tie skúšky. Čiže absolútne to ovplyvnilo život. Už v takomto rannom dospelom veku mala problémy s tým, že máme legislatívnu medzeru. A ja teda prosím koalíciu, ak to išlo usmernením z ministerstva, aby schválila náš návrh zákona, lebo my nechceme nič iné ako to, čo bolo v tom usmernení. Okrem toho, že tu máme dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím, máme tu aj zákon, ktorý toto negarantuje, ale máme tu aj usmernenie, čiže my chceme len to, aby sa to usmernenie pretavilo do zákona, aby tam bola právna istota pre rodičov a ich deti, že pokiaľ majú zdravotný stav, môžu zmaturovať z domu. Ďakujem.

Ďakujem za slovo a ďakujem aj kolegyni Kosovej za jej príspevok. Ja by som chcela povedať, že v roku 1995 som nastupovala do prvého ročníka na základnej škole. V spádovej škole povedali mojim rodičom, že nebudú kvôli jednej žiačke debarierizovať školu. To isté povedali aj v druhej základnej škole, ktorú máme v mestskej časti a keby nebolo mojich rodičov, ktorí ma každé ráno trištvrtehodinovou cestou vozili do školy, tak budem na domácom vzdelávaní a možnože by som potom nevyštudovala ani vysokú školu a môj život by sa uberal iným smerom. V každom prípade naozaj to bolo na mojich rodičoch, tak ako je to aj teraz na rodičoch tých zdravotne znevýhodnených detí. Za tú dobu, za tých 31 rokov sme sa nikam neposunuli. Aj keď máme 16 rokov ratifikovaný Dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím, je tam článok vzdelávanie, ktorý stále je porušovaný. Komisárka pre osoby so zdravotným postihnutím každý rok predkladá správu a práve vzdelávanie je jednou z kategórií, ktoré je najviac porušované. Od marca máme túto správu predloženú. Doteraz sme nedostali priestor, aby sme o nej rokovali a to, milá koalícia, hovorí za všetko.

Ďakujem za slovo, tak ja opäť spomeniem komisárku pre osoby so zdravotným postihnutím, ktorá sa stihla vyjadriť aspoň k tomuto návrhu zákona, lebo bol síce na poslednú chvíľu, ale viac ako deň dopredu predložený. Ona tvrdí, že odpoveď na nedostatok služieb by nemala byť ďalšia koncentrácia ľudí vo veľkokapacitných pobytových zariadeniach. Rozhodnutia o kapacitách, ktoré prijmeme dnes, ovplyvnia podobu sociálnych služieb na ďalšie 10 päťročia. Rozdelenie zariadenia s kapacitou do 100 klientov na skupiny najviac po 20 osobách samo o sebe nerobí zo služby komunitnú formu podpory. Život v komunite podľa Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím, ktorý ratifikovala pred 16 rokmi Slovenská republika, neznamená iba zmenu stavebného alebo organizačného usporiadania pobytového zariadenia. Podľa výboru OSN je podstatné, aby človek so zdravotným znevýhodnením mohol rozhodovať o tom, kde a s kým bude žiť, mal kontrolu nad svojím každodenným životom a prístup k individualizácii podpory, bežným službám dostupným ostatným členom spoločnosti. Čiže je to veľký rozdiel, či ten človek žije v zariadení, kde je 40 ľudí alebo kde je 100 ľudí. Každý z tých ľudí by chcel žiť v jednolôžkovej izbe, čo samozrejme nie je možné, ale zo 40 na 100 ľudí je viac ako raz toľko, čiže je to naozaj, tam bude tých ľudí, neviem si to predstaviť, ako v nákupnom centre, a pritom pre tých ľudí je to domov. Oni sú tam od rána do večera. Oni nejdú ako zamestnanci domov si oddýchnuť. Proste musí to byť pre nich prirodzené prostredie, kde sa budú cítiť aspoň čiastočne ako doma, pretože doma už zo zdravotných alebo iných dôvodov nemôžu byť, preto sú v zariadeniach sociálnych služieb a tie zariadenia sociálnych služieb by nemali byť trestom.

Ďakujem za slovo. Ja budem stručne k tomuto návrhu zákona a hlavne k tým pozmeňovacím návrhom, ktoré boli schválené, pretože som už v piatok vystúpila, ale nedá mi ešte nereagovať na poslanca Šimka, ktorý k tomuto návrhu zákona povedal, že pokiaľ sa rozšíri kapacita v zariadeniach sociálnych služieb, tak opatrovateľky, ktoré pracujú v zahraničí, prídu domov. Neviem, nerozumiem tomu, aká je tam paralela, ale asi je jeden z nás možno z Marsu, pretože opatrovateľky v zahraničí pracujú preto, pretože tam majú po prvé vyšší plat a po druhé je to terénna opatrovateľská služba v zahraničí, pretože tá opatrovateľka prichádza domov k jednému klientovi a neopatruje v zariadení 100 klientov. Tu hovoríme o rozširovaní kapacít zo 40 na 100 klientov, takže ja nerozumiem tomu, ako majú byť motivované opatrovateľky, ktoré v zahraničí opatrujú jedného klienta za niekoľko tisíc € mesačne. Väčšinou majú okolo 2000 € za jeden turnus v Rakúsku, napríklad v Belgicku alebo vo Švajčiarsku je to ešte viac. Ako toto spôsobí to, že keď sa navýšia kapacity v zariadení, tie opatrovateľky sa vrátia a budú pracovať tu? Nerozumiem tomu, pretože jedno je terénna služba a jedno je pobytová služba, ale pre informáciu, terénne opatrovateľky na Slovensku zarábajú okolo 700 €. Poprosím, utíšte sa chvíľku, dobre? Nech sa páči, pani Poláka. Okolo 700 € mesačne, to je projekt podpory opatrovateľskej služby z Európskej únie, tej zlej Európskej únie, ktorú koalícia tak nenávidí. Keby nebolo tohto projektu, tak by sme opatrovateľskú službu na Slovensku nemali, pretože v štátnom rozpočte nemáme vyčlenenú položku na opatrovateľskú službu. Taká dôležitá vec, vďaka ktorej sú naši seniori a zdravotne znevýhodnení doma vo svojom domácom prirodzenom prostredí, ktorú zabezpečujú opatrovateľky v teréne, tak tu supluje projekt Európskej únie, ktorý v januári končí a hrozí, že opatrovateľská služba tým pádom zanikne, pretože podpora bude vo forme formálneho príspevku, ktorý je v najvyššom stupni odkázanosti 270 € a nie vyšších 700 €, ako je to teraz v tomto projekte. Takže to len na margo toho, čo povedal pán poslanec Šimko, ktorý sa sociálnym veciam rozumie ako ja chodeniu po vlastných nohách asi. Vystupujem dnes v rozprave preto, pretože sa musím zastaviť hlavne pri tých pozmeňovacích návrhoch. Dlhodobo sme tu hlavne s kolegyňou Petrík upozorňovali na to, že sociálne služby sú v ohrození. Budú v ohrození aj po roku 2028, čo tento pozmeňovač nerieši, a takisto kvalita sociálnych služieb nebude zachovaná, pretože sa budú rozširovať zariadenia sociálnych služieb. My sme mali včera okrúhly stôl, kde sme sa dozvedeli, že v niektorých zariadeniach sa čaká 24 rokov na umiestnenie. Keby nebolo rodičov zdravotne znevýhodnených detí, tak neviem, z tých zdravotne znevýhodnených ľudí sú asi bezdomovci, lebo 24 rokov čakať do jedného zariadenia je nonsens. Čiže mali by sme podporovať viacej terénne služby a ambulantné služby a nenechávať to len na samosprávy. Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Ja som predsedníčka sociálnej komisie v samospráve a my sme niekoľkokrát riešili práve takúto situáciu, že sme mali kvôli tej oznamovacej povinnosti takú možnosť, že sme vedeli o tom, že napríklad k seniorom alebo zdravotne znevýhodneným končí nájom. Dokonca sme mali situáciu, že seniorka opatrovala svoje dospelé dieťa so zdravotným znevýhodnením a tým končil nájom, čiže tam boli dve chránené osoby v tomto byte a vedeli sme poskytnúť sociálne bývanie. Kvôli alebo vďaka tejto oznamovacej povinnosti, ktorú vy chcete zrušiť. Máme tu na stole teda dva články Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím, ktoré Slovenská republika, ako som už hovorila, ratifikovala pred 16 rokmi, a to je čl. 19 Nezávislý spôsob života a začlenenie do spoločnosti a čl. 28 Primeraná životná úroveň a sociálna ochrana. Pán minister Susko, ako chcete zabezpečiť tieto dva články, ktoré by mali byť prítomné v každej legislatíve pre zdravotne znevýhodnených, ale aj pre seniorov, lebo aj seniori majú v dôsledku veku zdravotné znevýhodnenie. Ďakujem.

Ďakujem za faktickú poznámku. Ja by som chcela vyzvať pána podpredsedu Danka, aby tento pozmeňovací návrh stiahol a aby spoločne s ministrom Suskom navštívili komisárku pre osoby so zdravotným postihnutím doktorku Stavrovskú, ktorá okrem iného napísala list, kde sú odporúčania v rámci Občianskeho zákonníka týkajúce sa opatrovania nad plnoletými osobami a spôsob osobitosti na právne účely, ktoré neboli zapracované do tohto návrhu, ale tento pozmeňovací návrh ohľadom bývania prišiel len včera, takže k tomu ešte nemala možnosť sa vyjadriť, tak naozaj by bolo dobré, keby ste rešpektovali orgány ochrany práva, ktoré máme na Slovensku, lebo nie sú tu pre srandu králikov. V rozprave teraz vystúpi pani

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Dovoľte mi vystúpiť v rozprave, pretože táto téma zásadne ovplyvňuje kvalitu života aj zdravotne znevýhodnených našich spoluobčanov. Neviem, či viete, pán minister, ale na Slovensku je 870 000 ľudí so zdravotným znevýhodnením. Kde majú v tomto prevratnom pozmeňovacom návrhu garantované, že o ten dlho očakávaný nájom, o ktorý sa pričinili, neprídu šmahom ruky. Zdravotne znevýhodnení sú chránené osoby. Doteraz mali akú-takú záruku, že im obec v prípade straty nájmu môže pomôcť. Teraz im táto záruka padá. Pán podpredseda Danko mi minule hovoril, že mi podá pohár vody, keď to budem potrebovať, ale ja nepotrebujem naozaj pohár vody od pána podpredsedu Danka, ale potrebujem, aby prijímal a navrhoval zákony, ktoré pomôžu aj zdravotne znevýhodneným ľuďom, lebo sú to ľudia, ktorí sú na okraji spoločnosti všetkých vlád Roberta Fica. Namiesto toho tu prijímate takéto škodlivé návrhy. SNS má podpredsedníčku výboru, pani poslankyňu Kramplovú, kde je teraz pani poslankyňa Kramplová, ktorá tento pozmeňujúci návrh navyše ešte podpísala. Prečo nevystúpi a nepovie, prečo chce škodiť zdravotne znevýhodneným jednorodičom alebo seniorom? Pán minister, neviem, či viete, ale Slovenská republika v roku 2010 ratifikovala Dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím. Je to 16 rokov. A my by sme sa mali zaoberať tým, aby sme tie články Dohovoru napĺňali a nie ich rušili. Tak ja len toľko krátko k tomu. Ďakujem. Ďakujem veľmi pekne, pani poslankyňa.