Ďakujem pekne za slovo. Vážený pán predsedajúci, vážení predkladatelia, vážení kolegovia a kolegyne, zopakujem tie kľúčové veci v dôvodovej správe, ktorá tu dnes bola prednesená.
Podľa predkladateľov je cieľom novely efektívnejšie riadenie procesu poskytovania informácií a ochrana povinných osôb pred zneužívaním práva na informácie. Má ísť o reakciu na dlhotrvajúce problémy, ktoré vznikajú v prípadoch, keď sú povinné osoby zahlcované nadmerným alebo opakovaným, opakovanou požiadavkou na sprístupnenie informácií, ktoré majú šikanózny charakter.
Predposledná poznámka ešte k tej dôvodovej správe. Navrhovaný legislatívny krok vychádza podľa predkladateľov z českej právnej úpravy. Neodpustím si jednu vec. Tú som si uvedomila až teraz, keď predkladateľ čítal dôvodovú správu, a to ma teda, neviem, či pobavilo, potešilo. Poviem to tak, že neuveriteľne ma zaujala tá informácia, že tento zákon je užitočný aj pre žiadateľov a to preto, že získajú prehľad o nákladoch, ktoré sú spojené s ich žiadosťou. Čiže žiadateľ zaplatí a je to preňho niečo veľmi užitočné. Tak to ma naozaj pobavilo.
Ale teraz teda k veci. Viete, od samotného prijatia zákona o slobodnom prístupe k informáciám som prevažný čas reprezentovala povinnú osobu. Teda subjekt, ktorý bol povinný na žiadosť žiadateľov sprístupňovať požadované informácie. Tým nechcem povedať, že nebol žiadny problém. Samozrejme, že bol. Ako ilustráciu uvediem prípady, a to boli také veľmi časté, keď na návrh inšpekcie prebiehalo správne konanie vo veci vyradenia nejakej školy, nejakého súkromného subjektu zo siete, tak zriaďovateľ, samozrejme, sa snažil paralyzovať činnosť nášho úradu a to tým, že si vytypoval vhodný čas, napríklad pred Vianocami, pred Veľkou nocou, to znamená, keď bolo zjavné, že zamestnanci čerpajú dovolenku, vtedy posielal súbory žiadostí o informáciu a žiadal sprístupniť všetky správy zo všetkých regiónov, zo všetkých typov škôl a tak ďalej. Sťahovali sme zamestnancov z dovoleniek a v podstate medzi tými vianočnými sviatkami a Novým rokom nerobili nič iné, len teda vymazávali zo správ osobné údaje, lebo tie sa poskytovať nemohli, a vytvárali zostavy, ktoré sa teda žiadateľovi poskytli. Samozrejme, že tu problém je a šikanózne žiadosti existujú.
Som ale presvedčená, že predložený návrh tento problém nerieši. Žiadateľ, a teraz hovorím zriaďovateľ nejakého súkromného subjektu, vždy býva natoľko dobre situovaný, že on je schopný zaplatiť čokoľvek a šikanózne žiadosti budú fungovať naďalej. Chcem povedať, že tento návrh toho teda veľa nevyrieši, ale je aj ťažko uplatniteľný a som presvedčená, že je na hranici ústavnosti a možno aj za jej hranicou. A teraz skúsim vysvetliť prečo. Prvým dôvodom je vágnosť a nejasnosť pojmov. O tom už pán Dostál hovoril a ja niektoré veci teda vynechám, lebo on veľmi detailne urobil komparáciu toho českého modelu, na ktorý sa predkladatelia odvolávajú, s tým slovenským navrhovaným. Nie je však zrejmé, čo môžu v aplikačnej praxi povinné osoby, a ja ako povinná osoba by som si tiež nevedela vysvetliť, čo je to mimoriadne rozsiahle vyhľadávanie informácií. Táto terminologická nejasnosť vo mne vyvoláva opodstatnené obavy, že takýto vágny pojem môže viesť u niektorých povinných osôb k rôznorodému a neustálenému výkladu zákona, resp. môže viesť k svojvoľnej snahe sťažiť žiadateľovi prístup k požadovanej informácii. Dokonca si myslím, že je tu problém aj v tom, že informácia, informatizácia v Slovenskej republike bola natoľko zbabraná, že štátne orgány dnes ani nevedia nejako efektívne, ekonomicky vyhľadávať informácie, ktoré v systémoch už majú. Ale to je na okraj.
Inak, chcem povedať, že dnes už existujú mechanizmy, ako sa voči niektorým neoprávneným žiadostiam brániť. Veď z infozákona vyplýva, že informáciu, ktorú priamo nemáte, ale musíte ju dodatočne vytvárať z toho, čo máte k dispozícii, to nemusíte sprístupňovať takúto informáciu. Nemusíte to robiť.
Chcem povedať, že pobavil ma niektorý z ministrov, už si nepamätám ktorý, ktorý na túto tému v televíznej diskusii odpovedal, že naozaj tie samosprávy sú zaťažované rôznymi žiadosťami, napríklad nejaký rýpal pošle žiadosť a pýta sa, koľko stolov s oblými hranami majú vo svojom úrade. No takúto informáciu, predpokladám, že nikto nemá, a preto takú informáciu ani nemusí poskytnúť.
Zo znenia novely nie je ani zrejmé, čo všetko bude možné považovať za účelne vynaložené prostriedky, o tom pán Dostál hovoril. Ale teraz prichádza jedna moja kľúčová poznámka. Neviem, či si to predkladatelia uvedomujú, ale vo svojom návrhu ignorovali znenie § 4 odsek 3 písm. c) zákona 145/1995 o správnych poplatkoch v znení neskorších predpisov, ktorý stanovuje, a teraz citujem: "od poplatkov sú oslobodené úkony súvisiace s vykonávaním všeobecne záväzných právnych predpisov o slobodnom prístupe k informáciám". Tak s týmto ste sa naozaj v tom svojom návrhu nevyrovnali.
Teraz ten druhý dôvod, pre ktorý si myslím, že tá úprava nie je dobrá a nie je totožná s tým, akú úpravu zvolila Česká republika. Inak osobne neviem, prečo si predkladatelia zvolili práve tento český model. Neviem. To nikto nevysvetlil. A preto by som povedala, že predkladatelia pri prevzatí, a prevzatí mám napísané v úvodzovkách, lebo to nebolo dokonalé prevzatie, tejto právnej úpravy pozabudli, aj to mám napísané v úvodzovkách, lebo podľa môjho názoru nepozabudli, ale nechceli to tam mať, na opravný prostriedok pre žiadateľov informácie. Je pravdou, že v českom infozákone je stanovené, že povinný orgán si môže vyžiadať úhradu za mimoriadne rozsiahle vyhľadávanie informácií, no voči takémuto oznámeniu, oznámeniu má žiadateľ právo podať sťažnosť, o ktorej rozhoduje nadriadený orgán, a okrem iného existuje aj cenník, cenník, ktorý ten rozsah nejakým spôsobom klasifikuje. To v slovenskej úprave nie je. U nás, ak by žiadateľ poplatok nezaplatil, tak tú informáciu jednoducho nedostane. To je úplne iný model ako v Českej republike. A na druhej strane, to už som spomínala, zaplatenie poplatku by pre majetných špekulantov a otravy nepredstavovalo žiadnu, žiadnu prekážku.
Po tretie, predkladatelia tvrdia, že novela má byť reakciou na šikanózny výkon práva na informácie v zmysle infozákona, ale žiadnym spôsobom túto skutočnosť nereflektujú v samotnom paragrafovom znení zákona. Už som spomínala, že v aplikačnej praxi sa pravidelne vyskytujú pokusy o viac či menej zjavné zneužívanie práva na informácie, ale konštantná a rozsiahla judikatúra domácich súdov v poslednom desaťročí potvrdila uplatňovanie zákazu zneužitia práva v podmienkach infozákona a zdôraznila, že právny poriadok neposkytuje právnu ochranu takým žiadostiam, ktorých cieľom nie je skutočná snaha o realizáciu práva na informácie, napríklad v prípade tzv. záťažových obštrukčných žiadostí, ktoré sa nazývajú ako informačný filibustering, je to obštrukčná metóda, pri ktorej je cieľom nie získať požadované informácie, ale snaha zahltiť, paralyzovať povinnú osobu. A tá sa deje tak, že jeden žiadateľ cyklicky veľmi rýchlo za sebou žiada veľké objemy, alebo vytvorí skupinu žiadateľov, ktorí paralelne posielajú tie isté žiadosti. Tento, tento, táto záťažová obštrukčná žiadosť je už riešená aj na európskej úrovni. Reaguje na to odporúčanie výboru ministrov Rady Európy dokonca už z roku 2002, kde sa píše, alebo spomína sa možnosť odmietnuť prístup k informáciám v prípadoch zjavne nezmyselných žiadostí.
Zneužitie práva na informácie viackrát uznal aj Najvyšší súd Slovenskej republiky ako zásadu aplikácie infozákona a tiež ako validný dôvod pre odmietnutie sprístupnenia informácie povinnou osobou. Mám tu niekoľko tých rozsudkov, ale zhrniem ich podstatu do krátkej informácie. Každý súd uviedol, že právo na informácie sa zaraďuje medzi politické práva a je jedným zo základných pilierov demokratickej spoločnosti. To chcem podčiarknuť, aby sme na to nezabudli. Odmietnutie prístupu k informáciám musí byť vykladané nanajvýš reštriktívne a čo vyplýva aj z čl. 26 Ústavy Slovenskej republiky. Zneužitie práva na informácie musí povinná osoba riadne a pomerne komplikovane v rozhodnutí zdôvodňovať. To je síce pravda, ale tento nástroj proti šikanóznym žiadostiam existuje. Dokonca existuje aj priestor na úpravu infozákona, napríklad členením legálnej definície takéhoto typu žiadosti. To tiež konštatoval Najvyšší súd Slovenskej republiky, že takáto legálna definícia toho, čo nazývame šikanózne žiadosti, v infozákone existuje. A potom, samozrejme, nadväzne by sa mohli nastaviť spôsoby vysporiadania sa s nimi.
A teda na záver veľmi malé zhrnutie. Po prvé, predkladatelia tvrdia, že novela má byť reakciou na šikanózny výkon práva na informácie v zmysle infozákona, ale žiadnym spôsobom túto skutočnosť nereflektujú v paragrafovom znení zákona.
Po druhé, zavádzajú nejasné, vágne pojmy, ktoré môžu byť zo strany povinných osôb zneužívané na sťaženie prístupu k informáciám.
Po tretie, nie je vôbec jasné, ako bude dochádzať k výpočtu účelne vynaložených nákladov a ako by platenie poplatkov malo odradiť od šikanóznych žiadostí smerovaných štátnym orgánom alebo obciam tých žiadateľov, ktorí majú k dispozícii veľké finančné prostriedky. Predkladatelia nedokázali ani len správne prebrať právnu úpravu z Českej republiky. O tom sme už hovorili, nebudem to konkretizovať.
A po štvrté, o tom som hovorila pred týmto záverom, že predkladatelia vôbec nereflektovali výsledky súdnych rozhodnutí, respektíve bohaté judikatúry slovenských súdov, a nakoniec aj tých českých, ktoré už dnes a dlhodobo, už od roku 2002 tam padol prvý rozsudok vo veci, priznávajú povinným osobám právo odmietnuť tie infožiadosti, ktorými žiadatelia zneužívajú právo na slobodný prístup k informáciám. Čiže robíme to, čo problém nevyrieši, a nerobíme to, čo by mohlo prispieť k vyriešeniu toho problému. Čiže ja predpokladám, že ani moji priatelia z Progresívneho Slovenska nebudú môcť z týchto dôvodov tento zákon podporiť.
Ďakujem pekne.
