Vážený pán minister, vážené kolegyne poslankyne, vážení poslanci, už v prvom čítaní k sérii ďalších šiestich novelizovaných zákonov, ktoré sa menia v súvislosti so zmenou zákona 597/2003 o financovaní regionálneho školstva, som urobila krátky exkurz do zmien z hierarchie ich významu a to len preto, aby bolo jasné, ktoré zmeny boli podstatné a ktoré boli možno kozmetické. Vtedy som jasne povedala, že kľúčovou bola zmena financovania...
Vážený pán minister, vážené kolegyne poslankyne, vážení poslanci, už v prvom čítaní k sérii ďalších šiestich novelizovaných zákonov, ktoré sa menia v súvislosti so zmenou zákona 597/2003 o financovaní regionálneho školstva, som urobila krátky exkurz do zmien z hierarchie ich významu a to len preto, aby bolo jasné, ktoré zmeny boli podstatné a ktoré boli možno kozmetické. Vtedy som jasne povedala, že kľúčovou bola zmena financovania predprimárneho vzdelávania. Myslím si, že materským školám a celej spoločnosti veľmi dobre padlo, že štát deklaroval, aký význam pre neho má predprimárne vzdelávanie, a že týmto krokom garantuje jeho udržateľnosť a rozvoj. S týmto súvisia aj ďalšie zmeny, ktoré sú v absolútnom poriadku. Tie zmeny boli prijímané aj väčšinovou časťou odbornej verejnosti a napokon to bol aj dôvod, prečo sa tento cieľ stal súčasťou plánu obnovy a odolnosti.
Medzi prvým a druhým čítaním však v iných častiach predložených zmien ministerstvo školstva prostredníctvom vládnych poslancov predložilo pozmeňujúci návrh, pričom niektoré jeho časti naozaj vylepšujú pôvodný návrh, teda vládny návrh. Ide napr. o to, že príspevok na podporné opatrenia sa má poskytovať nielen žiakom, ale aj deťom. Upravil sa, optimalizoval sa mzdový a prevádzkový normatív v závislosti od veľkosti materskej školy. Ďalšie dobré veci, pozitívne veci sa týkali vytvárania podmienok pre zabezpečenie a vymožiteľnosť povinného vzdelávania pre deti odídencov z Ukrajiny, precizovali sa niektoré procesy spojené s prijímaním žiakov na stredné školy a tak ďalej. Ale keď sme pri samotnom zákone 597 o financovaní regionálneho školstva, je na škodu veci, že ministerstvo školstva ani vo vládnom návrhu a ani vládni poslanci vo svojom návrhu nevyužili príležitosť preukázať, že štát má rovnaký prístup ku všetkým deťom a žiakom bez ohľadu na to, do akého variantu neštátnej školy chodia. V súčasnosti platí, že pokiaľ v obci nie je zriadená materská škola alebo základná škola, alebo škola pre žiakov so zdravotným znevýhodnením a v obci nie je vlaková doprava, alebo je aj vlaková, aj autobusová doprava a v obciach, v ktorých je len autobusová doprava, tak zákonní zástupcovia majú nárok na preplatenie dopravného iba do školy v obci, s ktorou má daná obec zriadený spoločný školský obvod alebo do najbližšej cirkevnej školy. Ale deti, ktoré sa rozhodnú, resp. ich rodičia sa rozhodnú, že deti sa budú vzdelávať, ak v obci nie je základná škola, v súkromnej škole, tak takúto podporu nedostanú.
Vzniká úplne paradoxná situácia, že ak je v obci vlakové spojenie, ale aj základná škola a materská škola, rodičia, ktorí sa rozhodnú vzdelávať svoje dieťa v inej škole, v inej obci, majú dopravu zadarmo, nech chodia kamkoľvek. Majú školu, majú dopravu zadarmo, lebo je tam vlak. Ale pokiaľ v obci nie je žiadna škola, tak to dopravné dostanú preplácané len tí, ktorí idú do verejných škôl a cirkevných škôl. Nie je to úplne v poriadku podľa môjho názoru.
Nemôžem nespomenúť svojou povahou pozitívne opatrenie, mimochodom, je takisto záväzkom v pláne obnovy a odolnosti a tým je nastavenie systému včasného varovania pred predčasným ukončením školskej dochádzky. Ide o systém, nech si o jeho nastavení a jeho logike myslíme čokoľvek, ale tento systém má na základe jasných kritérií identifikovať takých žiakov, ktorí smerujú k predčasnému ukončeniu školskej dochádzky. Ide o veľmi vážny problém, lebo Slovenská republika patrí k mála krajinám, možnože je aj jediná krajina, kde počet takýchto žiakov stúpa a nie klesá. Táto skupina žiakov, ktorá je identifikovaná v rámci tohto systému, má následne nárok na podporné opatrenia, pričom najčastejšie ide o doučovanie. Ale paradoxne je však vznik varovného systému, ktorý má pôsobiť preventívne, kým nie je neskoro, tak paradoxne došlo k zmene katalógu podporných opatrení, kde žiak čeliaci tomuto riziku, sa k podpore nedostane.
V predchádzajúcej verzii mal žiak z rizikovej skupiny nárok na doučovanie v rozsahu 40 hodín a po nedávnej zmene iba na 16 hodín. Neviem si predstaviť, že by išlo o postačujúci počet, ak má žiak hlbšie vzdelávacie problémy vo viacerých predmetoch. Zároveň z katalógu vypadli niektoré skupiny žiakov, ktoré mali nárok na doučovanie. Napríklad sa už netýka tých, ktorým sa výrazne a náhle zhoršil prospech o dva stupne napriek tomu, že do školy chodil. Takže keď sa z dvojkára teraz stane štvorkár, podporné opatrenie mu nepatrí a budeme čakať, kým na vysvedčení nebude mať nedostatočnú. Čiže táto novela síce zavádza systém včasného varovania, ktorý má zabezpečiť včasnú intervenciu, ale nemáme dostatočný rozsah podporných opatrení a nie je určený pre všetky cieľové skupiny. Tým podľa môjho názoru ten systém stráca na sile a význame.
Špeciálne sa chcem krátko dotknúť zákazu používania elektronických komunikačných prostriedkov. Na začiatok chcem povedať, že sa hlboko stotožňujem s potrebou regulácie, a dokonca som mala pripravený vlastný návrh, ak by s ním ministerstvo neprišlo. Napriek tomu v návrhu vidím jeden problém a tým je nevytvorenie právneho rámca pre reguláciu v stredných školách. Mnohé stredné školy vo svojich školských poriadkoch používanie týchto zariadení regulujú, čo neznamená, že ich striktne zakazujú, ale určujú pravidlá. A v prípade porušenia týchto pravidiel dočasne žiakom tento prostriedok odoberú. Zatiaľ čo predložená novela rieši túto možnosť u žiakov do veku 15 rokov, starších žiakov sa netýka. Ale v tom prípade pedagogický zamestnanec nemôže staršiemu žiakovi odobrať toto zariadenie, lebo obmedzil by jeho vlastnícke právo a to je možné v zmysle čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky urobiť iba na základe zmocnenia zákona.
Čiže toto je spolu s návrhom na úpravu dopravného ďalšia súčasť pozmeňujúceho návrhu, ktoré Progresívne Slovensko predloží.
V pôvodnom vládnom návrhu bol z pohľadu ľudsko-právnych organizácií, ale aj časti poslancov Progresívneho Slovenska problém, ktorý tam čiastočne aj ostal napriek tomu, že sa ho vládni poslanci snažili zjemniť, aj ho zjemnili, resp. utlmiť, snažili sa utlmiť obavy tej časti verejnosti, ktorá vidí nebezpečenstvo v časovom súbehu medzi realizáciou pilotného projektu rómskej školy, rómskej národnostnej školy v Rakúsoch a novelou školského zákona, v ktorej sa uvádza, že národnostné školy sa nepovažujú za segregované školy.
Ja osobne mám z tejto veci veľmi zmiešané pocity. Z jednej strany na definícii národnostnej školy v zákone nevidím nič zlé a dokonca považujem za nadbytočné v zákone uvádzať, že tieto školy nie sú segregované.
Hovorím to preto, lebo to platí samo osebe na základe medzinárodných dokumentov, že v prípade národnostných škôl je to takto. Problém vidím v tom, že ako keby existovala akási nádej alebo úvaha o tom, že ak sa rómska škola stane národnostnou, tak už ju nebudeme považovať za segregovanú. Neberiem úplne argumentáciu, že keď Rómovia získali status samostatného etnika a keďže existujú národnostné školy aj pre iné etniká, napríklad pre občanov, ktorí sa hlásia k maďarskej národnosti, tak analogicky sa bude postupovať aj v prípade Rómov. Ja som presvedčená, že nemožno hľadať ekvivalent medzi národnostnou školou s vyučovacím jazykom maďarským, do ktorej chodia deti z prevažne štandardného sociálneho prostredia a školou, do ktorej chodia deti väčšinou alebo výlučne z marginalizovaných rómskych komunít. Táto druhá skupina žiakov sa vzdeláva v segregovaných podmienkach najmä preto, že ich kultúrne, ekonomické a sociálne charakteristiky sú diametrálne odlišné od majoritného obyvateľstva a potom až táto odlišnosť vytvára rasové predsudky. A prečo som presvedčená, že rómska škola, ktorá získa štatút národnostnej školy bude naďalej školou segregovanou? No je to preto, lebo naďalej ostane školou, kde sa budú vzdelávať výlučne deti zo sociálne vylúčených komunít. A je pritom jasné, že iba etnicky a sociálne zmiešaná škola je priestorom, ktoré je oveľa vhodnejšie pre nadobúdanie ľudského kapitálu. Ide o to, že ľudský kapitál závisí od množstva vzťahov s ľuďmi iného pôvodu, inej kultúry, iného sociálneho postavenia a čím je pestrosť kontaktov väčšia, tým je viac človek ako nositeľ týchto kontaktov schopnejší integrovať sa do spoločnosti. Ľudský kapitál priamo ovplyvňuje schopnosť jednotlivcov prijímať zmeny v socioekonomickom prostredí. Ale deti, ktoré sú vzdelávané segregovane a sú výlučne v kontakte s ľuďmi zo sociálne vylúčeného spoločenstva, túto prispôsobivosť nemajú. A takto sa konzervuje rozdelená spoločnosť. Preto si myslím, že to k desegregácii neprispeje. Ja rozumiem, že ide o veľmi komplexný problém, keď hovoríme o priestore, v ktorom žijú výlučne ľudia s takýmto socioekonomickým statusom. Ja rozumiem, že môže existovať problém umiestniť ich do iného prostredia, to rozumiem a rozumiem aj to, že prvou a počiatočnou šancou, čo môže teda ministerstvo školstva urobiť, lebo je to nadrezortný problém, je zvýšiť kvalitu vzdelávania. S tým ja súhlasím. Len potom trochu ma mätie ten prívlastok národnostná škola v znení zákona, že nie je segregovaná, lebo ona bude aj naďalej.
Samostatnú skupinu zmien vo vládnej novele reprezentuje tá, s ktorou bol na samom začiatku malý problém, ale po následnom pozmeňujúcom návrhu vládnych poslancov vznikol problém značného rozsahu, ktorý bol teda popravde povedané neskôr zmiernený ingerenciou pána ministra. A to naozaj kvitujem a zaslúži si to ocenenie. Vládny návrh zákona v pôvodnom návrhu stanovil pravidlá, za ktorých bude možné sprístupniť žiakom obsah vzdelávania, ktorý je nad rámec školského vzdelávacieho programu a katalógu inovácií. Tie pôvodné pravidlá niesli v sebe dve posolstvá. Prvým bolo, že ak je nejaký obsah súčasťou štátneho vzdelávacieho alebo školského vzdelávacieho programu a katalógu inovácií, tak tento obsah nepodlieha vôli rodičov, či má, alebo nemá byť deťom sprístupnený. Jednoducho bude. A to považujem za správne.
Pôvodný vládny návrh ďalej deklaroval, že ak obsah nad rámec prerokuje, to podčiarkujem to slovo prerokuje, pedagogická rada a súčasne rada školy, informovaný súhlas sa od rodičov nebude vyžadovať. A v prípade, že by neplatila táto prvá podmienka, prichádzala do úvahy požiadavka na udelenie súhlasu rodičov. Túto úpravu som síce považovala za nadbytočnú, lebo podstatné je, či každý prvok výchovy a vzdelávania je v súlade s princípmi a cieľmi výchovy a vzdelávania, tak ako ich uvádza školský zákon, a zároveň, či je naplnené právo rodiča, tak ako ho definuje § 144 ods. 6 školského zákona, podľa ktorého tento rodič má právo, aby sa v rámci výchovy a vzdelávania poskytovali deťom a žiakom informácie a vedomosti vecne správne, mnohostranne a v súlade so súčasným poznaním sveta. Mimochodom, ani vládny návrh, ani koaličné poslanecké návrhy, lebo už hovorím o dvoch, podmienku súladu obsahu takéhoto nového obsahu s princípmi a cieľmi výchovy a vzdelávania neuvádzajú. Čiže aj to bude súčasťou pozmeňujúceho návrhu.
Podľa poslaneckého koaličného návrhu sa nadrámcové vzdelávanie malo uskutočniť, to bol ten prvý návrh, uskutočniť iba vtedy, ak s ním bude súhlasiť pedagogická rada, čiže už nie prerokúvať, ale súhlasiť, a rada školy, a zároveň, ak zákonní zástupcovia s takýmto obsahom nevyjadria nesúhlas. Čo je nesmierne zaujímavé, dostala sa tam vtedy ešte jedna podmienka a tou je vyžadovanie súhlasu všetkých zástupcov rodičov v rade školy.
A teraz keď si predstavíme tú situáciu, že rada školy na základnej škole má zvyčajne jedenásť žiakov, z toho štyria sú rodičia, stačilo by, aby nevyjadril súhlas ktorýkoľvek z rodičov a nie preto, že by nesúhlasil, ale z nejakých objektívnych dôvodov, môže byť chorý, môže byť, ja neviem, na služobnej ceste a tak ďalej. Tak táto podmienka sa ani nedá naplniť.
No a tá druhá podmienka teda bola viazaná na informovaný súhlas. Našťastie podmienka súhlasu všetkých členov rady za rodičov bola z pozmeňovacieho návrhu vyňatá, v čom ja osobne nevidím žiadny problém. Nie je problém v informovaní rodičov. Tak ako sa im poskytuje informácia o školskom vzdelávacom programe, rozhodne by mali dostať informáciu aj o tom, čo bude obsahom vzdelávania a kto ho bude uskutočňovať pri nadrámcovom vzdelávaní. Ale v čom zase vidím problém celej tejto motanice, ktorá nastala okolo tejto témy. Podľa môjho názoru tento návrh spôsobí interpretačné problémy, lebo rôzne skupiny budú mať rôzne názory na to, čo je súčasťou školského vzdelávacieho programu a inovácií a čo už nie je. A do celého toho procesu sa zapoja nejaké inštitúcie, ktoré majú právo takéto veci hodnotiť. Školy sa budú musieť vysporadúvať so zbytočnými administratívnymi a organizačnými krokmi. To napokon vo výbore priznal aj pán minister. Deťom tých rodičov, ktorí so vzdelávaním nebudú súhlasiť, bude škola zabezpečovať náhradný program. Tento návrh je aj vyjadrením nedôvery v odborníkov, ktorými sú pedagogickí zamestnanci a vedenie škôl. Zo zákona, zo zákona o štátnej správe v školstve a školskej samospráve vyplýva, že riaditeľ nesie vrcholovú zodpovednosť za celú kvalitu výchovy a vzdelávania. To znamená, že je prvý so svojím tímom, ktorý by mal overiť, overiť to, či obsah vzdelávacej aktivity je vecne správny, mnohostranný a v súlade s princípmi a cieľmi.
Zo širšieho pohľadu tento návrh podľa môjho názoru prispieva nejakým spôsobom ku kríze demokracie. Každá kríza demokracie sa začína vyjadrovaním nedôvery v inštitúcie a škola inštitúciou je. Ako keby z tohto návrhu implicitne vyplývalo, že školu považujeme za miesto, kde sa môže predpokladať ohrozovanie mravnej výchovy detí, deformovanie ich osobností a prezentovanie nejakých šarlatánskych výmyslov. Ale takto to nie je. To ja by som sa tých škôl v tomto prípade zastala.
Na záver teda chcem povedať, že samotné jadro predloženého materiálu, ktorým je novela 597, podporujem v plnom rozsahu. Aj keď ako som spomínala, bolo možné niektoré veci vylepšiť. Mnohé zmeny v tých ďalších novelách sú pozitívne. Ale aj v rámci tých pozitívnych zmien sa ďalšími normami trochu devalvuje celkový charakter predloženého materiálu. Sú tam aj také zmeny, ktoré vzbudzujú alebo taká zmena, ktorá vzbudzuje oprávnené obavy z jej zneužitia, a to sú tie národnostné školy, rómske. Alebo sú nadbytočné a budú komplikovať život škôl, a to je tento informovaný súhlas.
Toto hodnotenie z mojej strany nemá úplne politický charakter, skôr by som si osobovala povedať, že išlo skôr o odborný pohľad na vec. 99 % zmien sú zmenami pozitívnymi a zlomok z nich môže vzbudzovať obavy. Nie je to však zásadný dôvod, aby sme ignorovali všetko, čo je v návrhu správne, dobré a užitočné. Progresívne Slovensko sa pri hlasovaní na konci dňa zariadi podľa toho, aké ďalšie pozmeňovacie návrhy budú, alebo nebudú prijaté. Ďakujem pekne.
Skryt prepis