Vážené kolegyne, kolegovia, tak, samozrejme, k tejto, k tomuto návrhu zákona ma inšpirovala správa generálneho prokurátora, ktorá pobúrila celé Slovensko a niekoľko dní bola, bola aj v médiách. A presne tak ako som predpokladal, ak to odznie v médiách, tento problém prestane platiť aj pre politických predstaviteľov, hlavne pre vládnych, lebo oni majú tú kompetenciu to riešiť.
Generálny prokurátor navrhoval, aby táto správa sa prerokovala v pléne, predseda Národnej rady alebo podpredseda Národnej rady, ktorý teraz vedie tento parlament, ju do pléna nepredložil. Ďalej bol tu návrh poslanca, opozičného poslanca, aby táto správa sa predsa len prerokovala v pléne, hlasovalo sa o tom, zase to nebolo odhlasované, čiže do pléna sa to nedostalo, čiže aj toto je taká príležitosť k tomu, aby sme sa, aby sme sa o tom bavili. Tento zákon, samozrejme, nerieši všetky problémy, ktoré generálny prokurátor odhalil, celú spleť problémov, ktorá je v týchto reedukačných centrách, ale je to taký jeden čriepok do mozaiky, ktorý, ktorý, samozrejme, môže pomôcť.
Ja by som, ja by som povedal, že čo ma motivovalo k tomuto zákonu. Tak v prvom rade, samozrejme, ma motivovala tá správa generálneho prokurátora, ale ma motivovalo to, že k tejto téme mám blízko, lebo jedno z tých reedukačných zariadení sa nachádzalo aj v obci Spišský Hrhov, kde som bol 22 roky starosta a podrobne som vnímal tú problematiku a ten celý systém a vývoj, aj osobne som poznal ako, ako ten personál, tak aj klientov, ktorí v tomto zariadení boli. Poviem vám na príklade našej obce a zariadenia, ktoré v našej obci boli, ktoré, ktoré sa pred niekoľkými rokmi presťahovalo do Levoče, že ako vnímam ten problém.
Tak v Spišskom Hrhove malo to zariadenie perfektné podmienky na výchovu, naozaj boli v krásnom parku, mali, keďže sa tam vyučoval jeden z odborov, bol aj záhradník, mali perfektné priestory, mali skleníky, naozaj na tú výchovu detí mali perfektné zariadenie, ale napriek tomu, že ho tam mali, tak z ekonomického hľadiska, lebo čisto ekonomický záujem rozhodol, celé to zariadenie prešlo do Levoče, kde generálny prokurátor zistil, že nemajú dostatočné priestory. Takže my vlastne, pred tromi alebo štyrmi rokmi to tam prešlo, čiže my vlastne sme vedeli už vtedy o tom, že idú do nevyhovujúcich priestoroch a napriek tomu padlo nejaké rozhodnutie, že sme ich dali, vedeli sme, že tá výchova a alebo, alebo ten prístup k tým klientom bude oveľa horší, ale rozhodla ekonomická stránka.
Ďalšia veľmi dôležitá vec je, že si treba uvedomiť, že sa jedná o deti, kde sú z rodín, kde je silný patologický jav. Tí vychovávatelia hovoria o tom, že nie tie deti by mali sedieť v tom zariadení, ale ich rodičia. Ja len jeden príklad vám poviem, že do tohto zariadenia sa dostalo dievča, ktorú znásilňoval otec a, samozrejme, otec bol väzobne stíhaný a potom sa dostala do toho zariadenia jej dcéra, ktorú znásilňoval jej dedko, a to bol ten istý človek, ktorý, ktorý sa znova dostal do tohto zariadenia. Tak je naozaj na zamyslenie, že pokiaľ ten štát neochráni tie deti, tak je jasné, že tá rodina nieže to nedokáže, ale pred tou rodinu ju ešte musíme, musíme chrániť.
V zahraničí sú bežné ambulantné centrá, to znamená, že sa nepracuje len s tým dieťaťom, ale aj s tou rodinou, lebo viete, pokiaľ z tej problémovej rodiny zoberú to dieťa, štát sa oňho stará, tak tá rodina ako keby si vydýchne, má voľnejšie pole pôsobnosti a stávajú sa prípady, že to dievča sa dobre správa, ide domov na prázdniny a o dva-tri dni volá do tohto zariadenia a povie, že príďte po mňa, ale doneste mi nejaké veci, lebo mama mi predala všetko oblečenie, hej. Čiže naozaj je to, to sú dievčatá, v našom zariadení boli len dievčatá, to sú dievčatá, ktoré sú z takého prostredia, že naozaj pred tým prostredím ich treba chrániť, ale napriek tomu si myslím, že tie ambulantné zariadenia majú zmysel, lebo pracuje sa práve aj s tými rodičmi, čo náš systém, my ich zatvoríme do uzavretého zariadenia, dokonca oni nechodia ani do školy medzi deti, ktoré, ktoré žijú v normálnych rodinách, tri roky ich umelo držíme v tom umelom zariadení a po troch rokoch ich pustíme a potom sa čudujeme, že sa nevedia začleniť do normálneho života, keď ich v pätnástich rokoch zatvoríme a v osemnástich rokoch ich otvoríme a pustíme do sveta. Je to taká naozaj neprirodzená výchova, ktorá, ktorá tomu, tej prevýchove nijakým spôsobom nepomáha.
Ďalší obrovský problém v tom našom zariadení bol ten, že prišli tam klientky, ktoré mali nejaký zdravotný psychický problém a vlastne tá, ten problém so správaním vyplýval z toho zdravotného stavu, nevyplýval z toho, čiže my nemáme zariadenie na Slovensku, kde sa riešia tieto psychické stavy pre takýchto klientov, dáme ich do reedukačných centier a oni vlastne, samozrejme, nemajú lekárov, zdravotný personál a potom im to narúša celú výchovu aj tých ostatných detí, ktoré, ktoré by mohli. Zase na konkrétnom príklade, mali sme tam dieťa, ktoré niekoľkokrát napadlo inú klientku, neskôr skončila vo väzení a tam napadlo spoluväzňa a vlastne stala sa tam vražda a tá naša bývalá klientka navyše ešte k tomu spáchala samovraždu, čiže, čiže naozaj systematicky nemáme veci poriešené.
Čiže ja som navrhol tento zákon, predpokladám, že to je taký malý čriepok naozaj do tohoto systému, ktorý musíme riešiť, systém musíme otvoriť a musíme sa s tým vážne zaoberať, lebo jedná sa o 400 detí v našej republike, o ktoré tie rodiny nieže sa nevedia postarať, ale naopak, musíme ich chrániť pred tými rodinami. A ja mám pocit, že keď to generálny prokurátor ten balíček, ten uzlíček problémov vytiahol na svetlo sveta, tak pokiaľ sa o to zaujímali médiá, tak deklarovali aj politici, že to vážne musia riešiť, a v momente, keď sa o to prestali zaujímať médiá, prestali sa o to zaujímať aj politici.
Takže je to veľmi dôležité, zaoberajme sa s tým, zaoberajme sa tým a riešme to.
Ďakujem.
