Videokanál poslanca
Prosím povoľte Vášmu prehliadaču prehrávať videá vo formáte flash:
Google Chrome | Mozilla Firefox | Internet Explorer | Edge
Vystúpenie v rozprave
28.2.2024 o 11:43 hod.
JUDr.
Zuzana Števulová
Videokanál poslanca
Dobrý deň.
Dnešná situácia, kedy ideme teda opraviť to skrátenie premlčacích lehôt z 10 späť na 20 rokov je podľa mňa veľmi malé, ale, ale stále dôležité víťazstvo všetkých žien žijúcich na Slovensku, ktoré vlastne tejto vládnej koalícii odkázali, že si nenechajú šliapať po svojich právach. A preto by som sa v tejto rozprave už nechcela venovať, rovnako ako moje kolegyne z poslaneckého klubu PS Lucka Plaváková a Beáta Jurík, tomu, čo sa stalo, ale práve tomu, čo je v tejto krajine potrebné spraviť ďalej a čo potrebujeme spraviť ako Národná rada Slovenskej republiky a vláda viac, aby sme reálne a účinne pomohli osobám, ktoré zažívajú sexuálne násilie, sexuálne zneužívanie a obťažovanie, znásilnenie, domáce násilie a iné formy násilia na ženách.
Myslím si, že v tejto snemovni je veľmi dôležité pripomenúť, čo to vlastne násilie na ženách je, pretože tu opakovane síce spomíname pojmy, či už násilie na ženách, alebo rodovo podmienené násilie, mám však pocit, že vzhľadom na tie poznámky a komentáre, ktoré sa tu opakovane vyskytujú, je vhodné pripomenúť, že násilie na ženách je rodovo podmienené násilie nasmerované proti žene, pretože je ženou a ženy neúmerne postihuje. Zahŕňa všetky činy rodovo motivovaného násilia, ktoré majú, alebo môžu mať za následok telesnú, sexuálnu, duševnú, ale aj ekonomickú ujmu alebo utrpenie, vrátane vyhrážania sa takýmito činmi. Patria k nemu trestné činy ako sexuálne násilie vrátane znásilnenia, ale aj mrzačenie ženských pohlavných orgánov, nútené manželstvo, nútené umelé prerušenie tehotenstva a násilná sterilizácia, vieme, že s tým sme mali problém aj na Slovensku a dodnes nie sú odškodnené obete, obchodovanie s ľuďmi na účely sexuálneho vykorisťovania, čo tiež nie je problém len v zahraničí, nebezpečné prenasledovanie, sexuálne obťažovanie, femicída, nenávistné prejavy a veľmi dôležité trestné činy na základe pohlavia, rôzne formy online násilia, to tzv. kybernetické násilie, vrátane zdieľania intímneho materiálu alebo manipulácie s ním bez predchádzajúceho súhlasu, kybernetické nebezpečné prenasledovanie a kybernetické obťažovanie, o ktorom pred chvíľou hovorila aj moja kolegyňa Lucia Plaváková.
Takéto násilie vychádza z rodovej nerovnosti, ktorá je prejavom štrukturálnej diskriminácie žien. Takisto domáce násilie je formou násilia na ženách, keďže neúmerne postihuje ženy. Dochádza k nemu v rámci rodiny alebo domácnosti bez ohľadu na biologické alebo právne rodinné väzby, buď medzi intímnymi partnermi, alebo medzi inými rodinnými príslušníkmi, a to aj medzi rodičmi a deťmi. Ženy sú neúmerne zastúpené medzi obeťami oboch foriem násilia v dôsledku základných vzorcov nátlaku, moci alebo kontroly. Potenciálnou obeťou tohto násilia však môže byť každý, ako nám tu správne pripomína bývalá ministerka spravodlivosti pani Kolíková, pretože to môže byť napríklad aj muž, mladší alebo starší človek, deti a takisto LGBTIQIA osoby, pričom na tieto kategórie osôb pri dnešnej definícii znásilnenia vôbec nemyslíme.
Násilie na ženách a domáce násilie sú vecou trestného práva, sú porušovaním ľudských práv a formou diskriminácie, to je veľmi dôležité si uvedomiť. Čo je dôležité uvedomiť si, je tiež to, že boj proti nim je súčasťou ochrany základných hodnôt nielen Slovenska, ale celej Európskej únie, ako aj zabezpečovania hodnôt, ktoré sú vyjadrené v Charte základných práv Európskej únie a v Európskom dohovore o ľudských právach, pričom oboma týmito dokumentami je Slovenská republika viazaná.
Ako už povedala aj Beáta Jurík vo svojom príspevku, násilie na ženách je všadeprítomné v celej Európskej únii, odhaduje sa, že sa týka každej tretej ženy. My tu máme v súčasnosti viac ako 30 poslankýň, myslím Národnej rady, čiže si môžete vyrátať podľa štatistík Európskej únie, koľko z nás nejakej forme rodovo podmieneného násilia bolo asi vystavených. Podľa prieskumu FRA bola v roku 2014 jedna z desiatich žien obeťou sexuálneho násilia a jedna z dvadsiatich znásilnená. Pokiaľ ide o kybernetické násilie, to sa vyskytuje rovnako často. V roku, podľa prieskumu v roku 2020 zažila každá druhá mladá žena rodovo motivované kybernetické násilie. Každá druhá mladá žena v roku 2020. Predpokladám, že situácia dnes v roku 2024 by bola veľmi, veľmi podobná.
Na ženy sa systematicky zameriavajú aj online násilné pravicové extrémistické a teroristické skupiny, ktorých cieľom je šíriť nenávisť voči ženám. Napríklad tzv. hnutie incel, nedobrovoľný celibát podnecuje násilie na ženách online a propaguje ho dokonca ako hrdinské činy. Kybernetické násilie postihuje najmä ženy pôsobiace vo verejnom živote ako napríklad političky, novinárky, obhajkyne ľudských práv. Môže mať za následok umlčiavanie žien, bránenie ich účasti na spoločenskom živote a podkopávanie zásady demokracie. Ženy takisto zažívajú násilie na pracovisku, podľa štatistík približne tretina žien v Európskej únii zažila sexuálne obťažovanie práve na pracovisku.
Toto sú rôzne formy rodovo podmieneného násilia na ženách, s ktorými sa ženy na Slovensku, ale aj v Európskej únii stretávajú a vo vzťahu ku ktorému Slovenská republika robí žalostne málo. Čo by sme teda ako základ mali spraviť v súčasnosti? Predovšetkým je to to, čo už moje kolegyne Lucia Plaváková a Beáta Jurík, ale aj Mária Kolíková tejto snemovni neustále pripomínajú, a to je téma redefinície znásilnenia, pretože to je práve kľúčová téma, ktorú by sme mali momentálne riešiť, ak by sme sa nemuseli zaoberať skracovaním premlčacích lehôt znásilnenia. Pretože naším cieľom by malo byť pomoc všetkým osobám v intímnych vzťahoch a prevencia toho, aby vôbec k znásilneniu ako trestnému činu dochádzalo, a zároveň v prípade, ak k nemu už dochádza, naším cieľom by predsa malo byť to, aby to znásilnenie bolo trestne postihované v tej forme, v akej k nemu v realite, v skutočnosti dochádza. To znamená, že ide o trestný čin, ktorý zahŕňa absenciu súhlasu pri intímnom styku, pretože len ten podľa najnovších poznatkov odbornej verejnosti zahŕňa vlastne celú tú šírku a rozsah toho trestného činu, ku ktorému v prípade znásilnenia dochádza vo vzťahu aj k jeho priebehu, aj k najtypickejšej reakcii preživších znásilnenia, ktorou je práve to zmrznutie.
Preto tu dookola opakujeme, že len redefiníciou súhlas... redefiníciou znásilnenia na základe absencie súhlasu naozaj štát vo svojej skutočnej podstate zabezpečí to, aby všetky trestné činy znásilnenia, ktoré sa nielen na Slovensku, ale aj v celej Európskej únii dejú, ale teda vo vzťahu vlastne k pôsobnosti nás ako zákonodarcov, tak len prijatím tejto redefinície znásilnenia naozaj zabezpečíme to, aby všetky preživšie a obete tohto trestného činu sa mohli domáhať pozitívneho záväzku, ktorý Slovenská republika má a vyplýva z článku 3 Európskeho dohovoru na ochranu ľudských práv a z Charty základných slobôd, a to je práve záväzok efektívne stíhať a odhaľovať tieto trestné činy, ktoré sú trestnými činmi znásilnenia. Zároveň súčasťou vlastne toho by mala byť aj zodpovedná sexuálna a vzťahová výchova, založená na poznatkoch modernej vedy, pretože tá je jedinou cestou na to, aby sme zabezpečili, aby sme žili v rešpektujúcich, zdravých a intímnych vzťahoch, ktoré nebudú poznačené emocionálnym, sexuálnym a iným fyzickým násilím.
To, že redefinícia znásilnenia už prešla v prípade pani ministerky Kolíkovej medzirezortným pripomienkovým konaním, preukazuje to, že na tomto, že by sme teda túto redefiníciu mali prijať, už existuje široká odborná zhoda.
A preto my by sme sa tu dnes v roku 2024 nemali vôbec baviť o tom, že či ideme skracovať a následne opravovať premlčanie znásilnenia, ale práveže by sme sa mali baviť práve o tej redefinícii a o jej zavedení. Toto podľa môjho názoru musíme spraviť, ak nám ako spoločnosti záleží na tom, aby sme ochránili všetky, naozaj všetky obete tohto trestného činu v tej podstate, akej sa tento trestný čin deje.
To však nestačí, v skutočnosti ideálny stav, do ktorého by sme sa mali dostať, je nie diskusia o tom, že ideme opravovať skrátenie premlčacích dôb znásilnenia, ale to, že či 20 rokov, resp. 15 rokov od dosiahnutia osemnástin je v skutočnosti aj na základe výsledkov modernej vedy dostatočná doba na, premlčacia doba na to, aby bolo poskytnuté preživším znásilnenia a sexuálneho obťažovania a iných sexuálne motivovaných trestných činov dostatočný čas na to, aby mohli tieto trestné činy nahlásiť a aby sa mohlo začať trestné stíhanie a mohla byť podaná obžaloba. Takúto diskusiu by sme si mali želať, aby sa viedla namiesto týchto týždňov, kde sme počúvali tie absurdné argumenty o motivácii žien a podobne. Pretože ak by sme takúto diskusiu vyvolali a viedla by sa odborne, nadrezortne, nadstranícky, so zapojením všetkých partnerov, ktorí k tejto téme majú naozaj odborne čo povedať, mohli by sme sa dopracovať k zisteniu, že aj tých 20 rokov, resp. 15 rokov v prípade maloletých obetí po dosiahnutí plnoletosti, možno nie je dosť a zjavne potrebujeme túto diskusiu o tom, že či má byť premlčanie znásilnenia a sexuálneho obťažovania oveľa dlhšie, alebo aj bez stanovenia hornej hranice práve tou diskusiou, ktorú by sme mali práve teraz otvoriť a hovoriť o nej, pretože to by v skutočnosti naozaj pomohlo preživším znásilnenia.
My v Progresívnom Slovensku sa budeme snažiť o iniciovanie takejto odbornej diskusie a zároveň apelujeme na vás, pán minister spravodlivosti, aby ste aj v súlade s tým, čo sa už na pôde ministerstva spravodlivosti v minulosti odohralo, čo hovorí odborná verejnosť, aby ste naozaj nielen redefiníciu znásilnenia, ale aj diskusiu o predĺžení premlčacích dôb vo vzťahu k týmto trestným činom otvorili a viedli odborným spôsobom.
Myslíme si, že to je jeden, že to sú minimálne veci, ktoré my ako štát a ako spoločnosť môžeme spraviť v prospech preživších týchto trestných činov. To však stále nie je všetko. Z článku 3 Európskeho dohovoru pre ľudské práva, ako aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že naša krajina má pozitívny záväzok zabezpečiť účinné vyšetrovanie týchto trestných činov, a to bez ohľadu na to, kedy vlastne obeť tento trestný čin nahlási.
Ak tvrdíme, že tieto trestné činy nemôžme a nedokážeme vyšetrovať, keď ich ženy alebo v prípade, ak by prešla redefinícia znásilnenia, nahlásia až s veľkým časovým odstupom alebo v prípade, ak by sme pristúpili k redefinícii znásilnenia na základe absencie súhlasu, tak takéto tvrdenie musíme odmietnuť. Pretože z môjho pohľadu ide naozaj o nepochopenie záväzku, ktorý štát vo vzťahu ku všetkým preživším má. Štát je totiž povinný zabezpečiť účinné vyšetrovanie týchto trestných činov, pretože má zodpovednosť k obeti, ako aj zodpovednosť k verejnosti, ktorá nechce, aby boli páchatelia týchto trestných činov nepotrestaní a aby žili v prostredí, ktoré ich podporuje v beztrestnom páchaní týchto trestných činov. Pretože práve v takejto spoločnosti, ktorá v súčasnosti sa prikláňa skôr k beztrestnosti páchateľa a nevytvára podmienky pre spravodlivé konanie vo vzťahu k obetiam, práve v takejto spoločnosti dnes žijeme. Prispieva k tomu jednak už spomínaná nedostatočná definícia znásilnenia, pomerne krátke premlčacie doby, predsudky a stereotypy naprieč spoločnosťou, ktoré sa prejavujú aj v trestných konaniach, neefektívne a neúčinné trestné konanie a odškodňovanie preživších, nedostatočná pomoc obetiam a zle nastavená legislatíva.
V skutočnosti, ak používame argument, že nevieme preukázať, že došlo k páchaniu znásilnenia, čím väčší je časový odstup od tohto trestného činu alebo k spáchaniu sexuálneho zneužívania, poukazuje to skôr nie na nemožnosť vyšetriť tieto trestné činy, ale na pohodlnosť, neschopnosť a ignoráciu a neochotu na strane orgánov činných v trestnom konaní, ale aj súdov tieto trestné činy spôsobom zodpovedajúcim modernej vede, vyšetrovať a oslobodiť sa od predsudkov. A toto nie je teda objektívna nemožnosť vyšetrovať tieto trestné činy, ale je to skutočnosť, s ktorou sa dá pri troche snahy a ochoty veľmi veľa urobiť. Táto snaha a ochota by mala zahŕňať intenzívne školenia orgánov činných v trestnom konaní, ale aj odstraňovanie predsudkov vo verejnosti a jasné odmietnutie všetkých foriem násilia na ženách, sexuálnu a vzťahovú výchovu, ktorá smeruje k bezpečnému intímnemu prostrediu pre všetkých, výraznú podporu organizácií, ktoré poskytujú pomoc a podporu obetiam týchto trestných činov, odrádzanie mužov od páchania násilia vrátane odrádzania od rôznych zosmiešňujúcich poznámok, ale napríklad aj výchove a podpore vo vzťahu k predchádzaniu kybernetickému násiliu, ktoré sa dostáva do popredia ako výrazná forma rodovo podmieneného násilia, ktorým žena, ktorým ženy čelia a s ktorým neriešime,
s ktorým nerobíme v súčasnosti vôbec nič, ani na tej praktickej, ani na legislatívnej úrovni. A, samozrejme, zabezpečiť efektívne vyšetrovanie a súdne konanie vo vzťahu k týmto prípadom.
To, že práve vo fáze vyšetrovania a súdneho konania pri preživších trestných činov sexuálneho zneužívania a znásilnenia zlyhávame, máme v poslednom období čoraz viac dôkazov. Chcela by som napríklad poukázať, že takto pred rokom 1. júna v roku 2023 vyšiel článok v denníku SME, ktorý skúmal, aká je úspešnosť pri nahlasovaní trestných činov znásilnenia. Analyzovali vlastne to, že keď preživšia podá, ohlási tento trestný čin, v koľkých percentách prípadov sa vôbec obvodné oddelenie dostane k tomu, aby bola, aby bol prípad vyšetrený, aby bola vznesená obžaloba. Zistili napríklad, že ak obeť znásilnenia príde podať trestné oznámenie na policajnú stanicu v bratislavskom Starom Meste, šanca, že sa prípad úspešne vyšetrí, je významne nižšia, ako keby trestné oznámenie podala napríklad v Karlovej Vsi alebo v Dúbravke. Len každé desiate trestné oznámenie, ktoré podali od roku 2013 obete trestných činov sexuálneho násilia v bratislavskom Starom Meste, sa premenilo do návrhu na obžalobu.
Na druhej strane, v Karlovej Vsi a v Dúbravke dokázali až dve z piatich trestných oznámení úspešne vyšetriť a podať návrh na obžalobu. Ešte lepšie vyhliadky mali obete trestných činov sexuálneho násilia v Kežmarku. Policajti z tamojšieho okresného riaditeľstva dokázali úspešne vyšetriť každé druhé podané trestné oznámenie.
Ak dokážeme takýmto spôsobom vyhodnotiť postup polície pri vyšetrovaní a vidíme, že v takomto postupe dochádza k absolútne neodôvodneným rozdielom, tak diametrálnym, že teda obeť alebo preživšia sexuálne motivovaného trestného činu má väčšiu nádej na úspech na jednom obvodnom oddelení ako na druhom a môžeme to vlastne analyticky zdokumentovať. Mali by sme sa naozaj zodpovedne pozrieť na to, kde máme problém už v týchto prvotných fázach vyšetrovania týchto trestných činov. Preživšie totiž opisujú zaobchádzanie, ktorému sú na polícii často vystavované, a to je napríklad spochybňovanie ich výpovede, opakované znalecké posudky, nedôvera, bagatelizovanie, niekedy oveľa väčší tlak je vyvíjaný na obeť ako na páchateľa, opakované výsluchy a z toho vyplývajúca retraumatizácia alebo aj nezabezpečenie dostatočného oddelenia obete a páchateľa, alebo sa sťažujú na prílišnú dĺžku vyšetrovania a podobne. To všetko dnes vedie k tomu, že preživšie dnes žijú v situácii, kedy skôr preferujú tieto trestné činy nenahlasovať, aby sa nevystavili príliš dlho trvajúcej traume, absencie pomoci a ochrany pred páchateľom a spoločenskej hanbe, ktorú stále tieto preživšie, či už znásilnenia, alebo iných trestných činov, sexuálne motivovaných u nás zažívajú.
A netýka sa to len dospelých preživších, ale aj tých, ktoré zažili sexuálne zneužívanie ako deti. Chcela by som poukázať na to, že 7. júna v roku 2021 vydal Ústavný súd Slovenskej republiky nález 4ÚS9/2021, kde sa, kde vyslovil a vyjadril sa k zákazu ponižujúceho zaobchádzania a k sekundárnej viktimizácii v dôsledku postupu všeobecných súdov. Ústavný súd tu skúmal sťažnosť sťažovateľky, ktorá ako maloleté dieťa zažila sexuálne zneužívanie zo strany jej trénera. Mala vtedy dvanásť rokov. Trestné konanie sa začalo až so značným časovým odstupom, keďže ona bola vtedy stále maloletá, tak trestné oznámenie podala jej matka v apríli 2008.
16. apríla 2009 bolo, na obvineného bola podaná obžaloba na Okresnom súde v Trnave a trestné konanie trvalo ešte aj v roku 2021, kedy bola podaná sťažnosť zo strany tejto poškodenej na Ústavný súd. Teda trinásť rokov trvalo konanie na okresnom a krajskom súde. Ústavný súd uviedol, rozhodol v prospech tejto sťažovateľky aj s ohľadom na tú neprimeranú dĺžku toho konania, ktorá, žiaľ, nie je žiadnou výnimkou na našich súdoch, a ja považujem za dôležité, aby sme si vypočuli, čo Ústavný súd vlastne povedal. Pripomínam, že toto trestné konanie na súde ešte nie je stále skončené, myslím, a že v tom čase, keď Ústavný súd rozhodol, trvalo trinásť rokov, nebolo ukončené, páchateľ nebol odsúdený a obeť, ktorá v čase spáchania tohto sexuálneho zneužívania mala iba dvanásť rokov, stále čakala na dosiahnutie spravodlivosti, pričom sama už medzičasom dospela a mala aj dieťa.
Ústavný súd povedal: "Sťažovateľka bola negatívne dotknutá dĺžkou trestného konania, ako psychologicky zraniteľná osoba v dôsledku sexuálneho zneužívania bola ponechaná v stave neistoty príliš dlho. Hoci sa neskôr prijali opatrenia na minimalizovanie jej druhotnej viktimizácie, už samotná skutočnosť, že po takmer desiatich rokoch od podania trestného oznámenia sa musela opakovane dostaviť na súd a prednášať svoju verziu skutkov, svedčí o zarážajúcom nedostatku efektívnosti súdneho konania. Takýto postup súdov nielenže vystavuje obete trestných činov proti ľudskej dôstojnosti sekundárnej viktimizácii, ale navyše znižuje nielen ich dôveru v súdny systém. Ak ani trinásť rokov od podania trestného oznámenia a dvanásť rokov od podania obžaloby nedošlo k právoplatnému rozhodnutiu súdu o skutkoch týkajúcich sa sťažovateľky, nemôže to Ústavný súd považovať za ústavne akceptovateľné a zlučiteľné s procesnou požiadavkou rýchlosti konania, ako je tradične chápaná v zmysle práva na prejednanie záležitostí pri primeranej lehote. Ústavný súd vzhľadom na priebeh napadnutého konania poznamenáva, že práve zmeny v osobe zákonného sudcu najviac ovplyvnili predĺženie konania. Čiastočne k tomu prispel aj obvinený využitím procesného práva namietať zmenu zloženia senátu. Je zodpovednosťou štátu, aby svoj justičný systém zorganizoval takým spôsobom, aby súdom bolo umožnené postupovať v súlade s požiadavkami dohovoru."
A ja sa pýtam, ak sme tu predchádzajúce štyri mesiace diskutovali o zásadnej novele Trestného zákona a Trestného poriadku, ktorá bola odôvodnená niekoľkými rozsudkami Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týkali porušenia práva na spravodlivý súdny proces a inými údajnými porušeniami ľudských práv, nie je aj tento nález Ústavného súdu, ktorý hovorí o trinásť rokov trvajúcom trestnom konaní vrátane súdneho konania, kde teda pochybili najmä súdy v prípade poškodenej, ktorá bola v čase spáchania skutku dvanásťročným dieťaťom, dôvodom na to, aby sme sa na ministerstve spravodlivosti zaoberali tým, akým spôsobom zefektívniť súdne konanie a trestné konania vo vzťahu k preživším sexuálneho zneužívania, sexuálneho násilia a znásilnenia? Nie sú toto práve dôvody, to, že nám tu Ústavný súd hovorí, že máme vážne problémy pri efektívnosti trestného stíhania a trestného konania vo vzťahu k týmto trestným činom, dôvodom, aby sme s tým začali niečo robiť? Ja si myslím, že to jednoznačne dôvodom je a pýtam sa, že prečo tak nerobíme.
Prečo okamžite tu nemáme na stole novelu Trestného zákona, ktorá by podporovala právo obetí na účinné vyšetrovanie týchto trestných činov, ešte viac podporovala ich postavenia ako obetí a poškodených aj vo vzťahu k dosiahnutiu odškodnenia a aby sme okamžite začali riešiť aj podporu mimovládnych organizácií, ktoré preživším a iným obetiam týchto trestných činov poskytujú pomoc a podporu.
Namiesto toho sme v novele Trestného zákona, ktorá bola schválená 8. februára, schválili napríklad aj tú neslávne známu zásadu, na ktorú som už niekoľkokrát poukazovala, a to, že bude možné použiť nezákonne získaný dôkaz v prospech obvineného. A ja sa pýtam, ako toto napríklad zasiahne práve trestné konania, ktoré sa týkajú obetí a preživších znásilnenia a sexuálneho zneužívania. Pretože, ak by sme sa pozreli do toho, akým spôsobom sa vedie odborná diskusia o používaní napríklad nezákonne získaných nahrávok v trestnom konaní, tak by sme zistili, že väčšina právnej vedy práve poukazuje na to, že takéto dôkazy by mali byť použité práve v prospech slabšej strany, obete, napríklad ženy, ktorá si pri útoku manžela nahrá tento útok, alebo si nahrá nejaké iné jeho prejavy, ktoré môžu neskôr preukázať práve to správanie násilné, ktoré zažívala, či už emocionálne, alebo fyzické, alebo psychické. Lenže my ideme pristúpiť k tomu, že umožníme používať takýto nezákonne získaný dôkaz nie v prospech obete, ale v prospech páchateľa. Pýtam sa prečo? Na koho prospech? Keď som sa to spýtala na ľudskoprávnom výbore, štátny tajomník Pavol Gašpar mi opísal situáciu, že to bude vtedy, keď proti obvinenému svedčia spolupracujúci, spolupracujúci obvinení a že teda existuje nejaká nahrávka, ktorá ho vyviňuje z toho, že bol na mieste trestného, nebol na mieste, kde bol spáchaný trestný čin.
Čiže znova máme tu v tej schválenej novele Trestného zákona zakotvenú novú zásadu, na ktorej nie je ani odborná zhoda, ktorá, ktorú skritizoval dokonca aj koaličný kandidát na člena Súdnej rady, profesor trestného práva pán Klátik, keď sme ho v pondelok vypočúvali na ústavnoprávnom výbore, a ktorého som sa špeciálne spýtala, či si myslí, či táto zásada má byť v našom Trestnom poriadku a on to skritizoval. Aj preto, že trestný, trestné konanie bude zamorené, môže byť zamorené vlastne nezákonne získavanými dôkazmi. Tak napriek tomu sa to teda schválilo pre nejaký úzky záujem a možno by sme sa mohli začať pozerať na to, že či takéto niečo nebude môcť byť zneužívané v trestnom konaní aj v neprospech obetí sexuálnych, sexuálne motivovaných trestných činov.
Myslím si, že v skutočnosti aj s ohľadom na to, že o chvíľu tu budeme mať 8. marec, Deň žien, aj s ohľadom na to, akú diskusiu sme len za posledné štyri týždne absolvovali v tomto parlamente vo vzťahu k trestnému činu znásilnenia, že by sme si mohli povedať, že vieme a chceme urobiť viac.
My ženy v tejto spoločnosti podľa mňa už máme plné zuby toho, že neustále čelíme sexuálnym útokom. Či už v realite, alebo online, ale aj v téme kybernetického násilia. My tu riešime premlčanie znásilnenia a jeho skracovanie, keď by sme sa mali baviť o tom, že moderná technika už umožňuje páchanie násilia na ženách celkom novým spôsobom.
Preto chceme, aby sa násilím na ženách spoločnosť, ale najmä štátne orgány, a tí, ktorí aktuálne vykonávajú moc, teda táto vládna koalícia, začala zaoberať reálne a účinne.
Dúfam, že si na tento Deň žien, ktorý nás čaká tento rok, nebudeme môcť povedať len to, že sme si vydýchli, že nám vládna koalícia teda nejde skrátiť to premlčanie znásilnenia z 20 rokov na 10, ale pretože to je príliš málo.
My v skutočnosti dnes v roku 2024, ako ženy žijúce v tejto krajine, chceme od tejto vlády a od tejto vládnej koalície, aby vo vzťahu k násiliu páchanom na ženách a k systémovej diskriminácii, ktorej ženy neustále čelia, spravila viac. A nedáme vám pokoj, kým vašu aktivitu v tomto smere nedosiahneme.
Ďakujem.
(Potlesk.)
Rozpracované
Videokanál poslanca
Vystúpenie v rozprave 28.2.2024 11:43 - 11:43 hod.
Zuzana ŠtevulováDnešná situácia, kedy ideme teda opraviť to skrátenie premlčacích lehôt z 10 späť na 20 rokov je podľa mňa veľmi malé, ale, ale stále dôležité víťazstvo všetkých žien žijúcich na Slovensku, ktoré vlastne tejto vládnej koalícii odkázali, že si nenechajú šliapať po svojich právach. A preto by som sa v tejto rozprave už nechcela venovať, rovnako ako moje kolegyne z poslaneckého klubu PS Lucka Plaváková a Beáta Jurík, tomu, čo sa...
Dnešná situácia, kedy ideme teda opraviť to skrátenie premlčacích lehôt z 10 späť na 20 rokov je podľa mňa veľmi malé, ale, ale stále dôležité víťazstvo všetkých žien žijúcich na Slovensku, ktoré vlastne tejto vládnej koalícii odkázali, že si nenechajú šliapať po svojich právach. A preto by som sa v tejto rozprave už nechcela venovať, rovnako ako moje kolegyne z poslaneckého klubu PS Lucka Plaváková a Beáta Jurík, tomu, čo sa stalo, ale práve tomu, čo je v tejto krajine potrebné spraviť ďalej a čo potrebujeme spraviť ako Národná rada Slovenskej republiky a vláda viac, aby sme reálne a účinne pomohli osobám, ktoré zažívajú sexuálne násilie, sexuálne zneužívanie a obťažovanie, znásilnenie, domáce násilie a iné formy násilia na ženách.
Myslím si, že v tejto snemovni je veľmi dôležité pripomenúť, čo to vlastne násilie na ženách je, pretože tu opakovane síce spomíname pojmy, či už násilie na ženách, alebo rodovo podmienené násilie, mám však pocit, že vzhľadom na tie poznámky a komentáre, ktoré sa tu opakovane vyskytujú, je vhodné pripomenúť, že násilie na ženách je rodovo podmienené násilie nasmerované proti žene, pretože je ženou a ženy neúmerne postihuje. Zahŕňa všetky činy rodovo motivovaného násilia, ktoré majú, alebo môžu mať za následok telesnú, sexuálnu, duševnú, ale aj ekonomickú ujmu alebo utrpenie, vrátane vyhrážania sa takýmito činmi. Patria k nemu trestné činy ako sexuálne násilie vrátane znásilnenia, ale aj mrzačenie ženských pohlavných orgánov, nútené manželstvo, nútené umelé prerušenie tehotenstva a násilná sterilizácia, vieme, že s tým sme mali problém aj na Slovensku a dodnes nie sú odškodnené obete, obchodovanie s ľuďmi na účely sexuálneho vykorisťovania, čo tiež nie je problém len v zahraničí, nebezpečné prenasledovanie, sexuálne obťažovanie, femicída, nenávistné prejavy a veľmi dôležité trestné činy na základe pohlavia, rôzne formy online násilia, to tzv. kybernetické násilie, vrátane zdieľania intímneho materiálu alebo manipulácie s ním bez predchádzajúceho súhlasu, kybernetické nebezpečné prenasledovanie a kybernetické obťažovanie, o ktorom pred chvíľou hovorila aj moja kolegyňa Lucia Plaváková.
Takéto násilie vychádza z rodovej nerovnosti, ktorá je prejavom štrukturálnej diskriminácie žien. Takisto domáce násilie je formou násilia na ženách, keďže neúmerne postihuje ženy. Dochádza k nemu v rámci rodiny alebo domácnosti bez ohľadu na biologické alebo právne rodinné väzby, buď medzi intímnymi partnermi, alebo medzi inými rodinnými príslušníkmi, a to aj medzi rodičmi a deťmi. Ženy sú neúmerne zastúpené medzi obeťami oboch foriem násilia v dôsledku základných vzorcov nátlaku, moci alebo kontroly. Potenciálnou obeťou tohto násilia však môže byť každý, ako nám tu správne pripomína bývalá ministerka spravodlivosti pani Kolíková, pretože to môže byť napríklad aj muž, mladší alebo starší človek, deti a takisto LGBTIQIA osoby, pričom na tieto kategórie osôb pri dnešnej definícii znásilnenia vôbec nemyslíme.
Násilie na ženách a domáce násilie sú vecou trestného práva, sú porušovaním ľudských práv a formou diskriminácie, to je veľmi dôležité si uvedomiť. Čo je dôležité uvedomiť si, je tiež to, že boj proti nim je súčasťou ochrany základných hodnôt nielen Slovenska, ale celej Európskej únie, ako aj zabezpečovania hodnôt, ktoré sú vyjadrené v Charte základných práv Európskej únie a v Európskom dohovore o ľudských právach, pričom oboma týmito dokumentami je Slovenská republika viazaná.
Ako už povedala aj Beáta Jurík vo svojom príspevku, násilie na ženách je všadeprítomné v celej Európskej únii, odhaduje sa, že sa týka každej tretej ženy. My tu máme v súčasnosti viac ako 30 poslankýň, myslím Národnej rady, čiže si môžete vyrátať podľa štatistík Európskej únie, koľko z nás nejakej forme rodovo podmieneného násilia bolo asi vystavených. Podľa prieskumu FRA bola v roku 2014 jedna z desiatich žien obeťou sexuálneho násilia a jedna z dvadsiatich znásilnená. Pokiaľ ide o kybernetické násilie, to sa vyskytuje rovnako často. V roku, podľa prieskumu v roku 2020 zažila každá druhá mladá žena rodovo motivované kybernetické násilie. Každá druhá mladá žena v roku 2020. Predpokladám, že situácia dnes v roku 2024 by bola veľmi, veľmi podobná.
Na ženy sa systematicky zameriavajú aj online násilné pravicové extrémistické a teroristické skupiny, ktorých cieľom je šíriť nenávisť voči ženám. Napríklad tzv. hnutie incel, nedobrovoľný celibát podnecuje násilie na ženách online a propaguje ho dokonca ako hrdinské činy. Kybernetické násilie postihuje najmä ženy pôsobiace vo verejnom živote ako napríklad političky, novinárky, obhajkyne ľudských práv. Môže mať za následok umlčiavanie žien, bránenie ich účasti na spoločenskom živote a podkopávanie zásady demokracie. Ženy takisto zažívajú násilie na pracovisku, podľa štatistík približne tretina žien v Európskej únii zažila sexuálne obťažovanie práve na pracovisku.
Toto sú rôzne formy rodovo podmieneného násilia na ženách, s ktorými sa ženy na Slovensku, ale aj v Európskej únii stretávajú a vo vzťahu ku ktorému Slovenská republika robí žalostne málo. Čo by sme teda ako základ mali spraviť v súčasnosti? Predovšetkým je to to, čo už moje kolegyne Lucia Plaváková a Beáta Jurík, ale aj Mária Kolíková tejto snemovni neustále pripomínajú, a to je téma redefinície znásilnenia, pretože to je práve kľúčová téma, ktorú by sme mali momentálne riešiť, ak by sme sa nemuseli zaoberať skracovaním premlčacích lehôt znásilnenia. Pretože naším cieľom by malo byť pomoc všetkým osobám v intímnych vzťahoch a prevencia toho, aby vôbec k znásilneniu ako trestnému činu dochádzalo, a zároveň v prípade, ak k nemu už dochádza, naším cieľom by predsa malo byť to, aby to znásilnenie bolo trestne postihované v tej forme, v akej k nemu v realite, v skutočnosti dochádza. To znamená, že ide o trestný čin, ktorý zahŕňa absenciu súhlasu pri intímnom styku, pretože len ten podľa najnovších poznatkov odbornej verejnosti zahŕňa vlastne celú tú šírku a rozsah toho trestného činu, ku ktorému v prípade znásilnenia dochádza vo vzťahu aj k jeho priebehu, aj k najtypickejšej reakcii preživších znásilnenia, ktorou je práve to zmrznutie.
Preto tu dookola opakujeme, že len redefiníciou súhlas... redefiníciou znásilnenia na základe absencie súhlasu naozaj štát vo svojej skutočnej podstate zabezpečí to, aby všetky trestné činy znásilnenia, ktoré sa nielen na Slovensku, ale aj v celej Európskej únii dejú, ale teda vo vzťahu vlastne k pôsobnosti nás ako zákonodarcov, tak len prijatím tejto redefinície znásilnenia naozaj zabezpečíme to, aby všetky preživšie a obete tohto trestného činu sa mohli domáhať pozitívneho záväzku, ktorý Slovenská republika má a vyplýva z článku 3 Európskeho dohovoru na ochranu ľudských práv a z Charty základných slobôd, a to je práve záväzok efektívne stíhať a odhaľovať tieto trestné činy, ktoré sú trestnými činmi znásilnenia. Zároveň súčasťou vlastne toho by mala byť aj zodpovedná sexuálna a vzťahová výchova, založená na poznatkoch modernej vedy, pretože tá je jedinou cestou na to, aby sme zabezpečili, aby sme žili v rešpektujúcich, zdravých a intímnych vzťahoch, ktoré nebudú poznačené emocionálnym, sexuálnym a iným fyzickým násilím.
To, že redefinícia znásilnenia už prešla v prípade pani ministerky Kolíkovej medzirezortným pripomienkovým konaním, preukazuje to, že na tomto, že by sme teda túto redefiníciu mali prijať, už existuje široká odborná zhoda.
A preto my by sme sa tu dnes v roku 2024 nemali vôbec baviť o tom, že či ideme skracovať a následne opravovať premlčanie znásilnenia, ale práveže by sme sa mali baviť práve o tej redefinícii a o jej zavedení. Toto podľa môjho názoru musíme spraviť, ak nám ako spoločnosti záleží na tom, aby sme ochránili všetky, naozaj všetky obete tohto trestného činu v tej podstate, akej sa tento trestný čin deje.
To však nestačí, v skutočnosti ideálny stav, do ktorého by sme sa mali dostať, je nie diskusia o tom, že ideme opravovať skrátenie premlčacích dôb znásilnenia, ale to, že či 20 rokov, resp. 15 rokov od dosiahnutia osemnástin je v skutočnosti aj na základe výsledkov modernej vedy dostatočná doba na, premlčacia doba na to, aby bolo poskytnuté preživším znásilnenia a sexuálneho obťažovania a iných sexuálne motivovaných trestných činov dostatočný čas na to, aby mohli tieto trestné činy nahlásiť a aby sa mohlo začať trestné stíhanie a mohla byť podaná obžaloba. Takúto diskusiu by sme si mali želať, aby sa viedla namiesto týchto týždňov, kde sme počúvali tie absurdné argumenty o motivácii žien a podobne. Pretože ak by sme takúto diskusiu vyvolali a viedla by sa odborne, nadrezortne, nadstranícky, so zapojením všetkých partnerov, ktorí k tejto téme majú naozaj odborne čo povedať, mohli by sme sa dopracovať k zisteniu, že aj tých 20 rokov, resp. 15 rokov v prípade maloletých obetí po dosiahnutí plnoletosti, možno nie je dosť a zjavne potrebujeme túto diskusiu o tom, že či má byť premlčanie znásilnenia a sexuálneho obťažovania oveľa dlhšie, alebo aj bez stanovenia hornej hranice práve tou diskusiou, ktorú by sme mali práve teraz otvoriť a hovoriť o nej, pretože to by v skutočnosti naozaj pomohlo preživším znásilnenia.
My v Progresívnom Slovensku sa budeme snažiť o iniciovanie takejto odbornej diskusie a zároveň apelujeme na vás, pán minister spravodlivosti, aby ste aj v súlade s tým, čo sa už na pôde ministerstva spravodlivosti v minulosti odohralo, čo hovorí odborná verejnosť, aby ste naozaj nielen redefiníciu znásilnenia, ale aj diskusiu o predĺžení premlčacích dôb vo vzťahu k týmto trestným činom otvorili a viedli odborným spôsobom.
Myslíme si, že to je jeden, že to sú minimálne veci, ktoré my ako štát a ako spoločnosť môžeme spraviť v prospech preživších týchto trestných činov. To však stále nie je všetko. Z článku 3 Európskeho dohovoru pre ľudské práva, ako aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že naša krajina má pozitívny záväzok zabezpečiť účinné vyšetrovanie týchto trestných činov, a to bez ohľadu na to, kedy vlastne obeť tento trestný čin nahlási.
Ak tvrdíme, že tieto trestné činy nemôžme a nedokážeme vyšetrovať, keď ich ženy alebo v prípade, ak by prešla redefinícia znásilnenia, nahlásia až s veľkým časovým odstupom alebo v prípade, ak by sme pristúpili k redefinícii znásilnenia na základe absencie súhlasu, tak takéto tvrdenie musíme odmietnuť. Pretože z môjho pohľadu ide naozaj o nepochopenie záväzku, ktorý štát vo vzťahu ku všetkým preživším má. Štát je totiž povinný zabezpečiť účinné vyšetrovanie týchto trestných činov, pretože má zodpovednosť k obeti, ako aj zodpovednosť k verejnosti, ktorá nechce, aby boli páchatelia týchto trestných činov nepotrestaní a aby žili v prostredí, ktoré ich podporuje v beztrestnom páchaní týchto trestných činov. Pretože práve v takejto spoločnosti, ktorá v súčasnosti sa prikláňa skôr k beztrestnosti páchateľa a nevytvára podmienky pre spravodlivé konanie vo vzťahu k obetiam, práve v takejto spoločnosti dnes žijeme. Prispieva k tomu jednak už spomínaná nedostatočná definícia znásilnenia, pomerne krátke premlčacie doby, predsudky a stereotypy naprieč spoločnosťou, ktoré sa prejavujú aj v trestných konaniach, neefektívne a neúčinné trestné konanie a odškodňovanie preživších, nedostatočná pomoc obetiam a zle nastavená legislatíva.
V skutočnosti, ak používame argument, že nevieme preukázať, že došlo k páchaniu znásilnenia, čím väčší je časový odstup od tohto trestného činu alebo k spáchaniu sexuálneho zneužívania, poukazuje to skôr nie na nemožnosť vyšetriť tieto trestné činy, ale na pohodlnosť, neschopnosť a ignoráciu a neochotu na strane orgánov činných v trestnom konaní, ale aj súdov tieto trestné činy spôsobom zodpovedajúcim modernej vede, vyšetrovať a oslobodiť sa od predsudkov. A toto nie je teda objektívna nemožnosť vyšetrovať tieto trestné činy, ale je to skutočnosť, s ktorou sa dá pri troche snahy a ochoty veľmi veľa urobiť. Táto snaha a ochota by mala zahŕňať intenzívne školenia orgánov činných v trestnom konaní, ale aj odstraňovanie predsudkov vo verejnosti a jasné odmietnutie všetkých foriem násilia na ženách, sexuálnu a vzťahovú výchovu, ktorá smeruje k bezpečnému intímnemu prostrediu pre všetkých, výraznú podporu organizácií, ktoré poskytujú pomoc a podporu obetiam týchto trestných činov, odrádzanie mužov od páchania násilia vrátane odrádzania od rôznych zosmiešňujúcich poznámok, ale napríklad aj výchove a podpore vo vzťahu k predchádzaniu kybernetickému násiliu, ktoré sa dostáva do popredia ako výrazná forma rodovo podmieneného násilia, ktorým žena, ktorým ženy čelia a s ktorým neriešime,
s ktorým nerobíme v súčasnosti vôbec nič, ani na tej praktickej, ani na legislatívnej úrovni. A, samozrejme, zabezpečiť efektívne vyšetrovanie a súdne konanie vo vzťahu k týmto prípadom.
To, že práve vo fáze vyšetrovania a súdneho konania pri preživších trestných činov sexuálneho zneužívania a znásilnenia zlyhávame, máme v poslednom období čoraz viac dôkazov. Chcela by som napríklad poukázať, že takto pred rokom 1. júna v roku 2023 vyšiel článok v denníku SME, ktorý skúmal, aká je úspešnosť pri nahlasovaní trestných činov znásilnenia. Analyzovali vlastne to, že keď preživšia podá, ohlási tento trestný čin, v koľkých percentách prípadov sa vôbec obvodné oddelenie dostane k tomu, aby bola, aby bol prípad vyšetrený, aby bola vznesená obžaloba. Zistili napríklad, že ak obeť znásilnenia príde podať trestné oznámenie na policajnú stanicu v bratislavskom Starom Meste, šanca, že sa prípad úspešne vyšetrí, je významne nižšia, ako keby trestné oznámenie podala napríklad v Karlovej Vsi alebo v Dúbravke. Len každé desiate trestné oznámenie, ktoré podali od roku 2013 obete trestných činov sexuálneho násilia v bratislavskom Starom Meste, sa premenilo do návrhu na obžalobu.
Na druhej strane, v Karlovej Vsi a v Dúbravke dokázali až dve z piatich trestných oznámení úspešne vyšetriť a podať návrh na obžalobu. Ešte lepšie vyhliadky mali obete trestných činov sexuálneho násilia v Kežmarku. Policajti z tamojšieho okresného riaditeľstva dokázali úspešne vyšetriť každé druhé podané trestné oznámenie.
Ak dokážeme takýmto spôsobom vyhodnotiť postup polície pri vyšetrovaní a vidíme, že v takomto postupe dochádza k absolútne neodôvodneným rozdielom, tak diametrálnym, že teda obeť alebo preživšia sexuálne motivovaného trestného činu má väčšiu nádej na úspech na jednom obvodnom oddelení ako na druhom a môžeme to vlastne analyticky zdokumentovať. Mali by sme sa naozaj zodpovedne pozrieť na to, kde máme problém už v týchto prvotných fázach vyšetrovania týchto trestných činov. Preživšie totiž opisujú zaobchádzanie, ktorému sú na polícii často vystavované, a to je napríklad spochybňovanie ich výpovede, opakované znalecké posudky, nedôvera, bagatelizovanie, niekedy oveľa väčší tlak je vyvíjaný na obeť ako na páchateľa, opakované výsluchy a z toho vyplývajúca retraumatizácia alebo aj nezabezpečenie dostatočného oddelenia obete a páchateľa, alebo sa sťažujú na prílišnú dĺžku vyšetrovania a podobne. To všetko dnes vedie k tomu, že preživšie dnes žijú v situácii, kedy skôr preferujú tieto trestné činy nenahlasovať, aby sa nevystavili príliš dlho trvajúcej traume, absencie pomoci a ochrany pred páchateľom a spoločenskej hanbe, ktorú stále tieto preživšie, či už znásilnenia, alebo iných trestných činov, sexuálne motivovaných u nás zažívajú.
A netýka sa to len dospelých preživších, ale aj tých, ktoré zažili sexuálne zneužívanie ako deti. Chcela by som poukázať na to, že 7. júna v roku 2021 vydal Ústavný súd Slovenskej republiky nález 4ÚS9/2021, kde sa, kde vyslovil a vyjadril sa k zákazu ponižujúceho zaobchádzania a k sekundárnej viktimizácii v dôsledku postupu všeobecných súdov. Ústavný súd tu skúmal sťažnosť sťažovateľky, ktorá ako maloleté dieťa zažila sexuálne zneužívanie zo strany jej trénera. Mala vtedy dvanásť rokov. Trestné konanie sa začalo až so značným časovým odstupom, keďže ona bola vtedy stále maloletá, tak trestné oznámenie podala jej matka v apríli 2008.
16. apríla 2009 bolo, na obvineného bola podaná obžaloba na Okresnom súde v Trnave a trestné konanie trvalo ešte aj v roku 2021, kedy bola podaná sťažnosť zo strany tejto poškodenej na Ústavný súd. Teda trinásť rokov trvalo konanie na okresnom a krajskom súde. Ústavný súd uviedol, rozhodol v prospech tejto sťažovateľky aj s ohľadom na tú neprimeranú dĺžku toho konania, ktorá, žiaľ, nie je žiadnou výnimkou na našich súdoch, a ja považujem za dôležité, aby sme si vypočuli, čo Ústavný súd vlastne povedal. Pripomínam, že toto trestné konanie na súde ešte nie je stále skončené, myslím, a že v tom čase, keď Ústavný súd rozhodol, trvalo trinásť rokov, nebolo ukončené, páchateľ nebol odsúdený a obeť, ktorá v čase spáchania tohto sexuálneho zneužívania mala iba dvanásť rokov, stále čakala na dosiahnutie spravodlivosti, pričom sama už medzičasom dospela a mala aj dieťa.
Ústavný súd povedal: "Sťažovateľka bola negatívne dotknutá dĺžkou trestného konania, ako psychologicky zraniteľná osoba v dôsledku sexuálneho zneužívania bola ponechaná v stave neistoty príliš dlho. Hoci sa neskôr prijali opatrenia na minimalizovanie jej druhotnej viktimizácie, už samotná skutočnosť, že po takmer desiatich rokoch od podania trestného oznámenia sa musela opakovane dostaviť na súd a prednášať svoju verziu skutkov, svedčí o zarážajúcom nedostatku efektívnosti súdneho konania. Takýto postup súdov nielenže vystavuje obete trestných činov proti ľudskej dôstojnosti sekundárnej viktimizácii, ale navyše znižuje nielen ich dôveru v súdny systém. Ak ani trinásť rokov od podania trestného oznámenia a dvanásť rokov od podania obžaloby nedošlo k právoplatnému rozhodnutiu súdu o skutkoch týkajúcich sa sťažovateľky, nemôže to Ústavný súd považovať za ústavne akceptovateľné a zlučiteľné s procesnou požiadavkou rýchlosti konania, ako je tradične chápaná v zmysle práva na prejednanie záležitostí pri primeranej lehote. Ústavný súd vzhľadom na priebeh napadnutého konania poznamenáva, že práve zmeny v osobe zákonného sudcu najviac ovplyvnili predĺženie konania. Čiastočne k tomu prispel aj obvinený využitím procesného práva namietať zmenu zloženia senátu. Je zodpovednosťou štátu, aby svoj justičný systém zorganizoval takým spôsobom, aby súdom bolo umožnené postupovať v súlade s požiadavkami dohovoru."
A ja sa pýtam, ak sme tu predchádzajúce štyri mesiace diskutovali o zásadnej novele Trestného zákona a Trestného poriadku, ktorá bola odôvodnená niekoľkými rozsudkami Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré sa týkali porušenia práva na spravodlivý súdny proces a inými údajnými porušeniami ľudských práv, nie je aj tento nález Ústavného súdu, ktorý hovorí o trinásť rokov trvajúcom trestnom konaní vrátane súdneho konania, kde teda pochybili najmä súdy v prípade poškodenej, ktorá bola v čase spáchania skutku dvanásťročným dieťaťom, dôvodom na to, aby sme sa na ministerstve spravodlivosti zaoberali tým, akým spôsobom zefektívniť súdne konanie a trestné konania vo vzťahu k preživším sexuálneho zneužívania, sexuálneho násilia a znásilnenia? Nie sú toto práve dôvody, to, že nám tu Ústavný súd hovorí, že máme vážne problémy pri efektívnosti trestného stíhania a trestného konania vo vzťahu k týmto trestným činom, dôvodom, aby sme s tým začali niečo robiť? Ja si myslím, že to jednoznačne dôvodom je a pýtam sa, že prečo tak nerobíme.
Prečo okamžite tu nemáme na stole novelu Trestného zákona, ktorá by podporovala právo obetí na účinné vyšetrovanie týchto trestných činov, ešte viac podporovala ich postavenia ako obetí a poškodených aj vo vzťahu k dosiahnutiu odškodnenia a aby sme okamžite začali riešiť aj podporu mimovládnych organizácií, ktoré preživším a iným obetiam týchto trestných činov poskytujú pomoc a podporu.
Namiesto toho sme v novele Trestného zákona, ktorá bola schválená 8. februára, schválili napríklad aj tú neslávne známu zásadu, na ktorú som už niekoľkokrát poukazovala, a to, že bude možné použiť nezákonne získaný dôkaz v prospech obvineného. A ja sa pýtam, ako toto napríklad zasiahne práve trestné konania, ktoré sa týkajú obetí a preživších znásilnenia a sexuálneho zneužívania. Pretože, ak by sme sa pozreli do toho, akým spôsobom sa vedie odborná diskusia o používaní napríklad nezákonne získaných nahrávok v trestnom konaní, tak by sme zistili, že väčšina právnej vedy práve poukazuje na to, že takéto dôkazy by mali byť použité práve v prospech slabšej strany, obete, napríklad ženy, ktorá si pri útoku manžela nahrá tento útok, alebo si nahrá nejaké iné jeho prejavy, ktoré môžu neskôr preukázať práve to správanie násilné, ktoré zažívala, či už emocionálne, alebo fyzické, alebo psychické. Lenže my ideme pristúpiť k tomu, že umožníme používať takýto nezákonne získaný dôkaz nie v prospech obete, ale v prospech páchateľa. Pýtam sa prečo? Na koho prospech? Keď som sa to spýtala na ľudskoprávnom výbore, štátny tajomník Pavol Gašpar mi opísal situáciu, že to bude vtedy, keď proti obvinenému svedčia spolupracujúci, spolupracujúci obvinení a že teda existuje nejaká nahrávka, ktorá ho vyviňuje z toho, že bol na mieste trestného, nebol na mieste, kde bol spáchaný trestný čin.
Čiže znova máme tu v tej schválenej novele Trestného zákona zakotvenú novú zásadu, na ktorej nie je ani odborná zhoda, ktorá, ktorú skritizoval dokonca aj koaličný kandidát na člena Súdnej rady, profesor trestného práva pán Klátik, keď sme ho v pondelok vypočúvali na ústavnoprávnom výbore, a ktorého som sa špeciálne spýtala, či si myslí, či táto zásada má byť v našom Trestnom poriadku a on to skritizoval. Aj preto, že trestný, trestné konanie bude zamorené, môže byť zamorené vlastne nezákonne získavanými dôkazmi. Tak napriek tomu sa to teda schválilo pre nejaký úzky záujem a možno by sme sa mohli začať pozerať na to, že či takéto niečo nebude môcť byť zneužívané v trestnom konaní aj v neprospech obetí sexuálnych, sexuálne motivovaných trestných činov.
Myslím si, že v skutočnosti aj s ohľadom na to, že o chvíľu tu budeme mať 8. marec, Deň žien, aj s ohľadom na to, akú diskusiu sme len za posledné štyri týždne absolvovali v tomto parlamente vo vzťahu k trestnému činu znásilnenia, že by sme si mohli povedať, že vieme a chceme urobiť viac.
My ženy v tejto spoločnosti podľa mňa už máme plné zuby toho, že neustále čelíme sexuálnym útokom. Či už v realite, alebo online, ale aj v téme kybernetického násilia. My tu riešime premlčanie znásilnenia a jeho skracovanie, keď by sme sa mali baviť o tom, že moderná technika už umožňuje páchanie násilia na ženách celkom novým spôsobom.
Preto chceme, aby sa násilím na ženách spoločnosť, ale najmä štátne orgány, a tí, ktorí aktuálne vykonávajú moc, teda táto vládna koalícia, začala zaoberať reálne a účinne.
Dúfam, že si na tento Deň žien, ktorý nás čaká tento rok, nebudeme môcť povedať len to, že sme si vydýchli, že nám vládna koalícia teda nejde skrátiť to premlčanie znásilnenia z 20 rokov na 10, ale pretože to je príliš málo.
My v skutočnosti dnes v roku 2024, ako ženy žijúce v tejto krajine, chceme od tejto vlády a od tejto vládnej koalície, aby vo vzťahu k násiliu páchanom na ženách a k systémovej diskriminácii, ktorej ženy neustále čelia, spravila viac. A nedáme vám pokoj, kým vašu aktivitu v tomto smere nedosiahneme.
Ďakujem.
(Potlesk.)
Vystúpenie s faktickou poznámkou 28.2.2024 11:43 - 11:43 hod.
Gábor GrendelChcel som len doplniť na tieto faktické poznámky jedinú vec,...
Chcel som len doplniť na tieto faktické poznámky jedinú vec, že tá idea, že staré časy sú preč, obávam sa, že je mylná. Toto sú staré časy, ktoré teraz zažívame, budú, už sme prepísali históriu, táto vládna koalícia prepísala históriu, a to, čo teraz zažívame, toto budú staré časy odteraz, na ktoré sa bude spomínať. Nie Noc dlhých nožov, nie Vladimír Mečiar a vonkoncom nie voľba generálneho prokurátora z roku 2011. Toto budú staré časy. To, akým hulvátskym spôsobom tento parlament prijíma novelu Trestného zákona, aby doručil tento parlament a táto koalícia beztrestnosť vybraným vplyvným ľuďom. Toto budú staré časy, na toto sa bude spomínať.
Vystúpenie s faktickou poznámkou 28.2.2024 11:43 - 12:12 hod.
Ján HargašČo vtedy spravila vtedajšia koalícia pod vedením Mečiara, je, že ho vymenovala za štátneho tajomníka ministerstva,...
Čo vtedy spravila vtedajšia koalícia pod vedením Mečiara, je, že ho vymenovala za štátneho tajomníka ministerstva, ktorý nemal v skutočnosti mini..., ktoré nemalo v skutočnosti ministra, čiže de facto za ministra.
No veľmi podobne mi to znie k tomu, čo sa deje v SIS dnes, kde teda koalícia sa už zastrája vymenovať námestníka, ktorý potom v skutočnosti nebude iba námestníkom, ale aj, aj šéfom SIS.
Takže tých paralel, paralel je tu viac a ďakujem za to, že ste na ne pripomenuli, obávam sa, že nás čaká niekoľko mesiacov a rokov, keď budeme na tieto paralely opakovane, opakovane upozorňovať a pripomínať ich.
Ďakujem.
Vystúpenie s faktickou poznámkou 28.2.2024 11:39 - 11:40 hod.
Rastislav KrátkyKeď si len uvedomíme, že pokiaľ ide o silu argumentu a hľadanie naozaj správnej veci, keby sme si len tak spomenuli na tie dôvody, ktoré sprevádzali to, že potrebujeme to rokovať v skrátenom legislatívnom procese, už to samo osebe bolo absurdné, a už to samo osebe vyrušuje človeka, ktorý má rád demokraciu a ktorý chce nájsť to najlepšie riešenie. A nie ešte...
Keď si len uvedomíme, že pokiaľ ide o silu argumentu a hľadanie naozaj správnej veci, keby sme si len tak spomenuli na tie dôvody, ktoré sprevádzali to, že potrebujeme to rokovať v skrátenom legislatívnom procese, už to samo osebe bolo absurdné, a už to samo osebe vyrušuje človeka, ktorý má rád demokraciu a ktorý chce nájsť to najlepšie riešenie. A nie ešte to, že sa obmedzí právo opozície sa vyjadriť, a to teraz nehovoríme len o akože nejakých takých zákonoch, pretože tu treba urýchliť procesy, to boli úplne kľúčové momenty a úplne kľúčové zákony. Pretože v takomto rozsahu novelizovať Trestný zákon, však to je, to je debata, ktorá má bežať nie týždne, to má bežať mesiace, ak nie väčšinu roka. A to nechcem preháňať a teraz sa spomeňme si na rozpočet, hovorí sa mu zákon roka a my sme proste sa nemohli mnohí vyjadriť a vystúpiť k tomu.
Takže staré časy sú späť a to, keď si hovoril, že prekonali Mečiara, tak si vôbec nepreháňal, myslím si, že si trafil klinček po hlavičke.
Vystúpenie v rozprave 28.2.2024 11:31 - 11:39 hod.
Gábor Grendel17. jún 2011 nazval vtedajší opozičný podpredseda parlamentu Robert Fico za čierny deň v histórii Národnej rady. Citujem: "Je to deň, ktorý môžeme porovnať s Nocou dlhých nožov z 3. na 4. novembra 1994,“ povedal o rokovaní parlamentu 17. júna 2011 Robert Fico. A čo bola Noc dlhých nožov v roku 1994? Pre krátke vysvetlenie si teraz pomôžem článkom redaktora Tomáša KYSELA z portálu Aktuality.sk: "V noci z 29. na 30. júna 1934 nechal Adolf Hitler zavraždiť šéfa tzv. úderných oddielov nacistickej strany známych pod skratkou SA, bývalého nemeckého kancelára, ministra obrany a desiatky ďalších nepohodlných ľudí. Čistky, ktoré zasiahli celé Nemecko, vošli do dejín ako "Noc dlhých nožov“. O šesťdesiat rokov neskôr sa tento pojem udomácnil aj u nás. Nevraždilo sa, no tiež sa vybavovali účty s politickými oponentmi a zastrašovala sa opozícia. V noci z 3. na 4. novembra 1994 zasadila koalícia zložená z HZDS, SNS a Združenie robotníkov ťažký úder parlamentnej demokracii na Slovensku.
Počas schôdze, ktorá trvala nepretržite takmer 23 hodín, vládna väčšina odvolala niekoľko desiatok verejných funkcionárov a nahradila ich vlastnými ľuďmi, porátala sa s opozičnými poslancami a ukázala, ako budú vyzerať nasledujúce štyri roky." Toľko k vysvetleniu, čo bola Noc dlhých nožov v roku 1994 v slovenskom parlamente.
K tejto udalosti z roku 1994 prirovnal Robert Fico 17. jún 2011. A čo sa dialo 17. júna 2011 v parlamente?
Poslanci volili generálneho prokurátora a po viacerých obštrukciách vtedajšej opozície sa predseda Národnej rady Richard Sulík raz rozhodol skrátiť rozpravu na 12 hodín. Raz. Stranícky kolega Roberta Fica, vtedajší predseda poslaneckého klubu strany Smer Pavol Paška hovoril o bezprecedentnom pohŕdaní ústavou, princípmi politického systému a demokracie, citujem: "A niet lepšieho dôkazu ako to, akým brutálnym a hulvátskym spôsobom ste nám zobrali slovo,“ koniec citátu. Symbolom onej skrátenej rozpravy sa stali staré televízory, ktoré boli
inštalované v rokovacej sále. Práve na týchto obrazovkách sa vtedy zobrazoval čas, ktorý mali jednotlivé poslanecké kluby v rámci skrátenej rozpravy k dispozícii. Opäť citujem Pavla Pašku: "A viete, je v tom, je v tom kus symboliky, keď som zbadal, ako pracovníci kancelárie začali inštalovať tieto predpotopné staré televízory na meranie času, začali mi behať zimomriavky po chrbte, pretože som si uvedomil, že v parlamente Slovenskej republiky zavial duch starých časov. Dámy a páni, viete, kedy tu boli tie televízory? Len raz za 20 rokov. Keď sa rokovalo o Lexovi. Len raz za 20 rokov tu boli tieto televízory. O čom nám to tu idete rozprávať?“ Toľko slová predstaviteľov strany SMER z roku 2011 na jedinú skrátenú rozpravu parlamentu počas vlády Ivety Radičovej a za jedinú skrátenú rozpravu po 20 rokoch, kedy sa rokovalo v parlamente o vydaní Ivana Lexu na trestné stíhanie. Túto jedinú skrátenú rozpravu vyčítali politici SMER-u Richardovi Sulíkovi ešte 10 rokov.
Ak jedna skrátená rozprava bola pre vás, dámy a páni zo SMER-u, Noc dlhých nožov, ako by ste nazvali to, čo robíte vy? Za prvé 4 mesiace vášho vládnutia ste päťkrát skrátili rozpravu a trikrát ste ju surovo zarezali.
Aby to bolo pre budúcnosť niekde zaznamenané, tak ich aj konkrétne vymenujem:
Rokovanie o štátnom rozpočte – ZRUŠENÁ ROZPRAVA
Kompetenčný zákon – SKRÁTENÁ ROZPRAVA
Trestný zákon, 1. čítanie – SKRÁTENÁ ROZPRAVA
Trestný zákon, 2. čítanie – SKRÁTENÁ ROZPRAVA
Trestný zákon, 3. čítanie – ZRUŠENÁ ROZPRAVA
Skrátené leg. konanie k novele novely Trestného zákona – ZRUŠENÁ ROZPRAVA
Novela novely Trestného zákona, 1. čítanie – SKRÁTENÁ ROZPRAVA
Novela novely Trestného zákona, 2. čítanie – SKRÁTENÁ ROZPRAVA
Takže ak jedna skrátená rozprava v roku 2011 bola pre vás Noc dlhých nožov, ako by ste nazvali päť skrátených rozpráv a tri zrušené rozpravy? Rok dlhých nožov? Ak jedna skrátená rozprava bola pre vás "bezprecedentné pohŕdanie ústavou, princípmi politického systému a demokracie a brutálne a hulvátske odobratie slova,“ ako by ste nazvali päť skrátených rozpráv a tri zrušené rozpravy?
Dámy a páni z koalície Fico-Pellgerini-Danko, vy už to beriete ako rutinu. Z obmedzovania práv opozície spravila koalícia Fico-Pellegrini-Danko rutinu. A nie je medzi vami rozdiel, či ste z jednej, druhej alebo tretej koaličnej strany. Prekonali ste Noc dlhých nožov, prekonali ste Mečiara. A prechádza vám to s úplnou ľahkosťou. Keby sa toto dialo vám, robili ste, robili by ste oveľa, oveľa väčší rozruch, ako robí súčasná opozícia.
Prekonali ste Noc dlhých nožov. Prekonali ste Mečiara. Blahoželám vám.
Vystúpenie v rozprave 28.2.2024 11:22 - 11:22 hod.
Lucia PlavákováVláda niečo pokazila, preto sme tu. Tak je potrebné napraviť jej chybu. Konkrétne teda pokazila ochranu preživších znásilnenia a iných násilných trestných činov. A opravujeme teda dĺžku premlčacích dôb, teda snažíme sa zachovať tú pôvodnú pred promafiánskou novelou, aby bolo aspoň zachované status quo. Ale už to tu odznelo, že s týmto sa nemôžeme uspokojiť. To je naozaj len oprava chyby. Nestačí, že zachraňujeme túto situáciu, mali by sme sa namiesto toho konečne pohnúť vpred v boji proti rodovo podmienenému násiliu.
Ale keďže sa už teda veľmi vpred nehýbeme, tak využijem tento priestor aspoň na to, aby sme sa porozprávali o tom, ako by sme sa vpred pohnúť mohli. Teda dúfam, že to nebude úplne len môj monológ. Už tu v predchádzajúcich príspevkoch odznelo pomerne dosť o redefinícii znásilnenia. Áno, myslím, že by sme sa všetci mali jednoznačne zhodnúť na tom, že akákoľvek sexuálna aktivita bez súhlasu je jednoducho neakceptovateľná. A je úplne na mieste, aby to presne takto definoval a postihoval Trestný zákon. V tomto kontexte by som aj na margo kolegu z KDH chcela poznamenať, že by sme sa potom o tých jednotlivých slovíčkach mohli radšej baviť v druhom čítaní, lebo teraz vlastne šesť mesiacov nebudeme môcť o tomto návrhu zákona tu v pléne diskutovať, tak možno len do budúcna, keby sme skúsili tak k tomu pristupovať.
Ďalšou dôležitou témou v oblasti boja proti rodovo podmienenému násiliu je téma sexuálneho obťažovania. My sme presvedčení v Progresívnom Slovensku, že Trestný zákon by mal rovnako obsahovať aj trestný čin, konkrétne prečin sexuálneho obťažovania, a to v koalícii zvyknete sexuálne obťažovanie často spomínať vo vzťahu k vyšetrovateľke Santusovej. Tak ja verím, že to nepoužívate len ako takú argumentačnú floskulu, ale že vám na odstraňovaní a postihovaní sexuálneho obťažovania skutočne záleží.
Ten pozmeňujúci návrh, ktorý sme práve k sexuálnemu obťažovaniu dávali, ste síce nepodporili, ale možno teda v budúcnosti sa zachováte inak, keď už o tejto téme, v tomto kontexte hovoríte. Objektom takéhoto trestného činu je ochrana slobody, ľudskej dôstojnosti pred správaním sexuálneho charakteru, ktoré vytvára zastrašujúce, nepriateľské, ponižujúce, zneucťujúce alebo urážlivé prostredie. Toto môže zahŕňať napríklad nútenie k obnažovaniu, k sebaukájaniu, vynucovanie si sexu alebo iných sexuálnych aktivít, vystavovanie osoby pornografickému alebo inému hrubému a urážlivému materiálu proti jej vôli, sexuálne gestá a ďalšie podobné aktivity.
To naozaj zažíva dennodenne množstvo ľudí na Slovensku, najmä žien, ale nielen žien a je tiež dôležité sa tejto téme poctivo venovať. A mali by sme spraviť aj v tomto pléne niečo pre to, aby sme v boji proti sexuálnemu obťažovaniu sa pohli vpred.
V Európe dlhodobo pozorujeme pozitívny trend v náraste počtu krajín, ktoré menia jednak právnu definíciu znásilnenia, tak aby bola založená na súhlase a zároveň do svojich právnych poriadkov zahŕňajú prečin sexuálneho obťažovania. Tak ako to odporúča aj Istanbulský dohovor. Ten, ktorý aj viacerí poslanci a poslankyne, ktorí v aktuálnom parlamente sedia, odmietli s tým, že ho vlastne nepotrebujeme, lebo si to vieme implementovať aj sami. S týmito argumentmi odmietol parlament Istanbulský dohovor v roku 2019, takmer 5 rokov uplynulo. A nič.
Tieto slová zostali prázdnymi floskulami, nejako sme to nedokázali implementovať napriek tomu, že sa to používalo ako argumentácia.
Ďalším problémom, ktorý súvisí s rodovo podmieneným násilím, je domáce násilie. Trestný zákon dnes neupravujú, neupravuje samostatnú skutkovú podstatu trestného činu domáceho násilia, čo znemožňuje adekvátnu odpoveď aj nášho právneho systému na toto závažné a komplexné porušenie ľudských práv. Áno, aj toto je porušovanie ľudských práv, aj o tom radi v koalícii hovoríte, tak skúsme nájsť nejakú spoločnú reč aj v tejto téme. Trestný zákon by podľa nás mal byť preto rozšírený o nový trestný čin zaradený medzi trestné činy proti rodine a mládeži za trestný čin týrania blízkej osoby. My sme takýto návrh predložili ako novelu Trestného zákona, kde sme navrhovali aj kvalifikovanú skutkovú podstatu v prípade, ak pri spáchaní tohto činu sú prítomné maloleté osoby, teda deti, čo je, žiaľ, častý jav.
Ďalšou oblasťou, ktorú sme tu sa snažili otvoriť v tomto pléne ešte pozmeňujúcim návrhom k novele Trestného zákona je týranie blízkej osoby. Kde si myslíme, že by bolo vhodné do znenia skutkovej podstaty zločinu týrania blízkej a zverenej osoby doplniť kontrolu alebo monitorovanie každodenných aktivít. Element kontroly je totižto jedným z kľúčových indikátorov násilia voči blízkej osobe. Myslíme si tiež, žeby bolo vhodné skutkovú podstatu rozšíriť aj o obmedzovanie slobody, dnes tam je len formulácia o bezpečnosti v súčasnom znení. A práve to obmedzovanie slobody je častým prvkom týchto skutkov.
Všetky tieto návrhy, ktoré som práve pomenovala, sme už v tomto pléne predkladali, či už vo forme pozmeňujúcich návrhov, alebo ako samostatnú novelu Trestného zákona. Ani jeden ste, žiaľ, v koalícii nepodporili a ja chcem teda naivne veriť, že len preto, že išlo o opozičný návrh. Hoci aj to mi príde smutné, pretože by sme podľa môjho názoru mali návrhy posudzovať, rozhodovať sa podľa toho, čo je najlepšie pre spoločnosť a čo je najlepšie pre ľudí, ktorí v našej krajine žijú. To mi príde vlastenecké.
My budeme, samozrejme, ďalej predkladať aj tieto, aj ďalšie návrhy týkajúce sa rodovo podmieneného násilia, pretože nám na tejto téme nesmierne záleží a záleží nám na tom, aby sme pomohli ľuďom, ktorí takéto násilie zažívajú a je ich mnoho.
Budeme ich predkladať aj v kontexte napríklad smernice o boji proti násiliu páchanému na ženách a domácemu násiliu, ktorá sa intenzívne venuje napríklad kybernásiliu. A ja by som chcela naozaj veriť, že v týchto témach dospejeme raz, snáď čoskoro, čím skôr v tomto pléne k zhode. A pomôžeme tak, aby niektoré ženy, deti, ale aj muži sexuálne násilie, alebo obťažovanie nikdy nezažili. Ak ho už aj zažijú, aby páchatelia boli naozaj riadne potrestaní. Ďakujem
Vystúpenie s faktickou poznámkou 28.2.2024 11:22 - 11:22 hod.
Viera KalmárováPani poslankyňa Kolíková povedala, že samotné predĺženie času, teda mala na mysli doby premlčania, samo o sebe nič neznamená, lebo to nemusí riešiť to podstatné. A tým podstatným je samotný prístup k téme sexuálneho násilia. To je pravda. A naozaj platí, že žena rovnako môže mlčať aj 10 a môže mlčať aj 20 rokov. Rovnako aj prístup k téme, teda to, čo sa považuje za znásilnenie, môže byť v krajine rovnaký aj 10 aj 20...
Pani poslankyňa Kolíková povedala, že samotné predĺženie času, teda mala na mysli doby premlčania, samo o sebe nič neznamená, lebo to nemusí riešiť to podstatné. A tým podstatným je samotný prístup k téme sexuálneho násilia. To je pravda. A naozaj platí, že žena rovnako môže mlčať aj 10 a môže mlčať aj 20 rokov. Rovnako aj prístup k téme, teda to, čo sa považuje za znásilnenie, môže byť v krajine rovnaký aj 10 aj 20 rokov. A prístup k obetiam môže byť rovnaký celých 10 rokov alebo aj celých 20 rokov.
Je však veľká pravdepodobnosť, že v čase sa veci budú určite meniť. A čím viac času, tým pravdepodobne nastane viac užitočných zmien, ktoré pomôžu obetiam násilia. Viete, faktor času je veľmi dôležitý. Aj pani prezidentka podpísala zákon a zároveň ho poslala na Ústavný súd, lebo si logicky uvedomuje, aký dôležitý je faktor času. Teda časový priestor, ktorý chce poskytnúť Ústavnému súdu na jeho rozhodovanie vo veci pozastavenia účinnosti zákona. Tiež možno nie je isté, ako súd rozhodne, ale potrebuje čas. A rovnako nie je isté, ako sa rozhodnú obete sexuálneho násilia. Ale ak budú mať dvojnásobok času, tak by sa určite rozhodnúť mohli. A oveľa lepšie, ako keď ten čas bude polovičný.
Vystúpenie s faktickou poznámkou 28.2.2024 11:22 - 11:31 hod.
Martin ŠmilňákSpomenuli ste KDH, tak vás chcem ubezpečiť, že my sme proti akémukoľvek násiliu a odsudzujeme ho. Rozumiem aj tomu princípu consentu alebo súhlasu a, alebo respektíve nesúhlasu. A vtedy proste tam je tá hranica, kedy je to násilie sexuálne a kedy je to so súhlasom. A tam nebol problém v tom, že by sme to násilie neodsudzovali. Skôr bol problém v detailoch, v slovíčkach a tam sa musíme rozprávať. Ako vravíte, ani 39...
Spomenuli ste KDH, tak vás chcem ubezpečiť, že my sme proti akémukoľvek násiliu a odsudzujeme ho. Rozumiem aj tomu princípu consentu alebo súhlasu a, alebo respektíve nesúhlasu. A vtedy proste tam je tá hranica, kedy je to násilie sexuálne a kedy je to so súhlasom. A tam nebol problém v tom, že by sme to násilie neodsudzovali. Skôr bol problém v detailoch, v slovíčkach a tam sa musíme rozprávať. Ako vravíte, ani 39 hlasov nie je dosť na to, aby sme niečo zmenili. Budeme sa musieť rozprávať jednak naprieč opozíciou, ale tak isto naprieč koalíciou, lebo bez ich hlasov sa to nepodarí. Takže nemyslím, že tu je vinník nejaké KDH alebo nejaká časť SLOVENSKA, alebo v predchádzajúcom názve OĽANO, ale skôr je to, je to problém detailov a tu sme otvorení, sa budeme rozprávať. Každý z nás bol, každý z nás, čo tu sedíme, bol obeťou nejakého násilia v živote. Každý z nás. A čím to násilie bolo väčšie, tak tým tá stopa bola hlbšia a oveľa ťažšie je ju liečiť a, a dosiahnuť nejaké zadosťučinenie. My sme za to, aby sa dosiahlo zadosťučinenie, samozrejme.
Dokonca aj ten návrh časti opozície SLOVENSKO alebo tie tri pozmeňováky, že, že zrušme úplne premlčacie doby v tomto prípade, ak to pomôže len jednej dcére, jednej vnučke, aj to som si všimol, čo ste tam v rozprave povedali, aj, aj v tomto veľmi súhlasíme.
A ešte, ešte možno v krátkosti poviem, že k čomu sa vládna koalícia priznáva, k čomu sa nepriznáva. Asi by bolo dobre priznať farbu, lebo vy ste išli do skráteného legislatívneho konania, pán minister, bez toho, aby ste to nejako podložili. Tam nie sú tie tri dôvody, len sa o ste sa odvolali na spoločenskú objednávku, čo nie je celkom fér a tu môžte naraziť zase na kameň na Ústavný súd.
Ďakujem pekne.
Vystúpenie s faktickou poznámkou 28.2.2024 11:01 - 11:01 hod.
Beáta JuríkVystúpenie v rozprave 28.2.2024 11:01 - 11:01 hod.
Mária KolíkováVeľmi ma mrzí, že som tu nemohla byť od rána súčasťou celej tejto debaty, ale niekedy rodinná situácia je zložitejšia, takže to je jediné, čo, čo mi tu troška bránilo byť počas tejto debaty, ktorá je podľa mňa veľmi dôležitá.
A ja si...
Veľmi ma mrzí, že som tu nemohla byť od rána súčasťou celej tejto debaty, ale niekedy rodinná situácia je zložitejšia, takže to je jediné, čo, čo mi tu troška bránilo byť počas tejto debaty, ktorá je podľa mňa veľmi dôležitá.
A ja si dovolím možno teraz, možno bude prekvapený aj pán minister spravodlivosti, ale skúsim tak pozitívnejšie mať tento môj príspevok. A veľmi si vážim, pán minister, naozaj, že tu ste.
Po prvé, ja si naozaj myslím, že naprieč, naprieč celým týmto plénom tu Národnej rady je absolútna zhoda, že chceme, aby objasňované trestné činy znásilnenia boli. Ja som o tom presvedčená, že to tak je. Ja som presvedčená, že si to myslí aj pán poslanec Glück. Ale je to skôr jeho nevedomosť, neskúsenosť, odborná neznalosť. A myslím si, že to s týmto sa vysporiadate aj s jeho príspevkom v rámci poslaneckého klubu SMER-u. Myslím si. Že to bolo proste naozaj veľmi nevhodné jeho vystúpenie. A to, že ste sem prišli, ja dám bokom teraz, čo ste si priznali, nepriznali, ale že ste sem prišli, tak proste chcete dať šancu tomu, aby boli objasňované trestné činy znásilnenia. Ja som o tom presvedčená, že na tom absolútna zhoda je.
A dokonca v niečom vnímam za pozitívne, že sme sa tu teraz takto stretli a toľko tej téme venujeme. Vám je to, samozrejme, nepríjemné, lebo si musíte priznať chybu, aj keď sa vám nechce. Nám je to nepríjemné, že k tomu vôbec došlo a nie sme spokojní vôbec s tým návrhom zákona, ktorý ste 8. februára presadili, takže, samozrejme, ani táto zmena nás nijako neuspokojí. Ale to myslím, že v rámci toho, čo sme si tu už povedali, to vieme.
Ale to, čo považujem naozaj nakoniec za veľmi dôležité, je, že jednoducho téme sexuálneho násilia a znásilnenia venujeme naozaj oveľa viac času, ako sme očakávali práve teraz venovať v parlamente. A to považujem za naozaj veľký prínos pre krajinu. Veľký prínos pre, pre ženy, pre dievčatá, ktoré sú najčastejšími obeťami sexuálneho násilia. Ale považujem to za dôležité aj pre chlapcov, pre mužov, ktorí sú tiež obeťou sexuálneho násilia.
A považujem za dôležité vlastne rozprávať sa o tej téme preto, aby sme si vlastne vzájomne ujasnili, že to, čo tu teraz riešime, premlčacie doby, vôbec nie je proste to, čo je dostačujúce pre objasňovania trestných činov, ktoré súvisia so sexuálnym násilím. Je to len jeden z krokov a v tom vlastne ja v niečom vnímam aj vaše pripomienky, že to, že predĺžime tú dobu, samo o sebe predsa nestačí. A to je pravda. A to je absolútna pravda.
Pozrieť sa teraz na štatistiky, koľko je prípadov, ktoré sú po 10 rokoch, je však naozaj klamlivé a zavádzajúce.
Keď vlastne vieme vzájomne, a to ste nakoniec priznali aj vy, pán minister, že tie podmienky v krajine nastavené pre obete nie sú tak, aby oni naozaj sa cítili v tom, akoby som to povedala, dostatočne silné včas oznámiť takýto trestný čin. Že tá krajina jednoducho k tomu tie podmienky nevytvára. Takže áno, máme absolútnu zhodu v tom, že to, že predĺžime tú lehotu neklamme sa, neklamme sa, že toto tu všetko vyrieši. Nie, nevyrieši. Ako v tom je absolútna zhoda. Takže ale my sme toto ani netvrdili, že toto je naozaj tým jediným riešením. To tu podľa mňa nikto z nás nepovedal. Ale osobitne s ohľadom na to, akú vlastne tu máme v krajine tie podmienky vytvorené, aká je tu atmosféra pre tieto obete. Tak je veľmi dôležité, aby ten dostatočný časový priestor na to tu bol, osobitne pre tie najtraumatizujúce zážitky, ktoré tá obeť má. Aby sme jej dali šancu, že keď na to bude zrelá a dostatočne silná, aby to jednoducho oznámila. A preto je dôležité mať ten čas dostatočne dlhý. A keď nám to pomôže odhaliť jedného páchateľa, tak ja si myslím, že to za to stálo. Že to odsúdenie toho jedného páchateľa zabráni predsa, že tu nebudú ďalšie obete. Prinajmenšom na ten čas, ak napríklad ten páchateľ bude odsúdený odňatím slobody. Že hádam to si asi nebudeme hovoriť, že, že stojí nám za to, aj ak len jedna predsa obeť bude zachránená. Určite nám to za to stojí. Ak by to bola práve vaša dcéra alebo vnučka. Alebo váš vnuk, ak sa budeme baviť aj o tom, že ako to vlastne nastaviť, aby bol chránený. Ja si myslím, že v tomto nie sme cynickí. Ja si myslím, že v tomto naozaj máme zhodu. To, v čom sa vzájomne nezhodneme, je asi, ja by som povedala, že, samozrejme, aj to, ako o tom rozprávame, tak my sme, máme nejakú inú momentálne zodpovednosť, my to priznávame, samozrejme. Máme v niečom oveľa väčšiu voľnosť priamo pomenovať veci ako vy, ktorí tu zodpovednosť nesiete, aj pri akýchkoľvek zmenách. Ale o to je viac, by som povedala, osožnejšie, že teraz vzájomne k tej výmene dochádza.
A v tej súvislosti mi je súčasne smutno, že prečo ste museli tú debatu uťať. Ja osobitne som chcela viackrát vystúpiť a chcela som na vás, pán minister, reagovať aj včera. A nerozumiem, prečo som nemohla. No nemohla som preto, lebo ste takto uťali debatu, že v rámci nášho poslaneckého klubu sa chceli vyjadriť viacerí a ja som jednoducho na vás nemohla reagovať ani faktickou poznámkou. A to ja si myslím, že sa nedá nijak proste ospravedlniť. To sa, to sa nedá ani nijak pochopiť, prečo vlastne takto ste museli sa zachovať. Veď aj podľa včerajšieho hlasovania bolo zrejmé, že 133 prítomných poslancov zahlasovalo za. My sa tu jednoducho naozaj bavíme k téme. My sa tu bavíme k téme. Prečo ste museli proste aj tu ukázať jednoducho tú, tú silu a v tomto naozaj aroganciu moci? Veď my sa tu bavíme proste o tom, na čom nám spoločne záleží. Tak ja ako naozaj, toto ma naozaj zamrzelo, že, že tu jednoducho nebol žiadny cit a taký nejaký základný. Proste odišiel.
To napätie v spoločnosti zjavne aj tu je také veľké, že ani tu potom pri tejto téme, o ktorej sa bavíme a ku ktorej sme ako keby k sebe predsa len našli cestu, tak proste nie je tu rešpekt ani k tej parlamentnej demokracii. A keby tu bola obštrukcia, dobre. Ale naozaj uťať tú debatu po prvých vystúpeniach, a ešte v skrátenom legislatívnom konaní a potom hneď proste stanoviť takto prísne tie časy. Ako to si myslím, že je naozaj za hranicou toho, čo akokoľvek sa dá akceptovať v demokratickej spoločnosti.
Ale opakovane hovorím, teším sa z toho, že sa tu môžme rozprávať. Teší ma, že máme zhodu a nakoniec k tej výmene, pán minister, aj došlo. Máme zhodu, že musíme osobitne vytvoriť podmienky pre obete, že máme zhodu, ja si myslím, že vzájomne v tom, že to nie je o tom, že budeme hovoriť, choďte to čo najskôr ohlásiť, o to skôr sa to vyšetrí. To nestačí. To si myslím, že už tiež sme vzájomne uznali. Musíme vytvoriť proste centrá osobitné pre tieto obete, aby sme im pomohli, proste maximálne, ako sa dá. Aj či už psychologickým poradenstvom, právnym poradenstvom so všetkým, čo k tomu treba. Zabezpečiť tie dôkazy na začiatku, ak sa tá obeť rozhodne, že chce zadokumentovať takéto dôkazy, ale nemusí chcieť hneď rozbehnúť trestné stíhanie. Toto všetko sme si povedali.
Dám bokom teraz to, že tu ani neprebehla žiadna debata, aké tie premlčacie doby sú vlastne dobré. Na to ste vlastne dali tiež žiadny priestor. Vraciame sa vlastne k statusu quo, ktorý sme mali, ale mohli sme využiť vzájomne aspoň nejaký ten čas a priestor, aby sme si povedali napríklad, či nenastaviť nejak tie premlčacie lehoty pre tých maloletých. Tak teda inšpirovať sa potom z tých iných krajín. Či predsa len inak nenastaviť tie lehoty aj pre tie dospelé osoby. A ja si myslím, že máme čo robiť naozaj tu spoločne všetci, aj v rámci opozície.
Vystupujeme tu niektorí, ktorí majú vo veľa veciach zhodu. Ale ani v rámci opozície nemáme zhodu na tom, čo treba urobiť pre to, aby sa objasňovali takéto trestné činy. A to sa nakoniec ukázalo aj v rámci prvého čítania pri redefinícii znásilnenia. Ja musím povedať, že som bola naozaj veľmi smutná, keď som zistila, že za tento návrh hlasovalo len 39 poslancov.
To znamená, že ani celá opozícia nedokázala zahlasovať za opozičný návrh, ktorý tu je pre obete sexuálneho násilia, pre mužov, pre chlapcov, pre ženy, pre dievčatá. Či už je to opozičný klub SLOVENSKO, opozičný klub KDH, naozaj mi je z toho veľmi smutno. Naozaj mi je veľmi smutno. Pretože nakoniec na základe výskumov sa ukazuje, že tuto nie je rozdiel liberálna alebo konzervatívna časť spoločnosti. Tu je zhoda naprieč, naprieč. Že sa nedá akceptovať sex s inou osobou bez súhlasu. To je bez ľudskej dôstojnosti, bez rešpektu.
V niečom rozumiem, že môže byť zložité urobiť takúto zmenu, lebo to je zmena.
Tak ako keď sme prijali zmenu a zrušili sme otroctvo. Tak ako sme prijali zmenu a dali sme možnosť ženám, aby hlasovali. Aby sa, aby mali možnosť sa zúčastniť aj volieb. Ako trvalo to spoločnosti, kým uznala, že treba urobiť nejakú zmenu. Zjavne asi treba urobiť nejakú zmenu, aby sme uznali, že mať sex s niekým, by bolo rešpektujúce, ak aj tá druhá osoba ho chce mať s nami. Nestačí, ak ja chcem mať sex. Proste aj tá druhá osoba je na mieste v tej spoločnosti, ktorá je plná rešpektu a dôstojnosti, že proste na tom je naozaj zhoda a súhlas. Ale aj v tomto v niečom ako keby tu bolo nepochopenie, že to je vlastne úplne kľúčové, o čom sa tu treba rozprávať. Takže nie, nie je to len o premlčacích dobách. A nie je to len o tom, aby sme robili výčitky koalícii. Je to aj výčitky, ktoré treba robiť na mieste aj v rámci nás, aj v rámci opozície.
Ja si dovolím zopár slov aj k samotnej redefinícii, lebo si myslím, že máme zhodu, ako to dopadne s týmito premlčacími dobami. A som presvedčená, že ak naozaj, ak naozaj chceme urobiť krok k tomu, aby sme vedeli odstíhať páchateľov sexuálneho násilia, musíme zmeniť právnu úpravu znásilnenia. Napríklad teraz sa ani nepozeráme na potrebu súhlasu a už vôbec nie vlastne máme zadefinované aj znásilnenie, ktoré by sa týkali iných osôb ako žien. Tak máme nastavenú právnu úpravu. Je na mieste naozaj ju zmeniť tak, aby či je to chlapec, alebo dievča, alebo žena, alebo muž, bol tu potrebný súhlas pre akúkoľvek sexuálnu aktivitu. Je to tak citlivá vec, ktorá sa týka našej ľudskej dôstojnosti.
A musíme k tomu urobiť vážny krok. Urobilo ho už 16 krajín v rámci Európy. Musím povedať, že aj ja ako ministerka spravodlivosti, keď som pripravovala tú veľkú novelu Trestného zákona, aj pre mňa bolo nové, keď ku mne prišiel podnet, aby som urobila redefiníciu znásilnenia a takto z nej urobila súčasť veľkej novely Trestného zákona. Naozaj to pre mňa bolo nové. A musím povedať, pán minister, že tiež som sa oboznamovala bližšie, čo všetko to bude znamenať aj v rámci dôkaznej situácie. Ale po bližšom oboznámení sa a chce to, samozrejme, aj ochotu a vôľu sa, sa oboznámiť viac s touto témou aj s problematikou, som dospela k presvedčeniu, že je nevyhnutné tú zmenu spraviť. A preto sa na vás znovu obraciam, pán minister, aby ste si popri iných veciach, ktoré máte, popri iných cieľoch naozaj našli čas. Naozaj našli čas. A obrátili sa na tých v rámci štátnej správy, ktorí už s tou témou niečo robia. Pretože určite prídete k záveru, ja som o tom presvedčená, keď sa naozaj opýtate aj ľudí na sekcii trestného práva, my sme spolu prešli veľkou vážnou výmenou, veľmi odbornou so všetkým, čo s tým súvisí. Aj s ľuďmi, ktorí sa zaoberajú práve obeťami sexuálneho násilia v rámci štátnej správy. Presvedčeniu, dospeli sme spoločne k presvedčeniu, že toto je jediná cesta, že to musíme spraviť. Ja si dovolím povedať ešte zopár slov aj k dôkazom. Naozaj veľmi smiešne sa často hovorí o tom, že keď bude takáto redefinícia, tak to aby sme išli k notárovi. No len tu je asi vážne nepochopenie, že ak by sme to naozaj takto urobili, že musíte mať súhlas od notára, no tak počas tých sexuálnych aktivít môže dôjsť k tomu, že už ten súhlas neplatí, lebo tá druhá osoba chce nejakú aktivitu, ku ktorej súhlas nedala. Takže jednoducho ono to tak je. Však to zo života ja si myslím, že poznáme. Že ten sexuálny život je pestrý. Na začiatku môže byť zhoda a neskôr môže byť nezhoda. To znamená v tomto celom, samozrejme, musíme mať k sebe rešpekt a dôstojnosť. A nie je to, nebude to ľahké pri preukazovaní, keď takú definíciu spravíme, ale určite sa spolu zhodneme, že tak to jednoducho má byť. Čiže ten súhlas musí byť od začiatku do konca so všetkým, čo k tomu patrí. Ináč môže dôjsť k znásilneniu.
A bude to znamenať v konečnom dôsledku naozaj obrat aj pri samotnom dokazovaní.
Lebo potom obeť nebude dostávať otázky, či sa dostatočne bránila, ale páchateľ bude dostávať otázky, prečo ste si mysleli, že máte súhlas? Na základe čoho ste boli presvedčený, že vám dala druhá osoba súhlas. Tá zmena bude naozaj úplne kľúčová.
A tak by to aj malo byť počas trestného konania. Otázky v prvom rade na základe trestného oznámenia majú byť predsa potom kladené domnelému páchateľovi. Ale teraz práve tak, ako máme aj právnu úpravu, je to, bohužiaľ, skôr naopak.
Takže ja si dovolím uzavrieť aj tento môj vstup s tým, že nie je to len výzva voči koalícii, ale je to výzva voči celej spoločnosti a aj voči opozícii. Aby sme tu otvorili svoju myseľ a urobili naozaj krok k tomu, aby sme objasňovali trestné činy sexuálneho násilia, lebo nestačí, aby sme predĺžili premlčaciu dobu. Je to krok, ale je to veľmi malý krok, aby sme sa vzájomne neklamali a v tomto buďme k sebe úprimní. Musíme urobiť zmenu nastavenia mysle celej spoločnosti, že si vážime jeden druhého a máme k sebe rešpekt. A to sa prejaví aj v tom, že potom prijmeme takúto zmenu právnej úpravy. Pretože určite to tak nie je. Ak za takýto návrh zahlasovalo len 39 poslancov a ani nie celá opozícia.
Takže v tomto, pán minister, vám len chcem povedať, že tak, ako sú moje výčitky smerované k vám, tak sú smerované výčitky aj voči časti opozície a v tomto chcem byť spravodlivá. Pretože ak by sme skončili túto debatu len na tom, že predĺžením premlčacích dôb sme vyriešili všetko, tak je to jednoducho klamstvo. A ja nechcem, aby sme v tom... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)