49. schôdza

Ďakujem, pán predsedajúci. No, smiešnejší zákon som ešte nevidel. To je presne taký istý zákon, ako keby ste chceli prepodriadiť ministerstvo obrany pod ministerstvo kultúry. Však vojna je tiež kultúrna záležitosť, však, pani poslankyňa? Takže toto je jedna z najväčších, najväčších nezmyslov, ktorý bol tu v tejto sále predložený, pretože my nemáme pralesy, my máme hospodárske lesy a v tých lesoch sa hospodári. Takže patria pod pôdohospodárstvo. Ak si prečítate definíciu pôdohospodárstva, tak zistíte, že aj lesné hospodárstvo je pôdohospodárstvo. Toto je klasický byzantínsky prístup, že keď si myslím, že premením správcu, premením aj spôsob správy. Tak to je absolútny nezmysel, ale o lesníctve a drevárstve neviete nič.
Prvý lesný zákon na tomto území bol prijatý v roku 1408, komplexný. Predtým boli aj menej komplexné. Komplex 1408, kráľ Žigmund Luxemburský tento zákon prijal. Potom Mária Terézia prijala lesnícky zákon, podľa ktorého naši lesníci pokračovali až dovtedy, kým sa tu neobjavili šíritelia lykožrútu v podobe zelených, vážená pani poslankyňa! To, ako naše lesy vyzerajú, to je dôsledok toho, že kalamita v Tatrách nebola vyťažená. Vy ste tu rozmnožili lykožrúta. Choďte sa pozrieť na Oravu, ako vyzerajú naše lesy. Koľko ich tam lykožrút zožral, ktorého ste vy v západných Tatrách rozmnožili natoľko, že ho už nie je možné zastaviť. Sa spamätajte!

Ďakujem pekne. Vážený pán predsedajúci, vážená pani navrhovateľka, spravodajca, kolegyne, kolegovia, celý život sa zaoberám a žijem na vidieku. Zaoberám sa prírodou, bol som ministrom pôdohospodárstva a lesného hospodárstva, pod, kde patria lesy. Preto hovorím ministerstvo lesného hospodárstva, lebo odkedy bolo zriadené a bolo to pričlenené pod ministerstvo, tak táto časť žila akýmsi samostatným životom.
Dnes riešenie, že dáme všetky lesy a ich správu alebo právo nakladať s nimi alebo riadiť celý tento úsek dáme ministerstvu životného prostredia, je veľmi zvrátený a zlý systém a zlé rozhodnutie. Chcem vás nabádať, aby ste tento návrh zobrali späť. Pokúsim sa to odôvodniť.
Takmer 200 rokov na Slovensku je plánované lesné hospodárstvo. De facto viac-menej problém lesného hospodárstva a ochrany na Slovensku do nejakých deväťdesiatych, do začiatku, do roku 2004 viac-menej ani nebol. Kde začal tento problém? Tento problém začal bojom o chránené územia. Tatranský národný park nebol vytvorený za posledných 30 rokov. Bol to výsledok cieľavedomej práce lesníkov. A osobne som bol u toho, keď v roku 2004 19. novembra víchrica povalila značnú časť územia Vysokých Tatier a na druhý týždeň sa zjavili finančné skupiny so záujmom stavať. Tu chcem stavať, tu má byť vlek, tu má byť toto, tu má byť hotel, neviem čo, lebo zrazu uvideli obrovskú, obrovskú šancu. Ochranári a ochranárske skupiny, ktoré dnes bojujú o to, že aké kompetencie má mať životné prostredie, pýtam sa, kde boli za toto obdobie. Lebo keby som si to vtedy všetko poznačil a dneska skontroloval, tak zistím, že všade, kde chceli stavať, postavili. To znamená, že ochrana prírody išla bokom.
Ale je to viacrozmerný problém. Chcem vám ukázať jednu paralelu. Hovoríte o tom, že ministerstvo pôdohospodárstva hľadí len na zisk. Ministerstvo životného prostredia hľadí na les ako živý organizmus a chce ho chrániť. Tak si kladiem otázku: V tom lese, lebo 50 % územia máme hospodárske lesy, tam sa bude naďalej hospodáriť. Vy ich chcete dať pod správu životného prostredia. Enormne, de facto vy chcete, aby štátne lesy hospodárili, teda aby ministerstvo životného prostredia obchodovalo s drevom. Je to v príkrom rozpore s ochranou prírody.
Pani kolegyňa, najväčší problém v tejto krajine z hľadiska dôvery, v polícii vidíme, kam sa to dosiahlo, lebo policajt kontroluje policajta. Vy dnes chcete, aby ochranár kontroloval ochranára. Bohužiaľ, musím povedať, že tento delený systém, že jeden hospodári a druhý kontroluje a prijíma zákony na kontrolu, je oveľa lepší, transparentnejší a z hľadiska verejnosti ľahšie kontrolovateľný, lebo sa o tejto téme diskutuje.
Viac ma rozčuľuje, že diskutujeme o tejto téme tak, že odvádzame pozornosť od skutočných problémov. Skutočným problémom je ten, že začiatkom, teda v 90. rokoch a začiatkom 2001 sa prijímali zákony alebo chránené územia, tzv. naturácke územia, na základe rozhodnutia okresných úradov, čo už v tom čase, po roku ´92, bolo v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, pretože všetky tie rozhodnutia okresných úradov mali dopad na vlastníctvo ako také. Pričom ústava v tom čase už platila a hovorila, že obmedziť vlastníctvo je možné len základe zákona za primeranú náhradu. Rozhodnutie okresného úradu nemá silu zákona.
Táto oblasť bola napadnutá generálnym prokurátorom a bola daná na Ústavný súd a keď Ústavný súd už o tom mal rozhodnúť a práve to nevyhovovalo politickej strane SMER, tak generálny pro, bývalý generálny prokurátor svoj návrh vzal späť. V opačnom prípade by sme už mali na stole, predpokladám, nález Ústavného súdu, že okresný úrad nemôže svojím rozhodnutím obmedziť vlastníctvo, lebo adekvátne hneď k tomu nestanoví náhradu.
Povedať, že európske zdroje sú náhradou pre vlastníkov a sú tam programy, je scestné a mylné z toho dôvodu, že do tých európskych programov sa môžete prihlásiť, keď splníte podmienky a je dostatok peňazí, tak možnože dostanete nejakú tú náhradu, ale nie je to automatické, pričom obmedzenie vlastní; za obmedzenie vlastníctva by ste mali dostať automaticky náhradu. Netreba zabúdať ani na to, že máme holoruby a máme problémy v ochrane prírody, že teda v minulom volebnom období sme mali za ministra životného prostredia jedného z majiteľov najväčších priekupníkov s drevom. Dajme všetky lesy na životné prostredie a nech sa taký Žiga vráti.
Pani kolegyňa, úprimne povedané, to je úplne jedno, či v tej vláde lesné hospodárstvo je pod jedným alebo pod druhým ministrom, pre mňa je podstatnejšie, či jeden druhého kontrolujú, preto lebo potom to má väčší efekt.
Za úvahu stojí aj pouváženie nad tým, že sme zmenili zákony o zdaňovaní lesných pozemkov. Toto je jeden z ďalších fenoménov, ktoré tlačia práve ochranárov alebo ich možnosti dopredu, preto lebo neúmerne sme umožnili obciam a mestám, aby zvyšovali dane za lesné pozemky. Tam nemáte každý rok príjem, máte príjem raz za sto rokov, ale daň musíte platiť každý rok. Výnimku máte kedy? Keď vyhlásite les osobitného určenia. Zaužívaným, zaužívaným zvykom na Slovensku sa stáva, že vyťažia les a potom idú vyhlásiť z takého alebo onakého dôvodu les osobitného určenia, aby nemuseli platiť dane. Ale to nie je ochranný les, to nie je predmet ochrany. Dnes, keď sa pozrieme, že sme roky všetko prísne zakazovali a máme kopec takých chránených území, kde predmet ochrany zanikol. Skôr, keď chceme chrániť a efektívne chrániť, tak snáď by sme mohli požiadať životné prostredie, aby vykonalo revíziu chránených území, skontrolovalo všade, či predmet ochrany ešte stále existuje a keď existuje, tak aby sme rozhodli o tom, akým spôsobom to budeme chrániť.
Existuje snaha ochranárov My sme les, lebo máme veľké holoruby, je to výsledok dvojitých, dvoch faktorov. Jedna je veterná alebo to sú kalamity, či už je to podkôrniková alebo veterná kalamita, ktorá je dosť výrazná na Slovensku a zhruba sa z toho produkuje 50 % hmoty. A druhá, druhým týmto faktorom, na ktorý, na ktorý každý z vás zabúda, prepáčte, to sú Ficove záväzky spracovateľom v miliónoch kubíkov na desiatky rokov, na desaťročné obdobia dopredu.
Keď vláda zaviazala štátny podnik, že má desať rokov dodávať jednej, druhej, tretej firme stotisíce kubíkov dreva v danej, v danom sortimente, tak treba k tomu, treba to znásobiť minimálne s dvomi, lebo keď dáte guľatinu, tak toľko máte vlákniny. Keď predáte vlákninu, vznikne vám aj guľatina, keď ten strom vyrežete. Tie záväzky nikto nechce riešiť. Je treba sa pozrieť na to, aké záväzky štát robí alebo akými záväzkami štát zaťažuje toto celé, celý tento systém, a preto si myslím, že prevod správy z jedného úradu na druhý úrad bez možnosti nezávislej kontroly je tým najhorším krokom, ktorý by sme mohli prijať.
Keď chceme zachovať vyvážený stav, tak zachovajme vyvážený stav, posilnime postavenie životného prostredia, aby malo väčšie právo kontroly a aby o týchto kontrolách informovalo. Ale keď chceme, aby oni hospodárili a predávali drevo a sami seba kontrolovali, to je najhorší systém. Na Šumave v Čechách územie, povedali, že budú to chrániť, bude to bezzásahové, podkôrnik to všetko zrušil; všetko zničil, potom celé územie dali ochranárom a dnes najväčším obchodníkom dreva na danom území je ochrana prírody. Hádam nechcete, aby ochrana prírody obchodovala s drevom? To nemôže byť asi prioritou tejto, tejto krajiny.
Vyvážený stav hospodárenia a existencie v tejto krajine je nutným. Ja by som chcel nabádať vás a celú snemovňu skôr o iný rozmer tej ochrany prírody, na ktorý zabúdame. Už na výbore som to naznačil a otvoril túto problematiku. Viac-menej na severe Slovenska po lykožrúte a po tých kalamitách nastala situácia, že musíme nosiť, teda vodárenské spoločnosti nosia v cisternách vodu do obcí, lebo nemajú pitnú vodu. Je to problém s vodozádržnosťou krajiny a prírody. Ak to všetko budeme chrániť, budeme tam mať mŕtvy les. Áno, tá príroda sa s tým vysporiada v horizonte dvadsiatich, päťdesiatich rokov. Ale 20, 50 rokov občania tejto krajiny bez pitnej vody nevydržia. A mali by sme sa zamyslieť nad tým, ako k tomu pristupovať. Keď v Českej republike, v Rakúsku, v Nemecku to riešia na úrovni vlády, aby tie lesy neboli mŕtve, aby to bolo čím skôr oživené, aby tam bol živý, živý les a vodozádržná schopnosť krajiny sa zvyšovala, pretože budúci potenciál tejto krajiny z hľadiska ovzdušia, klímy je naozaj obrovský potenciál aj v tých lesoch, ale nie v mŕtvych, ale v živých lesoch. A niekedy tým lesom je treba pomôcť. A tých takmer 200 rokov plánovanej lesnej činnosti na Slovensku a vôbec v celom Rakúsko-Uhorsku mali pozitívne, mali pozitívny efekt, tak by sme sa mali asi k tomu vrátiť.
Ale ešte raz, aby ten, ktorý drevo vypíli a predá, aby ten sám seba kontroloval, to je najhorší systém. Vidíme to na polícii. Keď policajt kontroluje policajta, teda inšpekcia kontroluje poli; policajt inšpekcie kontroluje policajta vo výkone, tak výsledok je, že skutok sa nestal. Hádam nechceme rovnaký stav aj v životnom prostredí.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne, chcela som ešte v rozprave vystúpiť, aby ste mohli reagovať, pretože aj som chcela zareagovať na niektoré argumenty, ktoré tu odzneli.
Karol Galek spomínal aj štiepku a energetické porasty. To je jeden z problémov, s ktorým sa potýka naša spoločnosť. Hovoríme o tom, že štiepka na výrobu energie v rámci obnoviteľnej alebo zelenej energie by mala byť z energetických porastov. Avšak energetické porasty na Slovensku neexistujú. Nie je ani známy jeden hektár porastov, ktoré by boli zadefinované ako energetické porasty. Aj toto je istá výzva pre našu spoločnosť, aby boli jasne zadefinované, možno aby bola aj urobená zmena kategorizácie lesov, ktorá dnes už nespĺňa úplne tie kritériá, ktoré, ktoré boli zavedené pred desiatkami rokov.
Tie argumenty, ktoré tu spomínali kolegovia poslanci Hrnko, ale aj vy, pán Simon, a za tou nostalgiou lesníctva za čias Rakúska-Uhorska, za čias výsadby, zeleň z lesov za Márie Terézie, no tak to vždy vyvoláva úsmev na tvári, pretože tá doba bola úplne, úplne iná. Na Slovensku možno žilo milión ľudí, nech dva milióny. Dnes je nás tu 5,5 milióna ľudí. Urbanizmus a človek pred, kompletne pretvoril našu krajinu a možno ozaj neexistuje ani, neviem, 100 metrov štvorcových, ktorý by nebol poznačený rukou človeka, a týka sa to, samozrejme, aj tých porastov, o ktorých sa hovorí, že sú to pralesy. Aj tie, nie sú to úplne tie pôvodné pralesy, len sú to lesy, ktoré majú možno charakter svoj, charakter svojou, svojou eko, ekosystémom ako prales. Čiže namietam voči tomu, tieto argumenty ako, že naši rodičia, prarodičia boli lesníci a oni vedeli, čo robia. No, žiaľ, v tom čase vedeli, čo chcú, chceli obnoviť poškodenú krajinu po 2. svetovej vojne, Mária Terézia chcela rozkvet krajiny, aby sa budovalo, potrebovali drevo, potrebovali drevo na, ako materiálnu surovinu a tomu sa aj, tomu aj boli podriadené vlastne tie lesohospodárske v tom čase plány, ktorým sa vysádzali aleje topoľov, smrekov a, ja neviem, týchto rýchlorastúcich drevín.
A dnes nás to dostihlo, dnes nás postihlo to, že v tých 80. rokoch, keď tie smreky vyrástli, žiaľ, nie sú schopné odolávať tým procesom, ktoré urýchlené procesy v našej atmosfére a tá zmena klímy prináša, a sú oslabené. Potom podliehajú kalamitám, podliehajú veternej smršti, podliehajú, následne oslabené porasty podliehajú aj, aj tým biologickým kalamitám a lykožrút tam dostáva zelenú.
Takže nehovorme, že dnes, dnes je príčina v hospodárení, ale tie zárodky tých, dnes je to už iba dôsledok istej formy hospodárenia. Nehovorím, že to bolo zlé, bolo to, bola to tá istá nejaká spoločenská objednávka. Dnes tá spoločenská objednávka je zadefinovaná inak, je zadefinovaná aj v záväzkoch Slovenskej republiky voči Európe, voči svetu a hlavne voči našim ľuďom, že potrebujeme mať lesy, ktoré budú práve zdravé, práve aby sa tam zadržiavala voda.
Vy hovoríte, ako keby les, pán Simon, ktorý sa hospodári prírode blízkym spôsobom, tak je mŕtvy les a nebude sa tam zadržiavať voda? Veď práve v takýchto lesoch, toto je tá špongia, toto je ten priestor, kde vznikajú naše rieky, kde sú pramene našej, kde je prameň riek, kde sú pramene podzemných riečisk ako zásoba vody. Voda je základom života pre kolobeh v prírode, aby vlastne sme mohli žiť. A pokým tie lesy nebudeme na ne nahliadať aj ako na túto funkciu ako dominantnú pre existenciu ľudstva, tak, tak vlastne bude s nami, naozaj tie dopady aj tie zmeny klímy budú, budú obrovské.
To, pán Hrnko, že to je smiešny zákon a porovnávať, porovnávať to nejakou, že vojna je kultúrna záležitosť, tak presuňme ministerstvo obrany pod kultúru, tak to je skutočne absurdné.
Potom aj ďalšie názory, ktoré tu padli, že má, je správne, že to je oddelené, aby ministerstvo životného prostredia vlastne bolo tým kontrolným orgánom. No veď ale predsa je to aj v zdravotníctve, zdravotníctvo poskytuje služby, ale zároveň má svoje kontrolné mechanizmy. Aj ministerstvo, však nakoniec aj pôdohospodárstvo, aj dnes je to tak, že ministerstvo pôdohospodárstva hospodári na lesoch a zároveň si ich samo kontroluje cez svoju lesnícku inšpekciu a ďalšie, ďalšie orgány, cez okresné úrady a podobne. Tak isto aj v rezorte životného prostredia nikto nehovorí, že na tých lesoch sa nebude hospodáriť, v lesoch sa bude naďalej hospodáriť, len tá, aj tá definícia, tá forma hospodárenia v tých hospodárskych lesoch a hlavne forma hospodárenia v chránených územiach, musí dôjsť ku konsenzu. Veď ste tu názorne ukázali, čo sa tu v spoločnosti deje.
Ja som to ani nemusela hovoriť, to sme tu mali v priamom prenose obidvoch kolegov poslancov, ako proste tu je rivalita a súboj medzi predstaviteľmi ako keby rezortov, a pritom naozaj ten, ja zastupujúc možno ten rezort životného prostredia, som vôbec nevystupovala ani agresívne, ani, ani, že sa nemá v lesoch hospodáriť. Práve si myslím to, že niekto vôbec dal na súd ministrov životného prostredia akýchkoľvek, že to boli z dôvodu rozhodnutia, že sa nebude, že sa nebude ťažiť v piatom stupni ochrany, že vôbec došlo k takémuto nejakému procesu, je absurdné a poukazuje to na zvrátenosť toho, toho uvažovania, desaťročia uvažovania v, na Slovensku, že ako keby les bol čosi vytrhnuté.
Les je zložka životného prostredia, les je organizmus, ktorý je priamo tepnami spojený so zdravou prírodou, so životom, s ovzduším, s vodou, s tými základnými zložkami, ktoré človek a vôbec spoločnosť potrebuje k svojej existencii. Aby ministerstvo životného prostredia obchodovalo s drevom ako absurditu? No tak aj dneska obchoduje s vodou. Je, vodné hospodárstvo patrí pod rezort ministerstva životného prostredia a predáva vodnú energiu. Samozrejme, ak budú v správe ministerstva rezortu životného prostredia štátne podniky, ktoré majú v svojej kompetencii sa starať a hospodáriť na lesných pozemkoch, ktoré sú im zverené do správy a hospodárenia, musia hospodáriť v súlade so spoločenskou objednávkou, ktorá má byť zadefinovaná v tých programoch starostlivosti o les.
Len problém je v tom, že tu začína ten kameň úrazu, že ten dokument program starostlivosti o les, ktorý je tým základným, by som povedala nejakým dokumentom, ako sa má, je tam zadefinovaná tá spoločenská objednávka; pokým bude zadefinovaná, že áno, potrebujeme mať takýto hospodársky zisk, potrebujeme mať päť miliónov ešte osobitný odvod, zdanenie do štátneho rozpočtu, tak, samozrejme, aj ten štátny podnik musí nastaviť svoje systémy na to, aby túto úlohu, túto požiadavku svojho zriaďovateľa splnil. Ak bude požiadavka zriaďovateľa, že musí hospodáriť prírode blízkym spôsobom aj za cenu toho, že ten hospodársky výsledok nebude taký, ako možno je v súčasnosti, ale možno poskytne oveľa viacej pracovných príležitostí pre, pre ľudí, pretože sa bude hospodáriť inými formami a nie formami napríklad s ťažkými mechanizmami, tak, samozrejme, budú musieť napĺňať túto spoločenskú požiadavku.
Čo sa týka tej kontroly, samozrejme, je, na každú činnosť sú nastavené, je štátna, je funkčná, mala by byť funkčná správa. Sú predsa inšpekcia, sú okresné úrady, ktoré majú kontrolovať tieto činnosti. V tejto, v tomto na základe môjho návrhu, nášho návrhu zákona sa tieto kontrolné zložky nemenia, ale je dôležité, aby bola aj dostatok zvýšená možnosť kontroly verejnosti. Aby dostala verejnosť pravdivé informácie, aby nebola traumatizovaná akýmkoľvek výrubom, že akýkoľvek výrub je hneď v rozpore so zákonom, to tiež nie je dobré ani pre tých hospodáriacich, subjekty, keď sú okamžite napádaní, že akékoľvek drevo, ktoré vyťažia, je vyťažené v rozpore so zákonom. Ale ten tlak verejnej kontroly bude vlastne slúžiť na to, aby bolo jasne deklarované, aké je to drevo, odkiaľ je to drevo, akým spôsobom sa vyťažilo, či ozaj bolo to prírode blízkym spôsobom, či nedošlo k poškodeniu ďalších ekosystémových súčastí v lese. No, tak v podstate zatiaľ je to takto.
Ďakujem pekne. Všetko.

Že teda ďakujem za slovo, nestihol som tú prvú, mal som povinnosti mimo sály.
Ale chcem sa vás spýtať, pani kolegynka, proti tomuto vášmu návrhu sa zdvihla obrovská nevôľa v radoch odbornej verejnosti. Lesníci, poľovníci, proste všetci, ktorí sa akýmkoľvek spôsobom dotýkajú tých lesov, o ktorých vy rozprávate celý čas a ktorých sa týka vaša úprava práve alebo vaša navrhovaná úprava, majú s tým obrovský problém. Doslova nás prosia, aby sme niečo s tým spravili, aby to náhodou neprešlo. Nepoznajú tie, tie pomery, že, chvalabohu, teraz sú tak nastavené, že to neprejde. Ale chcem sa spýtať, že; lebo ja tie detaily nepoznám a chcem sa vás práve preto spýtať, že v čom vy vidíte ten dôvod, prečo sú tak strašne pobúrení a čo; to skutočne odborná verejnosť, to nie sú žiadni oligarchovia, ktorí ťažia drevo, to sú obyčajní tí zamestnanci, ktorí každý deň s tou prírodou žijú a venujú sa jej a podľa najlepšieho vedomia a svedomia ju aj nejakým spôsobom obhospodarujú alebo teda udržiavajú, v čom podľa vás je ten dôvod ich takého strašného pobúrenia.
Ďakujem pekne.

Na záver by som chcela povedať, že naozaj tejto téme sa venujem dlhodobo. Zúčastnila som sa viacerých stretnutí s lesníkmi, viacerých stretnutí s ochranármi, napokon aj spoločného poslaneckého výjazdu, ktorý sme ako výbor mali na rôznych miestach Slovenska, kde práve sme videli stretnutie a pohľady na jednej strane lesníkov, na druhej strane ochranárov, ale aj stretnutia so súkromnými vlastníkmi. Ten; ja sa stretávam práve s pozitívnym, s pozitívnym názorom a napríklad si myslím, že toto bude jeden z bodov, ktorý, ak dostane dôveru demokratická pravica, bude jeden z bodov, kde sa, kde dosiahneme konsenz, že tento konflikt, ktorý prerastá do medziľudskej nenávisti, ktorý preráža do medziľudských konfliktov medzi profesijnými zložkami, že jednoducho musí, musí skončiť. A musí skončiť.
Problém je ten, že nie je do dnešného dňa jasne zadefinovaná spoločenská objednávka, čo naša spoločnosť potrebuje alebo požaduje od lesov a od ich služieb, aké služby nám les má poskytovať. Les ako funkčná zložka ekosystému, les ako zložitý organizmus, les nielen ako drevná surovina, ale aj ako drevná surovina, les ako domov pre množstvo biologic; množstvo biologických tvorov, rastlín, zvierat, priestor pre rekreáciu ľudí, a pokým nebudeme mať v tomto jasno, pokým necháme zadefinovanú požiadavku, že je nám dôležitejších päť miliónov osobitný odvod do štátneho rozpočtu od Lesov Slovenskej republiky, tak dovtedy nepominú tieto, tieto rozpory.
A tam vychádzajú, z toho vychádzajú aj tie obavy lesníkov, obavy poľnohospodárov, tu nemá ísť o žiadnu nadvládu ochrany prírody. To, prosím pekne, nemýľme si. Keď bude, ak by sa prijala táto zmena, že lesné hospodárstvo bude patriť pod rezort životného prostredia, nepôjde o žiadnu nadvládu jedného zákona. Dnes máme dva rezorty a dva zákony, ktoré si navzájom konkurujú. Dva zákony, kde sme to mali možnosť vidieť v, na tejto schôdzi. Kde musím povedať, že skôr ten lesný zákon sa viac priblížil požiadavkám, o ktorých tu dnes hovorím, ale na druhej strane ten zákon o ochrane prírody situáciu komplikuje. Nemôže byť, že v rámci medzirezortných pripomienkovacích konaní sa stavajú na bariéru organizácie rezortov a určujú, čo je tá spoločenská objednávka. Preto si myslím, že riešením tejto situácie je zjednotenie vedenia, nie diktát. Zjednotenie vedenia a zadefinovanie tej spoločenskej objednávky. A to je, aby les bol funkčným ekosystémom pre zdravú prírodu, pre ako zložku, ktorá bude, prispeje k ochrane klímy na Slovensku, ale zároveň bude poskytovať služby pre človeka, služby pre zver, služby pre prírodu.
Ďakujem pekne.

Ďakujem, pán predsedajúci. Ctené dámy, vážení páni, veľmi krátko mi dovoľte vystúpiť radšej týmto spôsobom, prihlásením priamo v rozprave, aby zároveň bola aj možnosť na mňa reagovať, pretože vieme, že pri tom záverečnom slove takáto možnosť nie je.
K samotnej povahe tohto návrhu zákona. Sme v prvom čítaní a berme to stále takto z tohto pohľadu, že hovoríme si vždy skôr o tom filozofickom nastavení, o čo ide pri konkrétnej zmene. Musím povedať, že aj na základe skúseností z praxe, tej aplikačnej praxe, ktorú tu často počúvame, kvôli ktorej sa menia rôzne iné návrhy, teda prichádzajú rôzne iné návrhy zákonov a menia sa zákony ako také, sú práve ohlasy, že býva práve niekedy naozaj ten problém práve s nejednoznačnosťou určitých tých kompetencií, a preto vítam, že práve tento návrh zákona prináša jasne definované predpoklady pre výkon činnosti vedúceho pedagogického zamestnanca, čo všetko má spĺňať.
Najmä práve s tým zreteľom na tú bezúhonnosť, zdravotnú spôsobilosť, znalosť štátneho jazyka, ale najmä na tú bezúhonnosť, považujem za mimoriadne dôležité, aby práve na stoličkách slovenských škôl boli ľudia bezúhonní, ale zároveň aj morálne kompatibilní. To znamená ľudia, pre ktorých morálka aj čosi znamená, viac, než čo je popísané v knihách, lebo práve prax nám ukazuje iné, menej lákavé prípady. Zhruba, a asi aj s pánom navrhovateľom poznáme množstvo takýchto prípadov z praxe, kedy sa ukázalo, že napriek všemožnému úsiliu, či už sa jednalo o mobing a bosing na pracovisku alebo či už išlo o priamo práve ten spôsob prestúpenia zákona, to, akým spôsobom človek zišiel z tej cesty, bolo práve často problém aj na strane zriaďovateľov, keď im bola nechaná možnosť, že vyhovárali sa, že môžu konať iba v medziach zákona.
A pokiaľ nechávame príliš voľnú ruku aj priestor na to, aby sa dalo lavírovať v prípade, kedy treba konať a rázne konať, tak dávam všetkým, ktorí ste tu v pléne a aj tí, ktorí to sledujú, do pozornosti jeden fakt. Myslíme na klímu, na atmosféru práve na týchto pracoviskách, na týchto školách, čo dokáže práve takýto konflikt spôsobiť s ľudskými osudmi, s konkrétnymi ľuďmi. Nezametajme tie veci pod koberec a netvárme sa, že všetko sa len utrasie alebo, ako som raz počul, údajne istý zriaďovateľ svojho času aj vyhlásil, že ono raz predsa len vyjde slnko.
Nie. Ono sa tieto veci nedajú vyriešiť. A častokrát už je, cesta späť neexistuje. Tie vzťahy sú trvalo narušené a jednoducho treba pristúpiť aj ku konkrétnemu kroku. Možno sa niekomu vidí, že samotný krok obmedzenia, teda pozastavenie výkonu činnosti je tvrdý, a verím, že keby sa našla dostatočná vôľa, v druhom čítaní by sme vedeli lepšie precizovať, akým spôsobom by sa to riešilo, ale platí základná zásada: Pokiaľ tieto procesy, kedy sa niekto zúrivo drží svojej stoličky a nepochopil, že na to morálne a už aj zároveň aj inak nemá, rozvracia celú klímu a celé to pracovisko a následky sú často nezvratné a ono sa to nedá tak ľahko do poriadku.
Takže bol by som veľmi rád, keby tento návrh zákona získal podporu, a potom vyzývam aj predstaviteľov koalície alebo tých, ktorí sa chcú alebo môžu tejto téme venovať, aby spolu s pánom predkladateľom ho vylepšili a pomohli tým reálne atmosféram na slovenských školách. Oni to veľmi, títo ľudia, potrebujú. A budem veľmi rád, keď teda tento návrh zákona podporíte.
Ďakujem.

Vyhlasujem rozpravu o tomto bode programu za skončenú. Pán navrhovateľ, chcete zaujať stanovisko k rozprave? Nie. Pán spravodajca? Nie. Ďakujem, prerušujem rokovanie o tomto bode.
Ďalším bodom programu je prvé čítanie o návrhu poslanca Zsolta Simona na vydanie zákona, ktorým sa dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky číslo 270/1995 Z. z. o štátnom jazyku (tlač 1618).
Pán poslanec Simon, nech sa páči, môžte uviesť návrh zákona.

(Rokovanie o návrhu poslanca Národnej rady Slovenskej republiky Zsolta Simona na vydanie zákona, ktorým sa dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 270/1995 Z. z. o štátnom jazyku Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov, tlač 1618.)

Ďakujem pekne. Dovoľte, aby som obhájil alebo predniesol návrh zákona, ktorým sa dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 270/1995 Z. z. o štátnom jazyku Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov.
Cieľom predloženého návrhu je, aby občania patriaci k národnostnej menšine mali právo prijímať a rozširovať informácie v ich materinskom jazyku a tiež používať materinský jazyk v úradnom styku.
Zákon Národnej rady Slovenskej republiky 270 o štátnom jazyku v znení neskorších predpisov ani zákon 181/2014 o volebnej kampani a o zmene a doplnení zákona 85 o politických stranách a politických hnutiach v znení neskorších predpisov neupravujú používanie jazykov národnostných menšín pri politickej kampani. Predkladaný návrh zákona môže priniesť, prispieť k zvýšeniu atraktívnosti volieb a vyššej volebnej účasti, ak politické strany a politické hnutia budú môcť komunikovať s voličom v jeho materinskom jazyku, a teda aj výlučne v jeho materinskom jazyku.
Vidíme, že je to ťažko pochopiteľné, prečo s človekom jazyku národnostnej menšiny, jazykov v zmiešanom území by politické strany nemohli komunikovať výlučne v jeho materinskom jazyku, nemusia, ale doteraz, teda pred účinnosťou tohto zákona volebná účasť bola vyššia, teraz volebná účasť klesá, takže predkladáme takýto návrh.
Pán predsedajúci, skončil som a oznamujem, že do rozpravy sa hlásim ako prvý. Ďakujem.

Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, v súlade s § 73 zákona o rokovacom poriadku som bola určená predsedom výboru za spravodajkyňu k uvedenému návrhu zákona. Predkladám informáciu k predloženému návrhu zákona.
Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky. Zo znenia uvedeného návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajkyňu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre ľudské práva a národnostné menšiny a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre kultúru a médiá. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre kultúru a médiá. Odporúčam, aby výbory predmetný návrh zákona prerokovali do 30 dní a gestorský výbor do 32 dní od prerokovania návrhu zákona v Národnej rade v prvom čítaní.
Ďakujem, vážený pán predsedajúci, skončila som, prosím, otvorte rozpravu.

Ďakujem pekne. Vážený pán predsedajúci, takým impulzom na predloženie tohto návrhu bol list ministerstva kultúry zo 4. júla tohto roku pre politické strany, medzi inými aj politickej strane Maďarské fórum, fórum, ktorého som predsedom, kde ministerstvo kultúry sa snaží upriamiť pozornosť na to, akým spôsobom máme viesť politickú kampaň.
Za politickú kampaň, za jeho obsah, formu a komunikáciu v zmysle zákona o politickej kampani a politických stranách je v plnej miere zodpovedná politická strana. Či už to boli rasistické veci, ministerstvo kultúry do toho nemalo právo čo zasahovať. V prípade, keď ministerstvo kultúry povie, že s predstaviteľmi národnostnej menšiny je treba komunikovať v štátnom jazyku a nie v ich materinskom jazyku, považujem za zasahovanie do volebnej kampane. Práve preto predkladám tento návrh, ktorý by mal zjednoznačniť, že v prípade, lebo to nie je všeobecná informácia, to je komunikácia s voličom, keď si politická strana zvolí formu komunikácie, že bude komunikovať v jazyku národnostnej menšiny aj výlučne, tak nech komunikuje v jazyku národnostnej menšiny.
Zamyslite sa nad tým, ako to vychádza, keď Maďar má s Maďarom komunikovať po slovensky vo volebnej kampani. Alebo Rusín s Rusínom. Ako, je to nepochopiteľné, nechápem, prečo ministerstvo kultúry takýmto spôsobom chcelo alebo chce zasahovať do volebnej kampane. Len poznamenám, že aj štátny tajomník strany MOST – HÍD tento list veľmi vehementne kritizoval aj verejne a dištancoval sa od neho, že dialo sa to bez jeho vedomia a súhlasu. Práve preto navrhujem, aby to bolo jednoznačne zakomponované, že počas volebnej kampane ministerstvo kultúry a štátny orgán nemá právo zasahovať. A preto navrhujem túto formu.
Jednoznačne je treba povedať, že aby ministerstvo kultúry malo možnosť stiahnuť niektorú reklamu pre to, lebo je v jazyku národnostnej menšiny, alebo pre typ písma, kde zákon o politických stranách neurčuje alebo nie je previazaný s týmto zákonom a nie je to reklama v klasickom zmysle slova, lebo je to politická kampaň, tak považujem to za zlý krok. A mňa to udivilo o to viac, že sa to deje v čase, keď vo vláde je, sú aj predstavitelia národnostnej menšiny, kde vláda takýmto spôsobom chce zasiahnuť. Niekoho chce zasiahnuť, niekoho nechce zasiahnuť, považujem to za diskrimináciu a nie správne riešenie, a preto navrhujem, aby jednoznačne sa zadokumentovalo, že politické strany majú právo komunikovať so svojimi voličmi aj výlučne v jazyku národnostných menšín počas volebnej, vo volebnej kampani.
Ďakujem pekne.