12. schôdza

Vážený pán predseda, vážený pán minister, dámy a páni, myslím si, že malo byť umožnené vystúpiť v tejto snemovni predsedovi Najvyššieho súdu pánovi doktorovi Harabinovi. Je to jeden z najvyšších ústavných činiteľov, ako taký má právo vystúpiť, dokonca je, myslím si, povinnosťou poslancov poznať jeho názor.
Pán predseda parlamentu, pán predseda Najvyššieho súdu Harabin sem neprišiel na návštevu. V tom prípade, keď tu on bol na návšteve, ste tu na návšteve aj vy a ja by som sa tiež mohol spýtať, kedy z tejto návštevy odídete už konečne tam, odkiaľ ste prišli. (Potlesk.) Ale, všimnite si, som slušne vychovaný a vôbec sa to nepýtam. Beriem to ako istú samozrejmosť, že pán predseda Národnej rady z hľadiska dohovoru koalície je na tom mieste, kde je.
A teraz dovoľte, aby som odcitoval prejav, ktorým chcel vystúpiť v tomto pléne predseda Najvyššieho súdu doktor Harabin:
"Hneď na úvod chcem uviesť, že ma mrzí premárnená šanca na odborný dialóg v súdnictve, ktorú ponúkol pán prezident Ivan Gašparovič svojimi odbornými pripomienkami. Pretože ide po prvýkrát v histórii Slovenskej republiky, kedy sa nemali šancu pri tvorbe tak zásadných zmien vyjadriť v legislatívnom procese tí, ktorých sa norma dotýka.
Hovorím teraz za sudcov, pre nás je to ako Mníchovská zrada, o nás bez nás. Pretože toto je legislatívna diktatúra, aká tu nikdy nebola a v novodobej histórii to nemá obdobu. Ani jeden minister spravodlivosti neignoroval sudcovské organizácie, či už stavovské Združenie sudcov Slovenska, Slovenskú úniu nezávislého súdnictva alebo ústavne Súdnu radu.
Pre súdnictvo je jeden z kľúčových zákonov a jeho podoba určuje vývoj právneho štátu na Slovensku. Opakujem, predmetný návrh zákona nebol prerokovaný so Súdnou radou Slovenskej republiky. Pripomienky Súdnej rady podané v pripomienkovom konaní vo viacerých zásadných otázkach neboli zohľadnené. Predkladateľ nedal Súdnej rade príležitosť ich prerokovať v rozporovom konaní. Rovnako v koši skončilo 43 odborných pripomienok Najvyššieho súdu. Opakujem to, to sa tu za posledných dvadsať rokov nestalo.
Vláda prerokovala návrh zákona bez záujmu o odstránenie rozporov so Súdnou radou, hoci predsedníčka vlády bola upozornená, že rozporové konanie sa neuskutočnilo. Viaceré navrhované zmeny neboli dané na pripomienky a Súdna rada o nich získala vedomosť až z návrhu predloženého do Národnej rady. Musím to opakovať neustále, prečo je potrebná táto zmena. Iba na základe nejakého pochybného prieskumu verejnej mienky. Nuž, žiaden prieskum nie je presný, štatistická odchýlka v týchto prípadoch nevypočítateľná. Jediné presné prieskumy si nechali urobiť ministri Lipšic a Palko tesne pred voľbami 2006, ale tie nepomohli nikomu.
Podľa štatistiky sa situácia za ostatné štyri roky v súdnictve zlepšila najmä v počte prípadov, ktoré ležali na súdoch viac ako päť rokov. Máme po dvadsiatich rokoch súdy, ktoré nemajú takýto prípad v civilnej oblasti, čo je úspech. Rovnako trestné konanie sa zrýchlilo. Napríklad za posledný rok na Najvyššom súde sa konanie zrýchlilo o 100 %, pričom iba ojedinele máme prípad starší ako rok v prípade, že Najvyšší súd Slovenskej republiky nie je odkázaný na súčinnosť iných orgánov.
Vážené dámy, vážení páni, ak by bol predložený jeden jediný odborný dôvod a argument zo strany ministerstva spravodlivosti, určite by ho verejná odbornosť podporila, odborná verejnosť podporila. Ale čo trápi dnes občanov tohto štátu? Byrokracia, korupcia, nezamestnanosť, slabá vymožiteľnosť práva. Rieši tieto problémy návrh pani ministerky spravodlivosti? Odpoviem. Nie, v ničom. Ide iba o mediálne opakované frázy, kde pani ministerka je bojovníčka a Harabin je ten zlý.
Osobný spor dvoch ústavných činiteľov a vaša pomsta však nič nerieši. Ani jeden návrh nehovorí o tom, ako sa zrýchli konanie na súdoch, kde ročne pripadne na súd viac ako 200-tisíc prípadov, skoro 1500 sudcov vybaví a vydá viac ako milión rôznych rozhodnutí.
Tieto vaše rozhodnutia budú na internete v poriadku, ale nikto negarantuje ochranu súkromia obetí trestných činov, maloletých, rozhodnutia o výživnom, rozvody manželstiev. Akým právom má obeť znásilnenia ešte raz trpieť, že na jej rozsudku pre páchateľov sa bude ukájať verejnosť. Akým právom má každý vedieť, čo bolo príčinou rozpadu manželstva.
Na začiatku by mali byť jasné pravidlá, čo sa bude zverejňovať. Počúvame o otvorenosti a rezort spravodlivosti mal donedávna najmenej zverejnených zmlúv, objednávok. Výberové konanie na sudcov, nuž ako zabránite, že vyslúžilí právnici pred dôchodkom sa nestanú sudcami len preto, aby im bol priznaný sudcovský dôchodok.
Príjem priemerného advokáta, exekútora, notára sa nedá porovnať s platom sudcu. Ako zabránite, aby si vplyvné finančné skupiny nevylobovali svojich sudcov? Nechcem opakovať štyridsať tri pripomienok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Súdnej rady Slovenskej republiky, sú na internete. Ale zhrniem to, novela zákona umožní nasledovné, politickí nominanti z ministerstva spravodlivosti sa budú môcť stať sudcami, sudcom sa bude môcť stať právnik poskytujúci služby rôzneho charakteru pre veľké finančné skupiny, pričom plat sudcu je slabý odvar s jeho súčasným príjmom.
Takže, novela je dobrá pre lobistov a silné finančné skupiny.
Mimovládne organizácie, ktoré sú pionierskym táborom pre budúcich politikov. Obete z trestných činov budú zažívať opätovne traumu, rovnako rozvedení manželia, ich deti.
Sústredí sa obrovská moc do rúk ministra spravodlivosti, aká tu od novembra 1989 ešte nebola. Novela nerieši vymožiteľnosť práva, zrýchlenie konania na súdoch, sudcovskú samosprávu, očistu. Naposledy máme prípad sudcu, ktorý vyrobil škandál v Čechách, keď šoféroval opitý. Ministerka sa od novembra minulého roku tvári, že sa nič nestalo. Má až neuveriteľný prah tolerancie voči opilcom za volantom, kto vie asi prečo. Takže, namiesto skutkov sú tu iba mediálne bubliny a disciplinárne návrhy, trestné oznámenia, čo bežnému občanovi a podnikateľovi nepomôže.
A ešte jedna poznámka na záver, pani ministerka. Pani ministerka, ja som na svoje deti hrdý. Ak útočíte na čakateľov, že Harabinove detičky, tak je to úbohé a primitívne. Máme veľmi veľa povolaní, kedy sa deti rozhodnú ísť v šľapajach svojich rodičov a častokrát prekonajú svojich rodičov. Napríklad herci. Mám rád všetkých Hrušínských, Labudovcov, Krónerovcov, rovnako lekári, remeselníci. Nuž, keď ste sa vyzúrili na mojej manželke, tak teraz útočíte na syna. Preskúšajte ho, či na to odborne má a potom rozprávajte o rodinkárstve."
Toľko citácia predsedu Najvyššieho súdu, doktora Harabina. Ďakujem za pozornosť, že ste si ho vypočuli. (Potlesk.)

Ďakujem pekne. S faktickou poznámkou sa prihlásil pán poslanec Dostál. Uzatváram možnosť sa prihlásiť s faktickou poznámkou. Nech sa páči.

Ďakujem pánu poslancovi Jarjabkovi za prednesenie prejavu pána predsedu Najvyššieho súdu. Už sa z toho stáva akási tradícia, že čelní predstavitelia strany SMER - sociálna demokracia v Národnej rade vystupujú s príspevkami predsedu Najvyššieho súdu. A ani to neznie divne, pretože tie vystúpenia nie sú vecné, ale sú politické. Mne osobne sa teda viac páčil ten prednes pána Čaploviča, čo bol minule. Oceňujem, že aj tento bol v porovnaní s tým, ako by to asi bolo, keby to zaznelo v origináli, oveľa miernejší, pokojnejší a kultivovanejší, takže ešte raz ďakujem.

Pán poslanec Jarjabek, nech sa páči.

Ďakujem pekne, pán Dostál. Ja nie som čelný predstaviteľ SMER-u, ja som poslanec Národnej rady Slovenskej republiky za stranu SMER - sociálna demokracia, ale ďakujem. Toto, čo ste povedali, to je isté východisko z núdze, preto lebo ja som to aj preto prečítal, preto lebo si myslím, že takýto názor človeka, či si o ňom myslíte čokoľvek, proste je to predseda Najvyššieho súdu, proste je to názor jedného z najvyšších ústavných činiteľov a ten by mal zaznieť v snemovni, už keď kvôli nikomu inému, tak kvôli pani ministerke spravodlivosti, aby mala s kým polemizovať. Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem pekne. Teraz požiadala o vystúpenie pani, spravodajca, teraz alebo po... Takže, pán poslanec Zajac. Nech sa páči.

Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, vážený pán predseda, vážená pani ministerka, my sa tak troška tvárime, ako keby o nič nešlo a hovoríme tomu kultivovanosť, ale reálny fakt je taký, že slovenské súdnictvo je v takom rozvale, v akom po roku 1989 nikdy nebolo. Je v tomto rozvale preto, že vláda Roberta Fica rozrušila do slova a do písmena základy právneho štátu. O to je obtiažnejšie začať akúkoľvek nápravu v slovenskom súdnictve, pretože každá tá náprava je strašne obtiažna a trvá veľmi dlho.
Ja by som si dovolil povedať tri príklady, ktoré o tom svedčia a svedčia o tom jednoznačne. Pri prvom príklade, by som sa oprel o komentár povolaného človeka a tým je Günter Woratsch, expert pre posúdenie stavu súdnictva na Slovensku a Slovinsku. Neviem, či tam to Slovinsko tam zostalo pre to e a i, ale minimálne teda je to človek, ktorý je poverený skúmaním stavu súdnictva na Slovensku. Hovorí asi toto, citujem z jeho rozhovoru.
Po prvé hovorí, že: "Konania voči sudcom Najvyššieho súdu sú vo svete len veľmi zriedkavé a vzácne. A už vôbec je nepochopiteľné, že sú stíhaní sudcovia Najvyššieho súdu pre svoje kritické názory, ako to bolo v prípade sudkyne Jany Dubovcovej alebo Dariny Kuchtovej."
Po druhé hovorí: "Vo všeobecnosti sú kontakty sudcu so zločincami a mafiánmi neprípustné." Hovorí to na margo predsedu Najvyššieho súdu Štefana Harabina.
Po tretie hovorí: "V demokracii by nemalo byť možné, aby sa stal sudca ministrom spravodlivosti a po skončení funkcie plynulo prešiel späť do talára a ešte k tomu priamo do funkcie predsedu Najvyššieho súdu."
Po štvrté hovorí: "Všetky finančné kontroly súdu zo strany ministerstva, hovoríme o ministerstve financií, pán Harabin nemôže odmietať." Toto nehovorím ja, ani to nehovorí poslanec Národnej rady, hovorí to na slovo vzatý odborník, jeden z popredných dlhoročných činiteľov v rakúskom súdnictve a v medzinárodných súdnych organizáciách.
A napokon hovorí to, čo je podstatné: "Viacero vecí v slovenskej justícii funguje ako v bývalých krajinách Sovietskeho zväzu." A to hovorí o podstate problému, že súdnictvo na Slovensku sa dostalo na úroveň, ktorá je príznačná pre bývalé krajiny Sovietskeho zväzu, to znamená krajiny s autokratickými režimami, aby sme to povedali jasne a jednoducho.
Dovoľte, aby som spomenul druhý príklad. Sudcovia dnes žalujú štát kvôli rozdielnym platom so svojimi kolegami na Špecializovanom súde. Okrem toho masívne protestujú proti tomu, aby sa spolu s ostatnými skupinami sociálnymi podieľali na uťahovaní svojich vlastných opaskov, platových. Je to zvláštne, lebo to nerešpektuje minimálne niekoľko vecí. Jednak elementárny fakt, že je jednoducho rozdiel v riziku, ktorý musí predsa každý sudca uznať, je rozdiel v riziku medzi sudcom Špecializovaného súdu a sudcom vo všeobecnom súdnictve. To je proste fakt. Je to nekolegiálne voči vlastným kolegom zo Špecializovaného súdu.
Po druhé. Je to nespravodlivé voči všetkým tým v spoločnosti, voči všetkým ľuďom, ktorí sa vedia uskromniť, pretože to hovorí o neskromnosti, o akejsi vôli po výsadnom postavení sudcov v našej spoločnosti, čo nie je možné.
A po tretie. Je to nemorálne voči všetkým občanom, ktorí to majú zaplatiť, pretože sudcovia chcú, aby sme to zaplatili my všetci, aby sme zaplatili ich vôľušku, my všetci.
Po tretie. Tretím prípadom je stanovisko Roberta Fica k rozhodnutiu Ústavného súdu v dvoch veciach, ktoré sú všeobecne známe, že vyvlastňovanie pozemkov je protiústavné a naopak, zisk zdravotných poisťovní protiústavný nie je. Rozhodnutie bolo jasné, trvalo dlho, ale bolo jasné. Je neuveriteľné, že po tom všetkom Robert Fico zaujal také zvláštne postavenie. Po prvé, vôbec neišiel obhajovať svoju vlastnú vec na Ústavný súd, to znamená, že jednoducho od začiatku tomu neveril, od začiatku vedel a vedome to vedel, že to, s čím ide na Ústavný súd je protiústavné a keď to mal zastupovať, tak jednoducho sa zdekoval, zbalil sa.
A po druhé, čo je ešte poburujúcejšie, dnes hovorí, že konal správne, ešte dnes hovorí, že konal správne, že by tak konal znova. To znamená, že aj dnes by išiel vedome do protiústavnej veci. To je naprosto neobvyklé. V normálnom právnom štáte sa takéto niečo nekoná. To nie je otázka toho, že či ide niekto na hranice zákonnosti, alebo ide za hranice zákonnosti. To je otázka jednoduchej elementárnej morálky, či idem ako poslanec alebo ako predseda vlády, či idem na Ústavný súd s vecami, ktoré sú evidentne, evidentne a od začiatku, a viem to, a Robert Fico to vedel, sú evidentne protiústavné.
V podstate sa nedá povedať nič iné, len, že vedome a v podstate len kvôli svojej vlastnej politickej kampani, lebo o nič iné nešlo, len o jeho vlastnú politickú kampaň, že v rámci tejto svojej politickej kampani pripravil návrh, ktorý bol zmietnutý Ústavným súdom zo stola, a ktorý bude nás všetkých ako občanov Slovenskej republiky s najväčšou pravdepodobnosťou stáť miliardy korún. Viete, to sa nestalo, to sa v dejinách Slovenska po roku 1989 sa nestalo, že by niekto takýmto správaním, a vedomým správaním, sa pokojne kvôli vlastnej politickej kampani rozhodol, že mu nebude prekážať, ak túto jeho politickú kampaň, miliardovú politickú kampaň, zaplatia občania zo svojho.
Hovorím to rovno, že preto sa OKS stotožňuje s názorom Richarda Sulíka na odvolanie Roberta Fica z funkcie podpredsedu Národnej rady a dúfame, že tento názor si osvojí aj celá vládna koalícia. Je ťažko predstaviteľné, že človek, ktorý takýmto spôsobom poškodzuje svoj vlastný stav, poškodzuje parlament, má byť podpredsedom Národnej rady.
Vláda Roberta Fica znamenala doslova rozval právneho štátu. Na takýto spôsob je ťažko nájsť vždy len štandardné prostriedky. Áno, niektoré prostriedky sú aj neštandardné, ale hovorím to rovno, že OKS podporí všetky návrhy zákonov, ktoré budú zlepšovať situáciu v súdnictve, zvýšia jeho transparentnosť a otvorenosť. A za takýto návrh zákona pokladáme aj zákon o súdoch a prísediacich. Budeme zaň hlasovať aj po vrátení prezidentom, lebo si myslíme, že je spravodlivý a že pomáha pomaličky naprávať to, čo tu jedna nehodná vláda za štyri roky zničila. Ďakujem.

Ďakujem pekne. S faktickou poznámkou sa neprihlásil nikto, tým pádom vyhlasujem rozpravu za skončenú a pýtam sa spravodajkyne či chce sa vyjadriť. Áno, tak nech sa páči.

Áno, rada by som sa pri tejto príležitosti vyjadrila k tomu, čo odznelo na dnešnom rokovaní ohľadne zákona vráteného prezidentom. Ja chcem povedať, že podľa môjho názoru aj na dnešnom rokovaní sa prejavilo, že vo vzťahu k justícii a k súdnictvu v Slovenskej republike existujú dva názorové svety. Vidím to tak, že sú tu dve úplne rozdielne filozofie, ktoré na seba narážajú a nevidím priestor na to, aby našli nejakú spoločnú reč.
Okrem toho, že existujú tieto dva rôzne názorové svety vo vzťahu k justícii, tak musím konštatovať, že ony sa striedali aj postupne pri moci v Slovenskej republike a výsledok ich pôsobenia je vlastne výsledok stavu súdnictva, ktorý teraz zažívame na plno. Chcem poukázať na to, že do roku 1998, keď predtým boli pri moci politické sily pod vplyvom HZDS, sa v justícii veľa nezmenilo oproti obdobiu spred roka 1989. Je pravda, že sudcovia v tom čase sa snažili o zmeny, z toho dôvodu založili aj Združenie sudcov Slovenska. A je pravda, že pán Günter Woratsch, ktorý tu už dnes bol raz spomenutý vo vystúpení pána poslanca Zajaca, bol poverený v roku 1998 ako expertná misia pred pristúpením Slovenskej republiky do Európskej únie, aby Európskou komisiou, aby podal správu o stave súdnictva v Slovenskej republike a ja zacitujem z roku 1998, čiže konštatujem, že od roku 1989 do roku 1998 bolo súdnictvo v takomto stave: "Hlavný problém slovenského súdnictva, to citujem z tej správy, je založený takmer na totálnom nedostatku samosprávy. Nejestvuje nezávislý orgán, ktorý by bol oprávnený účinne sa zúčastňovať na všetkých dôležitých otázkach. Práve naopak, závislosť na mienke výkonnej moci predstavovanej ministrom spravodlivosti je úplná. Možno konštatovať, že jestvuje zrejmý nedostatok politickej vôle zmeniť a zlepšiť opísanú situáciu."
To bol prínos alebo vstup alebo pôsobenie ministrov spravodlivosti v čase, keď pri moci bola vláda HZDS, prípadne minister spravodlivosti bol zo ZRS, čiže justícia bola vtedy v takomto stave. Prvá a druhá Dzurindova vláda doniesli, dá sa povedať, až revolučné zmeny do systému súdnictva, a to vzhľadom na to, že tento zásadný nedostatok ako bola justícia vybudovaná, bolo potrebné odstraňovať až v ústave a jedine vtedy po roku 1998 sa našla akási politická vôľa na to, aby sa aspoň konštrukcia týchto v ústave menila. To znamená, vtedy sa spolupracovalo aj so Združením sudcov Slovenska a toto niekto nazval napríklad politikárčením, pričom sa ale odstraňoval základný nedostatok slovenskej ústavy, pretože keď sa hovorilo o trojdelení štátnej moci, tak Národná rada zastupovala zákonodarnú moc, vláda výkonnú moc a justíciu nikto. Bol to minister spravodlivosti v tom čase.
Vtedy združenie sudcov Slovenska v roku 1999 na základe toho, že ho oslovil podpredseda Národnej rady Slovenskej republiky Pavol Hrušovský s výzvou na spoluprácu, predložilo návrh druhého oddielu Ústavy Slovenskej republiky so zapracovanými pripomienkami a navrhlo čl. 141a, ktorým sa mala zriadiť ústavnou cestou do ústavy sa mala dostať Súdna rada Slovenskej republiky.
Združenie vtedy navrhlo čl. 141a 1, že najvyšším predstaviteľom súdnictva je Súdna rada Slovenskej republiky. Takto sa to do ústavy nikdy nedostalo a my vlastne Súdnu radu dodnes nemáme charakterizovanú, aký to je orgán. Robí sa to výkladom Ústavného súdu.
Chcem povedať, že potom, keď došlo k zmene ústavy, tak sa v Slovenskej republike realizovali veľké zmeny. A tie sa realizovali na základe koncepcie o stabilizácii súdnictva, ktorú prijala táto Národná rada Slovenskej republiky. Na základe koncepcie sa riešili také veci ako napríklad zákon o sudcoch č. 385/2001 Z. z., ku ktorému sme sa dnes vrátili, v ktorom sa po prvýkrát vlastne vytvorili lepšie podmienky pre fungovanie sudcov a pre ich nezávislosť. V roku 2003 sa robila optimalizácia súdnej sústavy. Prenášali sa vecné kompetencie od Najvyššieho súdu postupne po celej sústave nadol na okresné súdy, na krajské súdy a na okresné súdy preto, aby bolo možné znížiť počet súdov v Slovenskej republike, pretože všetci experti hovoria, a hovoria to dodnes, že malé súdy s počtom štyroch, piatich sudcov sú zničujúce a nedokážu poskytovať primerane spravodlivosť.
Čiže bola to koncepcia schválená týmto štátom, finančne zabezpečená z rozpočtu Slovenskej republiky, na základe ktorej mal vzniknúť nižší počet dobre vybavených väčších súdov v Slovenskej republike. Tieto súdy vlastne druhýkrát prešli zmenou, pretože v roku 1996 HZDS naopak rozširovalo počet súdov a vytvorilo tieto malé štvor-, päť-osobové súdy, lebo malo koncepciu, že tým sa zlepší prístup k právu pre občanov.
Opačná koncepcia bola nižší počet súdov lepšie vybavených personálne a aj materiálovo. Takže, keď sme v roku 2005 tieto súdy rušili, netušili sme, že už v roku 2006 a 2007 príde iná filozofia k moci. Tá, naopak, zase všetko čo sa predtým spravilo, rušila, zakladala napríklad nové súdy, tzv. malé. Čiže na tomto vidíme ako cikcakato sa vyvíja súdnictvo a vôbec vzťah k súdnej moci v tomto štáte podľa toho, že ktorá strana politického spektra získava prevahu v Národnej rade.
No a takisto vyšší súdni úradníci. Boli zriadení v rámci reformy, ktorou sa mali dopĺňať súdy a vytvoriť sa im mali materiálne aj personálne podmienky pre lepšie fungovanie pre odstraňovanie prieťahov v konaní, čo sa aj stalo, postupne. A bolo prijatých, myslím, šesťsto alebo až osemsto postupne vyšších súdnych úradníkov, z ktorých sa mali mať možnosť stať najkvalitnejší sudcami.
Iba v decembri 2008 bolo toto zrušené a bol obnovený inštitút justičných čakateľov, ktorý bol v roku 2003 úspešne zrušený. Čiže chcem tým poukázať, že takýmto spôsobom sa vyvíja súdnictvo a súdna moc funguje v takýchto podmienkach. A myslím si, že teda ide o pretláčanie sa dvoch rozdielnych filozofií. Ja a tí, ktorí teraz máme riešiť problémy justície, si myslím, že všetci sme za otvorenú justíciu, za justíciu, ktorá ma byť pod verejnou kontrolou občanov, pretože súdy a súdna moc nie sú tu pre sudcov ani pre štát, ale sú tu pre občanov.
Čiže táto koncepcia, myslím si, že je v tomto zákone 385 tak, ako bol predložený, aj uplatnená. A myslím si, že narazila na bariéru v tom smere, že napríklad možno aj pán prezident nezdieľa túto koncepciu. Má úplne iný názor a prejavil to aj vo svojich pripomienkach, ktoré, podľa môjho názoru, nemajú nejaký zásadný charakter. Skôr pán prezident tam vyjadruje svoj názor na to, z tých pripomienok je zrejmé, že jemu sa táto koncepcia nepáči.
Ja by som chcela upozorniť na to, že v pripomienkach pána prezidenta, on tam aj niekoľkokrát píše, že ide o jeho názor, že má iný názor než je v zákone, než je zákonná úprava. Napríklad má iný názor aj na to, že na výberové konanie, kde citujem pána prezidenta, ktorý hovorí, že sudca je ústavný činiteľ, preto verejné výberové konanie je nedôstojné jeho postavenia. Poukazujem na to, že presne toto je ten rozdiel, že my povieme, že práve preto, že sudca je ústavný činiteľ, práve preto verejné výberové konanie. Práve preto máme vedieť, kto sa môže stať sudcom.
Čiže tieto dve koncepcie na seba narážajú neustále a myslím si, že tá koncepcia čo sa týka otvorenosti súdnictva, jeho otvorenosti verejnosti a prípadne aj kontroly verejnosťou, lebo niekto musí kontrolovať ako sa vykonáva tá ktorá moc. Politici sa zodpovedajú vo voľbách, tak sudcovia vlastne verejnosti. To znamená, že táto koncepcia sa podľa môjho názoru presadí, skôr či neskôr sa zžije naša spoločnosť s touto koncepciou a privíta ju. Myslím si, že občania naozaj na toto čakajú, a že majú pravdu, pretože dvadsať rokov je dosť dlhá doba na to, aby sa systémy zmenili.
Ďalej ja by som z tohto miesta ešte chcela povedať, lebo pán Zajac načrtol vo svojom vystúpení niečo aj ohľadne akéhosi etického alebo morálneho rozmeru možno sudcov, ktorí vykonávajú sudcovskú funkciu teraz. Ja som sa presne pred rokom vzdala sudcovskej funkcie. A ako sudkyňa som apelovala na politikov, aby zvažovali určité veci. Myslím, že som apelovala vtedy aj na ministra spravodlivosti, vtedajšieho, aby odstúpil z funkcie, keď sa prevalilo, že, povedzme, verejne klamal, alebo aké postoje zaujal v parlamente napríklad k Lipšicovi, alebo akým spôsobom sa prevalilo, že mal kontakt s mafiánom. Tak som vyzvala ho, aby ako minister odstúpil z funkcie. A taktiež som ako sudkyňa vyzývala politikov, aby zvážili svoje kroky, keď minister spravodlivosti sa nevzdal funkcie. Ako minister spravodlivosti kandidoval na funkciu Najvyššieho súdu. Bol zvolený a stále bol ministrom spravodlivosti, keď bol vybratý Súdnou radou, ktorej väčšina boli jeho podriadení.
Politici nereagovali pozitívne na tieto veci. Dnes som politička a apelujem pre zmenu na sudcov. Vzhľadom na to, v akej situácii sme dnes, tak si myslím, že sudcovia, ktorí podali žaloby o odškodnenie, ak im ide o právny princíp, ak sa domnievajú, že právnou úpravou došlo k vytvoreniu dvoch skupín, dvoch rozdielnych skupín v jednej skupine ústavných činiteľov sudcov, tak potom by mohli urobiť takú vec, že o základe tejto žaloby, že tú by ponechali na súdoch, ale vzdali by sa tej časti, ktorou sa domáhajú finančného odškodnenia, ak teda im ide o ten právny princíp.
Je možné proste čiastočne tú žalobu zobrať späť a domáhať sa iba toho, aby súdy rozhodli o základe toho sporu a nemuseli by rozhodovať o odškodnení vzhľadom na to, aká je situácia, aké meno si týmto sudcovia získali v spoločnosti. To isté sa týka potom platov. Privítala by som, keby sudcovia sa aj v iných etických a morálnych otázkach vyjadrovali verejne tak rýchlo a promptne, ako sa dokázali zmobilizovať, keď išlo o výšku platov, alebo keď ide o výšku ich platov, čím neschvaľujem predchádzajúce časté zásahy do sudcovských platov, ale poukazujem na to, že dnes je úplne iná situácia, pretože máme takmer 8-percentný deficit, je tu vysoká miera nezamestnanosti. Ľudia žijú z ruky do úst, proste zo dňa na deň, a preto nikdy nemôže väčšina spoločnosti pochopiť, že o čo vlastne sudcom, ktorí majú niekoľko tisícové zárobky ide, ak sa domáhajú proste náhrady, alebo ak sú pobúrení kvôli strate pár sto eur.
Takže možno by bolo dobré, keby tentokrát zase sudcovia zvážili, že čo posilní ich dôveryhodnosť v očiach verejnosti. A či naozaj ide o právo, alebo či momentálne teda ide o morálku. A dať si toto na vážky.
Ja budem hlasovať tak, ako bolo schválené v ústavnoprávnom výbore. Som za to, aby sme tento zákon s pripomienkami schválili, aby mohol vojsť čo najskôr do účinnosti, aby sa podľa neho mohli začať robiť na súdoch zmeny.

Ďakujem pekne. Prerušujem rokovanie o tomto bode programu. Ešte jednu vetu. Nech sa páči. Ešte jednu vetu, pani ministerka.