18. schôdza

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Hneď v úvode chcem povedať, že v každom prípade ja vítam novelu zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu a to v tom smere, že prináša táto novela rôzne legislatívno-technické upresnenia, vylepšenia zákona. V každom prípade súhlasím, prináša šesť miliónov v prospech zdravotne postihnutých.
Ak tu niekto sa chce spýtať, čo sme urobili pre zdravotne postihnutých, cez valorizáciu dávok, cez vrátenie výšky dávok, cez zvýšenie výšky dávok, cez zavedenie, teda, a vôbec prípravu nového zákona, je to celý zákon a pre rok 2011 sme skutočne plánovali 50 mil. eur navýšenie v porovnaní s tým, čo bolo v roku 2008.
V tejto súvislosti však mi nedá, aby som nepovedala a nezopakovala to, čo už moji kolegovia povedali a pekne to povedal pán Čaplovič, pán poslanec Čaplovič, ktorý upozornil aj na to, že návrhy zákonov.
Pani Jurinová, pokiaľ ide o vás, týchto ustanovení sme sa dotkli, mohli byť vydiskutované, pokiaľ ide o osobnú asistenciu a taktiež úpravu motorového vozidla predtým. Hovoríme o pozmeňovacích návrhoch, ktoré predkladali vaše kolegyne a ktoré sa týkali zákona o sociálnoprávnej ochrane detí a sociálnych kuratele. A tieto sú určite nad rámec návrhu, predloženého vládneho návrhu. Čiže aj k tomu je, bude potrebné, aby sa pán minister jednoznačne vyjadril.
V každom prípade, to, čo som si ja vypočula, keď sme predkladali nový zákon a prichádzali sme s miliardou korún navýšenia pre zdravotne postihnutých, ako je to málo, ako máme riešiť príspevok na osobnú asistenciu, zvýšiť, ako máme zvýšiť príspevok za opatrovanie. Áno, príspevok za opatrovanie v porovnaní s osobnou asistenciou je skutočne minimálny a ešte aj krátenie dávok je neprijateľné.
Najväčšie problémy, ktoré ja teda vnímam a ktoré sú, týkajú sa dedičstva v tom prípade, ak sa jedná o zdravotne postihnutého, o ktorého sa rodina starala a zostávajú po ňom niektoré pomôcky, na ktoré boli poskytnuté peňažné príspevky. Ja zastávam názor, že toto je potrebné vyriešiť a toto v rámci tejto novely mohlo byť vyriešené pri dobre vôli.
Odišla pani Blahová, čiže ťažko sa mi reaguje, á... je tu. Takže ja len poviem, že z mojej ruky a pri rozbalení prešli tisícky detí. Nie jedno dieťa, nie dve deti. V roku 1996 sme pripravili, dá sa povedať, komplet nový zákon a prevzali sme deti z rezortov zdravotníctva, z dojčeneckých ústavov a deti z detských domovov z rezortu školstva do pôsobnosti ministerstva práce. Začala sa, nemám rada slovo transformácia, ale výrazná zmena.
Ak by som chcela hovoriť o príbehoch detí, aký tu porozprávala pani Blahová, dojemný príbeh, ale vedela by som rozprávať ešte dojemnejšie príbehy. Napríklad o rómskom dievčatku, ktorého druh matku preklal hneď po pôrode, dieťa zostalo samé, toto dieťa išlo do dojčeneckého ústavu, potom išlo do pestúnskej starostlivosti, kde bolo týrané, ťažko popálené, sme ho brali ako dvojročné naspäť, trvalo viac ako trištvrte roka v nemocnici. Následne išlo naspäť do ďalších detských domovov, putovalo, kde bolo zneužívané vychovávateľkou v detskom domove a podobne. Vedela by som povedať množstvo. Ale viem povedať aj pekné príbehy, kde dnes sú absolventmi vysokých škôl deti z detských domovov, ktoré zažili pekné obdobie a ktoré spomínajú na detský domov a majú tam hlboké kontakty.
Mala som stretnutie, kde som sa stretla s paňou, ktorá mala, oslavovala 70 rokov a prišla do detského domova, lebo to boli jej jediní príbuzní. Takže ťažko hovoriť o tom. A v každom prípade je vždy možné zákon o sociálnoprávnej ochrane detí a sociálnej kuratele vylepšiť, tak ako možno vylepšovať zákon o peňažných príspevkoch na kompenzáciu.
Nie je však namieste, aby sme dehonestovali ľudí, ktorí sa starajú v zariadeniach o deti. A od roku 1996 prešli detské domovy obrovskými zmenami a dovolím si tvrdiť, že sa vôbec nedajú porovnávať tieto detské domovy s detskými domovmi do roku 1996 alebo s dojčeneckými ústavmi do roku 1996.
Toľko z môjho pohľadu k týmto zákonom.
Ja skutočne prosím, aby ste, dámy poslankyne a poslanci, nezneužívali svoje postavenie poslanca na to, aby ste tu rozprávali individuálne príbehy, ktorými sa snažíte nejakým spôsobom vašich poslancov a niektorých ďalších priviesť k tomu, a ešte pán Suja tu vystúpi a podporí a nemá potuchu o tom, ako to v detských domovoch prebieha.
Pokiaľ ide o peňažné príspevky na kompenzáciu, chcem požiadať ešte o jednu vec, a to je, o procedurálnu, teda zmenu, aby sme k predloženému návrhu, k predloženým pozmeňovacím návrhom, aby sme každý bod prerokovávali a hlasovali osobitne.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem pekne. S prekvapením zisťujem, že gro bývalej exministerky, resp. jej príspevku sa netýkalo kompenzácií, ale zase osobných záležitostí. Tak, ako hovorí, že to sem nepatrí, tak to robí a tomu sa venuje vo svojom príspevku, aby vyvrátila môj. Práve, že toto je pôda, parlament, parle, aby sme sa rozprávali o problémoch, aby sme otvárali svoje pohľady.
Keby ste ma dobre počúvali, pani kolegyňa, hovorila som, že detský domov má byť tou poslednou záchranou pre deti, pre ktoré neexistuje už iné a lepšie riešenie.
Nechcete nám snáď tvrdiť, že ústavné zariadenie je lepšie ako rodina? To ani zo srandy nehovorte, že chodíte po rodinách, kontrolujete jogurty a ich záruky, ako ste sa tu nedávno vyslovili. Ženiete túto tému do úplných absurdít. Keď ste boli ešte exministerkou, ja osobne som bola iniciátorkou zmien v rámci diagnostickej lehoty.
Navrhovala som vtedy v rámci pripomienkového konania skrátenie diagnostickej lehoty a táto lehota, ktorú sme vyjednali v tejto dĺžke, bola doteraz platná.
Vašimi ústami išli argumenty o tom, že nie je o čom rokovať. Cez vášho hovorcu ste posielali buď už medziriadkové, alebo normálne verejné odkazy o tom, že táto téma vás nezaujíma, že sa jej nebudete a nechcete venovať. To, že to robili vaši zamestnanci na ministerstve, je ich veľké plus, ale od vás je táto téma na míle vzdialená.
Nechávali ste si sadať deti z detského doma na klin vo svojej kancelárii a s nimi sa fotili ako marketingová záležitosť, ale reálna situácia z vašej strany sa nikam nepohýnala.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)

Ja chcem poďakovať pani poslankyni Tomanovej, pretože pani poslankyňa Tomanová predložila spolu s ostatnými poslancami jedenásť pozmeňujúcich návrhov. Týchto jedenásť pozmeňujúcich návrhov odznelo v tejto rozprave a vlastne vystúpila, aby bolo o nich jednotlivo hlasované. Čiže aj to už svedčí o tom, že každý zákon sa dá vylepšiť a snažila sa aj pani poslankyňa Tomanová.
Chcela by som povedať, že keď bola pani poslankyňa Tomanová ministerkou, tak sme na rok 2011 naplánovali 50 mil. eur a v takýchto intenciách išlo vylepšenie pre deti a pre vlastne, pre všetkých, aj pre ľudí, ktorých práve teraz, pre telesne postihnutých.
Čo ma tak zarazilo a myslím si, že verím viacej slovám pani poslankyni Tomanovej, pretože jej životná dráha a kariéra určite viedla cez tisícky detských domovov, cez tisícky domovov pre seniorov.
Pani poslankyňa Tomanová, nechcem reagovať na predrečníčku, si nedávala deti na svoje ruky, aby robila marketing, ale pani poslankyňa Tomanová má deväť osvojených detí, vážení páni a dámy.
Posledné dieťa si osvojila ako 4-ročné, takže, ak nevieme niečiu históriu, tak o nej nerozprávajme. Pretože viete, často sa stáva to, že tí, čo si myslia, že spasili svet, o tom rozprávajú, ale tí, čo ho, naozaj teda v tom svete urobili omnoho viacej práce, tak tí o tom ticho mlčia, mlčia a robia pre túto spoločnosť. Ja si myslím, že pani poslankyňa Tomanová je jedna z tých, ktorá pre túto spoločnosť niečo urobila, ktorá si osvojila aj takýmto spôsobom deväť detí a ktorá skutočne dokázala mnoho, či už zákonmi, alebo ako svojou ľudskosťou a vôbec ľudskosťou pre osoby, to je jedno, či deti, starších, alebo aj telesne postihnutých.
Takže, ja si myslím, že má pravdu v tom, čo vystúpila, ja ju v tom podporujem a podporujem aj jej pozmeňovacie návrhy, ktorých bolo ... (Prerušenie vystúpenia časomerom.) (Potlesk.)

Pani Tomanová, vaša rozprava bola presne v duchu komunistickej rétoriky. Áno, áno, vy sa vyznáte (Hlasy z pléna.), ale ako minúť 300 miliónov v čiernej diere.
Ďakujem pekne.

Ja beriem vystúpenie pani poslankyne Tomanovej, ktorá hovorila o tých osobných príbehoch ako celkom prirodzenú reakciu. Keďže rokovací poriadok nám umožňuje v našich vystúpenia v rozprave sa venovať nielen predloženému návrhu, ku ktorému sa rozprava vedie, ale vyjadrovať sa aj k rozprave samotnej a k vystúpeniam našich predrečníkov, tak vystúpenie pani poslankyne Tomanovej bolo absolútne logickou reakciou, najmä na vystúpenie pani poslankyne Blahovej a bolo plne v intenciách rokovacieho poriadku.
Ak tu niekto obvinenia stavia na svojich osobných príbehoch, ja si myslím, a na konkrétnych osobných príbehoch, ja si myslím, že je úplne prirodzené, ak niekto tieto obvinenia vyvracia rovnakých spôsobom. A musím povedať, že nebola to pani poslankyňa Tomanová, ktorá začala týmto spôsobom argumentovať, ale bola to pani poslankyňa Blahová. Navyše si myslím, že pani poslankyňa Tomanová zabudla alebo prosto nezdôraznila, že zo strany pani poslankyne Blahovej to bolo veľmi nekorektné, pretože, pretože ona konkrétnymi, konkrétnym osobným, jedným osobným príbehom akoby podkladá systémové zmeny. Ale o tom ja budem ešte hovoriť v rozprave.
Takže ja si myslím, že to vystúpenia pani poslankyne Tomanovej bolo absolútne logickou a jasnou reakciou na priebeh rozpravy. A chcel by som len zdôrazniť ešte raz, aby bolo jasné, že my ako poslanci v súlade s rokovacím poriadkom máme právo v rozprave reagovať aj na iné veci, ktoré odzneli v rozprave, nemusíme sa vo svojich vyjadreniach držať len samotného návrhu, o ktorom sa rokuje. (Potlesk.)

Vážený pán podpredseda, vážené kolegyne, vážení kolegovia, dnes máme pred sebou veľmi dôležitý zákon, ktorý priamo rozhoduje o riešení v rôznych životných situáciách vyše 162 tisíc poberateľov dávok na kompenzáciu zdravotne ťažkého postihnutia. Napriek tomu si myslím, že ministerstvo pristúpilo vlažne a úradnícky k tomuto zákonu. Tak, ako aj doteraz, aj po tejto novele zostanú ťažko zdravotne postihnutí ľudia na pokraji spoločnosti. V novele zákona ide iba o kozmetické úpravy. Vláda tak premárnila možnosť zlepšiť životné podmienky týmto ľuďom.
Ja sa nechcem dotýkať ani jednej časti, ani čo tu povedala, ani čo hovorila predtým koalícia, ani opozícia, ja len hovorím a to hovorím pánovi podpredsedovi vlády, že pokiaľ by bol prišiel so šiestimi zákonmi, ktoré sú dotknuté v tomto zákone, tak mu môžem povedať, že ako poslanec opozičný, že mu za skrátené legislatívne konanie zahlasujem. Ale z hľadiska legislatívneho to považujem za nešťastné. Tento zákon je odkázaný, napočítal som tých šesť zákonov, to vyvoláva chaos pre tých, ktorí tomuto zákonu potrebujú rozumieť, orientovať sa v ňom a pritom nemajú peniaze na právnikov.
Ďalší problém vidím v tom, že diskutujeme iba o novele zákona a že ministerstvo nepripravilo jeho úplné znenie. Text zákona by mal byť z vyššie uvedeného dôvodu úplný a podstatne jednoduchší. O význame tohto zákona svedčí aj počet pripomienok v legislatívnom konaní. Celkove ich rezort práce dostal stoosemdesiatšesť.
Tu sa ale dostávame k neschopnosti tejto vlády komunikovať s odbornými, či už štátnymi, alebo občianskymi inštitúciami a združeniami, a následne akceptovať ich argumenty. Urobte si názor sami. Zo stoosemdesiatšesť pripomienok bolo akceptovaných šesťdesiatosem, čiastočne akceptovaných dvadsať až deväťdesiatosem, teda väčšinu rezort a vláda nezobrali do úvahy. Akceptované boli väčšinou pripomienky technicko-legislatívneho charakteru, ale vecné pripomienky od združení zdravotne postihnutých, ktoré vychádzajú z potrieb týchto ľudí a reálne by im uľahčili už aj tak komplikovaný život, sa do zákona nedostali.
Najdôležitejšia správa pre postihnutých ľudí je to, že sa nemení filozofia zákona. A je to zlá správa. Stále sú to len peniaze a limity, ktoré budú aj v budúcnosti rozhodovať o životných podmienkach postihnutých ľudí.
Zákon úplne ignoruje psychický stav postihnutého človeka, ktorý je poznačený vyradením z bežného života. Zvýšením limitujúcej hranice príjmov zdravotne postihnutých z troj- na štvornásobok pri väzbe na peňažné príspevky je síce pozitívny, ale pri lepšom pohľade na dnešné ceny ide iba o populistický krok. Rovnako aj fakt, že kompenzačný príspevok zostáva viazaný na výšku majetku. To sú veci, ktoré postihnutých diskriminujú a rozdeľujú.
V súčasnosti ale po nadobudnutí účinnosti tejto novely osoba s ťažkým zdravotným postihnutím bude musieť zostať hlboko pod priemerom príjmov zdravých ľudí na to, aby vyhovela ako prijímateľ dávky na kompenzáciu. To každého obmedzuje, demotivuje pri snahe zamestnať sa, pretože už pri menšom príjme postihnutí sa dostávajú do kategórie, kedy nemôžu poberať príspevky. A tak základné zlé nastavenie systému zostáva zachované. Jeho výsledkom je to, že zdravotne postihnutý človek nemôže dosiahnuť ekonomickú nezávislosť a následne sa tak integrovať do spoločnosti. Preto si myslím, že v tomto smere by sa mala zmeniť filozofia zákona. Poskytnúť kompenzácie takpovediac na zaradenie sa do bežného života a nielen vo väzbe na finančnú situáciu postihnutého. Z toho dôvodu by bolo vhodné odbúrať finančné limity.
Zákon nereaguje ani na ďalšie problémy zdravotne postihnutých občanov. Napríklad, nerozlišuje vykonanie osobnej asistencie bez obmedzení aj pre blízkych príbuzných, čo je v niektorých prípadoch potrebné, a význačne sa dištancuje od postihnutých, najmä po spoločenskej stránke.
Novela nemení ani priznanie nároku na preplatenie pomôcky ľudí v hmotnej núdzi až do výšky 100 %, čím sa vlastne príspevok často stáva zbytočným, ak prijímateľ dávky nemá na doplatenie. Ďalej sa neumožňuje na zvýšenie mobility pre osoby a umiestnenie v zariadení s celoročnou prevádzkou, na sprevádzanie do zamestnania. Neodstraňuje sa veková hranica šesťdesiatpäť rokov na poskytnutie peňažného príspevku na osobnú asistenciu..
Z toho, čo som povedal, je zrejmé, že nie je dostatok peňazí, a necítime so zdravotne postihnutými ľuďmi. Kozmetickými úpravami sa snažíme iba navodiť dojem, že sa prihliada na tieto skupiny obyvateľstva, ale pri detailnom pohľade je zrejmé, že ide iba o pretvárku. Hovorí sa, že vyspelosť spoločnosti sa hodnotí podľa toho, ako sa dokáže postarať o najslabších. V tomto prípade, ani po nadobudnutí účinnosti tejto novely, nebudeme sa mať čím pochváliť.
Ja sa chcem znova vrátiť k jednej, jedinej veci. Akékoľvek sociálne zákony, vážené dámy, vážení páni, budeme prijímať, pokiaľ nezmeníme druhý pilier, nezmeníme nastavenie druhého piliera, tak toto sú všetko len kozmetické úpravy.
Môj diskusný príspevok je preto vedený k tomu, aby sme sa konečne dohodli - a dúfam, že biela kniha, ktorú pripravuje Európska únia v septembri, nakoniec nám dá za pravdu - že sa budeme musieť vrátiť k zákonu 461, k zákonu 43 a zároveň nastaviť parametre tak, ako sú nastavená Európskou úniou, a nie tak, ako sme ich nastavili my. A priznať chybu, že to jednoducho nejde.
A dávam do pozornosti ministerstvu, aby si pozrelo maďarský zákon, pokiaľ sa týka druhého piliera, a ktorý znárodnil, a pozrelo si stanovisko, ktoré dávajú odborní pracovníci Bruselu, ktorí pripravujú tu bielu knihu, pokiaľ sa týka druhého piliera a vôbec k penzijným reformám.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne. Ja by som ocenila u pána kolegu a jeho príhovoru hlavne to, že bol prvý vecný v rámci opozície. A takisto by som sa chcela dotknúť druhého piliera. A tá povedomosť o tom, že sa na tom pracuje, a že všetci chceme to, aby ľudia, ktorí prídu do dôchodkového veku, naozaj nemuseli živoriť, tá je myslím, že všeobecne zrejmá a vie sa, že aj na tomto ministerstvo pracuje.
Napriek tomu by som nechcela, aby boli v tieni tohoto problému, ktorý je zatiaľ v riešení zmeny, ktoré prichádzajú touto novelou, pretože naozaj prichádza zlepšenie. Nehovorme si a neklamme si do vrecka, prichádza zlepšenie, aj keď vo výške, v ktorej je to v tejto situácii možné.
Bohužiaľ, ak by minulá vláda hospodárnejšie nakladala s verejnými financiami, mohli by sme si vyskakovať vyššie. Situácia a realita je však takáto. Ďakujem pekne.

Pani poslankyňa Blahová, nechcem polemizovať s vami. Máte pravdu. Každá zmena tohto zákona, aj táto, je vylepšenie pre postihnutých.
Všetky moje vystúpenia sú na podporu zákona, viem, kde sú rezervy.
Chyba aj našej vlády bola, že sme nepristúpili k  riešeniu druhého piliera. Situácia, ktorá je dneska v Sociálnej poisťovni, a ktorá je vo verejných financiách, bude zatiaľ napätá, pokiaľ sa nepristúpi k serióznemu riešeniu druhého piliera. A žiadne nie je, či tam vstúpi mladý človek, alebo či sa predĺži vek dôchodku, proste veci, ktoré sú kozmetické a ktoré nič neriešia. Ale, môžeme si k tomu sadnúť, máme spravené prepočty, ako sa táto celá situácia bude vyvíjať ďalej.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Vážené kolegyne, kolegovia, ja budem len krátko hovoriť. Napriek tomu, že táto téma by si podľa mňa zaslúžila oveľa širšiu diskusiu, oveľa väčšiu pozornosť a citlivejší prístup, to, že my sme sa pred rokom zaviazali ratifikáciou dokumentu OSN Dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím, je fakt. Ale fakt je, že ľudia so zdravotným postihnutím aj bez tejto ratifikácie by si zaslúžili oveľa väčšiu pomoc.
Pomoc ale nie v tom zmysle, že by sa stali len akýmisi pasívnymi príjemcami, priam, ktorí prijímajú pomoc, ale naozaj že by sme im pomohli sa zaradiť do bežného života.
Tie návrhy, ktoré tu odzneli, alebo aj samotná novela, myslím si, že pomôžu vykročiť tým správnym smerom. Keď sme sa snažili presadiť ešte viacej rôznych ďalších pozmeňujúcich návrhov, vždy sme narážali na to, že koľko to bude stáť, koľko miliónov, na ktoré nemáme.
Ja pevne verím, že pri zostavovaní štátneho rozpočtu na budúci rok budeme brať ohľady naozaj na konkrétne opatrenia, ktoré by vylepšili situáciu. Opatrenia, ktoré tu odzneli, ale teda, žiaľ, na ktoré v súčasnosti nemáme, opatrenia, ktoré by som aj ja dala do vašej pozornosti, ako je zrušenie spoluúčasti ľudí v hmotnej núdzi, ktorí musia priplácať na kompenzačné príspevky. Takisto si myslím, že ľudia, ktorí poberajú kompenzačné príspevky na, či už na auto, na krmivo, na psa, na zvýšené hygienické potreby, na ošatné, keď prechádzajú do domovov sociálnych služieb, prichádzajú o tieto príspevky. Nemajú nárok teda na peniaze. A myslím si, že by to malo byľ niekde zohľadnené, pretože tí ľudia, že keď nastúpia do týchto domovov, neprestávajú mať nároky na ošatné, neprestávajú sa umývať, potrebujú napr. vodiaceho psa. Čiže tu sme sa stretli alebo teda dohodli s pánom ministrom, že toto ustanovenie by sme vedeli ošetriť práve, ak by sa to dalo ako povinnosť, alebo teda do náplní práce týmto domovom sociálnych služieb, ktoré by mali teda oni kompenzovať túto potrebu.
Takisto boli spomínané príspevky na prestavbu sociálnych zariadení, kúpeľne, záchoda. V súčasnosti nie je možné poberať takýto príspevok na výstavbu. Tiež si myslím, že je to veľmi nespravodlivé a mali by sme v krátkom čase nájsť finančné prostriedky na umožnenie poberania aj takéhoto príspevku.
Takisto si myslím, že by sme sa mali začať baviť aj o hranici šesťdesiatich piatich rokov, kedy sa končia niektoré nároky. Myslím si, že v dnešnej dobe, keď sa dožívajú ľudia dlhšieho veku, sú aktívni vo verejnom živote alebo teda pracujú, niet dôvodu, aby sa stanovila táto hranica.
Čiže ja budem veľmi, veľmi sa zaujímať o túto tému. Pokúsime sa spoločne, verím, hľadať aj možné rezervy finančné a najmä dobrú vôľu a najmä hľadať to riešenie, ako sa dá, a nie ako sa nedá.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem veľmi pekne. Vážený pán predsedajúci, dámy a páni, vážený pán minister, pán spravodajca, ja som si robila poznámky priebežne, podľa toho, ako som počúvala vystúpenia jednotlivých kolegov. A chcem naozaj vyslovene povedať len niekoľko poznámok a postrehov.
Prvý a základný postreh, ktorý by som chcela zdôrazniť, ale vy všetci ste ho určite vypozorovali, najmä tí, ktorí sedíte už viac volebných období, alebo minimálne druhé, v tomto parlamente, že naša ctená opozícia je vo vyjadrovaní k tejto novele zákona veľmi opatrná, by som povedala, že až skromná, pretože si uvedomuje, že rokujeme o zákone, ktorý môžme kľudne nazvať Tomanovej zákon.
Tento zákon, my tomuto zákonu ponúkame pridanú hodnotu. Táto pridaná hodnota je napr. v tom, čo osobitne oceňujem na tejto novele zákona, že umožňuje rodinným príslušníkom vykonávať vymedzené činnosti intímneho charakteru a tlmočenie svojmu ťažko zdravotne postihnutému príbuznému. Pridanou hodnotou je aj to, že sa vypúšťajú limitujúce podmienky na osobnú asistenciu v rozsahu minimálne tritisíc šesťstopäťdesiat hodín ročne. Zvyšuje sa ochrana príjmu fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím pri peňažnom príspevku na osobnú asistenciu z trojnásobku na štvornásobok. Navrhuje sa zvýšiť ochrana príjmu fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím a mnohé iné. Tieto ma tak zvlášť oslovili. Rovnako, ako som napríklad kvitovala, keď pani bývalá ministerka Tomanová predkladala tento zákon a sme ho prijali 29. októbra 2008, a vtedy som napríklad kvitovala to, že aj keď veľmi kozmeticky, ale zvýšil sa príspevok na osobnú asistenciu, ale čo bolo veľmi pre mňa podstatné, že začali sa platiť odvody štátu za asistentov.
Zákon ako taký sme aj my ako bývalá opozícia podrobili kritike. A musím povedať, že pozmeňujúce návrhy, ktoré aj dneska odzneli cez pána Ondruša za viacerých navrhovateľov z opozície, sú dosť podobné tým, ktoré sme predkladali aj my v čase, keď sa prijímal zákon č. 447 ako úplne nový zákon. Sú ale niektoré limity, a aj keď pán poslanec Muňko hovoril o tom, že irituje ho, keď sa hovorí o hornej a dolnej hranici a o limitoch v zákonoch týkajúcich sa sociálneho zabezpečenia, ale predsa len nejaké tie limity musia byť. Nielen z dôvodu toho, že sme v situácii, v akej sme, že nie je dostatok peňazí na to, aby sme vyhoveli všetkým zrušeniam akýmkoľvek limitov a mantinelov, ale aj z toho dôvodu, že nie som presvedčená o tom, ba, dokonca, sa odvážim povedať, že je to nespravodlivé, ak by sme aj v čase veľmi dobrom a v ekonomike, ktorá by nám to dovoľovala, niektoré požiadavky úplne povolili alebo akceptovali. Jednou z nich je napr. aj požiadavka úplne zrušiť ochranu príjmu. To nepovažujem za spravodlivé ani v čase, keby sme si to mohli, mohli dovoliť. Považujem za spravodlivé to, čo pomôže jednotlivcovi vytvárať také podmienky, ktoré ho privedú alebo pomôžu mu dosiahnuť to, na čo má porovnateľné právo s inými občanmi. Vo chvíli, ak táto pomoc je nad rámec pozitívnej porovnateľnosti, odvážim sa povedať, že by mohlo ísť aj o pozitívnu diskrimináciu. Tu si dovoľujem polemizovať - ja sa rada nechám poučiť aj ekonómmi, aj odborníkmi dlhoročnými v sociálnej oblasti, aj legislatívou - že či je spravodlivé, ja si myslím, že nie, či je spravodlivé, ak pomoc prichádza aj tým, ktorí sú napr. v rámci kompenzácii umiestnení aj v zariadeniach. Pretože pracovala som v tejto oblasti a mám dosť dlhú prax a viem, poznám tie výdavky a náklady na občanov, ktorí sú umiestňovaní napr. v zariadeniach, kde je s celoročným pobytom, a istú časť, veľkú časť týchto nákladov, ktoré ten občan v tom zariadení užíva a požíva, nedokáže zaplatiť sám. Dovolím si povedať, že väčšiu časť, väčšiu časť ako polovicu dopláca niekto iný, dopláca, doplácajú daňoví, daňoví poplatníci. Preto je pre mňa veľmi otázne uvažovať o tom, či by forma kompenzácií mala byť uplatňovaná aj v zariadeniach s celoročným pobytom. Považujem to za veľký luxus a nebolo by to celkom spravodlivé, podľa môjho skromného názoru, voči ostatným, ktorí si iným spôsobom vedia pomôcť a ktorí možno častokrát sú, majú veľmi urgentnejšiu indikáciu byť v tom zariadení ako tí, ktorí, ktorí sú tam.
Čiže toľkoto by som chcela povedať k tejto novele. Viem si ju predstaviť a opakujem to tak, ako som to opakovala v minulom volebnom období, aj v inom znení, vo vylepšenom, v tých intenciách, ale toho spravodlivého prístupu a nevytvárania podmienok tej pozitívnej diskriminácie. Ale nemáme na to, aby sme vyhoveli všetkým. Zároveň jedným dychom tvrdím a som o tom presvedčená, že zákon o kompenzáciách je zákon, ktorý nebude nikdy dokončený, lebo v dynamike času tento zákon občas naozaj treba otvoriť a novelizovať.
Ďakujem vám pekne za vypočutie. (Potlesk.)