20. schôdza

Vážený pán poslanec Maďarič, ja vám veľmi dobre rozumiem, právo na odpoveď bolo súčasťou propagandy a propagandistických kampaní a to, čo vy robíte, to sú čisté propagandistické kampane. Jednu z tých propagandistických kampaní tu počujeme dneska celé popoludnie a týka sa relácie Lampa. Nie je to prvýkrát, aby som bol presný, je to tretíkrát, raz to bolo v Slovenskej televízii, druhýkrát to bolo v Slovenskom rozhlase a tretíkrát to je teraz.
Ja vám rozumiem druhýkrát, pretože vám Lampa svojou otvorenosťou prekáža. Prekáža vám neuveriteľným spôsobom a chcete ju zničiť, vy ju chcete zničiť priam bytostne a živočíšne. Lenže Lampa je verejnoprávna relácia. A to, že niekto do Lampy nepríde alebo odmietne prísť, ako to bolo v prípade Cervanová, vážený pán poslanec Jarjabek, keď vy hovoríte o vyváženosti, to, že tam nepríde niekto, pretože odmietne prísť (reakcie z pléna), to tiež nejakým spôsobom svedčí o čom, prečo nechce prísť... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

... že sa čohosi bojí. To je všetko.
Takže ja sa teším z toho, že vy ste takí zúriví, ja to hovorím rovno, lebo to znamená, že si to tá Lampa verejnoprávne robí veľmi dobre. (Reakcia z pléna.)

Ďakujem.
Pán poslanec Zajac, ak si myslíte, že keď budete viackrát opakovať slovo "zúriví", že tým naozaj dosiahnete to, že budeme zúriví alebo vyzerať ako zúriví, tak to sa mýlite. A hovorí sa na Slovensku, že "trafená hus zagága", a môže sa hovoriť, že "zagága aj dvakrát", ako ste to teraz prezentovali. (Smiech v sále.) Naozaj k tej Lampe, k týždňu, k tomuto, povedal by som, veľmi tolerantnému širokospektrálnemu časopisu máte veľmi blízko.
A, pán poslanec Jarjabek, ja musím s tebou nesúhlasiť v tom, že vo verejnoprávnej inštitúcii sa nevyskytuje často to, či si hovoril. Vo verejnoprávnej televízii slovenskej sa to objavuje a vyskytuje každý týždeň. Každý týždeň neobmedzený čas pre jednu názorovú skupinu. Propaganda ako vyšitá! To je niečo neuveriteľné! A v tomto ohľade Mečiarove fašírky sú slabým, nič neznamenajúcim odvarom k tomu, akým spôsobom si špeciálne sekta OKS sprivatizovala Slovenskú televíziu a do relácie Na štyri oči napr. pán poslanec Zajac už chodí pomaly ako na klavír a to je radový poslanec a malo to byť vyhradené len pre nejakých vyšších predstaviteľov politických strán.
Takže takáto Slovenská televízia, nepochybujem, že sa vám páči, že sa pokojne usmievate, nelomcuje s vami síce zúrivosť, ale neznášanlivosť, pán poslanec, ako vyšitá. (Potlesk.)

Ďakujem za slovo, vážený pán podpredseda. Vážené kolegyne, kolegovia, myslím si, že z istého pohľadu, aj keď možno ten pohľad nie je celkom korektný alebo konzistentný s pohľadom parlamentu, si ani nezaslúži nejakú veľkú diskusiu z toho dôvodu, že jeho vlastný obsah je síce nepochopiteľný, ako aj je svojím spôsobom tragikomický, ale v konečnom dôsledku žiadne zásadné problémy nespôsobí, pretože ten stav je taký, že možnosť dočkať sa serióznej odpovede v médiách ako klasického, štandardného inštitútu, ktorý je úplne samozrejmý v demokraciách, v normálnych demokraciách starých európskych krajín napríklad, viď napr. francúzsky, nemecký zákon a podobne. Dokonca vo Francúzsku s trestnoprávnou sankciou, pokiaľ sa odpoveď neuverejní a robia noviny s tým problém.
Dokonca v tom smere v zúfalej túžbe médií ovplyvňovať zásadným spôsobom verejný život, rozhodovať o zásadných otázkach toho, čo sa stane súčasťou verejnej mienky a v konečnom dôsledku logicky zas demokracia ovplyvní v konečnom dôsledku tvorbu štátnej vôle, tomu sa venuje v slušných krajinách pozornosť. V Nemecku dokonca je možné poskytnúť štátnu dotáciu na podporu nejakého nosiča, ktorý bude slúžiť nejakému významnému názorovému produktu, ktorý vznikne, ktorý sám osebe nemá finančné prostriedky na to, aby si takýto nosič, ktorý je konkurencieschopný v rámci krajiny, urobil s tým, že teda demokracia a možnosť vyjadriť sa úplne každému vo verejnom priestore je zásadnou chránenou hodnotou pre všetkých okrem pána Zajaca a OKS, pretože tam to vyzerá celkom inak.
Demokracia je to, čo si myslí OKS. OKS si zabezpečil nebývalý vplyv v médiách. Prosím, tam by sme to ešte vedeli pochopiť, ale už nie vo verejnoprávnych. Verejnoprávne médiá sú čosi, čo má mať, plniť úlohy verejnej služby, a pluralita názorov a aj objektivita informácií je sledovanou hodnotou, pre ktorú sa vytvárajú aj potrebné nástroje, či už technické, alebo iné, a je to sledovanou hodnotou.
Redaktori v týchto krajinách, pokiaľ má aj názor trošku a je, má pocit, že je trošku jednostranný v názore, tak dokonca má veľmi silný autoregulačný mechanizmus v sebe, že ale povie, aby som dal, že teda oponentúry, oponent si myslí niečo podobné. Taký u nás neexistuje.
Už som o tom tu rozprával. Neexistuje polemika, nikto nepotrebuje polemiku, nikto nepotrebuje korektne pred verejnosťou uvádzať argumenty a bojovať o priazeň verejnosti, o verejnú mienku. Lebo ešte furt je tu taký malý predpoklad, že verejná mienka zohráva pri riadení štátu nejakú rolu, nejaký význam.
Dokonca v slušných štátoch tí moderátori si aj všímajú, že ktoré strany reprezentujú akú časť verejnej mienky. Preto majú aj veľký význam, veľký význam rôzne prieskumy verejnej mienky a minimálne korektní a slušní politici vnímajú ten rozmer, ktorý tam je.
Obávam sa, že politik, ktorý je aktívny v politickom priestore dvadsať rokov a zatiaľ strana, v ktorej sa zúčastnil, ktorej je nositeľom a o ktorej rozpráva veľmi často, možno prekročila viac ako 0,6 % a možno aj trošku viacej, jednoducho sa usiluje ten priestor, ktorý tu dneska je, prekračuje dramaticky inak tú hranicu.
Na druhej strane si pamätám, mal som tú česť byť podpredsedom Národnej rady a predsedom klubu, ktorý mal jednu tretinu poslancov v parlamente. Nepodarilo sa mi v podstate urobiť ani jeden rozhovor a nepamätám si situáciu, keď by som mohol ja ponúknuť nejaký súbor pohľadov na veci, alebo povedzme, že hierarchiu vecí, ktoré sú pre správu krajiny dôležité, o ktorej si myslím, že by bolo dobré, keby sme rozvinuli nejakú verejnú diskusiu. Nikdy som sa k tomu nedostal. Naopak, napísal som napríklad list do Pravdy v súvislosti s vtedy politickým bojom o charakter zdravotných poisťovní, kde som tvrdil a tvrdím doteraz, že neexistuje v Európe súkromná zdravotná poisťovňa, ktorá by mala právo na zisk, okrem niektorých modifikácií, kde ale vždy ten základ, ktorý tam je poistný, nesmie podliehať ziskovým aktivitám, ako napríklad v Holandsku. Ani mi neodpovedal šéfredaktor, pričom zdvorilejší list som v živote nenapísal ako jemu so žiadosťou o prípadné stretnutie, vysvetlenie a tak ďalej s tým, že uvádza jednostranné názory a nekorektné, ale hlavne cituje mňa zle, nekorektne a neseriózne. Ani odpoveď.
Čiže to, pán minister, že ste teraz dramaticky povedali, že ako politik už nemám právo a môže kdekto, ktokoľvek, napríklad pán Zajac, o mne napísať čokoľvek, hocijaký nezmysel, novinár sa zaštíti pánom Zajacom a ja už odpovedať ako politik nemôžem.
Bola veľmi zaujímavá situácia, vznikla včera na ústavnoprávnom výbore, keď dokonca pracovníci ministerstva kultúry začali vehementne presviedčať, že tento zákon, to není len tak, že by to bolo súčasťou nejakého politického názoru, ktorý sa presadzuje cez vládny program, ale že to je implementácia európskej smernice, ktorú musíme, musíme okamžite implementovať, lebo keď to nespravíme, v takom prípade nám hrozí, že s Európskou úniou budeme musieť rokovať a že teda dostaneme relatívne veľkú sankciu. Nič iné ma(mi) nenapadlo vzhľadom na to, že naozaj nemám kapacity, pán minister, na to, aby som si urobil komparáciu, asi ako vyzerajú právne poriadky v Európskej únii, už len preto, že fungujú kontinuálne tridsať, päťdesiat, osemdesiat rokov a že takáto komparácia už dneska v moderných štátoch je ale absolútne samozrejmým predpokladom pre to, aby som začal vôbec pripravovať právnu normu. Pozrel si inštitúty, ktoré sú, súvislosti inštitútov a ktoré inštitúty sú najlepšie cez nejaké hodnoty, ktoré zadefinujete, tak tie nám potom ponúknite do parlamentu, aby sme ich schválili.
No tak som sa teda opýtal, nevediac, nedostatočne informovaný, čo ma aj mrzí, tých pracovníčok, že keby mi teda povedali, keď je takáto hrozná situácia, v ktorej európskej krajine je teda takto postavená právna norma, že politik nemá právo na odpoveď. Keďže nám hrozí, že teda z orgánov Európskej únie dostaneme pokutu, lebo neimplementujeme smernicu. Tak tá prvá kolegyňa, ktorá začala s tým, nevedela vôbec vymenovať a tá druhá vymenovala Fínsko. A keď som ešte odchádzal, takže pravdepodobne na Malte a na Cypruse. Takže toto sú tie štandardy v norme, pán minister, ktoré sme sem dostali. Ja dokonca chápem aj to, a som vám to s láskou vykričal, že tento nezmysel ste si dali do vašej kampane ako SaS-u a vám, samozrejme, ako ministrovi nič iné nezostáva, len to dostať do právnej normy a posunúť sem, lebo je to relatívne najmenej bolestná otázka a podobne.
Takže nebudeme mať právo politikov na odpoveď. Pevne verím, že sa vymení vládna garnitúra, tri roky sa to dá vydržať, a že podobný nezmysel sa stratí z právneho poriadku. Pokiaľ nie, tak potom dúfam, že tí nasledovníci, že budú ešte pokračovať v tejto nádhernej polohe s tým, že vzory sú, pán minister. Vzorom je, sú tendencie a tézy o mediokracii. O tom, ako sa dá geniálnym spôsobom manipulovať štát, verejná mienka v spoločnostiach práve cez médiá. Akým spôsobom treba, ale sakramentským spôsobom, uvažovať o tom, ktoré témy budem púšťať desaťkrát za sebou, ktorú pustím raz, aby bola akože objektivita, ale už potom sa informácia stratí. A že teda treba si, samozrejme, vybrať cez tie médiá a kto má vyberať favoritov a kto má teda médiá, ten vlastne disponuje verejnou mienkou ako nástrojom na tvorbu štátnej vôle.
Ja a moji kolegovia zo SMER-u si myslíme, že toto není správna cesta. Že správna cesta je naozaj, že teda médiá sú nástrojom verejnej služby. A úlohou médií je nič iné - sprostredkovať politický, hodnotový, myšlienkový, názorový zápas v absolútnej komplexnosti verejnosti! A verejnosť, ktorá potom sa vyjadrí, skúmajme ju, urobíme všetko pre to, aby sme vedeli o tom, čo si tá verejnosť myslí čo najviac, potom je odrazom v politike. So všetkými peripetiami, kde nie naozaj vždycky treba ísť podľa verejnej mienky a kde ešte vzniká jedno ďalšie obrovské nebezpečie, že pokiaľ budeme manipulovať, tak aj potom tie výstupy budú zmanipulované. A verejná mienka vlastne stratí význam pri tvorbe štátnej vôle, čo je veľmi nebezpečné v slušnej demokracii.
Čiže na jednej strane nejde o podstatnú vec, na druhej strane, pokiaľ to skúmame cez hodnotový rámec, problémy tu sú, pán minister. Problém je ten, že pravdepodobne v mediálnej oblasti možno identifikovať celý rad ďalších zásadných problémov. Existuje čosi ako ten novinársky kódex. Obávam sa, že dve tretiny vážených kolegov ho nikdy nečítali, a ak áno, sa hlboko ospravedlňujem, ale by ste neverili, čo všetko tam majú novinári napísané, čo majú robiť. Autorizáciu rozhovorov, že musia vám oznámiť, že kedy si zapne mikrofón a kedy vás začína počúvať, aby sa nedalo zmiešavať, kedy je rozhovor neformálny medzi vami, kde rozoberáte veci a kde, samozrejme, formulujete veci inak ako tie, o ktorých považujete za potrebné oznámiť verejnosti cez ten nosič, ktorý ten novinár používa.
Mne sa stalo počas mojej praxe, že napriek tomu som sa sťažoval na malú možnosť, tak som videl najmenej šesť rozhovorov v novinách, ktoré som v živote nevidel, ktoré som v živote, mi novinár nepovedal, že so mnou chce robiť nejaký rozhovor, ale ktorý si tajne nahrával vo vačku to, na čo sa ma pýtal počas toho, že, samozrejme, zaneprázdnený cez schôdzu rozmýšľame všelijako - a to boli rozhovory.
Toto je typ informácie toho, čo ponúkame občanom. A tak to aj vyzerá, že kvalita, tézy, tendencie vecí a aj nositeľov, ľudí, ktorí niečo vedia, strácajú význam v tejto spoločnosti. Lebo však na čo? Treba týchto novinárov, treba mať čisté účelové ciele, jednoducho tá pravica, to videnie jednoducho je správne, tak to má byť a my urobíme všetko pre to, lebo teda tí ľavičiari, národniari a všelijaké iné tieto nedospelé a necivilizované skupiny ľudí jednoducho treba odtiaľ vyhodiť.
Nejde to, samozrejme, cez serióznu diskusiu, lebo tam by bol problém. Lebo tí necivilizovaní majú komplexnú vcelku teóriu takisto, ako ju majú všetky politické strany. Všetci sme sa naviazali na politický systém európsky, dneska. Všetci pracujú v rámci štandardov sociálnodemokratických, liberálnych a tak ďalej a tak ďalej. Takže tam to nejde. Takže potom to ide tým, že diskreditovať hlúposťami.
Osobne som sa dočítal, som Al Capone, že parkujem niekde a podobne. Úplne nezmysly! Kde som sa zmohol iba na to, že som zúrivo zavolal do tej redakcie, že čo sú to za nezmysly. Prečo aspoň elementárne, elementárne prvky tej etiky novinárskej, ktorá je žiaducim opäť faktorom všade na svete v normálnych spoločnostiach, sa nevyžívajú? Nič! Absolútne nič!
Myslel som si, že minister, ktorý príde z mediálneho prostredia, si bude všímať a ponúkne nám komplexne predstavu o tom, ako fungujú médiá, ako fungujú práve v tej verejnoprávnej oblasti, kde sú verejnou službou a kde teda spravujú rámec, na základe ktorého sa tvorí štátna vôľa. Aký súbor zlepšení nám ponúkne? Po roku fungovania po tom celom sme zistili, že politik nemá právo na odpoveď.
Vážené kolegyne, kolegovia, zle, zle. Takýmto spôsobom ani, ani len v náznaku nepokročíme nikde ďalej, naďalej budú tieto obrovské negatíva, ktoré sú okolo nás a s ktorými sa stretávame dennodenne. Poďme konečne rozumne na kvalitu, poďme naozaj zhodnotiť stav, pomenujme hodnoty aspoň tie základné, na ktorých sa vieme dohodnúť, čo asi by malo byť, čo mám robiť ja ako politik eticky, ale čo má robiť aj novinár ako človek etický. Zohráva minimálne vypätý novinár v novinách takú úlohu a má taký hlas v spoločnosti, ako mám ja ako politik jeden zo stopäťdesiatich. Takže zas to sa nedá nevidieť.
Takže, vážené kolegyne, kolegovia, týmto zákonom ste nám ponúkli váš konzistentný pohľad na štruktúru problémov verejnoprávnych médií a ich nosičov. Je, bohužiaľ, taký, aký je. Už viacej nemá význam k tomu čo povedať. Je to tragédia.
Pevne verím ale, že pán minister bude registrovať možno aj z tejto diskusie niektoré ohlasy, lebo verím, že rovnako má záujem asi ako ja na tom, aby ten štát vyzeral trošku normálnejšie a že do budúcnosti nám pripraví zákony v oblasti mediálnej, ktoré aspoň v náznaku budú niektorý z naznačených zásadných problémov riešiť. A vtedy bude ten zákon mať význam.
Takto je to opäť len niečo, čomu hovoríme politizácia prostredia, ovládnutie priestoru a ešte aj to posledné - politikom, hlavne opozičným, zavrieť ústa. Lebo ako sme zistili, koaliční s dobrými vzťahmi v médiách si priestor na odpoveď kedykoľvek nájdu. Problém je naozaj tam, kde treba naozaj stanoviť povinnosť. Povinnosť, lebo jednoducho opoziční politici to majú ťažšie. A tú povinnosť treba zásadným spôsobom dať preč a definitívne budú disponovať verejným hlasom pri tvorbe hodnôt a označovaním niečoho za pravdu alebo nepravdu iba za tých novinárov, ktorí tam sú. Pánov Schutzov, Morvayov a všetkých týchto ľudí, ktorí takým zásadným spôsobom jednostranne majú česť ovplyvňovať slovenskú verejnú mienku.
Druhý malý problém, nechcem vás zdržovať, len musím sa vyjadriť k tomu, čo sa deje v tej Lampe. Opäť s pánom Zajacom sa nebudem púšťať do diskusie. Len, pán Zajac, vy ste vysokoškolský pedagóg a vedec. Váš vzťah k objektivite, ako ju vnímate v poznávacích procesoch, tak empatia k názorom iných má nejaký konkrétny výraz. To, čo u vás vidím, to je pre mňa nepochopiteľné, ale nech sa páči, veď prosím.
Len relácia Pod Lampou je jediná publicistická relácia, ktorá má hodnototvorno-názorovotvorný charakter. Je to rozsah štyri hodiny a viac, ktorý má k dispozícii jeden moderátor. Jeden moderátor, ktorý sa, teda označil sám seba za amerického vlastenca. Toto si nedovolí v normálnom štáte, toto sa robilo v päťdesiatych rokoch. A bolo tu nemálo ľudí, ktorí sa vtedy vyhlasovali zase za ruských vlastencov. Lebo není nič lepšie, sa vyhlásiť za toho, ktorý je práve silný štát, že ste vlastencom toho. Ale to by zas nevadilo a nechcem ani na sekundu spochybňovať, ešte raz to zopakujem, novinárske kvality pána Hríba. Len redaktor verejnoprávnej televízie musí mať elementárnu a základnú vlastnosť. Musí mať aspoň elementárny sklon k objektivite. Schopnosťou naozaj to, o čom hovoríme, čo je základný význam verejnej služby: sprostredkovať politický zápas, hodnototvorný zápas v potrebnej štruktúre.
Tí, ktorí sú tam, pán Mojžiš a neviem kto a tak ďalej, celá skupina ľudí tých istých, čakám už, kedy začne chodiť každý raz pán Schutz a najbližšie tam už bude, samozrejme, aj pán Zajac aj s kolegami z OKS a budú nás presviedčať o tom, jak je to spravodlivé. Budú si predvolávať sudcov v jednotlivých prípadoch, keď sa rozhodnú, že je niečo nespravodlivé. Prestanú rešpektovať to, čo je elementárnym základom morálky v práve: rešpektovať formálne procesy pri zisťovaní pravdy v súdnictve a podobne. To je základ.
A u nášho typu práva, Fuller, pán kolega, keby ste si pozreli Morálku práva, je tam úplne všetko. Bez akýchkoľvek problémov, že toto, čo sa tu deje, neexistuje. To sa dialo v päťdesiatych rokoch v Albánsku, kde pracujúci, ktorí ako celý deň radostne pracovali, večer zasadli v kultúrnom dome do lavíc a súdili. A potom sa spovedali ostatným pracujúcim v tom, ako súdili.
Toto sa má dostať do štandardov nášho slovenského súdnictva?! Vytvárať takýto nehorázny nátlak na sudcov, ktorí sú dneska na najvyšších pozíciách na Najvyššom súde? Celý ten spor prešiel úplne riadnym zásadným spôsobom cez všetky inštancie niekoľkokrát, základný, okresný, krajský, najvyšší, po roku ´89.
Pán Zajac, na základe čoho chcete vtlačiť do verejnosti, že ja túžim po tom, aby nejakí nespravodlivo odsúdení ľudia, aby hnili v žalári?! Prečo to, komu to vtláčate tento názor?!
Mám tisíc a všetci máme tisíc názorov na procesy, ktoré sa dejú v súdnictve, ale vieme všetci, že jednoducho, ak by týmto spôsobom sa začalo vstupovať do práce súdnictva, tak to prestane fungovať ale úplne.
Je proste, je to niečo, ktoré naozaj vzbudzuje až zúrivosť. V tomto smere vám dám za pravdu, lebo takúto nehoráznosť až chrapúnskosť, akú som videl v Slovenskej televízii, a tak zásadné narušenie základov súdnictva a jeho objektivity som ešte nevidel.
To, že musíme v našom prípade, keďže ideme a formalizujeme procesy v súdnictve, musíme vedieť, že dôkazy sú formálne. Vieme dokonca, a vy, vláda, ktorú vy podporujete, táto koalícia zaviedla, že naše súdy už nie sú viazané objektívnou pravdou a zisťovaním objektívnej pravdy. Naše súdy, vážené kolegyne, kolegovia, iba vyhodnocujú predložené dôkazy! Koľko sme sa tu nakričali proti tomuto hlúpemu systému, ktorý sme dovliekli z Ameriky a nekomplexne, to znamená, že nepôsobí ako v Amerike. Preto sú aj tie súdy, ktoré potom tí prokurátori, ktorí nechcú púšťať tých mafiánov, pokiaľ dostanú ich kauzy a nemajú dostatočné dôkazy na to, no tak potom sa dostávajú do rozporu, ak sú to slušní ľudia. A prečo by neboli? Nech je tam taká istá skupina zločincov, ako je medzi nami. A taká istá skupina ľudí serióznych, ktorí majú záujem o spravodlivosť, ako medzi nami. Prečo by tam bola iná? Čo to vytvárame za mechanizmy, akým spôsobom vlastne staviame spoločnosť do polohy, že ten konflikt, ktorý tu je, automaticky vyvoláva revanšizmus?
To, čo robia vážení kolegovia zvrchu, no tak ako v každom z nás to bude, no tak ak sa to náhodou zmení, no tak ale toto treba vrátiť, lebo to takto nejde. A bude treba hrozne veľa sily, aby sme sa vrátili k tomu, čo naozaj potrebujeme. Korektnú objektivitu, rešpektovanie názorov iných, pluralita má aj dôsledky myslenia. Nositelia sú zvláštni, ale prostriedky, ktoré používame na presadenie svojej vôli, musia prísne podliehať formálnym procesom. Keď sa tak nedeje, tak jednoducho spoločnosť prestáva fungovať a rozpadá sa na indivíduá, kde jednoducho rozhoduje nie spravodlivosť, ale to, ktorý hlas je najsilnejší, ktorý vie najviac revať a predovšetkým ktorý nerešpektuje žiadne pravidlá.
Jediný dôsledok totiž je, že potom musí každý, kto chce byť úspešný, používať takéto podpásové pravidlá. Preto je nebezpečné, a preto toľko protestujeme aj voči prokuratúre a používaním jednoznačných a viditeľných podpásových aktivít, nekorektných, nevecných, ktoré smerujú k ničomu inému, len k osobnej diskreditácii tých, ktorí sú politickými oponentmi. S týmto prestaňme! Tuto je základ toho, aby naozaj začala dominovať v parlamente vecná a zmysluplná diskusia.
Ja sa vám ospravedlňujem, ale naozaj tieto momenty pre mňa osobne, mňa emočne sa dotýkajú, som presvedčený, že ak nezvládneme tu a teraz tieto procesy a budeme v tom pokračovať, čakajú nás zlé časy.
Veľmi vám pekne ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

Pán poslanec Číž, chcel by som trochu poopraviť to vaše zavádzajúce tvrdenie, pokiaľ ide o argumentáciu zástupcov ministerstva kultúry na výbore, na ústavnoprávnom výbore. Pani štátna tajomníčka nehovorila predsa o tom, že by nejaká smernica Európskej únie od nás vyžadovala, aby sme vyňali spod práva na odpoveď politikov, hovorila tam o tom, že z jednej zo smerníc Európskej únie vyplýva, v akých prípadoch je možné odmietnuť uverejnenie odpovede alebo opravy a že to do značnej miery korešponduje s tou definíciou, ktorá sa zavádza do zákona, teda že by tým bol spáchaný trestný čin, prípadne že by to odporovalo dobrým mravom.
Druhá vec. Súdy nemajú povinnosť zisťovať pravdu, majú hodnotiť dôkazy, ktoré im predložia strany. No, veď práve to, v kauze Cervanová je v ponovembrovej časti jeden z najväčších problémov, je práve v tom, že súdy nebrali do úvahy a neboli ochotné vykonať dôkazy, ktoré im jedna zo strán navrhla a ktoré mohli zmeniť pohľad na celú tu záležitosť. To je problém.
A teda veľmi si vážim, že takú pozornosť venujete OKS aj vy, aj vaši kolegovia, ale mohli by ste to robiť trochu menej okato, lebo kolegovia z vládnej koalície už začínajú mať podozrenie, že máme nejakú tajnú dohodu SMER a OKS, že nás budete takto intenzívne propagovať. Takže prosil by som trošku decentnejšie.
Ďakujem.

Vážený pán poslanec, ja som s veľkým napätím počúval to, čo ste povedali v rozprave. Skúsim citovať len jednu vec iba, že v päťdesiatych rokoch by sa v Československu niekto mohol označiť za amerického vlastenca, mi pripadá krajne nepravdepodobné, ale možnože... (Reakcia z pléna.) Ale možnože vo vašich očiach áno, možno ste to aj v päťdesiatich rokoch aj zažili.
Po druhé. Ste sa sťažovali na to, že by som o vás chcel nejako zvlášť písať. Ja som o vás do dnešného dňa nenapísal ani riadok, a pokiaľ by ste trpeli nejakým neuveriteľným pocitom, keby som o vás napísal jeden riadok, tak môžem vám pokojne sľúbiť, že to, že som o vás doteraz nepísal, budem dodržovať aj ďalej. To sú všetko anekdotické veci, tak ako sú anekdotické aj vaše výroky o OKS, že či sme piata neviem čo, koaličná strana zlepenca, alebo či sme sekta, raz sme frakcia, raz sme sa dostali do parlamentu protiústavnou cestou, to sú všetko naprosté nezmysly, len v tom pokojne pokračujte.
Ale to, čo je podstata celej veci, a to sa týka aj prokuratúry a to sa týka aj médií, áno, vám sa strašne páčilo, keď ste mali v rukách médiá, ako ste zničili verejnoprávnu televíziu. Vám sa strašne páčilo, keď ste mali v rukách súdnu moc a keď to chceme napraviť, ja tomu rozumiem, prečo tak zúrivo sa bránite. Bodka.

Ja by som začal tým, že je tu jedna "stranička", ktorá má mindrák z ´93. roku a nič iného nerobí, iba sa snaží o deštrukciu tejto spoločnosti, ktorá v súčasnosti funguje raz lepšie, raz horšie. Tým som skončil. Nebudem nikoho menovať a nikomu nerobiť propagandu preto, lebo istý pán nervózne červený poslanec si to neželá.
Ja by som sa vrátil k tomu, čo hovoril pán kolega Číž. Pomenoval problém verejnoprávnosti, pomenoval problém duálneho vysielania, pomenoval vôbec priestor mediálny, veľmi zreteľne, veľmi jednoznačne. A ja som si vždy myslel, že isté debaty v tomto zmysle už máme za sebou a že tuná ten rok nula už nikdy nemôže prísť. Ale, bohužiaľ, vždy po zmene garnitúr sa stáva, že ako keby tie garnitúry, ktoré predtým pracovali na istých zákonoch, ktoré predtým pracovali na istej legislatívne, ako všetko sa to zahadzuje a vždy tá nová garnitúra prichádza s niečím iným. Samozrejme, musí rátať s tým, že keď takéto niečo od podlahy mení, že príde ďalšia garnitúra, ktorá bude meniť od podlahy tie zákony, ktoré táto garnitúra pripravila. To je nešťastie skutočne v slovenskej súčasnosti.
A ja by som si naozaj už raz prial vládu, ktorá by prišla a povedala, že budeme nadväzovať na tieto a na tieto zákony, a či je to v mediálnom priestore, alebo akokoľvek, aby tuná nastal istý posun v tejto veci. A samozrejme, že to nesúvisí len s tým, o čom hovoril pán poslanec Číž, ale to súvisí v rámci toho mediálneho priestoru aj s financovaním a o týchto všetkých veciach sa budeme ešte baviť.
Ja by som len prosil, aby skutočne na ten rok nula sme už nejakým spôsobom zabudli preto, lebo... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)