20. schôdza

Ďakujem pekne.
Na konto pána poslanca Jurčíka. Chcem sa trošku poopraviť z úvodu, keď som hovoril o tom, že argumentační giganti už opustili túto sálu. Tak všetci ju ešte neopustili.
Pán poslanec Osuský, možno sme sa celkom nepochopili v tom zmysle, ja som tú angličtinu uviedol ako príklad, že keď si Nemci všimli aj takúto maličkosť, tak nemôžu si nevšimnúť náš postoj k eurovalu.
Moje vystúpenie, samozrejme, bolo politické, lebo táto téma má aj v sebe veľké politikum ako taká, ale sa domnievam, som presvedčený, že do tohto pléna bola nastavená z čisto politických dôvodov, ktoré som tu definoval. A to je tá panika SaS z ich ďalšej politickej budúcnosti.
Čo sa týka národno-štátnych záujmov, naozaj do tejto témy to vniesol pán Sulík.
Pán poslanec Galbavý, ja si myslím, že ak si zoberiete akúkoľvek politologickú príručku, tam si môžete prečítať definíciu, teóriu národno-štátnych záujmov. Je to pojem, ktorý sa dlhodobo pestuje a napĺňa obsahom vo veľkých a významných štátoch, ktoré jasne definujú svoje národné a štátne záujmy. A ponúkol som vám tu jeden slovenský národno-štátny záujem. Ak si myslíte, že ním nie je to, aby Slovensko malo veľké európske štáty ako svojich spojencov, tak potom naozaj asi nerozumiete tomu, čo národno-štátne záujmy sú. Ja som presvedčený, že tu sa určite ale zhodneme. Toto je kľúčový národný a štátny záujem Slovenska, aby Nemecko, Francúzsko bol náš spojenec a aby sme my neprispievali k opaku tohto.

Vážený pán predsedajúci, vážený podpredseda Národnej rady, dámy a páni, možno nebýva zvykom, aby k tejto téme vystupoval niekto, kto nie je bankár, kto nie je ekonóm, kto nie je právnik, kto nie je človek zainteresovaný v týchto národohospodárskych záležitostiach, ekonomických záležitostiach v rámci bankového sektora, povedzme. Ale mám taký pocit, že je veľmi veľa ľudí, ktorí majú informácie len z médií alebo čiastočné informácie z Národnej rady, možno rôzne výseky, informácie od ekonómov a na základe toho si robia istý názor. A ja patrím, priznám sa, k týmto ľuďom, a preto mi dovoľte aj pohľad človeka v parlamente, ktorý skutočne má len informácie, ktoré takýmto spôsobom môže zohnať, a dovolím si vám tlmočiť na základe týchto informácií istý názor človeka, v tomto prípade poslanca.
Dámy a páni, tentoraz nás naozaj nemôže prekvapiť, ak sa novinári uštipačne zabávajú na tom, ako sa zrazu našiel dôvod na harmóniu medzi svetoobčanmi a nacionalistami, medzi liberálmi a konzervatívcami, medzi tými, pre ktorých zajtra je už včera, a tými, pre ktorých je, povedzme, včera až zajtra. A ak je dôvodov na údiv, ale i hmkajúce habkanie všetkých tých ekonomických analytikov, ktorými sa to v našom okolí a na obrazovkách našich televízií len tak hmýri, rozhodol som sa aj ja, človek nepremýšľajúci v miliónoch, lebo toľko naša vzácna vláda do kultúry nedáva, že k tejto téme poviem niekoľko možno nesúvislých viet.
Problém ekonomickej, teda presnejšie, finančnej pomoci Grécku, teda aby som bol korektný, Helénskej republike má, samozrejme, niekoľko tvárí. Je jasné, že Gréci majú veľký dlh, dlh dokonca taký veľký, že už aj naša pani premiérka, ktorá ako sociologička vedela o veľkých peniazoch asi toľko ako ja, ale vďaka niekoľkoročnému pôsobeniu v nemenovanej nadácii sa dostala o level vyššie, nám v nedeľu na rovinu povedala, že Gréci vlastne už skrachovali. Čo sa stane, ak dlžník neplatí a skrachuje? To teoreticky vieme. Prídu veritelia, nejaký ten súdom určený likvidátor a rozpredá sa majetok, aby sa potom trochu uspokojili nároky. Tak to funguje, ak nejaký slovenský živnostník náhodou nezvládol zaplatiť dane, či ostal dlžný za materiál na výrobu, lebo mu pre momentálny nedostatok drobných nezaplatil nadnárodný odberateľ. Ale všetci veľmi dobre vieme, že takto to funguje len medzi ľuďmi, ktorí „v tom nevedia chodiť“. Tí, čo to, naopak, vedia si veselo napožičiavajú a naobjednávajú, hoci dobre vedia, že platiť nebudú, pretože keď to začne byť príliš horúce, podpíšu obchod s nejakým nastrčeným bezdomovcom, ktorý za pár krabíc jabĺčkového preberie na seba vlastníctvo zadĺženej firmy, a pôvodný dlžník sa ako vták fénix a vlastník iných ešte nezadlžených firiem môže ďalej premávať po salónoch našej smotánky. Kam podľa nás teda treba zaradiť Grékov? Napožičiavali si v naivnej viere, že ekonomický rast je stály a nemenný a bude z čoho splácať? Napožičiavali si v snahe premeniť svoj štát po desaťročiach plukovníckych diktatúr na modernú európsku krajinu, ale zle odhadli, ktoré sektory sa budú efektívne rozvíjať? Alebo sú to darmožráči, ktorí by sa najradšej vyvaľovali na plážach a čakajú, že robotný ľud zvyšku Európy im bude sypať pečené holuby a liať vyberané víno priamo do lenivo pootvorených gámb?
Ctení kolegovia, my, čo sa moceme okolo divadla, sa na Grékov dívame s úctou a vďakou. Veď Gréci dali svetovej kultúre Aischyla i Sofokla, Grécko bolo kolískou moderného európskeho divadla. Aj ten najminiatúrnejší zachovaný fragment antického amfiteátra dodnes dokumentuje, akej úcte a vážnosti sa divadlo v istých dobách v Grécku tešilo. Aj preto odmietam verziu, že by Gréci konali nečestne a zákerne, že by sa pokúšali na všetkých ostatných európskych štátoch sa nejako priživiť. I keď bola tu jedna situácia nemenovaná, keď minister financií, vtedajší aj súčasný, mal podpísanú istú dohodu s istým nemenovaným človekom gréckeho pôvodu a presviedčal nás, že národné divadlo treba predať. Ale to je asi v tejto chvíli už iný príbeh.
Dámy a páni, čo vlastne v tejto chvíli ministrovi Miklošovi vyhovuje? Ministrovi Miklošovi vyhovuje podľa môjho názoru akákoľvek situácia. V prípade, že mu zostanú právomoci, má voľnú ruku a de facto aj v „ješitnosti“ zvíťazil a porazil Sulíka. Keď mu tie právomoci neprejdú, resp. mu ich zoberiete, má dostatok aj „ješitnostných“ dôvodov na to, aby odišiel z postavenia ministra financií kdesi do európskych finančných štruktúr, a má jednoducho od vás pokoj. Aj jedno, aj druhé je dobré, treba sa iba ďalej pozerať na to, čo sa v tomto príbehu stane možno o mesiac, možno o pol roka a možno aj o trošku neskoršie.
Dámy a páni, myslím, že tá obrovská grécka dlžoba nie je ani tak grécka. Grécko len dopláca na to, že sa vojenských vládcov zbavilo v čase, keď na trhu bol prebytok hotových finančných zdrojov a banky sa priam pretekali v ponukách. Grécku toho chýbalo veľa. A keďže nebol problém so získaním úverov, rozhodlo sa masívne modernizovať štát. Ešte cez olympiádu sa celý svet díval so záujmom na to, ako výrazne sa Gréci pohli vpred. Ibaže sotva dohoreli olympijské ohne a na monitoroch nie zle, na pomery v Európe primerane platených vládnych úradníkov sa pravidelne ukazovali termíny a výšky splatných pohľadávok. Došlo k sérii havárií na finančných trhoch a vypukla ekonomická kríza. Grécko nebolo v stave na dlžoby zarobiť a muselo si na splátky požičiavať, aj keď za čoraz horších podmienok. A horšie podmienky, teda vyššie úroky, znamenali len to, čo vyrokovanie jednej pôžičky vlastne znamenalo, nevyhnutnosť súčasne otvoriť debatu o ďalšej pôžičke a s ešte vyššími úrokmi. Tie isté banky, ktoré kedysi na začiatku tejto story s nadšením lietali do miest Atény a Thessaloníki s ponukami na výborné a lacné pôžičky, si teraz začali volať do svojich centrál pri Seine, Rýne, Páde či Temži gréckych finančníkov a ministrov, aby im predkladali čoraz menej prijateľné návrhy riešenia dlhu. A keď dospeli k poznaniu, že z gréckych zástupcov už toho veľa nevytrieskajú, urobili si z gréckych dlhov problém eurozóny a Európskej únie, v podstate logicky, aj voľakedy keď som si ako mladomanžel bral pôžičku tridsaťtisíc, aby som si zariadil svoj prvý byt, musel som sa, teda musel sa Slovenskej sporiteľni zaviazať môj otec, že dlžobu bude splácať po 250 korún mesačne za mňa, ak by som náhodou ochorel, nedajbože zomrel či emigroval. Štát, samozrejme, ručiteľa nepotrebuje, lebo si nepožičiava také smiešne objemy, ale za štát automaticky ručia ľudia, v prvom slede, samozrejme, vlastní občania, ktorí ho tvoria a financujú zo svojich daní, a v druhom slede aj vlády a občania iných štátov, s ktorými je dlžný štát previazaný, pretože v súčasnom stupni európskej integrácie naozaj nemôžeme namaľovať kdesi čiaru a povedať, pokiaľ siaha oblasť zasiahnutá dlhom a za čiarou je už svet zdravý. Veď tie isté banky, ktoré teraz vedú zápas o svoje pohľadávky v Grécku, majú svoje dcéry aj u nás. Ak prídu o pár desiatok miliárd pre insolventnosť tam, budú chýbajúce zisky žmýkať inde. Mimochodom, spomínate si ešte, ako nám v tejto sále istý podpredseda vlády masíroval uši a presviedčal poslancov, že je nevyhnutné naliať do bánk 100 mld. korún a potom ich všetky predať zahraničným záujemcom, lebo to je jediná správna a pravicová cesta k lacným peniazom budúcnosti?
Dámy a páni, je podľa môjho názoru veľmi, veľmi nedospelé vykrikovať dnes nejaké ultimatívne požiadavky. Akýkoľvek krok na záchranu Grécka je totiž súčasne krokom našej vlastnej stability a stability eurozóny. Tak ako sme cez Radu vzájomnej hospodárskej pomoci voľky-nevoľky znášali aj dôsledky sovietskeho dobrodružstva v Afganistane, dotovali rozvoj mongolskej metalurgie a držali nad vodou pestovanie pomarančov na Kube, tak dnes budeme mať pocit krivdy, že ratujeme Grékov, ale nie je v našich reálnych silách s tým niečo zásadné urobiť. Ak tu náhodou nevznikne politická aliancia, ktorá chce hlásať a presadzovať politickú a ekonomickú dezintegráciu Európy, SaS ani OKS o tom zatiaľ síce nehovorili, ale ktovie, nie je to príjemná situácia, každému z nás by bolo ľahšie, keby sme ju nemuseli riešiť. Ale stáva sa zavše, že nás osud postaví pred problém, ktorého riešenie nás čosi stojí, hoci nám osobne to nič neprináša, iba naprávame chyby svojich súrodencov, príbuzných či známych. Koľko ľudí napr. muselo splácať tie mladomanželské pôžičky, keď sa deti, súrodenci či kamaráti rozhodli z letnej dovolenky nevrátiť domov, ale skúsiť šťastie niekde vo svete? Tí čestní sa s ručiteľmi neskôr vyrovnali. Ale za mnohými sa zavrela hladina a ostalo len odhodlanie už nikdy nikomu neručiť. Aj preto si myslím, že by bolo rozumnejšie nezabíjať v tejto chvíli čas planorečnením o európskom finančnom stabilizačnom nástroji, ale radšej iniciatívne v Bruseli otvoriť diskusiu omnoho zásadnejšiu: Čo s európskymi bankami? To, čo dnes vidíme na juhovýchode kontinentu, je totižto len malá ukážka dôsledkov zvrhlosti dnešného finančného sveta, ktorý ja tak veľmi a zásadne svojím sedliackym rozumom nechápem. Dámy a páni, ďakujem za pozornosť a prajem vám príjemný piatok. (Potlesk.)

Ďakujem pekne, pán podpredseda. Musím povedať, že každému, kto si ctí pokladnicu našej civilizácie, nemôže byť apriórne vzdialený, jemne poviem, helenofilský alebo filhelénsky tón úvodu prejavu kolegu Jarjabka. Áno, Gréci nám dali veľa, Aischyla, Sofokla, divadlo v Epidaure, s fantastickou akustikou po tisícoch rokov. Dali nám teda grécku drámu a dali nám ju teraz v repríze. Samozrejme, dali ju hlavne sebe. Ale musím povedať, že to, o čom tá dráma je, sa dá zredukovať z výšin Aischylových na slovenský kritický realizmus, ktorý mám tak rád. A vlastne sa to dá zredukovať na príbeh snaživého a príčinlivého Ondráša Trávu z Kamenian a jeho "desiatky" zálohu a na jeho protihráča Aduša Domanického. A to, o čo teraz ide, je to, či báčik z Chochoľova umrie.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Pán kolega, milý Dušan, začal si tým, že máš kusé informácie. Máš pravdu, tie informácie sú skutočne kusé, sú to výseky médií, úryvky debát v Národnej rade. Tebe sa podarilo, aj keď si sa priznal, že nie si odborník v tejto problematike, vniesť taký iný, svieži pohľad na vážnu problematiku spôsobom, ktorému porozumie aj bežný človek, ktorý sa inak v spleti argumentov, príp. pseudoargumentov stratí. Ďakujem.

Vážený pán poslanec Jarjabek, ja sa celý život zaoberám obrazmi, metaforami textu, tak mám na to zvlášť citlivé ucho. A hovorím to len preto, že ak nebudem teraz celkom presne citovať to, čo ste povedali, tak sa ospravedlňujem vopred. Ale dúfam, že som dobre zachytil zmysel toho, čo ste hovorili. Vy ste povedali asi toto, že áno, keď sme boli v RVHP, tak sme museli, či sme chceli alebo nechceli, konzumovať aj tie nezmysly RVHP a že teda takisto alebo podobne musíme dneska konzumovať to, čo sa deje v eurozóne a v Európskej únii. Dovoľte, aby som povedal k tomu iba jednu vetu. Práve preto, aby sme nemuseli konzumovať v Európskej únii nezmysly toho typu, ako boli nezmysly v RVHP, musíme sa správať ako slobodní a zodpovední ľudia a vyvarovať sa toho, aby Európska únia a eurozóna, ktorá je aj v našom záujme, sa správala tak, ako jej to prislúcha, ako zoskupenie štátov, zoskupenie krajín založené na slobodnej trhovej ekonomike, ale nie na nezodpovednosti.

Ďakujem pekne všetkým kolegom za faktické poznámky.
Pán poslanec Osuský, znova, aj ten môj úvod bol kvôli tomu, že ja odmietam urážanie gréckych ľudí, gréckych obyvateľov. Ja si totižto myslím, že naozaj tí ľudia boli zatiahnutí kdesi, finančné trhy jednoducho spravili to, čo spravili, je to čosi, o čom priemerný občan Grécka jednoducho vie strašne málo, a preto sa iba čuduje, a preto možno sú aj tie nepokoje. Jednoducho je to tak. A akékoľvek urážanie gréckych občanov toho typu, ako sme si mali možnosť tu vypočuť od pána predsedu Sulíka, jednoducho je pre mňa neprijateľné. A budem to opakovať stále, nech by sa stalo čokoľvek.
No a, pán poslanec Zajac, áno, ja vám rozumiem. Ale dajte inú alternatívu, smelo dajte inú alternatívu s perspektívou nie polroka, roka, ale s perspektívou piatich, desiatich rokov. Akú máte inú alternatívu spolužitia v rámci Európskej únie? Ďakujem za pozornosť.

Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, ctená statočná zvyšková snemovňa, ku cti Aduša Domanického, aby som začal in medias res, treba povedať, že nad tou rodinnou hrobkou a jaseňmi sa mu v kútiku oka zaleskla slza, lebo nahliadol, a ja sa hlboko domnievam, že existuje v Grécku mnoho ľudí, ktorí nahliadli, ktorí nahliadli, že to zrejme ďalej nepôjde.
Dvadsaťtisíc ľudí v milióny obyvateľov rátajúcich Aténach, tak ako som ich videl, boli grázli. To neboli v zásade grécki občania, keď ste ich videli, to boli to, na čo existuje sumárny nemecký pojem "Chaoten". Nerobím si ilúzie o tom, že toto je celá tvár Grécka. Fungovanie prímorských stredísk ukazuje, že existujú Gréci, ktorí vedia, že treba pracovať, aby sme sa odniekadiaľ vyhrabali. A ja ak budem teraz hovoriť o tom, čo si myslím v širšom kontexte o takýchto krokoch, aké sa zdajú byť nevyhnutné, je to teda niečím, čo bude možno hlasom Jóbovým, pretože to, o čom budem hovoriť, sa týka nielen Grécka, nielen eurozóny, nielen Európskej únie, ale všetkých najbohatších, najblahobytnejších, najpožívačnejších a egoistických krajín sveta.
To, o čom hovorím, sa v zásade asi netýka, no pripusťme, Bhutánu. A netýka sa to možno ani Madagaskaru. Týka sa to nás, ktorí žijeme bohatšie a lepšie ako 90 % ľudstva. O čom hovorím? Hovorím o tom, že keď po druhej svetovej vojne sa rozpadalo Britské impérium, tak Londýn poriadal olympijské hry. Nikto iný sa nenašiel, kto bol ochotný ich zorganizovať, ale kolíska športu napriek všetkému sa na to podujala, počas lístkového systému, keď víťazná veľmoc, impérium malo potraviny, odevy a uhlie na prídel.
Nemci začínali v roku nula. A tešili sa, keď mali strechu nad hlavou, ktorá nebola deravá od bômb. Začínali budovať. Začínali, samozrejme, s absolútne utiahnutým opaskom. A úplne jasne chápali, že rodinný volkswageník je snom budúcnosti, na ktorý budeme musieť dlho šetriť. Zhodou okolností na opačnej strane ostnatého drôtu, v raji slobody komunistickom, po vojne a v ďalších dekádach tak uvažovali všetci normálne rozmýšľajúci ľudia. Zaväzovali sa splatiť družstevný byt, kúpiť si trabanta, wartburga, embéčku, proste celkom rozumne a jednoducho ľudsky, tak ako ten Ondráš Tráva, ktorý sa za "desiatku" veľa nabehá, než ju zarobí. Chápali, že na to, čo chcú mať, najprv musia zarobiť. Čo sa ale, žiaľbohu, postupne stalo? Blahobyt rástol. A miesto toho, aby sme všetci uvažovali v rozmere radosti z pokroku, z rastu nášho blahobytu, z toho, že na dovolenku sa dalo ísť u nás aj k Balatonu a u nich do Lignana, postupne sme chceli stále viac, aj keď my sme sa pridali do toho vlaku ako jedni z posledných a u nás by to bolo ešte oveľa pochopiteľnejšie. Ale oni, a teraz hovorím o nich, aj my, teda my všetci, ktorí nežijeme z dolára na deň, ani z dvoch dolárov na deň, ktorí máme národný produkt neporovnateľný s drvivou väčšinou obyvateľov tejto zemegule, sme boli takí, že odrazu sa nám málilo a chceli sme stále viac. A už to tu dnes zaznelo. Pochopili to aj politici, ktorí v prvej polovici dvadsiateho storočia nemuseli stavať ťažiskovo svoje boje o hlasy na sľubovaní viac, ako sa dalo dať. To sa pre nich dnes, naopak, stalo základným kameňom. A v tomto zmysle, teda že sľubujem ľudu viac, ako mu môžem čestne dať, pretože viem viac ako ten ľud, a v tom má kolega Jarjabek pravdu, je možné, že všetci Gréci celkom nevedeli, ako to v skutočnosti je, ale to, že mnohí neplatili dane, to nebolo z čistej nevedomosti, že teda tomu ľudu sľubujeme viac, než na čo máme, sa stalo normou. Veľký "bundeskanzler zjednotiteľ", ktorého si môžeme za mnohé vážiť, Helmut Kohl, pri všetkom, čo dokázal, nedokázal rázne a jasne, samozrejme, v konkurencii so svojou opozíciou, povedať Nemcom, že tvoria dlh. Oni, pracovití, začínali od piky, z úplnej nuly alebo ešte z mínusu, sa odrazu dostali do štádia, že chceli počuť, že majú najviac, ako majú. To isté platí i pre národy oveľa menej pracovité, oveľa menej výkonné a oveľa menej, by som povedal, navyknuté odviesť výkon a nepoddať sa.
Slováci boli vždy pracovití a vedeli, že keď odišli do pensylvánskych baní a doma ich čakala žena s pribúdajúcimi deťmi, ktoré jej pribúdali vždy po ich krátkom návrate, tak aby prikúpili roľu alebo kravu, museli na to zarobiť. Neexistoval Medzinárodný menový fond, neexistovala žiadna záruka, že niekto sa za tú moju roľu zaručí. Musel si ju odpracovať a zaplatiť. Z tohto sme odišli.
Kolega Jarjabek hovoril, že pre niektorých zajtra znamená včera. Ja by som bol v tomto zmysle šťastný, keby pre bohatý a zblahobytneno bruchatý svet sa vrátili tieto časy, aby sme vedeli, že môžeme minúť to, na čo máme. A preto som jeden zo signátorov tohto materiálu. A preto budem zaručene hlasovať proti akémukoľvek eurovalu a akémukoľvek fondu, ktorý, a povedzme si čestne, nie je založený pre nič iné ako pre sanáciu gamblerov, pretože svet žil bez toho, aby takéto fondy existovali, pretože každý vedel, že „strecke dich nach der Decke“ (Vystieraj sa tak, akú dlhú deku alebo prikrývku máš.). Len my sme posledných štyridsať rokov prešli do obdobia, že sme sa cítili priam absolútne oprávnení vystierať sa "nad plán". A v tomto zmysle sú všetky ďalšie fondy stabilizačné len riešením toho, že každá európska krajina až na hádam úplné výnimky, a to zďaleka nie tie, ktoré mali od Boha najviac územia, zdrojov a všetkého, to znamená, často malé krajiny majú výrazné vnútorné dlhy. Majú ich Spojené štáty, má ich Japonsko. Bol som v Japonsku a bývalý minister sociálnych vecí mi povedal, že dôchodky stoja Japonsko každý mesiac, každý deň a každý rok presne dvojnásobok toho, na čo v skutočnosti to Japonsko má. A je to krajina dlhovekých ľudí. To znamená, všetci, i tí, na ktorých sme roky hľadeli ako na ekonomicky prosperitný vzor, majú dneska neuveriteľné dlhy, ktoré by v časoch minulých neboli možné, ak by sa historicky nejednalo o krajiny, ktoré absolvovali ťažkú záchrannú vojnu. Áno, Briti si požičiavali u svojich bratov spoza oceánu „lend and lease“ a mali po vojne obrovské dlhy, ale boli to dlhy celkom odôvodniteľné tým, že prežili ako jediná krajina, ktorá rok a pol sama odolávala neuveriteľne silnému nemeckému fašizmu. Všetci v Európe vtedy buď boli pod čižmou alebo uzatvárali dohody (Ribbentrop – Molotov). To znamená, že tam to bolo zdôvodnené, krajina musí ísť do dlhov, ak ide o prežitie. Pravda ale je, že Európa od šesťdesiatych rokov nepotrebovala "prežívať", Európa začala bojovať o druhé auto v rodine, začala bojovať o dovolenku na ostrovoch Seychely, začala žiadať viac a viac a nepripustila si, že na to nemá.
Počas tohto prejavu, a to nemám z vlastnej hlavy, ale z jedného krásneho fejtónu z Frankfurter Allgemeine, kde autor napísavší článok nás asi každý dvadsiaty riadok informoval o tom, o koľko, kým sme sa dočítali do tohto riadku, stúpol dlh Nemecka. Počas môjho prejavu, ktorý tu mám, stúpli dlhy európskych krajín vrátane Nemecka o tisíce a tisíce eur. Tak sme si navykli žiť. A tak sa teraz snažíme, absolútne smiešne, a bola tu reč o nosení vody v riečici, si vymýšľať ochranné mechanizmy, ktoré nás majú chrániť pred "následkom" seba samých.
My sme možno ľudia včerajška, ale hlásim sa, napriek tomu, že niekde by som s ním iste polemizoval, k Ľudovítovi Štúrovi, už som to tu povedal: „Viacej tvoriť, menej troviť.“ Bohatý civilizovaný svet desaťročia oveľa viacej trovil, ako tvoril. Je to hanba, je to zlyhanie a čokoľvek, čo môže byť zástenou, paravánom, aby to mohlo pokračovať, nikdy nezíska moju podporu. Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

Pán poslanec, možno ako jediný ste obrátili pozornosť tejto ekonomickej a politickej debaty na hodnotový rozmer celého problému a predovšetkým na tú úžasnú zmenu európskeho hodnotového rebríčka. A ja osobne s tým môžem len súhlasiť. Naozaj si myslím, že tento problém, o ktorom rokujeme, má aj ten rozmer, že dnes už naša kultúra a naša európska civilizácia chce za každú cenu sústavne meniť nové a dobré veci za ešte novšie a za ešte lepšie. Takže ja s vami, pán poslanec, súhlasím, len je to rozmer, by som povedal, číro teoretický. A myslím si, že teraz práve ekonómovia musia povedať, ako z tohto problému, ktorý dnes spôsobuje vážne ekonomické problémy, vyjsť von.
A na rozdiel od vás si myslím, že primeraný dlh je dnes aj určitý spôsob života, lebo ak sa pozriete na akéhokoľvek mladého človeka, ktorý si založí rodinu a chce nejako normálne žiť, tak vidno, že takmer každá rodina si berie pôžičku, či už, povedzme, zo Štátneho fondu rozvoja bývania alebo prostredníctvom hypoték. Len dôležité je mať prácu a mať taký príjem, aby som túto pôžičku mohol splatiť. Dnes, bohužiaľ, nefunguje to, čo ste možno ešte vy zažívali, že vám štát dal dvestotisíc korún na to, aby ste si mohli kúpiť byt a žiť v ňom. Takže dnes aj primerané zadlžovanie je akceptovateľné. Ale to nemení nič na tom, že súhlasím s tým, čo ste povedali o tom hodnotovom rozmere.

Alegória s tou pôžičkou, povedzme, s tou hypotékou dnes je presne trefná. Som hlboko presvedčený, že zodpovední ľudia, a Slovensko, myslím, má takýchto občanov, si uvedomujú, do čoho idú. A považujú za normálnu ľudskú povinnosť tú pôžičku splácať, aby ich deti a oni mali, povedzme, strechu nad hlavou. Presne o tomto to je. A to sú ľudia, ktorí nie sú bohatí, ktorí si musia zobrať pôžičku, aby mali strechu nad hlavou pre svoju novú rodinu. A presne títo si to uvedomujú a splácajú ju. Ja ale hovorím, povedané alegoricky, o tej časti sveta, ktorá teoreticky, a povedzme si otvorene, v porovnaní so svojimi predkami nie tak dávnymi, žije v palácoch a žije z kaviáru, lebo tých 5 % najbohatších obyvateľov zemegule žije relatívne "z kaviáru", v porovnaní s ostatnými a napriek tomu si ešte berie na ten kaviár, ďalší kaviár, pôžičku. A to je niečo, čomu chcem celou svojou ďalšou činnosťou čeliť, pretože si myslím, že ak existujú konzervatívne hodnoty, ku ktorým stojí za to vrátiť sa, tak je to sloboda a zodpovednosť.

Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, chcel by som vo svojom vystúpení uviesť tri dôvody preto, čo my z OKS sme nepodporili pôžičku Grécku a prečo nepodporíme navýšenie eurovalu jedna a ani vznik eurovalu dva. Z tých dôvodov je jeden ekonomický a druhý politický a tretí bude aj ekonomický, aj politický.
Ale ešte predtým mi dovoľte, aby som bol chvíľu veľmi, veľmi osobný, nemám to vo zvyku, nerobím to a na pôde Národnej rady to robím možno vôbec prvýkrát. Bol som pri tom, keď sa v novembri 1989, formovala Verejnosť proti násiliu. Vtedy v nedeľu 19. novembra v Umeleckej besede bol som spoluautorom prvého vyhlásenia Verejnosti proti násiliu. Bol som pri tom, keď sa formoval prvý program Verejnosti proti násiliu, ktorý bol prijatý manifestačne na Námestí SNP 25. novembra. Mohol by som vám ukázať, ktoré body som sformuloval, ale nemá to zmysel. Bol som pri tom, keď Martin Bútora s Ladislavom Snopkom vymýšľali jeden pochod, ktorý vstúpil do dejín Slovenska ako pochod do Hainburgu. Bolo to asi o druhej v noci, mohlo to byť 24. novembra. A ja som bol vtedy trošku skeptický. Ale to, čo vtedy si vymysleli pod pojmom „Ahoj Európa“, to aj sa uskutočnilo. A na tomto pochode sa zúčastnilo ja neviem 200 000 ľudí. To bol pochod, ktorý práve pod tým heslom „Ahoj Európa“ vlastne sformuloval to, čo potom našlo nejaký medzinárodnoprávny výraz v tom, čo sa nazýva Európska únia. Bol som spolu so svojimi priateľmi pri tom, keď sme sformulovali program vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie. Bol som po roku 1998 pri tom, keď sme po Mečiarovom režime, po ktorom ostali zo vstupu do Európskej únie a do NATO len trosky, krok za krokom plnili kritériá vstupu do Európskej únie. Nebolo to ľahké, trvalo to dlho, ale kritériá sme splnili a do Európskej únie sme mohli vstúpiť.
Hovorím to len preto, že môj postoj je principiálne európsky alebo proeurópsky, pretože si neželám, aby ktokoľvek z nás a z ďalších generácií, ktoré prídu po nás, sa ocitol ešte raz buď v nejakom geopolitickom vákuu, alebo nebodaj v nejakom geopolitickom priestore, ktorý bude obsadzovať len niekto iný, pričom ten niekto iný len prinesie nejaký mráz z Východu. Neželám si to, ale hovorím rovno, že keď sme vstúpili do Európskej únie, položili sme si otázku, či to je koniec príbehu alebo či to je nový začiatok. A vedeli sme, že to je nový začiatok a že k tomu novému začiatku sa máme správať ako svojprávni, dospelí a rovnocenní partneri v tom spoločenstve, do ktorého sme vstúpili. A to bola Európska únia.
Hovorím to rovno, my v OKS sme boli proti prijatiu eura. Mali sme na to dobré dôvody. Všetky tie dobré dôvody sa v podstate naplnili. Napriek tomu dnes hovoríme, že nemáme žiadny plán B, sme za zachovanie eurozóny a sme za to, aby Slovensko ostalo v eurozóne, pretože si myslíme, že tie náklady, keď hovoríme o pojmoch, tak použijem pokojne aj ten pojem náklady, ale to sú náklady nielen ekonomické, ale, samozrejme, aj politické, na to, aby Slovensko vystúpilo z eurozóny, sú dneska vyššie ako náš pôvodný, dobre mienený a pravdivý a veľmi realistický pohľad na euro.
Rovno môžem povedať, že sme boli proti Ústave Európskej únie, lebo sme ju pokladali za zlý nástoj. Sme ju pokladali za zlý nástroj, pretože sme boli presvedčení a sme presvedčení, že to je nástroj na obmedzovanie slobody a na podporu európskej byrokracie. Ako sa ukázalo, je to tak.
Boli sme proti Lisabonskej zmluve, pretože tento trend ešte viacej zdôraznila.
Skúsme si len uvedomiť, že bol prijatý článok 125 Lisabonskej zmluvy. A v tejto chvíli to, čo sa deje, znamená faktické porušenie tohto článku 125 Lisabonskej zmluvy. To znamená, tento článok hovorí o tom, že nemajú niesť ostatné štáty náklady jednotlivých členských štátov. Ak dôjde k tomu, že bude treba v parlamentoch zmeniť tento článok Lisabonskej zmluvy, ubezpečujem vás, že budeme hlasovať proti tomu, pretože to znamená znova iba zosilnenie byrokratických tendencií v Európskej únii.
Dneska som čítal článok, veľmi dobrý a veľmi pravdivý, o tom, aká dvojtvárna je európska byrokracia, ktorá na jednej strane žiada od členských štátov Európskej únie, aby šetrili, a kladie im na to veľmi vysoké požiadavky a podmienky, pričom zároveň tá istá Európska únia v mene svojej bruselskej byrokracie sama sebe zvyšuje výdaje, ale ona si ich nezvyšuje zo svojich peňazí, ona si ich zvyšuje z peňazí všetkých občanov, a teraz to poviem rovno, Európskej únie. Áno, my občania Slovenskej republiky máme na tom malý podiel. A týka sa to najviac veľkých európskych krajín. Ja sa len pýtam, dokedy bude existovať trpezlivosť veľkých európskych krajín, a trúfam si povedať na základe toho, ako poznám verejné diskusie v týchto veľkých európskych krajinách, že to už dlho nepotrvá, že sme sa ocitli na istom rázcestí a že to je rázcestie, keď práve tie veľké európske krajiny, nie malé, začnú proti tomu protestovať, pretože sa to ich dotýka. A dotýka sa to už dneska aj ich životnej úrovne. Veď ani veľké európske krajiny a občania týchto veľkých európskych krajín si nemôžu dovoliť donekonečna platiť za niekoho iného, či je tým niekým iným európska byrokracia alebo či sú tým niekým iným občania iných štátov. Jednoducho takto to ďalej nejde. Toto vie dnes v Európskej únii absolútne každý, kto sa zaoberá ekonomikou. Takto prebieha celý verejný diskurz v celej Európskej únii. To nie je tuná zopár poslancov SaS alebo OKS a zatúlaní poslanci SNS, no oni sú zatúlaní pod tými podpismi. Oni sa tam zatúlali nejakým takým omylom, prosím, ale to nie je problém hŕstky poslancov SaS alebo OKS a hŕstky obyvateľov Slovenskej republiky, lebo vo veľkej Európskej únii je to malá hŕstka. To je dneska vôbec kľúčový problém Európskej únie a možno ešte viac ako problém ekonomický, je to problém politický.
Chcel som v prvom bode povedať naozaj veľmi osobne to, čo som povedal. A chcel som to povedať ako Európan. Chcel som to povedať ako Európan, ktorým sa cítim, ako človek, ktorý si uvedomuje, že aj keď je to veľmi malá miera, hej, lebo my sme tuná no v tejto chvíli ani nie možno päťdesiati a slovenský parlament, to je stopäťdesiat ľudí, nemôžeme sa tváriť tak, že my sme pupkom sveta, ale myslím si, že aj tak musíme veci pomenovať pravdivo a musíme povedať svoj postoj a musíme povedať svoje stanovisko a musíme ho povedať pravdivo.
A teda hovorím, nie je to len naše stanovisko, je to dneska stanovisko veľkej verejnej diskusie o všetkých, a to aj tých najväčších európskych krajinách. Nie sme teda v žiadnej izolácii. Možnože práve v tomto bode my práve tvoríme ten main stream európskej diskusie, tak ako on aj dneska prebieha.
K tomu prvému bodu, a to je ekonomický problém, by som skúsil len celkom stručne zacitovať Erica Chaneyho, hlavného ekonóma globálnej finančnej skupiny AXA Group. Ale takýchto postojov a takýchto citátov popredných svetových alebo európskych ekonómov je dneska bárskoľko. Toto tvorí main stream európskeho ekonomického uvažovania, keď hovoríme o ekonomike. Hovorí toto, je to z dnešnej dennej tlače, tak je to také aktuálne: „Jasne sa ukazuje, že Grécko nie je a nebude solventné a jeho bankrot sa odkladá o tri alebo päť rokov. Grécko nebude schopné splácať pôžičky. Nepôjde už o pôžičky od Medzinárodného menového fondu, lebo ten si je situácie dobre vedomý a ďalšie pôžičky už poskytovať nebude. Grécko sa bude financovať z peňazí iných členských štátov Európskej únie. Jeho bankrot teda vyústi do straty pre daňových poplatníkov v európskych krajinách.“ A potom pokračuje: „V prípade, že Únia bude pokračovať v nasadenom trende, je naozaj otázkou času, kedy sa začnú ľudia búriť. A doplatiť na to môže euro. Jednotná európska mena vznikla na základe demokratickej voľby európskych krajín. Keď ľudia v týchto krajinách budú na existenciu eura dlhodobo doplácať, môže byť jeho budúcnosť skutočne ohrozená. Skutočne sa nachádzame na rázcestí.“ A toto je názor ekonóma, toto nie je názor laika. Je to veľmi presne formulovaný názor.
A odpoviem Ivanovi Miklošovi, ktorý mi nechcel rozumieť, tak, aby mi rozumel. Tá sebadeštrukcia eurozóny sa už začala. Dneska nie je otázka taká, či ten stav povedie k sebadeštrukcii eurozóny, dneska je otázka taká, či sa podarí v dohľadnom čase zastaviť deštrukciu eurozóny, a tým aj deštrukciu Európskej únie. Toto je dnešná otázka. A to je znova nie otázka niekoľkých poslancov ani nie otázka jednej z menších krajín Európskej únie, ako je Slovensko, ale otázka Európskej únie a eurozóny. Toto je politický problém. Toto je dnešný politický problém číslo jedna Európskej únie. A odkladanie riešenia tohto problému nevyplýva z ničoho iného, iba z bezradnosti. Slová o tom, že máme len zlé a horšie riešenie, sú slová európskej bezradnosti. Ja tomu rozumiem, ja viem, že to je veľmi ťažký problém. Je veľmi ťažko povedať, a úplne najťažšie je to povedať na celoeurópskej úrovni „stop, dosť, stačilo“. Ďalej to takto nejde, pretože ten politický problém, a to je politický problém Európskej únie, stojí tak, že dokedy môže Európska únia existovať v takom ekonomickom režime, ktorý úplne odporuje zásadám slobodnej trhovej ekonomiky. Toto je reálny, hlavný problém eurozóny a Európskej únie. Otázka je, dokedy je to vôbec možné. Áno, za touto otázkou sa skrýva aj otázka, ktorú si musíme klásť ako občania Slovenskej republiky, ale ja ju nepokladám ani za celkom prvotnú, to znamená, dokedy my máme platiť za niekoho iného. Viete, to je troška také, povedal by som, povýšenecké hovoriť, že dokedy máme my platiť na niekoho iného, keď niekto iný platí dlhodobo nám. Čiže pre mňa tou prvotnou otázkou, ktorá je ale legitímna a ktorá má ekonomické opodstatnenie, je otázka, dokedy Európska únia bude môcť existovať v takomto ekonomickom režime.
To je teda druhý dôvod, prečo nepodporím, a predpokladám, že aj moji kolegovia z OKS to nepodporia takisto, ani navýšenie eurovalu jedna, ani trvalý euroval.
A tretí dôvod je domáci, v ktorom sa obidva tie motívy spájajú, aj ekonomicky, aj politicky. Ja sa pýtam, dokedy bude pre Slovenskú republiku a pre jej občanov únosné, aby sa u nás striedali vlády, ako doteraz sme svedkami len takého absolútneho výkyvu, kde príde jedna vláda, hovorme najprv o Mečiarovej vláde, ktorá brutálnym spôsobom ničí akékoľvek základy normálneho zdravého hospodárenia a zdravého postavenia Slovenskej republiky vo svete, a potom príde na rad vláda, ktorá to dá do poriadku, dáva to do poriadku osem rokov, a potom príde tretia vláda, a to je bývalá vláda Ficova, aj s SNS, aj to treba povedať, aj s SNS a aj s HZDS, ktorá so sebou nesie niektoré vlastnosti toho predchádzajúceho mečiarovského režimu, pričom jednou z tých základných vlastností je neuveriteľné plytvanie finančnými zdrojmi, neuveriteľné zvyšovanie verejných výdavkov, neuveriteľné zadlžovanie Slovenska, aby potom prišla naša vláda, pričom my to začneme dávať znova dohromady, ale v takom režime, ktorý bude sanovať v európskych pomeroch naozaj tých, ktorí nezodpovedne budú vládnuť. Budeme tak znova len svedkami toho, že príde iná vláda, neviem, aká to bude vláda, neviem ficovsko- aká, ktorá znova začne len rozhadzovať a ktorá celú tú robotu, ktorú prvá a druhá Dzurindova vláda a táto naša vláda robí, vyhodí do vzduchu s pokojným svedomím, pretože si budú istí, že „no a čo, keď budeme vyhadzovať peniaze do vzduchu, veď to niekto zaplatí za nás“.
Viete, toto je niečo, čo ja pokladám za úplne najobludnejšie z toho cikcakovitého mechanizmu, tak ako on teda funguje alebo nefunguje. A on nefunguje. Toto pokladám za najväčšiu formu sebadeštrukcie. A som absolútne proti takejto sebadeštrukcii. A preto si myslím, že máme aspoň povedať, a preto to aj hovoríme, že to nie je dobré, že to nie je ani len minimálne dobro, ale že to je proste zlé a že tá cesta vedie do pekla a že to vedie do pekla celú Európsku úniu a eurozónu.
Preto náš postoj, nie je to postoj nacionalistov, je to nielenže postoj ľudí, ktorí boli vždy európski, ale je to postoj ľudí takých, ako som ja a moji priatelia, ktorí si vždy, pokiaľ vládali a pokiaľ to šlo a aj keď to bolo veľmi, veľmi nepopulárne a aj keď sa tým dostali dvakrát na okraj politického spektra, držali tento postoj a ktorí si ho budú držať aj dnes. Nebudeme podporovať sebadeštrukciu eurozóny, Európskej únie, nebudeme podporovať hazard. Ďakujem pekne. (Potlesk.)