20. schôdza

Ďakujem pekne, pán predseda. Zaznelo to tu ako vlastne bilancia toho, kam sme došli. A ja musím povedať, že grécka katarzia, ktorou tradične končieva dráma, je nielen gréckou katarziou, ale je aj zábleskom slovenskej katarzie. Nepochybne bude dramatickou katarziou katarzia talianska a španielska, ale Európa došla do štádia, ak hovorím len o Európe, kde katarziu potrebuje. A ak spievali kedysi The Beatles "With a Little Help from My Friends", tak to, samozrejme, možné je. Problém je ale v tom, že veľká väčšina friends je "v rejži", ako hovoria Česi. A všetci sme sa do nej dostali bez toho, aby tu bola krajná historická nevyhnutnosť. Dostali sme sa tam preto, lebo sme proste míňali viac, než na čo sme mali. A teraz to, čo zažíva Európa, je, a zas si to požičiam kdesi u susedov, Götterdämmerung, súmrak bohov. My sme boli blahobytní bohovia sveta, už to hovorím aj o nás s plným vedomím. A to, čo môže nasledovať, je skutočne katarzia. A katarzia v bode, kam sme prišli, nemôže byť bezbolestná, nemôžeme očakávať, že to po nej bude také ako v časoch blahobytu. Možno to bude ťažšie, ale na Slovensku platí, a to by sme mali mať na štandarde prezidenta republiky, kde by malo byť napísané: „Pomôž si, človeče, aj Boh ti pomôže.“ Začnime od seba a prestaňme stále uvažovať o perspektívnom otŕčaní dlaní.

Som veľmi rád, že môj predrečník poukázal aj na hlbšie korene celého problému a hlavne tie hodnotové, lebo predtým sme počúvali rôzne zastieracie argumenty ako argumenty o preferenciách a iné povrchnosti, ale toto bolo potrebné, aby to tu odznelo. A to je to, o čom skutočne je tento problém. A to už nie je o nejakej tabuli alebo o nejakom pseudoprobléme, ale skutočne o probléme, ktorému bude musieť čeliť bolestne nielen Grécko a iné štáty, ktoré sú ohrozené priamo alebo v druhej vlne, ale aj Slovensko, nielen tým zvýšením úrokových sadzieb za naše dlhy, slovenské dlhy, ktoré máme. Takže naozaj je potrebné poukázať na príčiny súčasného stavu, v ktorom sa nachádzame, aby sme v duchu poznania týchto príčin vedeli hodnotiť ponúkané riešenia. A je otázka, ktorú si my musíme klásť, a zároveň aj na ňu musíme odpovedať, či súčasné riešenia, ktoré sú ponúkané, tieto príčiny dlhodobo odstraňujú alebo či ide len o prekrytie problému, ktorý vzplanie opäť a ešte väčším ohňom. Toľko by som k tomu zatiaľ mal. Ďakujem.

Ďakujem pekne, pán predseda, za slovo. Vážený pán predseda, vážený pán minister, vážení kolegovia poslanci a kolegyňa, pán poslanec Osuský, vy ste hovorili o tom, že snáď Grécko už nazrelo, občania snáď niečo začínajú chápať a že v podstate tá luza, ktorá zapaľuje autá a rozbíja výklady, že to nie je typická vzorka toho gréckeho národa. Rád by som tomu veril. Samozrejme, tí, ktorí sú v uliciach, tých 20 000, ktoré robí zle, to sú ľudia, ktorí potrebujú sa chytiť akéhokoľvek konfliktu. Otázka je, či ten zvyšok, či tie milióny obyvateľov, ktoré z lenivosti alebo z niečoho iného nevyšli do ulíc, či už Atén alebo ostatného Grécka, už sú tí, ktorí pochopili, že od zajtra budeme dobrí, od zajtra budeme splácať, platiť dane, od zajtra budeme znižovať svoju spotrebu, ako ste správne hovorili, či Grécko skutočne sa chce vlastnými silami vymaniť z marazmu, do ktorého sa dostalo, o čom, si myslím, spoločne pochybujeme. Ak by bolo pravdou, že nazreli aspoň tie široké masy, tak potom ich politické špičky už mali dávno prezrieť a mali podľa toho konať. Ale to, čo robí parlament a vláda skôr, aj podľa slov ministra Mikloša, pripomína kozmetické úpravy ako skutočne hĺbkové riešenie problému.
Problematika spojená s pomocou Grécku zároveň otvára jasnú otázku o ďalšej integrácii do Európskej únie. Náš problém, ktorý máme riešiť, komplikuje situácia, že máme rozhodovať z pozície solidárnych príspevkov, hoci sa jedná o lokálny problém spoločnej meny. Sú to výnosy daní a štandardné nástroje daňovej politiky, ktorá je určená na riešenie vzniknutých problémov. My však máme nástroj solidárnych príspevkov. Aj z toho dôvodu musí byť hĺbka problému dostatočne jasná a na základe ekonomických modelov preložená nielen do reči ekonómov, ale aj do reči vhodnej pre politické rozhodnutie, pretože práve rovina solidárnych príspevkov určuje nutnosť ukázať, kde je obsiahnutá solidarita. Už samotné slovko solidarita u pravicovo orientovanej vlády zrejme blokuje myslenie tohto typu. Ale máme takéto analytické materiály, kde je ukázané, ako princípy solidarity umožňujú politicky správne formulovať rozhodnutie, vôbec k dispozícii, máme k dispozícii dopadové štúdie jednotlivých prediskutovávaných scenárov, či už je to modelová situácia bankrotu Grécka alebo je to model realizácie pomoci? Pre politické rozhodnutie je dôležité vedieť, ktorý scenár nesie so sebou vyššie náklady. A v kontexte zohľadnenia spoločného záujmu eurozóny je potom možné posúdiť individuálny záujem Slovenskej republiky a hľadať zosúladenie týchto záujmov.
Diskusia vedená koaličnými stranami v médiách mi pripadá, akoby ministerstvo financií viedol insitný ekonóm, ktorého politika je založená na predaji štátneho majetku, lebo paradoxne minister opakovane tvrdí, že štát je zlým vlastníkom. Od ministra financií dostávame informáciu, že riešenie môže byť len zlé alebo horšie. Debata medzi predstaviteľmi SDKÚ a SaS v médiách, ale aj tu na pôde parlamentu je skôr populistického ako odborného a vecne zrozumiteľného charakteru. Ale ekonomika a zvlášť financie sú o ekonomických prepočtoch so zohľadnením vlastností človeka, či spoločenského vnímania stavu v spoločnosti. Otázku je možné formulovať pomerne jednoducho: Bude strata z poklesu kurzu eura v ekonomike Slovenskej republiky ako dôsledok bankrotu Grécka väčšia ako náš podiel na záchrane Grécka alebo to bude naopak? Pán minister Mikloš sa nechal počuť, že nemá krištáľovú guľu, presne tak, ako nevedel, že bude kurzová strata pri predaji SPP pred desiatimi rokmi. Čo sa teda za tých desať rokov pán minister naučil, keď argumentmi nevie presvedčiť ani svojho koaličného partnera? Načo nás tu zaťažuje koalícia problémami, ktoré nevie vyriešiť na koaličnej rade a ani vo vláde? Skutočne sa pán minister dožaduje mágie krištáľovej gule alebo je vláda schopná využiť nástroje modernej ekonomiky s vecným a politickým riešením problému?
Posolstvo tejto koaličnej roztržky je oslabením dôveryhodnosti Slovenskej republiky voči partnerom v EÚ. Nielenže nevieme nájsť zhodu v riešení v koalícii, ale nevieme argumentačne obhájiť ani jedno z prezentovaných stanovísk v koalícii. A potom sa pýtam, ako sa môže Slovenská republika prezentovať v Európskej únii, možno originálnym riešením, keď argumenty nie sú dostatočné ani pre presvedčenie vládnej koalície. Takéto zúfalé výkriky môžu mať len jeden výsledok, a to ďalšiu stratu dôveryhodnosti vlády Slovenskej republiky v orgánoch Európskej únie. Kvalita predkladaných argumentácií koaličnými stranami nemá ani hĺbku, ani odbornosť, spôsob vedenia diskusie nemá politickú kultúru. A je skôr vhodná do priestoru krčmy, a nie ako podklad pre serióznu a dôslednú rozpravu na pôde parlamentu. Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

Boli tu spomenutí občania v Grécku a pokusy ich hodnotiť, kto nimi je a kto nimi nie je. Ja by som upriamil v tomto smere pozornosť na jeden problém tiež, o ktorom som si prečítal v tlači v posledných dňoch. Hlavne sú to asi občania, ktorí uverili svojej vláde, uverili jej v tom, že štát nemôže zbankrotovať, a uverili aj tomu, že dlh štátu sa ich netýka. Čítal som titulky rozhorčenej občianky Grécka, že ona predsa nikomu nič nedlží. Ale dlží. A dlží závratnú sumu. A ja mám obavu, že takto infikovaných máme veľa našich spoluobčanov aj na Slovensku. Aj na Slovensku si veľa ľudí myslí, že štát nemôže zbankrotovať, že ani Sociálna poisťovňa nemôže zbankrotovať, že ani Všeobecná zdravotná poisťovňa nemôže zbankrotovať, že určite príde dôchodok, aj výplata štátneho zamestnanca že určite príde. A veľa ľudí má pocit z toho, že keď sa štát zadlžuje, že nie je to ich problém. A po prvých týždňoch v tejto snemovni som toto nepočul iba od anonymnej občianky Grécka, ale aj od poslanca Národnej rady, ktorý sedáva po mojej pravici, keď sedím na tomto mieste. A ten vlastne sa vyjadril v tom zmysle, že predsa chronický deficit je niečo bežné, že majú ho všetci. A divil sa, že prečo proti nemu brojíme. Ďakujem. (Potlesk.)

Vážený pán predseda, vážená kolegyňa, vážení kolegovia, som jedným z tých poslancov, ktorí sa podpísali pod túto iniciatívu a kvôli ktorým sa tu dnes touto témou zaoberáme. A musím povedať, že nie som s tým úplne spokojný a uzrozumený, a to hneď z dvoch dôvodov.
Ten jeden dôvod je, že som sa pod to podpísal spoločne s kolegami poslancami SNS, s čím naozaj nie som úplne uzrozumený, a to nielen kvôli nejakým formálnym záležitostiam o spájaní sa koalície s opozíciou a presadzovaní návrhov spolu s opozíciou, ale špeciálne kvôli tomu, že sú to poslanci z SNS a s poslancami SNS nemám najmenšiu chuť sa spájať vlastne v ničom.
A ten druhý dôvod sa ale týka obsahu. Predpokladám, že iniciátori si neželajú, aby Grécko dostalo pôžičku, napriek tomu tá formulácia je taká, že vyslovujeme s tým podmienečný súhlas. Síce vieme, že tie podmienky sú také, že de facto to znamená nesúhlas, ale keď chceme vysloviť nesúhlas, tak si myslím, že by sme mali vysloviť nesúhlas. Teda ten postoj sa mi zdá trošku nie úplne konzistentný. Ale aby som nehovoril kriticky len do vlastných radov, tak to poviem, nie úplne konzistentný sa mi v tomto prípade zdá aj postoj našich ďalších koaličných kolegov, ktorí sú proti tomuto navrhnutému zneniu, lebo oni si takisto dobre ako my uvedomujú, že ani toto nie je žiadne skutočné riešenie a že to asi nepomôže. Je tam nejaká možno minimálna šanca pomôcť, ale myslím si, že ani kolegovia zo zvyšku koalície si nemyslia, že toto je to riešenie, ktoré vytrhne Grécku tŕň z päty. A som hlboko presvedčený, že keby voľby dopadli inak, že dnes by sme tu spolu boli v rámci opozičných lavíc, tak by sme dnes spoločne burácali proti zámeru Ficovej vlády, druhej Ficovej vlády, poskytnúť pôžičku Grécku.
No ale teda aby som nenechal na pokoji ani SMER. Tak ani postoj SMER-u nie je vôbec konzistentný. Vo vláde presadzoval SMER ako pôžičku Grécku, tak euroval. V opozícii dáva od toho ruky preč a hovorí: „Riešte si to sami v koalícii, my to za vás nebudeme riešiť.“ Keď sa v parlamente schvaľovala Lisabonská zmluva a opozícia odmietla podporiť ratifikáciu Lisabonskej zmluvy z dôvodu, že mala vážne výhrady k návrhu tlačového zákona, tak vtedy SMER veľmi ostro kritizoval SDKÚ, ale aj zvyšok opozície, že ako môže robiť niečo také strašné, že domáce záležitosti zaťahuje do záležitostí Európskej únie a ohrozuje takú dôležitú vec, ako je ratifikácia Lisabonskej zmluvy, teda iba z dôvodu, že má výhrady k nejakému domácemu zákonu. Ja som bol proti ratifikácii Lisabonskej zmluvy aj OKS bola ratifikácii Lisabonskej zmluvy, ale aj časť koalície, ktorá nemala obsahový problém s Lisabonskou zmluvou, zaujala takýto postoj. Ale čo robí dnes SMER? Dnes SMER robí to isté, pretože vecne, predpokladám, nemá s tým problém, aby bola poskytnutá pôžička Grécku. Určite by s tým nemal problém, keby bol vo vláde. Ale teraz využíva to, že v koalícii sú na to rôzne názory, no tak sa nebude správať v súlade s tým, čo si myslí, ale v súlade s tým, čo mu politicky vyhovuje. Proste kdekto sa správa inak v koalícii, inak v opozícii. A do istej miery je to asi normálne. Sú to iné pozície. Ale myslím si, že principiálne a v zásade by sme sa mali správať rovnako aj vo vláde, aj v opozícii.
Ja sám som hlasoval nielen proti poskytnutiu pôžičky Grécku, ale aj proti vytvoreniu prvého eurovalu, pretože v oboch som nachádzal tú istú chybnú logiku. Išlo o zmäkčovanie podmienok pre nezodpovedných, a tým aj o vytváranie lepších podmienok a posilňovanie tej nezodpovednosti. Aj keď sa to zdá, že niekomu pomáhame, v skutočnosti tým problém neriešime, iba problém odkladáme. A to myslím nie je dobré, ani keď sa to deje na vnútroštátnej úrovni, keď pomáhame niekomu tým, že mu dáme peniaze len tak a vedieme ho k pasivite, môžeme si to premeniť na prístup k sociálnej politike, ale nie je to dobré ani na úrovni Európskej únie, keď sa bavíme o posilňovaní nezodpovedných štátov.
Pán minister Mikloš tu hovoril o tom, že existujú iba zlé riešenia, viac zlé riešenia, menej zlé riešenia. Ja teda tiež tu nevidím dobré riešenie v tom zmysle, že by to bolo riešenie, ktoré neprinesie žiadne náklady, riešenie, ktoré bude bezbolestné. Ale dosť sa asi líšim s pánom ministrom v pohľade na to, ktoré z tých zlých riešení je horšie, ak zvýšime euroval alebo ak poskytneme ďalšiu pôžičku Grécku, tak nás to môže stáť 300 mil. – 400 mil., neviem koľko miliónov eur. A počuli sme tu, že ak neposkytneme tú pôžičku, Grécko zbankrotuje, zvýšia sa úrokové sadzby, tak možno nás to za desať rokov bude stáť 2,4 mld. eur. Ale to ešte stále nie sú najhoršie alternatívy. Samozrejme, môže sa stať to, že poskytneme tú pôžičku, Grécko ju nebude schopné splácať, Grécko zbankrotuje a budeme platiť ako pôžičku, tak potom v priebehu tých desiatich rokov aj tie náklady, ktoré sú spojené s tým, že sa zvýšia úroky, za ktoré si aj my ako Slovenská republika budeme požičiavať. Som teda presvedčený, že pôžička nie je riešením problému, pôžička je oddialením riešenia problému. A oddialenie riešenia problému podľa môjho názoru nie je riešením, nie je niečím, za čo by sme sa mali postaviť.
Chcem tu pripomenúť ešte jednu vec. Euro je od svojho začiatku politický projekt. Je to nástroj prehlbovania európskej integrácie, ktorá má charakter nielen ekonomický, že chceme vytvárať podmienky pre lepšie fungovanie spoločného trhu, ale aj pre ďalšiu centralizáciu, pre ďalšie presúvanie kompetencií na úroveň Európskej únie, pre ďalšie oslabovanie národných štátov a, bohužiaľ, aj pre ďalšie posilňovanie centralizačných tendecií, v zmysle socialistických tendencií, ktoré sú veľmi silno prítomné v Európskej únii. A tak ako samotná myšlienka eura bola nástrojom prehlbovania európskej integrácie, tak teraz sa veľmi dobre využíva euro, keď je v problémoch vďaka problémom niektorých krajín, aj to hasenie problémov okolo eura ako nástroj na ďalšie prehlbovanie európskej integrácie. A určite ak teraz európske krajiny poskytnú pôžičku Grécku, zvýšia dočasný euroval, zavedú trvalý euroval, tak to je cesta k tomu, že integrácia pôjde ďalej a ďalej, až do toho slávneho európskeho super štátu.
My v OKS nie sme priaznivci takéhoto prehlbovania európskej integrácie, myslíme si, že Európska únia by mala byť voľným zoskupením, ktoré vytvára priestor pre spoločný trh, pre voľný pohyb tovaru, osôb, kapitálu, služieb, ale nie jednotným štátom, nie sme priaznivcami posilňovania nezodpovednosti a vytvárania vhodných podmienok pre nezodpovedné správanie, a to ani tak vnútri štátov, ako ani v rámci Európskej únie a preto nepodporujeme v tomto konkrétnom prípade poskytnutie ďalšej pôžičky Grécku.
Ale hovoril som, že treba nazývať veci pravými menami. A keď hovoríme „nie“, tak by sme mali naozaj povedať „nie“, a preto si dovolím predložiť pozmeňujúci návrh k návrhu stanoviska s tým, že v stanovisku sa slová „vyslovuje podmienečný súhlas s poskytnutím finančnej pomoci Helénskej republike zo zdrojov Európskeho finančného stabilizačného nástroja“ nahrádzajú slovami „vyslovuje nesúhlas s poskytnutím finančnej pomoci Helénskej republike zo zdrojov Európskeho finančného stabilizačného nástroja“ s tým, že nasledujúca časť stanoviska sa vypustí.
Odôvodnenie som podal vo svojom príspevku. Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

Ďakujem veľmi pekne za slovo. Príjemné popoludnie, také lenivé, také unavené. Vzhľadom na to, že tu zaznelo veľa slov o národno-štátnom záujme, tak počet poslancov v tejto sále, myslím si, nezodpovedá tejto téme alebo aspoň búrlivosti debaty, ktorá bola na začiatku. Bolo by možno aj zaujímavé zrátať, koľko z tých tridsiatich poslancov, ktorí sa podpísali pod to stanovisko Národnej rady, momentálne sedí v sále. Kolegovia z SNS, tí už zrejme niekde hľadajú turuly ako každý víkend. A zase, väčšina z SaS niekde inde mimo sály zrejme tisíckrát píše „už to nikdy neurobím“. A adresuje to kolegom z KDH. Ale chápem to, to sú okolnosti, ktoré zvyknú poznamenať takéto debaty. (Hlasy v sále.) My sme tu v dôstojnom zastúpení, aspoň hmotnosťou určite, takže poprosím, kolegovia, o kľud v sále. Ďakujem.

Ďakujem. Využijem zvyšok času na to, aby som vás snáď ešte zabavil. Mňa zabavil aj pán poslanec Dostál. Ja ďakujem veľmi pekne za psychoanalýzu, ktorú nám poskytol. Vlastne stratifikoval nás podľa politických strán a ten pozmeňujúci návrh na záver, tak to už bola akože čerešnička na torte, lebo ja by som to prirovnal k vyhláseniu pána Igora Matoviča o predčasných voľbách z hľadiska váhy realizácie tohto plánu.
Chcem povedať, ono to tu už zaznelo, ale ja to takisto zopakujem, že bolo by fér od kolegov, ktorí sa podpísali pod to stanovisko, keby povedali otvorene, čo chcú, lebo, a pripojím sa k tomu, čo povedal Ondrej Matej v tej kvázi malej preambule, tam sú vážne slová ako „závažnosť situácie, snaha predísť neriadenému bankrotu, zodpovednosť vyplývajúca z úsilia o záchranu a uvedomenie si skutočnosti o blokovaní“. A potom sú tu evidentné podmienky, ktoré podľa vyjadrenia ministra financií, ktorý, a to ja musím uznať, najlepšie vie momentálne, čo je a čo nie je možné, podmienky, ktoré sú proste nastavené evidentne tak, že všetko to, čo je v tej preambule, v podstate je len na papieri. Takže treba nazývať naozaj veci pravými menami. A treba proste povedať, k čomu toto stanovisko má viesť. A tu musím podotknúť aj na stranu SaS a pána predsedu „tak nohavice dolu v takejto situácii“. Rozprávame sa tu celé popoludnie o tejto téme, ale naozaj politická strana SaS má v rukách oveľa vážnejšie nástroje na to, ako by vedela zablokovať konanie ministra financií. A na to nepotrebuje prosíkať o podpisy, ani opozičných poslancov, na to, aby presadila niečo do programu. Na to proste je otázka jeho rozhodnutia, či chce alebo nechce zostať v koalícii. A to neznamená, že by hneď mal prísť obávaný Robert Fico do vlády, keby sa náhodou SaS podarilo rozhodnúť, a môže podporovať menšinovú vládu, len to by sa musel vzdať pán predseda svojej obľúbenej škodovečky a ostatní kolegovia z SaS svojich ďalších postov a toho kúska torty, ktoré pri delení tejto krajiny po voľbách dostali. No ale na to chuť nie je, chuť je na to, o tom rozprávať, hlavne veľa a s veľkým zápalom.
Ja dokonca súhlasím aj s Richardom Sulíkom, s naším predsedom našej Národnej rady v tom, že Ivan Mikloš ako reprezentant nejakého názorového prúdu, silného názorového prúdu, otočil sa v tejto téme tak, ako kohút na streche sa točí, a že to, čo rozprával pred rokom, a to, čo rozpráva teraz, nie je to isté, aj keď sa zúfalo, samozrejme, aj on, aj samotná premiérka, snaží práve poukazovať na to, že odpor proti pôžičke Grécku, tej hotovostnej, pred rokom bol správny a teraz je, samozrejme, opäť správne poskytnúť pôžičku z eurovalu. A tie dôvody, prečo dnes je potrebné sa správať zodpovedne a napĺňať ducha Európy, ako som počul od premiérky, byť solidárnym v rámci cieľov Európy, sú uvádzané, sú identické, kódové, a, skutočne, pozrite si komunikáciu spred volieb po návrate ministra financií Počiatka z Bruselu alebo po návrate vtedajšieho premiéra Roberta Fica zo summitov, sú identické z hľadiska možných dopadov na život občanov na Slovensku. A toto je, bohužiaľ, alfa a omega, o ktorej treba hovoriť. Samozrejme, keby tu minister financií bol, tak sa ho opýtam, že keby prešlo stanovisko pôvodne formulované, ako by sa správal v Bruseli, aké by boli jeho kroky, to znamená, či by rešpektoval toto stanovisko alebo by ho nerešpektoval a akým spôsobom by sa narábalo s touto témou ďalej. Dúfam, že na túto otázku dostanem nejakú odpoveď.
Ja zacitujem Ivana Mikloša z 13. decembra 2010. To bol taký rozhovor v Novom Čase. A aj, samozrejme, tomu, z akého média to je, zodpovedá zrejme aj ten jazyk. Ale Ivan Mikloš povedal: „Keď sa Grécko zachraňovalo, tak som počúval, že musíme ho zachrániť, lebo vypadne z eurozóny. Moja námietka znie: No a čo? Ale ono by ani nemuselo vypadnúť. Prečo bankrot znamená, že tam nemôže byť euro? Keď skrachovala Kalifornia, tak sa tam neprestalo platiť dolárom. Keď u nás skrachovali Košice a nevedeli splácať dlh, tak sa v Košiciach neprestalo platiť korunou.“ Toto nie je taký starý výrok ministra Mikloša a to je aj jeden z mnohých dôkazov o tom, ako došlo k názorovému posunu, s ktorým ja súhlasím. A ja ho vítam, lebo je z neho vidieť zodpovednosť, do ktorej ho možno dotlačili kolegovia z grémia Euro Group. Ja neviem, do akej miery to myslí úprimne, ale je úplne jasné z jeho vyjadrení, že si uvedomuje vážnosť tej situácie a uvedomuje si vážnosť eventuálnych dôsledkov divokého bankrotu, ktorý pisatelia tohto stanoviska preferujú.
Na výbore pre európske záležitosti raz odo mňa dostal minister Mikloš otázku, že čo si myslí, keby sa splnil jeho predpoklad z jari minulého roku a Grécko by nedostalo hotovostnú pôžičku, nielen od Slovenska, ale ani od ostatných členských krajín. Nedostal som odpoveď na tú otázku. Tak som použil svoju konštrukciu. A ja vám ju skúsim predložiť. Na jar minulého roku sa Európa nachádzala v situácii, ako keď v roku 2009 došlo k totálnemu prepadu výkonu ekonomík absolútnej väčšiny európskych krajín, snáď s výnimkou Poľska. Na Slovensku to bolo mínus 4,6 %, jar 2010 znamenala „jar signálov“ o tom, že nastáva oživenie ekonomiky. Bol to veľmi krehký rast. V tejto situácii sa prevalila na verejnosť informácia o fatálnych problémoch Grécka. V tejto situácii ak by prešiel scenár, veľmi ľúbivý scenár, vtedajší názor Ivana Mikloša, pričom by nebola poskytnutá hotovostná pôžička Grécku, tak čo by sa stalo? Stalo by sa to, čo žiada aj tento scenár, že došlo by k haircutom, došlo by k zníženiu istiny mnohých bánk, ale nielen bánk, lebo keď hovoríme o finančnom sektore, musíme hovoriť aj o penzijných fondoch, o hedge fondoch, o rôznych derivátoch, o rôznych formách pripoistenia, ktoré sú rozptylné ako metastázy v celom finančnom sektore Európy aj Ameriky. A následky by boli jasné. Zoberme si krajinu Nemecko, dobre, nemeckí daňoví poplatníci by potom museli zasiahnuť tým spôsobom, že by z vládnych financií Nemecka museli byť sanované niektoré veľké nemecké banky, čo by, samozrejme, rozkývalo finančný a bankový trh Nemecka ako kľúčovej krajiny eurozóny. Tak by sa v Nemecku zvýšil deficit, zvýšil dlh. Tým pádom by nemecká vláda bola nútená robiť opatrenia na strane zvyšovania príjmov, to znamená ochladzovanie vlastnej ekonomiky. A chcem sa vás opýtať, kde by bol slovenský zázrak z minulého a tohto roku, to znamená opätovné oživenie na úrovni 4 až 3 %, keď všetci, a v tomto snáď nemáme žiadne prieky, naprieč politickým spektrom, sme si vedomí, že hlavným motorom nášho rastu je zahraničný dopyt a kľúčovo dopyt v Nemecku. No takže na túto konštrukciu, samozrejme reakciou bolo hlboké ticho.
Samozrejme, tento scenár sa naskytá aj v dnešnej situácii, len máme tu tú zmenu, že protagonisti dnešnej vlády už o tomto prípade druhej pôžičky Grécka hovoria veľmi uznanlivo, že toto je scenár, ktorý hrozí. A pani premiérka sa potom pýta, priaznivo k ľuďom naklonená, kto bude kupovať potom slovenské výrobky, slovenské autá, slovenské televízory. Len abstrahuje od tej myšlienky, že tvrdohlavý postoj Slovenska, ktorý si podľa protagonistu tejto vlády získal rešpekt, čo aj akože o tom veľmi, veľmi pochybujem, keby zaujala väčšina krajín eurozóny, tak to Grécko je v bankrote už, samozrejme, 10 mesiacov a my sme niekde, úplne, ale úplne inde z hľadiska nášho rastu, z hľadiska našej zamestnanosti, z hľadiska našich daňových príjmov, nášho deficitu a nášho dlhu.
Podstata je, ktorú si musíme uvedomiť, že v tomto vesmíre a v Európe zvlášť je všetko so všetkým spojené a neexistuje možnosť sa tváriť, že sa rieši len problematika Grécka. Ako predstaviteľ opozície si môžem nahlas dovoliť povedať, že ani pred rokom, ani dnes nejde v prvom rade o Grécko, ale presne o to, aby dopady na život občanov v ďalších krajinách Európy boli čo najmenšie. A takto vnímam aj prístup k tejto téme.
Je tu ešte jedna zaujímavá vec. Na prelome júna a júla by sa mali zverejniť stres testy európskych bánk. A tie nasledujú po stres testoch z minulého roka, ktoré úplne prepadli. Dôkazom toho, že prepadli, je to, čo sa stalo v Írsku, pretože stres testy z minulého roka hovorili o problémovej pozícii kapitálovej primeranosti zopár bánk tuto kade-tade po Európe. No ale na to o pár mesiacov padol celý bankový sektor Írska. Takže tieto stres testy by mali napraviť reputáciu európskej regulácie bankovníctva a finančného trhu. No ale čo sa deje? V týchto stres testoch sa ani dnes nebude zohľadňovať zaangažovanosť alebo expozícia jednotlivých bánk vo vzťahu k dlhopisom jednotlivých problémových krajín. (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

To sa iba mne môže stať. (Smiech v sále.)

Ja si viem predstaviť, že ukončím to do troch minút, pán predseda.