20. schôdza

Ďakujem. Pán predseda, dajte hlasovať o uznesení, v ktorom Národná rada Slovenskej republiky schvaľuje Výročnú správu o činnosti Fondu národného majetku Slovenskej republiky za rok 2010.

Vážený pán predseda, v rozprave vystúpil jeden poslanec. Nebol predložený žiadny pozmeňovací návrh. Pán predseda, dajte, prosím, hlasovať o návrhu uznesenia, ktorý pripravil gestorský výbor a ktorý je priložený v tlači 390a.

Ďakujem. Pán predseda, dajte hlasovať o uznesení Národnej rady v ktorom Národná rada Slovenskej republiky schvaľuje Správu o činnosti a hospodárení Úradu pre reguláciu sieťových odvetví za rok 2010.

Ďakujem pekne, pán predseda. V rozprave nevystúpil žiaden poslanec,. Dajte, prosím, hlasovať o tom, že Národná rada Slovenskej republiky berie na vedomie Informáciu o predložení výročných správ politických strán a hnutí za rok 2010.

Ďakujem pekne, pán predseda,. V rozprave nevystúpil žiaden poslanec, preto dajte, prosím, hlasovať o tom, že Národná rada schvaľuje návrh na prijatie uznesenia Národnej rady, ktorým žiada Najvyšší kontrolný úrad Slovenskej republiky vykonať kontrolu financovania rekonštrukcie Zimného štadióna Ondreja Nepelu v Bratislave.

Ďakujem za slovo. Len pripomínam členom výboru pre nezlučiteľnosť funkcií, že rokovanie výboru je dnes o 12.30 hodine v obvyklej rokovacej miestnosti. Ďakujem.

Vážený pán podpredseda, vážené dámy, vážení páni, téma, o ktorej pokračuje táto rozprava, je samozrejme vážna a určite nie je debatou o Grécku, ale je debatou o Slovensku. Je debatou o tom, ako sa naloží s peniazmi našich občanov a aké riziká budú naši občania znášať. Určite táto debata nie je o tom, že by sme sa tu delili na nejaké dva tábory. Jedni, ktorí chcú bezbreho a za každú cenu požičať Grécku peniaze, nech by boli podmienky akékoľvek, a niekto, kto zdôvodňuje prečo tie peniaze požičať nemožno, netreba a je to zlé.
Preto som chcel vystúpiť, aby sme uviedli veci naozaj na pravú mieru. Pretože si myslím, že väčšine nám ide o to isté, a to je ochrániť záujmy slovenských občanov, ochrániť záujmy Slovenskej republiky. Keď sa dívame na problematiku pôžičky, prípadnej pôžičky pre Grécko, musíme si uvedomiť situáciu, v akej sa Slovensko nachádza. Slovensko je súčasťou eurovalu jedna. Odhlasovali sme to všetci a z toho vyplýva záväzok aktívne sa zúčastňovať tohto mechanizmu v tom zmysle, že zodpovedne posúdiť každú žiadosť, ktorá môže byť tým, kto pomoc eurovalu jedna potrebuje, podaná.
My nemôžeme prísť a dopredu povedať, že s nikým sa nebudeme baviť. My sa tak, ako každá iná krajina, ale takisto aj keď sme menšia krajina, ale máme plné práva ako účastníci tohto eurovalu, rozhodovať o tom, či pôžičku poskytneme, za akých podmienok ju poskytneme a ako si zabezpečíme návratnosť tejto pôžičky. Musíme sa jednoducho správať, ako sa správa každá obozretná a dôveryhodná banka, keď rokuje s firmou alebo s človekom, ktorý žiada o úver, predkladá mu svoje podmienky a sleduje, či daný žiadateľ o pôžičku je schopný tieto podmienky naplniť. Z tohto pohľadu je pre mňa principiálne dôležité, aby sme hovorili, alebo dnes chcem hovoriť predovšetkým o dvoch podmienkach, ktoré z tých piatich, ktoré sú spomínané a ku ktorým sa aj minister financií hlási, sú podľa mňa, v našej situácii pre Slovensko a slovenských občanov, ktorí vlastne budú požičiavať tieto prostriedky, dôležité.
Prvá podmienka sa týka toho, či dlžník vôbec bude mať vytvorené podmienky na to, aby vykonával politiku tak, aby dosahoval úsporné opatrenia, ozdravoval ekonomiku, a tým vlastne napĺňal ozdravný program.
Tou podmienkou teda je to, že či celé politické spektrum relevantných politických strán v Grécku je za to, aby Grécko ozdravilo svoju ekonomiku, aby prijali síce bolestné, náročné a ťažké, ale nevyhnutné ozdravné opatrenia na to, aby vôbec bola šanca túto pôžičku naplniť. Preto je našou oprávnenou, oprávnenou podmienkou a racionálnou, aby nielen predstavitelia vládnej moci súčasnej, nielen predstavitelia súčasnej vládnej strany, prípadne ich spojencov, sa zaviazali vrátiť pôžičku, ale aby písomne a svojím podpisom a vážnou a serióznou dohodou sa k tomu zaviazali vykonávať alebo tento program napĺňať aj opozičné politické strany. Pretože, ako všetci vieme, v demokracii dnes máme jednu vládu, za týždeň môže táto vláda byť zvrhnutá alebo vystriedaná inou, a potom na čo je nám dohoda, s ktorou uzavrie medzinárodné spoločenstvo s vládnucou stranou, alebo vládou, keď táto vláda prestane vládnuť a nahradí ju niekto iný, ktorý sa k tejto dohode hlásiť nebude. To je prvá podmienka, ktorú musíme žiadať, ktorú naši zástupcovia v eurovale musia trvať na jej naplnení. Napriek tomu, že táto podmienka by bola splnená a verím, že bez splnenia tejto podmienky, o žiadnej pôžičke zo strany Slovenska nemôže byť ani reči. Musíme takisto vidieť možné riziká, tak ako vidí každý bankár, pretože každý projekt, každý plán je určite na začiatku dohadovaný a podpisovaný v tej najlepšej vôli a svedomí, napriek tomu nemusí byť úspešne naplnený. A v takom prípade každý obozretný veriteľ požaduje záruky vo forme protihodnoty, ten tzv. kolaterál, ktorý takisto v týchto podmienkach sa nachádza. A preto tou druhou podmienkou, ktorá bude chrániť, pokiaľ bude naozaj nielen formálne, ale reálne dohodnutá, tá, ktorá bude chrániť slovenských občanov pred nerozumným alebo beznávratovým požičaním, pred darovaním týchto prostriedkov, o ktorých dnes hovoríme, je, že Slovenská republika musí požadovať protihodnotu v reálnom majetku. V majetku, ktorý bude prevyšovať hodnotu požičaných peňazí, tak ako banka požaduje vyššiu zábezpeku ako úver, ktorý poskytuje svojmu dlžníkovi, aby v prípade zlyhania, v prípade neschopnosti vrátiť tieto požičané prostriedky si Slovenská republika mohla uplatniť k tomuto majetku, nech je ním čokoľvek, ale likvidné, mohla uplatniť svoje práva vyplývajúce z toho, že je veriteľom a aby mohla získať späť tieto peniaze speňažením tohto majetku.
Tieto dve podmienky sú, podľa mňa, kľúčové pre to, aby Slovensko mohlo požičať. A preto nie je pravdou, ak niekto tvrdí, že SDKÚ - DS chce požičať Grécku a niekto nechce požičať Grécku. SDKÚ - DS hovorí, že sme pripravení, pretože máme záväzky, požičať Grécku, keď sa splnia tieto tvrdé, ale racionálne podmienky. A myslím si, a to by sme mali žiadať, že pokiaľ tieto podmienky splnené nebudú, aj keby celá EÚ, zvyšná, na nás tlačila akokoľvek, máme plné právo povedať, my sme boli ochotní rokovať, napĺňať racionálne požiadavky, ale keďže tieto úplne oprávnené veriteľské požiadavky naplnené neboli, jednoducho k pôžičke nemôžeme pristúpiť.
Popri týchto pôžičkách, myslím si, že by sme sa mali zamyslieť a podľa možností čo najskôr aj zákonnou formou alebo do zákona vteliť ešte iný, inú bariéru, o ktorej v tomto parlamente zatiaľ nepadlo ani slovo. My môžeme mať skutočnú vôľu pomôcť komukoľvek kto sa dostane do ťažkostí. A dnes je už nad slnko jasnejšie a píše sa o tom denne v tlači, ekonomickej aj bežnej, že Grécko je v bankrote. O tom naozaj niet pochýb a tento proces nebude zastavený ani prípadnou touto pôžičkou.
Ďalšou vecou je, že to neskončí pri Grécku. Že to bude pokračovať v Portugalsku, a keď sa to preleje do Portugalska, tak to pravdepodobne bude pokračovať v Španielsku, možno v Taliansku a ktovie, kedy sa to zastaví. Každá z týchto krajín, keď sa dostane do ťažkostí, bude môcť spraviť to isté - požiadať o pôžičku z eurovalu 1. A opäť budeme musieť rokovať a opäť budeme musieť stanovovať podmienky a opäť budeme musieť rozhodovať, či požičiame a či nie. Ale tu musíme mať ešte jednu vnútornú, vnútorný limit, ktorý by sme si mali stanoviť. My aj pri najlepšej vôli nemôžeme zadlžiť Slovensko nad rámec jeho možností. Pretože pokiaľ by sme tak urobili, dostaneme sa do situácie, obdobnej, v akej sú krajiny, ktoré si to spôsobili svojou nerozumnou ekonomickou politikou. Ale kto pomôže nám, keď my budeme tak zadlžení, že budeme sami potrebovať pomoc? Takže to, o čom by sme sa my tu mali čo najskôr reálne a zodpovedne baviť, je o stanovení maximálneho úverového zaťaženia, ktoré Slovensko bude ochotné na seba zobrať, a musíme si povedať, či to je 50 alebo 60 %. A podľa môjho osobného názoru by sme určite nemali ísť nad tieto hranice. A potom, keď si to vieme stanoviť, možno aj formou zákona, tak môžeme úplne s kľudným svedomím povedať: áno, uvedomujeme si zložitosť situácie v rámci Európskej menovej únie, uvedomujeme si zložitosť situácie v zadlžených krajinách, ale jednoducho nemôžme uvažovať o ďalšej pôžičke, pretože naša krajiny si to jednoducho nemôže dovoliť a zákon nám to neumožňuje. Pretože, keď si takéto brzdy nestanovíme, tak sa môže stať, či už vplyvom rôznych výmen z hľadiska vládnucich garnitúr, že naozaj sa Slovensko ocitne po uši v úverovej pasci, z ktorej sa už nebudeme vedieť dostať, s vlastnými silami vôbec nie a, bohvie, či vôbec aj s pomocou niekoho iného.
Európska únia by mala takisto vážne a reálne sa zamýšľať nad zmenou svojho vnútorného fungovania. A to tým, že bez hanby a bez vykrúcania, že to nie je možné, začať rozvíjať a hľadať mechanizmus, ako je možné, aby niektoré krajiny, ktoré sa dostanú do problémov, opustili eurozónu. Keby Grécko mohlo vystúpiť z eurozóny, alebo keby rozhodnutím ostatných krajín mohlo byť vynechané z eurozóny, gréckej ekonomike by to pomohlo zo všetkého najviac. Bolo by to tvrdé, bolestné, zavedenie domácej meny by, samozrejme, bolo sprevádzané drastickou devalváciou, ale len vďaka tomu by sa ekonomika, bez ohľadu na vôľu alebo nevôľu politikov, demonštrácie na uliciach a iných aspektov, pozviechala v najkratšom čase na nohy a opäť sa mohla zaradiť k normálne fungujúcim ekonomikám. Že tento mechanizmus chýba, je veľkou slabinou Európskej menovej únie. Mohli sme viesť diskusiu zmysluplne o tejto problematike a mohli sme dokonca prijať spoločné vyhlásenie, ktoré by ministrovi financií pomohlo, pretože určite by sa mu ľahšie dýchalo a ľahšie rokovalo, keby sa mohol oprieť o stanovisko slovenského parlamentu, ktorý mu dáva isté mantinely, a o ktoré sa naozaj môže oprieť, a o to jeho pozícia v neľahkej vyjednávacej situácii by bola pevnejšia. Žiaľbohu, sa to nestalo, čo je smutné, pretože sme sa zasekli nie na tom, že by niekto nechcel rokovať. Veď tie dva návrhy, jeden pochádzajúci z ministerstva financií a jeden pochádzajúci z parlamentu, z dielne SaS, nie sú tak dramaticky odlišné. Ale keď sme chceli, aby minister mal oporu, bolo treba hľadať prieniky možností a mohli sme sa baviť o jednotlivých prvkoch, ale nie trvať na jednotlivých slovíčkach bez ohľadu na to, že to znamená, samozrejme, nemožnosť prijatia akéhokoľvek stanoviska.
Je to podľa mňa škoda a sťažili sme pozíciu ministra financií, ktorý sa síce otvorene hlási k týmto podmienkam, a verím, že ich bude aj napĺňať, ale určite by sa mu rokovalo ľahšie, keby takéto stanovisko mal.
Takže v závere poviem už len jedno jediné, pretože sa to stále obracia naruby. SDKÚ - DS nijakým spôsobom nezmenila svoj postoj spred volieb. SDKÚ - DS nijakým spôsobom nezmenila názor na to, či je alebo nie je možné Grécku poskytnúť pôžičku. SDKÚ - DS si je len vedomá, že keď sme všetci odhlasovali, že sme v eurovale, tak jednoducho musíme sa zapojiť do mechanizmu eurovalu v zmysle- aktívne ovplyvňovať jeho rozhodovanie. Z tohto niečoho sa zutekať nedá. Mnohí sme neradi dvíhali ruku za vstup do eurovalu a ja som v tej debate povedal, že nie som šťastný z tohto rozhodnutia, ale zárukou pre mňa je, že každá krajina musí súhlasiť s každou pôžičkou, o ktorú bude niekto z eurovalu 1 žiadať. A preto to, čo je rozumné a o čo sa my celý čas snažíme, je stanoviť racionálne, síce tvrdé, ale opodstatnené požiadavky, bez naplnenia ktorých Slovensko nebude súhlasiť s poskytnutím pôžičky z eurovalu. Ďakujem za pozornosť.

Vážený pán predsedajúci, panie poslankyne, páni poslanci, solidarita je krásne ľudské slovo. Solidarity mali plné ústa naši súdruhovia, ktorých si veľmi dobre ešte pamätáme, a majú jej plné ústa aj ich pohrobkovia, prítomní, či skôr momentálne neprítomní v tejto sále. Oháňali sa ňou, keď sme naše stroje solidárne za "pánboh zaplať" vyvážali niekam do Mongolska, oháňali sa ňou naši bratia, keď nás v auguste 1968 prišli solidárne oslobodzovať pred nami samými.
Bohužiaľ, zo solidarity sa postupne stal figový, list, ktorým si naši bývalí aj súčasní politici zvykli zakrývať svoju neschopnosť, či rovno svoje zlodejské chúťky. Zmysel solidarity je však úplne iný. Solidarita je spolupatričnosť s núdznymi, spolupatričnosť s ľudmi, ktorí sa do ťažkej životnej situácie dostali nie vlastnou vinou. Veď Gréci za to nemôžu, veď to tá zlá finančná kríza všetko spôsobila, hovoria mnohí aj v tejto sále. Opak je však pravdou. Gréci a mnohí ďalší si za svoju situáciu môžu sami. Finančná kríza len donaha a v predstihu odokryla ich nezodpovedné správanie sa v minulosti. Len oni sami sú zodpovední za to, že si opakovane celé desaťročia volili svojich nezodpovedných socialistov, svojich Ficov. Len oni sú zodpovední za to, že sa nechali svojimi Ficami klamať o tom, že môžu míňať viac, ako sú schopní zarobiť. Len oni Gréci sú zodpovední za to, že im bolo príjemné to, ako si ich lojalitu grécki fičúri kupovali peniazmi, ktoré budú splácať ešte aj vnúčatá ich vnúčat.
Žiť v ilúzii, že štát môže dlhodobo míňať viac, ako dokáže zarobiť, je nezodpovedné. Čo však naozaj z celej duše nenávidím, je, ak túto neznalosť svojich voličov nezodpovední politici zneužívajú vo svoj vlastný prospech. Robili to Gréci a robí to aj náš nešťastník Fico. Viackrát som mu to vyčítal a osobne toto mám najväčší problém s Robertom Ficom, že donekonečna zneužíva neznalosť svojich vlastných voličov. Ani raz nezvolal tlačovú konferenciu, kde by povedal, za tento rok sme sa zadlžili o 5 mld. viac, ako sme zarobili, tento dlh budú splácať naše deti a naše vnúčatá. Neurobil to preto, lebo vedel, že potom by ho pravdepodobne niektorí z jeho voliči už nevolili.
Privítal som vystúpenie pána ministra Mikloša, v piatok tuším, k tejto téme. A myslím, že bol dosť presvedčivý. Hrozba neriadeného bankrotu, ako ju popísal a následné zemetrasenie, ktoré by možno tento neriadený bankrot mohol spôsobiť, dosť možno vo mne rezonovala a možno sa bila s mojím presvedčením. Na druhej strane, a napriek prejavu ministra Mikloša, nedokážem súhlasiť s našou pomocou Grécku v duchu, ako je navrhnuté. Osobne mám najväčší problém s naším podielom na navrhnutej pomoci. Nevidím totiž absolútne žiadny dôvod, naozaj absolútne žiadny dôvod na to, aby Slovensko prispievalo rovnako ako krajiny, ktoré sú zodpovedné za to, že dovolili Grékom falšovať štatistiky a takto sa podvodom dostať do eurozóny. Prečo by sme mali byť my zodpovední za staré hriechy našich dnešných eurobratov? Tie hriechy Slovensko nespáchalo, logicky by Slovensko preto nemalo ani znášať ich dôsledky. Nastúpili sme do rozbehnutého vlaku, v ktorom sme nemali vedomosť, že niektoré vozne sú v dezolátnom stave, a pravdepodobne takto nedokážu ďalej fachčiť do cieľa. Naozaj som preto presvedčený, že náš podiel, tak ako je navrhnutý, nie je spravodlivý a ak by sa prehodnotila výška podielu, v ktorom by sme zohľadnili dĺžku nášho pobytu v eurozóne v porovnaní s ostatnými členskými krajinami v eurozóne, tak som presvedčený, že by sme sa dopracovali možno k desatinovému podielu, ako je v súčasnosti navrhnutý.
V tejto súvislosti a z tohto miesta by som chcel exministrovi financií Počiatkovi a expremiérovi Ficovi vyčítať, že pri vyjednávaní podmienok v eurovale im bol národnoštátny záujem Slovenskej republiky úplne, ale úplne ukradnutý. A súhlasili s nespravodlivo vysokým podielom v eurovale. Urobili to podľa môjho presvedčenia pravdepodobne preto, lebo chceli aj naďalej nezodpovedne Slovensko zadlžovať a následne s otrčenou rukou sa spoliehať na pomoc iných. Preto, kým nebude znížený náš podiel v eurovale na úroveň, ktorá zodpovedá výške nášho hriechu, žiadne poskytnutie záruk v prospech Grécka nepodporím.

Pán poslanec Matovič, vy asi neviete, o čom hovoríte. Grécko nezadlžovali len socialistické vlády, Grécko sa zadlžovalo od roku 1972. Keď to zoberieme, nielen Grécko, Portugalsko, Írsko, Španielsko, Taliansko, Belgicko alebo ktorákoľvek krajina, ktorá je dneska v Európskej únii.  Pretože tak, ako tu sedíme, všetci hovoríme, je výborne nastavený druhý pilier, je nastavená výborne verejná správa, samospráva. Takže to je taký istý dopad, ako je to v Grécku a čo zavinilo Grécku dlžobu, nielen pôžičky, ale prejedanie, čiže konzumná spoločnosť. To je aj v ostatných štátoch, pretože keď si preštudujete materiály, ako vznikala Európska únia na princípe Francúzska, Nemecka, a všetky ostatné dopady, ktoré z toho budú, tak potom to nebudete hovoriť.
Hovoríte o Ficovej vláde, čo zadlžovala. Ja sa pýtam, kde je tých 370 mld. z privatizácií za osem rokov? A môžem sa spýtať na ďalšie veci, a na ďalšie veci by som sa mohol pýtať, od kedy vzniklo samostatné Slovensko. To je tak asi ako nad rozliatou polievkou. V konečnej fáze by som rád počul od, nielen od vás, ale od každého iného politika, seriózny prístup, lebo dozadu nič nevyriešime. Akým spôsobom my zastavíme zadlžovanie do Sociálnej poisťovne, čo spravíme z hľadiska, s verejnou správou a samosprávou, kde sú zdroje, čo budeme robiť so zdravotníctvom a s ďalšími vecami? Nemusíme odsúhlasiť euroval tak, ako sa pán minister Mikloš dožadoval, keď bola prvá pôžička, ktorá bola Grécku. Minister, nemecký, spýtajte sa ho, koľko financií, koľko minút s ním rokoval a aký bol výsledok toho rokovania.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, viackrát a od viacerých verejných autorít som v ostatnom období počul či čítal, že žijeme dobu bez veľkej témy, ktorá by politike a verejnému životu dávala obsah; že po tom, ako sme v osemdesiat deviatom získali slobodu, v deväťdesiatom druhom samostatnosť, v deväťdesiatom ôsmom nádej na príslušnosť k civilizovanej Európe, v dvetisíc štvrtom členstvo v únii a následne aj v Schengene a eurozóne už niet témy, ktorá by dokázala spoločnosť mobilizovať k tvorbe zásadných postojov ku kľúčovým strategickým otázkam týkajúcim sa identity Slovenska a jeho ďalšej budúcnosti. Som presvedčený, že dnes tu takú tému máme - tému, ktorú si s licenciou na skratku dovolím zhrnúť do otázky: koľko sme ochotní oferovať za šancu na pokračovanie éry relatívnej bezpečnosti, pohodlia a prosperity, ktorú si za ostatných dvadsať rokov prvýkrát v dejinách užívame ako slobodné a zvrchované národné a občianske spoločenstvo?
Táto otázka nemá len európsky rozmer, ale má aj svoje dôležité vnútroštátne analógie. Možno vám tá súvislosť príde príliš nepriama, ale na tejto schôdzi máme v programe aj poslanecké návrhy na redukciu rodičovských príspevkov a príspevkov pri narodení dieťaťa, čiže návrhy, z ktorých minimálne jeden, podľa môjho názoru, vychádza z tej istej filozofie ako téza, že Grécko musí padnúť. Dokonalú skratku tejto filozofie ponúkol pán poslanec Zajac, keď v piatkovej rozprave povedal "stop, dosť, stačilo".
Tá veľká téma, ktorá tu niektorým chýba, je v skutočnosti na programe dňa už niekoľko rokov. Je to otázka, akými právami disponuje a akým povinnostiam podlieha súčasná generácia vo vzťahu k tej budúcej a zároveň, aké práva a aké povinnosti má mať trieda úspešných voči triede núdznych? Našou vlastnou slovenskou otázkou, rovnako ako tou európskou, je dnes otázka, koľko sme ochotní a zároveň schopní investovať do udržania sociálneho zmieru, čiže do stavu, v ktorom si tí úspešnejší nebudú musieť nechať to svoje chrániť obuškami, vodnými delami či, nedajbože, ako sa to stalo pred siedmimi rokmi na východnom Slovensku, obrnenými transportérmi? Dnes sa zdanlivo bavíme výlučne o niekoľko sto miliónoch eur slovenskej účasti na prvom eurovale. V skutočnosti sa podľa mňa bavíme o cene za nádej na bezpečnú európsku budúcnosť Slovenska a o následkoch toho, keď ju odmietneme zaplatiť.
Nechápte ma, prosím, zle. Veľmi dobre si uvedomujem, že distribúcia výdobytkov onoho zlatého veku nebola ani inde vo svete, ani u nás, a stále nie je úplne spravodlivá. Veľmi dobre si uvedomujem, že z pohodlia rokovacej sály Národnej rady Slovenskej republiky, akokoľvek je ona patogénnou zónou, sa svet javí inak ako spoza pásu v textilnej fabrike, z domu v susedstve expandujúcej drevotrieskovej osady alebo z radu pred úradom práce. Viem, že viacerí z nás majú právom pocit, že mnohé z tých darov, ktoré prináša sloboda, rastúce bohatstvo národa a štátu a jeho vonkajšia aj vnútorná bezpečnosť, im boli upreté, často bez ich zavinenia. Inými slovami, som si vedomý faktu sociálnej vylúčenosti mnohých občanov Slovenska a ešte sa k tomu faktu vrátim.
V tejto chvíli ale chcem prejsť k podstate veci. Tou je otázka, čo si vlastne za naše "áno" alebo "zdržal sa" vo vzťahu k ďalšej pomoci pre Grécko kupujeme. Registrujem na túto otázku, opäť v istej skratke, v zásade tri odpovede: prvou odpoveďou je, že nič, že sú to peniaze vyhodené do vzduchu, resp. darované nemeckým a francúzskym bankám na sanáciu následkov ich investičných rozhodnutí; druhou, že si kupujeme približne dvojročný odklad bankrotu členskej krajiny eurozóny a zároveň čas na sebazáchranu Portugalska a Írska; treťou, že si kupujeme reálnu nádej na udržanie Grécka v eurozóne.
Po týždňoch poctivých diskusií, ktoré som absolvoval s viacerými ekonómami z verejného aj súkromného sektora, som presvedčený, že správna odpoveď sa nachádza v priesečníku tej druhej s treťou, to znamená, že napriek možnosti, že sa Grécko podarí udržať nad čiarou bankrotu, je pravdepodobnejšie, že do dvoch-troch rokov beztak padne. V skratke, mám všetky dôvody si myslieť, že za onen finančný príspevok dostaneme protihodnotu prinajmenšom v podobe času na prípravu na tie ohromujúce ekonomické aj sociálne dopady, ktoré sa s bankrotom Grécka budú spájať nielen na jeho území, ale aj v našej vlasti a v celej únii.
Ale keďže som presvedčený, že naša účasť na eurovale jedna nie je primárne ani právnou, ani ekonomickou otázkou, ale otázkou zahranično-politickou a strategickou, myslím si, že je v tejto perspektíve úplne jedno, či platí prvá, druhá alebo tretia odpoveď. Myslím si, že dôležitejšie než to, ako únia použije náš členský príspevok, je to, aby pre nás zaplatenie tohto príspevku znamenalo plnohodnotnú príslušnosť k spoločenstvu, ktoré pre nás predstavuje jedinú reálnu záruku na nádej - nie na istotu, na nádej – na ďalšie obdobie bezpečia, pohodlia a stability.
Pre mňa osobne sa teda otázka, či explicitne a priamo odmietnuť pomoc jednému z členov eurozóny, týka pomeru nielen medzi ekonomickými nákladmi a výnosmi, ale aj, a možno najmä, medzi ich zahranično-politickými verziami. Tú ekonomickú súvahu tu už v piatok pôsobivo popísal minister financií. Výnosy z nášho súhlasného alebo zdržanlivého postoja sa dajú popísať menej hmatateľne ako náklady, ale predsa len sa o to pokúsim, pretože ich popis tvorí podstatu mojej vlastnej odpovede na tie otázky. Cenou za pokus o záchranu Grécka je v dôsledku pravdepodobných dopadov jeho neriadeného bankrotu, cena za v strednodobom a dlhodobom horizonte za zmier, stabilitu hraníc, udržateľnosť demokratickej formy vlády a mier ako taký, najmä v južnej a východnej Európe. Cenou za rezignáciu je rozpad eurozóny, resp. jej nahradenie klubom, do ktorého nás nikto pozývať nebude. Chceli ste si vlastný piesoček chrániť pred lenivými darmožráčmi, nech sa páči, ale chráňte si ho za vlastné a vlastnými silami.
Dnes teda ešte existuje cena, ktorú dokážeme zaplatiť za šancu, že naše deti a naši vnuci nebudú na Európu, tak ako ju dnes poznáme, spomínať s bolestivou nostalgiou. Jednoducho cena za šancu, že všetko to, čo dnes vnímame ako samozrejmosť, aj samozrejmosťou aj zostane. Lebo nemusí. O päť rokov už nám možno žiadnu cenovú ponuku na príslušnosť k elitnému klubu relatívneho pohodlia, prosperity a bezpečnosti nikto dávať nebude. A to, čo nám dnes príde ako samozrejmé, sa pre nás už o pol dekády, o dekádu môže stať predmetom nesplniteľnej túžby, za uspokojenie ktorej by sme dali desaťnásobok toho, čo sa od nás za túto zdanlivú samozrejmosť pýta dnes.
Nepochybujem o tom, že mnohým z vás to príde ako preháňanie a nemiestna dramatizácia. Nech sa páči. Ale práve preto, že toto je aspoň tak zahranično-politická, ako ekonomická téma, si osobujem právo na názor, že ak dobrovoľne, z presvedčenia o vlastnej sebestačnosti fanfarónskym gestom ohrozíme pevnosť všetkých tých záruk, ktoré pre nás členstvo v eurozóne, v Schengene a v únii ako takej znamená vo vzťahu k vlastnej štátnosti a k možnostiam sociálneho a ekonomického rozvoja, vráti sa nám to skôr a horšie, ako dnes tušíme. Slovensko existenčne závisí od svojho geopolitického, politického a ekonomického ukotvenia v západnom civilizačnom priestore, ktorý má dnes jedinú inštitucionálnu alternatívu, a to je Európska únia. Ohrozenie tohto ukotvenia je ohrozením nielen dlhodobých, ale aj strednodobých vyhliadok Slovenska na jeho rozvoj v podmienkach nezávislého demokratického právneho štátu.
Ak je teda cenou za členstvo v ekonomickej, bezpečnostnej a politickej únii aj členstvo v dlhovej únii, za podmienok, ktoré dávajú zmysel - a podľa môjho názoru podmienky, s ktorými má minister financií odísť do Bruselu, zmysel dávajú – je treba tú cenu zaplatiť, pretože je to, okrem iného, aj cena za to, aby sme sa nemuseli spoliehať na rôzne malé dohody, osi, mocné dubiská a iné efemérne a nespoľahlivé vektory vlastnej budúcnosti.
Rozumiem argumentom SaS, že každý by si mal platiť vlastný účet. Viem, že nie je fér, keď nás akože vydierajú, že buď sa budeme podieľať aj na dlžobách iných, alebo sa môžeme starať sami o seba. Ale rovnako viem, že reálpolitika nespočíva vo výbere medzi fér a nefér možnosťami, a že tak, ako život často nie je fér voči jednotlivcom, o to menej je globálna geopolitika férovou voči malým národom a štátom. Každý z nás už sa niekedy v živote ocitol v situácii, kedy bol nútený prevziať zodpovednosť aj za to, čo nezavinil, tak to jednoducho v živote niekedy chodí. Zodpovedný správca štátu však nemôže ignorovať fakt, že niekedy – nie, nie niekedy, v podstate skoro stále - je postavený pred výber z dvoch hnusných možností. A keď má národ smolu, tak si z tých dvoch bolestivých možností vyberie tú, ktorá nádej na slobodnú a prosperujúcu spoločnosť zajtra mení za ilúziu slobodnej a prosperujúcej spoločnosti dnes.
Nemyslím si, že mraky, ktoré sa nad západnou civilizáciou aj jej vlastným pričinením zbehli, rozoženieme pchaním ďalších a ďalších peňazí do čiernych dier fiškálnej rozšafnosti. Nemyslím si ani to, že by súčasný model sociálneho štátu nepotreboval zásadnú úpravu parametrov; naopak, o úprave týchto parametrov je predsa celý ten balík reštriktívnych opatrení, ktorý dnes Gréci a zajtra Portugalci budú musieť vziať najmä na vlastné plecia. Súhlasím s pánom poslancom Osuským - reagujem teraz na piatkovú rozpravu, a myslím, že som podobnú úvahu registroval aj u pána poslanca Podmanického - keď hovorí, že spoločnosť bezbrehej spotreby, spoločnosť založená na okamžitom uspokojovaní materiálnych potrieb, spoločnosť zábavy na dlh nemá perspektívu a nezaslúži si ju. Viem, že majú pravdu aj tí, ktorí spolu so mnou trvajú na tom, že musia existovať hranice toho, čo si bruselská administratíva a byrokracia smie dovoliť voči národným štátom a jej slobodne a priamo voleným parlamentným reprezentáciám.
Ale zároveň som presvedčený aj o tom, že ak Európa, ten najsofistikovanejší organizmus na tvorbu sociálneho zmieru a mieru aký kedy v dejinách fungoval, nezachráni vlastnú politickú kolísku, vykope si vlastný hrob. Viem, že ak aktéri spoločnej európskej politiky stratia trpezlivosť prácne hľadať nepopulárne, nedokonalé, ale nevyhnutné riešenia a namiesto toho prijmú odkaz kolegu Zajaca, že "stop, dosť, stačilo", tak veľmi rýchlo zistíme, že to, čoho stačilo, bolo to veľmi krehké a jemné pradivo sociálnych a medzigeneračných väzieb, ten, to minimum, to nevyhnutné minimum sociálneho kapitálu vzájomnej dôvery ľudí, obývajúcich to isté územie - dôvery, bez ktorej sa v spoločnosti nedá existovať; že to, čoho stačilo, nebolo len plytvanie, ale aj základné atribúty sociálneho zmieru, čiže situácie, keď vaša osobná bezpečnosť a ochrana vašej slobody a majetku nie je výnimkou z pravidla, ale predpokladom, na ktorý sa v zásade môžete spoľahnúť.
Je príznačné, že deň po tom, ako sme tu oslavovali príchod mužov, ktorí na naše územie a medzi našich ľudí priniesli duchovné chápanie pojmov kultúra, spoločnosť, civilizácia, hrozí, že tejto civilizácii odkážeme, že už sme s ňou stratili trpezlivosť, že už si bude musieť poradiť bez nás, bez svojich veľkých vzorov šetrnosti a fiškálnej zodpovednosti.
Ja plne chápem, že strana, ktorá sa do parlamentu dostala aj vďaka hlasnému "nie" pre pôžičku Grécku, sa svojho nesúhlasu nechce vzdať bez ohľadu na to, čoho sa dnes týka, je to niečo iné, než o čom sme hovorili v roku 2010. Ten rozdiel vysvetlil v piatok minister financií, ja ho opakovať nebudem. Ja som úprimne presvedčený a nemyslím to teraz vôbec ironický, že pestovať populizmus je svätým právom ktoréhokoľvek politika, ktorý príde na to, že to funguje. Ale, ale veľmi vás prosím, neuprednostnite momentálne záujmy a potreby jednej-dvoch politických strán pred šancou dopriať ďalším generáciám aspoň približne takú mieru slobody, pokoja a stability, akú sme postupne a bolestivo dopriali tým súčasným.
Vraciam sa k tomu v závere, čo som avizoval v úvode, a tým je kriteriálna povaha tejto témy a jej vnútroštátnych analógií. Tou témou je v úplnej skratke udržateľnosť sociálneho štátu, a to nie ako cieľa samého osebe, ale ako nástroja na udržanie sociálneho zmieru. Čoraz častejšie a čoraz naliehavejšie budeme aj na Slovensku konfrontovaní s otázkou, o koľko viac ešte majú tí úspešnejší, pracovitejší, šťastnejší alebo niekedy len bezškrupulóznejší platiť do spoločnej pokladnice ako cenu za vlastnú integritu a bezpečnosť. Neviem, kde je tá hranica, ale viem, že presne o tomto sa budeme musieť baviť veľmi dôsledne a poctivo a že práve odpovede na túto otázku budú rozhodovať o budúcej identite Slovenska.
Viem, že mnohí z jeho občanov ešte stále nemajú dôvod vnímať onen postfukuyamovský koniec dejín ako zlatý vek. Ale ak chceme, aby jeho výdobytky presiakli výraznejšie aj k šičkám z okresu Veľký Krtíš, k robotníkom z Námestova a k zdravotným sestrám z Banskej Bystrice, musíme, sme povinní urobiť všetko pre to, aby sme zostali nespochybniteľnou súčasťou tej nedokonalej, do seba zahľadenej a letargickej Európy, ktorá napriek všetkým týmto svojim vlastnostiam pre nás zostáva jedinou ako-tak použiteľnou zárukou toho, že náš vlastný svet, tak ako ho poznáme dnes, nevstupuje do svojho posledného dejstva.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)