26. schôdza

Ďakujem veľmi pekne. Vážená pani kolegyňa, vidím, že veľmi pekne vám to napísali. Len treba rozlišovať vlastne, čo čítame, lebo mechanické prečítanie ešte neznamená, že skutočne vieme, o čom rozprávame. Ak dovolíte, aj ja teraz vám zacitujem, a to z listu doktora Samuela Lvončíka, predsedu odbornej sekcie pracovných zdravotných služieb Asociácie súkromných lekárov, ktorý vlastne sa týmito vecami zaoberá, špecializuje sa na ne, kde píše, že takýmto zásadným negatívnym zásahom bol obhajovaný, dokonca klamlivými informáciami o tom, vy ste to spomínali, že u zamestnancov prvej a druhej kategórie sa vyskytuje iba 0,024 % chorôb z povolania, pričom pravdou je, že až 66 % priznaných chorôb z povolania bolo u zamestnancov zaradených práve z druhej kategórie. Chcem vám povedať, že nemôžete vy jednoducho povedať, podľa § 31 ods. 3 že zamestnanci v prvej a druhej kategórii vlastne tam sa nevyskytujú, nevyskytujú sa teda choroby z povolania. Veď práve preto na to je zdravotná služba. Môže sa nám zdať, že niekto sedí v kancelárii, ale nevieme, aké máme osvetlenie. A ja to hovorím z vlastnej skúsenosti, pretože u mňa bola zdravotná služba. A takisto ani moji poslanci to nechceli uznať, lebo boli takisto z vášho košiara. A povedali, že nezáleží na tom, aké má zamestnanec svetlo, nezáleží na tom, akú má stoličku. Možno to, čo sa nám zdá banálne, že človek veľmi ťažko číta, to, čo sa nám zdá banálne, že máme zlú stoličku na sedenie, nám môže skutočne privodiť veľmi vážne ochorenie z povolania. To nás skutočne môže poškodiť. O tom je to, čo som teraz čítala, že klamlivo sa uvádza v štatistikách, nie v štatistikách, vo vašich štatistikách ale, že skutočne chorôb z povolania v druhej kategórii je až 66 %. Takže treba vlastne to rozlišovať, nielen niečo prečítať mechanicky, ale skutočne sa pozrieť, ako to v praxi funguje. A treba tomu trošku sa aj venovať a rozumieť tomu, čo čítam, pretože nikto si nevymyslí choroby z povolania. Ďakujem.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Dámy, páni, ja som hovorila vo svojom vystúpení, a presne som citovala § 31 ods. 3 zákona č. 355/2007 Z. z., že do druhej kategórie sa zaraďujú práce, pri ktorých vzhľadom na riziko nie je predpoklad poškodenia zdravia, pani Blahová. Ale práve som povedala, že pracovná zdravotná služba je tým subjektom, ktorý dokáže odborne posúdiť a zistiť, či zamestnanci v tejto kategórii sú vystavení nebezpečenstvu ohrozenia zdravia, a, samozrejme, aj vyhodnotiť zdravotné riziká, ktoré teda môžu ohroziť zdravie zamestnancov pri práci alebo ohodnotiť faktory pracovného prostredia, stav pracovných podmienok.
Ja by som na túto tému poznamenala už len jedno, aj predchádzajúci pripomienkujúci poslanci pani Blahová, pán Laurenčík, ja hovorím stále o cene ľudského života a o cene zdravia a vy toto vypúšťate, pre vás 470 chorôb z povolania je málo? (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Ja som reagovala na pani Kiššovú.

Áno, to už len v rámci diskusie.

Ďakujem pekne. Pani Vaľová, nie je metódou našou, aby sme čítali niečo, čo nám niekto pripraví. To je možno vašou metódou. Ja som vychádzala zo skúseností, ktoré mám a z informácií, ktoré mám. A vychádzala som z oficiálnych čísiel, ktoré sú napr. aj v pripomienkach pána prezidenta. Vychádzala som presne z týchto čísiel. Neviem, odkiaľ mate vy iné čísla, ale ja si myslím, že tie, ktorými pán prezident argumentoval, sú relevantné. A tam je naozaj napísané, že hovoríme o 470 prípadoch, z ktorých 66 % je v druhej kategórii zaradených. A to je naozaj mizivé percento. My hovoríme o tom, že zaťažujeme dva milióny ľudí nezmyselnými povinnosťami, a hovoríme o probléme v 310 prípadoch. O tom ja hovorím. A toto je naozaj zanedbateľný počet oproti dvom miliónom.
A ja nehovorím, že sa netreba venovať zdraviu ľudí, ja len hovorím, že pracovná zdravotná služba nie je na toto nástroj, že tu máme kopec iných povinností, účinnejšie pôsobiacich, ktoré naozaj reálne prispievajú k ochrane a k zabezpečeniu zdravia. O tom som hovorila. Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne, pán podpredseda. Vážené kolegyne a kolegovia, dovoľte mi, aby som sa teda aj ja vyslovil k tejto problematike. A rád by som upozornil na niektoré ďalšie argumenty, ktoré podporujú návrh pána prezidenta. A rád by som aj zareagoval vlastne na to, o čom sa tu teraz celý čas bavíme.
V prvom rade mi dovoľte povedať, a ja som to avizoval pri tej predošlej debate, že ten návrh, o ktorom tu teraz hovoríme, vychádza, myslím tým návrh ministerstva, v priamom rozpore s tým, akými argumentmi podložilo ministerstvo návrh na znižovanie pokút, čo nám zopakoval pred chvíľou aj pán minister v tejto snemovni. Filozofia ministerstva, ako povedal, je, aby tu nebola represia a v čo najväčšej miere nahradiť represiu prevenciou. No ale ak táto filozofia platila pri novele zákona o inšpekcii práce a boji proti nelegálnej práci, tak sa pýtam, prečo tá istá filozofia nebola uplatnená aj v prípade tohto zákona? Práve naopak, v tomto prípade sa znižuje ochrana ľudí, ktorá tvorí preventívne opatrenia, znižuje sa ochrana ľudí a znižuje sa úroveň prevencie pred tým, aby ľudia mali ohrozené zdravie a aby dochádzalo napr. k chorobám z povolania.
Áno, máte pravdu, pani kolegyňa, že tých 66 % platí z priznaných chorôb z povolania. Ale my na jednej strane práve upozorňujeme, že treba zabezpečiť pracovnú zdravotnú službu pre ľudí z tretej a štvrtej kategórie, zároveň ale upozorňujeme, že práve v týchto dvoch kategóriách je výrazne menej priznaných chorôb z povolania ako v kategóriách jedna a dva. A to je presne to číslo, ktoré spomínate. Áno, z celkového počtu pracovníkov asi 1,9 mil. ľudí, ktorých sa týka zaradenie do prvej a druhej kategórie, je to minimum. Ale z celkového počtu priznaných chorôb z povolania je evidentné, že viac ako polovica, takmer dve tretiny priznaných chorôb z povolania spadajú do prvej a druhej kategórie, o ktorých vy hovoríte, že nemusíme si ich vôbec všímať, že tam nie sú žiadne riziká, žiadne problémy. No evidentne sú tam problémy, ak výsledok je taký, že zo všetkých priznaných chorôb takmer dve tretiny nepripadajú na tie najrizikovejšie skupiny, ale na tie menej rizikové skupiny. A práve preto my hovoríme, že ani tie skupiny nesmú zostať mimo našej pozornosti. A to je naším cieľom.
Ak hovoríme o pracovnej zdravotnej službe, treba si uvedomiť, že cieľom pracovnej zdravotnej služby nie je liečiť ľudí, ale predovšetkým odhaľovať riziká. Má to byť skutočne preventívne opatrenie, aby nedochádzalo k tomu, že im je priznávaná ja neviem v konečnom dôsledku invalidita alebo že sú priznávané profesionálne choroby čiže ochorenia z práce. A my si myslíme, že práve to je dôležité, aby sa robili preventívne opatrenia, pretože skutočne cenu ľudského života ani cenu ľudského zdravia nemožno vyčísliť a prerátať na eurá alebo akúkoľvek inú menu. Áno, ja takisto poznám tie prípady a poznám tie sťažnosti od zamestnávateľov, ktorí hovoria o tom, že niekedy alebo často sa stáva, že táto pracovná zdravotná služba je vykonávaná formálne, že v skutočnosti nenapĺňa svoj účel. Ale, vážené kolegyne a kolegovia, v tom prípade sa rozprávajme o tom, ako zlepšiť výkon pracovnej zdravotnej služby tak, aby sme si boli istí, že napĺňa svoje poslanie, ale nebavme sa o tom, ako zrušiť niečo len preto, lebo v zásade by to bolo užitočné, ale my nevieme nastaviť poriadne a kontrolovať poriadne dodržiavanie pravidiel tak, aby sa ten efekt potom reálne dostavil, pretože, a to chcem zdôrazniť, my sa skutočne bavíme teraz o prevencii. Súčasťou totiž pracovnej zdravotnej služby nemá byť len to, že niekto je vyšetrený u lekára, ale aj ohodnocovanie rizík, to znamená, že súčasťou tej služby pre toho zamestnávateľa má byť to, že ten, kto tú službu vykonáva, má ohodnocovať to, akým rizikám môžu byť zamestnanci vystavovaní na pracovisku. To je v podstate akási náhrada toho, čo tu existovalo kedysi dávno, keď v podstate každý podnik mal nejakých podnikových lekárov. Výhoda toho podnikového lekára bola v tom, že on poznal presne tých ľudí, poznal presne pracovné podmienky, poznal presne pracoviská, na ktorých tí ľudia pracujú. A na základe toho vedel navrhovať preventívne opatrenia tak, aby nedochádzalo k poškodeniu zdravia, aby nedochádzalo k invalidite z povolania. A toto má určite zmysel pre nás, aby sme urobili opatrenia, ktoré zabránia tomu, aby ľudia v dôsledku svojej práce ochoreli. A o tom, že sa to stáva, a o tom, že má zmysel rozprávať o týchto opatreniach aj v prípade kategórií jedna a dva, svedčí ten pomer zo všetkých priznaných chorôb z povolania v roku 2009, keď až 66 % boli ľudia zaradení do prvej a druhej kategórie, čo svedčí o tom, že nie je pravda, že sú to úplne bezrizikové kategórie. Mimochodom, pri kategórii jeden sa nepredpokladá poškodenie zdravia pri práci, pri kategórii dva sú už predsa zamestnanci vystavení istým faktorom práce a pracovného prostredia, ktoré môžu spôsobovať poškodenie ich zdravia.
Takže ja sa domnievam, že to, prečo by sme mali v prvom rade vyhovieť námietke pána prezidenta a ponechať pracovnú zdravotnú službu aj pre kategórie jedna a dva, je v tom, že je to významné preventívne opatrenie, ktoré, po prvé, chráni zdravie ľudí, čo je najdôležitejší argument, a, po druhé, chráni aj verejné financie, lebo ja mám pocit že opäť sme tu v takej klasickej situácii, ktorá vyplýva neustále z presadzovania politiky neoliberalizmus. A to je to, že na jednej strane zisky sa privatizujú, na druhej strane náklady sa zospoločenšťujú. Jedno číslo už uviedla pani poslankyňa Tomanová. Iba z toho, že sa prizná choroba z povolania, tak priamo vyplývajú náklady vyše 12 000 eur, len pri priznaní tejto choroby z povolania. Okrem toho má pri priznaní choroby z povolania ďalšie náklady aj samotný zamestnávateľ, napr. je to doživotná renta vyplácaná pre zamestnanca, ktorá sa určuje individuálne. Ďalej sú to verejné náklady na diagnostiku, liečbu v rámci regresu zdravotnej poisťovne. Sú to náklady spojené s pribúdajúcimi napr. súdnymi konaniami. Nákladom zamestnávateľa v zmysle Zákonníka práce, a toto ustanovenie tam zostalo, je odstupné pre zamestnanca, s ktorým sa končí pracovný pomer kvôli priznanej chorobe z povolania, čo môže dosiahnuť až 10-násobok priemerného mesačného zárobku zamestnania, a tak ďalej. To znamená, že aj keď argumentujete ekonomickými nákladmi, tak faktom zostáva, že aj z hľadiska ekonomiky pre nás človek, ktorému je priznaná choroba z povolania, je oveľa finančne náročnejší ako človek, ktorý zostane zdravý a ktorý teda vďaka preventívnym opatreniam nedostal chorobu z povolania. Mimochodom, podľa oficiálnych štatistík sú náklady na pracovnú zdravotnú službu v prvej a druhej kategórii, teda ročné náklady to sú, približne jedna tretina pracovnej hodiny na jedného pracovníka. To sú skutočne minimálne náklady v porovnaní s tým, aké náklady nám vyvolávajú ľudia, ktorým je priznaná choroba z povolania.
Vážené kolegyne a kolegovia, rád by som vás upozornil, že to, o čom my hovoríme, nie sú len argumenty, ktoré tu prednáša SMER ako opozičná politická strana, alebo, povedzme, argumenty, s ktorými prišli odborári, ale argumenty, ktoré používajú ľudia, ktorí pracujú pre túto vládu. Ja v tejto súvislosti musím vás upozorniť, že s veľmi negatívnou reakciou na zrušenie pracovnej zdravotnej služby v prvej a druhej kategórii vystúpila aj krajská hygienička Regionálneho úradu zdravotníctva v Banskej Bystrici pani Eleonóra Fabiánová, ktorá, čo je oveľa dôležitejšie, je zároveň hlavnou odborníčkou pre preventívne pracovné lekárstvo a toxikológiu ministerstva zdravotníctva. Čiže hlavná odborníčka ministerstva zdravotníctva v tejto súvislosti, a ja ju budem citovať, uvádza, že okrem faktu, že parlamentom schválená zmena vážnym spôsobom narušuje komplexnosť racionálneho systému prevencie, vystavuje zamestnancov v práci aj nebezpečenstvu zhoršenia súčasnej úrovne starostlivosti o ich zdravie, podstatné je pri doterajšej právnej úprave, že zamestnávateľ má vytvárať a zabezpečovať zdravé pracovné prostredie, zdravý spôsob práce pre všetkých zamestnancov, má teda hodnotiť, aké sú zdravotné riziká na pracovisku, ktoré vyplývajú z expozície rôznym škodlivým faktorom, tu si treba si uvedomiť, že pracovnú zdravotnú službu vykonávajú odborníci, ktorí rozumejú problematike, odborníci na zdravie, lekári, nemôže to byť človek, ako upozorňuje hlavná odborníčka ministerstva zdravotníctva, s technickým vzdelaním, akými sú napr. bezpečnostní technici, ktorí vlastne podľa tejto novely majú suplovať špecializovaných zdravotníkov v ich kompetenciách či pracovných zdravotných služieb. Na záver ešte upozorňuje, a to je vlastne to, čo som hovoril, samotná hlavná odborníčka ministerstva zdravotníctva upozorňuje, že náklady na zamestnanca v podnikoch prvej a druhej kategórie predstavujú len 0,3 pracovnej hodiny na rok, a preto filozofia toho ustanovenia, aké tu bolo doteraz, spočíva v tom, aby zamestnávateľ mal posúdené a zhodnotené odborne kompetentnými ľuďmi podmienky, v akých jeho zamestnanci pracujú, miera toho, ako sú vystavení negatívnym faktorom.
Vážené kolegyne a kolegovia, bohužiaľ, musím skonštatovať, že skutočne toto je na výsosť odborná záležitosť. A ak aj terajšia hlavná odborníčka ministerstva zdravotníctva pre preventívne pracovné lekárstvo upozorňuje na to, že to, čo schválil parlament, bude mať negatívne dopady na zdravie ľudí, tak si myslím že je to ďalší argument, ktorý by ste naozaj mali brať do úvahy. Hovoríme o tom, čo znamená zdravie pre ľudí, hovoríme o preventívnych opatreniach, ktoré majú chrániť zdravie pracovníkov. Áno, súhlasím s tým, že prevencia je vždy lepšia ako represia. A práve preto vás, vážené kolegyne a kolegovia, vyzývam, aby ste podporili návrh, s ktorým sa na nás obrátil prezident Slovenskej republiky, aby ste podporili jeho pripomienku k tomuto zákonu a v prípade, že nepodporíte túto pripomienku, aby ste nepodporili zákon ako celok. Ďakujem pekne. (Potlesk.)

Ja by som len tak prakticky rád uviedol, aby sme to veľmi dobre videli, ako vyzerá v praxi taká služba, ktorú musia platiť zo zákona všetci zamestnávatelia od malých cez stredných až po tých väčších. Takže najmä tí malí sa stretávajú asi s tým, že raz za mesiac dostanú telefonát od príslušnej zdravotnej služby alebo tak maximálne dotazník, kde sa ich príslušný pracovník spýta, či sa niečo u nich zmenilo alebo nezmenilo, dostane odpoveď, že nič sa nezmenilo, všetko je po starom, pričom on povie, že ďakuje, a pošle faktúru, to je všetko. Toto je ďalšia zdravotná daň, ktorú platia zamestnávatelia a podnikatelia, ktorým takto komplikujeme podnikateľské prostredie. To nie je o starostlivosti o ľudí. Tí ľudia o tom vôbec nič nevedia, vôbec z toho nič nemajú. Majú z toho niečo len tie súkromné firmy, ktoré na základe zákona a na základe vnútenej povinnosti platiť túto službu zákonom musia financovať podnikatelia Slovenska.

Ďakujem pekne. Pán kolega, vy tvrdíte, že práve kategórie jedna a dva sú problém, pretože je to 66 % z priznaných chorôb, to je viac, ako je to pri kategóriách tri a štyri. No ja tvrdím, že ak je niekde z celkového počtu okolo 2 mil. ľudí problém v 310 prípadoch, tak to proste nie je problém, tak je to tak mizivé percento, pri ktorom riešením tohto problému tak nákladnou a rozsiahlou pracovnou službou je to proste neprimerané. Pre 310 ľudí z 2 mil. riešiť takýto rozsah povinností je neprimerané, o tom hovoríme.
Ďalej ste povedali, že podnikoví lekári, tak ako kedysi boli, sú vlastne veľmi fajn, pretože poznajú pracovníkov. No toto možno platilo, keď ľudia pracovali 20 – 30 rokov v jednom zamestnaní. Ale dnes keď ľudia menia po troch-štyroch rokoch prácu, tak to jednoducho takto už nie je. Ja si práve myslím, že pre takéhoto človeka má oveľa väčší význam jeho obvodný lekár, ku ktorému chodí on, chodí celý život, chodí možno jeho rodina, pretože pozná aj rodinnú anamnézu. A je to oveľa efektívnejšie, ako pri každej zmene zamestnávateľa meniť aj lekára. A naozaj sme sa stretli aj s tým, že zamestnanci nemajú vôľu chodiť k lekárovi, ktorého vyberie zamestnávateľ. Veď vzťah lekára a zamestnanca, resp. lekára a pacienta je niečo dôverné, je niečo, čo nechcú mať ľudia úplne nalinkované.
No tvrdíte, že argumentujeme ekonomickými nákladmi. Ale to vôbec nie je pravda. Keby ste počúvali, čo som v rozprave hovorila, vedeli by ste, že ja som neargumentovala ekonomickými nákladmi. Ja si myslím, že my podstatne viacej zaťažujeme tých zamestnancov ako zamestnávateľov, pretože je to pre nich neprimeraná záťaž. Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Viete, čo je najväčším problémom bodu, o ktorom rokujeme? To je to, že o ňom rokujeme a začíname sa vecne baviť až v čase, keď to vrátil pán prezident. My sa bavíme o pozmeňujúcom návrhu, ktorý zaznel tu v rozprave ako výstrel od pásu a chcel vyriešiť vážnu vec, ako je prevencia, represia, zdravie zamestnancov a všetko, čo s tým súvisí. A tak vážna téma, ako je prevencia zdravia, ako sú pracovné choroby a všetko, čo s tým súvisí, sa predsa nedá riešiť tak, že niekto vystrelí od pása a takto to bude. Ten zákon na Slovensku platí 5 alebo 6 rokov. Ak ho chceme zmeniť, tak ho zmeňme k lepšiemu. Ale si to pekne rozdebatujme aj v odborných kruhoch. A určite tak nájdeme riešenie, ktoré bude tento súčasný stav vylepšovať, ale nie týmto spôsobom, lebo platí to, že čím je menej prevencie, tým je viac represie, viac nákladov na odstraňovanie, s tým, že na prevencii sa podieľa zamestnávateľ, ale na represiách, ktoré sú vždy drahšie, sa už podieľa štát.
A na margo podnikateľov, že za telefóny platia faktúry. Nechce sa mi tomuto veriť, aby som ja ako podnikateľ zaplatil faktúru za to, že mi niekto zavolá. Každý zamestnávateľ vie, čo je povinnosťou. Keď ju platí pracovnej zdravotnej službe, tak má od nej vyžadovať to, čo zákon káže, a nemá platiť na základe telefonátu mesačné, polročné alebo ročné faktúry. Vráťme sa k tomuto problému, ale úplne seriózne v kľude, a vypočujme si názory aj lekárov, vypočujme si názory aj zamestnávateľov, dajme to dokopy a urobme z toho normálnu peknú novelu, ktorá bude v prospech zamestnancov, ochrany ich zdravia a ochrany ich pracovného prostredia, a nie takto od pásu, len tak. (Potlesk.)

Ďakujem pekne. Ja by som sa chcela vás, pán poslanec Ondruš, niečo spýtať. Povedali ste, že PZS-ka čiže pracovná zdravotná služba stojí iba jednu tretinu pracovnej hodiny zamestnanca. Máte vy predstavu, pán poslanec, koľko desiatok miliónov to v skutočnosti je? Totiž hovoríme o dvoch miliónoch ľudí, dvoch miliónoch ľudí, ktorí platia za formalitu, tuto doslova a do písmena formalitu, ktorá funguje iba na papieri.
Rovnako sa divím aj niektorým iným pánom poslancom i vám, že ste sa až teraz zobudili, keď pán prezident vrátil so svojou námietkou celý zákon. A naozaj vás dôrazne upozorňujem, ak chcete diskutovať a vážne diskutovať nielen vy o téme, tak buďte takí láskaví a seďte na rokovaniach, kde je naozaj miesto a priestor na diskusiu o tom. Ďakujem.