7. schôdza

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. No, toto vystúpenie bolo presne tým vystúpením, ktoré nevychádzalo z obsahu zákona. Aj celé prijímanie novely zákona v roku 2009 bolo sprevádzané dezinformačnou kampaňou. Pán poslanec, tu vôbec nejde o to, že tu chce niekto zasahovať do používania jazykov národnostných menšín. Tu ide iba o jedno jediné, aby na území Slovenskej republiky mohol každý jej občan dostať informáciu vo verejnom záujme v štátnom jazyku. Vôbec tu nie je dôležité, kto je akej národnosti. Popri tejto informácii ako prvotnej v štátnom jazyku v zmysle Ústavy Slovenskej republiky môže dostať informáciu aj v inom jazyku. Nikto nikomu nebráni v tomto prípade. A dotýka sa len života vo verejnej sfére. A vaše vystúpenie je presne o tom, že, nechcem byť veľmi krutý, ale aj niektorých ďalších poslancov, že vôbec nepoznajú obsah tohto zákona a potom vznikajú dezinterpretácie a zlé vysvetľovanie. Ešte raz, tu nikto nezasahuje do používania jazykov národnostných menšín. (Potlesk.)

Ďakujem. Aj ja zdieľam podobný názor, že sme tu mali prezentovaný predovšetkým subjektívny postoj alebo subjektívne vnímanie, pretože aj strach je v podstate subjektívna emócia. Niekto má strach zo skúšky, niekto má strach z výšok, niekto sa bojí zubára, len nerozumiem, naozaj, jedinej, priam, endemickej fóbii, ktorá sa vyskytuje len na Slovensku, a to je fóbia zo štátneho jazyka. Tomu naozaj nerozumiem.

Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, vážené poslankyne, vážení poslanci, pri kreovaní tejto vládnej zostavy padali pekné slová a výrazy rôzneho kalibru. Malo ísť o slušnejšiu, demokratickejšiu, veľkorysejšiu koalíciu, o ľudskejšiu garnitúru ako bola tá predchádzajúca. Jednoducho, aby sa v tomto štáte cítil každý ako doma, aby už nedochádzalo k takým zvrátenostiam ako poníženie študentky, vyhostenie prezidenta susednej republiky, tunelovanie štátu v obrovskom meradle. Bolo radosťou a cťou byť súčasťou takéhoto štvorlístka. Prvých sto dní činnosti tejto vlády je dôkazom toho, že naše spoločné predsavzatia, síce s istými chybami, ale predsa sa napĺňajú. Napĺňajú sa však iba dovtedy, kým nepríde na rad naša povestná, dobre známa a vždy účinná maďarská karta. A tá prišla relatívne skoro a hneď odhalila, že kráľ je nahý. V prípade štátnej propagandy boja o isté symboly sa totiž ukazuje, že rozdiel medzi ľavou a pravou stranou našich poslaneckých ľavíc, žiaľ, nie je až taký markantný, v aký som dúfala.
Teraz k samotnej novele zákona o štátnom jazyku. Celá situácia, do ktorej som sa dostala, je úplne absurdná. Mám totiž hlasovať za novelu proti filozofii, ku ktorej mám ako predstaviteľka strany MOST - HÍD naďalej výhrady. Politická vôľa na Slovensku však neumožňuje prijať skutočné riešenia a alternatívou nezahlasovania by bolo ponechať v platnosti Ficovu, ešte horšiu verziu zákona, prijatú za predchádzajúcej vlády. Dámy a páni, o čom to svedčí? O patriotizme? O ochrane štátneho jazyka ako kultúrneho dedičstva? O zabezpečení slobody a rovnosti v dôstojnosti a v právach na území Slovenskej republiky ako to hovorí úvod zákona? Nie. V skutočnosti to hovorí o našej malosti a nevyzretosti. Je to smutným svedectvom nás politikov. Zrkadlom stálej potreby väčšiny dokazovať menšine, kto je tu pánom. Ako koaličnej poslankyni nedá mi nepovedať, že návrh zákona nie je v súlade s programovým vyhlásením vlády, ktorý v kapitole ministerstva kultúry doslova hovorí: "Vláda Slovenskej republiky zabezpečí ochranu a rozvoj štátneho jazyka, a to v súlade so zásadami nediskriminácie, aby sa zabezpečili práva príslušníkov národnostných menšín na úrovni roku 2006." § 9a ods. 1 návrhu zákona, ktorý hovorí o pokutách je, žiaľ, dôkazom toho, že základný dokument vlády je v tejto otázke bezzubý. A to hlavne v oblasti pokút. Aj keď iba v polohe možnosti ich uloženia sa totiž nedodržiava princíp zabezpečenia práv príslušníkov národnostných menšín na úrovni roku 2006, a to právo neplatiť pokuty. Podstata problému je však oveľa hlbšia. Som presvedčená, že celá filozofia zákona o štátnom jazyku je postavená na hlavu. Zrodila sa totiž z úmyslom pôsobiť predovšetkým proti jednej komunite a môj predrečník pán Rafaj to aj potvrdil, pretože veľkú časť svojho vystúpenia venoval práve tejto menšine. Zrodila sa teda s úmyslom pôsobiť predovšetkým proti jednej komunite. Opakujem, aby pod rúškom ochrany štátneho jazyka umožňoval prenasledovanie, šikanovanie a selektívnu kontrolu na základe oznámenia. Len preto, že používajú svoj, podotýkam aj môj, materinský jazyk. Hoci návrh novely zákona obsahuje podstatné pozitívne rozdiely v porovnaní s predchádzajúcou právnou úpravou najcitlivejší prvok, a to pokuty naďalej zostávajú. Hoci okresané na polovicu. Je to snáď merítkom správneho vlastenectva? Nemyslím si.
Neobstojí ani častý argument zástancov zákona, keďže pokuty neboli udelené, kľudne môžu zostať. Vieme všetci, že hlavnou úlohou pokút bolo niečo úplne iné. Vyvolať hrozbu, zastrašovanie a posilnenie asimilácie. Poslanci strany MOST - HÍD sú toho názoru, že, áno, štátny jazyk treba chrániť, ale výlučne tam, kde je to účelné. Odmietame kriminalizovať používanie jazykov menšín a akékoľvek paralely s trestným zákonom, to najmä vo veci vymožiteľnosti povinnosti. Summa summarum táto novela o štátnom jazyku, aj keď je to značný posun k lepšiemu, je čiernym bodom tejto koalície. Čiernym výkričníkom, ktorý zdôrazňuje, že stále nesieme v sebe istý demokratický deficit, na ktorý nedávno poukázal aj vysoký komisár OBSE Knut Vollebaek a som presvedčená, že na to poukáže aj Benátska komisia, ktorej stanovisko už existuje, ale žiaľ, zatiaľ nie je k dispozícii. Kým pokuty, síce v okresanej forme, ostanú naďalej ako strašiak, pre mňa je táto problematika naďalej otvorená. Alternatívou neprijatia novely by však bolo ponechať súčasnú prísnejšiu verziu. Prosím, nedopusťme to. Ďakujem, že ste si ma vypočuli.

Ďakujem. Vážená pani kolegyňa, musím konštatovať, že tak ako to bolo aj počas prijímania tohto zákona, že opäť vaše vystúpenia potvrdzujú hrubé zavádzanie o tom, čo v skutočnosti ten zákon je. Hovoríte o tom, že by mala byť nediskriminácia dokonca menšiny, ktorú predstavujete vy. Ja som v tom zákone nikde nenašiel napísané, že by sa to týkalo vyslovene maďarskej menšiny, vážená pani poslankyňa, ale chápal som vaše vystúpenie čisto ako politicky, pretože je to agenda strany, ktorú predstavujete, šírenie strachu z neznalosti zákona, pretože prirodzene každý si ho nebude môcť vedieť prečítať a hovoríte tu o niečom, o čom ten zákon vôbec nie je. Hovoríte o posilnení asimilácie. Tak si skúste pozrieť históriu, keď došlo po Trianónskej dohode Benešovými dekrétmi k vyrovnaniu, koľko bolo Slovákov v Maďarsku a koľko Maďarov na Slovensku a teraz sa pozrite koľko je v Maďarsku Slovákov a koľko je Maďarov na Slovensku. Tých stúplo na rozdiel od Slovákov, ktorých v Maďarsku ich počet neúmerne klesol a dnes je to zdecimované, takže je dnes asi 60-tisícová menšina Slovákov. A čo sa týka pána Vollebaeka, veď predsa neprekrúcajte aj to, čo pán Vollebaek povedal. On povedal jasne, že je to štandardný zákon, ktorý by mal mať iba jednu vec a vykonávací predpis, ktorý by sa mal usmerniť. To je všetko, vôbec nepoprel správnosť tohto vykonávacieho zákona, takže nevidím absolútne problém v tomto. Iba chcem zopakovať, je to opäť len zavádzanie, v ktorom pokračujete neustále podľa hesla: stokrát opakovaná lož bude pravdou. Ale v tomto prípade my sa budeme ozývať.

Pani kolegyňa, veľmi pekne ďakujem za tento príhovor. Myslím, že už je teraz nad slnko jasnejšie, že Daniel Krajcer je autonómne mysliaci samostatný minister, ktorý koná na základe svojich vlastných pohnútok a na základe toho, čo si sám myslí, lebo z toho, čo ste povedali, musí byť jasné, že tento zákon nie je napísaný na objednávku strany MOST - HÍD, inak by sa na jeho adresu neznieslo toľko kritiky. Skôr to dokazuje, že zo strany ministerstva ide naozaj o to, aby sa odstránili najhoršie chyby, ktoré v tom zákone boli, a aby ohľadom tejto veci neboli rozpútané vášne a nastal opäť kľud. Ďakujem.

Pani poslankyňa, myslím si, že ste boli zbytočne tvrdá v hodnotení tohto návrhu zákona alebo v súčasnom období platného zákona. Išli ste trošku mimo obsahu zákona, pretože ešte raz, tak ako som to povedal aj vášmu predrečníkovi, ktorý vystupoval v rozprave, úlohou tohto zákona nie je ochrana štátneho jazyka. Úlohou tohto zákona nie je obmedzovanie používania iných jazykov, ani jazykov národnostných menšín. Úlohou tohto zákona je iba to, aby každý jeden občan Slovenskej republiky mohol dostať informáciu v štátnom jazyku a popri tom môže dostať informáciu aj v inom jazyku. Štátny jazyk plní integračnú funkciu, plní aj funkciu toho, aby sa aj príslušníci národnostných menšín mohli včleňovať do života spoločnosti a boli plnohodnotnými členmi spoločnosti. O nič iného nejde. To sú zbytočne silné slová. Viete, tu boli sťažnosti ľudí, ktorí žili na zmiešanom území, že nedostávali informácie v štátnom jazyku a jazyk menšín neovládali. O to ide, o nič iného nejde. Nikto vám nebráni používať váš materinský jazyk. (Potlesk.)

Pani poslankyňa, ja plne zdieľam vaše konštatovanie o tom, že tento zákon, tak ako bol napísaný, ako bol prijatý, ako bol aj v minulom volebnom období novelizovaný, je namierený proti jednej konkrétnej menšine a konkrétne proti maďarskej menšine. Môžme sa tu hrať a zakrývať si oči a tváriť sa, že nie je tam explicitne napísané niečo také, ale celý ten duch zákona aj spôsob jeho využitia je presne taký. Bol prijatý ako hra maďarskou kartou za období vlády Vladimíra Mečiara, a potom bol opäť použitý ako maďarská karta za obdobia vlády Roberta Fica. Za tie isté veci, ktoré niekto pácha ako porušenie zákona o štátnom jazyku, v maďarčine prichádza iná reakcia ako za tie isté veci, ktorých sa niekto dopúšťa v inom ako v maďarskom jazyku a teraz hovorím na základe vlastných skúseností. Zákon hovorí o tom napríklad, že príležitostné tlačoviny na kultúrne účely majú byť vydané v štátnom jazyku, a ak sú aj v inom jazyku, tak najprv musia byť v štátnom jazyku. Keď v tomto bode porušilo zákon priamo pred budovou ministerstva kultúry občianske združenie Priatelia slobodných informácií a rozdávalo príležitostnú tlačovinu na kultúrne účely v španielskom jazyku k hre ministra kultúry, vtedajšieho ministra kultúry Mareka Maďariča, dostalo tú informáciu do podateľne, tak ministerstvo nijako na to nereagovalo. Keď sa rovnakého hriechu dopustilo ochotnícke divadlo v Klasove v maďarčine, tak jazyková polícia si zašla až do Klasova a upozornila na porušenie zákona.

Pani poslankyňa, keďže ste ma priamo oslovili, tak musím vás ubezpečiť, že ja som mal predovšetkým na mysli a opisoval som strastiplnú cestu slovenského národa v boji za používanie slovenčiny, ktorá je v súčasnosti štátnym jazykom Slovenskej republiky. Rovnako chcem vás ubezpečiť, že ste šarmantná žena s pekným kultivovaným prejavom, vrátane rečového, len, bohužiaľ, tá forma sa nekryla celkom s obsahom, pretože pokiaľ hovoríte o pokutách, je tu jeden veľký paradox, keď sme predložili vlastenecký zákon, tak som počúval kritiku, že tento návrh zákona neobsahuje nijaké pokuty a je teda akýmsi paškvilom, pretože je nevynútiteľný. A teraz zrazu počúvam, že pokuty sú nejaké hrôzostrašné. Veď sankcie sú bežným prostriedkom legislatívnej praxe ako jeden z nástrojov vynútiteľnosti práva, častokrát aj so zohľadnením skutočností. Skutočne by sme museli hľadať, asi veľa príkladov by sme nenašli, kedy boli v tomto prípade použité nejaké sankcie, skôr si pamätám o sto rokov neskôr čo bolo. Medzi rokmi 1898 až 1909 sa konalo sto procesov proti päťsto Slovákom, ktorí boli odsúdení aj na väzenie, to nebolo až také strašné, pol roka si zvykli sedieť, ale na 40-tisíc vtedajších korún. Viete čo stál vtedy týždenný režim? To sa rátalo na jednu, dve koruny. Takže, toto boli likvidačné pokuty. Nie tie, ktoré sú dnes podľa môjho názoru naozaj len symbolické a len ako nástroj rešpektu, ale určite nie prenasledovania.

Ďakujem, takže veľmi stručne. Nemôžem súhlasiť s mojimi predrečníkmi nakoľko som presvedčená, že zákon, tak ako je momentálne v platnosti, degraduje, žiaľ, maďarčinu a vyháňa tento jazyk do kuchyne a, žiaľ, ja som si preštudovala, pán spravodajca, zákon veľmi, veľmi dôkladne, pozorne som počúvala vašu pripomienku a nemôžem s ňou súhlasiť, nemôžem s ňou súhlasiť, pretože, áno, zasahuje do súkromnej sféry, zasahuje do takých oblastí, kde pokuty, sankcie a vôbec takýto prístup zo strany zákona je podľa môjho názoru neprípustný. Zúčastnila som sa na rokovaniach s pánom Vollebaekom, presne si pamätám, čo k tomu pán Vollebaek hovoril. Neviem, pán poslanec, odkedy alebo z ktorého obdobia máte tie informácie, ktoré ste hovorili, ale pán Vollebaek tu bol minulý mesiac, rokovali sme s ním a jasne povedal, že má pochybnosti o opodstatnenosti sankcií, ktoré zostali v tom zákone. Myslím si, že nikdy neexistovala spoločenská potreba prijať, alebo chrániť slovenčinu ako štátny jazyk v takej forme, v akej sa momentálne chráni. Ako som už hovorila vo svojom vystúpení, sme za to, aby sa štátny jazyk chránil, ale nie na úkor iných jazykov. To je asi z mojej strany všetko, ďakujem.

Dobré ráno prajem. Vážený pán predseda Národnej rady, vážený pán minister, vážené dámy, vážení páni, premýšľal som, ako začať toto moje vystúpenie. A keďže som sa zúčastnil množstva rokovaní doma i v zahraničí, práve ktoré sa dotýkali aj tejto oblasti, a mám, myslím, dostatok skúseností, poznatkov z rokovaní, ktoré trvali často dlho, pretože bolo treba argumentovať, bolo treba mnohé veci vysvetľovať a mňa vždy tešilo, že pri týchto rokovaniach som prevažnú väčšinu partnerov presvedčil, preto mi dovoľte urobiť niekoľko úprimných poznámok k predkladanej novele vládneho návrhu zákona o štátnom jazyku Slovenskej republiky.
Budem úprimný, ako som to už predznamenal. Nebudem klamať. Moja povaha je taká, čo na srdci, to na jazyku. Moje názory dlhodobo aj pán Krajcer z rôznych relácií v minulosti dobre pozná na túto problematiku. Nemením ich rokmi, či už som bol mimo politiky alebo v politike. A nemením ich ani doma, ani v zahraničí. Viem, že niektorí ma opäť obvinia z nacionalizmu, keďže sa vyberú niektoré časti z môjho vystúpenia a nebude sa toto vystúpenie chápať ako celostné, komplexné, pretože sa ľahko narába s niektorými názormi, a potom často aj žongluje, tak ako dnes ma jeden nemenovaný redaktor už obvinil. Ale presadzujem, ja osobne som presvedčený a vychádza to aj z našich rodinných skúseností, zdravý patriotizmus. Odmietam akýkoľvek šovinizmus. A, samozrejme, odmietam aj akýkoľvek politický revizionizmus. Opinio multiplex, patria una. (Názory sú rôzne, vlasť je jedna.) Môžeme sa sporiť, môžeme diskutovať, čo je dobré, čo je zlé, ale myslím si, že treba povedať niektoré jasné veci, názory, s ktorými som sa v minulosti stretol a s ktorými mám skúsenosti. Dovolím si vám hneď v úvode svojho vystúpenia pripomenúť, že nikde som sa nestretol s negatívnym prijímaním obhajoby minuloročnej novely zákona o štátnom jazyku, teda hovorím, v zahraničí pri tých rôznych rokovaniach, okrem doma, na Slovensku, ktorá vyvolala zbytočné vášne nielen u nás doma, ale aj vďaka dezinterpretácii a klamstvám aj v susednom Maďarsku. A následne práve z Maďarska sa ďalej fabulovalo, a s tým som sa v minulosti stretával na rôznych rokovaniach, krivil sa obraz Slovenska v zahraničí za výdatnej pomoci niektorých politikov SMK, ktorí neváhali úzko spolupracovať nielen s Fideszom, ale aj Jobbikom a ďalšími extrémistickymi združeniami z Maďarska. Veru, tak som si povzdychol, som si aj tak povedal, že najnebezpečnejšie lži pochádzajú od tých, ktorí im veria. A mnohí, samozrejme, týmto klamstvám, ktoré sa šírili o Slovensku a o nás, aj uverili. A preto boli aj tie rokovania otvorené, úprimné. A musel som, samozrejme, použiť všetky argumenty, aby som mojich kolegov presvedčil.
Samozrejme, nič nie je tak dokonalé, aby sa to nedalo pokaziť. A to je aj príbeh tohto zákona, od jeho začiatku v roku 1995 cez jednotlivé novely až po tú poslednú schválenú novelu z roku 2009, ktorá bola a je, samozrejme, aj tŕňom v oku tzv. priateľov či milovníkov oficiálneho štátneho jazyka. Kým v roku 2009 sme ho nielen novelizovali, ale, ja si stále myslím a som o tom presvedčený, samozrejme, počúvam aj iné názory a musím ich legitímne akceptovať, sme ho aj štandardizovali a následne dokázali aj medzinárodne obhájiť, teraz pristupujeme k novele tohto zákona, ktorý predkladá vláda Slovenskej republiky. Žiaľ, musím verejne konštatovať, že u tých, ktorí o novele zákona a vykonávacích predpisoch, ktoré boli prijaté na základe odporúčania Vysokého komisára OBSE a ktoré s ním aj boli konzultované, sa naďalej z minulého roku šírili a naďalej šíria lži doma i za hranicami. A niekedy okrem toho, že niekto môže byť presvedčený, môže byť zmýlený, môže zotrvať vo svojom omyle, to boli zámerné a úmyselné aktivity. Ale tiež ich chápem ako názory z tej druhej strany. A sme ľudia, a preto musíme žiť a musíme vedieť viesť, samozrejme, kultúrny, kultivovaný dialóg. Sú to najmä tí, čo odmietali dodržiavať rámce používania oficiálneho, nazvem to v tej európskej hantírke, integrujúceho štátneho jazyka. Práve tí sa báli a boja pokút, lebo ten, čo bude dodržiavať zákon, akýkoľvek zákon schválený Národnou radou Slovenskej republiky, najvyšším ústavným zhromaždením Slovenskej republiky, nemá sa obávať akýchkoľvek sankcií. Nadovšetko jeho existenciou sa dodržiava dvojjazyčnosť, opakujem, dvojjazyčnosť v informáciách tak pre väčšinový národ, ako aj pre príslušníkov menšín. Svedčí o tom až na ojedinelosti aj doterajší stav. Samozrejme, stávajú sa chyby, ojedinelé lapsusy, o ktorých tu bolo aj hovorené včera podvečer, ale netreba ich zovšeobecňovať. Ľudia sú ľudia z mäsa a kostí a robia aj chyby v jednotlivostiach. A treba sa vedieť s nimi aj vysporiadať. Karel Čapek veľmi trefne, doslovne nadčasovo aj vo vzťahu k tejto situácii napísal, že za čo iného sa môže vydávať lož, ak nie za pravdu, a hlúposť, ak nie za rozum. Takáto atmosféra sa implantovala do nášho každodenného života. A sledujeme ju cez zdôvodňovanie potreby terajšej vládnej novely zákona č. 270/1995 Z. z. o štátnom jazyku Slovenskej republiky. Áno, aj teraz máme na Slovensku politikov, ľudí, občanov, o ktorých dobovo písal skvelý Alexander Matuška, čo chcú byť pápežskejší ako pápež, ktorým prichodia slová či pojmy, ako to napísal v jednom veľmi ostrom článku, rod, národ, vlasť a štát, jazyk a integrita veľmi starosvetsky, nemoderne, ako dačo, čo sa prežilo a čo sa hodí už do starého železa.
Považujem z hľadiska kontinuity nášho štátu s väzbou na navrhovanú novelu napr. za absurdné, pretože robím v oblasti histórie a archívnictva, že obecné kroniky, tento dôležitý prameň pre poznanie dejín obce, celého mikroregiónu, by sa nemuseli podľa tohto návrhu v obci s 20-percentným zastúpením menšiny písať v štátnom, úradnom jazyku. A, samozrejme, tam to nie je napísané, že sa to musí alebo nemusí tak písať. A ja som sa často stretol aj s mnohými archivármi, ktorí robili rôzne kontroly. Samozrejme, sa zistilo, že sa písali kroniky na takýchto jazykovo zmiešaných územiach len v maďarčine. A ja považujem kroniku za súčasť istého verejného aj dokumentu, ktorý dokumentuje tú oblasť. A dokumentuje ju, samozrejme, v jednotlivostiach aj v komplexnosti. Myslím, že by to bol krok zlým smerom. A na to máme, samozrejme, v školstve menšinovom aj 8-percentný zvýšený normatív na jedného žiaka navyše, lebo sa akceptuje, že tam sa vyučuje v menšinovom jazyku a že je viacej hodín a že sa musí používať často dokumentácia dvojjazyčná. Navyše v menšinových školách by sa nemusela viesť dokumentácia v štátnom jazyku. Považujem za dôležité oficiálne tiež dokumenty pre históriu a pre kontrolu, ktorú treba robiť, a nie kontrolu, aby sme niekoho buzerovali, s prepáčením, ale kontrolu, aby sme v podstate zistili, aký je výsledok práce v tej škole, keď tam príde inšpektor, celoštátny inšpektor, ktorý bude delegovaný, povedzme, z Popradu, aby vedel zhodnotiť prácu. A musí poznať aj tieto materiály. A nemusí ovládať, samozrejme, maďarský jazyk alebo menšinový jazyk. To nikdy nemôžeme od nich ani vyžadovať. Samozrejme, považujem za zlé, že sa aj v dnešnej tlači objavil názor, že štát týmto zákonom, resp. touto novelou zákona, jednou, druhou, treťou, štvrtou, ktoré boli, chce prioritne chrániť štátny jazyk, teda väčšinový jazyk, pred menšinovými jazykmi, čo absolútne nezodpovedá pravde a nikdy ani nebola pravda. Vážený pán minister, pani poslankyne, páni poslanci, v duchu tejto novely zákona sa v mnohých dedinách, v mnohých oblastiach vytratí dvojjazyčnosť, po ktorej volali menšiny. A ja som vždy takúto dvojjazyčnosť na tomto území podporoval od začiatku deväťdesiatych rokov minulého storočia, najmä po politických a spoločenských zmenách. Vytratí sa tak, ako sa po prijatí Komárňanskej výzvy, ktorí sa zoberajú politikou, poznajú, čo je to Komárňanská výzva z deväťdesiatych rokov pod taktovkou Miklósa Duraya a iných politikov, neskôr Strany maďarskej koalície, vytrácal oficiálny jazyk, ktorý premieňal niektoré regióny Slovenskej republiky alebo špeciálne niektoré obce na jednojazyčné používaním len menšinového jazyka. A nechcem vám hovoriť skúsenosti moje, keď som prišiel do týchto obcí. A to ma prekvapilo napr. aj v samotnej Dunajskej Strede. Keď som sa pýtal, kde sa nachádza, povedzme, mestské zastupiteľstvo, mestský úrad, mestského policajta, tak ten mi nevedel odpovedať v slovenskom jazyku. A, samozrejme, ja neovládam maďarčinu. To by som tam musel poslať môjho otca, ktorý už nežije. A musel som sa opýtať ešte ďalšieho a ďalšieho občana, ktorý tiež nevedel odpovedať v slovenskom jazyku, aby ma presne zorientoval, kde sa nachádza táto vážená inštitúcia. Čiže cieľom bolo a dnes aj na programe opäť je v týchto oblastiach, a tá cesta tu bude stále, bude tu naznačovaná, bude aj v tomto parlamente často prezentovaná, prinútiť občanov väčšinového národa a iných národností, napr. aj rómskej, buď ovládať menšinový maďarský jazyk, alebo sa vysťahovať. Rómska národnosť na južnom Slovensku v niektorých oblastiach nevie rozprávať ani rómsky, ani slovensky a ovláda len maďarský jazyk. Mohol by som hovoriť, že to je tiež nejakým spôsobom asimilácia tejto národnostnej menšiny, lebo stratila teda v podstate svoju identitu. Jednak stratila vzťah cez oficiálny jazyk, aby komunikovala, jednak stratila aj svoj pôvodný národnostný jazyk, ktorý sme kodifikovali v deväťdesiatych rokoch a teraz aj štandardizovali pre dvoma-troma rokmi. Ale poďme ešte k niektorým oblastiam, resp. niektorým veciam, ktoré sa týkajú tohto zákona. Ja, samozrejme, sa obávam jednej veci, že tam, kde bude nám chýbať slovenský, teda oficiálny integrujúci jazyk, kde stratí svoj význam, prinúti to žiť mnohých občanov tejto národnosti často v jazykových getách, z ktorých sa ťažko uplatnia na trhu práce nielen Slovenskej republiky, ale aj susedného Maďarska, kde prioritu v zamestnaní mali vždy občania Maďarskej republiky. Tak to bolo, že vždy takýmto spôsobom, či to boli tridsiate, štyridsiate roky, keď sa južné Slovensko dostalo do súčasti horthyovského, kráľovského Maďarska, tak slovenskí Maďari boli považovaní za druhú kategóriu občanov Maďarskej republiky aj v tomto období. Takýto príklad v Európe neexistuje. Poznáme takýto príklad v susednom Maďarsku, Poľsku, Českej republike alebo Rakúsku? Hovorím stále o konkrétnom v minulosti ťažko a bolestne skúšanom stredoeurópskom prostredí. Je to nepredstaviteľné, keď sa integrujúci oficiálny štátny jazyk dostane v niektorých regiónoch na druhú koľaj a je postupne úplne vytláčaný. To nie je cesta do Európy. Takéto prístupy vždy historicky smerovali k deštrukcii medzinárodných zmlúv a, samozrejme, aj jednotlivých medzinárodných dohovorov. Aj takýmto spôsobom, samozrejme, dlhodobo sa môže začať rozpad Európskej únie. A niekomu alebo niektorým skupinám, prirodzene, to môže vyhovovať. O tom ma presvedčili v minulosti veľmi zaujímavé rozhovory, rokovania v roku 2007 s podpredsedom Európskej komisie a komisárom pre slobodu, bezpečnosť a spravodlivosť pánom Francom Frattinim, dnes už ministrom zahraničných vecí Talianskej republiky, s ktorým sme sa úplne zhodli v týchto názoroch a ktorý často mi pripomínal, že podobnú situáciu Taliani zažili v severnom Taliansku, najmä v oblasti okolo Bergama a aké problémy to tam v minulosti vyvolávalo. Dnes keď idete do milánskej oblasti, samozrejme, nieže sa to stratilo, aj tá nemčina tam môže fungovať, ale oficiálny jazyk je taliansky jazyk na celom území Talianskej republiky.
Keď Slovensko od novembra 2007 do mája 2008 malo predsedníctvo v Rade Európy, tak sme zorganizovali v Štrasburgu konferenciu k 15. výročiu, organizovala ju Slovenská republika, prijatia Európskej charty regionálnych alebo menšinových jazykov, na ktorom som z pozície podpredsedu vlády vystúpil hneď v úvode podujatia. Upozornil som aj na skutočnosť, že ako obhajujeme ľudské práva, tak musíme a chceme byť zodpovední za budúcnosť civilizácie a samotnej Európskej únie a Európy, hovoriť o ľudských povinnostiach a ľudskej zodpovednosti, tento vyvážený prístup a tento princíp treba uplatňovať vo vzťahu k občanom celej Európskej únie. A na tomto rokovaní som sa nestretol so žiadnym, by som povedal, stanoviskom, ktoré by mi odporovalo. Naopak, mnohí ďalší, ktorí tam vystúpili za jednotlivé štáty, či už v rámci Rady Európy, alebo ktorí pochádzali priamo z Európskej únie, tento názor, tieto vyváženosti podporili. Nadovšetko by bolo to aj s väzbou na preambulu európskej charty, kde sa konštatuje, a to chcem citovať a znovu to opakujem, lebo ako keby to neexistovalo, my čítame celú chartu, ale nečítame tú preambulu, kde sa uvádza, že: „Ochrana a podpora regionálnych alebo menšinových jazykov by nemala byť na úkor oficiálnych jazykov a potreby ich učenia.“ A práve dôležitosť vyváženosti práv na jednej strane a povinností na strane druhej či zodpovednosti vzťahov väčšinového národa a národnostných menšín pre budúcnosť strednej Európy a vôbec Európy bola s pochopením aj na tomto podujatí, ako som to už povedal, prijatá jej účastníkmi. A bola k tomu, samozrejme, veľmi dobrá diskusia. Podobnú zhodu sme dosiahli vo vyváženosti ľudských práv a povinností či zodpovednosti aj pri rokovaní s komisárom pre ľudské práva Rady Európy pánom Thomasom Hammarbergom, ktorý na tomto podujatí spolu so mnou vystúpil v tej úvodnej časti. A potom pán Hammarberg prišiel aj na Slovensko, keď sme organizovali ďalšie podujatie v rámci toho predsedníctva k problematike vzdelávania Rómov. Napokon, pred niekoľkými dňami, opakujem, pred niekoľkými dňami v tomto duchu hovorila aj nemecká kancelárka Angela Merkelová, že nielen treba podporovať autochtónne a migračné menšiny, ten princíp autochtónnej a migračnej menšiny, ten sa už používa všeobecne v Európskej únii, ale aj dačo od nich žiadať. Štát musí požadovať, aby sa rýchlo naučili oficiálny jazyk a začlenili sa do spoločnosti.
Vážení prítomní, summa summarum čo z toho vyplýva? Uchovávať na jednej strane, poviem to až rigidne, právo užívať regionálne a menšinové jazyky a na druhej strane aj povinnosť užívať integrujúci oficiálny jazyk a vytvoriť všetky podmienky pre ich vyvážené užívanie, ktoré nebude viesť tak k diskriminácii, ako ani k izolácii. V tomto duchu sa nieslo aj moje vystúpenie v marci 2008 s vyžiadanou prednáškou za Slovenskú republiku na konferencii organizovanej British Council: Living Together v Londýne za účasti 150 zástupcov zo sveta a Európy k multikultúrnosti, multijazyčnosti, migračným pohybom, právam a povinnostiam či zodpovednosti postavenia autochtónnych a migračných menšín, najmä podpore dialógu kultúr, a nie zrážky kultúr vo svete a v Európe. Neskôr sa k problematike ľudských práv, povinností a zodpovednosti, vzťahov oficiálneho a menšinových jazykov s pozitívnymi výsledkami venovalo aj moje stretnutie a diskusia s predsedom Britskej rady lordom Neilom Kinnockom. Rovnakú zhodu som našiel pri rokovaní so štátnym tajomníkom Ministerstva pre integráciu a rovnosť Švédskeho kráľovstva Christerom Hallerbym v Štokholme v súvislosti s preberaním švédskeho predsedníctva po Slovenskej republike v Rade Európy, ale aj s bývalým predsedom Krajinského snemu v Bavorsku, osobnosťou bavorskej politiky, pri rokovaniach v Mníchove Aloisom Gluckom pri hodnotení postavenia autochtónnych a migračných menšín v integračnom procese, vzťahov menšinových jazykov a oficiálneho štátneho jazyka. Všetko sa vždy viazalo a naďalej by sa malo viazať na už spomínaný text preambuly európskej charty. A s týmto cieľom bola pripravená aj novela zákona o štátnom jazyku prijatá parlamentom v roku 2009. Nevstupovala do práv zakotvených v zákone o jazykoch národnostných menšín, ale bola výhradne zameraná, a to podotýkam, na informatívny charakter a, samozrejme, aj na integrujúcu veličinu a význam oficiálneho jazyka a jeho používania v Slovenskej republike.
Opätovne musím pripomenúť, že predložená novela zákona o štátnom jazyku, ktorú dnes prerokovávame v prvom čítaní v Národnej rade Slovenskej republiky, bola pripravovaná rýchlo, niekedy ako keby pod tlakom. To som pociťoval aj v tých vystúpeniach koaličného partnera Most – Híd, najmä v čase jej predkladania. To som si osobitne sledoval na rokovaní vlády. Pýtam sa, aké boli dôvody takého rýchleho predloženia tejto novely? Bolo potrebné veľmi niečo urýchlené prijať pred návštevou ministra zahraničných vecí Mikuláša Dzurindu v Budapešti? Práve týmto prístupom vláda Ivety Radičovej pred občanmi Slovenskej republiky, a ja sa to nehanbím povedať, dokazuje, že ako keby chcela ustupovať alebo ustupuje samotnej Budapešti. Viete, v politike, a ja som si to odskúšal, keď som chodil po svete, sa neoplatí žiť v predklone, pretože politici v zahraničí, štátnici majú ľudí radi vzpriamených, úprimných, čestných, aj keď sa nezhodneme v mnohých veciach, ale vo veciach, aby sme otvorene hovorili. Napokon po tomto kroku z Budapešti neprišlo nič nového. Tu sa mnohé veci teraz fabulujú, že sa vzťahy zlepšili. Nebudem hodnotiť maďarskú politiku, ani mi to neprislúcha na tomto mieste. A, samozrejme, mám tam veľa priateľov a kolegov, s ktorými som sa stretával a budem stretávať. Samozrejme, trápi ma to, že sa naďalej často rozosievajú po svete a aj v Európskej únii, aj v Európskom parlamente vďaka poslancom, ktorí sú tam za SMK, klamstvá o Slovensku aj o tomto zákone a jeho dopadoch, teda nielen o novele, ktorá bola prijatá v roku 2009, ale už aj o tejto novele. Samozrejme, dokázateľné sú tieto aktivity nielen v Bruseli, ale aj v samotnom Štrasburgu. Uvedomujem si, že s našimi južnými susedmi je potrebné rokovať, ale vždy a za každých okolností ako rovný s rovným. Ale ak tak nekonáme, dopredu prehrávame pri obhajobe našich národno-štátnych záujmov. Tak ako si obhajuje svoje národno-štátne záujmy Maďarská republika, tak si musíme ich vedieť obhajovať aj v tejto oblasti my. O tom svedčia naše historické skúsenosti vzťahov Česko-slovenska a Maďarska, neskôr slovensko-maďarských v oblasti našej diplomacie. A ja som si prečítal množstvo spomienok týchto diplomatov, špičkových česko-slovenských a slovenských, ktoré hovoria o tom, ako sa ťažko rokuje s partnerom na juhu Slovenskej republiky, resp. bývalého Česko-slovenska, či to je Štefan Janšák, Štefan Osuský, Edvard Beneš, Milan Hodža, Jan Masaryk, Vladimír Clementis či akademik a skutočne osobnosť Slovenska, ktorá bola prizvaná na rokovania často z pozície experta, akademik Daniel Rapant.
Vážený pán minister, poučme sa z dejín osobností česko-slovenskej a slovenskej diplomacie, prečítajme si ich spomienky na tieto rokovania. A, samozrejme, aj na základe toho uplatňujme isté diplomatické aktivity, ktoré budú pomáhať obhajovať naše záujmy, Slovenskej republiky, nielen v rámci Európskej únie, ale, samozrejme, aj v rámci strednej Európy aj vo vzťahoch bilaterálnych slovensko-maďarských, ktoré rámcuje predovšetkým zmluva, ktorá bola podpísaná v roku 1995. Mrzí ma aj to, že nečakali ste na stanovisko Benátskej komisie, na ktorú sme sa diplomaticky ako štát, ako vláda Slovenskej republiky obrátili, tak ako sme sa diplomaticky obrátili v súvislosti so zákonom, ktorý prijala Maďarská republika v roku 2002 alebo roku 2003, ktorý sa týkal tzv. krajanského zákona, a vyčkali sme si na to stanovisko. A tie stanoviská potom prišli tak v Maďarskej republike, ako aj v Slovenskej republike. Napokon predkladaná novela, čo považujem za nedostatok, nebola s dostatočným predstihom daná k dispozícii ani Vysokému komisárovi OBSE pre menšiny Knutovi Vollebaekovi pred jeho konzultatívnou návštevou v Slovenskej republike. My sme, a ja budem hovoriť o tých rokovaniach s pánom Knutom Vollebaekom, ja som ich mal dvakrát, vždy dali dopredu, 2 týždne, 3 týždne alebo 4 týždne, tento materiál, aby sa naň pozrel a, samozrejme, aby prišiel pripravený aj so svojimi expertmi a poradcami na toto rokovanie. Musím znovu zopakovať, že súčasne s týmto novým obsahom novely zákona o štátnom jazyku, ktorý ste pripravili, ste popreli všetky naše diplomatické úspechy, ktoré sa dosiahli v minulosti v tejto oblasti, a hovoril to už môj predrečník na začiatku rozpravy pán Marek Maďarič, exminister kultúry, či už tie rokovania predsedu vlády Roberta Fica či ministra zahraničných vecí Milana Lajčáka, či ministra kultúry spomínaného Marka Maďariča, ale aj moje aktivity. A niekedy sa cítim, ako keď ťažko staviate dom a staviate ho nie na piesku, ale na skale aj cez tú diplomaciu a presviedčate partnerov, ako keby sa niečo zmietlo zo stola, že tento vystavaný dom sa musí zrúcať. Veď od úspechu Slovenskej republiky pri výstavbe a realizácii Vodného diela Gabčíkovo bola obhajoba minuloročnej novely zákona o štátnom jazyku druhým naším veľkým diplomatickým úspechom v slovensko-maďarských vzťahoch. A či to bolo na úrovni Európskej únie, Európskej komisie, Európskeho parlamentu, Rady Európy, OBSE, ale aj Helsinskej komisie pri Kongrese Spojených štátov amerických, všade po našich diskusiách práve Strana maďarskej koalície, ktorá sa snažila dezinterpretovať túto novelu zákona v zahraničí, a, samozrejme, s ňou aj maďarská diplomacia ťahali za kratší koniec. Osobne som rokoval, ako som to už predznamenal, s Knutom Vollebaekom, Vysokým komisárom pre menšiny pri OBSE, dvakrát, v januári a v septembri minulého roku. Pri rokovaní v septembri sa pán Knut Vollebaek zúčastnil aj rokovania Rady vlády pre národnostné menšiny, o čom svedčí záznam z rokovania. Vysoký komisár konkrétne povedal, že je to novela v súlade s medzinárodnými štandardmi, že jeho kritika bola prehnaná a zavádzajúca. A ďalej ho citujem: „Nemyslím si, že je dobré mať sankcie, ale na druhej strane nie je to nelegálne.“ Práve ma mrzí aj to, že my keď sme tu mali pána Knuta Vollebaeka, vždy sme pripravili, aby sa stretol aj s opozíciou. Vy ste túto návštevu, ktorá tu bola, nepripravili tak, aby sa stretla s opozíciou, teda aj s nami, aby sme si niektoré veci ujasnili a vyjasnili. Vtedy to bolo možné a bolo to demokratické. Teraz, keď prišiel pán Knut Vollebaek na Slovensko, to možné nebolo. A to ma veľmi mrzí. V podobnom duchu boli moje rokovania s pozitívnymi výsledkami aj s bývalým európskym komisárom pre multijazyčnosť Leonardom Orbanom. Ďalej to bolo stretnutie veľmi zaujímavé, skoro poldňové, s predsedom Európskeho parlamentu Jerzym Buzekom, poslancami Európskeho parlamentu, s komisárom pre ľudské práva pri Rade Európy, ktorého som už spomínal, s Thomasom Hammarbergom, členmi Benátskej komisie, členmi Monitorovacieho výboru pri Rade Európy, ale aj s námestníčkou ministerstva zahraničných vecí Spojených štátov amerických pre demokraciu, ľudské práva a prácu s pani Karen Stewartovou, ktorá ocenila otvorenosť slovenskej vlády na týchto rokovaniach v dialógu. A, samozrejme, v nadväznosti na to som mal rokovania aj s členmi Helsinskej komisie vo Washingtone, kongresmanom a jej podpredsedom pánom Hastingsom, ktorý sa zaujímal o používanie štátneho jazyka a nezabudol pripomenúť podľa oficiálneho záznamu, ktorý existuje či už diplomaticky či v písomnej podobe, že Spojené štáty americké pozorujú provokačné správania niektorých kruhov v Maďarsku aj v súvislosti s prijatím novely zákona o štátnom jazyku v roku 2009. To sú výsledky v súvislosti s minuloročnou novelou zákona o štátnom jazyku, ktoré teraz chcete akosi poprieť a novou novelou zákona sčasti vygumovať v neprospech integrujúceho oficiálneho jazyka.
Vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, o tom, že, nazvem to zase celkom úprimne, čo na srdci, to aj na jazyku, tieto vaše deštrukčné snahy vo vzťahu k našim národno-štátnym záujmom budú pokračovať, svedčia napr. aj nateraz málo medializované utajené rokovania predsedu strany Most – Híd a podpredsedu Národnej rady Slovenskej republiky Bélu Bugára, predsedu SDKÚ – DS a ministra zahraničných vecí Mikuláša Dzurindu a podpredsedu KDH a ministra vnútra Daniela Lipšica o novej podobe zákona o občianstve tak, aby sa z návrhu vytratili sankcie. Svedčí to o tom, že aj v tomto prípade vláda Ivety Radičovej naďalej ustupuje tlaku Viktora Orbána a taktovke, ako to vynikajúci slovenský diplomat, slovensko-maďarských vzťahov, Štefan Markuš píše na blogu svojom, a veľmi často kriticky sa on ako diplomat k niektorým konkrétnym krokom aj tejto vládnej koalície vyjadruje, čiže taktovke, ako on to nazýva, „orbánokracie“, ktorá zasahuje aj na Slovensko v pokore a v ústupkoch tejto vlády. Nová podoba zákona o občianstve pod tlakom Bélu Bugára, ktorý je zas pod tlakom politiky SMK, to treba priznať, najmä na južnom Slovensku, má stratiť sankcie a zákon bude úplne bezzubý, pričom zákon v Maďarskej republike bude platiť. A viem, ako sa napr. k tomu stavia celá frakcia socialistov na rokovaniach v Európskom parlamente, čo na to hovoria, samozrejme, aj ľudovci, niektorí, čo sa deje v Maďarsku a čo by vyvolal a bude vyvolávať tento zákon v Európe, tento zákon, ktorý prijala Orbánova vláda. Opakujem, tak ako v tejto novele zákona o štátnom jazyku, tak aj v zákone o občianstve je táto vláda akosi v predklone schopná akceptovať exteritoriálny maďarský zákon o dvojakom občianstve Viktora Orbána, napriek tomu, že tento zákon Európska únia niekoľkokrát odmietla. Ale, samozrejme, nemôže zasahovať do jurisdikcie Maďarskej republiky. Opakujem, je to ďalší dôkaz ustupovania vlády Ivety Radičovej. Sú to nielen dôkazy z prekladanej novely zákona o štátnom jazyku, ale aj pripravovaná konzultovaná novela zákona o občianstve a, samozrejme, aj pripravovaný zákon o používaní jazykov národnostných menšín, kde sa skutočne ustupovanie Budapešti z našej strany nedá poprieť. V tomto prípade najmä pri zákone o občianstve, tej novele a vyvodenia sankcií by sme nemali zabudnúť na Bolzanské odporúčania k národnostným menšinám v medzištátnych vzťahoch z júna roku 2008 OBSE, kde sa v prvej časti Všeobecné zásady, zasa sa na Slovensku nepublikuje, škoda, po prvé, uvádza: „Zvrchovanosť zahŕňa právomoc štátu nad jeho územím a obyvateľstvom a obmedzujú ju len hranice upravené medzinárodným právom. Žiaden štát nemôže vykonávať právomoc nad obyvateľmi alebo časťou obyvateľstva iného štátu na území tohto štátu bez jeho súhlasu.“ To sa, žiaľ, v minulosti nestalo a ani dnes nedeje.
Na základe týchto skutočností, vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, vás prosím, aby ste sa zamysleli nad týmito krokmi, ktoré v konečnom dôsledku poškodzujú integritu a na druhej strane aj suverenitu Slovenskej republiky.
Summa summarum závery:
1. Vláda Ivety Radičovej týmto návrhom novely zákona o štátnom jazyku nesporne ustupuje Budapešti a vytvára v duchu tradičnej a symptomatickej metódy pokus – omyl aj zmätky vo vzťahu k zahraničiu. A bude to veľký omyl v neprospech integrity Slovenskej republiky.
2. A to treba podčiarknuť, aj moje stretnutia s kolegami, s ktorými mám v zahraničí veľmi dobré kontakty, či už v Bruseli či v Štrasburgu, či v Spojených štátoch amerických, v žiadnom prípade novela zákona o štátnom jazyku z roku 2009 neznižovala štandardy zákona o používaní jazykov národnostných menšín. Na Slovensku sú naďalej uznávané všetky práva užívania menšinových jazykov, každý príslušník národnostnej menšiny na individuálnom práve, nie kolektívnom práve môže svoj materinský jazyk používať vo svojom prostredí, môže sa v ňom zdokonaľovať a za jeho používanie nemôže byť pokutovaný a trestaný, samozrejme, pokiaľ nejde o oficiálne informatívne pozície, ktoré sú veľmi dôležité pre celú integritu Slovenskej republiky.
3. Novela zákona o štátnom jazyku z roku 2009, opäť opakujem, vytvárala podmienky, rámce, aby každý občan Slovenskej republiky mal možnosť sa dohovoriť, dorozumieť, informovať v oficiálnom štátnom jazyku v každom regióne, v každej obci Slovenskej republiky.
Vážení prítomní, z uvedených dôvodov vás oslovujem, z dôvodov navrhovanej rezignácie z vašej strany na uplatňovanie štátneho oficiálneho jazyka na celom území Slovenskej republiky ako veľmi dôležitého informatívneho nosiča, s návrhom nepodporiť návrh novely zákona. Všetky naše skúsenosti svedčia o tom, že to nie je cesta správnym smerom v prospech všetkých občanov našej vlasti, na jednej strane pozitívnej a dobrej integrácie a odstraňovania akýchkoľvek izolacionistických prvkov v politike Slovenskej republiky v jednotlivých regiónoch, obciach, mestách Slovenskej republiky.
Ďakujem vám za pozornosť, že ste si ma vypočuli, a očakávam, samozrejme, najmä v druhom čítaní zrejme, odbornú, na argumentoch postavenú diskusiu. Ďakujem vám veľmi pekne. (Potlesk.)