7. schôdza

Ďakujem, pán predsedajúci. Ďakujem za vystúpenie a mnohé vystúpenia, pán navrhovateľ.
Myslím, že určite sa vieme takto vecne pobaviť na túto tému, ktorá nás oboch spája. K tomu, čo ste povedali. No, veď presne ste zopakovali to, čo som ja povedal. Veď dnes, v dnešnej legislatíve obhajoby všetkého stupňa prác sú verejné. Práca neputuje do trezoru, ale do knižnice. Neputuje len do knižnice, ale už teraz sa nahráva. Ktokoľvek chce, študenti, je prístupná. Jednoducho nie je niekde zamknutá v trezore, v Červenej knižnici, tak ja nevidím dôvod, prečo to úplne otvoriť, totálne a naozaj, a tu sa naozaj nezhodneme, pokladám to za buď možnosť, ako keď dlho šetríte, kúpite si veľký trezor, tam si tie peniaze poctivo zarobené ukladáte a necháte otvorené dvere.
Vy si myslíte naozaj, pán kolega, tu sa naozaj nezhodneme, vy si myslíte, že rôzne firmy a nielen vývoj jadrových zbraní, myslím, že to už je za nami, ja som odporca jadrových zbraní, len tak bay the way. Ale vy si myslíte, že tie firmy z chémie, z fyziky, medicína a proste ten výskum, kde naozaj v mikrobiológii máte každý deň, každý deň nové zistenia rôznych vedeckých inštitúcií a rôznych vedeckých časopisov a publikácií máte, že kvartálne sa vám niečo naozaj posúva obrovskými skokmi dopredu.
Ja si naozaj myslím, že otvárame túto studňu, ktorá je za verejné peniaze a nechávame súkromnému sektoru otvorené dvere, aby ju totálne vyraboval a opakujem, ten človek, ten docent, ešte ani nie je docent a nevyjde zo zasadačky, už sú jeho nápady, myšlienky, idey ukradnuté a môže sa tak akurát súdiť. Tu sa naozaj nezhodneme, pán kolega.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Pán kolega, ste úplne zbytočne verbálne hysterický, ale úplne zbytočne preto, lebo nikto tu neútočí na vás. Nemusíte sa chváliť, že učíte na škole, mnohí učíme a nikto o tom nevie, a ja som si skutočne teraz ako s veľkou dôverou vo vás, vypočul váš životopis, ale o to nejde.
O tom, čo vy hovoríte, aby som teda zdôvodnil to, čo som povedal predtým, aby som reagoval na vás, o tom, čo vy hovoríte o vašej novele, o tom som si prečítal zhruba pred mesiacom a pol, možno pred dvomi mesiacmi v printoch, konkrétne v denníku Sme. Presne o tom, čo vy hovoríte. Preto možno ten nepresný výraz, mediálny populizmus, to nemá byť urážka, to je konštatovanie a bez toho, aby ste vy mali urážať, by ste mi to teda mohli nejakým spôsobom vysvetliť, že prečo ten mediálny populizmus nie.
A nemôžem si pomôcť, mňa aj naďalej zaujíma ako je chránené autorstvo v tomto prípade, a o tom ste mi povedali veľmi málo. Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem pekne za slovo, pán predsedajúci. No pán kolega, ja sa pridám na stranu tých, ktorí vidia v tejto vašej novele zákona viacero problémov, ktoré tu už boli pomenované.
Ja by som si dovolil postaviť niekoľko otázok. Prvá otázka znie. Aký bude efekt verejnej kontroly? Ex post bude odobraný titul? Ako, lebo tá verejná kontrola by mala spĺňať nejaký legitímny cieľ, ktorý by mal smerovať k odstraňovaniu problémov a odstraňovanie a problémom, ktorý vidím v tomto prípade, sú neprávom priznané tituly na základe plagiátorstva.
Ak ide o plagiátorstvo, osobne si myslím, že to nie je otázka verejnej kontroly, ale je to otázka zlyhania manažmentu fakúlt, ktoré by mali vytvoriť vnútorné mechanizmy na to, aby boli vychytané všetky možnosti plagiátorstva, ak sa takéto vyskytnú, aby boli potrestané, vrátane potrestania ľudí, ktorí umožnili takéto konanie.
A posledná otázka, ktorá tu často zaznieva, je otázka autorských práv. Ja pochádzam z technického prostredia, tak isto z prostredia vysokých škôl a môžem povedať, že v diplomových prácach sa veľmi často v technických odboroch objavujú riešenia výskumných úloh, ktoré často nie sú ukončené. Diplomové práce sú zadávané ako čiastkové problémy z týchto úloh a znovu tu vyvstáva otázka toho, čo tu bolo povedané. Ako budú chránené autorské práva na toto, ako budú chránené autorské práva ostatných ľudí, ktorí sa podieľajú na výskumných prácach, vrátane vedúcich diplomových prác, ktorí nie nečasto sú zdrojom aj inšpirácie, aj udávania nejakého technického tónu, alebo vedeckého tónu v tej práci. Ako tých otázok je samozrejme viacej, ale na krátkosť času viac nemôžem. Ďakujem.

Ja len stručne chcem informovať poslancov, že pôvodne som chcel vysvetliť vo faktickej poznámke, ale vzhľadom, že tých vecí je veľa, tak asi skôr počkám, kým vystúpi aj pán poslanec Čaplovič a potom zase v ďalšej reakcii, aby som to tu nenaťahoval, by som reagoval na tie otázky, ktoré boli položené. Ďakujem.

Vážený pán podpredseda Národnej rady, vážené dámy, vážení páni, vážená Národná rada, ja budem sa snažiť byť naozaj stručný a pôjdem in medias res, ku konkrétnym veciam.
Tento návrh, musím to zopakovať, je považovaný vo vysokoškolskej obci ako obligatórny. Jednoducho by sa dalo povedať, ako mi to často mnohí rektori povedali, neuškodí, a samozrejme, ani nepomôže. Splní sa ako prvý krok cieľ väčšej informovanosti spoločnosti, zníženia pravdepodobnosti plagiátorstva a s tým súvisiacich ďalších podvodov. Ale čo je podstatné, ja si myslím, že zvýši sa predovšetkým spoluzodpovednosť nielen školy, univerzity, fakulty, ale čo je podstatné, školiteľa, vedúceho práce, oponenta, či oponentov a samozrejme aj študenta.
Lebo to je ten tím, ktorý musí niesť plnú zodpovednosť za túto prácu, za vytváranie vedeckých škôl, za vytváranie toho, čo by sme na našich univerzitách, či vysokých školách v budúcnosti chceli mať. Viacej vedy, menej memorovania, viacej podmienok pre vedeckú prácu a viacej prepojenia, aby výsledky tejto vedeckej práce v spolupráci aj s privátnymi firmami, s ďalšími inštitúciami sa čo najrýchlejšie dostali do teoretických vývodov a resp. do našich skrípt, či vedeckých prác a vedeckých publikácií. Najmä nám pôjde a samozrejme ide o kvalitu výstupu pri obhajobe práce, originalite myšlienok, citovania, nebáť sa citovať a samozrejme záverov, ktoré sú dôležité pre prax. A to považujem za veľmi dôležité. To je na jednej strane.
Rád by som však pripomenul zo skúsenosti, a hovorí o tom výstižne významný vedec a zahraničný vedec z oblasti botaniky a biológie Walter Mizner. Zacitujem: "Ak kradnete od jedného autora, je to plagiát, ak kradnete od mnohých, je to výskum." Aj také sú skúsenosti, prísť čo najrýchlejšie k titulu, za každú cenu. O povrchnosti hovoria naše poznatky, radšej sa píše do piesku, ako do kameňa. Nuž, ale koľkí profesori, nemuseli predložiť akúkoľvek jednu monografiu. Nielen karentovanú a dobre citovanú, ale akúkoľvek a získali profesúru a môžem tu spomenúť za to posledné necelé dvadsaťročie jednu konkrétnu osobu, ale nebudem ju menovať. Iste si pamätáte na jedného profesora z Ekonomickej univerzity, ktorý takto obhájil inauguračnú prácu bez akejkoľvek vedeckej práce, monografie a dostal titul profesora nielen z Ekonomickej univerzity, ale samozrejme mu bol potom udelený i prezidentom Slovenskej republiky.
Ja si tiež myslím, že veľkým problémom a samozrejme, my sme to nedokázali realizovať, aby tam bolo na vysokých školách viacej vedy, lebo tu treba aj vytvárať priestor pre to, aby tá veda sa tam dala robiť, vytvárať preto podmienky. Ono sa hovorí, že ja si myslím, že najprísnejšie vedeckú prácu posudzovali najmä u osobností, to bola komisia, ktorá ešte funguje na Ministerstve školstva, SKVH pre vedecké hodnosti. Rozšíril by som ju napríklad aj na pedagogické hodnosti, aby bol spoločný pohľad na celé Slovensko, aby takáto komisia pracovala, lebo tie kritériá musia byť rovnaké, teda, či to je z Prešovskej univerzity, alebo či to je z Bratislavskej univerzity, musí byť tá náročnosť rovnaká. A samozrejme, že by tam sa posudzovala predovšetkým tá vedeckosť. Potom na základe toho, často v minulosti, samozrejme nechcem to brať za príklad, ale tak sa to aj dialo, že mal titul doktora vied a potom sa mohol samozrejme uchádzať aj o profesúru.
Ale nepovažujem to v dnešnej dobe za potrebné, ale považujem za dôležité, aby sa vyvážene zhodnotila tak pedagogická činnosť, ako aj vedecká činnosť. A teraz nehovorím len o inauguráciách, o profesoroch, ale hovorím aj to, čo je predtým. Pretože, ak nie je kvalitná z minulosti magisterská práca, nie je kvalitná doktorská práca, nie je kvalitná habilitačná práca, no potom aká môže byť kvalitná profesorská práca.
Samozrejme základy sa vytvárajú v mladosti a našou povinnosťou starších je, naozaj tlačiť na mladých absolventov vysokých škôl, aby sa naučili čestne konať. A keď som bol na Trenčianskej univerzite som sa stretol so študentmi, som im povedal, že to, čo sa udialo na Trenčianskej univerzite, to je príklad preto, akoby sa nemalo konať. Nemalo by sa to konať, pretože nemôže byť pedagóg, vysokoškolský pedagóg, zlým vzorom pre svojho žiaka, pre svojho, ktorého vychováva na tejto škole a to sa často stáva a stávalo sa práve na tejto zhodou okolností Trenčianskej univerzite.
Na strane druhej, však musím položiť otázku, ako sa zabráni, a ono sa už o tom tu hovorilo, ale mňa to tiež trápi, samozrejme, ale to je legitímna otázka, tu sa hovorilo o vykrádaní údajov, informácii, myšlienok obsiahnutých takýmto spôsobom "v publikovaných internetových výstupov". No, na jednej strane si treba zapamätať, že sa tam mnohé veci cez ten displej dá odfotiť, mnohé veci sa dajú prepísať a máme niektorých nielen v politike, ktorí majú obriu pamäť, fotografickú, a viete na koho myslím, už nie je medzi nami tuná v Národnej rade Slovenskej republiky.Vie si to zapamätať, takže si to vie úplne v podstate preniesť a viesť týmito údajmi, ktoré sa v tejto práci nachádzajú, vie s nimi pracovať.
Čiže, akým spôsobom tomu treba zabrániť. O tom, by sme sa mali predovšetkým baviť, ak chceme urobiť krok A, musíme vedieť, akým spôsobom, ak pôjdeme do tejto novely v druhom čítaní, akým spôsobom urobíme krok B. A to už je samozrejme náročnejšia a ďaleko vážnejšia vec. Preto som v nadšení predkladateľov trochu rezervovanejší. Musím tiež povedať, viete čo, kým človek, to aj tak sa hovorí, že čím človek viacej vie, čím má viacej skúseností, tak tým viacej aj pochybuje. A to je celkom legitímne a vo vede to platí, tá príslovečná skromnosť, pretože nové poznatky a nové riešenie mi prináša ďalších 10, 12 otázok, najmenej, keď nie ďalšie a ďalšie otázky, na ktoré mi treba odpovedať.
Čiže, neverím, zatiaľ podľa tohto návrhu, čo mám v prvom čítaní, že budú stačiť také technologické opatrenia, ktoré vyplývajú z § 59 ods. 2 zákona, ktorý predkladá zákon, ktorý predkladáte a v ktorom sa konkrétne ukladá verejnosti, citujem: "verejnosti prácu, trvalo ukladať na pamäťové médium alebo ju tlačiť," čiže, že sa tomu zabráni, tak ste to tam explicitne uviedli.
Ja samozrejme som povedal, prečo sa nezabráni, lebo máme všelijakých koumákov, nesedí tu už napríklad skvelý informatik, prítomný člen nášho výboru, ktorý pozná, čo sa deje v informačných technológiách, hovorím o pánovi Poliačikovi, že sa dajú mnohé veci v podstate aj najväčšie, najkvalitnejšie veci, ktoré chceme vytvoriť, aby sme tomu zabránili, sa dajú zneužiť a dajú sa použiť. Teda, na to by som očakával predovšetkým kvalifikovanú odpoveď a ja viem, že ju nevyriešime na tomto dnešnom rokovaní, ale musíme si k nej sadnúť a musíme o nej hovoriť na výbore a samozrejme potom prirodzene aj v druhom čítaní návrhu novely tohto zákona na pléne Národnej rady.
A napokon musím položiť úprimnú otázku aj predkladateľom tejto novely. Ak sa dovolávame a teraz spoločne máme na tom záujem prirodzený, čistoty textu, citovania, bojujeme proti vykrádaniu a plagiátorstvu, prečo sa v dôvodovej správe neuviedlo, i keď sa o tom už hovorí, a vy ste to aj povedali, pán poslanec, tuná v tom antré. V tom svojom vystúpení neuvádza sa to, že ministerstvo školstva vydalo 27. augusta v roku 2009, tu za prítomného exministra metodické usmernenie 14 a tak ďalej a tak ďalej o náležitostiach, záverečných prácach, ich bibliografickej registrácii, kontrole a originality, uchovávania sprístupňovaní a neskôr aj výnos ministerstva školstva z 15. marca 2010 pod číslom 5/2010-071, tiež napísaný v tomto duchu, že vlastne aj vy ste to už povedali vo svojich vystúpeniach, že nadväzujete na to, čo tu vytvorilo istý rámec, a že to bolo vytvorené bývalým ministrom školstva, tu prítomným pánom poslancom Mikolajom. Si myslím, že pre slušnosť tieto veci tiež treba uviesť, najmä v tej dôvodovej správe a pre budúcnosť, treba takýmto spôsobom pokračovať.
V závere, keďže som sa stotožnil so stanoviskom viacerých predstaviteľov vysokých škôl, som povedal, 28. októbra je zasadnutie rektorskej konferencie, ktorá sa iste bude aj zaoberať, ako mi sľúbili, aj touto novelou a návrhom tejto novely. Samozrejme, a tam samozrejme očakávam tiež stanovisko, nazvime to pomazaných hláv našich vysokých škôl k tomuto návrhu. Ale chcel by som zopakovať tie veci, ktoré sa najčastejšie objavovali z ich, by som povedal názorov, pripomienok a zhrnul som ich v podstate do tých troch najdôležitejších oblastí. Snažím sa ich vymenovať, i keď ste vy, už samozrejme sa s nimi oboznámili.
Po prvé, zverejňovanie záverečných a habilitačných prác môže byť pre zvýšenie ich kvality prínosné, zvyšuje pravdepodobnosť možného plagiátorstva, znižuje pravdepodobnosť možného plagiátorstva, alebo odhaľovanie ďalších nedostatkov, to zase naopak zvyšuje, a to práve je to, čo som povedal aj v úvode, s ním sa treba stotožniť.
Po druhé, je otázne, že či je nevyhnutné tento zámer riešiť zákonnou cestou, či by nepostačovala nižšia právna norma. Navyše rektori nepovažujú za rozumné novelizovať tak zložitú právnu normu, akou je zákon o vysokých školách postupne v jednotlivých špecifických bodoch. Rektori a vysokoškolská obec očakávajú, že sa vytvorí komplexný návrh na novelizáciu zákona, ako systémového riešenia.
A po tretie, je vyjadrený často zásadný nesúhlas s ustanovením, ktoré predpisuje povinnosť okamžite zverejniť všetky záverečné práce ako podmienku pripustenia ich k obhajobe, pretože záverečné práce môžu obsahovať a teraz citujem presne: "originálne výsledky, ktorých okamžitému zverejneniu alebo zverejneniu vôbec bránia rôzne dôvody." Napríklad, ak práca vznikla za podpory podniku, či firmy, prináša nové riešenia, ktoré sú súčasťou firemného know-how.
Ja by som chcel naozaj pripomenúť, vy ste často spomínali, že sa to robilo len na škole. Ale mnohé firmy poskytli svoju výskumnú technológiu, výskumné laboratória a robilo sa to v ich laboratóriách často a my sa práve dovolávame a myslím si, že práve minister školstva, predchádzajúci pán podpredseda vlády pán Mikolaj, to presadzoval, aby to bolo viacej k praxi a viacej k tým technológiám. Tento problém tuná nám vzniká.
Teda v takýchto prípadoch nie je možné takéto závery, výstupy, obsiahnuté v záverečnej práci poskytnúť okamžite, opakujem, okamžite verejnosti. Podobne sa to týka prác napojených na vedeckovýskumné projekty, ktorých originálne výsledky nie je možné ihneď prezentovať, najprv ich treba publikovať alebo patentovo chrániť. Sú to rôzne dôvody etické, výchovné, medicínske, ale aj legislatívne, napríklad v prípade prác, ktoré sa dotýkajú bezpečnosti štátu a štátneho tajomstva.
A to posledné, čo je, hovoria, že napokon záverečné práce, by mali zverejňovať samotné vysoké školy, ktoré majú na záverečné práce autorské právo. Tak ako v Českej republike je to, kde nie je navrhovaný celoštátny register, ktorý nedisponuje vo vzťahu k prácam žiadnymi právami, a tým nenesie žiadnu právnu zodpovednosť za ochranu unikátnosti originality výsledkov. To môžu niesť práve verejnoprávne inštitúcie a samotné vysoké školy. Tieto veci treba odkonzultovať aj s Rektorskou konferenciou aj s Radou vysokých škôl.
Musel som uviesť tieto citované stanoviská za rektorov a vysokoškolskú obec, lebo len pri rešpektovaní autorských práv, chránenej originalite nového poznatku v spolupráci s inštitúciami, podnikmi, firmami, môžeme takýto proces spustiť. Musíme sa, samozrejme, na jednej strane dohodnúť a vytvoriť všetky podmienky, aby sme zachovali na jednej strane legitimitu tohto kroku a na druhej strane originalitu a zabezpečili ochranu mnohých vedeckých prác, ktoré sú takýmto spôsobom sprístupnené.
Preto po prvom čítaní nemôžem podporiť základnú filozofiu novely zákona, počkám na zmeny, ktoré pevne verím, v druhom čítaní, či už na výbore alebo v pléne Národnej rady budú schválené a teším sa na diskusiu na výbore Národnej rady a potom pri druhom čítaní.
Ďakujem vám veľmi pekne.

Ďakujem pekne. Chcel by som vám poďakovať, pán poslanec Čaplovič, za nepochybne konštruktívny tón a chápem, že ste artikulovali celkom jasne to, čo ste za čas, keď viete o tomto návrhu zozbierali, pretože podobné a iné hlasy sa vyskytujú vždy a je dobré ich vypočuť a zvážiť, čo z nich je opodstatnené a čo z nich je neopodstatnené.
Samozrejme, že by bolo veľmi dobré, keby sa firemný výskum na Slovensku výrazne orientoval na podporu výskumu na vysokých školách et vice versa, ale žiaľ, toto "riziko", tak masové nebude. A všeobecne platí, že je veľmi často taký ten pohľad, že to nemôžeme alebo tak, možno nepochybne odôvodnený, ak z toho pozerajú veľké peniaze.
Ale, jednoducho je cťou vedcov, aby na poli akejkoľvek vedy pomohli "pokladníci poznatkov ľudstva". A v tomto zmysle sa napríklad robia obrovské štúdie za veľkých nákladov a zďaleka nielen vždy za verejné peniaze, keď sa napríklad porovnávajú účinnosti liekov, často pri vážnych chorobách a tieto poznatky sa dávajú pochopiteľne, "v šancu" lekárskej verejnosti, ktorá potom na základe týchto skúsenosti vyberie tú najlepšiu liečbu pre konkrétneho pacienta a nikto neuvažuje tak, že si to nechá pre seba a nechá tisíce iných pacientov v iných nemocniciach sveta liečiť metódou, ktorá nie je tá najlepšia ... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Procedurálny návrh, predradiť bod programu na zajtrajšom rokovaní po ukončení tohto bodu ako bod, predradiť bod 68 po ukončení bodu, ktorý práve rokujeme.

Vážený pán podpredseda Národnej rady, vážené panie kolegyne, vážení páni kolegovia, hneď na úvod musím povedať, že predložený návrh novely zákona je, aj keď sa to nezdá, mimoriadne vážnym a zložitým zásahom do nášho právneho stavu, pretože samotný návrh nejak zasahuje do štyroch oblastí, a to je zákon o vysokých školách, knižničný zákon, zákon o autorských právach a patentový zákon. A riešiť takýto zložitý problém, dovolím si povedať jednoriadkovým ustanovením, že do 30 dní treba zverejniť všetko čo sa odovzdá na obhajobu, sa mi zdá byť príliš jednoduchým, dovolím si povedať, až takým lacným riešením tak zložitého problému. No, ale poďme teda k samotnej veci.
V súčasnosti platí usmernenie Ministerstva školstva Slovenskej republiky z augusta a novela zákona o vysokých školách z konca roka 2009 o záverečných prácach študentov, ktorá sa týka bakalárskych, diplomových, doktorandských, dizertačných a kvalifikačných prác, medzi ktoré patria rigorózne a habilitačné práce. To je právny stav, to je to, čo v súčasnosti platí. Podľa štyroch zákonov: autorský, vysokoškolský, knižničný a zákon o patentoch sa záverečná práca študentov považuje za školskú prácu, ktorá je podmienkou úspešného absolvovania vysokoškolského zákona.
Po tretie. Podľa doteraz platných predpisov usmernenia novela vysokoškolského zákona každý študent musí vložiť pred obhajobou prácu do centrálneho registra záverečných prác, kde sa vykoná test originality, voľne povedané antiplagiátorstva, ale práca, a to je dôležité, sa zverejňuje až po úspešnej obhajobe v knižničnom systéme príslušnej vysokej školy. Teda tam, kde práca vznikla, teda nie v samotnom antiplagiátorskom systéme, ktorý si to ani nemôže dovoliť nejakým spôsobom vyhodnotiť, pretože len eviduje a software dáva do popredia opakujúce sa slová, ale to z ďaleka nič neznamená. Rozhodnúť musí samotná buď komisia alebo príslušná vysoká škola.
Po štvrté. Každý autor, teda aj študent, má právo dať súhlas na zverejnenie. Ak súhlas nedá, alebo štátna skúšobná komisia odporučí dekanovi záverečnú alebo kvalifikačnú prácu nezverejniť, a o tom hovorí protokol o záverečnej skúške napr. z dôvodu ochrany duševného vlastníctva, ale niektorých ďalších ako sú etické, morálne problémy alebo vzťah k patentu, sa zverejní len anotácia tej ktorej práce a kontakty na autora, ak ich sám zverejní v licenčnej zmluve, ktorú musí vyplniť každý, kto prácu do systému vkladá. Inak neprejde cez antiplagiátorský systém.
No a vy, pán poslanec, navrhujete v podstate jednu vec, ktorá hovorí o tom, že každý, teda právnická osoba poverená prevádzkovaním centrálneho registra, zverejní do 30 dní od ich vloženia túto prácu, a dá sa povedať bez akýchkoľvek obmedzení, a poviem to inak, bez akýchkoľvek pravidiel. A toto je najväčšie riziko tohto celého vášho návrhu, že nedomýšľate tie veci, ktoré z toho môžu vzniknúť a, samozrejme, že môžu vzniknúť aj vážne škody a môžete, doslova si dovolím povedať, uškodiť. Zverejniť niečo, čo nie je schválené školiteľom, odbornou komisiou, objednávateľom tej ktorej práce, podľa môjho názoru, nie je absolútne korektné, pretože tam môžu byť závažné chyby, ktoré môžu zmiasť, a ktoré môžu zaviesť aj bez ohľadu na to, že si to ten autor uvedomuje, alebo neuvedomuje. A nakoniec takáto práca môže byť zamietnutá komisiou, a potom sa ona bude musieť sťahovať, akože raz zverejnená bola, a potom zverejnená nebola. Ale kto už bude zisťovať z tých ďalších ľudí, ktorí túto nekorektnú informáciu alebo chybnú alebo zlú informáciu preberú, že za mesiac sa povie, že táto informácia bola zlá, že sa autor zmýlil, a že tam napísal niečo, čo nie je pravdou. Preto si myslím, že by sa nemala zverejňovať práca, pokiaľ nie je súhlas školiteľa. Školiteľa, ktorý predsa len dáva a odborne je zodpovedný za to, ako systematicky, povedzme, doktorand pracuje. Pokiaľ oponentské posudky nepovedia, že tam nie sú závažné chyby, že tá práca je v poriadku a, samozrejme aj to, či v tej práci nie sú, povedzme, niektoré hodnotové veci, ktoré sa predčasne zverejniť nesmú. Samozrejme, že tam môžu byť aj morálne, aj etické problémy, pretože v rámci vedeckej práce a PhD.je vedecko-výskumná činnosť, aj docent habilitácie je vedecko-pedagogická hodnosť, chce každý zverejniť to najlepšie čo má. Preto si myslím, že ľahké riešenie ako je v tomto prípade, že dopredu zverejniť všetko bez ohľadu na dôsledky, nie je správne.
Ak poznáte trošku situáciu aj v špičkových svetových univerzitách, kde doktorandské štúdium je nosným štúdiom, tak sa nevypíše téma doktorandskej práce, ak nie je na túto tému grant, z ktorého sa táto PhD. práca financuje a, samozrejme, výsledky tej práce potom idú ďalej a objednávateľ, povedzme, tej témy si tú prácu zhodnocuje potom sám. Existujú aj také formy ako sú venture, kapitál, ktorý by sme veľmi radi na Slovensku videli, a ktorý je práve o tom, že sa snaží zhodnotiť práca každého doktoranda a predčasné uverejnenie takejto práce môže doslova uškodiť aj tomuto doktorandovi, pretože potom sa už nebude môcť táto jeho práca zhodnotiť.
Takisto je veľmi dôležitý zákon o patentoch, pretože existuje Úrad pre duševné vlastníctvo, ktorý koordinuje s Európskym patentovým úradom a pokiaľ to len trošku poznáte, pán poslanec, tam je napísané, že zmienka o veci stačí na to, aby sa porušili pravidlá udelenia patentu alebo licencie. Čiže nesmie, nesmie sa dopredu uverejniť nič, čo by bolo, to ten samotný doktorand možno ani nevie odhadnúť, to môže odhadnúť až ten, kto tú prácu schváli a kto rozhodne o ďalšom pokračovaní tej práce. Čiže, nikto z nás nie je proti tomu, aby sa zverejňovali práce, samozrejme, nech sa zverejňujú, ale musia byť dodržané pravidlá, musia byť vyriešené všetky nadväznosti s tým súvisiace a to sú, ako som povedal, ďalšie tri, štyri zákony, ktoré s tým súvisia.
V zákone som našiel aj niektoré, také praktické problémy, ktoré bude treba domyslieť aj z hľadiska procedúry, čo ak študent nedá súhlas, pretože v tom článku 1, myslím, že je to odsek 5 a 6 sa hovorí, že podmienkou úspešného absolvovania habilitačnej práce je aj písomný súhlas, to znamená, že ak nedá ten súhlas, tak nespĺňa podmienky habilitácie a nemôže byť menovaný. Tak to je ako nekorektné, ak je to tak, tak je to nekorektné, pretože buď mu dáme tú slobodu súhlasu, alebo mu ju nedáme. Samozrejme, že je tam aj to "bé", že ak on nedá, povedzme, z toho dôvodu, že nechce porušiť licenčnú zmluvu, tak to môže navonok vyzerať, že sa bojí, a že nedáva súhlas preto, lebo že nedá. Preto si myslím, že nie je korektné to nechať len na neho, že to treba rozšíriť o odbornú komisiu, ktorá schváli nakoniec celú túto prácu, aby tá vo svojom záverečnom stanovisku dala súhlas aj na zverejnenie tejto práce alebo zverejnenie časti, alebo povedala, že tieto a tieto ustanovenia sa zverejňovať nedajú a zverejňovať nesmú.
Takisto v osobitnej časti sa hovorí o osobitne poverených zamestnancoch ministerstva, takí neexistujú, treba to odtiaľ dať preč. Preto si myslím, že ak sa súčasný stav, ktorý rieši výnos a zákon o vysokých školách má legislatívne zmeniť, tak treba naozaj pripraviť komplexnú, pán poslanec, komplexnú právnu formu. Myslím si, že s tým by malo prísť samotné ministerstvo školstva, pretože ministerstvu školstva musí záležať na tom, aby tento problém bol vyriešený komplexne, musí to prejsť Legislatívnou radou vlády, musí byť pripomienkové konanie, pretože ak ho podáte len vy, tak je to taký výstrel do prázdna, ale toto je odborný, vážny problém, ktorý podľa môjho osobného názoru uškodí mladým ľuďom, pretože skúste si aj domyslieť čo hrozí, veď ten, kto má tú prácu slabú a ten kto tam v podstate nič nemá, no, tak ten ju zverejní, pretože sa mu nič nemôže stať, nič nepokazí, ale ten, kto tam má nejaké výsledky, ktoré majú svoju hodnotu, a ktoré sa môžu uzavrieť patentom, no, tak ten tú prácu nakoniec nebude môcť zverejniť a ten sa dostane do problémov, že to robí kvôli tomu, že tá práca je slabá, alebo ju zverejní pod nejakým tlakom a zabrzdí si ďalšiu celú svoju činnosť a ďalší svoj rozvoj, čo by bolo škodou, aby sa takýmto, ja to volám jednoriadkovým návrhom zákona, takéto veci riešili.
Preto môj taký osobný návrh je to, aby ste to, pán poslanec, stiahli, aby ste sa dohodli s pánom ministrom školstva a spoločne, povedzme, predložili komplexný fundovaný právny návrh, ktorý tak zložitú otázku, ak ju treba zmeniť, vyrieši. Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne za slovo. Súhlasím, pán poslanec, že sa jedná o vážny zákon, ktorý môže mať v praxi aj svoje dôsledky a ako ste aj poukázali, má niektoré ustanovenia, ktoré bude treba možno dopracovať už vo výbore. Som preto toho názoru, že takýto návrh zákona malo pripraviť ministerstvo školstva, takýto návrh zákona mal prejsť riadnym legislatívnym procesom, mal prejsť pripomienkovým konaním. A to pripomienkové konanie slúži na to, aby sa všetky relevantné orgány vyjadrili k tomuto návrhu zákona a odstránili sa určité nedostatky a pochybnosti. Na to vlastne slúži aj legislatívny proces. Nepopieram právo poslancov na zákonodarnú iniciatívu, ale pri tak vážnej norme, myslím si, že ten legislatívny proces by sa obchádzať nemal a bolo by naozaj veľmi dobre bývalo, aby bol v riadnom pripomienkovom konaní a mohli sa k nemu účastníci vyjadriť, pretože boli k návrhu zákona tu vznesené veľmi vážne výhrady a pripomienky. Ďakujem pekne.

Vážený pán predsedajúci, ctená snemovňa, téma, ktorej sa dotýka predložená novela je, dá sa povedať, témou, kde by som mohol začať Baron Pierre de Coubertinom, ktorý hovoril o čestnom zápolení, v dnešnom modernom formulovaní možno o pojme fair play. Čestné zápolenie je niečo, čo by malo byť ideálom rovnako na športových kolbištiach ako v akejkoľvek inej činnosti človeka a nepochybne by sa pravidlami fair play na svojom ihrisku mali riadiť i budúce i existujúce akademické elity. Je teda celkom primerané, že sa u nás i v rámci rozvoja technických možností prikročilo k boju proti plagiátorstvu za využitia modernej výpočtovej techniky, pretože nemá zmysel klamať si v tom, že v našich šírkach, a každý si pamätáme na to, ako sa našepkávalo spolužiakom potiacim sa pred tabuľou, ako sa opisovalo na písomkách, ako sa tomu čelilo skupinami A a B, ako sa akýmkoľvek spôsobom, celkom štandardne už od ranného detstva, študiózovia snažia zľahčiť si život.
Samozrejme, detské nohavice sú detské nohavice, ale kultúra nepodvádzania, transparentnosti a čestnosti by mala byť tou vedúcou kultúrou. K tomu drobná spomienka môjho cteného kolegu profesora neurológie z univerzity v Lodži v Poľsku, ktorý mi hovoril pred pár týždňami, že na ich fakulte majú i zahraničných študentov. Majú napríklad okrem iného aj amerických študentov rodín poľského pôvodu, ale najnovšie majú aj tchajwanských študentov. Nechcem sa dopustiť neprípustnej generalizácie, ale je to jeho skúsenosť, že tak ako poľskí študenti sa snažia štandardne si pomôcť klasickými metódami, takže tchajwanskí v rámci high techu majú v okuliarových rámoch a vo výbave okuliarov možnosť prehrávania si faktov potrebných pri testovaní a naopak. A táto skúsenosť nie je zrejme len jeho. Americkí študenti nedávajú opisovať a neopisujú. Chápu proste ten skúšobný akt ako dôkaz svojich schopností a celkom prirodzene chápu, že ak dajú zo svojich schopností opísať súperovi, tak si môžu poškodiť. Otázka je, či to niekto nazve egoizmom, alebo nejak inak napadne tento prístup, ale myslím si, že to je správny prístup. A tak sa Univerzita Komenského, hádam ako prvá, ešte predtým ako začal reálne fungovať a plniť sa centrálny register na Slovensku, dohodla s blízkou veľkou závideniahodne dravou a štátom, VÚC-kou i mestom podporovanou Masarykovou univerzitou v Brne a začala čerpať pri boji proti plagiátom i z jej, pomerne na tie časy veľkého, portfólia. Tu chcem ešte uviesť, že vzhľadom na jazykovú blízkosť češtiny a slovenčiny je Česká republika pre opisovačov a plagiátorov vynikajúcim a veľmi pohodlným zdrojom textového materiálu, ktorý môžu celkom úspešne a nie s veľkou námahou využívať.
Chvalabohu, centrálny register vznikol. Vo vystúpení jedného z mojich predrečníkov vznikla otázka, že prečo v tejto novele neriešime od koľkých percent budeme dotyčného palicovať, dávať mu španielsku čižmu, alebo ho prípadne vešať. Nie, samozrejme, táto novela toto za úlohu nemá a nepochybne i to tu zaznelo. Otázka zhody je vždy na posúdení jednak školiteľa, jednak oponentov, to znamená nepochybne existujú veci, ktoré sa nedajú napísať inak, než ako sú. Teóriu relativity alebo jej rovnice neprepíšete do iných vzorcov, ale preto nie je vonkoncom úlohou, ani úmyslom predkladateľov, určovať nejaké hranice. Presne, ako to tu zaznelo v právnych vedeckých prácach, kde sa citujú uzavreté, celkom jasne definované celky zákonov, môže zhoda nastať. Problémom ale nie sú tieto, aj keď v istom prípade celkom nepochybne, oprávnené výhrady. Problémom je, že z pohodlnosti, lenivosti alebo z tuposti sa opisuje vonkoncom nie takto a vonkoncom tá zhoda nevzniká na princípe nevyhnutnej zhody, ale vzniká proste preto, lebo sa ľudovo rečeno opajcuje cudzie dielo.
Samozrejme, nie je problém citovať autority, citovať význačných odborníkov a pekne to uviesť. Ako námietka zaznelo v tomto pléne, že existujú rôzne citačné normy. No nepochybne, ale úlohou tohto zákona nie je riešiť rôznosť citačných noriem. Nepochybne, že ak Slovenská poľnohospodárska univerzita používa inú normu ako Univerzita Komenského a funguje to, je to jej sväté právo, nepochybne Harvard sa nestará ani o citačné spôsoby Univerzity Komenského, ani Poľnohospodárskej univerzity v Nitre, a tiež celkom dobre žije. V tomto teda problém rozhodne tých prác nie je.
Pravda je, že tento návrh ide ovšem ďalej ako za púhe porovnávanie zhody, lebo to sa, samozrejme, deje a tento návrh nakrajuje ešte aj ďalší problém. Ono to tu tak celkom presne nezaznelo, ale musíme si povedať otvorene, že zúžením našej pôvodnej Československej republiky na Slovensko sa zmenšil i vedeckovýskumný terén. Zmenšilo sa množstvo zväčša prizývaných možných oponentov, hlavne v oblastiach, kde je ten žáner vzácny a zriedkavý. Nepochybne je u nás veľa pedagogických fakúlt, veľa máme aj lekárske fakulty a fakulty zdravotníctva, ale máme i veľmi vzácne obory, kde je portfólio možných oponentov, možných odborníkov, dosť úzke. Samozrejme, a to som zažil na konkrétnom prípade, ktorý sa riešil na vedeckej rade našej univerzity, môže vzniknúť problém v tom, že ani sebe erudovanejší školiteľ v nejakej konkrétnej oblasti, nemôže poznať všetky doktorské dizertačné alebo iné práce v širokom, minimálne v stredoeurópskom okolí, a tak sa mu jednoducho môže stať, že nepozná zdroj, z ktorého klamúci a podvádzajúci autor čerpal. Samozrejme, ak sa takéto niečo prihodí, tak to vrhá zlé svetlo na školiteľa, akokeby teda ten bol lajdákom. Musím povedať, že tento spôsob kontroly i v tomto zmysle sníma prípadné alebo čiastočné riziká z bedier školiteľov a myslím si, že je to i pre nich vítaná pomôcka.
Ak som, ale nakrojil tú otázku množstva odborníkov na danú časť, to úzku a veľmi špeciálne zameranú oblasť, vzniká tu niekedy trošku riziko, že sa akýmsi spôsobom hrá na nás, na seba, keďže vieme, že univerzity sú hodnotené podľa počtu najvyššie graduovaných garantov štúdia a stoja, hlavne na Slovensku, po masovom náraste počtu univerzít, ktorý vonkoncom nemohol byť sprevádzaný adekvátne masovým nárastom profesorov pre všetky potrebné oblasti. Vznikala teda inštitúcia lietajúcich profesorov, a keď sa začali konať správne kroky, ktoré mali viesť k tomu, že človek má garantovať svoj obor na jednej jedinej škole a nie na piatich školách, tak vznikla potreba kreovania nových garantov a, samozrejme, v tomto zmysle i na nižších stupňoch - gradusoch, mohol vzniknúť problém, že univerzita urýchlene, tak trošku jarovizačne alebo v duchu Lepešinskej a podobných, snažila sa dotvoriť si zbor pedagogický. A tam, samozrejme, mohlo dôjsť k tomu, že sa uznali práce, ktoré by asi, možno, pri prísnejšom posudzovaní neprešli. Že sa za monografiu uznávajú publikácie, ktoré nie celkom znesú takéto kritériá pri štandardom posudzovaní, a tak vlastne vzniká jeden veľký problém.
Ak sa tá práca doma upečie a doma zje a v našej farnosti schváli, tak v podstate, a to by som rád povedal na tému verejná dostupnosť, resp. možnosť stiahnutia a poškodenia patentových zámerov, je na jednej strane pravdou, že tie výhrady, ktoré zaznievajú, nie sú celkom, by som povedal, nová hrozba, lebo ak niekto publikuje svoju prácu a musí ju odovzdať i v tej klasickej printovej, v kníhviazačstve zviazanej forme, tak tá nie je tajná, tá nie je v sejfe. Moja dizertačná práca je dostupná v univerzitnej knižnici. Kto si dá tú prácu, môže si ju vybrať, samozrejme, ona už je vekovitejšia, ale i nová sa deponuje, nie je v trezore, nie je nedostupná.
Ako tu zaznelo, habilitačné prezentácie i kandidátske, vtedy i v našich časoch, teda PhD. graduácie sú verejne prístupné. Zaznela tu obava z bulvárnych novinárov. Bulvárny novinár môže prísť na verejnú obhajobu. Neexistuje ho odtiaľ vykázať, aj keby bol sebebulvárnejší. Je možné nepochybne si tam zaznamenať čokoľvek, čo chcem. Ak tam prichádzam vykrádať molekulu farmaceutického produktu, môžem to urobiť. Nikto ma nemôže vyhnať z tej prezentácie. Takže, nie je to zatiaľ tak, že by dnes niekto sa mohol dostať k cenným informáciám, len tým, že my to teraz zle, škodlivo zverejníme. To len tak na okraj. Ak hovorím o tom, že tá prezentácia je verejná, tak, samozrejme, reálne vieme, že tam nesedia bulvárni novinári, a že tam nesedí stádo vykrádačov vzorcov, ideí a poznatkov, lenže tá možnosť tu stále je. A skôr je riziko, že to posudzujúce grémium, možno zo sebelepších "vlasteneckých" motívov, pre blaho svojej školy, tam teda odkýve niečo, o čom by sa dalo s úspechom pochybovať. To, samozrejme, tento spôsob, ktorý sa navrhuje, výrazne zmenšuje. Kolegovia archeológovia, kolegovia geológovia, kolegovia neurológovia alebo lingvisti budú môcť takto vidieť, za čo dostal ich kolega na inej škole docentúru v danej oblasti. Nemyslím si, ako to tu zaznelo, že sa na tieto práce vrhnú bulvárni novinári, lebo nemyslím si, že bulvárny novinár bude celkom v stave posudzovať molekulárnobiologickú analýzu Parkinsonovej choroby. Pochybujem, že sa na to dá, pochybujem, že táto obava bola na mieste.
Ale rozhodne kolegovia, možno i z bratskej Českej republiky, sa budú môcť pozrieť o čom ich kolega publikoval, pretože nie všetci sa zletia na jeho habilitačnú prednášku a zistia, ako to tam u susedov beží. A môžu, samozrejme, zistiť, že je to vynikajúca práca a celkom nadšene ponúknu svojmu kolegovi z Košíc spoluprácu, alebo si povedia, no, toto bolo dosť lacné, toto by asi u nás neprešlo. Všetky zakončenia sú možné. Ja si ale nemyslím, že toto je na škodu veci. Ja si myslím, že to dobrým prospeje a myslím si, že pre tých ostatných a dokonca nie zďaleka len pre autora, ale i pre posudzovateľov, a pre samotnú školu, by toto malo znamenať zdvihnutý prst, pretože jedným z problémov na Slovensku je, že sa titul získava a platí plošne. A to, že platí plošne je trochu háčik.  Teraz sa odvolám na svoju skúsenosť z jedného stretnutia, ktoré som absolvoval pred pár rokmi. Zhodou okolností v Maďarsku za medzinárodnej účasti, a tam bola debata o tom ako porovnávať úroveň doktorandských štúdií, a keďže Maďarsko, napriek tomu, že je dvakrát väčšie ako Slovensko, tiež nie je veľká krajina, a tiež nemajú katedier histórie veľmi veľa. Tam vystúpil jeden sivovlasý, skúsený, žoviálny pán profesor a povedal: "Viete, ja dokonca takmer ani nepotrebujem čítať tú prácu, mne stačí, keď mi dotyčný povie, kto bol jeho školiteľ." Samozrejme, v malej komunite sa presne vie, kto je kto. A to môže mať za následok, že sa to buď zahrá do kúta, alebo naopak nezahrá do kúta. A tak, ako to povedal trošku cynicky, tento zaslúžilý pedagóg, profesor a vedec, tak to trošku funguje. Je dobré vedieť i pri regrutovaní pedagogického zboru na ktorúkoľvek univerzitu s čím ten človek získal gradus, čo publikoval, ako to zaznelo vo vystúpení kolegu Čaploviča. Aká bola jeho diplomová práca, aká bola jeho kandidátska alebo doktorandská práca, aká bola jeho habilitačná práca. Ak si ako dekan fakulty chcem kúpiť, tak sa to reálne aj deje, dobrého pedagóga a dobrého vedca, malo by ma to zaujímať. Nechám si to posúdiť svojím príslušným odborníkom, čo si myslí o kariére, publikáciách, vedeckej práci tohto človeka a musím povedať, že toto zverejňovanie uľahčuje, podľa mňa, selekciu kvality.
Nepochybne, zazneli isté varovania a výhrady vo veci patentových a iných licenčných práv. Pravda je, že keď sme zavádzali pravidlo povinného zverejnenia, aspoň zatiaľ v úzkom kruhu univerzitnom, lebo tak to pred rokmi bolo, tak namietli naši ctení kolegovia farmaceuti, a to je typický obor, kde skutočne inovácia často, povedzme si otvorene, pri všetkej úcte k archeológom alebo lingvistom, znamená veľké peniaze.
Ak napíšeš novú štúdiu o tureckých vpádoch, sotva ti to prinesie mamon. Ak ale nájdeš liek proti čo i len psoriáze alebo hoc rakovine, ktorý bude lepší ako tie doterajšie, celkom oprávnene je táto veda korunovaná i príslušným finančným naplnením. Je teda celkom jasné, že i vtedy zaznevšie námietky kolegov farmaceutov, že tí doktorandi často pracujú v tímoch, ktoré tímy sú začlenené do rozsiahleho komplexného výskumu a ktorého doktoranda parciálny podiel na tom, ktorý by publikoval vo svojej kvalitnej doktorandskej práci, by mohol znamenať prezradenie časti ešte nie publikovaných, nie patentom ochránených vecí. Je zrejmé, že v druhom čítaní o tomto zákone, o ktorom verím, že bude dôverou parlamentu posunutý do druhého čítania, sa nepochybne urobí krok k ošetreniu týchto konkrétnych rizík, ktoré môžu nastať.
Rád by som ale povedal, že z podstaty veci je percento, a teraz si vôbec netrúfam presne povedať aké veľké, ale to percento nebude tak vysoké, že by stálo, podotýkam, že je nepochybne vôľa predkladateľov prijať dobré riešenie tohto "háčika",   že by stálo za potopenie toho hlavného o čo ide. Aby teda boli práce ľudí, ktorí za ne získavajú hodnosti, ktorí na jej základe postupujú v rebríčku, ktorí na základe postupu v rebríčku formujú budúce generácie akademických elít, aby tieto boli porovnateľné a posúditeľné. Pochopiteľne, že od zajtra nezačne každý občan tejto republiky študovať práce v oblasti nanotechnológií, iste nie, ale posúdenie obcou ďaleko širšou, ako je len tá obec posudzovateľov často predovšetkým z vlastnej fakulty plus jeden, dvaja prizvaní hodnotitelia alebo oponenti je dobrá vec. Týmto spôsobom sa obnaží a na slnku zaligoce to, čo je dobré, ale zároveň sa tiež v prudkom jase vystaví to, čo by, hádam, nemalo stačiť, čo by, hádam, bolo primálo na to, aby znamenalo postup v hodnostnom a tým pádom aj inom vedeckom rebríčku pre daného laureáta.
Takže, sumárne problémom Slovenska, myslím si, i v oblasti týchto prác nie je, že každá druhá z nich prináša patentom chránené prelomové vedecké poznatky, nechcem povedať, svetovej alebo aspoň stredoeurópskej úrovne, ale skôr je možno problémom, že sa autori nehodní,  a nemyslím, že ich bude veľmi veľa, snažia zľahčiť si prácu, snažia za málo peňazí veľa zahrať a myslím si, že novela, ktorú predkladáme, je krokom dobrým smerom. Je krokom k niečomu, čo nie, ako povedal kolega predrečník, otvára trezor s pokladmi, ale niekedy možno otvára trezor, v ktorom sú len pavučiny a nie je v ňom nič zvláštneho, ale kým je zavretý, tak je nádej, že v ňom sú poklady. Myslím si, že v tomto zmysle je novela cestou k tomu, čím som začal, ku fair play súťaženiu, ku zaslúženému víťazstvu statočne zápoliaceho, ktorý stojí na stupni víťazov a k poučeniu tých, ktorí sa na stupeň víťazov nedostali, alebo ktorí cestou použili prostriedky, ktoré sa nezlučujú s fair play. Budem veľmi rád, ak tomuto návrhu, tejto novele, snemovňa svojou podporou umožní, aby bol v druhom čítaní vylepšený a stal sa istým základom toho, čo je v iných prísne vedeckú produkciu posudzujúcich krajinách je normou. To znamená, že sa dobrí zaligocú a podvodníci zahanbia. Ďakujem.