8. schôdza

Ja teda obdivujem zmysle pre humor aj pána Maďariča, aj pána Rafaja, nechápem, o akom zavádzaní hovoríte, keď som dal do súvislosti tento návrh s vlasteneckým zákonom. Predsa tá novela zákona o štátnych symboloch bola prijatá ako akási náhrada za vlastenecký zákon, ktorý najprv bol schválený parlamentom, ale potom sa SMER zľakol, pán prezident ten zákon vrátil, opätovne už nebol schválený, ale aby bolo aspoň niečo, tak bola schválená novela zákona o štátnych symboloch. Neviem, na čo sa tu hráte.
Ak ten zámer alebo to umiestnenie štátnych symbolov v triedach sleduje nielen zvýšenie úcty, ale aj rozšírenie vedomostí žiakov, tak potom celkom nerozumiem, komu chceme rozširovať vedomosti, keď to umiestnime v zasadacích miestnostiach zastupiteľstiev, resp. potom prečo to nemáme aj v Národnej rade alebo prečo teda v zasadacej miestnosti Národnej rady, alebo v nejakých rokovacích miestnostiach SNS napríklad text štátnej hymny? Myslím, že by veľmi prospelo, keby to tam bolo a niektorí predstavitelia by potom lepšie ovládali štátnu hymnu.
A áno, novela má aj symbolický význam, tak ako ju mal aj ten zákon. Zjavne odlišne chápeme vlastenectvo. Vlastenectvo pre nás neznamená preskakovať vatry zvrchovanosti ani vnucovať niekomu nejaké nástenky. Vlastenectvo pre nás znamená správať sa slušne, nekradnúť a zodpovedne hospodáriť.

Áno, treba to opakovať a budeme to asi opakovať celé štyri roky a určite to budú opakovať aj ďalší a ďalšie generácie. Základná otázka je, čo to je skutočné vlastenectvo, čo sú to skutočné symboly.
Vy, pán poslanec Čaplovič, ako sa tam usmievate, vy ste si dovolili takú bezočivosť povedať o mojej tete Táni Štefanovičovej, vašej učiteľke, že v živote menila názory. To je ale o vlastenectve. To bola žena, ktorá proste 30 rokov robila vykopávky slovanských, slovanských, opakujem, slovanského pohrebiska na Hrade. Vlastenectvo nie je to, čo sa vycapí niekde ako formálne a nadužívané, na papieri napísané veci. Vlastenectvo je to, aké sú obsahy vzdelávania. Vlastenectvo je to, čo sa deti na školách naučia. To je o emóciách, to je o citoch. A nie to, že v nadmernej dávke majú konzumovať proste nejaké formulky.
Čiže skutočné vlastenectvo je naozaj to, aký človek je, aký má cit, aké(aký) má vnútorný pocit, na čo je hrdý a nie na to, čo sa stáva v nadmernom nadužívaní, floskovo. A najlepšie vám to ukázali tie decká, ktoré to prišli povedať. Veď to je o nich. Ony povedali, že to proste nechcú v takejto verzii. Tak počujte troška aj tú mladú generáciu, na ktorú sa toľko odvolávate.

Áno, pán poslanec Maďarič, bolo to presné, trafili ste do živého. Určite, určite neprekvapuje, že vždy, keď treba priložiť slovo k zoslabovaniu štátnosti, k zoslabovaniu slova Slovensko, slovenský, tak štvorica z OKS, kandidátov z kandidátnej listiny MOST - HÍD, je prvá. V tejto aktivite dokonca predbieha aj našich maďarských spoluobčanov a jednoducho je to tak.
Čo si ale myslím a čo je potrebné potvrdiť, všetko to, čo my robíme vo vzťahu k štátnym symbolom, je zlé. Všetko to, čo sa snažíme urobiť vo vzťahu k posilňovaniu štátnosti, je zlé.
Neviem, akým spôsobom by sa potom naši kolegovia dívali alebo akým spôsobom sa dívajú na aktivity v Maďarsku, kedy sa v pamätný deň v maďarských školách, kedy bolo, bol Trianon nestal len formalitou, ale deti sa na hodinách dejepisu idú stretávať s takými informáciami, na základe ktorých sa majú dozvedieť, ako svetová politika pred 90 rokmi roztrhla vtedajšie Maďarsko a zmietla pod cudziu zvrchovanosť veľa miliónov ľudí, aby získali osobnú skúsenosť z toho, ako sa Maďarom žije v menšine, aké sú ich všedné dni v zahraničí a podobne, podobne. Organizujú sa dokonca zájazdy, budú sa organizovať zájazdy, budú sa dokonca dotovať exkurzie do častí mimo územia Maďarska vo vysokých sumách. Ja neviem, či takéto nejaké znaky výchovy vlastenectva v susedstve... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne. Civilizované štáty od nepamäti stoja aj na zákonoch, formách, symboloch, určitej miere protokolu a nielen na cite, nielen na veciach prirodzených. A, samozrejme, je otázkou určitej miery, aký priestor zavedú aj pravidlá, ktoré stanovuje nejaký zákon. Naozaj ide tu aj o otázku miery, a práve preto by bolo namieste, keď som na úvod povedal, aby ste nezavádzali, a vo faktických poznámkach ste sa práve k tomu opäť vrátili, pretože vy sa snažíte vašu novelu obhájiť neexistujúcim vlasteneckým zákonom, kde určite boli veci, ktoré prekračovali mieru, a ja vám tvrdím, že veci v zákonoch o štátnych symboloch túto mieru neprekračujú, preto ste odkázaní neustále sa vracať k neexistujúcemu vlasteneckému zákonu.
Takže samých seba usvedčujete z toho, že vám nejde o to, aby ste nejakú správnu mieru našli v tejto veci, ale vám prekáža, že tu ide o symboly slovenské, Slovenskej republiky. To vám, pán Dostál, špeciálne prekáža.

Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, dovoľte mi, aby som sa vo svojom vstúpení v rozprave o navrhovanej zmene zákona č. 63/1993 Z. z. o štátnych symboloch Slovenskej republiky a ich používaní v znení neskorších predpisov vyjadrila aj ja k navrhovaným zmenám.
Z predkladaného návrhu vyplýva, že tento návrhy zmeny zákona je opäť charakteristický svojou nesystémovosťou, s nepremysleným dopadom na vlastenecké cítenie občanov Slovenska. Cítiť tu snahy o získavanie politických bodov za každú cenu. Pochopila by som to, keby tento návrh zákona prinášal aspoň jednu zásadnú, zásadnú alebo zmysluplnú zmenu.
Výchova mladej generácie v Slovenskej republike k vlastenectvu nie je jednoduchým problémom a musí mať určité smerovanie a systém. Ak tieto základné atribúty nemá, stáva sa celý proces neúčinný, s negatívnym dopadom nielen na formovanie osobnosti mladého človeka ako takej, ale aj na jeho vzťah k tradíciám a kultúrnym hodnotám tejto krajiny. Predkladatelia, skôr ako takýto návrh predložia, mali by si všímať aktuálne zmeny v tejto oblasti výchovy mladej generácie v okolitých štátoch. Musím sa teraz opakovať alebo reagovať aj na slová, ktoré povedal pán Senko, ale aj mňa upútala správa, že pred niekoľkými týždňami vyčlenila maďarská vláda osobitné finančné prostriedky na podporu spoznávania kultúrnych a historických miest mladou generáciou nielen súčasného maďarského štátu, ale aj okolitých území, ktoré boli pred Trianonskou dohodou súčasťou tzv. Veľkého Maďarska. Aký dopad bude mať tento krok bez adekvátnej odozvy z našej strany na integritu štátov Európskej únie a mieru zhoršenia vzťahov medzi občanmi susediacich štátov, sa neodvážim radšej ani odhadnúť.
Iba povrchné preštudovanie ustanovenia § 4 písm. f) zákona č. 245/2008 Z. z. o výchove a vzdelávaní môže byť dôsledkom mylného tvrdenia, že toto ustanovenie rieši v štátnych vzdelávacích programoch problematiku štátnych symbolov. Toto ustanovenie je koncipované všeobecne, tak ako aj iné ustanovenia tohto zákona, ktoré majú svojím obsahom vytvoriť dostatočný priestor pre slobodné rozhodovanie detí, žiakov a zákonných zástupcov či pedagógov vo výchove a vzdelávaní. Uvedené ustanovenie nerieši explicitne výchovu k vlastenectvu len vo vzťahu k žiakom zákonných zástupcov, ktorí sú občania Slovenskej republiky, ale aj žiakov, ktorých rodičia sú prisťahovalci alebo azylanti s povoleným pobytom na území Slovenskej republiky. Preto sa vo vami uvádzanom ustanovení uvádza, že je potrebné posilňovať úctu k tradíciám štátu, ktorého je občan, k materinskému jazyku a k svojej vlastnej kultúre. Akiste ste si všimli, že ani raz tam nie je spomenutá Slovenská republika. Preto bolo potrebné výchovu k vlastenectvu prostredníctvom štátnych symbolov zvýrazniť v zákone č. 63/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov. Nie je pravdou, že sa tento problém už rieši v zákone č. 245/2008 Z. z. školského zákona prostredníctvom ustanovenia § 6 ods. 1 písm. b), ktorý sa iba odvoláva na skôr uvedené ustanovenie § 4 písm. f) citovaného zákona. Týmto ustanovením sa dáva školám okrem iného aj možnosť smerovať výchovu a vzdelávanie žiakov, ktorých zákonní zástupcovia nie sú občania Slovenskej republiky a chcú si zachovať úctu k rodičom, tradície vlastného štátu, ich kultúrnu identitu a podobne. V tom je citovaný zákon demokratický a nie direktívny.
Za zamyslenie stojí, že 21 rokov po revolučných spoločenských zmenách v našej vlasti sa hanbíme spontánne prejaviť navonok vlastenecké cítenie, tak ako je v Nemecku, Rakúsku, Francúzsku, Taliansku alebo Poľsku.
V bode 2 navrhujete v zákone č. 63/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov vypustiť odseky 2 a 3 § 13a, ktoré ukladajú školám povinnosť umiestnenia štátnych symbolov v triedach, kde prebieha vyučovací proces. Ako dôvod uvádzate, že to verejnosť neprijala a školy na to nemajú peniaze. Pýtam sa, ktorá verejnosť? Vychádzajú tieto tvrdenia z existujúcich štatistík uskutočnených na základných a stredných školách alebo vychádzajú iba z toho, čo sa objavilo v médiách, alebo ide len o naplnenie politickej dohody?
Viem o tom, že takouto relevantnou štatistikou nedisponuje ani ministerstvo školstva. Odpoveď na tieto otázky si dajme preto každý sám. Jedinými, o kom vieme objektívne, že s týmto návrhom nesúhlasili, boli niektorí riaditelia škôl na južnom Slovensku. Argument, že školy na to nemajú finančné prostriedky, v súčasnej dobe tiež už neobstoja. Školy mali mať tieto symboly, tak ako sa tu už aj spomínalo, podľa príslušnej smernice ministerstva školstva umiestnené v triedach už od 1. septembra tohto školského roka. Pýtam sa preto obdobne, ako sa pýtal aj pán poslanec Rafaj, čo urobia školy, ktoré tieto štátne symboly už v triedach majú? Na to sa ma pýtali aj mnohí riaditelia.
Vážení páni predkladatelia, ubezpečujem vás, že vami riešený problém už nie v našom školstve aktuálnym problémom, svedčí o tom, že je opäť produktom neznalosti reálnej situácie na našich školách. Samozrejme, nebránim sa legislatívnej úprave citovaného zákona, ktorá by uľahčila školám, ktoré nemali finančné prostriedky na tieto symboly, aby ich zafinancoval štát, tak ako to v tejto oblasti bez problémov a politických debát robí vláda susedného Maďarska.
V čl. II je navrhované nadobudnutie účinnosti vami navrhovaného zákona dňom zverejnenia v Zbierke zákonov. Páni predkladatelia, myslím si, že je potrebné si uvedomiť a rešpektovať to, že naše školy majú systém výchovy a vzdelávania, ktorý začína vždy príslušným školským rokom.
Z uvedených dôvodov navrhované zmeny zákona v hlasovaní nepodporím.
Ďakujem. (Potlesk.)

Ja sa pokúsim odpovedať na otázku, ktorú pani poslankyňa položila, a myslím si, že v závere dôvodovej správy by malo byť správnejšie uvedené, že návrh nie je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ale je plne v súlade s antislovenským programom ministrany OKS. To by bolo asi najtransparentnejšie a najférovejšie. Pričom pani poslankyňa veľmi správne zasadila problematiku do kontextu geopolitického priestoru a vzťahov napríklad aj s naším južným susedom, ktorý vyvíja opäť exteritoriálne aktivity a šíri identitu k maďarstvu, ak tak môžem povedať, aj na občanov Slovenskej republiky, o tom hovorili už viacerí.
Takže po tých diskusiách by som, dámy a kolegovia, ktorí tu ešte zostali, dal taký návrh, pridajte sa viacerí, navrhujem, aby sme poslali prihlášku do Guinessovej knihy rekordov, že Národná rada Slovenskej republiky je najprotištátnejší parlament sveta. Určite by sme vyhrali.

Pani poslankyňa Obrimčáková sa vyjadrila k tomu, čím argumentujeme v dôvodovej správe ohľadom štátnych vzdelávacích programov. Ja by som teraz zacitoval, čo je napísané v zákone, v školskom zákone, § 4 písm. f), medzi ciele výchovy a vzdelávania sú tam zaradené aj posilňovať úctu k rodičom a ostatným osobám, ku kultúrnym a národným hodnotám a tradíciám štátu, ktorého je občanom, k štátnemu jazyku, k materinskému jazyku a k svojej vlastnej kultúre.
Pani poslankyňa, vy ste hovorili, že tam ani raz nie je spomenutá Slovenská republika a že preto bolo potrebné spomenúť to explicitne v zákone o štátnych symboloch, pretože u nás, samozrejme, žijú a vzdelávajú sa aj občania iných štátov, či už azylanti, alebo povedzme občania krajín Európskej únie, ktorí nie sú občanmi Slovenskej republiky. Ja sa len teda pýtam, koľko ich je a koho chceme vychovávať k vlastenectvu, akože k vlastenectvu chceme vychovávať našich vlastných občanov, naši vlastní občania, či už sú to Slováci, Maďari alebo Rómovia, sú naši vlastní občania, teda sú občanmi Slovenskej republiky, a teda to, čo je tam napísané v školskom zákone vo vzťahu k nim, nepatrí k inej krajine, patrí predsa k Slovensku.
Tak nechápem, nechápem, v čom je tam ten problém, pretože tam to ošetrené je. A v ďalšom ustanovení školského zákona sa hovorí, že konkrétne ciele výchovy a vzdelávania, ktoré sú, teda že štátne vzdelávacie programy majú obsahovať konkrétne ciele výchovy a vzdelávania, ktoré sú v súlade s tými cieľmi, ktoré som menoval, a teda jedným z nich je aj tá výchova k úcte k národným hodnotám a tradíciám štátu.

Ďakujem. Pani kolegyňa, ja by som poďakoval za ten konštruktívny prístup aj citácie zo zákonov, ktoré ste hovorili. Spomínali ste v reči o tom, že ako keby sa niekto hanbil prejaviť vlastenecké cítenie, a následne teda ste sa venovali veciam viac-menej zo školstva. Ja chcem povedať, že tuná tento zákon spravil niečo, tie školy používa ako keby rukojemníka nejakej agendy, ktorá, ktorá by mala byť na dobrovoľnej báze.
Pýtate sa, čo urobia školy, ktoré tam tie symboly majú. Veď my vravíme, že tie symboly tam môžu zostať, len im to nikto nebude kázať. Nehovoríme a odvolávate sa na to, že nepoznáme aktuálny stav v slovenskom školstve. Veľmi dobre ho poznáme a práve živenie tejto témy, ktorú, ktorú ste predviedli pri prijímaní tohto zákona, absolútne odďaľovalo od toho, že tie školy sú zaťažené úplne inými vecami ako to, že musia zbierať nejaké finančné prostriedky na to, čo im niekto káže. To znamená, bolo tu už spomínané, že ak niečo preháňame, tak to stráca, stráca zmysel a silu. A myslím si, že je potrebné zobrať z pazúrov niektorých ľudí tie naše štátne symboly, ktoré sa snažia úplne inú agendu zakryť tým, ako keby obhajovali národnoštátne záujmy. Je to, je to už až smiešne a kričí to.
Ďakujem.

Ďakujem pekne za slovo. Pani kolegyňa, veľmi dobre ste to zhodnotili, celú tú situáciu. A dôvodová správa je, samozrejme, písaná tak, aby ten zákon bol akože v prospech mladej generácie, v prospech moderného Slovenska. Ak niekto siahne na štátne symboly a je to úplne jedno, pretože už som povedal predtým vo faktickej poznámke, že štátne symboly si nemôže prisvojovať ani jedna politická strana, ani koalícia, ani opozícia, jednoducho je to hanba tých, ktorí s takýmto návrhom zákona alebo s novelou zákona prišli. Pod rúškom toho, aby sme akože nevnucovali mladej generácii niečo, to potom znamená, páni predkladatelia, že tak schovajme všetko pred tými deťmi, aby, aby, aby nemali možnosť ani vedieť o tom, že sa narodili v nejakej krajine, pretože oni slobodne a snáď nejako získajú ten cit k tej krajine.
Čo vám vadia, preboha, štátne symboly? Komu na tomto Slovensku môže vadiť štátny symbol, že je v triede? To je, to je pre mňa absolútne nepochopenie. Ale samozrejme, že aj takíto ľudia musia existovať a škoda, že sú poslancami Národnej rady Slovenskej republiky. Je to hanba, páni! (Potlesk.)

Ďakujem pekne za slovo. Snáď len krátko. Na rozdiel od vás my sme pracovali na obsahovej reforme systematicky s aktívnou účasťou pedagógov z praxe a načúvali sme tomu, čo by prax si žiada. Hovoria o tom prijaté zákony, nie jeden, ale myslím si, že je ich dosť na to, aby ste sa ubezpečili o tom, že tá naša práca štvorročná nebola až tak zbytočná, ako ju spochybňujete.
Na jednej strane chcete, aby sa školy dobrovoľne rozhodli, či chcú mať štátne symboly umiestnené v triedach, alebo nie, no na druhej strane chcete prikázať žiakom povinne, aby sa učili jazyk anglický. To mi nejako nejde dokopy.
A na druhej strane možno by som sa spýtala, nevadí vám napríklad to, že v Spojených štátoch amerických alebo v Kanade sa hrá americká či kanadská teda hymna na začiatku vyučovania, dokonca v Kanade aj v anglickom, aj francúzskom jazyku?
Ďakujem.