11. schôdza

Ďakujem pekne. Vystúpenie kolegu Simona ma utvrdilo v tom, že bolo naprosto správne moje rozhodnutie, že som nehodnotil roky 2011 a obdobie 2012 až teda po ten apríl, po kedy, kedy strana Smer prevzala zodpovednosť nad vládnutím, zodpovednosť nad Slovenskou republikou. Mňa v tom vystúpení zaujala tá pasáž, kde kolega Simon vytiahol ten dokument, v ktorom sa píše, alebo v ktorom žiadala tá generálna riaditeľka sekcie o rozhodnutie pána ministra Jahnátka o tom, či v tej potravinovej pomoci pokračovať, alebo nie. Myslím si, že tento dokument len podčiarkuje a potvrdzuje to, čo som povedal pri svojom vystúpení ja. Ja pokladám za alibistické a absolútne nezmyselné, keď nám s prepáčením horí pri zadku a je potrebné rozhodnúť okamžite, odsúvať to rozhodnutie o niekoľko týždňov až mesiacov, potom s tým rozhodnutím ísť do vlády, vo vláde neuspieť, a práve tam sa stratili tie dôležité dva mesiace, o ktorých som hovoril aj v mojom vystúpení. Ďakujem pekne.

Ďakujem veľmi pekne. Tak už to dneska nestihnem, teda teším sa, keď to stihnem a budem hovoriť naozaj o niečom, čo je dôležité, a že i keď sa to tak nezdá, že toto nie je ani správa o potravinovej pomoci, toto je správa o chudobe, toto je správa o neschopnosti, to si treba uvedomiť, vážení! A je ináč fakt až zarážajúce, že koľko táto správa o chudobe zaujíma poslancov. Viete, my si tu ideme spretrhať, sprelámať nohy, teda nie ja, určite nie, ale niektorí z vás, aby ste vyšli v ústrety Pente. Alebo iným skupinám. Ale toto je vec, systém, ako sa dalo pomôcť pol milióna chudobným odkázaných, odkázaným ľuďom. A naozaj, ja pozorne, naozaj veľmi pozorne počúvam, že kde sa stala chyba. Lebo tá chyba sa stala a tých pol milióna ľudí tento rok ani budúci tú potravinovú pomoc nedostane. Oni nad tým nerozmýšľajú, že taká sekčná šéfka, hentaká, oni len vidia, že z nejakej vlečky im niekto do ruky dá múku, olej alebo neviem čo. A niekto je za to zodpovedný, vážení, je to našou obrovskou hanbou. Tak je hanbou to, že koľko ľudí to zaujíma. Už sa ani na nič nehráme. Už sa ani na nič nehráme, tretina v Parndorfe, tretina vysedáva po kaviarňach, tretina sa tu motá. Toto je správa o chudobe, o chudobných ľuďoch v tejto krajine, nikoho to nezaujíma! Nikoho nezaujíma, kto je za to zodpovedný, celé to tu zajtra odhlasujete s nejakým trápnym uznesením! Ja predložím moje uznesenie alebo môj návrh uznesenia, ako si myslím, že by mala táto správa, nie že skončiť, ale pokračovať jej vyšetrovanie na to, aby sme sa dozvedeli, kto je za to zodpovedný. A ten, kto je za to zodpovedný, musí pykať, vážení, lebo pol milióna chudobných ľudí tento rok ani budúci rok nedostalo, chudáci, aspoň tých pár kíl múky. Tu sú ľudia, ktorým balíme tak, že to vo vagónoch neodvezú, a bankovky! Ale chudákom múku sme neboli schopní dať!

Poprosím vás, pán Simon, to, že hádžete všetko na charitu, že charita bola tá neschopná, je trošku tak nefér, lebo naozaj nebolo to len o samotnom rozdávaní, ale hlavne o tom, že nebolo ani čo rozdávať. Ja vám poviem taký príklad z mojej praxe, Mestského úradu v Partizánskom. Nebyť samosprávy, obcí a miest a ľudí, ktorí zorganizovali rozdávanie, nie ministerstvá, nie platové agentúry ani charita nie, tak nie je rozdaných 412-tisíc alebo 420-tisíc obyvateľom. Od prvého dňa zverejnenia som dávala žiadosť, sami sme si museli spraviť zoznamy. Nechcem hovoriť, čo som musela podniknúť na Sociálnej poisťovni, aby mi dali vôbec dôchodcov, ktorí na to majú nárok. Nehovorím o tom, na hmotnej núdzi, čo mestá a obce nemajú ani právo si vyžiadať, ale dobre, dostali sme, my sme šikovní v samospráve, takže dostali sme zoznamy. Zajednali sme si sami sklady. Ja som mala sklad, vďakabohu, u sponzorského, u jedného veľmi dobrého človeka, sám pôsobí v charite, čiže veľmi mu ďakujem, že dva mesiace nám držal sklad. My sme totiž štyri mesiace čakali, dokým aspoň kilo múky príde. Štyri mesiace, keby nám nafakturoval to, čo sme mali platiť za niekoho, tak neviem si predstaviť, čo by mesto povedalo.
Robilo na tom sedem pracovníčok zo sociálneho, štyria chlapci z útulku, čiže z núdzového bývania, ktorí vykladali v zime, v decembri. Rozdali sme okolo 3 500 dávok. Chcem povedať k tomu, že už samotné tie potraviny ako bolo ponižujúce, mne to bolo ako dlhodobej sociálnej pracovníčke, čo dlhé roky mám útulok, mám ZOS-ku, domovy dôchodcov vediem, ponižujúce dávať tie potraviny, lebo naozaj tie potraviny boli v katastrofálnom stave, ako my sme tam našli také veci, že sa mi to bridí aj rozprávať a nehovorím o tom, že samotne som dala stodvadsať.... (Prerušenie rozprávania časomerom.)

Ďakujem pekne. Pán kolega Hlina, v plnej miere s tým súhlasím, že nech to niekto poriadne vyšetrí. Ja nemám sa čoho obávať. A áno, ešte raz opakujem, 412-tisíc ľudí to dostalo, 88-tisíc ľudí podľa tých pravidiel, ktoré nastavila Ficova vláda, sa nedalo zvládnuť.
Kolegyne, kolegovia, treba si uvedomiť, že charitatívna organizácia, to nie je štátny podnik. Do toho minister nemôže zasahovať, nemôže im určovať, nemôžem im ľudí vymieňať a nič ostatné. Pani kolegyňa, no musím vám povedať, že v plnej miere beriem to, čo ste povedali, a pri tejto príležitosti chcem povedať každému starostovi a starostke, primátorovi a primátorke, ktorí sa zapojili do tohto procesu a pomohli charitatívnym organizáciám, obrovské ďakujem. Fakt, urobili obrovský kus práce. Keby som to mal riešiť inakšie, tak určite to urobím cez Pôdohospodársku platobnú agentúru a priamo s obcami. Tak, aby to obce dostali aj zaplatené, pretože charitatívne organizácie, keď sľúbili, že odoberú v tomto mesiaci tisíc ton, tak zrazu sme dostali len objednávku na sto ton, lebo ho nemajú kde dať. Samozrejme, toto zapríčinilo každým týždňom viac a viac problémov. A naozaj k tomu, čo ste povedali a k tomu zlyhaniu súčasného vedenia, no jednoznačne, to sa nedá inak povedať, len súčasné vedenie zlyhalo pri programe 2012, 2013 a pri roku 2011 ste meškali s vydaním rozhodnutia, a to vám zohľadnila Európska komisia aj pri pridelení roku 2012, pretože nie je problém, že nerozdáte na 100 %, ale problém je, keď peniaze, ktoré smernica predpisuje, nevrátite naspäť tam, kde máte. A vy ste o tom vedeli, lebo ste to zapísali, pán minister, do materiálu, ktorý bol vo vláde 16. mája 2010 prerokovaný.
Ďakujem.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, dovoľte, aby som predložil na rokovanie Národnej rady Slovenskej republiky Správu o základných otázkach justície, ktorá je iniciatívnym materiálom vlády Slovenskej republiky a ktorý vláda zobrala na vedomie dňa 5. decembra tohto roku.
Vláda Slovenskej republiky sa vo svojom programovom vyhlásení okrem iného zaviazala vytvoriť predpoklady na obnovenie dôvery v súdnictvo, zvýšenie vymožiteľnosti práva a eliminovanie prieťahov v súdnom konaní. Vymožiteľnosť práva, dĺžka konania, efektívnosť konania majú vplyv na podnikateľské prostredie na Slovensku. Obzvlášť v období hospodárskej a finančnej krízy je nevyhnutné, aby výkon súdnej moci bol čo najefektívnejší pri súčasnom rešpektovaní ústavného trojdelenia moci a nezávislosti výkonu súdnictva.
Dĺžka súdneho konania je dlhodobým a výrazným problémom slovenskej justície, hoci dochádza k postupnému skracovaniu jej priemernej dĺžky. V oblasti dĺžky súdneho konania pristúpilo ministerstvo spravodlivosti k novému prístupu vo vzťahu k odstraňovaní reštančných vecí.
Ešte v letných mesiacoch tohto roku sa uskutočnilo rozsiahle aktívne zisťovanie stavu reštančných vecí a prijatých opatrení. Predsedovia súdov dostali pokyn, aby dohliadli na riešenie týchto vecí, pričom prijaté opatrenia budú vyhodnocované vždy na polročnej báze. V záujme čo najefektívnejšieho postupu vo vzťahu k súdnym prieťahom bude v krátkom čase zriadený poradný orgán ministra spravodlivosti, ktorý bude pravidelne vyhodnocovať prijaté opatrenia.
Hneď po uvedení do funkcie bola z mojej strany vykonaná aj revízia k projektu informatizácie justície, pričom v zmysluplne a efektívne navrhnutých projektoch sa bude pokračovať, respektíve boli navrhnuté úpravy vychádzajúce predovšetkým z rozpočtového krytia v súčasnej finančnej situácii.
Nie je možné opomínať skutočnosť, že nezastupiteľnú úlohu pri výkone súdnictva majú aj zamestnanci súdov, keďže zabezpečujú podmienky pre každodenný výkon súdnej moci. V prebiehajúcom období sa začala riešiť dlhodobo neuspokojivo riešená problematika odmeňovania zamestnancov justície. V tejto oblasti sme dosiahli výsledky, ktorými je zmrazenie valorizácie platov sudcov za rok 2013, pričom takto získané finančné prostriedky budú použité v prospech zamestnancov súdov a udržania sociálneho zmieru.
V nadväznosti na rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu Slovenskej republiky dôjde k prehodnoteniu nastavenia takzvaných sudcovských zákonov. V snahe vyhnúť sa prehlbovaniu právnej neistoty je nevyhnutné poznať jasné stanovisko Ústavného súdu Slovenskej republiky k jednotlivým sporným oblastiam vzťahu výkonnej, respektíve zákonodarnej moci k moci súdnej.
Svoje nenahraditeľné miesto v činnosti justície musí mať aj vyvodzovanie zodpovednosti v prípadoch morálneho a odborného zlyhania sudcov. Od volieb v roku 2012 bolo podpísaných šesť disciplinárnych návrhov z mojej strany voči sudcom, z nich dva sa v súčasnosti doručujú.
Ministerstvo spravodlivosti pod mojím vedením začalo realizovať aj vážny a ambiciózny projekt na zefektívnenie súdneho konania, v histórii samostatnej Slovenskej republiky veľmi, veľmi unikátny projekt rekodifikácie Občianskeho súdneho poriadku.
Nový komplex právnych úprav vytvorí predpoklady na priblíženie spravodlivosti občanom a na účinný boj proti súdnym prieťahom. Dôraz bude kladený na zabezpečenie hospodárnosti a efektívnosti súdneho konania, keďže odbremenenie od neefektívnych či obštrukčných úkonov prispeje k jeho zrýchleniu a skvalitneniu.
Súčasne s prácami na rekodifikácii procesného práva sa pracuje aj na rekodifikácii občianskeho práva hmotného Občianskeho zákonníka, aby Občiansky súdny poriadok so súvisiacimi predpismi nadobudol účinnosť súčasne s týmto Občianskym zákonníkom, ktorý bude obsahovo vychádzať z legislatívneho zámeru schváleného vládou Slovenskej republiky v roku 2009.
Skúsenosti s platnou právnou úpravou poukazujú na potrebu upraviť aj súčasné nastavenie trestnej politiky. Z tohto dôvodu pracuje ministerstvo spravodlivosti spolu s novelizačnými komisiami na zmenách oboch trestných kódexov pre trestné právo hmotné aj trestné právo procesné, pričom tieto komisie sú zložené zo zástupcov všetkých právnických stavov vykonávajúcich trestné právo. Predpokladom akýchkoľvek zmien bude dôsledné štatistické analyzovanie vývoja trestnej činnosti a uložených trestov.
Základným cieľom novelizovania trestných kódexov je vytvoriť spravodlivejší Trestný zákon a účinnejší Trestný poriadok, aby bolo možné účinne a rýchlo postihovať trestné činy, zvyšovať autoritu súdov a obmedzovať obštrukcie zo strany obvinených a obžalovaných.
Ďalšie systémové zmeny budú rozpracované v koncepcii stabilizácie a modernizácie súdnictva, ktoré sa chystá na apríl budúceho roka a ktorým sa zároveň podrobnejšie rozpracujú pripravované opatrenia legislatívnej i nelegislatívnej povahy.
Podkladom pre dokončenie koncepcie budú aj výsledky prebiehajúcich diskusií na pôde novelizačných a rekodifikačných komisií, ktoré sme zriadili na pôde nášho ministerstva.
Na záver mi dovoľte uistiť vás, že vláda Slovenskej republiky i ja osobne podporujeme vedenie kultivovaného dialógu o stave justície, ktorého výsledky môžu významne prispieť k zvýšeniu dôvery občanov v právny štát.
Ďakujem pekne, skončil som.

Ďakujem pekne. Vážená pani predsedajúca, vážený pán minister, panie poslankyne, páni poslanci, dovoľte mi, aby som vás informoval o výsledku prerokovania Správy o základných otázkach justície, ktorá je uvedená ako tlač 327 v Ústavnoprávnom výbore Národnej rady Slovenskej republiky.
Predseda Národnej rady Slovenskej republiky svojím rozhodnutím z 11. decembra 2012 č. 316 pridelil Správu o základných otázkach justície Ústavnoprávnemu výboru Národnej rady Slovenskej republiky s tým, že uvedený výbor podá Národnej rade správu o výsledku prerokovania uvedeného materiálu.
Schôdza ústavnoprávneho výboru bola zvolaná na 18. decembra 2012. Ústavnoprávny výbor správu prerokoval a uznesením č. 157 odporúča Správu o základných otázkach justície vziať na vedomie.
Vážená pani predsedajúca, prosím, aby ste otvorili rozpravu k predmetnej správe.
Ďakujem pekne.

Pani podpredsedníčka, kolegyne poslankyne, kolegovia poslanci, vážený pán minister, dovoľte, aby som sa vyjadril k predmetnému bodu, ktorý bol dodatočne zaradený na rokovanie schôdze Národnej rady Slovenskej republiky a ktoré rokovanie bolo viac-menej vynútené neochotou vládnej koalície rešpektovať ústavné práva opozičných poslancov Národnej rady, ktoré sa ústavným a zákonným spôsobom domáhali diskutovať o tom, o čom diskutujeme dnes a o čom sme diskutovať chceli už pred mesiacom v čase, možno kedy tá situácia bola ešte akútnejšia vzhľadom na niektoré skutočnosti, ktorých sme boli vtedy svedkami, a rozhodnutie niektorých súdov, ktoré vyniesli nielen pre nás, ale aj pre občanov Slovenskej republiky nepochopiteľné rozhodnutia. Preto, pán minister, ste sa tak trošku stali obeťou neochoty poslancov vládnej koalície, ktorých reprezentujete. Možno si myslíte, že nie ako politik, ale vy tým, že ste sa dali vymenovať, ste túto zodpovednosť ústavného činiteľa na seba prevzali. Prevzali ste zodpovednosť nielen za odborné, ale aj politické riadenie rezortu ministerstva spravodlivosti.
Ja som rád, že táto správa je dnes tu na stole, ale som nerád, že je taká, aká je. Ona je poznačená do istej miery dobou, okolnosťami a rýchlosťou, za akých ona vznikala, a ja ju považujem len za formálne splnenie si vašej povinnosti, aby Národná rada o tomto dokumente rozhodovať mohla.
Preto by som chcel hneď na úvod požiadať vás, kolegovia zo SMER-u, aby ste sa nenechali opojiť mocou. Naozaj, táto oblasť politiky by mala ísť naprieč všetkými politickými stranami, ktoré sme zastúpené v Národnej rade Slovenskej republiky, preto, lebo otázka vymožiteľnosti práva je aj o charaktere štátu. Chcel by som sa dotknúť niektorých politických - či už rozhodnutí, alebo pocitov, ktoré mám a ktoré sú pocitmi nielen mňa, ale sú v mnohom aj pocitmi iných občanov Slovenskej republiky, s ktorými sa stretávam, ktorí nad stavom zákonnosti vymožiteľnosti práva a stavom slovenskej justície krútia nepochopiteľne hlavou a kladú si otázku, čo sa to vlastne v Slovenskej republike deje.
Začnem tým, čo historicky je najstaršie, a to sú, to je obdobie roku ´95, kedy hanebným spôsobom vtedajšia vládna garnitúra zavliekla vtedy slovenského prezidenta Michala Kováča syna do zahraničia. Od toho času sme sa pokúšali viackrát politicky tento hanebný skutok objasniť, avšak v ceste pri hľadaní spravodlivosti nám stáli vždy Mečiarove amnestie, ktoré boli dôvodom či už nemožnosti konať vyšetrovateľom alebo orgánom činným v trestnom konaní a súdom spravodlivo páchateľov, ktorí sa mohli dopustiť tohto skutku, aj odsúdiť.
Netvárme sa, dámy a páni, že je to už dávno, že ľudia si na to nepamätajú, že nechajme to tak, dnes je úplne doba iných problémov a že už to ani nikoho nezaujíma. Musí nás to zaujímať preto, lebo ja som stále presvedčený o tom, že táto kauza je kauzou, ktorá zanechala veľmi na slovenskej novodobej histórii zlú stopu a ktorej sme povinní sa zbaviť za akýchkoľvek okolností a musíme na to vynaložiť všetko úsilie. Ten skutok sa, priatelia, stal. Prezidentovi Kováčovi syna uniesli. Nestrkajme hlavu do piesku, že nemáme dosť hlasov na to, aby sme prijali rozhodnutia, ktorými by sme spravodlivosti zadosť učinili. Preto sa pýtam, či je to vôbec možné, aby sme tento stav aj ďalej tolerovali, aby sme ho ďalej možno trpeli u človeka, ktorý znášal isté ľudské, politické, ale aj občianske utrpenie v tom čase, kedy vládna garnitúra sa na takéto konanie odhodlala.
Preto by som chcel apelovať na všetkých nás a v prvom rade na vás, kolegovia zo SMER-u, urobme všetko pre to, aby sme sa zbavili tejto traumy z minulosti, aby sme aspoň budúcim generáciám ukázali, že sme schopní aj s takýmito rozhodnutiami sa vysporiadať. Teda kladiem si otázku, či je to možné, aby sme v takomto štáte slobodne žili, mysleli si, že spravodlivosť funguje tak, ako fungovať má?
Ja osobne som presvedčený, že v mnohom otázka vymožiteľnosti práva nespočíva len v otázke kvalitnej legislatívy. Častokrát je to, a možno niekedy viacej v osobách, ktoré majú zverenú, majú zverený výkon spravodlivosti v tomto štáte do svojich rúk. Znovu si kladiem otázku, či sme spokojní a či ten obraz slovenskej spravodlivosti, na čele ktorého stojí predseda Najvyššieho súdu Štefan Harabin, je skutočným obrazom tváre človeka, ktorý je zárukou a istotou, že spravodlivosť v tejto krajine bude fungovať v zmysle ústavy a zákonov.
Pamätáme sa, aká dráma sa odohrávala tu v parlamente v čase, kedy vtedy ešte pán minister ako politický nominant vtedajšej vládnej koalície bol z jedného dňa ako nepolitik navrhnutý do funkcie Najvyššieho súdu, a nielen navrhnutý, ale do funkcie predsedu Najvyššieho súdu bol aj zvolený a vymenovaný!
Dámy a páni, je to normálne takáto personálna politika? Pýtam sa ďalej, či je normálne, aby podozrenia, ktoré zaznievajú a nielen v tejto sále, ale aj z úst generálneho prokurátora o tom, že tento človek mal kontakty s mafiánom, s drogovým dílerom, ktorý je dnes právoplatne odsúdený, avšak v inej krajine, bol dôveryhodným človekom, a či, pán minister, si myslíte, že je to v poriadku? Pýtam sa, či človek, ktorý reprezentuje tvár spravodlivosti a píše predsedníčke Ústavného súdu Ivette Macejkovej, že zasahuje do nezávislosti rozhodovania Ústavného súdu, môže byť na čele najvyššej súdnej moci v tejto krajine! Tieto otázky, dámy a páni, si nekladiem len ja. Na tieto otázky neviem odpovedať ako poslanec Národnej rady pri mnohých stretnutiach a rozhovoroch s občanmi, s ktorými sa rovnako ako vy stretávam aj ja. Dokonca tento človek si trúfa na to, aby vysúdil od Generálnej prokuratúry 150-tisíc eur ako odškodné za to, že sa opovážil vtedy generálny prokurátor Trnka oznámiť, že súčasťou vyšetrovacieho spisu sú aj tieto dôkazy. Ja to nepovažujem za normálne, a preto aj tieto problémy patria do oblasti a témy, o ktorej dnes diskutujeme a ktorú ja považujem za jednu z náležitých a dôležitých politík, ktorá ak nebude fungovať, občania stratia nielen dôveru v politikov, ale stratia dôveru aj vo vymožiteľnosť práva.
Ešte jeden, ešte jednu poznámku k Štefanovi Harabinovi. Dámy a páni, dozvedel som sa, že je viacej ako mesiac práceneschopný. Prajem mu ako človek skoré uzdravenie. Ale ako je možné, že tento človek bráni tomu, aby mal zvoleného svojho štatutára, ktorý ho bude zastupovať, myslím tým podpredsedu Najvyššieho súdu? Je to normálny stav, dámy a páni? Ja si osobne myslím, že to normálny stav nie je.
Za normálne nepovažujem ani to, že človek, ktorý je podozrivý a obvinený z viacerých vrážd, po dlhom hľadaní je eskortovaný na Slovensko a po pár mesiacoch sudca súdov Slovenskej republiky vynesie rozhodnutie, ktorým tohto podozrivého človeka prepustí z vyšetrovacej väzby a on nám ujde do zahraničia, odkiaľ ho nevieme dostať. Je to, dámy a páni, normálny stav zákonnosti a vymožiteľnosti práva? A teraz úmyselne nehovorím o politických garnitúrach, za ktorých sa to stalo. Hneď na úvod som povedal, že za túto oblasť politiky nesieme zodpovednosť všetci, ale niektoré rozhodnutia predsa len nemôžem nepomenovať ako vyslovene politické rozhodnutia. A medzi takéto rozhodnutia považujem aj nerešpektovanie právoplatne prijatého uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky o zvolení generálneho, kandidáta na generálneho prokurátora pána Čentéša.
Ak pán prezident mal a má dôvody, nech nám ich oznámi, môžeme s nimi súhlasiť alebo nesúhlasiť. Nezostáva nám nič iné, ako rešpektovať jeho ústavné kompetencie, ale považujem za nenormálne, aby dva roky Slovenská republika nemala generálneho prokurátora len preto, lebo si niekto hľadá čudné dôvody, výhovorky - či už na základe toho, že musí rozhodnúť Ústavný súd, alebo iné, ktoré sú zatiaľ tajomstvom možno aj pre samého pána prezidenta.
Preto je najvyšší čas, dámy a páni, aby sme sa problémom justície, fungovania súdnej moci, vymožiteľnosti práva a zákonnosti začali s plnou vážnosťou zaujímať. Položil som niekoľko otázok, ktoré podľa mňa dnes zásadným spôsobom ničia dobré meno slovenského súdnictva. Ak by sme, alebo ste, lebo v tejto chvíli máte absolútnu politickú väčšinu, mali ochotu, ale najmä odvahu ich riešiť, som presvedčený, že verejnosť zmení názor na súdnictvo a prokuratúru Slovenskej republiky. Som presvedčený, že mnohí ľudia vrátane sudcov si budú môcť povedať, že čestný život sa oplatí.
Dovoľte mi, aby som na záver môjho vystúpenia predložil Národnej rade vyhlásenie k amnestiám udeleným Vladimírom Mečiarom. Navrhujem, aby Národná rada prijala vyhlásenie nasledovného znenia:
Národná rada Slovenskej republiky vyhlasuje, že amnestie udelené bývalým predsedom vlády Slovenskej republiky Vladimírom Mečiarom, týkajúcich sa zavlečenia Michala Kováča mladšieho do cudziny a zmareného referenda, boli nemorálne a bezprecedentné rozhodnutia nezodpovedajúce princípom právnej istoty a spravodlivosti. Prijatie amnestií vtedajšou vládnou garnitúrou zabránilo objasniť, vyšetriť a potrestať všetkých tých, ktorí tento hanebný čin zavlečenia prezidentovho syna a občana Slovenskej republiky mimo územia Slovenskej republiky zosnovali a uskutočili.
Skončil som, pani podpredsedníčka. (Potlesk.)

Dobré ráno. Ďakujem, vážená pani podpredsedníčka. Ďakujem aj váženému poslancovi Hrušovskému. Ja si myslím, že existujú symboly dobra a zla, vždy a vo všetkom. A práve tie symboly sú veľmi dôležité. V tomto prípade jeden zo skutočných symbolov zla je to, čoho ste sa, pán Hrušovský, dotkli. To sú tie amnestie, ktoré ozaj vytvorili čosi, čo tlačíme pred sebou a čo sa nedá preskočiť, len vyriešiť.
Ja si myslím, že tento strašidelný symbol zla v našej spravodlivosti, ktorý nás tlačí, je možné premeniť aj na symbol istého pokánia a premeniť ho aj na symbol dobra. A to je v tom prípade, ak sa skutočne dokážeme pozrieť na tento prípad tak, že prelomíme to, čo nazývame retroaktivitou, ktorá je neprípustná údajne a ktorú si nevieme v našom súdnom a právnom štáte už predstaviť.
Ja si myslím, že si ju musíme vedieť predstaviť, pretože v opačnom prípade tento balvan nás bude tlačiť naďalej. A ja som presvedčený, že štát a jeho ústavní činitelia predsa nemôžu mať ruky, nohy, alebo istú časť svojho tela namočenú v krvi. A ja sa obávam, že tu na rukách niektorých ústavných činiteľov možno je aj krv! A toto je vec, ktorú si ja osobne neviem predstaviť, aby sme sa stále tvárili, že je to niečo, čo sa kvôli retroaktivite, respektíve jej neprípustnosti nemôže už napraviť.
Preto sa veľmi pridávam k tomu, čo ste povedali. A vždy, pokiaľ budem sedieť na tejto stoličke, budem hlasovať za to, aby sa dali vyšetriť tie nemorálnosti, ktoré mňa osobne ťažia a som presvedčený, že ťažia veľa občanov v našej spoločnosti.
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne za slovo, pani predsedajúca. Vážené dámy kolegyne, vážení páni kolegovia, vážený pán minister, zvyknem z tohto miesta sa snažiť hovoriť krátko, ale dnes to bude možno dlhšie, tak poprosím o trpezlivosť.
Začnem na úvod krátko tým, prečo dnes vlastne rokujeme o Správe o základných otázkach justície. Rokujeme o tejto správe preto, pretože naozaj v posledných mesiacoch vzbudilo pohoršenie niekoľko rozhodnutí slovenskej justície, ktoré naozaj možno považovať za také, ktoré sú v príkrom rozpore s elementárnym vnímaním spravodlivosti občanov na Slovensku.
Áno, je to to rozhodnutie slovenských súdov o tom, že bývalý prezident Slovenskej republiky Michal Kováč sa má ospravedlniť Ivanovi Lexovi za to, že si dovolil povedať, že SIS vedená Ivanom Lexom má prsty v únose jeho syna. Áno, je to aj trestné stíhanie Zuzany Piussi, ktorá si dovolila natočiť film o pomeroch v justícii. Áno, je to aj 150-tisícové odškodnenie Štefana Harabina za to, že vtedajší generálny prokurátor Trnka potvrdil, že áno, nahrávka s Bakim Sadikim naozaj v nejakom spise na Generálnej prokuratúre bola.
To sú naozaj informácie a rozhodnutia, ktoré vzbudzujú tú základnú otázku, čo je elementárna spravodlivosť, a preto je úplne na mieste, že poslanci opozície požiadali o zvolanie mimoriadnej schôdze a požiadali o to, aby táto, tento parlament rokoval o stave justície na Slovensku. Nie preto, že by sme chceli od vlády, aby zasahovala do rozhodovania súdov alebo prokuratúry. Nie preto, že sme si nie vedomí toho, že vláda ani zákonodárny zbor nesmú zasahovať do rozhodovania súdov ani do ostatných orgánov, ktoré sú súčasťou justičného systému. Ale preto, že vláda Slovenskej republiky, ako aj Národná rada Slovenskej republiky ako zbor volených zástupcov občanov majú legitimitu a súčasne povinnosť v rámci svojich ústavných kompetencií meniť právne prostredie a ovplyvňovať politickú aj spoločenskú klímu aj vo vzťahu k justičnému systému tak, aby sa zvyšovala vymáhateľnosť práva, aby Slovenská republika garantovala všetkým svojim občanom prístup k spravodlivosti a aby občania mohli justičnému systému dôverovať.
A ak sa objavia takéto prípady, o ktorých som hovorila, ktorých naozaj elementárna spravodlivosť je v rozpore s jej justičnou aplikáciou, občania majú právo vedieť, na ktorej strane barikády, tejto pomyselnej barikády vláda stojí a na ktorej strane tejto pomyselnej barikády stojí parlament. Preto je úplne na mieste na túto tému sa v parlamente rozprávať.
Žiadali sme mimoriadnu schôdzu. Bolo to odmietnuté. Nebudem sa vracať k tomu obštruovaniu zo strany vládnej koalície. Chcem sa však vrátiť na začiatok. To znamená tam, kde sme začali, pretože dnes, aj keď to pán minister prezentoval ako iniciatívny materiál vlády, dnes sme sa vlastne vrátili len na začiatok. A síce k tomu, čo sme žiadali pôvodne v rámci nášho návrhu na zvolanie mimoriadnej schôdze.
A keďže sme vtedy žiadali alebo navrhovali aj prijať isté uznesenia, tak si dovolím aj predniesť návrh uznesenia tejto snemovni: Národná rada Slovenskej republiky po a) vyjadruje vážne znepokojenie nad prehlbujúcim sa stavom znižovania dôveryhodnosti justície na Slovensku, ktorý vo svojich dôsledkoch a v prípade jeho ďalšieho prehlbovania sa aj v jeho vyostrenej podobe môže ohroziť jeden z troch základných pilierov demokracie na Slovensku, ktorého inštitúcie, nezávislé a nestranné, by mali predstavovať pre občanov tejto krajiny záruku, že sa môžu domôcť svojich práv a oprávnených nárokov v primeranom čase a na správnom mieste.
A po b) žiada vládu Slovenskej republiky, aby koncepciu stabilizácie a modernizácie súdnictva, ku ktorej sa zaviazala schváleným programovým vyhlásením vlády Slovenskej republiky, predložila na rokovanie Národnej rady Slovenskej republiky do konca marca 2013.
Koncom marca 2013 to bude rok od volieb a od nástupu tejto vlády a je, myslím, na mieste požadovať od vlády, aby aj parlament vedel o tom, aké má vláda úmysly s justíciou. Toľko na úvod môjho prejavu, aby sme vybavili takpovediac aj formálnu stránku tohto bodu programu, o ktorom teraz rokujeme.
A teraz prejdem aj k obsahovej podstate tohto bodu programu, a síce k obsahu správy o základných otázkach justície. Budem sa venovať najskôr krátko tomu, čo v tejto správe je, ale potom hlavne tomu, čo v tejto správe nie je.
Takže najskôr to, čo v tejto správe je. Keď si odmyslím krátku pasáž, je to niekde na strane 8, kde táto správa hovorí o politizácii justície, inak táto časť vyzerá tak, ako keby ju písal Úrad vlády, a nie ministerstvo spravodlivosti, lebo je to pasáž, ktorá, musím povedať, ani rétorikou nezodpovedá vyjadrovaniu pána ministra, ale skôr vyjadrovaniu Roberta Fica, tak odmysliac si túto pasáž, to, čo je v nej napísané, je sumár informácií, o ktorých sa dá vecne diskutovať.
Iste musím povedať, že vzbudilo mi na tvári úsmev, keď som si prečítala, ale aj teraz vypočula od pána ministra niečo o novom prístupe k odstraňovaniu reštančných vecí. Citujem, uskutočnilo sa krátko po nástupe vlády "rozsiahle aktívne zisťovanie stavu reštančných vecí a prijatých opatrení". Tak áno, vzbudzuje to vo mne úsmev, pán minister. Pretože, veď už dlhé roky sa štvrťročne aktualizujú údaje o stave reštančných vecí. A sú na intranete. A dlhé roky sú tieto správy predmetom pravidelných porád s predsedami súdov. Ja som rada, že v tomto budete pokračovať. A len to, prosím, nenazývajme nový prístup.
Iste, mohla by som spomenúť aj to, že uvádzate, ako málo peňazí sa minulo na elektronizáciu justície. Napríklad v roku 2011. A pripomenúť, že možno v návrhu rozpočtu tých peňazí bolo málo, ale zároveň rozpočtovým opatrením tu prítomného ministra financií vtedajšieho Ivana Mikloša rozpočet ministerstva spravodlivosti dostal štyri milióny eur na elektronizáciu, za čo ešte vlani bolo nakúpených, nakúpených počítačov na súdy za skoro jeden a pol milióna eur, pretože správa hovorí aj o tom, v akom zlom stave je súdnictvo, pokiaľ ide o vybavenie, tak treba uviesť aj tieto údaje.
A už ostrejšie, ale by som mohla namietnuť voči vete na strane 2, kde píšete: "Väčší počet funkčných miest sudcov bol neobsadený hlavne vinou zmien systému výberu sudcov." Opakujem: "Väčší počet funkčných miest sudcov bol neobsadený hlavne vinou zmien systému výberu sudcov." Veď to nie je pravda! Tie sudcovské miesta boli neobsadené preto, lebo Súdna rada sa rozhodla nerešpektovať platnú a účinnú právnu úpravu, ktorú schválil tento parlament! Tak to treba naplno povedať, a nie chodiť okolo toho.
Ale toto všetko podľa mojej mienky, čo by som mohla spomenúť z tejto správy a možno aj nejaké ďalšie drobnosti, nie je to, čo považujem za až tak podstatné. Zhodneme sa, že máme asi dva veľké problémy v justícii. Jeden problém je rýchlosť súdnych konaní a efektívnosť justičného systému ako takého. A druhý problém je dôveryhodnosť justície.
Asi dokážeme vecne diskutovať na tému rýchlosti súdnych konaní a efektívnosti systému. Áno, asi dokážeme sa zhodnúť na tom, že justícia potrebuje podmienky, že potrebuje elektronizáciu, preto som rada, že plánujete pokračovať v projektoch elektronizácie. Ale zároveň je pravda, že to nestačí. A ak chceme zrýchliť súdne konanie a zefektívniť justíciu, tak platí, že žiaden predpis, žiadna elektronika nie je tu samospasiteľná, že tá podstata tkvie asi v organizácii práce, riadení práce, v tlaku na zmeny v organizácii práce.
Áno, aj v tom, že treba dobojovať ten súboj o to, čo je to vlastne nezávislosť sudcu, že používať počítač a dodržiavať lehoty nie je nijako v rozpore s nezávislosťou sudcu. Ale myslím si, že tu vieme vecne diskutovať a tu, myslím, vieme rozumné opatrenia aj zo strany opozície podporiť.
Áno, v správe sa korektne píše, že od roku 2005 klesá priemerná dĺžka súdnych konaní vo všetkých hlavných agendách, a to každoročne. Od roku 2005 nastal ten zlom po tom, čo v rokoch 2002 až 2004 postupne pribudlo do justičného systému osemsto vyšších súdnych úradníkov. Čiže, súdny systém bol obohatený o osemsto kvalifikovaných ľudí právnikov, ktorí začali pomáhať sudcom.
Áno, štatisticky priemerná dĺžka súdnych konaní sa skracuje. A to je dobré. Napriek tomu ale klesáme vo všetkých rebríčkoch dôveryhodnosti - či slovenských, alebo medzinárodných. A tu sa dostávame k tomu, v čom sa nezhodneme. Nezhodneme sa totiž v tom, že problémom dôveryhodnosti alebo nedôveryhodnosti justície je len, ako píšete, nedostatok vzdelávania sudcov, individuálne zlyhania a to, čo nazývate mediálnou justíciou.
Inak ja si nemyslím, že justícia je nekritizovateľný systém. A nezhodneme sa v tom, že keď zmeníme trestné kódexy, zrekodifikujeme občianske právo a občas bude niektorý sudca disciplinárne stíhaný, tak bude po problémoch.
A teraz sa dostávam k tomu podstatnému, a síce k tomu, čo v správe o základných otázkach justície nie je. Pretože nie je tu, nie je tu zmienka, nie je tu ani len zmienka napríklad, a toto bude výber príkladov, nie je tu zmienka o korešpondencii medzi predsedníčkou Ústavného súdu a predsedom Najvyššieho súdu, v ktorej si šarmantne píšu a ja to musím odcitovať. Predseda Najvyššieho súdu píše predsedníčke Ústavného súdu: "Postup Ústavného súdu vykazuje extrémny nesúlad s akoukoľvek všeobecnou predstavou o spravodlivom rozhodovaní." Na to mu odpovedá predsedníčka Ústavného súdu, citujem niektoré výňatky, ktoré boli publikované: "Spôsob, akým ste sa vyjadrili, nevyhnutne evokuje pocit, že máte osobný vzťah k prerokúvanej veci alebo k jej účastníkom." To píše predsedníčka Ústavného súdu predsedovi Najvyššieho súdu, aby sme si rozumeli. "Vaše výhrady nie sú ničím odôvodnené, vyslovujete iba svoje úsudky a to nesprávne. Je zjavné, že vám nie je zrejmý zákonný rámec vašich kompetencií, a preto vám ich pre poriadok a profuturo pripomeniem. Nemáte právomoc podávať akékoľvek vyjadrenia či vznášať námietky zaujatosti v predmetnom konaní. Nie ste oprávnený nepodložene obviňovať Ústavný súd Slovenskej republiky." To z korešpondencie šéfov najvyšších ústavných inštitúcií na Slovensku!
Nie je tu ale ani zmienka o neuveriteľných tlačových správach predsedníčky Ústavného súdu vo vzťahu k sudcovi Ústavného súdu Oroszovi, ktoré publikuje na stránke Ústavného súdu Slovenskej republiky. Necitujem, lebo by som hovorila príliš dlho, ale všetci si to môžme prečítať na stránke Ústavného súdu.
Nie je tu ale napríklad ani zmienka o zmenách v zložení senátu, ktorý rozhodoval na Najvyššom súde v známej kauze Lemikon, napríklad. Tu inak Ústavný súd konštatoval, že tieto zmeny v senáte boli v rozpore s princípom zákonného sudcu. To konštatoval Ústavný súd.
Nie je tu ani zmienka o neuveriteľnom rozhovore, naozaj neuveriteľnom rozhovore, ktorý poskytol sudca Štefanko pre Hospodárske noviny na jeseň tohto roku, kde hovoril okrem iného aj o účelových zmenách senátov a týkalo sa to aj rozhodovania v kauze Lemikon. Nič sa nedeje!
Nie je tu ale ani zmienka o tom, že Ústavný súd vie niekedy o protiústavnosti zákonov rozhodovať strašne rýchlo, ako to bolo teraz v prípade platov zdravotných sestier, a niekedy, ale naozaj veľmi, veľmi pomaly, keď si pamätáme zákon o opatreniach, mimoriadnych opatreniach na, pri výstavbe diaľníc. Tam trvalo vyše roka, kým Ústavný súd rozhodol vôbec o prijatí tohto návrhu opozície! A tu sa pýtam, často používate to slovo "politizácia", tak vo všetkých týchto prípadoch sa pýtam, keď teda politizácia, v koho prospech bola táto politizácia?
Nie je tu zmienka o aktuálnej kauze Glanze House na Generálnej prokuratúre ani o tom, ako to kulantne vyriešil námestník Tichý.
Nie je tu ani zmienka o tom, že prokuratúra nemá už skoro rok a trištvrte svojho generálneho prokurátora a stále vo všetkých týchto prípadoch, o ktorých som hovorila, mohla by som menovať ďalšie, ale toto sú asi tie najznámejšie, v čí prospech sa koná alebo nekoná v týchto prípadoch. V prospech tých, ktorí, ako vravíte, politizujú justíciu, alebo v prospech tých, čo hovoria o politizácii v justícii, aby prekryli svoj vlastný problém?
Áno, vážení kolegovia, vláda a strana SMER rada hovorí o politizácii v justícii, a to treba povedať, áno, veď politika vstupuje aj do justície. Politici robia zákony, je to legitímne, politici volia sudcov Ústavného súdu, tu v tejto snemovni, politici tu v tejto snemovni volili sudcov, volili aj predsedu Najvyššieho súdu, to už sa zmenilo. Dnes predsedu Najvyššieho súdu aj generálneho prokurátora menuje prezident.
Ale možno je dobré si niektoré, niektoré momenty z minulosti, niektoré rozhodovania politikov z minulosti pripomenúť, pretože začínajú o justícii hovoriť aj niektorí mladí kolegovia, ktorí, ktorí tu možno v tých časoch ešte neboli a možno sa ešte ani justícii nevenovali. Pán poslanec Madej je tu síce už dlho, ale pokiaľ si pamätám, pri niektorých kľúčových momentoch sa skôr venoval tomu, že nosil pozmeňovacie návrhy od pani ministerky Tomanovej do sociálno, zo sociálneho výboru, takže možno tiež nezaškodí si zopakovať.
Tak trošičku historicky. Ktorý minister spravodlivosti za ktorej vlády hovoril o sudcoch ako o frackoch blbých ako tágo? Pokiaľ si ja pamätám, bolo to za Mečiarovej vlády. Ktorá vláda navrhla a parlament v akom zložení zvolil za predsedu Najvyššieho súdu osobu, ktorá nemala dôveru sudcov Najvyššieho súdu, aj to vyjadrili, a nemala dôveru Rady sudcov Slovenska, ktorá to aj vyjadrila? Áno, bola to Mečiarova vláda, áno, hovoríme o Štefanovi Harabinovi, ktorý bol v tejto snemovni zvolený prvýkrát za predsedu Najvyššieho súdu na návrh Mečiarovej vlády.
Ale boli tu aj iné vlády! Tak sa pýtam, ktorá vláda a ktorý parlament zmenil ústavu tak, aby bola vytvorená Súdna rada a aby boli vytvorené garancie nezávislosti justície, aby sa zrušil štvorročný mandát sudcu a boli vytvorené základné ekonomicko-sociálne podmienky pre výkon súdnictva tak, aby bola, aby náš právny poriadok zodpovedal štandardom bežným v krajinách Európskej únie, aby sme sa dostali do Európskej únie. Bola to vláda Mikuláša Dzurindu.
Ale poďme ďalej. Ktorá vláda mala v svojich radoch ministra spravodlivosti, ktorý, vážne podozrenie, že si telefonoval s Bakim Sadikim, ktorý verejne klamal. Ktorá vláda to bola? Pokiaľ si dobre pamätám, bola to prvá Ficova vláda.
Nie, nie je tu v tejto správe ani zmienka o tom, ako sa dá v niektorých prípadoch menovať predsedu Najvyššieho súdu naozaj z večera do rána. O 8.00 ráno na druhý deň a na základe tej istej ústavy, tej istej ústavy, to môže inokedy trvať rok a pol a možno viac, pokiaľ ide o generálneho prokurátora.
Nie je tu zmienka o škandalóznych disciplinárnych konaniach, šikanóznych disciplinárnych konaniach. Áno, o tom je ten film, za ktorý je stíhaná Zuzana Piussi. Nie je tu zmienka o mobingu na niektorých súdoch vrátane najvyššieho a ja sa pýtam, za ktorej vlády to bolo, za ktorej vlády to bolo tolerované, a ja sa pýtam, za ktorého ministra spravodlivosti to bolo a keď sa presunul na Najvyšší súd, za ktorej ministerky spravodlivosti takéto správanie bolo tolerované, ale musím povedať, že aj tá ministerka spravodlivosti, aj ten štátny tajomník z týchto čias sú dnes sudcami Najvyššieho súdu. To len pre pripomenutie, pán poslanec Madej, to všetko je z tej éry, keď ste sa venovali sociálnym veciam.
A nie je tu zmienka ani o antidiskriminačných žalobách. Organizovanej akcii. Organizovanej, pretože návrh žaloby, ako má vyzerať žaloba sudcu podľa antidiskriminačného zákona o doplatenie platu k platu Špeciálneho súdu, tento návrh sa ako vzor distribuoval medzi sudcov internet, prostredníctvom internetu. A dokonca aj vieme, kto tento vzor urobil a kto tú akciu inicioval. Ani sa tým netají, ale zhodou okolností medzi nich patrí aj, aj sudca, ktorý počas vašej éry, pán minister, bol u vás na ministerstve na stáži a je členom Súdnej rady.
Moc sa udržiava strachom a peniazmi. Prečo to hovorím? Pretože tie šikanózne disciplinárne konania, o ktorých bol ten film, tie neboli o tých šiestich alebo ôsmich disciplinárne stíhaných sudcoch. Tie disciplinárne konania bol odkaz pre ostatných sudcov, aby vedeli, ako sa majú správať.
A tie možné peniaze z antidiskriminačných žalôb, to je zas ten možný profit za to, že všetci vedia, ako sa majú správať. A niet sa čo čudovať, že ľudia v justícii to pochopili tak, ako vplyvní v justícii pochopili, že moc sa udržiava strachom a peniazmi.
Vladimír Mečiar vedel, prečo je justícia dôležitá preňho, ale aj pre jeho priateľov, pretože tá privatizácia za jeho čias bola naozaj divoká. Viacerých z týchto priateľov zdedil Robert Fico. To je proste fakt a pribudli k tomu možno aj nejaké cyperské spoločnosti, ako napríklad v prípade Lemikonu. A mocní v justičnom systéme pochopili, v čom je ich moc.
Robert Fico vie, prečo chce, aby v justícii vládol kľud. A prezident Gašparovič vie, prečo mu vymenovanie generálneho prokurátora trvá rok a pol, a asi vie aj ako toto jeho rozhodovanie skončí. Preto si dovolím tvrdiť, že áno, bude fajn, keď budeme elektronicky komunikovať so súdmi, všetci sa potešíme. Bude fajn, keď súdy budú platobné rozkazy vydávať rýchlo, za mesiac budeme mať právoplatné rozhodnutia. Ale pokiaľ nebude platiť, že spravodlivosť platí rovnako aj pre mocných tohto štátu, tak justícia dôveru mať nebude. A pokiaľ si budeme zakrývať oči o týchto veciach, ktoré práve v správe chýbajú, ale zato ich čítame pomerne pravidelne v novinách a ľudia to vedia, tak, tak justícia vyššiu dôveryhodnosť mať nebude.
A preto vás tlačím, ja viem, že je vám to nepríjemné, pán minister, ale preto vás tlačím, aby ste zaujali postoj aj k týmto veciam, pretože už zaujatie postoja je naozaj veľmi, veľmi dôležité a... Viete, často sa teraz hovorí, že je kríza. A je to pravda. Je to kríza nielen ekonomiky, ale aj kríza dôvery v politické inštitúcie a v politikov. A nie je to špecifikum Slovenska, ale na rozdiel od štandardných demokracií na Slovensku máme ešte jeden problém, a síce ten, že sa nemôžeme spoľahnúť na to, že základné piliere demokracie, súdnictvo naozaj funguje tak, ako fungovať má a že naozaj spravodlivosť platí pre všetkých.
Čiže, ak sa porovnáme so štátmi, ktoré bojujú s ekonomickou krízou, s krízou v dôveru v politiku, tak my máme ešte jeden problém, a to je kríza v dôveru fungovania inštitúcií na Slovensku a kríza dôvery v právny štát. A sme niekde na rozhraní naozaj, pretože dnes sa rozhoduje o tom, ako bude vyzerať Slovensko možno o desať rokov, možno o dvadsať rokov. Hra o šéfa ÚVO, hra o šéfa NKÚ, nevymenovanie Čentéša za generálneho prokurátora a tento pomyselný pokoj v justícii to pre mňa znamená, že smerujeme k demokracii východného typu a neviem ako vy, pán minister, ale za to sme 17. novembra 1989 na námestí nestáli a ja, moji kolegovia si želáme lepšiu budúcnosť Slovenska o desať, dvadsať rokov. Želáme si ju aj pre tých čestných sudcov, ktorí nepochybne v systéme sú. Želáme si ju pre nás a želáme si ju pre naše deti. Preto vás vyzývam, pán minister, nezakrývajte si oči pred naozajstnými problémami dôveryhodnosti justície na Slovensku. Ďakujem pekne. (Potlesk v sále.)

Ďakujem pekne, pani podpredsedníčka. Myslím, že pani poslankyňa Žitňanská veľmi presne pomenovala základné problémy justície, prečo tá nedôveryhodnosť je taká, aká je, bohužiaľ. Z medzinárodných porovnaní vyplýva, že nezávislosť súdnictva na Slovensku je hodnotená ako najhoršia v Európskej únii a ťahá celkovú konkurencieschopnosť Slovenska dole. Aj stav súdnictva významne vplýva na stav podnikateľského prostredia. V konečnom dôsledku aj na skutočnosť, či bude na Slovensku viac, alebo menej zamestnaných ľudí. Ten stav súdnictva považujem za posledné dozvuky mečiarizmu na Slovensku. Je realitou, že mečiarizmus ľudia na Slovensku odmietli vo voľbách už v roku 2010. Ale najmä cez šéfa Najvyššieho súdu Štefana Harabina sa mečiarizmus prejavuje v súdnictve doteraz. Je smutnou realitou, že súčasná vláda asistuje tomuto stavu. Nielen tak, ako povedala pani poslankyňa, Štefan Harabin išiel z pozície ministra spravodlivosti do pozície šéfa Najvyššieho súdu za 24 hodín a v kontraste s tým dnes rok a pol čakáme na vymenovanie legitímne zvoleného generálneho prokurátora. Je jasné, komu tento stav vyhovuje, komu nevyhovuje. Na Slovensku pociťujeme nedostatky elementárnej spravodlivosti. Nezávislosť súdnictva je problémom a riešenie je tak, ako to pani poslankyňa naznačila, najmä vo verejnej kontrole a v nástrojoch, ktoré pomáhajú verejnej kontrole. Žiaľ, od pána ministra zatiaľ takéto opatrenia sme nezaznamenali. Ďakujem.