16. schôdza

Ďakujem veľmi pekne. Ono keď nezaberá diskusia, tak nastupujú vyhrážky. Ale že sa ich človek dozvie z úst liberála?!
Nuž, vážení, čo k tomu povedať? Ja som neurazil vášho predsedu, a teda aj môjho, ja som ho vyzval, že nech povie, či to je náhoda alebo zámer. Pokiaľ sa zistí, že to je zámer, to znamená, že tá reklama nebola len jednotlivo v piatok, že to bolo viackrát, tak potom len začnem urážať. Teraz som ho vyzval, aby sa vyjadril, či to je náhoda alebo zámer.
A keď už tak SMER bojuje proti úžerníkom, máte ich medzi sebou. Nedovolili ste zmeniť pozmeňovacím návrhom jeden zákon, kde malými písmenkami, aby to nebolo! Kvôli čomu, kvôli komu?! Dobre viete, však choďte s pravdou vonku. Máte štátneho tajomníka na ministerstve práce a sociálnych veci, ktorý sa týmto živí. Prosím vás pekne, kvôli čomu? Aby mal lepší prístup k informáciám, kto je odkázaný? Aby im posunuli cielenú informáciu, že tí sú tak odkázaní, že tí si určite požičajú?! Aspoň ušetrí za Merchandise? To kvôli tomu ste ho tam nominovali?
Ak chcete bojovať proti úžerníkom, vážení, vybavte si svojho štátneho tajomníka a ďalšieho poslanca a ďalších, ktorých tu máte.
A zopakujem, presne toľkokrát, koľko pán Paška vystúpil v reklame na TA3, presne toľkokrát to tu za týmto pultom poviem, to, čo som hovoril teraz.
Ďakujem.

Vážená pani podpredsedníčka, vážené kolegyne, vážení kolegovia, vraciam sa v druhom čítaní k téme Slovenského historického ústavu v Ríme. Znova zopakujem, že Rím, ako kolíska kresťanstva aj civilizácie u nás, je jadrom mnohých historických udalostí a problémov. Mnohé staré správy panovníkov, vedcov, spisovateľov aj nunciov smerovali do Ríma alebo do Vatikánu a tam ležia v archívoch, talianskych, rímskych, aj sanmarínskych, aj Zvrchovaného rádu maltézskych rytierov, aj v tajných vatikánskych archívoch, ktoré sa postupne otvárajú, aj vo vatikánskej apoštolskej knižnici, ktorá je otvorená, atď., avrivo kongregácií, univerzít, reholí. Sú otvorené pre bádateľov, ale Slovensko na teraz k nim nemalo systematický prístup.
V Ríme je v súčasnosti asi štrnásť historických ústavov a mnoho iných inštitúcií, ktoré sledujú históriu svojich národov, svojich krajín, a dohromady niektoré majú tridsať, štyridsať pracovníkov, ktorí sa tejto téme venujú.
Všetci naši susedia niečo takéto majú dlhodobo, publikujú, organizujú vedecké podujatia, sú v asociácii, ktorá ich všetkých združuje a ktorá im dáva veľké privilégiá na poli vedeckom, ale aj organizačnom.
Slovenský historický ústav v Ríme má vlastne už dvadsaťdvaročnú tradíciu a históriu, pretože sa zahájil slávnostne 29. novembra 1991, ale nebol navrhnutý zákonom, iba uznesením vtedajšej vlády, bola na to daná jednorazová dotácia milión korún a bol slávnostne v Ríme, za účasti mnohých predstaviteľov ministerstiev, akadémií, univerzít, otvorený. A konečne začali do Ríma prichádzať aj historici, ale veľmi slávni, pán Marcina, pán Sedlák, pán Horváth a ďalší, Šimončič, ale keď sa peniaze, milión minul, tak činnosť sa utlmila. A toto sa opakovalo vždy, keď sa niekto pokúsil o nejaké znovuzrodenie, našiel niekoľko zdrojov, nejaký grant, ale nikdy to nebolo zo zákona, nikdy to nebolo systematické, až tá situácia sa prakticky veľmi obmedzila, utlmila. Táto historka, žiaľ, pre Slovensko nie je slávna, objavilo sa tam a veľa rôznych nekompetencií, neprofesionality a takej vedeckej, by som povedal, závisti, keď prečo on, keď nie ja.
V dôvodovej správe je táto historka podrobnejšie popísaná, vlastne už v druhom čítaní nemusí sa o tom hovoriť, však to viete. Tento návrh zákona, nie je to jeho prvá verzia, vznikol po opakovaných diskusiách s ministrami - Lajčákom, ministrom financií a ministrom školstva, kde kompetencia vedy, výskumu patrí. Všetci traja ministri opakovane potvrdili súhlas a odporúčanie pokračovať v tomto. A zdôrazňujem aj ja, že je to vec nepolitická, nekonfesijná, prechádzajúca cez celý parlament, a teda vec, ktorá, aj poslanci, ktorí to navrhli, nebudú mať v budúcnosti žiadne angažmán, ale nechajú to na odborníkoch tak, ako to umožňuje tento zákon.
Všetky pripomienky, ktoré boli z týchto ministerstiev, sú zahrnuté už do poslednej verzie. Potom prišli ešte ďalšie pripomienky z legislatívy Národnej rady, o tom bude pán spravodajca informovať. Prešlo to cez päť výborov, o tom tiež asi bude. A teda v prípade schválenia, myslím, že by to bol historický fakt a udalosť, by potom tak, ako je to dané v zákone, sa vypracoval štatút a podľa neho by sa potom postupovalo v práci tohto historického ústavu.
Postup je asi taký, že vlastne univerzity z celého Slovenska, to je dôležité, aby to bolo celoslovenské, dajú kandidátov na členov vedeckej rady. Minister školstva navrhne deviatich členov vedeckej rady, ktorí nebudú mať žiadny nárok na plat, ale budú zasadať tu na Slovensku, a tí budú vlastne voliť aj budúceho riaditeľa, aj vyberať štipendistov. Okrem rozpočtu, ktorý je navrhnutý, tak vlastne bude možné sa prípadne, ale to závisí od ich šikovnosti, napojiť na Európsku úniu, na rôzne granty akademické, univerzitné, čiže tých zdrojov by mohlo byť v budúcnosti viacej.
Takže úvodom snáď len toto. A som vďačný všetkým, ktorí sa pričinili o to, že tento zákon došiel do takéhoto štádia.
Ďakujem.

Vážená pani podpredsedníčka, vážené pani poslankyne, páni poslanci, z poverenia Výboru Národnej rady pre Slovenskej republiky pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport ako gestorského výboru podávam Národnej rade Slovenskej republiky podľa § 79 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov spoločnú správu výborov Národnej rady Slovenskej republiky o výsledku prerokovania návrhu zákona.
Národná rada Slovenskej republiky uznesením z 5. februára 2013 č. 430 sa uzniesla prerokovať návrh poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Otta Brixiho, Antona Martvoňa a Jozefa Mikloška na vydanie zákona, ktorým sa zriaďuje Slovenský historický ústav v Ríme, parlamentná tlač 375, v druhom čítaní a prideliť ho týmto výborom: Ústavnoprávnemu výboru, Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre financie a rozpočet, Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport, Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre kultúru a médiá a Zahraničnému výboru Národnej rady. Ako gestorský výbor určila Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport a určila lehoty na jeho prerokovanie.
Výbory prerokovali návrh zákona v lehote určenej uznesením Národnej rady Slovenskej republiky a iné výbory o návrhu zákona nerokovali.
Gestorský výbor konštatuje, že do začatia rokovania o návrhu zákona nedostal žiadne stanoviská od poslancov podané podľa § 75 ods. 2 zákona o rokovacom poriadku Národnej rady.
K návrhu poslancov Národnej rady Otta Brixiho, Antona Martvoňa a Jozefa Mikloška na vydanie zákona, ktorým sa zriaďuje Slovenský historický ústav v Ríme, parlamentná tlač 375, zaujali výbory Národnej rady Slovenskej republiky tieto stanoviská: Výbor Národnej rady pre financie a rozpočet v uznesení zo dňa 7. marca č. 142, Výbor Národnej rady pre kultúru a médiá v uznesení z 26. februára č. 62 a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport v uznesení zo dňa 7. marca č. 59 odporúčajú návrh zákona schváliť.
Ústavnoprávny výbor v uznesení zo dňa 26. februára č. 192 a zahraničný výbor v uznesení č. 36 zo dňa 27. februára zhodne odporúčajú návrh zákona schváliť so zmenami a doplnkami uvedenými v časti IV spoločnej správy.
Gestorský výbor odporúča Národnej rade Slovenskej republiky o návrhoch uvedených v časti IV spoločnej správy v bodoch 1 až 14 hlasovať spoločne a tieto schváliť. Gestorský výbor na základe stanovísk výborov odporúča Národnej rade Slovenskej republiky návrh poslancov Národnej rady na vydanie zákona, ktorým sa zriaďuje Slovenský historický ústav v Ríme, schváliť v znení pozmeňujúcich a doplňujúcich návrhov uvedených v spoločnej správe.
Spoločná správa výborov Národnej rady Slovenskej republiky o výsledku prerokovania návrhu poslancov na vydanie zákona, ktorým sa zriaďuje Slovenský historický ústav v Ríme, vo výboroch v druhom čítaní bola schválená uznesením výboru Národnej rady pre vzdelávanie, vedu, mládež a šport z 12. marca 2013 č. 65. Zároveň týmto uznesením ma výbor poveril, aby som na schôdzi Národnej rady Slovenskej republiky informoval o výsledku rokovania výborov, stanovisku a návrhu gestorského výboru a zároveň ma poveril predložiť návrhy podľa § 81 ods. 2, § 83 ods. 4, § 84 ods. 2, § 86 o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky.
Pani podpredsedníčka, skončil som informáciu o spoločnej správe, otvorte, prosím, rozpravu.

Ďakujem, pani predsedajúca. Vážené kolegyne, vážení páni, dovoľte, aby som vystúpil k návrhu zákona, ktorým sa zriaďuje Slovenský historický ústav v Ríme. Ako spolupredkladateľ samozrejme vystúpenie pána kolegu poslanca Mikloška plne podporujem a chcem zdôrazniť, že bola to veľmi dôstojná, korektná, veľmi dobrá spolupráca, ktorú môžem iba pochváliť, a výsledkom je aj tento návrh zákona.
Dovoľte, aby v rámci tejto rozpravy som predložil pozmeňujúci a doplňujúci návrh poslancov NR SR Otta Brixiho, Antona Martvoňa, Ľubomíra Petráka a Jozefa Mikloška k tlači 375, ktorú v podstate teraz prejednávame.
Konkrétne znenie toho pozmeňujúceho návrhu a doplňujúceho je nasledovné:
V § 7 ods. 4, § 7 odsek 4 znie:
"(4) Za riaditeľa môže kandidovať iba vedecký pracovník, ktorý nebol právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin, má vysokoškolské vzdelanie tretieho stupňa a je občanom Slovenskej republiky. V čase neprítomnosti alebo nespôsobilosti vykonávať túto funkciou dlhšie ako 30 dní poverí minister jedného z členov vedeckej rady zastupovaním riaditeľa."
V súvislosti s predloženým návrhom zároveň dávam aj procedurálny návrh, aby bol bod 13 spoločnej správy vyňatý na osobitné hlasovanie, nakoľko meníme práve ten bod 13 ako taký.
Tento pozmeňujúci návrh súvisí s tým, že v rámci odbornej diskusie na viacerých výboroch bolo poukázané, že čo v prípade, keby, alebo čo sa bude diať v prípade, keď v podstate riaditeľ nebude schopný alebo nebude prítomný alebo spôsobilý vykonávať túto svoju funkciou. Tak riešime práve zastupovanie, nakoľko doteraz v našom návrhu zákona práve to zastupovanie riaditeľa nebolo riešené dostatočne.
Zároveň si dovolím poukázať na to, že všetky ostatné pripomienky legislatívy boli zapracované v rámci výborov. A toto je posledné, dá sa povedať, taký nedostatok, na ktorý sme ešte museli reagovať pozmeňujúcim a doplňujúcim návrhom. A pevne verím, že sme práve v tomto momente aj pri, teda dá sa povedať, táto Národná rada bude pri historickom vzniku Slovenského historického ústavu v Ríme ako verejnoprávnej inštitúcie. Toľko z mojej strany.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Kolegyne poslankyne, kolegovia poslanci, len pre oživenie pamäti chcem uviesť, že nie je to prvýkrát, čo sa v tejto Národnej rade prerokováva poslanecká iniciatíva, ktorej cieľom je zriadiť Slovenský historický ústav v Ríme.
Už v tejto Národnej rade tento návrh zákona schválený bol, pán prezident ho vrátil na opätovné prerokovanie. A keďže bolo na rozhraní dvoch volebných období, tak nebolo možné prerokovať, či už schváliť alebo odmietnuť pripomienky pána prezidenta. A preto vítam iniciatívu skupiny poslancov, ktorí sa rozhodli opäť predložiť do Národnej rady na prerokovanie návrh zákona o zriadení historického ústavu v Ríme.
Som však tak na rozpakoch preto, lebo už z názvu zákona vyplýva, že Slovenský historický ústav by mal mať sídlo v Ríme. On ho však v Ríme mať nebude. Slovenský historický ústav bude mať svoje sídlo na Slovensku, ale bude skúmať tie archívne materiály zvlášť v tajných vatikánskych archívoch, ktoré zatiaľ neboli, a to z rôznych dôvodov, prístupné slovenskej verejnosti alebo slovenskej vedeckej odbornej komunite, aby sme mohli sa dozvedieť aj niektoré historické okolnosti z obdobia predchádzajúceho o Slovenskej republike, o vývoji a niektorých delikátnych historických okolnostiach, ktoré zatiaľ historici nedokážu pomenovať pravdivo. Preto, páni poslanci, je to niečo, čo vo mne vyvoláva a vzbudzuje isté obavy, ak tento návrh zákona schválený bude, či on bude vedieť dokázať v takej štruktúre inštitucionálnej, v akom ste ho predstavili, v akom ho s najväčšou pravdepodobnosťou aj schválime, keďže on je navrhovaný poslancami tak opozície, ako aj vládnej strany SMER, napĺňať tie svoje hlavné ciele a poslania.
Nie a vždy a vo všetkom sú najdôležitejšie peniaze, ale v tejto chvíli ste uchopili tento problém ako doktrinálny, že ak budú peniaze, bude fungovať, ak peniaze nebudú, fungovať možno nebude tak, ako by sme si želali. Okrem toho bude veľmi dôležité aj personálne obsadenie jednotlivých inštitúcií ústavu. Ak sa nám to podarí spolu aj s vládou Slovenskej republiky preto, lebo tá bude svojím spôsobom participovať na kreovaní orgánov ústavu, historického ústavu v Ríme. Preto ja si len želám a chcel som vyjadriť presvedčenie, že aj napriek istým nedostatkom, ktoré ja v tejto chvíli v tom zákone vidím, môže poslúžiť svojmu účelu. Ale by som si želal, ak sa ukážu chyby a možno problémy v aplikácii tohoto zákona, ak sa ukáže, že nebude môcť plniť svoju funkciou a historicky prebádať tie neprebádané niektoré skutočnosti, tak potom uvedomme si aj svoju zodpovednosť a prikročme, ak to bude treba a nevyhnutné, aj niektoré ustanovenia v tomto zákone zmeniť.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Už na našom školskom výbore som vyjadril jednu výhradu voči predloženému zákonu. Nieže by som si neprial skúmanie našej histórie, nieže by som si neprial rozumné alokovanie peňazí na takúto činnosť. Pri pohľade na návrh zákona sa mi však zdalo, že, pri pohľade na jeho ekonomickú stránku, význačnú časť prostriedkov určených na výskum histórie by mal dostať riaditeľ ústavu. Osobne i na základe svojich skúseností z činnosti na Univerzite Komenského sa domnievam, že je oveľa lepšie poslať do Ríma viacej historikov, cielene, programovo jednoznačne orientovaných, a im umožniť výskumnú činnosť, ako platiť funkcionára. Je absolútne v poriadku, že vedecká rada bude pracovať nehonorovane a bude posudzovať projekty tých, ktorí sa budú uchádzať o zdroje. Domnievam sa však, že ak sú zdroje obmedzené, a to budú vždy, je primerané, aby boli predovšetkým podporovaní aktívni výskumníci a menej úradníci. A riaditeľ, pri všetkej úcte, úradníkom vlastne bude.
V tejto súvislosti musím povedať, že ma veľmi mrzel vývoj, ktorý postihoval iné "vyslanectvá" slovenskej kultúry, vzdelanosti, jazyka a reálií i literatúry, keď sa limitovali peniaze na katedry slovakistiky na význačných univerzitách, kde dlhé roky existujú. V svetle toho, ak ide o protipohyb, tu berieme, tu dávame, znova podčiarkujem, že považujem za lepšie, aby sa zvýšila finančná alokácia pre cielene vybratých kvalitných výskumníkov ako na funkcionára.

Ďakujem, pani podpredsedníčka. Tak, ako odzneli niektoré námietky alebo poznámky, ktoré samozrejme boli rozumné, tak pár slov k nim.
Pán poslanec Rydlo a jeho niekoľko kolegov dali jeden zákon, ktorý bol rozsiahly, by som povedal, mal relatívne maximalistické požiadavky a mal, žiaľ, musím povedať, aj keď to bola moja srdcovka, aj vtedy veľa legislatívnych nedostatkov a drobností. Bolo to vtedy šité horúcou ihlou. A aj požiadavky na financie boli vysoké. Aspoň päťkrát také, možno šesťkrát, ako sú dnes. A proste platy na úrovni veľvyslancov, a tak ďalej, vedecká rada celá platená, a tak ďalej. Nebolo to celkom reálne. Čiže v tomto smere pán prezident tieto námietky napísal. A fakt, že bolo to ku koncu obdobia, keď už parlament nemal sily, aby to nejako upravil a z toho niečo spravil. Čiže celé sa to, celé to išlo do stratena.
Čiže ako základný vzor bol tento zákon, ovšem odvtedy sa celkom posunul niekde inde, po mnohých pripomienkových kolách a rozumných názoroch, najmä ministerstva financií, sa proste, to išlo niekde inde. Čiže tento zákon je celkom iný v podstate, ako bol ten predchádzajúci.
No personálne, samozrejme, musia to byť špičkoví odborníci, vedci, nie politici, z oblasti histórie. Musia mať jazykové znalosti, najmenej latinčinu, nemčinu, maďarčina je veľmi dôležitá, pretože to mnohé veci idú z Uhorska tam, taliančinu a tak ďalej. Čiže to nemôžu byť nejakí mladí chalani, ktorí chcú ísť na nejakú stáž a niečo tam študovať. Musia to byť špičkoví odborníci. Je ich dosť na Slovensku a sú roztriedení po celom Slovensku, po katedrách histórie, a teda to, čo v minulosti nemali, budú mať možnosť sa zúčastniť týchto konkurzov s rozumnými projektmi a rozumnými námetmi.
Čo sa týka námietky pána poslanca Osuského, ona bola povedaná aj na výbore. A je správna v podstate. To nebude ústav. To bude jedna skupina vedcov, ktorá bude asi dislokovaná v priestoroch Zastupiteľského úradu v Ríme alebo Slovenského inštitútu v Ríme, tam je 18 bytov, štvorposchodová budova. Čiže je tam veľa kancelárií, celé podzemie vlastne patrí Slovenskému inštitútu kultúrnemu, ktorý tam má veľmi dôležitú úlohu. V Taliansku je hlavnou vstupenkou našou do Európy, je to talianska práve kultúra. A teda napríklad riaditeľ toho inštitútu by mal byť automaticky aj zástupca riaditeľa toho Slovenského historického ústavu. A teda taká výkonná by bola tzv. rada ústavu, kde by bol riaditeľ, riaditeľ Slovenského inštitútu a nejaká zmluvná sila, ktorá by z toho okolia bez nároku na ubytovanie vlastne raz za čas v týždni tam prišla.
Určite si tiež myslím, že musí byť ten riaditeľ špičkový vedecký pracovník, ktorý teda nielen bude si svoju tému sledovať a bude troška tam tých strážiť ľudí. Tak nateraz sa plánovalo troch ľudí na 12 mesiacov, čo je napríklad šesť ľudí na pol roka alebo dvanásť ľudí na tri mesiace. Takže to sa ešte uvidí, to už závisí od nich. Teda určite by bolo dobré, ale to je už vec, by som povedal, tej vedeckej rady alebo aj ministra, že proste toto sa tam nejakým spôsobom, lebo tá príloha finančná je vlastne tak, ako dôvodová správa a ďalšie dokumenty o zlučiteľnosti s Európskym právom, a tak ďalej, sú vlastne prílohy, nie je to priamo v zákone. Čiže toto už bude kompetenciou snáď aj tých ďalších ľudí, ktorí sa budú na tom podieľať.
Takou vážnou námietkou alebo pripomienkou je vlastne to, čo povedal pán poslanec Hrušovský. Čiže pán poslanec Osuský, skutočne máte pravdu, neviem, prečo by mali tí vedci ísť na báze diét a riaditeľ s fixným platom, ktorý samozrejme sa nedá zrovnávať s platom hocakého bankového úradníka u nás, ale predsa je väčší. Ako on by kľudne mohol ísť s nejakým príplatkom doslova tak, ako tí vedci. Ale to už nechávam na tú vedeckú radu. Vedecká rada budú odborníci z celého Slovenska, proste historici, a tak ďalej, ktorých si menujú katedry, menujú vysoké školy, univerzity, akadémia, čiže tam určite k tomuto môže prísť.
K tej námietke pána poslanca Hrušovského, lebo samozrejme aj my sme od začiatku mysleli, že Slovenský historický ústav bude v Ríme. Len ministerstvo financií nám poslalo veľmi dôležitú informáciu, ja vám teda časť z toho prečítam. Je to vlastne priamo list ministra, kde nám povedal toto, že ústav, keď bude riadený ako rozpočtová organizácia zapojená na štátny rozpočet prostredníctvom kapitoly ministerstva školstva, tak podľa zákona č. 523 o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov musí mať, by mal právnu subjektivitu, ale sídlil na území Slovenskej republiky. Čiže by sa mu neposkytovali dotácie zo štátneho rozpočtu tak, ako to sa navrhuje, ale zostavoval by sa vlastný rozpočet v rámci kapitoly ministerstva školstva. Tak sa to predpokladá. Čiže ústav by mal zároveň v zákone priamo zakotvené svoje pôsobnosti, ktoré môže vykonávať aj na území iných štátov. To sa aj stalo.
Béčkom bolo, že by bol ústav tzv. preddavkovou organizáciou kapitoly štátneho rozpočtu ministerstva školstva. V tomto prípade by ústav nemal právnu subjektivitu, ale mohol by mať sídlo v Ríme, a bol by financovaný podobne ako zastupiteľské úrady v pôsobnosti teda ministerstva zahraničných vecí, ktoré pôsobia v zahraničí a hospodária so zvereným preddavkom. Toto by bolo celé sa otočilo a pôvodný návrh bol taký. Ale pán minister Lajčák oprávnene napísal list, mám ho aj tuná, kde veľmi všetko podporil, ale zároveň povedal, že veda a výskum patrí ministerstvu školstva. Čiže ono musí byť tým gestorom.
No a za c) ešte nám povedali, ústav bude verejnoprávna inštitúcia zriadená zákonom, právnická osoba sui generis. V rámci tejto alternatívy by mohol byť ústav zriadený ako verejnoprávna inštitúcia so sídlom na území Slovenskej republiky s tým, že zákon by mohol ustanoviť, že sa mu každoročne poskytnú dotácie z rozpočtu ministerstva školstva. Ministerstvo školstva by však nemohlo plniť žiadnu zriaďovateľskú ani gestorskú funkciu. Ak bol ústav zriadený takýmto spôsobom, celá úprava hospodárenia a spôsobu nakladania s finančnými prostriedkami musí byť predmetom návrhu zákona, keď zákon o rozpočtových pravidlách, ktorý som citoval, neupravuje hospodárenie právnických osôb sui generis.
Čiže z týchto troch možností, to boli mantinely ministerstva financií, priamo ministra, sme si vybrali tú prvú, že ústav bude rozpočtová organizácia zapojená na štátny rozpočet prostredníctvom kapitoly ministerstva školstva, a že teda vtedy ovšem musí mať sídlo na území Slovenskej republiky a vonku bude mať svoju činnosť tak, ako je to v tom zákone. No chcem upozorniť, že vlastne riaditeľ a jeho pracovníci budú v Ríme. Tá vedecká rada bude občas ad hoc tu zvolávaná, čiže nejaká inštitúcia nová alebo budova, alebo trebárs kancelária v Ríme, ktorá bude toto, bude snáď na ministerstve školstva, ale žiadna nová inštitúcia tým si myslím, že nevznikne. A preto sme našli tento nieže kompromis, ale akceptovali návrh ministra ad a). To je ako na odpoveď pánovi poslancovi Hrušovskému.
Záverom by som chcel povedať aj ja svojim mladým kolegom, že ako právnici mi skutočne pomohli v tom. Ja som predsa len bývalý matematik, no, ale už voľačo som sa aj naučil, aj v tomto parlamente, aj v svojom živote dlhom, ale ďakujem im. A bola to pekná spolupráca, ja dúfam, že ešte nie posledná.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne. Krátko dve poznámky. Jedna k samotnému ústavu. Treba povedať, že prijatím tohto zákona Slovensko si splní dlh ako kultúrna krajina, pretože všetky kultúrne krajiny prakticky majú takéto ústavy. A dôvod je veľmi jednoduchý. Viete, pokiaľ iných archívov sa dotkli spoločenské zmeny, revolúcie a pálenie dokumentov, tak archívy Vatikánu týmto postihnuté, za mnohé stáročia dotknuté neboli.
Treba povedať aj to, že nie síce zákonom takto honosne, ale tento ústav existoval. Bol zriadený, keď som bol ministrom školstva, pri Trnavskej univerzite a boli naňho vyčlenené aj finančné prostriedky. Ako minister som to, jednoducho našiel tie prostriedky a vyčlenil. Musím povedať, že keďže nebol na základe zákona, v ďalšom období takpovediac uplával nejakým prirodzeným alebo neprirodzeným spôsobom. Čiže som rád, že takýto ústav vznikne. A ak, povedal som to aj na výbore, cítim istý problém, tu je opačný, cítim to, že tu je zhoda, aby sme prijali tento zákon, ale necítim dobre, ako bude finančne krytý. A bolo by zlé, ak by sme mali zákon, ale ten historický ústav by nemohol plniť svoju funkciu, pretože by naňho neboli peniaze. To je také červené svetielko, ktoré kdesi mi bliká v tejto súvislosti v hlave.
A k samotnej rozprave. Vecne vystúpili dvaja poslanci. Pán poslanec Martvoň podal pozmeňujúci návrh s tým, že chcem upozorniť, že vyňal na osobitné hlasovanie bod 13, aj keď je v návrhu spoločnej správy schváliť. Ak má prejsť pozmeňovací návrh, ktorý podal pán poslanec Martvoň s ostatnými kolegami, tak bod 13 potom schváliť nemôžeme.
Ďakujem pekne. Skončil som, pani podpredsedníčka.

Príjemný dobrý deň, vážená pani predsedajúca, vážení kolegovia, chcel by som vás požiadať o predsunutie bodov 57 a 58, ku ktorým je spojená rozprava, a posunúť ich za bod 46 vzhľadom na to, že zo zajtrajšieho rokovania som riadne ospravedlnený a som jediný predkladateľ spomínaných návrhov zákonov, ktoré sú pod bodmi 57 a 58 zaradené na túto schôdzu.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem pekne za slovo. Vážená pani predsedajúca, vážené poslankyne, vážení poslanci, dovoľte mi, v prvom čítaní uviesť novelu nášho spoločného zákona s pani podpredsedníčkou Erikou Jurinovou, pani poslankyňou Šedivcovou a pánom poslancom Podmanickým. Dôvodom na podanie novely tohto zákona sú konkrétne podnety od občanov, ktorí sú vo svojom živote s ťažko zdravotne postihnutým dieťaťom konfrontovaní s tvrdosťou zákona v situácii, za ktorú nemôžu a ktorú by im solidárna spoločnosť mala uľahčiť.
Cieľom návrhu zákona je odstrániť nerovnomerné zaobchádzanie, ktoré zakotvuje terajšie znenie § 14 ods. 10 zákona č. 447/2008 Z. z. o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Podľa platného ustanovenia § 14 ods. 10 citovaného zákona je fyzická osoba s ťažkým zdravotným postihnutím odkázaná na sprievodcu, ak je odkázaná na pomoc inej fyzickej osoby alebo na pomoc psa so špeciálnym výcvikom pri zabezpečovaní pohybu, orientácie a komunikácie so spoločenským prostredím. Za odkázanú na sprievodcu možno považovať fyzickú osobu s ťažkým zdravotným postihnutím najskôr od dovŕšenia tretieho roku veku.
Podľa dôvodovej správy k uvedenému zákonu sa takéto zúženie okruhu oprávnených osôb zaviedlo z dôvodu, že deti mladšie ako tri roky sú aj tak prepravované v kočíku a v sprievode dospelej osoby, t. j. akejsi náhrady sprievodcu. Zákonodarca tu pravdepodobne vychádzal z ustanovenia ods. 2, podľa ktorého pri posudzovaní odkázanosti neplnoletej fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím na pomoc inej fyzickej osoby sa neprihliada na potrebu pomoci pri zabezpečovaní starostlivosti o seba, starostlivosti o domácnosť alebo pri realizovaní základných sociálnych aktivít, ktoré vyplývajú z rodičovskej starostlivosti poskytovanej neplnoletej fyzickej osobe.
Dovolím si tvrdiť, že do úvahy sa tu však bral iba spôsob prepravy porovnávaný so zdravým dieťaťom, ale nie náročnosť a frekvencia prepravy ťažko zdravotne postihnutého dieťaťa. Ťažko zdravotne postihnuté dieťa potrebuje sprievodcu, t j. pomoc inej fyzickej osoby v nepomerne vyššej miere ako jeho zdraví rovesníci nie preto, že je dieťa, ale preto, že je ťažko zdravotne postihnuté. V skutočnosti rodič zdravotne ťažko postihnutého dieťaťa musí oveľa častejšie a pravidelne navštevovať zdravotnícke a iné špecializované zariadenia práve v rannom veku dieťaťa, kedy je pravdepodobné, že systematickou starostlivosťou a terapiou možno dosiahnuť výrazné zlepšenie zdravotného stavu dieťaťa a zníženie zdravotného postihnutia, z čoho následne môžeme v neskoršom veku očakávať nižšie náklady na starostlivosť, nižšie náklady na sociálnu starostlivosť, aj na zdravotnícku starostlivosť, nižšie náklady na sprievod zdravotne postihnutých v neskoršom veku, zlepšenie pracovnej schopnosti, zníženie požiadaviek na sociálne dávky.
Dovoľte mi teraz len tak v stručnosti povedať, čo  všetko potrebuje dieťa do troch rokov, zdravé a to, ktoré je ťažko zdravotne postihnuté. Zdravé dieťa potrebuje ísť deväťkrát do prvého roka v rámci preventívnych vyšetrení k svojmu obvodnému pediatrovi. Pokiaľ je to dieťa zdravé, môžeobvodného pediatra navštíviť vlastne kdekoľvek v blízkosti svojho bydliska. Keď je dieťa choré, tak v podstate už keď je nejaký postih v pôrodnici viditeľný, tak okrem toho, že je odoslané na vyšetrenie k špecialistom, chodí pravidelne na pravidelnú dispenzarizáciu aj do neonatologickej ambulancie. Okrem toho absolvuje preventívne prehliadky u svojho pediatra, teda všeobecného lekára pre deti a dorast. Pokiaľ má nejaké ťažké zdravotné postihnutie zjavné,  v prvých dňoch a týždňoch života, musí chodiť, samozrejme, k neurológovi na pravidelné vyšetrenia, musí chodiť na pravidelné rehabilitácie, ak sú potrebné, teda fyzioterapiu, na rehabilitáciu. Ďalej väčšinou, keď je dieťa predčasne narodené, má problémy s očkami, musí chodiť k očnému lekárovi. Ďalej možná návšteva ortopéda, keď je to potrebné. Podľa typu postihu v rôznych systémoch, teda rôznych orgánov, môže ísť na kardiologické vyšetrenie, k detskému gastroenterológovi. Pokiaľ je tam nezrelosť dieťaťa, tak isto sa potrebuje pediater poradiť o možnosti očkovania takéhoto dieťaťa, čiže eventuálne je tam potrebné aj nejaké iné imunologické vyšetrenie, čiže musí ísť aj k imunualergológovi.
Z tohto, ako som vymenovala, je určite zjavné, že  dieťa potrebuje, keď má status ťažko zdravotne postihnutého dieťaťa, oveľa častejšie chodiť k lekárovi. A aby tá starostlivosť bola účinná, malo by pravidelne týchto špecialistov navštevovať.
Čiže ťažký zdravotný stav je príčinou, prečo sú potrebné tieto častejšie úkony. Práve preto, že dieťa je ťažšie zdravotne postihnuté, potrebuje sprievodcu, a nie preto, že je dieťa. Tri roky je veková hranica, je to tridsaťšesť mesiacov. Dovoľte mi tu povedať, že vlastne keď je dieťa tridsaťsedemmesačné, už môže byť posudzované, keď je tridsaťpäťmesačné,  posudzované nemôže byť.
Túto novelu smeviackrát posúvali kvôli viacerým problémom a výhradám ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny. A protiargumenty, ktoré odtiaľto boli, smerovali k tomu, že pokiaľ by sme mali za cieľ poskytnúť úľavy v tejto oblasti, je potrebné zamerať sa na dopravné a prepravné predpisy, že sa veľmi mení filozofia tohto zákona tým, čo chceme my zaviesť. Avšak na základe konzultácie na ministerstve dopravy, musíme skonštatovať, že takáto cesta je nemožná. Centrálne sú totiž upravené iba podmienky pre železničnú dopravu v zákone o dráhach, pre verejnú autobusovú dopravu však okruh zliav upravujú samosprávne kraje. Samosprávne kraje zas pre vydanie vlastných nariadení potrebujú oporu v inom všeobecnom predpise, ktorým je v tomto prípade zákon o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia. Podčiarkujem, že poskytovanie osobitných tarifných podmienok pre niektoré kategórie cestujúcich patrí k hlavným cieľom európskej dopravnej politiky, ako o tom hovorí Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady č. 1370/2007 o službách vo verejnom záujme v železničnej a cestnej doprave z 23. októbra 2007.
Ministerstvo financií zase dôvodilo tým, že rozšírenie počtu oprávnených osôb na status sprievodcu môže vyvolať zvýšenú požiadavku na výdavky rozpočtu verejnej správy. Takáto pripomienka je spochybniteľná z viacerých dôvodov. A to z toho dôvodu, že počet prípadov, ktorých by sa navrhovaná úprava dotkla, predstavuje len 0,24 % zo všetkých prípadov zdravotne ťažko postihnutých, z čoho nie vo všetkých prípadoch by sa požiadavka priznania statusu sprievodcu uplatnila a bola naozaj aj priznaná.
Okrem toho, ako som uviedla, pri včasnej a systematickej odbornej pomoci a terapii sa dá očakávať zlepšenie zdravotného stavu a zníženie požiadaviek na pomoc a podporu v neskoršom veku zdravotne postihnutých detí. Čiže zvýšené náklady na pomoc v útlom veku sú potom nepriamo úmerné nákladom v neskoršom veku, a to zlepšenie zdravotného stavu, zníženie postihnutia.
Posunutie vekovej hranice na nula veku neznamená automatické priznanie odkázanosti na sprievodcov, ale dáva možnosť takúto odkázanosť posudzovať. V súčasnom platnom znení zákona, posúdenie, ako som už hovorila, sa to vylučuje. Je teda diskriminačný. Navrhujeme teda, aby rodič dieťaťa so zdravotným postihnutím mal status sprievodcu aj u detí vo veku od nula do troch rokov.
Týmto chcem vyzvať aj posudkových lekárov, osoby, ktoré sa zaoberajú posudzovaním týchto detí, aby vedeli posúdiť aj dieťa od nula do troch rokov, aby sa zamysleli nad typom postihnutia a zvážili nepomerne väčšiu náročnosť, či už návštevu lekárov, ale aj fyzickú a psychickú náročnosť starostlivosti rodičov o takto ťažko zdravotne postihnuté dieťa. Takéto dieťa je vlastne veľmi veľkým problémom, aj keď sa narodí ako prvorodené dieťa, pretože rodičia nemajú skúsenosť zo starostlivosti o deti, takže sú v strese z toho prvého dieťatka. A ešte keď je veľmi ťažko choré, tak ťažko to prežívajú, väčšinou chodia obidvaja k lekárom s dieťaťom, čiže nejaká úľava na cestovnom by určite pomohla. A týka sa to predovšetkým sociálne slabších rodín, ktoré dochádzajú autobusmi alebo vlakom do vzdialenejších miest na takéto ošetrenie.
Pokiaľ je to dieťa druhé alebo tretie v poradí narodené, tak možno ten prvotný taký ťažký psychický stres z toho všetkého opadne, avšak majú doma staršie dieťa, ktoré môže byť o rok, o dva roky staršie, o ktoré sa tiež treba postarať, čiže potrebujú pomoc ďalších rodinných príslušníkov. Takže takisto to nie je ľahké pre týchto rodičov. A myslím si, že nejaká hranica troch rokov, odkedy sa posudzuje možnosť sprievodcu, je nelogická a že by sa to malo zmeniť.
Takže sa uchádzam v tomto prvom čítaní o vašu podporu a o váš názor.
Ďakujem veľmi pekne.