16. schôdza

Áno, ďalej, pán predseda, dajte, prosím, hlasovať o uznesení Národnej rady Slovenskej republiky, ktorým Národná rada Slovenskej republiky berie na vedomie Zameranie zahraničnej politiky Slovenskej republiky na rok 2013.

Vážený pán predseda, vážená pani verejná ochrankyňa práv, vážené kolegyne, kolegovia, rada by som povedala pár slov k správe, ktorú sme tu mali predloženú pani ombudsmankou. Vidím také nóvum v tejto správe v tom, že zvolila nový prístup nielen k písaniu správy, ale zároveň aj k svojej činnosti. Nechcem vôbec, aby to vyznievalo ako možnože zveličovanie toho, čo sa udialo. Porovnávam naozaj len správy, ktoré, ktorá bola predložená aj minulý rok, aj keď bola teda prečítaná terajšou pani ombudsmankou, ale obsahovo s tým, čo sme počuli a čo máme možnosť prečítať si v pripravenej správe.
V prvom rade by som sa možno krátko vyjadrila k organizácii alebo jednoducho to nazvem nejakej reštrukturalizácii na úrade. V tomto vidím tiež veľký prínos, pretože sa pokúsila o racionalizáciu chodu kancelárie. Sama hovorila, ako je to s verejnými financiami, ktoré boli určené alebo ktoré boli rozpočtované pre jej úrad. Z toho, čo nám povedala, čo sme si mohli prečítať, je jasné, že najväčšiu záťaž alebo najväčšiu časť rozpočtu jej zožerie správa, jednoducho povedané, alebo náklady, náklady na budovu, nájom. Je smutné, ak skutočne, aj keď si myslíme, že ten balík peňazí je dostatočne veľký, je smutné, že na samotnú činnosť okrem platov jej zostáva 10,2 %. Z toho naozaj nemôže robiť vlastné alebo poriadne vykonávať to, čo jej chce zákon uložiť. Toto beriem ako niečo, čo by bolo treba naozaj riešiť a k čomu by sa možnože, čím by sa malo zaoberať nielen, čím by sme sa mali zaoberať nielen my poslanci, ale naozaj taký apel na vládu, aby sa tým zaoberala hlavne exekutíva. To by som bola veľmi rada, keby sa slová aj samotnej ombudsmanky potvrdili a venovali by sa tomu tí, ktorí tomu môžu pomôcť.
Druhú myšlienku, ktorú by som si vybrala zo správy pani ombudsmanky, o ktorej tuná nehovorila, ale mňa zaujala. Spomenula som to aj vo faktickej poznámke, možno aj na to, na pána ministra Lajčáka, ktorý tu sedel pred pani ombudsmankou. Zaujala ma myšlienka, ktorú vlastne zopakujem. Pán Lajčák sa vyjadril, že do septembra bude vytvorená stratégia ochrany ľudských práv, veľmi zjednodušene povedané. A apelovala som naňho, aby v rámci tohto sa snažil racionalizovať svoje konanie aj myslenie v tom, aby tá myšlienka spolupráce jednotlivých organizácií, či už ktoré sú garantované štátom, alebo možno, ktoré majú vo svojom portfóliu mimovládne organizácie, aby boli istým spôsobom dané dokopy. To znamená, poďme sa na tú stratégiu pozerať tak, aby sme spojili to, čo je spojiteľné, aby nastal naozaj synergický efekt.
Minulý týždeň som viackrát vo svojich vystúpeniach, ktoré sa týkali teda opäť možno niečoho mimo, ale súviselo to s ľudskými právami. Išlo o implementáciu smerníc Európskej únie. Spomenula, že je potrebné nielen nastaviť systém, ktorý funguje, ale naozaj ľudí aj nastaviť tak, aby vedeli, a poučiť ich tak, aby vedeli, kam sa majú v prípade problémov obrátiť. U nás je človek v spleti možností, ale málokedy vie, kam skutočne môže ísť za kým, na koho sa obrátiť. Preto sa mi tá myšlienka, ktorá tu bola povedaná a ktorú som si potom vzadu aj s pánom poslancom kolegom rozdiskutovala, myšlienka domu ľudských práv zdala veľmi zaujímavá.
Aj keď teda podľa slov pána poslanca Martvoňa je to nereálne, myslím si, že je to základ, na ktorom by sme mohli stavať, možno sa nepodarí, možno je to naozaj fantasmagória žiadať vás o niečo také, aby sa vytvoril, aby sa našla jedna budova, jedna štátna budova, v ktorej by mali sídla ľudskoprávne organizácie aj konkrétne centrum právnej pomoci a národné stredisko ľudských práv, a vravím, aj kopu mimovládnych organizácií, ktoré sa práve ľudskými právami zaoberajú výkonne, pomáhajú aktívne ľuďom. To by bol úplný ideál, ku ktorému by sme mohli aspoň smerovať. Jedno miesto by bol veľmi dobrý príklad vo svete. Boli by sme unikátom.
Ďalšia vec, ktorej by som sa dotkla, je, zo správy som si vytiahla, že bolo daných 3-tisíc podnetov. Pani ombudsmanka sa k tomu aj vyjadrila, že podnetov bolo veľa, ale nie všetky patria do pôsobnosti. Uvádza, že až 58 podaní patrí mimo pôsobnosť, to je opäť tá myšlienka, keby sme mali jednotnú, jedno sídlo, ktoré sa venuje ľudským právam, tak vedel, hneď by vedel pracovník posunúť podnet na správne miesto. Neposielali by sme, neterorizovali by sme obyvateľa tým, že veď skúste tam a tam.
Zároveň chcem oceniť aj vlastnú iniciatívu. Zo skúmaní, ktoré sa, o ktorých som si čítala v správe, ma zaujali naozaj správa o ochrane práv maloletých detí, kde bolo zaujímavé, že bol to podnet, ktorý prišiel ešte pred ujatím sa funkcie. Z toho, čo pani ombudsmanka vyskúmala, je jednoznačne dané, že ide o nedostatočné znalosti pracovníkov verejnej správy a o nespoluprácu medzi jednotlivými orgánmi verejnej správy. Toto som rada, že už naozaj ministerstvo práce, sociálnych vecí rieši, a ja dúfam, že teda, že to dorieši do šťastného konca.
A druhá vec, ktorá ma zaujala, je kauza Slotex, kde sa našli pochybenia v činnosti opäť štátnych orgánov a inštitúcií. Sociálna poisťovňa, inšpektorát práce, dokonca polícia - nedodržanie lehôt, inšpektorát práce - vyvodzovanie dôsledku a zodpovednosti podať návrh, Sociálna poisťovňa, že nevyužila svoju kontrolnú povinnosť a možnosť podať návrh na exekúciu. Práve preto ma tieto dve kauzy zaujali, lebo v nich vidím taký jeden veľký spoločný menovateľ. A to nekvalifikované postupy. Tunák ma napadá jedna vec. Máme vytvorené Národné stredisko pre ľudské práva a myslím, že zo zákona má určenú hlavnú úlohu, a to je vzdelávať. Vzdelanie je to, čo nás v tejto oblasti, čo nám v tejto oblasti veľmi chýba. Práve to, že ľudia nevedia, kam sa majú obrátiť, spôsobuje, že vlastne nevedia ani svoje problémy riešiť, preto by som opäť možnože obrátila pozornosť aj na Národné stredisko ľudských práv, aby konalo hlavne v tej oblasti, v ktorej konať má, to znamená, aby sa viacej zapájalo do aktivít vzdelávania. Súvisí to skutočne aj so slovami pána ministra zahraničných vecí Lajčáka o spracovávaní stratégií. Takže bola by som veľmi rada, ak by na tej stratégii samotnej pracovali všetky zainteresované organizácie, aby tak ako hovoril ústretovo, že prizve všetkých, ktorí majú chuť, aby sa to v skutočnosti aj udialo, aby to neboli len vypovedané slová pred parlamentom, aby nás uspokojili, ale aby sa to skutočne aj udialo.
Na záver by som už len povedala, že je mi ľúto, že najväčšie zlyhanie boli zistené naozaj v štátnej správe, že ide o verejné inštitúcie. Doplatili na to nielen zamestnanci firiem a jednotlivci, jednotliví ľudia, deti, ale značnú škodu utrpel aj štát a to znamená my všetci. Na záver by som sa spýtala či opatrenia, ktoré navrhla pani ombudsmanka, nájdu naozaj odozvu medzi nami, najlepšie by bolo keby našli odozvu práve u exekutívy, na vláde, u ministra práce, sociálnych vecí, tam sa zrejme dejú nápravy, ale bola by som rada, keby sa naozaj k tomu postavil pozitívne aj pán minister spravodlivosti. Ak sa tak neudeje, tak budem veľmi uvažovať o tom a rada sa pričiním o to, aby sa nápravy, aby sa už podobné konania neuskutočňovali, aby som sa o to pričinila. Ďakujem pekne.

Pani poslankyňa Jurinová, chcela by som len tak v krátkosti dotknúť sa vášho takého zásadného kladného stanoviska k pani verejnej ochrankyni práv k tomu rozpočtu, k tým verejným financiám, ktoré aj podľa verejnej ochrankyne práv pani Dubovcovej sú nedostatočné. Takisto k tomu výroku. Štátny bezdomovec. Viete, ja ako laik si predstavujem štátneho, verejného ochrancu práv ako inštitúciu, ako človeka toho posledného, ktorý má pomôcť tým ľuďom, ktorí naozaj zlyhajú buď či vo verejnej, štátnej sfére, že naozaj tá byrokracia ich zabrzdí, alebo tie štandardy nefungujú tak, ako by mali fungovať, ale mne to trošku tak pripadá, ja to poviem otvorene, také, viete, čo môžme čakať od verejného ochrancu práv, keď si nevie poradiť vo vlastnej inštitúcii? Hovorím to v úvodzovkách, aby ste sa neurazili, ale naozaj verejné financie, rozpočet na rok 2012 vám dávala bývalá vláda. Asi preto tuto kolegovia z pravice tak vehementne tlieskali nad tým, že nemáte peniaze, vo vašom príspevku ste sa aj pomýlili v tom rozpočte, zle ste si to vydelili, pozrite si, ja som si pozerala pred chvíľkou tabuľku. Tak isto by som poprosila, neviem, ja mám poznatok, že je dosť štátnych inštitúcií a voľných, či máte voľajaký projekt spravený, keď rok máte problém s tým, že ste štátny bezdomovec, že či je voľajaký projekt, či ste oslovili niekoho, čiže na toto by som potrebovala taký voľajaký váš dotaz, čo k tej práci vlastne potrebujete? Lebo tá budova, viem, kde ste, naozaj funguje už roky, takže neviem, bývalí ochrancovia práv nemali problém, takže takto. Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne. Ja zdieľam názor pani podpredsedníčky, ktorý tlmočila v tom príspevku v rozprave. Chcem tiež veľmi oceniť činnosť verejnej ochrankyne práv a jej tímu. My sme v tomto pléne zvyknutí na to, že nám sem chodia správy, ktoré sú písané vyslovene formálne bez nejakých konkrétnych odporúčaní, a musím povedať, že prvý raz sa k nám dostala správa, ktorá je úplne iná tým, že pani ombudsmanka si dala tú námahu a veľmi jasne pomenovala veci, ktoré zlyhávajú v tomto štáte v oblasti ochrany ľudských práv. Bola schopná potom dať odporúčania, ktoré sú viac než konkrétne a nad ktorými by sme sa mali viacerí zamyslieť. Ja osobne určite porozmýšľam nad legislatívnou úpravou terénnej sociálnej práce, pretože absolútne zdieľam ten názor, že v tejto krajine zlyháva vlastne monitorovanie v teréne. A práve preto máme prípady utýraných detí, utýraných Luciek a skutočne aj na tomto troskotá ten systém sociálnoprávnej ochrany detí dlhodobo, takže chcem sa veľmi pekne poďakovať za tú správu, chcem sa veľmi pekne poďakovať aj za tých, ktorí sa postavia za pani ombudsmanku, a ja teda za ňou stojím, aj čo sa týka rozpočtu, akokoľvek ho ideme spochybňovať, pretože ja som sa rozprávala s niektorými ľuďmi z jej tímu a podľa mňa je pod úroveň, aby v krajine, ktorá deklaruje, že jej záleží na ochrane ľudských práv, aby sa tento úrad potýkal s tým, že napríklad museli stopnúť nákup toaletného papiera, aby vôbec dokázali vykonávať tú činnosť, ktorú majú zo zákona vykonávať. Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne. Ja si myslím, že nikto z nás, kto tu sedí, nikdy nespochybňoval a nespochybňuje inštitút verejného ochrancu ľudských práv, pretože je to dôležitá inštitúcia. Občania, ak majú svoje ťažkosti, skutočne hľadajú pomoc a chcú byť nápomocní. Samozrejme, keď pani ombudsmanka, keď sme, keď ste teda boli zvolená, je mi veľmi ľúto, že skutočne vašu situáciu komplexne neriešila bývalá premiérka, čo sa týka budovy a ostatných vecí, pretože myslím si, že bola už vtedy tá možnosť, keď ste vstupovali na úrad, aby pani premiérka vyčlenila budovu, pretože si myslím, že rok 2013 není rokom jednoduchým, a to aj z toho dôvodu, že rozpočet je skoro totožný s rokom 2012, ktorý ste vlastne aj vy sama schvaľovali a za ktorý ste určite aj vy sama hlasovali, a viete o tom, že nevyhovárame sa, pretože ozaj si vážime tú prácu, ale je, sú 3 %, ideme konsolidovať finančné prostriedky, mestá, obce, všetci ideme konsolidovať finančné prostriedky, takže nie je to jednoduché a možno na margo toho zrejme asi by som povedala, že trošku ste sa možno že zmýlila, lebo ako povedala moja predrečníčka, 126-tisíc eur deleno 12 je 10 500 eur, nie tisíc, takže zrejme tam asi tá bola tá chyba, ale určite si myslím, že ste minuli tých 10 500 eur, lebo bolo potrebné ich minúť, takže asi toľko.
A verím tomu, že určite do budúcna tá situácia sa bude zlepšovať, ale treba brať skutočne ohľad na zdroje vo finančnom rozpočte, na trojpercentnú konsolidáciu finančných zdrojov na 3 %, kde sme sa vlastne zaviazali. Ďakujem.

Ja si tiež dovolím predniesť svoj názor k tomu, čo tu bolo prednesené v rámci správy ombudsmanky. Ja tomu naozaj nerozumiem, pretože na jednej strane sa všade zdôrazňuje potreba zvyšovania vymožiteľnosti práva, odznelo to aj dnes, ako jeden z vážnych stimulov možno aj hospodárskeho rastu, aj uskutočňovania národného programu verejnej reformy, a na druhej strane tu skôr asi aj podľa slov samotnej ombudsmanky zisťujem, že nie je ochota takéto aparáty alebo výkonné úrady, ktoré na to majú dohliadať, podporovať. Skôr teda je tu spomínaný režim podvýživy a poddimenzovania.
Moja však osobná skúsenosť, o ktorej môžem hovoriť, a to som predložila pani ombudsmanke dva podnety niekedy v jeseni, potvrdzuje to, že mi neprišla do dnešného dňa žiadna spätná väzba. A ja teraz naozaj neviem posúdiť ani určiť hranicu medzi tým, či to bolo naozaj bez akejkoľvek spätnej väzby alebo bez výsledku z toho dôvodu, že je tu istý druh nečinnosti alebo nedostatočných dispozícií a zdrojov. Ak to má ďalej takto fungovať, tak by som poprosila, aby sme nedávali ľuďom falošné nádeje, ani tým, ktorí takéto podnety predkladajú, lebo naozaj asi nikoho z nás dlhodobo nebude baviť, aby sme mali takéto formálne úrady.
Takže naozaj túto, vysporiadanie sa s tým, ako tento úrad bude ďalej fungovať je a bude našou záťažou.

Ďakujem pekne za slovo. Ďakujem všetkým kolegom, ktorí reagovali cezo mňa vlastne na pani ombudsmanku. (Povedané so smiechom.) A každopádne ja by som povedala k tomu, čo hovorila pani poslankyňa Janíková a Vaľová, mali v podstate podobnú tému, o ktorej hovorili. Je to pravda, všetci chápu, že je čas konsolidácie a uťahovania opaskov a čas reštrikcií. A práve o tom si myslím, že pani ombudsmanka hovorila. Hovorila jednoznačne o tom, že tá budova, v ktorej je, je pre ňu veľká záťaž. Odčerpáva jej najviac prostriedkov, preto žiadala o pomoc, bola v rokovaniach, to myslím, že hneď, neviem, dlhšie sme sa o tom rozprávali spolu s ňou dosť krátko po voľbách.
Čo sa odvtedy udialo neviem, ale predpokladám, že tie rokovania prebiehali ďalej. Takže to, ak ste jej vyčítali, že málo bola aktívna v tejto oblasti, tak ubezpečujem vás, že určite nie. Skôr nechápem negatívny postoj vlády, kde si myslím, že možnosť šetrenia prostriedkov je práve v tejto oblasti. S rovnakým rozpočtom, s lacnejším nájmom by sa dali uživiť možno aj dve organizácie. Teraz som to prehnala, ale podľa mňa tam je pes zakopaný a mne chýba tá súčinnosť práve exekutívy, ktorá jej skôr má záujem nevyhovieť, ako pomôcť. A nielen jej, ale možno aj stredisko, Centrum právnej pomoci. Keď som sa rozprávala s Centrom právnej pomoci alebo teda s ľuďmi odtiaľ, tak oni práve by ocenili, keby naozaj tá spolupráca medzi jednotlivými úradmi existovala, bola na vyššej úrovni, preto sa mi aj tá myšlienka spojenia možno alebo blízkeho naviazania jednotlivých organizácií, bola skutočne reálna. Asi toľko. Ďakujem pekne.

Vážený pán predseda, vážená pani ombudsmanka, dovoľte pár slov. A môj záujem o tú problematiku vyplýva aj z toho, že som prvý federálny zákon o ombudsmanovi v roku 1992 mal sám na starosti, potom 10 rokov bola pauza, až vlastne na Slovensko to došlo až v roku 2002, keď sa menoval ombudsman, a odvtedy sa teším, že ho máme. Teším sa, že pracuje, aj keď táto správa zdá sa mi troška až rozsiahla. Ukazuje na rôzne problémy, ktoré sú tam a ktoré, samozrejme, treba riešiť. Ako by som povedal, nie je veľmi optimistická, zdá sa mi až niekedy až príliš transparentná, detailná. Úplne ukazuje, ako to v tom ústave je, 54 miest štátnozamestnaneckých iste nie je málo, z toho 17 právnikov, tak som sa to dočítal. Tie platy sú až príliš detailné, osobné príplatky iste sú aj diferencované, myslím, platy a není to nejako vsjo rovno. No a podaní z 2275 sa polovica, temer polovica podarila vybaviť, ešte asi 1555 nie je vybavených, tak som sa dočítal a snáď by som sa opýtal, že čo znamená, to vybavenie, či to znamená s tým, že ten človek má ten problém vyriešený alebo len že mu presne poviete, že teda čo má robiť alebo kam ten problém patrí.
Iste ten ústav alebo úrad je finančne podvyživený, ale najmä to súvisí s tou budovou, ako to tu už bolo spomenuté. 1,1 mil. euro nie je málo, aj keď väčšina z toho ide na mzdy, a teda na prenájom, ktorý je 255-tisíc v trhových cenách na rok, čiže to je určite veľa. V tomto smere si myslím naozaj, že sám úrad by si mal hľadať také priestory, keď už nedostane nejakú pomoc zhora. Určite by mal byť v nejakej štátnej budove, všetky štátne budovy im klesajú stavy pracovníkov, ale stále priestory nie sú. Ten nápad, o ktorom pani poslankyňa Jurinová už hovorila, že mať jeden dom pre ľudské práva, kde by boli všetky inštitúcie aj nevládne, aj všelijaké ďalšie, by bola dobrá myšlienka a myslím, že našla by sa taká budova v Bratislave, hovorím, keď škrkáme a skracujeme, čo je správne, tak myslím, že by bolo možné takúto dom ľudských práv nájsť.
Potom je časť konkrétna, tam sa hovorí o presných číslach, áno, 92 porušení základných práv sa mi zdá celkom dobré na to, že dennodenne vidíme, že tie ľudské práva najmä jednotlivcov sa porušujú, tak je to v celej Európe, bohužiaľ, no. Iba 36 prieťahov súdnych sa ukázalo, dokázalo iba dokonca jeden prípad policajtov, čiže to tiež není také až zlé, keď vieme, že tých prieťahov súdov sú naozaj veľmi, veľmi veľa. Sociálna poisťovňa prieťahov 8. Máme 1,2 mil. dôchodcov, to je tiež výborné číslo, iste tých problémov je ďaleko, ďaleko viac. A potom sú to také celkom jednotlivé prípady: právo na informácie, právo na vzdelanie, prieťahy verejnej správy. To sú jedna, dva, tri, päť, tam sa mi zdá, že tie príklady, ktoré sa tam uvádzajú, aj keď je tam iba jeden príklad na jeden prípad, by bolo možné dať snáď niekde do prílohy alebo silne skrátiť, lebo to predlžuje tú správu a nie je to až tak podstatné, konkrétny prípad konkrétneho človeka do takejto správy dávať.
Tam som si všimol tú sociálnoprávnu ochranu detí a sociálnu kuratelu. Máme u nás 557 zamestnancov, ktorí sa len o toto starajú. Je to málo, je to veľa? No problémy s deťmi a s adopciami a s rôznymi inými vecami, s detskými domovmi. Je ich tu veľmi veľa, a teda 557 miest na tieto veci sa mi nezdá až tak málo. Tu by som chcel poradiť pani ombudsmanke asi to, že nechcem radiť, len že možná, že lepšie ako čakať na nejaké podnety písomné, je konať iniciatívne. Napr. vidíte prípad v médiách alebo v televízii, alebo v novinách, tak ihneď za tým a proste vedieť, že ombudsman tam došiel a tak ďalej, iste to bolo ťažké, keď ste minulý rok mali tuším 357 na cestovné domáce, a na zahraničné temer vôbec nič, no ale to súviselo najmä s tým platením za tú budovu. Čiže konať iniciatívne. Napr. ja mám prípad, som aj o tom blog písal, že človeka niekto, manželka, svokra, označila, že nesexuálne zneužíva deti, o dva dni prišli, keď postavil pekný dom pre celú rodinu, veľký, o dva dni došli policajti, dali ho do väzenia a 13 mesiacov sedel v base aj v Leopoldove. Nervy si zničil, všetko, povesť, po trinástich mesiacoch ho zo všetkého oslobodili, ale už sa to nikdy nedalo na poriadok. Ten biľag je stále na ňom a nikomu, kto ho udal, sa vlastne nič nestalo. Ten prípad je veľmi zaujímavý, môžem vám ho prípadne poslať, ale práve takéto veci, na ktoré niekto poukáže, toho sa chytiť a ísť za tým a spraviť tam troška čoro-moro, no.
Detský ombudsman je pekná myšlienka aj hrdo to znie, no zas na druhej strane sa to týka len webovej stránky, kde deti môžu písať svoje problémy, tak 851 detí to využilo, čo je dobré, ale ja by som bol radšej, keby jedna osoba bola akože detský ombudsman patriaca vám, ale zároveň by mala právo riešiť tieto detské problémy, ktorých je veľmi veľa.
No, posledné myšlienky sú asi také, že to som povedal aj pánovi ministrovi Lajčákovi, že skutočne chýba mi tu a iste aj mnohým, jedna správa pre všetky organizácie, ktoré robia s ľudskými právami. V '91 sme také niečo mali vo Federálnom zhromaždení, vtedy to dával podpredseda pre ľudské práva, generálny prokurátor a minister vnútra. Ja by som k tomu ešte pridal aj ombudsmanku, možno aj ľudovú rovnosť, ktorá sa každoročne dáva, aj o Rómoch, aj menšiny, aj, aj ministerstvo spravodlivosti, väzenstvo a tak ďalej by k tomu malo čo povedať, možno aj ministerstvo zdravotníctva, práva pacientov a tak ďalej. Čiže jednu poriadnu správu a venovať tuná v parlamente jeden deň debatám na túto tému. To by mnohé veci osvetlilo.
Ja oceňujem tých 7 doporučení na konci správy. Sú adresované Národnej rade, ale iste by mnohé mohli patriť aj ministerstvám, iste aj výborom Národnej rady a treba si ich všimnúť a nejakým spôsobom zapamätať, lebo naozaj poukazujú na prípady, napr. to vdovstvo alebo práv dieťaťa, ktoré sú naozaj akútne.
Odporúčam teda úradu viac sa prezentovať na verejnosti, hovoriť o svojich úspechoch aj bojoch, viac informovať verejnosť pravidelne trebárs aj v novinách - rubrika ombudsmanka. A celkove hodnotím správu pozitívne, odporúčam ju akceptovať. A som sľúbil, že to bude do 10 minút, takže som vlastne vyhral aj stávku. Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Pani verejná obhajkyňa práv, vážené dámy, vážení páni, je nás tu veľmi málo a ja sa tak obzerám a chcela som hneď v úvode povedať, že malo by tu byť medzi nami hneď niekoľko ministrov práce, sociálnych vecí, bývalých ministrov spravodlivosti a ich štátnych tajomníkov, a musím povedať, že v minulosti platilo, že nech sme sa už dohodli na mnohých veciach, témou ochrany detí sme sa všetci, snáď len s jednou výnimkou, zaoberali s rovnakým rešpektom, záujmom, odhodlaním a najmä za niekoľko málo rokov sme dosiahli to, že budovaný systém aj z medzinárodného hľadiska - a teraz budem ale veľmi skromná - je v podstate veľmi rešpektovaný. Samozrejme, sú rôzne problémy, je veľa prípadov, málo ľudí. Je veľa unavených ľudí nielen z práce, ale aj z neustáleho napádania, perzekvovania. Hovorím aj o tom, čo spomenul aj môj predrečník, ktorý hovoril o tom, že či je tých ľudí málo alebo veľa, myslím si, že terénnych sociálnych pracovníkov na vyhľadávaciu prácu je skutočne málo.
Mala som však a mám za to, že to, čo sme robili a robíme, je dobré, že sme na dobrej ceste. A čo sa teda stalo, že ako keby nič z toho nebolo pravdou. Z čoho to všetko pramení? Kto a prečo to robí? Prečo to niekto živí? Voľakedy sme na ministerstve a moje kolegynky zo sociálnoprávnej ochrany hovorievali, že to máš jednoduché, futbalu, deťom a sociálnemu rozumejú všetci a každý. Skúsme porozmýšľať, či práve v tomto náhodou nie je problém. Zdá sa to v podstate veľmi jednoduché. Deti, pomôžeme im, robíme všetko pre to, aby sme ich ochránili, aby sme im pomohli, nakoniec tento základný princíp, že dokonca aj tretia osoba, ktorá sa len sprostredkovane dozvie o problémoch dieťaťa je povinná vlastne o tomto probléme informovať príslušné orgány, a teda keď robíme všetko, spýtam sa, čo už na tom by asi malo byť zložité? Nie je to však také jednoduché. Sociálnoprávna ochrana detí je vo svojej podstate jeden z najkomplikovanejších systémov. Naozaj treba si uvedomiť, že musíte ovládať veľmi veľa zákonov, musíte ich vedieť prepájať medzi sebou. Musíte vedieť a poznať veľmi veľa medzinárodných aktov, ktoré musíte tiež dokázať poprepájať s vnútroštátnym právom. Musíte vedieť vystupovať pred súdom, políciou. Musíte ovládať rôzne odborné metódy a nielen to. Musíte mať prehľad aj o odborných metódach iných odvetví. Musíte dokázať hovoriť s deťmi, ich rodičmi, inými ľuďmi na úradoch, v rodinách. Musíte si zachovať nadhľad, a to bez ohľadu na to, kto na vás tlačí, či sú to rodičia, médiá, ktokoľvek. Nesmiete nič povedať, vyjadrovať sa, lebo chránite deti a častokrát chránite deti proti ich vlastným rodičom. Teda nie je to jednoduché a vôbec, aby to bolo jednoduché, musíte vlastne vymyslieť niečo, čo teda nebude jednoduché a čo bude deti chrániť.
Kladiem si teda otázku, čo je teda tomuto systému kladené za vinu, že o tom hovorí aj správa o činnosti verejnej ochrankyne práv za minulý rok. V tejto chvíli musím úprimne povedať, nebránim sa akýmkoľvek navrhnutými opatreniam, ktoré by mali zlepšiť postavenie detí a postavenie dokonca aj rodičov. Nebránim sa prijatiu akýchkoľvek opatrení vo veci riešenia pozbavenia spôsobilosti na právne úkony. Myslím však, že je treba veľmi opatrne s týmto inštitútom narábať a možno ho zameniť za niečo úplne iné, napr. ako Nemci majú sprievodcu životom. Je to veľmi, veľmi nebezpečný inštitút, ale chcela by som počuť, ako na to a s akými zámermi. Čiže ešte raz. Prijímam akékoľvek opatrenia, ktoré sú vykonané na základe analýzy alebo ktoré priniesla aplikačná prax a ktoré pomôžu zlepšiť systém, ale dôsledne sledujem vývoj najmä v poslednom polroku, a to teda aj všetky správy a vyjadrenia aj pani verejnej ochrankyne práv.
Je mi veľmi ľúto, že si dovolím konštatovať, že mám pocit, že aj tu sa zlial, žiaľ, futbal s deťmi. V čom je teda problém? Poviem, pani verejná ochrankyňa práv, v čl. 228, v čl. 242 predkladanej správy, kde je obvinené ministerstvo práce, ústredie, úrady práce, Centrum pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže, že nekonali tak ako mali, že dokonca niekedy nekonali vôbec v prípadoch slovenských detí žijúcich v zahraničí. Ako dobre to znie pre médiá, samozrejme, a pre ľudí. Našli sme tých zlých štátnych úradníkov, na ktorých môžeme všetko zhodiť. Pozrela som si dôkladne aj iniciatívnu Správu verejnej ochrankyne práv o ochrane práv maloletých detí občanov Slovenskej republiky, ktoré sa v cudzine ocitli bez starostlivosti rodičov, z novembra 2012 aj text v dnes predkladanej správe o činnosti tak ku konkrétnemu podnetu, ako aj vlastným zisteniam verejnej ochrankyne práv.
Budem používať všetky dostupné správy a zistenia verejnej ochrankyne práv, nakoľko sú podkladom pre závery v predkladanej správe o činnosti. O čo teda ide?
Názov iniciatívnej správy znie Správa verejnej ochrankyne práv o ochrane práv maloletých detí občanov Slovenskej republiky, ktorí sa ocitli v cudzine bez starostlivosti rodičov. Prosím, zapamätajte si ten názov, osobitne časť "bez starostlivosti rodičov". Úvodná časť iniciatívnej správy popisuje, že v kancelárii verejného ochrancu práv bol vo februári 2012 doručený prvý podnet týkajúci sa práv maloletých detí, ktoré sa v Spojenom kráľovstve Veľkej Británie a severného Írska ocitli bez starostlivosti rodičov, a preto sa začalo v Spojenom kráľovstve súdne konanie a o ich zverenie do náhradnej starostlivosti, ako začala kancelária hneď vo veci konať a ako pociťuje zo strany orgánov verejnej správy v tomto konaní, dochádza k zanedbávaniu ochrany práv maloletých detí, prerástol v istotu. Kľúčovým slovom je slovo konanie, konanie súdne v Spojenom kráľovstve. O pár riadkov ďalej sa dozvieme, že bola citujem: "... medzi tzv. TOP témami verejnej ochrankyne práv na rok 2012 a 2013 zaradená téma Repatriácie maloletých detí." Ďalšie kľúčové slovo repatriácia.
Na str. 6 je uvedené, že správa je založená na faktoch. Teda poďme k faktom. Faktom je, že všetka pozornosť iniciatívy verejnej ochrankyne práv bola nakoncentrovaná len na prípady v Spojenom kráľovstve. Vysvetľujem si to tak, že s inými prípadmi v iných krajinách problémy neboli, neboli teda zaujímavé, dobre. Ako je teda možné povedať generálny záver, že postupy sú zlé, ak predmetom záujmu je len jedna časť? Je teda problém na Slovensku, alebo niekde inde? Vráťme sa k východiskovému bodu. Deti, slovenskí občania sa nachádzajú v zahraničí nie preto, že by ich tam Slovensko poslalo, zobrali ich tam ich vlastní rodičia, zopakujem: ich vlastní rodičia. Spravidla preto, že chcú v Anglicku žiť, pracovať a majú tam rodinu. Alebo dokonca tieto deti sa tam narodili a majú tam obvyklý pobyt. Nikdy na Slovensku nežili. A toto je rozhodujúci moment.
Vráťme sa k východiskovému bodu. V prípade maloletých detí v zahraničí, teda aj v Anglicku, sa rodičia týchto detí nachádzajú spolu s nimi. Bývajú, žijú tam dobrovoľne a k tomuto ich pobytu na území cudzej krajiny sa spravidla viaže aj nadobudnutie obvyklého pobytu dieťaťa na území tejto krajiny. To, či má, alebo nemá dieťa na území tej krajiny obvyklý pobyt, posudzuje v každom jednom prípade sudca a nemožno vylúčiť ani to, že dieťa nadobudne v závislosti od okolnosti konkrétneho prípadu obvyklý pobyt v členskom štáte dňom svojho príchodu na územie tohto štátu. To znamená, že sa na týchto ľudí vzťahuje právo tej krajiny, kde majú tento obvyklý pobyt.
Okrem iných vecí, ak má dieťa obvyklý pobyt na území inej krajiny, a niečo sa stane, napríklad rodičia sa nestarajú o dieťa alebo je iný dôvod odňatia, napríklad páchanie trestnej činnosti, zdravotný stav rodičov alebo dokonca úmrtie rodičov, konajú miestne úrady a o tomto dieťati rozhoduje súd tej krajiny, v ktorej má dieťa obvyklý pobyt. Rovnako by to bolo a aj je v prípadoch, ak občania iných krajín žijú na Slovensku, ak by sa niečo stalo, konali by slovenské sociálne úrady a aj slovenské súdy.
Vrátim sa teraz k samotnému názvu správy - Správa verejnej ochrankyne práv o ochrane práv maloletých detí občanov Slovenskej republiky, ktoré sa v cudzine ocitli bez starostlivosti rodičov. No neocitli sa bez starostlivosti rodičov, to je úplne iná téma. To by bola téma maloletých bez sprievodu, aj takýto termín poznáme a máme ho v zákona zakotvený.
Prečo je to také dôležité? Pokúsim sa to vysvetliť. Lebo z tohto mylného východiska vychádza celá iniciatíva správy verejnej ochrankyne práv a následne aj správa o činnosti za uplynulý rok a aj posudzovanie podnetu. Deti sa tam neocitli bez starostlivosti detí, mali tam svojich rodičov či iných oficiálne určených zástupcov a z ich starostlivosti boli podľa zákonov platných v Anglicku odňaté. Prečo je to tak? Prečo anglické súdy, anglické úrady? Lebo bola daná jednoznačne právomoc súdu Veľkej Británie, a to podľa nariadenia Rady Európskeho spoločenstva číslo 2201/2003 z 27. novembra 2001 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností.
Článok 8 odsek 1 tohto nariadenia ustanovuje, že súdy členského štátu majú právomoc vo veciach rodičovských práv a povinností k dieťaťu, ktoré má obvyklý pobyt v tomto členskom štáte v čase začatia konania. Teda nie naše slovenské zákony sa upravujú tieto veci. V podmienkach Európskej únie je to práve citované nariadenie, mimo Európskej únie sú to, samozrejme, iné právne akty. Celú problematiku upravuje medzinárodné právo, ktoré v podmienkach Európskej únie má okrem iného podobu nariadení, ktorými sú členské štáty a členské krajiny viazané. Sú súčasťou aj nášho právneho poriadku. Nie je to teda výmysel Slovenskej republiky.
Rovnako by bolo a aj v prípadoch, ak občania iných krajín žijú na Slovensku, ak by sa niečo stalo, konali by slovenské sociálne úrady a slovenské súdy. Obe správy pani verejnej obhajkyne, ochrankyne, pardon, vychádzajú z dvoch absurdných východísk podávaných v správach ako fakt, že Slovenská republika, teda jej štátne orgány, má vstupovať do súkromného sporu, vo veci ktorého rozhoduje súd v zahraničí, napríklad ako tretia strana v konkrétnom konaní, a že Slovenská republika má podávať návrhy na súd iného štátu na návrat, teda repatriáciu dieťaťa. Ani jedno nie je faktom a už vôbec nie preto, že to píše verejná ochrankyňa práv. Vrátim sa naspäť k nariadeniu 2201/2003, toto nariadenie upravuje súkromnoprávne rodinné vzťahy s medzinárodným prvkom, ako aj systém spolupráce medzi ústrednými orgánmi a súdmi. Dávam do pozornosti, že podľa článku 53 tohto nariadenia každý členský štát určí jeden alebo niekoľko ústredných orgánov na pomoc pri uplatňovaní tohto nariadenia a vymedzí územnú alebo funkčnú právomoc.
Ak členský štát určí na niekoľko ústredných orgánov - písomný styk sa uskutočňuje priamo s príslušným ústredným orgánom - zdôrazňujem slovo písomný styk - , teda komunikáciu ústredných orgánov a fyzických a právnických osôb, vrátane súdov, ako aj spoluprácu medzi nimi, má administratívny charakter. Ďalej vysvetlím aj prečo je to dôležité. Slovenská republika určila v lehote určenej v nariadení na ústredné orgány vo veciach rodičovských práv a povinností štátne orgány a to Centrum pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže, ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny a ministerstvo spravodlivosti. Centrum má podľa článku 55 písmeno a), b) a e) tieto úlohy: zhromažďuje, zabezpečuje výmenu informácií o situácii dieťaťa o všetkých začatých konaniach alebo o prijatých rozhodnutiach, ktoré sa týkajú dieťaťa; poskytuje informácie a pomoc nositeľom rodičovských práv a povinností - spravidla je to rodič -, ktorí sa snažia o uznanie a výkon rozhodnutí najmä tých, ktoré sa týkajú práva styku a návratu dieťaťa. Uľahčuje dosiahnutie dohody medzi nositeľmi rodičovský práv a povinností, mediáciou alebo iným metódami a pri uľahčení cezhraničnej spolupráce na tento účel ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny v oblasti spolupráce vo veciach rodičovských práv a povinností podľa článku 55 písmeno d) poskytovalo informáciu o pomoc, ktorú súdy potrebujú za účelom umiestnenia dieťaťa v inom členskom štáte, ak zvažujú jeho umiestnenie do zariadenie alebo do pestúnskej starostlivosti v tom druhom štáte, článok 56.
V roku 2010 požiadalo ministerstvo práce o zmenu ústredného orgánu pri uplatňovaní nariadenia a od prvého júna 2001 vykonáva aj pôvodné právomoci ministerstva Centrum medzinárodnoprávnej ochrany detí.
Ministerstvo spravodlivosti vykonáva spoluprácu vo veciach rodičovských práv a povinností na uľahčenie komunikácie medzi súdmi najmä pri uplatňovaní niektorých ustanovení týkajúcich sa únosu dieťaťa a tu týkajúce sa postúpenie veci súdu, ktorý je vhodnejšie umiestnený na jej prejednávanie.
Spolupráca medzi slovenskými ústrednými orgánmi a ústrednými orgánmi v zahraničí v zmysle článkov 55 až 57 nariadenia je založená na výmene informácií a poskytnutí pomoci medzi ústrednými orgánmi dvoch členských štátov. Článok 55 veľmi jasne definuje rozsah úloh, ktoré môže ústredný orgán plniť na žiadosť ústredného orgánu iného členského štátu alebo nositeľa rodičovských práv a povinností s obvyklým pobytom v inom členskom štáte, hovorím o článku 57 nariadenia. Na základe takejto žiadosti môže v zmysle nariadenia ústredný orgán vykonávať tie úlohy iba na území svojho členského štátu, a to buď priamo alebo prostredníctvom iných orgánov v závislosti, samozrejme, od vnútroštátneho poriadku daného členského štátu.
Nariadenie v žiadnom prípade neumožňuje ústredného orgánu členského štátu vykonávať úlohy vyplývajúce z tohto nariadenia na území iného členského štátu, teda neupravuje ani možnosť iných štátov vstupovať do konania na území štátu, v ktorom má dieťa obvyklý pobyt. Táto kompetencia je daná, táto kompetencia nie je daná žiadnemu štátnemu orgánu Slovenskej republiky ani medzinárodným právom súkromným, ani inými právnymi predpismi. Zopakujem ešte raz: nie je daná žiadnemu štátnemu orgánu Slovenskej republiky ani medzinárodným právom súkromným, ani právnymi predpismi. Nie je a ani nemôže byť, lebo sa spravujú princípom vnútroštátnej teritoriality. Takže pokiaľ nechceme upraviť súkromné rodinné veci a to hneď, dovoľte mi povedať, vedľa vojny v medzinárodnom práve verejnom, platí pre nás daný platný právny stav daný nariadením.
V súlade s článkom 2 Ústavy Slovenskej republiky, štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy a v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nemôže orgán štátu, ktoré postavenia a právomoci zákon upravuje konať z vlastného rozhodnutia a podľa vlastnej úvahy nad rozsah svojich zákonných právomocí.
Je treba jednoznačne konštatovať, a to nezávisle od akéhokoľvek súkromného či politického názoru, že žiadny právny predpis či už medzinárodný a následne aj vnútroštátny nepriznáva slovenskému ústrednému orgánu právomoc vykonávať úlohy vyplývajúce z nariadenia na území iného členského štátu. To jest ani právomoc vstupovať do súdnych sporov pred súdmi iných členských štátov, napríklad ako tretia strana sporu konajúcich v súkromnoprávnom spore. Zopakujem ešte raz, ak dovolíte, naše možnosti teda jasne upravuje nariadenie. Toto nariadenie, či sa nám to páči alebo nie, jednoducho súdom zveruje kompetencie konať podľa obvyklého pobytu dieťaťa, teda určuje kompetenciu rozhodnúť súdu krajiny, kde má dieťa obvyklý pobyt. Na to, aby tento súd mohol získať potrebné informácie, nariadenie zaviedlo povinnosť štátom ustanoviť ústredné orgány, to jest orgány, ktoré si určia krajiny na komunikáciu medzi sebou. Ak ústredný orgán krajiny, v ktorej sa nachádza dieťa osloví ústredný orgán druhej krajiny s nejakou požiadavkou, tento zabezpečí to, o čo bol požiadaný.
Pani ombudsmanka, preto sa spytujem, teda aké obdobia nečinnosti? Je nemorálne, aby práve ústavný inštitút, verejný ochranca práv vyčítal nekonanie štátnym inštitúciám, ktoré jednoducho nemohli z ústavy konať to, čo nemajú upravené v zákone, v tomto prípade v nariadení. Pani verejná ochrankyňa, veď to celé máte postavené na tom, že im to nič nezakazuje. Tak mohli. A ja poviem, žiaľ, nemohli. Je to východisko, ktoré nie je hodné myslím si ústavou konštituovaného činiteľa. Účasti slovenských inštitúcií na súdnych konaniach v postavení tretej strany už len toľko, aby sme už neverili vlastnej krajine, ak by by sme jej teda už neverili, nie je známe, že by iné krajiny žiadali o vstup do konania vedenou na súde inej krajiny v takejto veci.
Stačí, keď pozriete webové stránky úradu pre medzinárodnoprávnu ochranu v susednej v Českej republiky, dámy, páni, úradu, ktorý prezentuje názor, že takýto vstup do súkromného sporu by mohol byť považovaný aj za porušovanie zvrchovanosti cudzej krajiny. Otázkou je tiež, čo má vypovedať táto tretia strana, koho zastupuje? Slovenskú, koho zastupuje, Slovenskú republiku, pýtam sa? S akým mandátom, veď to v neposlednom rade sledujeme sami v medializovanom prípade. Čo sme sľúbili, prečo, komu, a na základe čoho, akých platných predpisov?
Nepáči sa nám, že rozhodujú iné súdy a iné úrady. No ale prečo by sme my nemohli na Slovensku teda rozhodovať o dávkach, ktoré majú poskytovať anglické úrady. Veď sú to naši občania, nie? Prečo neposlať potom našich policajtov do Anglicka, veď aby preverovali tie krádeže slovenských občanov, pretože tam to zle vyšetrujú?
Vážené dámy, vážení páni, je vylúčené pripisovať slovenským úradom kompetencie, ktoré jednoducho nemajú. O tom je aj ďalšie zistenie v správe, a to nevykonávanie opatrení smerujúcich k repatriácii, to jest, verejná ochrankyňa práv si myslí, že je možné podávať návrhy na súd na repatriáciu. Takúto možnosť v takýchto prípadoch, nariadenie jednoducho nepoznám. Problém je v tom, že celý postup, ktorý je popisovaný v správach ako správny a ktorý slovenské úrady podľa správy nerobili, je postup upravený v nariadení pre prípady rodičovských únosov detí. Zopakujem: pre prípady rodičovských únosov detí. Nariadenie číslo 2201/2003 ustanovuje okrem iného aj presne podmienky, kedy subjekt vykonávajúci opatrovnícke právo je oprávnený podať žiadosť na príslušné orgány členského štátu o vydanie rozsudku, aby dosiahol návrat dieťaťa, ktoré bolo neoprávnene premiestnené alebo zadržané v inom členskom štáte ako v členskom štáte, v ktorom malo dieťa obvyklý pobyt bezprostredne pred neoprávneným premiestnením alebo zadržaním. A to je situácia takzvaného rodičovského únosu. Konanie, kde súd jednej krajiny koná vo veci návrhu a návratu dieťa, nie návrhu, kde súd koná vo veci návratu dieťaťa na územie inej krajiny, je vec takzvaného rodičovského únosu, a to v žiadnom prípade nie sú prípady zo správ verejnej ochrankyne práv.
Východiskom pre tvrdenia k návratu detí je podľa iniciatívnej správy § 28 zákona č. 305/2005 Z. z. o sociálnoprávnej ochrane detí a sociálnej kuratele. Toto východisko je však zlé. Je potrebné prečítať si celý paragraf a to vrátane názvu. Je v ňom upravený postup slovenských inštitúcií na území Slovenskej republiky v situáciách, keď sa maloleté dieťa nachádza na území iného štátu bez sprievodu svojho zákonného zástupcu, napríklad ak dieťa utečie z domu a podobne. Ustanovenia § 28 sa rozhodne nevzťahujú na situáciu, keď je rozhodnutím príslušného orgánu alebo súdu v inom štáte dieťa odňaté z nejakého vážneho dôvodu zo starostlivosti jeho rodičov alebo iných osôb s opatrovníckymi právami, ktorí žijú s týmto dieťaťom na území iného štátu, navyše ak toto dieťa má na území iného štátu obvyklý pobyt.
Navyše aj tento zákon je súčasťou slovenského právneho poriadku a jednoducho neupravuje vykonávanie úloh slovenských orgánov v zahraničí. O akomkoľvek opatrení vždy rozhodne súd. Nič sa neudeje bez rozhodnutia súdu, ani návrat do rodiny, ani návrat k starým rodičom, ani návrat s rodičmi na Slovensko, alebo zverenie starým rodičom, ktorí žijú na Slovensku. Rozhodujúcim je vždy rozhodnutie, kto sa bude o dieťa starať, to jest, do koho starostlivosti súd dieťa zverí. Repatriácia je vlastne návrat, to jest premiestnenie dieťaťa v situácii, ak osoba alebo zariadenie, ktorej súd zveril dieťa do starostlivosti, sú v inej krajine než dieťa a súd, ktorý rozhodol.
Prípady v Anglicku jednoducho nie sú prípady maloletých bez sprievodu, prípady detí, ktoré boli neoprávnene premiestnené alebo zadržané v inom členskom štáte, takže správa je preto aj v tejto časti vyfabulovaná a ničím nepodložená konštrukcia.
Nepochopiteľným odvodzovaním z neexistujúcich kompetencií sa v správach verejnej ochrankyne práv ocitlo aj odmietanie spolupráce a stretnutie so zamestnancami sociálnych úradov Spojeného kráľovstva na území Slovenska. Dovoľte mi, tomuto sa osobitne krátko venovať. Pýtam sa: Ktorý právny predpis či v tomto prípade nariadenie upravuje postup sociálnych úradov iných krajín na území Slovenskej republiky? Neexistuje taký predpis. Slovenským orgánom sociálnoprávnej ochrany detí je vyčítané, že neposkytli súčinnosť anglickým sociálnym službám. Zdôrazním slovo súčinnosť. Pani verejnej ochrankyni práv je istý zrejmý rozdiel medzi slovom spolupráca a súčinnosť.
Podľa mojich informácií slovenské orgány vždy preverili záujem rodiny na Slovensku strpieť šetrenie z Anglicka, ak o to boli požiadané. Ale ísť na spoločné šetrenie? Chápete, aké to môže mať dôsledky? Ak závery z týchto šetrení budú prezentované anglickými sociálnymi službami ako spoločné závery zo šetrenia, čo ak s nimi nebudeme súhlasiť? Je iné podpísať záznam zo šetrenia, teda faktický stav a iné zo záznamu vyvodzovať závery. Že sa nechceli o prípadoch rozprávať? Na základe čoho? Informácie majú a dávajú podľa nariadenia písomne, ak je potrebné doplniť ich, tak ich doplnia. Chápete, aké môžu byť vôbec dôsledky týchto rozhovoroch o prípadoch? Ako môžete ovplyvniť to, čo bude povedané ako výsledky rozhovoru o 2 000 km ďalej na súde, pri ktorých nie ste prítomní, napríklad? To nie je o ochote a neochote. Takýto postup jednoducho upravený nikde nie je. Nie je možné ani len odhadnúť jeho dôsledky. A pripomínam, že v konečnom dôsledku sa jedná o deti.
Zistenia typu, že neboli vykonávané dostatočné opatrenia na navrátenie dieťaťa na územie Slovenskej republiky, lebo návrat prichádza do úvahy, ak by sa preukázalo, že je to v záujme dieťaťa, a nie sú vhodné ani komentáre, ako preukazovať, čo je v záujme dieťaťa, keď je dieťa v inom štáte. Môžete si to myslieť, môžete povedať, že na Slovensku sú vytvorené vhodné podmienky, že rodina, kam by sa mohlo dieťa vrátiť je vhodná, ale preukázať, že je to v záujme dieťaťa, keď nemáte to najpodstatnejšie, nemáte to dieťa. Ako môže byť teda porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa slovenskej ústavy, keď vec rieši anglický súd a anglický sociálny úrad? Ako môže byť porušené právo na súdnu a inú ochranu podľa slovenskej ústavy, keď konajú a ochranu zabezpečujú súdy a sociálne úrady inej krajiny? A ako čistý výsmech potom pôsobia tak v negatívnych správach odporúčania na vydanie manuálu a vnútorných noriem. Kde je konkrétny návrh? Konkrétny návrh na zmeny zákonov, no nemôže byť, pretože je to obrovský problém. Kde sú návrhy smerom k nariadeniu? Aj to je problém. Popreli ste podstatu Európskej únie medzinárodných dohovorov. Za spôsoby inej krajiny viníte Slovenskú republiku. Prečo? Lebo ste vyhodili starú matku a takto to súbežne s mediálnym ošiaľom chcete kompenzovať? Lebo tomu nerozumiete? Áno, je to zložité, ale vy ste verejná ochrankyňa práv, právnička, pre ktorú pracuje reálne asi 35 ľudí, z toho väčšina právnikov. Lebo sa to niekomu hodí? Áno, ale vy ste aj bývalá sudkyňa a minimálne ústavné východiská by vám mali byť ako bývalej sudkyni sväté.
V tejto súvislosti, vážené dámy a páni, necítila som sa dostatočne kompetentná, aj keď pracovala som v tejto oblasti dlhé roky, niekoľko desaťročí, preto som požiadala o stanovisko k predmetu veci aj bývalú ústavnú sudkyňu, moju bývalú kolegyňu, a musím úprimne povedať, že v niektorých veciach ma ešte podučila, ale konečný verdikt je veľmi jednoznačný, ktorý teda dala na papier a ktorý vlastne podpísala a prikláňa sa, plne podporila moje stanovisko, že absolútne zodpovedá platnému právnemu stavu.
Keď o tomto hovorím, musím hovoriť, že je mi z toho smutno, pretože jedna vec je smutnejšia ako druhá. Prípady detí v Anglicku sú zložité, citlivé a predovšetkým sú smutné. Stali sa predmetom médií, a preto sú populárne aj medzi politikmi, či inak verejne činnými osobami a citlivo ich určite vníma aj verejnosť. Majú však svoju podstatu v tom, že rodičia týchto detí sa zdržiavajú na území Anglicka dobrovoľne a často aj dlhodobo. A preto sa jednoducho musia riadiť pravidlami toho štátu. Ak ich porušia, nie sú schopní ani oni, ani ich príbuzní splniť podmienky tohto štátu. Zodpovednosť je v prvom rade na nich. Je tiež jasné, že v prípade neúspechu sa hľadá niekto, kto za to môže. Len je zvláštne to, že sa hľadá tu na Slovensku.
Som zásadne proti tomu, aby sa pred vlastnou rodinou preferovalo osvojenie, rovnako, ako som zásadne proti tomu, aby sa v prípadoch, keď sa rodičia jednoducho nevedia starať o svoje deti, bolo osvojenie brané ako to najvhodnejšie riešenie, ale to nie je o Slovenskej republike.
Nepáči sa nám právny systém inej krajiny nielen preto, že ovplyvňuje tých, ktorí majú väzbu ku Slovensku, ale existujú predsa aj iné spôsoby ako nadávanie na vlastných ľudí, na systém, ktorý je úplne odlišný od toho, ktorý kritizujeme. Chápem dotknuté rodiny, ktoré jednoducho potrebujú niekoho, na koho môžu nadávať, aby vôbec takúto situáciu psychicky zvládli. Dokonca dokážem pochopiť aj médiá. Úprimne to hovorím, aj keď zásadne s nimi nesúhlasím, ani s ich spôsobmi a dala som na nich niekoľko trestných oznámení a dokonca aj žalobu. Potrebujú príbeh. Potrebujú ho a musia ho dlho živiť, lebo príbeh predáva, a príbeh o deťoch sa naozaj dlho živiť dá. Čo ale nechápem, je, ak do bulvárnych praktík skĺzne verejný ochranca práv. A teda nechápem ani to, keď v tejto správe, ako som už povedala, čo nie je, ale mohlo sa konať, prečo pani verejná ochrankyňa práv nezakročila na adresu denníkov a médií, ktoré hovorili o deťoch právoplatne adoptovaných do inej krajiny, ktoré majú zákonných zástupcov a o ktorých tu boli popísané rôzne nepravdy a klamstvá bez toho, aby to bolo prerokované, aby s tými súhlasili ich zákonní zástupcovia.
Vážená pani verejná ochrankyňa práv, vaša správa o činnosti verejného ochrancu práv za rok 2012 obsahuje minimálne dve chybné časti. A to časť 228 a 242. Nemôžem ani len povedať, že obsahuje chyby, považujem ich za celé zlé. Hrubé chyby, ktoré každý, kto sa s témou zaoberá profesionálne, musí vidieť. Zastávam názor, že vyfabulované úvahy v žiadnom prípade nie je možné tolerovať verejnému ochrancovi práv a že správa tá, tak ako je predložená, nemala by byť schválená.
A preto predkladám procedurálny návrh, aby Národná rada vrátila predloženú správu na prepracovanie.
Mám svoj súkromný názor a nechcem ho, nechcem ho, nechcem, aby som ho tak príkro povedala, ako mi prichádza momentálne na jazyk, ale, pani verejná ochrankyňa, skutočne odporúčam vám, alebo, ja neviem, ako to povedať, zastávam názor, že takouto správou vlastne narušujete dôveru človeka v to, že máte predpokladané schopnosti, skúsenosti a morálne vlastnosti na to, aby ste takú funkciu, akú máte, zastávali.
Odpusťte mi za tento záver, ale deti sú pre mňa najcitlivejšou oblasťou v živote. Prihlásila som sa k nulovej tolerancii násilia na deťoch. Ak rodič sa sťažuje, že v Nórsku, ktoré akceptovalo nulovú toleranciu násilia voči deťom či už psychickú, alebo fyzickú, potrestajú rodičov za to, že bijú dieťa. Rodič, ktorý tam s deťmi šiel, si mal toto preveriť, mal vedieť, aké sú tam zákonné podmienky. Ak s takýmto niečím nesúhlasil, nemal do Nórska ísť. Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem veľmi pekne. Ja by som určite podporila v tomto pani poslankyňu Tomanovú, ale ja by som tam dala, že na dopracovanie tejto správy, pretože táto správa je skutočne veľmi stručná. Nachádza sa v nej veľmi málo poznatkov, veľmi málo riešení od úradu ombudsmana, čo možno myslím si, že aj v určitých prípadoch vykonali. Ja pozriem práve tú časť 228, kde sa píše: "Verejná ochrankyňa práv, preto požiadala ministra práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky, riaditeľku Centra a medzinárodnej ochrany" a tak ďalej, "aby v podobnej situácii zabránili a konali." A čo konal ombudsman? Čiže to sú také len upozornenia. Takže ja si myslím, že v tak citlivých veciach, ako sa týka detí, ako skutočne táto správa hovorí o starých ľuďoch, hovorí o rôznych sociálnych dávkach, by som skutočne privítala aj nielen to, že sme niekoho upozornili, ale možno ste to urobili, aby sme vedeli, v čom ste konali, ako ste konali. A aby sme vedeli priamejšie, čo ste urobili, aké boli vaše kompetencie a čo ste mohli urobiť.
A takisto by som sa vrátila k bodu, čo ma tak trošku prekvapilo, ale verím tomu, že to bola iba stručnosť pisateľov, spolupráca so zahraničnými inštitúciami ombudsmana. A viete, aká sa tam nachádza veta? Dňa 6. septembra 2012 sa zamestnankyňa kancelárie zúčastnila na seminári, ktorý sa konal v Moldavsku. No ak toto je spolupráca so zahraničným ombudsmanom za celý rok, tak to potom si myslím, že tá spolupráca so zahraničným je veľmi slabá. Rozprávame o Anglicku, rozprávame o iných veciach, možno zle čítam. Ale práve preto si myslím, že keby sa táto správa dopracovala, možno by sme sa dozvedeli, že skutočne tých 35 ľudí, ak je to tak, ako hovorí pani poslankyňa Tomanová, skutočne tú prácu si vykonávalo lepšie a poctivejšie. A ja si tiež myslím, že by sme to mohli dopracovať, lebo ozaj tie informácie sú veľmi stručné, málo ich je a skresľujú možno prácu, ktorú naozaj sa snažíte poctivo a neľahko vykonávať. Takže verím tomu, že tomu tak je a že dopracujete tú... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)